KSTN/13S/86/2014


(zdroj)
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 13S/86/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3014200342 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Miroslav Manďák ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3014200342.1



ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Manďáka a sudcov JUDr. Juraja Floroviča a JUDr. Evy Vékonyovej v právnej veci žalobcov: 1/ N. H., bytom M. XX, XX XXX K., C. republika, 2/ Complex HM, s.r.o., so sídlom Púchov, Dvory 581, IČO: 45 517 991, obaja právne zastúpení Advokátskou kanceláriou V4 Legal, s.r.o., so sídlom Žilina, Tvrdého 4, IČO: 36 858 820, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa ústredie, so sídlom Bratislava, ul. 29. augusta č. 8 a 10, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 15600-2/2014-BA zo dňa 3. februára 2014, takto

rozhodol:

Krajský súd z r u š u j e rozhodnutie žalovanej č. 15600-2/2014-BA zo dňa 3. februára 2014 a vec v r a c i a žalovanej na ďalšie konanie z dôvodu podľa § 250j ods. 3 O.s.p..

Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 340,90 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, k rukám ich advokáta.

odôvodnenie:

Podanou žalobou sa žalobcovia 1/ a 2/ domáhali preskúmania rozhodnutia žalovanej č. 15600-2/2014- BA zo dňa 3. februára 2014.

Napadnutým rozhodnutím žalovaná ako odvolací orgán zamietla odvolanie žalobcu 2/ zo dňa 31.10.2013 a odvolanie žalobcu 1/ zo dňa 31.10.2013 a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Považská Bystrica, č. 33093-1/2013-PB zo dňa 02.10.2013. Sociálna poisťovňa, pobočka Považská Bystrica (ďalej len ,,správny orgán I. stupňa“) rozhodnutím č. 33093-1/2013-PB zo dňa 02.10.2013 rozhodla, že žalobcovi 1/ nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi zamestnávateľa Complex HM, s.r.o. (t.j. žalobcu 2/) od 01.03.2012 podľa slovenskej legislatívy s odôvodnením, že správny orgán I. stupňa vykonal dňa 08.03.2013 kontrolu u zamestnávateľa Complex HM, s.r.o., v rámci ktorej zistil, že zamestnanci uvedeného zamestnávateľa vykonávajú roznášanie letákov, zasielanie ponúk, činnosť obchodných zástupcov. Zamestnávateľ prideľuje zamestnancom prácu ústne, pri stretnutiach v teréne, telefonicky, prípadne e-mailom podľa aktuálnych požiadaviek klientov. Podľa pracovných zmlúv je pracovný čas päť hodín týždenne. Na základe týchto zistení zamestnávateľ vykazuje znaky ,,schránkovej“ firmy, na základe čoho sa dá predpokladať, že k reálnemu výkonu činnosti jeho zamestnancov na území Slovenskej republiky nedochádza. Správny orgán I. stupňa konštatoval, že na základe výsledkov kontroly nebolo preukázané, že žalobca 1/ reálne vykonáva činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky, a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom podľa článkov 11 (3) (a), 13 (1) a 13 (3) Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a rady č. 883/2004 zo dňa 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo dňa 16.09.2009. Žalovaná v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázala na ustanovenia § 3 ods. 1 písm. a), § 4 ods. 1, § 7 ods. 1 písm. c), § 14 ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a) a § 19 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení. Uviedla, že žalobca 1/ bol vedený v registri poistencov žalovanej ako zamestnanec zamestnávateľa Complex HM, s.r.o. od 01.03.2012 do 31.10.2013. Zamestnávateľ je právnická osoba zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu Trenčín od 27.04.2010 a do registra zamestnávateľov je prihlásený od 01.06.2010. Žalovaná poukázala na to, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 01.05.2004 v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia - Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo dňa 14.06.1971 a jeho vykonávacie Nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972 zo dňa 21.03.1972. Ďalej poukázala aj na nové koordinačné nariadenia - Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 zo dňa 29.04.2004 v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým sa vykonáva základné nariadenie (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Žalovaná uviedla, že v súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu základné nariadenie v čl. 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch. Na účely správneho vykonávania koordinačných nariadení bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvsťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na uplatnenie určujúcej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Kontrolu so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky v období od 01.06.2010 do 31.01.2013 vykonal dňa 08.03.2013 správny orgán I. stupňa. V rámci vykonanej kontroly zistil, že zamestnanci podľa popisu uvedeného zamestnávateľom vykonávajú roznášanie letákov, zasielanie ponúk, činnosť obchodných zástupcov. Zamestnávateľ prideľuje zamestnancom prácu ústne, pri stretnutiach v teréne, telefonicky, prípadne e-mailom podľa aktuálnych požiadaviek klientov. Podľa pracovných zmlúv je pracovný čas päť hodín týždenne. V čase vykonania kontroly bol v registrovanom sídle zamestnávateľa prítomný zamestnanec N. M. I., konateľ spoločnosti. Personálnu a mzdovú agendu vykonáva spoločnosť PROCTUM CONSULT, s.r.o. Zastupovaním konateľa zamestnávateľa je poverená V.. N. Q., ktorá nie je jeho zamestnankyňou. Iní zamestnanci ani administratívni pracovníci sa v čase kontroly v registrovanom sídle zamestnávateľa nenachádzali. Pohovory s uchádzačmi o zamestnanie prebiehajú v Bielko-Biala, C. H. Sarni Stok, Poľská republika. Podľa zmluvy o podnájme nebytových priestorov má zamestnávateľ prenajaté nebytové priestory s celkovou výmerou len 13 m2, napriek tomu, že mal v mesiaci január 2013 zamestnaných 359 zamestnancov. Zamestnávateľ síce predložil formálne doklady, nepredložil však doklady preukazujúce reálny výkon práce zamestnanca na určenom mieste v určený deň. Registračný list fyzickej osoby - prihláška, ktorá má deklaratórne účinky, nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. Zároveň žalovaná uviedla, že nie je zodpovedná za správnosť vydania formulára E 106 a taktiež ním nie je ani viazaná pri rozhodovaní vo veciach sociálneho poistenia. Ani zdravotný preukaz/európsky zdravotný preukaz nemá vplyv na zmenu posúdenia veci.

Žalobcovia 1/ a 2/ v podanej žalobe navrhli, aby súd napadnuté rozhodnutie žalovanej zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Namietali, že žalovaná v procesnom postupe vydania rozhodnutia o odvolaní nesprávne zistila skutkový stav a na takto nesprávne zistený skutkový stav aplikovala nesprávny hmotnoprávny predpis. Zastávali názor, že podľa Priebežného protokolu č. 22938-3/2013 o kontrole neboli zistené žiadne pochybenia ani nedostatky, a nepreukázala sa ani skutočnosť, že by k výkonu závislej činnosti zamestnancov v zmysle pracovných zmlúv nedochádzalo. Uviedli, že predmetná kontrola bola zameraná na skúmanie reálneho výkonu činnosti všetkých zamestnancov žalobcu 2/ v období od 01.06.2010 do 31.01.2013, pričom žiadne iné individuálne šetrenia týkajúce sa žalobcu 1/ uskutočnené neboli. Počas kontroly bola predložená pracovná zmluva, výplatné listiny, mzdové listy a evidencia dochádzky. Žalobcovia poukázali na to, že predložili všetku dokumentáciu zamestnanca, ktorú možno od nich rozumne požadovať, čím bolo logicky dôkazné bremeno v súvislosti s reálnym výkonom jeho závislej činnosti vyčerpané. Výsledky kontroly neboli podkladom rozhodnutia napriek tomu, že boli riadne predložené. Namietali, že žalovaná neposudzovala celú vec individuálne, len sa formálne vysporiadala so zistením skutočného stavu veci a rozhodnutie prakticky neodôvodnila. Paušálne poukázanie na ustanovenia právnych predpisov a nedôsledné vysporiadanie sa s individuálnou situáciou žalobcu 1/ je nedostatočné a nezákonné, odporujúce požiadavke na riadne zistenie skutočného stavu veci a na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Ďalej uviedli, že žalovaná sa len obmedzila na všeobecné konštatovanie, že žalobca 2/ je tzv. schránkovou firmou a miestom jeho podnikania nie je Slovenská republika, pričom toto svoje tvrdenie žalovaná dostatočne neodôvodnila a zároveň iné zistené skutočnosti v rámci kontroly pri vyhodnotení registrovaného sídla žalobcu 2/ vo svojom rozhodnutí opomenula. S poukazom na obsah Priebežného protokolu č. 22938-3/2013 o kontrole žalobcovia 1/ a 2/ uviedli, že miestom sídla, miestom stretnutia riadiacich osôb, miestom uloženia správnych a účtovných dokumentov a miestom hlavného priebehu finančných činností je Slovenská republika. Tvrdenie žalovanej o prenájme nebytových priestorov s výmerou len 13 m2, ktoré dala do súvisu s počtom zamestnancov žalobcu 2/, považovali za účelové, irelevantné a bez opory v právnych predpisoch. Poukázali na to, že povaha práce zamestnancov žalobcu 2/ si v zmysle pracovných zmlúv vyžaduje spravidla prácu v teréne, na území Slovenskej republiky, kedy prenajaté priestory zamestnanci nevyužívajú. Ďalej vyjadrili názor, že žalobcu 2/ nemožno označiť za schránkovú firmu, nakoľko nie sú individuálne splnené kritériá tohto pojmu. Namietali aj všeobecnú zásadu rovnakého zaobchádzania, ktorá vyplýva z bodu 8 nariadenia. Konštatovali, že žalovaný porušuje princíp rovnakého zaobchádzania voči zamestnancom, ktorí sú občanmi Poľskej republiky, tým, že u iných zamestnancov žalobcu 2/, ktorí vykonávajú tú istú prácu za tých istých podmienok, vo vzťahu ku ktorým boli kontrolným orgánom predložené tie isté doklady, sú zamestnanci, o ktorých žalovaná rozhodla, že podliehajú slovenskej legislatíve ako uplatniteľnej legislatíve. Záverom žalobcovia 1/ a 2/ poukázali na diskriminačný charakter oznámenia žalovanej týkajúceho sa spoločností, ktoré na území Slovenskej republiky vykonávajú činnosť ako tzv. schránkové firmy.

Žalovaná vo vyjadrení k žalobe zotrvala na skutkových a právnych záveroch svojho rozhodnutia. K námietke žalobcov 1/ a 2/, že Sociálna poisťovňa nevyhodnotila vykonávanie činnosti každého zamestnanca na území Slovenskej republiky individuálne, uviedla, že Sociálna poisťovňa na základe skutkových zistení dospela k záveru, že žalobca 2/ nespĺňa kritériá stanovené na určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania, a preto je nutné z tejto skutočnosti vychádzať aj vo vzťahu k jednotlivým zamestnancom. Zároveň uviedla, že vznik a zánik povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti zamestnanca nie je podmienený podaním prihlášky alebo odhlášky z tohto poistenia. Prihláška do poistenia nemôže zakladať povinné sociálne poistenie a taktiež nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. Vychádzajúc z uvedeného, ak nie je určená slovenská legislatíva, prihláška zamestnanca do sociálneho poistenia je právne neúčinná. Zároveň žalovaná poukázala na to, že zamestnancovi žalobcu 2/ Sociálna poisťovňa formulár PD A1 nevystavila. Vzhľadom na to, že žalobca 2/ prihlásil menovaného do sociálneho poistenia od 01.03.2012 a podanie prihlášky nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie, správny orgán I. stupňa rozhodol, že žalobcovi 1/ týmto dňom nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. V súvislosti s námietkou, že správny orgán I. stupňa vydal rozhodnutie oneskorene po zákonom určenej lehote 60 dní odo dňa podania prihlášky, poukázala žalovaná na odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžso/20/2010 zo dňa 24.02.2011. Tvrdenie žalobcov 1/ a 2/ o porušení princípu rovnakého zaobchádzania považovala žalovaná za neopodstatnené. Uviedla, že u osôb s bydliskom v Poľskej republike existuje cudzí prvok, a preto sa uplatniteľná legislatíva posudzuje podľa koordinačných nariadení Európskeho spoločenstva. Ak nie sú splnené kritériá na uplatnenie článku 13 (3) základného nariadenia, dotknutá osoba podlieha legislatíve štátu určeného podľa článku 11 (3) (a) základného nariadenia. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalovaná navrhla, aby krajský súd žalobu zamietol.

Krajský súd v Trenčíne ako súd vecne a miestne príslušný na konanie podľa § 246 ods. 1 a nasl. O.s.p. preskúmal vec bez nariadenia pojednávania podľa § 250f ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že rozhodnutie žalovanej je potrebné podľa § 250j ods. 3 O.s.p. zrušiť a vec vrátiť žalovanej na ďalšie konanie z týchto dôvodov:

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. sa postupuje v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupu správnych orgánov.

Podľa § 250d ods. 1 veta prvá O.s.p., žalovaný je povinný v súdom určenej lehote predložiť súdu svoje spisy spolu so spismi orgánu prvého stupňa. Podľa § 250f ods. 3 O.s.p., súd môže rozhodnúť o žalobe bez pojednávania rozsudkom aj vtedy, ak zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu z dôvodov uvedených v § 250j ods. 3 O.s.p. Podľa § 250j ods. 3 O.s.p., súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak bolo rozhodnutie vydané na základe neúčinného právneho predpisu alebo rozhodnutie je nepreskúmateľné pre neúplnosť spisov správneho orgánu alebo z dôvodu, že spisy neboli predložené. Súd zruší rozhodnutie správneho orgánu a konanie zastaví, ak rozhodnutie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený. Rozsahom a dôvodmi žaloby v týchto prípadoch nie je súd viazaný.

Súd má pri preskúmavaní rozhodnutia správneho orgánu nielen oprávnenie, ale najmä povinnosť poznať všetky skutočnosti vyplývajúce z administratívneho spisu, pretože zákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia alebo postupu správneho orgánu posudzuje z pohľadu skutkového stavu, ktorý existoval v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu krajský súd výzvou zo dňa 22.04.2014 vyzval žalovanú, aby sa v lehote 30 dní písomne vyjadrila k žalobe a doručila originál spisu č. 15600-2/2014-BA.

Podaním, doručeným tunajšiemu súdu dňa 26.05.2014, žalovaná doručila súdu písomné vyjadrenie k žalobe žalobcov 1/ a 2/ a spisový materiál vzťahujúci sa k danej veci.

Po preskúmaní administratívneho spisu predloženého žalovanou krajský súd konštatuje, že žalovaná výzve súdu zo dňa 22.04.2014 vyhovela len čiastočne, nakoľko tunajšiemu súdu bol predložený neúplný administratívny spis žalovanej.

Krajský súd uvádza, že žalobcovia 1/ a 2/ boli účastníkmi správneho konania. Vzhľadom na túto skutočnosť, s poukazom na § 212 ods. 3 písm. c) zákona č. 461/2003 Z.z., bolo potrebné doručiť rozhodnutie správneho orgánu I. stupňa priamo žalobcom 1/, 2/ do vlastných rúk. V spise sa však originály doručeniek preukazujúce doručenie rozhodnutia správneho orgánu I. stupňa č. 33093-1/2013- PB zo dňa 02.10.2013 žalobcom 1/ a 2/ nenachádzajú (súčasťou spisového materiálu predloženého tunajšiemu súdu sú iba fotokópie týchto doručeniek).

Krajský súd konštatuje, že pre posúdenie zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu je nevyhnutné, aby vo veci konajúci súd vychádzal zo žaloby žalobcu, ako aj z administratívneho spisu žalovaného správneho orgánu. Pod pojmom "spisy žalovaného správneho orgánu" sa rozumie úplný, žurnalizovaný a originálny spisový materiál správneho orgánu vrátane originálu dokladov o doručení rozhodnutí (R 66/1998). V prípade, že žalovaný správny orgán vôbec nepredloží svoj administratívny spis, prípadne predloží neúplný spis alebo len fotokópiu spisu, súd nemôže náležite preskúmať, či správny orgán postupoval a rozhodol v súlade alebo v rozpore so zákonom. Súdu v takom prípade chýbajú základné informácie o rozhodujúcich skutočnostiach majúcich vplyv na rozhodnutie o veci. Za takej situácie súd v správnom súdnictve nemôže posúdiť, či rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo zo správneho alebo nesprávneho posúdenia veci, či zistenie skutkového stavu žalovaným zodpovedá obsahu spisu, či je dostačujúce pre posúdenie veci. Preto je pri nepredložení administratívneho spisu, pri predložení nekompletného administratívneho spisu alebo len fotokópie administratívneho spisu rozhodnutie žalovaného správneho orgánu nepreskúmateľné, čo samo osebe zakladá dôvod na zrušenie napadnutých rozhodnutí správneho orgánu a vrátenie veci žalovanému na ďalšie konanie pre nepreskúmateľnosť. Po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a predloženej časti administratívneho spisu žalovanej dospel krajský súd k záveru, že rozhodnutie žalovanej nemožno kvalifikovane preskúmať z dôvodu, že žalovaná nepredložila súdu úplný administratívny spis obsahujúci originál rozhodnutia správneho orgánu I. stupňa č. 33093-1/2013-PB zo dňa 02.10.2013 a originály všetkých dokladov o doručení rozhodnutia správneho orgánu I. stupňa účastníkom konania aj napriek tomu, že na jeho predloženie bola riadne písomne vyzvaná. Nepredložením kompletného administratívneho spisu žalovaná znemožnila súdu preskúmať zákonnosť napadnutého rozhodnutia a postup, ktorý mu predchádzal. Dodržanie, či porušenie zákonného postupu pri prejednaní predmetnej veci správnym orgánom bolo možné zistiť len z úplného administratívneho spisu, obsahujúceho i originálne rozhodnutia a doklady o doručení písomností správneho orgánu účastníkom konania. Prípadné nedodržanie zákonného postupu správneho orgánu v konaní je možné považovať za vadu, na ktorú je súd povinný prihliadať i bez návrhu, pretože mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Riadne doručenie rozhodnutia správneho orgánu I. stupňa všetkým účastníkom správneho konania má pritom zásadný význam pre plynutie lehoty na podanie opravného prostriedku proti tomuto rozhodnutiu. Správny orgán II. stupňa však o opravnom prostriedku môže rozhodnúť až po riadnom doručení rozhodnutia správneho orgánu I. stupňa všetkým účastníkom konania.

Z uvedeného dôvodu krajský súd napadnuté rozhodnutie žalovanej č. 15600-2/2014-BA zo dňa 3. februára 2014 zrušil podľa § 250j ods. 3 O.s.p. pre jeho nepreskúmateľnosť, spôsobenú neúplnosťou administratívneho spisu, a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Vzhľadom na zrušenie rozhodnutia žalovanej z uvádzaného dôvodu sa súd nezaoberal vecou samou, keďže rozsahom a dôvodmi žaloby v takejto situácii nie je viazaný.

V ďalšom konaní po vrátení veci súdom bude povinnosťou správnych orgánov skompletizovať administratívny spis súvisiaci s prejednávanou vecou (vrátane originálov rozhodnutí a originálov dokladov o ich doručení) a riadne doručiť rozhodnutie správneho orgánu I. stupňa všetkým účastníkom správneho konania. Následne žalovaná opätovne vo veci rozhodne a svoje rozhodnutie odôvodní riadne a v súlade s požiadavkami kladenými na preskúmateľnosť rozhodnutia, pričom žalovaná sa v novom rozhodnutí vysporiada so všetkými námietkami žalobcov 1/ a 2/ vznesenými voči napadnutému rozhodnutiu. Je potrebné tiež uviesť, že v rozhodnutí žalovanej, ako aj správneho orgánu I. stupňa, nie je odôvodnená skutočnosť, z akých dôvodov žalobcu 1/ posudzovali ako zamestnanca alebo samostatne zárobkovo činnú osobu vykonávajúcu činnosť v dvoch členských štátoch. Následne žalovaná predmetné rozhodnutie riadne doručí žalobcom 1/ a 2/ tak, aby súčasťou spisového materiálu boli originály všetkých dokladov o doručení preukazujúce splnenie tejto povinnosti.

Podľa § 250k ods. 1 veta druhá O.s.p. ak bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené z dôvodu podľa § 250j ods. 3, súd žalobcovi prizná úplnú náhradu trov konania. Krajský súd rozhodol o náhrade trov konania podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej aj ,,vyhláška č. 655/2004 Z.z.“). Základnou sadzbou tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vo veciach zastupovania v konaniach podľa piatej časti O.s.p. je v zmysle ust. § 11 ods. 4 veta prvá vyhlášky č. 655/2004 Z.z. jedna šestina výpočtového základu, čo predstavuje v roku 2014 suma 134,- eur (na súdenú vec sa nevzťahuje veta druhá cit. ust. § 11 ods. 4, keďže nejde o žiadne z konaní tam uvedených - nejde o dávkovú vec sociálneho poistenia, ale o konanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia). Žalobcovia 1/, 2/ boli v konaní úspešní, preto im súd podľa cit. ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. priznal náhradu trov právneho zastúpenia za 2 úkony právnej služby po 134 eur - prevzatie a príprava právneho zastúpenia (§ 13a ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z.), podanie správnej žaloby (§ 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z.), 2 x 8,04 eur režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z.), 20 % DPH 56,82 eur (§ 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z.). Úhrnom tak súd priznal žalobcom 1/a 2/ náhradu trov konania v celkovej výške 340,90 eur, ktoré v zmysle ust. § 149 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. je žalovaná povinná zaplatiť k rukám advokáta žalobcov 1/, 2/. Na povinnosť žalovanej zaplatiť náhradu trov konania k rukám advokáta nemá žiaden vplyv tá skutočnosť, že žalobcovia 1/, 2/ už nie sú ku dňu vypracovania písomného vyhotovenia tohto rozsudku zastúpení advokátom uvedeným v záhlaví tohto rozsudku. Pre súd, v časti výroku o trovách konania je totiž podľa § 154 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 2 a § 246c ods. 1 O.s.p. rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia (deň 04.05.2016) a vtedy žalobcovia 1/, 2/ boli ešte stále zastúpení advokátom, keď ukončenie právneho zastupovania bolo súdu oznámené až po vyhlásení rozsudku dňa 11.05.2016, ktorým dňom voči súdu nastali účinky tohto oznámenia (§ 28 ods. 3 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.).

Súd neakceptoval uplatnenie si náhrady trov konania za zaplatený súdny poplatok vo výške 70,- eur. Žalobcovia 1/ a 2/, ani ich advokát v súdenej veci neplatili súdny poplatok za žalobu, pretože ide o konanie vo veciach sociálneho poistenia a toto konanie je v zmysle ust. § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 71/1992 Zb. oslobodené od platenia súdnych poplatkov.

Súd pri výpočte náhrady trov konania zohľadnil i ust. § 13 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z.z., podľa ktorého základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 50%, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb. V prípade zastupovania dvoch osôb je však výška náhrady trov konania v konečnom dôsledku rovnaká ako pri zastupovaní jednej osoby, nakoľko pre spoločný úkon pre dve osoby platí 2 x 0,5 (50 %), čo je 1. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta posledná zákona č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e p r í p u s t n é odvolanie (§ 250ja ods. 1 O.s.p.).