KSPO/9To/4/2015


(zdroj)
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 9To/4/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8814010091 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 03. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Farkaš ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8814010091.1



Uznesenie Krajský súd v Prešove na verejnom zasadnutí konanom dňa 05.03.2015 v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Farkaša a sudcov JUDr. Emila Dubňanského a JUDr. Františka Moznera v trestnej veci obž. W. Q. pre prečin subvenčného podvodu podľa § 225 ods. 1 Tr. zák., o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 12T 40/14 zo dňa 17.9.2014 takto

rozhodol:

Podľa § 319 Tr. por. z a m i e t a odvolanie obžalovaného W. Q..

odôvodnenie:

Okresný súd Vranov nad Topľou napadnutým rozsudkom sp. zn. 12T 40/14 zo dňa 17.9.2014 uznal obž. W. Q. vinným zo spáchania prečinu subvenčného podvodu podľa § 225 ods. 1 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že -ako poberateľ dávky a príspevkov v hmotnej núdzi na základe rozhodnutia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Vranov nad Topľou č. 201018143/01 zo dňa 8.11.2010, v nadväznosti na rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Vranov nad Topľou č. 2011/29093/05 zo dňa 9.11.2011 si v mesiacoch január 2012 až december 2012 nesplnil svoju povinnosť vyplývajúcu zo zákona o pomoci v hmotnej núdzi a Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Vranov nad Topľou neohlásil zmenu skutočností rozhodujúcich na trvanie nároku na dávku a príspevky a na ich výplatu a tým, že ako dobrovoľne nemocensky poistená osoba poberal od Sociálnej poisťovne, pobočka Vranov nad Topľou v čase práceneschopnosti nemocenské dávky, takto neoprávneným poberaním a vyplatením dávok a príspevkov v hmotnej núdzi v období od 1.1.2012 do 31.1.2013 spôsobil Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Vranov nad Topľou škodu s navýšením o 10% vo výške 1.795,65 €

Za to mu súd uložil podľa § 225 ods. 1 Tr. zák., za použitia § 38 ods. 3 Tr. zák., pri zistení povahy poľahčujúcich okolností podľa § 36 písm. 1/ Tr. zák., a neexistencii priťažujúcich okolností podľa § 37 Tr. zák. trest odňatia slobody v trvaní 1 roka.



Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil.

Podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. určil skúšobnú dobu podmienečného odsúdenia v trvaní 12 mesiacov.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. uložil obžalovanému povinnosť nahradiť poškodenému Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Vranov nad Topľou so sídlom Vranov nad Topľou, Nám. slobody č. 5 škodu vo výške 1.535,65 €.

Po vyhlásení rozsudku, odôvodnení a poučení o opravnom prostriedku obž. W. Q. priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní podal odvolanie proti rozsudku. Odvolanie odôvodnil obhajca obžalovaného podaním, ktoré bolo doručené súdu dňa 17.11.2014. Podľa názoru obhajcu napadnutý rozsudok je nesprávny, nakoľko obžalovanému nebola preukázaná vina, čím je rozsudok nezákonný aj v časti o treste a táto stráca svoj podklad. Nesprávne súd prvého stupňa právne vyhodnotil závery vyplývajúce z vykonaného dokazovania, čo malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Obhajca poukázal v prvom rade na to, že aby skutok mohol byť kvalifikovaný ako trestný čin, musia byť naplnené všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu stanovené v osobitnej časti. Trestný čin musí byť zavinený či už formou úmyslu, alebo nedbanlivosti. S poukazom na konštrukciu zavinenia v základných skutkových podstatách sa pre naplnenie subjektívnej stránky prečinu subvenčného podvodu podľa § 225 ods. 1 Tr. zák. vyžaduje úmyselná forma zavinenia minimálne vo forme nepriameho úmyslu. Obžalovaný sa nestotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, ktorý vyhodnotil, že predmetný skutok zavinil vo forme nepriameho úmyslu. Súd svoj záver o nepriamom úmysle odôvodnil výpoveďami svedkov a nepodloženými závermi, z ktorých pre súd vyplynulo, že obžalovaný úmyselne vylákal plnenia, na ktoré nemal nárok. Takýto záver považuje za nesprávny. Z výpovede svedkov síce vyplynulo, že pri každom preberaní žiadosti o poskytnutie dávok v hmotnej núdzi zamestnanci úradu poučujú aj ústne o povinnosti nahlásiť podľa zákona každú zmenu, ktorá má vplyv na existenciu nároku na vyplácanie dávky o hmotnej núdzi. Vzhľadom na vykonané ústne poučenia a písomné poučenie súd vyhodnotil, že skutok zavinil obžalovaný úmyselne. Je evidentné, že svedkovia úradu vypovedali tak, ako vypovedali, pretože ide o zamestnancov úradu a iná výpoveď sa od nich ani neočakáva. Podstatné, podľa názoru obhajcu, je, že v konaní nebolo nadmieru všetkých pochybností preukázané, že obžalovaný bol aj ústne poučený. Súd si vystačil iba tým, že poučenie obžalovaný podpísal a svedkovia tvrdili, že ich prax je taká, že poučujú aj ústne, no často sa stáva, že ľudia podpisujú dokumenty bez riadneho prečítania, to znamená, že obžalovaný s tým vôbec nemusel byť oboznámený, teda o tomto úmysle nemožno ani hovoriť. Podľa názoru obhajcu neobstojí ani tvrdenie súdu prvého stupňa, že sa zaoberal rozpormi vo výpovedi obžalovaného, ktorý najprv vypovedal, že zo strany úradu mu ohľadne tejto povinnosti niečo bolo povedané, resp. mohlo byť povedané, následne vypovedal, že nebol poučený. Je úplne bežné, že osoba s odstupom času si nemusí pamätať na všetky okolnosti, pričom takéto menšie rozpory vo výpovediach sú akceptovateľné. Podstatné je, že ak by aj bolo preukázané, že obžalovaný bol aj ústne poučený, automaticky by to nezakladalo jeho trestnú zodpovednosť. Nebolo by možné bez ďalšieho si osvojiť, že z jeho strany šlo o úmysel. Zdôraznil, že v tomto konaní absentuje vôľová zložka. Obhajca sa ďalej zaoberal otázkou zavinenia a dospel k záveru, že obžalovaný mohol skutok zaviniť maximálne tak vo forme vedomej nedbanlivosti, pretože jeho konanie nebolo pokryté úmyselným zavinením. Obhajca namietal, že súd prvého stupňa sa nezaoberal závažnosťou tohto konania. Je povinnosťou nielen súdu, ale aj orgánov činných v trestnom konaní sa zaoberať nielen formálnymi znakmi, ale aj závažnosťou konania. V tejto súvislosti zdôraznil, že obžalovaný predtým, ako mu bola uložená výrokom súdu povinnosť nahradiť škodu sa dohodol s úradom na jej postupnom splatení, čo dotvára celkový obraz skutku z hľadiska závažnosti. Následne obhajca rozvinul svoje úvahy o zásade „ultima ratio“ a zdôraznil, že trestné právo je krajný prostriedok ochrany spoločnosti. Obhajca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové konanie.

Dňa 13.11.2014 súdu prvého stupňa bolo doručené stanovisko prokurátora k odvolaniu, z tohto vyplýva, že rozsudok považuje za správny a zákonný.

K podanému odvolaniu zaujal stanovisko aj Úrad práce, soc. vecí a rodiny - poškodený. V úvode konštatujú, že nebudú sa vyjadrovať k právnej kvalifikácii, ale vyjadria sa len ku skutkovým okolnostiam v tejto veci. Konštatujú, že obž. W. Q. 13 mesiacov po sebe nasledujúcich mesiacoch nepriznal svoj príjem zo sociálneho poistenia, konkrétne vyplácanie dávky nemocenského poistenia z titulu dobrovoľne poistenej osoby. Za toto obdobie prijal od sociálnej poisťovne nemocenské dávky vo výške 7.317,50 €, pričom jeho príjem okrem poskytovanej dávky a príspevkov pomoci v hmotnej núdzi bol obvykle od 605,- do 626,- € mesačne. Pokiaľ by platiteľ pomoci v hmotnej núdzi zo štátneho rozpočtu konaním, ktorého sa dopustil obžalovaný s týmto konaním nespájal trestnú zodpovednosť, zneužívanie sociálneho systému by zrejme bolo bezprecedentné a škody spôsobené týmto konaním nevyčísliteľné. Podľa ich názoru niet pochýb o tom, že obžalovaný W. Q. vedel a musel vedieť, že pri takýchto mesačných príjmoch, ktoré boli podstatne vyššie, ako obvykle dosahuje mzda pri zamestnaní na plný pracovný úväzok, mu podľa zákona o pomoci o hmotnej núdzi nepatrí.

Na základe riadne a včas podaného odvolania krajský súd podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Na základe tohto preskúmania krajský súd dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa na hlavných pojednávaniach postupoval tak, že bol zistený skutkový stav o veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie. S rovnakou starostlivosťou objasňoval okolnosti svedčiace proti obžalovaného, ako okolnosti svedčiace v jeho prospech, v oboch smeroch vykonával dôkazy tak, že mu umožnili spravodlivé rozhodnutie. Súd rešpektoval takýmto postupom základnú zásadu vyjadrenú v § 2 ods. 10 Tr. por.

Dôkazy, ktoré vykonal, súd hodnotil podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v súhrne, nezávisle od toho, kto ich obstaral. Takýmto postupom súd plne realizoval základnú zásadu trestného konania vyjadrenú v § 2 ods. 12 Tr. por.

Na hlavných pojednávaniach súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaného W. Q., výsluchom splnomocnenca Úradu práce, soc. vecí a rodiny JUDr. R. Y., svedka Ing. H., rozhodnutiami Úradu práce, soc. vecí a rodiny, poučením, ktoré je súčasťou rozhodnutia o priznaní dávky v hmotnej núdzi, ako aj ostatnými listinnými dôkazmi, ktoré boli zabezpečené v štádiu prípravného konania, ako aj počas hlavného pojednávania.

Obžalovaný tak, ako to konštatuje súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí, poprel spáchanie žalovaného prečinu. Podrobne popísal svoj postup po ukončení pracovného pomeru v r. 2010 a následne postup z r. 2011, kedy sa dobrovoľne nemocensky pripoistil v Sociálnej poisťovni, na základe tohto pripoistenia počas jeho práceneschopnosti mu boli vyplácané nemocenské dávky spolu s dávkami v hmotnej núdzi. Na svoju obranu uviedol, že on sám si dôsledne neprečítal poučenie, ktoré podpísal. Priznal pritom, že toto poučenie podpísal, zároveň konštatoval, že nebol poučený pracovníkmi ÚPSVaR tak, ako to tvrdia oni, bol poučený iba v tom smere, že ak nastane na jeho strane zmena, a to že uzavrie nový pracovný pomer, má predložiť pracovnú zmluvu a vyplácanie dávok v hmotnej núdzi mu bude zastavené.

Na druhej strane je výpoveď svedka Ing. H., ktorý popísal, že súčasťou žiadosti o poskytnutie dávky v hmotnej núdzi je aj osobitná príloha. Príloha obsahuje poučenie, ako aj zodpovednosť za nesplnenie povinností. Následne sa vyjadril k jednotlivým rozhodnutiam, ktoré boli vydané v konaní, ktoré začalo na základe žiadosti o poskytnutie dávky v hmotnej núdzi, ktorú podal obžalovaný. Vyjadril sa k rozsahu dávok, ktoré boli vyplatené obžalovanému, konštatoval, že bolo zistené, že v období od 1.12.2011 do 31.12.2012 boli vyplácané nemocenské dávky obžalovanému, preto úrad reagoval tak, že vydal rozhodnutie, ktorým uložil obžalovanému povinnosť vrátiť dávky a príspevky v hmotnej núdzi za uvedené obdobie. Uvedená suma bola navýšená o 10%. S obžalovaným uzavreli dohodu o splátkach tejto sumy. Svedok sa vyjadril aj k zaužívanej praxi, kde zdôraznil, že každého klienta poučujú ústne o jeho povinnosti oznámiť každú zmenu pomerov v lehote 8 dní. Zdôraznil, že takéto poučenie robia pri každej príležitosti, pretože tieto skutočnosti majú vplyv na výšku dávky a nie je pritom rozhodujúce, či žiadateľ podpisuje žiadosť pred nimi, alebo donesie už vypísanú žiadosť, ku ktorej musí predložiť aj svoj občiansky preukaz.

Zástupkyňa ÚPSVaR JUDr. R. Y. sa vyjadrila ku škode, ktorá bola spôsobená úradu. Zároveň potvrdila, že obžalovaný uzavrel s úradom dohodu o splátkach uvedenej sumy.

K samotnej argumentácii súdu prvého stupňa je potrebné uviesť, že s touto argumentáciou sa krajský súd v celom rozsahu stotožnil. Súd prvého stupňa dospel k správnemu záveru, že obžalovaný svojím konaním naplnil všetky pojmové znaky skutkovej podstaty prečinu subvenčného podvodu podľa § 225 ods. 1 Tr. zák., a to po stránke objektívnej, ako aj subjektívnej, so zavinením vo forme nepriameho úmyslu podľa § 15 písm. b/ Tr. zák.

Odvolateľ vo svojom odvolaní namietal, že absentuje práve subjektívna stránka, a to forma zavinenia vo forme nepriameho úmyslu tak, ako to uviedol vo svojom rozhodnutí súd prvého stupňa. K tejto argumentácii krajský súd musí zdôrazniť, že obžalovaný W. Q. v čase, keď podával žiadosť o poskytnutie dávky v hmotnej núdzi dňa 19.10.2010, bol poučený o svojej povinnosti nahlásiť každú zmenu pomerov. Súčasťou tejto žiadosti je poučenie a zodpovednosť občanov v hmotnej núdzi. Toto poučenie, ktoré obsahuje odkaz na ust. § 29 zák. č. 599/2003 Z.z. o pomoci v hmotnej núdzi, obsahuje hneď v prvom bode povinnosť občana v hmotnej núdzi ohlásiť úradu písomne do 8 dní zmeny vo všetkých skutočnostiach rozhodujúcich na trvanie nároku na dávku a príspevky na ich výplatu. K argumentácii obžalovaného, že sa neoboznámil s celým obsahom tejto písomnosti a nebol ani ústne poučený pri kontakte s pracovníkmi ÚPSVaR, je potrebné dodať, že obžalovaný si bol vedomý, že je kvalifikovaný ako občan v hmotnej núdzi. V čase, keď poberal nemocenské dávky zo Sociálnej poisťovne, jeho mesačný príjem bol v priemere okolo 600,- € mesačne, teda podstatne vyšší príjem ako minimálna mzda v Slovenskej republike. Už aj táto skutočnosť mala u neho evokovať, že nie je občanom v hmotnej núdzi tak, ako to vyplýva zo samotného označenia dávky, ktorú poberal. Nemožno sa stotožniť s tvrdením obžalovaného, že v jeho prípade išlo nanajvýš o zavinenie formy nedbanlivosti vedomej. Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že obžalovaný, vzhľadom na všetky okolnosti prípadu vedel, že svojím konaním môže takéto porušenie spôsobiť a pre prípad, že ho spôsobí, bol uzrozumený, teda súd prvého stupňa správne ustálil aj formu zavinenia obžalovaného v danom prípade.

K námietke odvolateľa, že súd prvého stupňa sa nezaoberal závažnosťou konania obžalovaného a že v danom prípade závažnosť bola nepatrná, krajský súd musí konštatovať, že súd prvého stupňa sa touto otázkou zaoberal, hodnotil spôsob vykonania trestného činu, okolnosti, za ktorých bol spáchaný, ustálil mieru zavinenia, aj pohnútku obžalovaného získať majetkový prospech a nemožno sa stotožniť s názorom odvolateľa, že závažnosť tohto konania je nepatrná.

K ďalšej námietke, ktorú vzniesol odvolateľ, že trestné právo má byť krajným prostriedkom ochrany spoločnosti a súd v danom prípade mal aplikovať zásadu „ultima ratio“ krajský súd poznamenáva, že táto zásada platí, no táto zásada sa vzťahuje predovšetkým na vzťahy súkromno-právne, napr. obchodné, občiansko-právne, v rámci ktorých vznikajú záväzky a v rámci ktorých plnenia zo záväzkov sa majú uplatňovať prostredníctvom práva súkromného. V danom prípade vzťah štát a občan nie je vzťahom, na ktorý by sa mala uplatňovať zásada „ultima ratio“.

Pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu súd zohľadnil osobu obžalovaného, jeho doterajší bezúhonný život, pohnútku, všetky okolnosti spáchaného skutku, mal na zreteli aj samotnú okolnosť, že obžalovaný uzavrel dohodu o náhrade spôsobenej škody. Ustálil pomer poľahčujúcich okolností, že v minulosti viedol riadny život podľa § 36 písm. j/ Tr. zák., na druhej strane priťažujúce okolnosti nezistil, čím plne rešpektoval základné zásady pre ukladanie trestu, ktoré sú vyjadrené v § 34 Tr. zák.

Na základe týchto skutočností súd prvého stupňa dospel k správnemu záveru, že účel trestu, ktorý je vyjadrený v § 34 ods. 1 Tr. zák. sa u obžalovaného dosiahne trestom odňatia slobody na dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby v trvaní 1 roka.

Vzhľadom na osobu obžalovaného, jeho doterajší život, súd správne postupoval, keď výkon trestu podmienečne odložil a určil skúšobnú dobu v trvaní 12 mesiacov.

Súd prvého stupňa nepochybil ani pri rozhodovaní o uplatnenom nároku na náhradu spôsobenej škody.

Vzhľadom na tieto skutočnosti krajský súd dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné, preto rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.