KSPO/9Co/48/2017


(zdroj)
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 9Co/48/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116203491 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jusková ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8116203491.1



ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Juskovej a členov senátu JUDr. Karola Krochtu a JUDr. Jany Burešovej v spore žalobcu V. H., nar. XX.X.XXXX, bytom E. - Z. XXX, XXX XX W., občana Slovenskej republiky, zastúpeného advokátom JUDr. Igorom Šafrankom so sídlom Ul. Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému Consumer Finance Holding, a.s., so sídlom Hlavné námestie 12, 060 01 Kežmarok, IČO: 35 923 130, zastúpenému spoločnosťou Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Nám. Sv. Egídia č. 93, 058 01 Poprad, IČO: 44 250 029, o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 168,50 eura, takto o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 20C/57/2016-54 zo dňa 16.01.2017

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok.

Priznáva žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške náhrady trov odvolacieho konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Prešov (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100%, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou súdu podanou 22.02.2016 domáhal toho, aby súd uložil žalovanému vydať mu bezdôvodné obohatenie vo výške 168,50 eura majúc za to, že ide o sumu, ktorú žalovanému zaplatil titulom plnenia na úverovú zmluvu, ktorú s ním uzavrel vo väčšom rozsahu ako mal. Zmluva o poskytnutí pôžičky č. XXXXXX z XX.XX.XXXX neobsahuje všetky zákonné náležitosti. Na základe zmluvy poskytol mu žalovaný pôžičku 600 eur s mesačnou splátkou 18,71 eura, ročná úroková sadzba bola 32%, RPMN 31,99%, priemerná RPMN bola 47,29% a termín konečnej splatnosti bol máj XXXX. Zmluva podľa žalobcu neobsahuje dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a výšku, počet a termíny splátok istiny, úroku a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Úver sa preto považuje za bezúročný a bez poplatkov. Žalovaný sa tak obohatil o sumu 168,50 eura a túto sumu má mu preto vydať. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný vo vyjadrení v žalobe uviedol, že splnil všetky povinnosti uložené v § 9 ods. 2 písm. f/ a k/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. V zmluve je uvedená výška splátky 18,71 eura, počet splátok 60, termíny splátok sú do 20. dňa príslušného kalendárneho mesiaca, splátka je splatná nasledujúci mesiac po uzatvorení zmluvy. V zmluve je samostatne uvedená konečná splatnosť mesiacom a rokom 5/2018. Žalovanému bol doručený splátkový kalendár, v ňom boli explicitne opätovne uvedené informácie o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov aj z uvedeného je možné vyvodiť termín konečnej splatnosti. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil skutkové tvrdenia k vzniku záväzkového vzťahu tak, ako boli tvrdené v žalobe, t. j. strany sporu uzatvorili 02.05.2013 Zmluvu o poskytnutí pôžičky č. 962851, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi pôžičku 600 eur s mesačnou splátkou 18,71 eura, ročnou úrokovou sadzbou 32%, RPMN bola 31,99%, priemerná RPMN 47,29%, termín konečnej splatnosti bol máj 2018. Zo zmluvných podmienok, bodu 6.2, vyplýva, že pokiaľ v splátkovom kalendári alebo v zmluve nie je stanovené inak, sú splátky splatné do 20. dňa v príslušnom kalendárnom mesiaci. Prvá splátka je splatná nasledujúci mesiac po uzavretí zmluvy, pokiaľ nie je dohodnuté inak. Súd mal za to, že žaloba dôvodnou nebola. Pokiaľ žalobca namietal dobu trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti, súd konštatoval, že zmluva obsahuje údaje o počte splátok, termín konečnej splatnosti určený mesiacom a rokom, 05/2018. Údaje o splatnosti jednotlivých splátok vyplývajú zo zmluvy a nachádzajú sa aj v štandardných európskych informáciách o spotrebiteľskom úvere, ktoré boli žalobcom podpísané. Žalobca sa teda k namietaným údajom mohol bez ťažkostí dopracovať, tieto sú v zmluve aj v iných dokumentoch, ktoré boli žalobcovi predložené, uvedené. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie - C-42/15, v ktorom je uvedené, že nie je nevyhnutné aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum pokiaľ podmienky zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy splátok. Žalobcom napádané náležitosti sa v zmluve nachádzajú, prípadne sa k nim mohol jednoducho dopracovať, tieto údaje nemusia byť v zmluve uvedené konkrétnym dátumom. Súd mal za nedôvodnú aj námietku spočívajúcu v tom, že zmluva neobsahuje ďalšiu náležitosť, a to výšku, počet a termíny splátok istiny úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. V tejto súvislosti súd taktiež poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-42/15, zo záverov ktorého vyplýva, že Zmluva o spotrebiteľskom úvere nemusí obsahovať počet a termíny splátok istiny, úroku a iných poplatkov, navyše žalobca si mohol bezplatne a kedykoľvek počas celej doby trvania zmluvy vyžiadať výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky. Podľa súdu v zmluve rozpis splátok na istinu úroky a poplatky nemusel byť, postačovalo uvedenie celkovej výšky splátky. Nedôvodná bola taktiež námietka o nesprávnom údaji RPMN v zmluve. Súd zistil, že RPMN bola uvedená správne. Nakoľko súd prvej inštancie nezistil dôvody pre bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, žalobu zamietol. Pri právnom posúdení vychádzal z ustanovení Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy - § 52 ods. 1, 2, 3, 4 a z ustanovení Zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy - § 9 ods. 1, 2, 3. O trovách konania rozhodol podľa § 255 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej aj len „CSP“). 2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, a to z dôvodu nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie. Podľa žalobcu súd prvej inštancie odvolávajúc sa na smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES a na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-42/15 nesprávne stotožnil rozpis splátok s amortizačnou tabuľkou. Poukázal na čl. 10 ods. 2 písm. h) a písm. j) Smernice Európskeho parlamentu a rady 2008/48/ES, ktoré sú vo vnútroštátnej úprave premietnuté do § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z., pričom toto ustanovenie nie je v rozpore s čl. 10 ods. 2 písm. h) a j) smernice. Z rozsudku C-42/15 vyplýva, že zmluva o úvere s amortizáciou istiny nemusí vo forme amortizačnej tabuľky obsahovať rozpis splátky, koľko z nej pripadá na istinu. Takúto povinnosť právny poriadok nikdy neukladal ani neukladá. Rozsudok Súdneho dvora nijakým spôsobom nebráni tomu, aby vnútroštátna právna úprava požadovala dobu trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti úveru. Naopak, táto povinnosť vyplýva z čl. 10 ods. 2 písm. c) Smernice. Nakoľko dĺžka trvania čohokoľvek, teda aj úverovej zmluvy je ako časový úsek definovaná jeho začiatkom a koncom, je slovenská právna úprava, ktorá stanovuje, že úverová zmluva musí obsahovať dobu trvania zmluvy a termín jej konečnej splatnosti v súlade so Smernicou. Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie nijakým spôsobom nerieši rozpis splátok úverov bez amortizácie istiny a slovenská právna úprava, ktorá ukladá uvádzať v zmluve výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov je v súlade s čl. 10 ods. 2 písm. h) a j) Smernice. Z právnej úpravy vyplýva, že zákon pozná spotrebiteľské úvery s amortizáciou istiny a úvery bez amortizácie istiny. Amortizačná tabuľka v nijakom prípade nepatrí k povinným náležitostiam zmluvy. Na rozdiel od výšky, počtu a termínov splátok istiny, úroku a iných poplatkov, ktoré informácie zmluva obsahovať musí, amortizačnú tabuľku takáto zmluva obsahovať nemusí, a to ani pri úveroch, pri ktorých sa istina amortizuje. Zákon dáva spotrebiteľovi len právo vyžiadať si amortizačnú tabuľku a neukladá povinnosť vkladať do textu zmluvy amortizačnú tabuľku ako povinnú náležitosť. Podľa žalobcu rozpis splátky a amortizačná tabuľka úveru sú dva rozdielne inštitúty. Cieľom a podstatou rozpisu splátok je informovanosť spotrebiteľa, koľko zo sumy každej splátky pripadá na istinu, koľko na úrok a koľko na prípadný poplatok. Cieľom a podstatou amortizačnej tabuľky je aktuálny zostatok istiny, úroku a prípadného poplatku, alebo zostatok, kedykoľvek počas splácania úveru, podľa jednotlivých splátok. Žalobca uviedol, že aj úrok vo výške 32 % je úžerný a ako taký neplatný. Okrem toho, dôvodom bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru je to, že v zmluve absentuje aj ďalšia náležitosť, a to druh spotrebiteľského úveru. Žalobca uviedol, že má za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nesprávne. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutia.

3. Na výzvu súdu, adresovanú žalovanému, aby sa k odvolaniu žalobcu vyjadril, oznámil žalovaný súdu len to, že zotrváva na svojich doterajších vyjadreniach. 4. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP) vychádzajúc z ust. § 470 ods. 1 a ods. 2 veta prvá CSP, podľa ktorého, ak nie je uvedené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, právne účinky úkonov, ktoré nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované, vzhľadom na včas podané odvolanie, preskúmal napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako aj ako konanie, ktoré mu prechádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario), oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku zverejnil na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu dňa 19.09.2017 (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nebolo opodstatneným. 5. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd po stránke kvalitatívnej oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať. 6. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov žalobcu, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05). 7. Žalobca namietal nesprávnosť skutkových zistení súdom prvej inštancie a nesprávne právne posúdenie veci. Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil. Po oboznámení sa s obsahom spisu, s výsledkami vykonaného dokazovania, zisteným skutkovým stavom, odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie spôsobom zodpovedajúcim procesným pravidlám konania pred súdom v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností a správne zistil skutkový stav a vec, ktorú prejednával aj správne právne posúdil. Na týchto správnych záveroch súdu prvej inštancie sa nič nezmenilo ani v priebehu odvolacieho konania. Odvolací súd si osvojil náležité odôvodnenie napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie vysvetlil, z akých dôvodov rozhodol, odôvodnenie jeho rozhodnutia zodpovedá kritériám odôvodnenia, ktoré sú upravené v § 220 ods. 2 CSP, preto odvolací súd k odvolaniu žalobcu len dodáva: 8. Podstatou tvrdení žalobcu o existencii dôvodov pre vydanie bezdôvodného obohatenia bolo, ako zo žaloby vyplýva, tvrdenie o tom, že zmluva neobsahuje dobu trvania, termín konečnej splatnosti a výšku, počet a termíny splátok istiny, úroku a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, dôsledkom čoho má byť bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Tvrdenia žalobcu však zo zmluvy nevyplývajú. Termín konečnej splatnosti je uvedený údajom 05/2018. Pokiaľ mal žalobca za to, že táto informácia neobsahuje konkrétny deň v mesiaci máj 2018, žiada sa uviesť, že v bode 6.2 čl. VIII. zmluvy je zrozumiteľne uvedené, že splátky sú splatné do 20. dňa v príslušnom kalendárnom mesiaci. Z bodu 6.3 toho istého článku zmluvy vyplýva, že splátka je splátka v mesiaci nasledujúcom po uzatvorení zmluvy. Pokiaľ je v zmluve uvedených splátok 60, znamená to, že bez akýchkoľvek pochybností je zistiteľná dohodnutá konečná splatnosť úveru a to aj konkrétnym dňom v mesiaci máj 2018. Časový úsek medzi dňom uzatvorenia zmluvy, ktorým bol 2. máj 2013 a dňom konečnej splatnosti úveru je údajom o dobe trvania zmluvy. Správne preto súd prvej inštancie vyhodnotil túto námietku ako nedôvodnú. 9. Súd prvej inštancie sa v rozsudku správne vysporiadal, a to aj s odkazom na závery vyplývajúce z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia a.s. proti H. G. z 09.11.2016, so žalobcovým tvrdením o tom, že zmluva neobsahuje výšku, počet a termíny splátok istiny, úroku a iných poplatkov. Výška splátky je uvedená v zmluve - 18,71 eura, počet splátok je 60 a termíny splátok vyplývajú, ako už bolo uvedené, z bodu 6. bod 2. čl. VIII. zmluvy, ktorá bola uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným. Absencia náležitostí zmluvy vyplývajúca zo zákonnej úpravy, na ktorú poukázal žalobca - § 9 ods. 2 písm. k) Zákon o spotrebiteľkách úveroch č. 129/2010 Z.z., zo zmluvy nevyplýva. Správne súd prvej inštancie k tejto námietke žalobcu poukázal na závery vyplývajúce z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-42/15, v ktorom je uvedené, že čl. 10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice 2008/48 sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami, nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie istiny. Tieto ustanovenia v spojení s čl. 22 ods. 1 Smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. 10. Nedôvodnou je aj odvolacia námietka žalobcu o tom, že dohodnutá úroková sadzba z úveru má byť úrokovou sadzbou úžernou. V čase vzniku záväzku medzi žalobcom a žalovaným Občiansky zákonník v § 53 ods. 6 upravoval to, že ak je predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob zabezpečenia záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. V čase poskytnutia úveru žalobcovi, v máji 2013, bola priemerná úroková miera spotrebiteľských úverov so splatnosťou od 1 do 5 rokov 13,02 %. Súdna prax nebola v tom čase jednotná v posudzovaní miery, kedy dohodnutá úroková sadzba prekračuje hranicu zodpovedajúcu dobrým mravom. Krajský súd v Trenčíne vo veci 17Co 313/2010 mal za neprimerané úroky prekračujúce 24 % ročne, Krajský súd v Prešove vo veci 3Co 67/2008 úroky 25 %, Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci 1MCdo 1/2009 úroky vo výške 60 %. Pre porovnanie, v Českej republike bol v rozpore s dobrým mravom 4-násobok maximálneho úroku, aký poskytujú banky - Najvyšší súd Českej republiky vo veci 21Cdo 1484/2004. Žalovaný je nebankovou spoločnosťou, nie len súdu je z jeho úradnej činnosti známe, že nebankové spoločnosti sa stávajú zmluvnými partnermi osôb, ktoré nepochodia so žiadosťami o poskytnutie úveru v bankách preto, lebo vstupné hodnotiace parametre ich bonity ako podstatné skutočnosti určujúce mieru rizika návratnosti poskytovaných úverov sú natoľko nepostačujúce, že banky im úver neposkytnú. Taktiež je súdu známe, že nebankové spoločnosti nepodnikajú s takou štruktúrou produktov ako banky, t. j. nemajú možnosť kompenzovať dôsledky neúspešnosti jedného produktu úspešnosťou iného. Známe je aj to, že nebankové spoločnosti zdroje pre poskytovanie úverov získavajú aj na finančnom trhu za odplatu, preto poskytujú úvery za vyššiu odplatu ako banky, čo však samozrejme neodôvodňuje to, aby žalovaný ako jeden z nebankových subjektov mal mať nárok na vrátenie peňažných úverových prostriedkov s odplatou v neprimeranej výške. V konkrétnom prípade bol úver poskytnutý na obdobie 5 rokov bez akéhokoľvek zabezpečenia. Dohodnutá úroková sadzba z úveru nejavila sa byť preto sadzbou neprimeranou. 11. Žalobca v odvolaní taktiež namietal, že v zmluve nie je uvedený druh spotrebiteľského úveru. Táto skutočnosť má zakladať ďalší dôvod na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru vzhľadom na úpravu vyplývajúcu z § 9 ods. 2 písm. a) v spojení s § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch a podľa článku 10 ods. 2 písm. a) Smernice Európskeho parametru a Rady 2008/48/ES. Kategóriu druh úveru zákon o spotrebiteľských úveroch výslovne nedefinuje. Podľa názoru odvolacieho súdu, z tejto informácie má vyplynúť to, produkt akého typu je spotrebiteľovi ponúkaný. Pokiaľ nejde o úver spadajúci do špecifickej kategórie, ktorou je napr. úver revolvingový, k vymedzeniu druhu postačuje aj uvedenie konkrétneho zmluvného typu, ktorým je aj pôžička, ako to bolo v konkrétnom prípade. V § 1 ods. 2 Zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase vzniku zmluvného vzťahu medzi stranami sporu je uvedené, že spotrebiteľských úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. Vychádzajúc z uvedeného odvolacia námietka, ktorou bolo argumentované, že zo zmluvy nevyplýva o aký druh úveru ide, relevantnou nebola. 12. Vychádzajúc z dôvodov, ktoré uviedol, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny, čo sa týka aj súvisiaceho výroku o trovách konania, podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil. 13. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd na základe § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 podľa § 255 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní plne úspešný, odvolací súd mu preto voči žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Ich kvantifikáciu zrealizuje súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP. Existencia dôvodov pre výnimočné nepriznanie náhrady trov odvolacieho konania nebola tvrdená a v zmysle § 257 CSP ani zo spisu nevyplynula.

14. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 2:1 (§ 3 ods. 9 zák. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.