KSPO/7Cob/7/2017


(zdroj)
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 7Cob/7/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112219209 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 07. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Angelovič ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8112219209.1



ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a členov senátu JUDr. Jozefa Škraba a JUDr. Mareka Kohúta, v sporovej veci žalobcu: F.. V. S., J.. X.X.XXXX, Y. Č.. XX, XXX XX G., právne zastúpeného: Advokátska kancelária Illeš, Šimčák & Partners, s.r.o., Štúrova č. 27, 040 01 Košice, proti žalovanému: ZTS Sabinov, a.s., Hollého č. 27, 083 30 Sabinov, IČO: 00590797, právne zastúpenému JUDr. Marekom Sahuľom, advokátom, Hlavná č. 111, 080 01 Prešov, o splnenie povinnosti poskytnúť požadované informácie a vysvetlenia, s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 1. decembra 2016 č.k. 19Cb/49/2012-195, takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok.

Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Okresný súd uvedeným rozsudkom zamietol žalobu v predmetnej veci, ktorou žalobca ako akcionár žalovaného sa domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil žalovanému povinnosť poskytnúť žalobcovi písomne na jeho adresu úplné a pravdivé informácie a vysvetlenia na otázky v znení petitu žaloby. Zároveň žalovanému priznal súd prvej inštancie nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O práve na náhradu trov konania rozhodol okresný súd podľa § 262 ods.1,2 a § 255 ods.1 C.s.p., pričom o výške priznanej náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku vyšší súdny úradník.

2. V priebehu dokazovania pred súdom prvej inštancie žalobca uviedol, že z hľadiska jeho záujmu na prejednaní žaloby, ktorej predmetom sú informácie od predstavenstva z valného zhromaždenia, ktoré sa konalo 24. 5. 2012 a vo vzťahu ku ktorému adresoval predstavenstvu v dostatočnom predstihu znenie otázok, chce mať informácie o stave spoločnosti a o tom, aké obchody žalovaná spoločnosť vykonala, aby prípadne mohol včas uplatniť odporovateľnosť právnych úkonov. Na podanej žalobe trval napriek odstupu času, aby mohol prípadne ochrániť svoje vlastníctvo, resp. financie, ktoré vložil do kúpy akcií. Akcie nadobudol prevažne v roku 2010, pričom trhová cena v tomto období predstavovala cenu 20,- Eur za akciu s neustále klesajúcou tendenciou. Od tej doby dochádza zo strany vedenia spoločnosti k sústavnému nehospodárnemu nakladaniu s majetkom akciovej spoločnosti, čím dochádza k znižovaniu samotnej hodnoty akcií a k poškodzovaniu akcionárov. Dnešná cena má byť len okolo 5,- Eur. Preto má žalobca dôvodné pochybnosti, či vedenie žalovanej spoločnosti koná s odbornou starostlivosťou pri riadení spoločnosti, nakladaní s jej majetkom. Žiada preto, aby mu boli zodpovedané položené otázky. Dôvodnú obavu o ochranu práv akcionárov uňho vyvoláva aj skutočnosť, že žalovaná spoločnosť v minulosti dvakrát - v r. 2007 a v r. 2010 prijala rozhodnutie o ukončení obchodovania s akciami na regulovanom trhu podľa § 154 ods. 4 a § 187 ods. 1 písm. h/ ObZ a § 170 ods. 3 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch v znení neskorších predpisov, avšak napriek povinnosti vyplývajúcej jej z § 119 Zákona o cenných papieroch uskutočniť povinnú ponuku na prevzatie podľa § 118g tohto zákona, túto nikdy nerealizovala, pričom žalobca disponuje informáciami, že cena akcií v rámci povinnej ponuky na prevzatie bola určená vo výške presahujúcej 41,- Eur/kus. Aj uvedené konanie považuje žalobca za manipulatívne a obštrukčné, s cieľom obmedzovať práva minoritných akcionárov.

3. Žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie tvrdil, že neboli splnené podmienky na to, aby žalovanému vznikla povinnosť odpovedať na otázky, ktoré formuloval žalobca v petite žaloby. Podľa zápisnice z konania valného zhromaždenia konaného dňa 24.5.2012, žalobca predložil predsedovi valného zhromaždenia dokument spísaný dňa 14.5.2012 a žiadal, aby predstavenstvo podalo odpovede na otázky tam uvedené. Toto urobil v čase, keď sa prejednával bod 2/ programu „Výročná správa o činnosti akciovej spoločnosti za rok 2011“, kde výslovne uviedol, že k tejto pasáži žiada odpovede na 15 otázok bližšie nešpecifikovaných. Po preštudovaní obsahu dokumentu zo dňa 14.5.2012 k druhému bodu programu nie je položených 15 otázok, ale celkovo 70 otázok. Z tohto teda jasne vyplýva, že takto formulovaná požiadavka na valnom zhromaždení je neurčitá, a teda ani nie je možné jednoznačne určiť, na ktorých 15 otázok žiada odpovede, keďže ich celkovo bolo 70. Bod 2/ programu má len informatívny charakter. Odpovedanie alebo neodpovedanie na položené otázky žalobcu nemohlo žiadnym spôsobom ovplyvňovať rozhodovanie sa akcionára - žalobcu, keďže v rámci tohto bodu programu sa neprijímalo žiadne rozhodnutie, ktoré by malo byť schválené valným zhromaždením. Informácie požadované žalobcom podľa žalovaného nemajú charakter informácií, ktoré by potreboval na svoje rozhodovanie o hlasovaní. Žalobca na valnom zhromaždení priložil k zápisnici otázky datované dňa 14.5.2012, pritom však neboli nikým autorizované, teda chýba podpis akcionára, ktorý by chcel na ne odpovede. Žalovaný preto namietal nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu v konaní a rovnako nedostatok pasívnej legitimácie žalovaného v konaní. Žalobca navyše na valnom zhromaždení neuviedol adresu, na ktorú mu majú byť zaslané požadované informácie, preto mu ich žalovaný nemal kde doručiť, a tak mohol využiť zákonnú možnosť osobne sa dostaviť do sídla žalovaného pre poskytnutie požadovaných informácií. Toto neučinil. Keďže žalobca permanentne požaduje rovnaké informácie na každom valnom zhromaždení, tým neprípustne zaťažuje predstavenstvo spoločnosti, teda jeho správanie je možné považovať za šikanózne, smerujúce k získaniu neprimeraných výhod na úkor iných akcionárov, čo je v rozpore s ustanovením § 176b ods. 1 Obchodného zákonníka. Takéto konanie žalobcu je možné podľa žalovaného považovať za konanie v rozpore s poctivým obchodným stykom a dobrými mravmi.

4. Okresný súd na základe vykonaného dokazovania , s poukazom na ustanovenie § 180 Obchodného zákonníka, dôkazné bremeno žalobcu, súdne spory, ktoré žalobca vedie so žalovaným od roku 2010, t.j. krátko od doby, kedy sa stal akcionárom spoločnosti - žalovaného, konštatoval, že žalobca svoje tvrdené pochybnosti o tom, či vedenie spoločnosti koná s odbornou starostlivosťou pri riadení žalovanej spoločnosti a nakladaní s jej majetkom, nepreukázal. V súvislosti so subjektívne hodnotiacimi komentármi, zahrnutými do otázok (ktoré sú predmetom konania), prostredníctvom ktorých realizuje svoje právo na informácie a vysvetlenia, žalobca koná nad rámec zákona a právu zaviazať žalovaného na odpoveď na takto koncipované otázky podľa okresného súdu nemožno vyhovieť. Vzhľadom na skutočnosť, že je žalobca vlastníkom malého percenta akcií žalovaného a je osobou zo znalosťami z podnikateľského prostredia a dokáže si tak vyhodnotiť informácie, prvoinštančnému súdu sa javí nevierohodná potreba informácií a vysvetlení v tak širokom rozsahu na ochranu záujmov žalobcu. V kontexte celého prípadu súd prvej inštancie napokon konštatoval, že žalobcom uplatnenému a v znení žaloby prezentovanému právu nemožno poskytnúť právnu ochranu, preto žalobu zamietol.

5. Pri rozhodovaní okresný súd vychádzal zo znenia ustanovenia § 180 Obchodného zákonníka v zmysle prislúchajúcej dôvodovej správy autorov Patakyová, M. a kol. Obchodný zákonník. Komentár. 4. vydanie. Bratislava: C.H.Beck, 2013, 1704 s., poskytujúcej komentár k jeho obsahu. Z neho okresný súd vyvodil záver, že rozhodnutie súdu vo veci poskytnutia, resp. neposkytnutia informácií podľa ods. 4 nie je relevantné vo vzťahu k uzneseniu valného zhromaždenia, resp. k podaniu určovacej žaloby podľa § 183, ako to vyplýva z piateho odseku komentovaného ustanovenia. Pre chýbajúci výslovne uvedený postup v zmysle právnej úpravy účinnej od 1.12.2009, použitím analógie legis by sa dospelo k záveru, že nekvalifikované poskytnutie odpovede v rámci formátu otázka - odpoveď nie je dôvodom na podanie určovacej žaloby podľa § 183 Obchodného zákonníka. V tejto otázke má národná právna úprava priestor na vlastnú úpravu, dajúc do pozornosti bod 8. Preambuly a článok 9 smernice 2007/36/ ES. Pri špecifikovaní, čo je účelom práv a povinností menšinových akcionárov, ktorých hodnota akcií je menšia ako 5 %, okresný súd aplikoval záver, prameniaci z odbornej praxe z oblasti práva obchodných spoločností, zozbieranej v bakalárskej práci autora Michala Krumpála z Bankovního insitutu vysokej školy Praha z apríla 2012, ktorá vznikla pod vedením Milana Ďuricu, JUDr., PhD., LL.M, nazvanej Ochrana minoritných akcionárov. V nej je konštatované, že informácie sú pre akcionára základom pre prijímanie jeho rozhodnutí a jeho aktívnu účasť akcionára na riadení spoločnosti. Tieto práva sú však nerozlučne spojené aj s povinnosťami, medzi ktoré patrí aj povinnosť konať v záujme akciovej spoločnosti a v záujme ostatných akcionárov tak, aby výkon jeho práv bol v súlade so zásadou dobrých mravov a poctivého obchodného styku. Reálna možnosť využitia právnych prostriedkov vymáhania a práva zo strany menšinových akcionárov, ktorých práva alebo právom chránené záujmy akciová spoločnosť obmedzila, si vyžaduje dostatok informácií o činnosti akciovej spoločnosti a aj jej orgánov.

6. Okresný súd spor napokon uzavrel s tým, že dôvodom ochrany práva akcionára na úplné a pravdivé informácie a vysvetlenia, ktoré súvisia s predmetom rokovania valného zhromaždenia, musia mať reálny, účelný, racionálny a praktický podklad, informácie a vysvetlenia nemajú byť prostriedkom vlastného hodnotenia spravovania spoločnosti predstavenstvom tak, ako je to deklarované v úvode mnohých konkrétnych otázok. Dôkazné bremeno na preukázanie skutočnosti, že výkon práva na informácie nie je samoúčelný a nie je iba výkonom práva pre samotnú existenciu tohto práva, už aj s prihliadnutím na súdne spory, ktoré so žalovaným vedie od roku 2010, teda krátko po nadobudnutí akcií žalovaného, však spočíva na žalobcovi.

7. V závere súd prvej inštancie špecifikoval podľa jeho názoru subjektívne hodnotiace komentáre, ktoré nepatria do práva na poskytnutie informácií a vysvetlení akcionára a ktorými žalobca konal nad rámec zákona, pričom právu zaviazať žalovaného na odpoveď na takto koncipované otázky nemožno vyhovieť. Súd uvedením aj subjektívnych hodnotiacich úsudkov žalobcu o činnosti predstavenstva a dozornej rady žalovaného vo výroku by vlastne deklaroval, že tieto hodnotiace úsudky sú objektívne a správne, čo nepatrí súdu pri rozhodovaní o naplnení práva menšinového akcionára na informácie a vysvetlenia v žiadnom prípade. Táto skutočnosť nerobí žalobu zmätočnou len nespôsobilou na jej vyhovenie.

8. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie v zákonnej lehote a navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel.

9. Odvolanie odôvodnil ust. § 365 ods.1 písm. f/ CSP t. j., že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, t. j., že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil.

10. Poukázal na ust. § 180 Obchodného zákonníka a namietal záver súdu, ktorý považoval za neodôvodnený. Nie je zrejmé, čo viedlo súd k záveru, že dôkazné bremeno je v tomto prípade na žalobcovi. Postup súdu, ktorým posudzoval, či nie je žiadosť akcionára o poskytnutie informácií výkonom práva akcionára len pre samotnú jeho existenciu, považoval bez akéhokoľvek právneho základu. Podľa názoru odvolateľa ďalej, by výsluchom žalobcu neboli preukázané žiadne pre konanie významné skutočnosti, nakoľko splnenie všetkých zákonných podmienok pre poskytnutie informácií bolo preukázané predložením listinných dôkazov. Záver súdu o tom, že žalobca nepreukázal ním tvrdené skutočnosti o hospodárení žalovaného, je v rozpore s článkom 2 odsek 3 Ústavy SR, nakoľko súd pripísal na ťarchu žalobcu skutočnosť, že nevykonal niečo, v danom prípade nepreukázal ním vyjadrený názor o poklese hodnoty akcií žalovanej, čo mu zákon ani neukladá. Nie je zrejmé aké dôkazné bremeno má žalobca uniesť, nakoľko jediné, čo je povinný pre oprávnenosť svojho nároku preukázať je, že mu neboli poskytnuté informácie, čo nikdy nebolo sporné a nepopiera to ani žalovaný. Naopak, dôkazné bremeno o tom, či existuje zákonný dôvod na odmietnutie poskytnutia informácií bolo na žalovanom. Súd sa ďalej obmedzil na konštatovanie, že žalobca vo svojich otázkach uviedol subjektívne hodnotiace úsudky, avšak ako k tomuto záveru dospel, neuviedol a v tejto časti tak považuje odvolateľ rozhodnutie za nepreskúmateľné. Vedomosť žalovaného o jeho podnikateľskom riziku nemá žiaden súvis s jeho právom na poskytnutie informácií valným zhromaždením. Odvolateľ zhrnul, že na valnom zhromaždení dňa 24.5.2012, ktorého sa riadne zúčastnil, sa domáhal poskytnutia informácií v dostatočnom predstihu, ktoré predstavenstvo neposkytlo. V zápisnici zo zasadnutia z uvedeného valného zhromaždenia je uvedené, že predstavenstvo odpovie na položené otázky do 15 dní. K poskytnutiu informácií však nedošlo, pričom mu ako akcionárovi nebol oznámený dôvod ich neposkytnutia. Na valnom zhromaždení nikto položené otázky nenamietal, týkali sa, v bode 2, výročnej správy o činnosti žalovaného. Žalovaný v priebehu konania nepredložil žiadne dôkazy o tom, že sú žiadané informácie predmetom obchodného tajomstva, alebo že ich poskytnutím môže byť spoločnosti poskytnutá ujma. Len samotné takéto tvrdenie nestačí, keďže ochrana obchodného tajomstva musí byť nielen formálna, ale aj reálna. Žalobca v konaní plne osvedčil svoj nárok na poskytnutie informácií, ktorý mu vyplýva zo zákona a bol zo strany žalovaného porušený. Napokon, odvolateľ namietal, že sa súd nevyporiadal s uplatneným nárokom žalobcu na priznanie náhrady trov konania za účasť na vyhlásení rozsudku dňa 31.10.2016 podľa § 262 ods.1 C.s.p..

11. Krajský súd prejednal vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáhal preskúmania napadnutého rozhodnutia podľa § 380 ods. 1 C.s.p. č. 160/2015 Z.z. s tým, že odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje odvolací súd za vecne správne, určité, dostatočne právne podložené a stotožňujúc sa s jeho dôvodmi v celom rozsahu (§ 387 ods. 2 C.s.p.) na zdôraznenie správnosti rozhodnutia dopĺňa:

12. Podľa § 180 ods.3, 4 Obchodného zákonníka, je predstavenstvo povinné každému akcionárovi poskytnúť na požiadanie na valnom zhromaždení úplné a pravdivé informácie a vysvetlenia, ktoré súvisia s predmetom rokovania valného zhromaždenia. Ak predstavenstvo nie je schopné poskytnúť akcionárovi na valnom zhromaždení úplnú informáciu alebo ak o to akcionár na valnom zhromaždení požiada, je predstavenstvo povinné poskytnúť ich akcionárovi písomne najneskôr do 15 dní od konania valného zhromaždenia. Písomnú informáciu zasiela predstavenstvo akcionárovi na adresu ním uvedenú, inak ju poskytne v mieste sídla spoločnosti. Predstavenstvo môže akcionára vo svojej písomnej informácii alebo v odpovedi priamo na rokovaní valného zhromaždenia odkázať na webové sídlo spoločnosti, ak ho má zriadené, a to za podmienky, že toto obsahuje odpoveď na jeho žiadosť vo formáte otázka - odpoveď. Ak webové sídlo spoločnosti neobsahuje požadovanú informáciu alebo obsahuje neúplnú informáciu, rozhodne súd na základe návrhu akcionára o povinnosti spoločnosti požadovanú informáciu poskytnúť. Poskytnutie informácie sa môže odmietnuť, iba ak by sa jej poskytnutím porušil zákon alebo ak zo starostlivého posúdenia obsahu informácie vyplýva, že jej poskytnutie by mohlo spôsobiť spoločnosti alebo ňou ovládanej spoločnosti ujmu; nemožno odmietnuť poskytnúť informácie týkajúce sa hospodárenia a majetkových pomerov spoločnosti. O odmietnutí poskytnutia informácie rozhoduje predstavenstvo počas rokovania valného zhromaždenia. Ak predstavenstvo odmietne poskytnúť informáciu, rozhodne na žiadosť akcionára o povinnosti predstavenstva poskytnúť požadovanú informáciu počas rokovania valného zhromaždenia dozorná rada; na čas nevyhnutný na prijatie rozhodnutia dozornej rady môže predseda valného zhromaždenia na žiadosť dozornej rady prerušiť rokovanie valného zhromaždenia. Ak dozorná rada rozhodne, že nesúhlasí s poskytnutím informácie, rozhodne súd na základe návrhu akcionára o tom, či je spoločnosť povinná požadovanú informáciu poskytnúť.

13. Citované ustanovenia upravujú práva akcionára na informácie vo vzťahu k akciovej spoločnosti. Možnosť požadovať takéto informácie je vo všeobecnosti obmedzená na informácie o záležitostiach, ktoré sú predmetom jednania valného zhromaždenia. Nad rámec upravený v zákone môžu byť práva a povinnosti akcionárov ďalej rozšírené v stanovách, pokiaľ to zákon pripúšťa. Okrem iných, medzi práva akcionára v zmysle Obchodného zákonníka vo všeobecnosti patrí právo podieľať sa na riadení spoločnosti, právo podieľať sa na zisku a na likvidačnom zostatku spoločnosti, právo požadovať za podmienok stanovených zákonom zaradenie určitej záležitosti do programu valného zhromaždenia, právo požadovať, aby dozorná rada preskúmala v požadovanom rozsahu výkon pôsobenia predstavenstva, právo domáhať sa vyslovenia neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia súdom a ďalšie. Zákon zároveň umožňuje formulovať stanovy spoločnosti tak, aby znemožnili alebo sťažili väčšinovému akcionárovi možnosť celkom ovládnuť spoločnosť. Na valnom zhromaždení môže akcionár okrem uplatnenia hlasovacieho práva tiež požadovať a dostať vysvetlenie záležitostí týkajúcich sa spoločnosti, ktoré sú predmetom jednania valného zhromaždenia a uplatňovať vo vzťahu k nim návrhy a protinávrhy. Príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka realizujú dve zásady, a to zásadu ochrany menšinového spoločníka a zásadu ochrany akcionára pred zneužitím právomoci predstavenstvom. Status minoritného akcionára je upravený zákonom, prípadne stanovami spoločnosti, a to i tak, že je menšinovému akcionárovi poskytnutá zákonná ochrana v súvislosti s podaním žaloby v prípade, ak mu predstavenstvo spoločnosti odmietne poskytnúť informácie počas rokovania valného zhromaždenia. Právo akcionára na súdnu ochranu pri tom nie je absolútne. Zákonná možnosť odmietnuť poskytnutie informácie akciovou spoločnosťou, upravená v odseku 4 citovaného § 180 Obchodného zákonníka, sa viaže výlučne na informácie, ktoré by v prípade ich sprístupnenia verejnosti mohli spôsobiť spoločnosti ujmu, tiež na skutočnosť, že by tým mohol byť porušený zákon.

14. Žalobca, ako minoritný akcionár, podal vo vzťahu k žalovanému žalobu o splnenie povinnosti poskytnúť požadované informácie a vysvetlenie v znení jej petitu, v zmysle ustanovenia § 180 ods. 3,4 Obchodného zákonníka, podľa ktorého má akcionár právo na úplné a pravdivé informácie a vysvetlenia, ktoré súvisia s predmetom rokovania konkrétneho valného zhromaždenia. Poskytnutie informácie sa môže odmietnuť, iba ak by sa jej poskytnutím porušil zákon alebo ak zo starostlivého posúdenia obsahu informácie vyplýva, že jej poskytnutie by mohlo spôsobiť spoločnosti alebo ňou ovládanej spoločnosti ujmu; nemožno odmietnuť poskytnúť informácie týkajúce sa hospodárenia a majetkových pomerov spoločnosti.

15. Žalobca sa domáha od žalovaného informácií a vysvetlenia 19 základných otázok, zahŕňajúcich viacero podotázok, ktoré svojim rozsahom a obsahom v prevažnej väčšine nepoukazujú na jednoznačne výlučný záujem akcionára - žalobcu na aktívnom podieľaní sa takýmto spôsobom na riadení spoločnosti, prijímaním rozhodnutí, uplatňovaním návrhov, resp. hlasovaním na valnom zhromaždení a pod.. Žalobca nepreukázal skutočný záujem na práve uplatnenom predmetnou žalobou, ako to vecne správne konštatoval už okresný súd, a to z hľadiska vecného, nepreukážuc potrebu požadovaných odpovedí k reálnemu výkonu jeho práv akcionára v konkrétnych súvislostiach a rovnako z hľadiska procesného, keď jeho neúčasť na súdom nariadených pojednávaniach vážny záujem nepotvrdzuje. Z nekonania žalobcu v priebehu súdneho sporu (teda jeho procesnej pasivity ) a z priebehu pojednávaní na súde prvej inštancie (napr. pojednávanie z 9. 12. 2014, pojednávanie z 11. 2. 2016 a vyjadrenia právneho zástupcu žalobcu na týchto pojednávaniach) vyplýva skôr záujem žalobcu na odpredaji akcií, o ktorom rokuje a ku ktorému predmetné súdne konanie žalobca využíva, čo nie je z hľadiska obsahu účelom práva, zaručeného zákonom tak, ako to má na mysli ustanovenie § 180 Obchodného zákonníka. Preto výkon takto nepatrične uplatneného práva akcionára v obchodnej spoločnosti, nemôže súd od žalovaného spravodlivo žiadať, a takému výkonu práva za vyššie uvedených podmienok poskytnúť právnu ochranu. Právo na súdnu ochranu totiž nie je absolútne a vo svetle výkladu § 180 Obchodného zákonníka uvedeného v citovanej literatúre je možné ho dosiahnuť len za predpokladu preukázania skutočného záujmu na realizácii tohto práva (minoritného) akcionára, ktorý požadované informácie skutočne racionálne chce použiť na výkon alebo ochranu svojich práv a postavenia v akciovej spoločnosti, čo sa v prejednávanej veci so zreteľom na všetky uvedené okolnosti nestalo.

16. Nemožno tiež súhlasiť s názorom prezentovaným v odvolaní, že vyššie uvedená literatúra, o ktorú sa oprel súd prvej inštancie nie je hodnoverným zdrojom, na základe ktorého možno odôvodniť súdne rozhodnutie. Je bežnou praxou, že súdne rozhodnutia sa opierajú o názory vedecko-pedagogickej obce alebo o teoretické názory praktikov (komentáre k zákonom, kódexom, odborné články v právnických časopisoch alebo iné práce), tak ako postupoval súd prvej inštancie aj v prejednávanej veci, pretože práca, o ktorú sa súd oprel má vzťah k prejednávanej veci a dotvára právny názor na konkrétne rozhodnutie v nej v polohe potreby zistenia konkrétneho (a nie len predstieraného) záujmu akcionára na zodpovedaní otázok v zmysle § 180 Obchodného zákonníka.

17. Pokiaľ ide o námietky týkajúce sa trov konania, treba konštatovať, že súd prvej inštancie v súlade s § 262 ods. 1 CSP rozhodol len o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania, ktorý priznal v závislosti od výsledku konania žalovanému ako úspešnej sporovej strane. Výšku týchto trov určí po právoplatnosti rozhodnutia súd prvej inštancie (súdny úradník) v zmysle § 262 ods. 2 CSP, ktorý sa vyporiada aj s týmito námietkami žalobcu, pretože tieto sa týkajú výšky trov konania a nie okolnosti, že žalovaný má ako úspešná sporová strana nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

18. Krajský súd v intenciách vyššie uvedeného preto potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie tak vo výroku vo veci samej ako aj vo výroku o náhrade trov konania, kde úspešný žalovaný má právo na náhradu trov konania proti v spore neúspešnému žalobcovi (387 C.s.p.).

19. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 v spojení s § 255 ods. 1 § 262 ods. 1, 2 CSP. Odvolací súd úspešnému žalovanému prisúdil 100 % náhrady trov odvolacieho konania, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie.

20. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).