KSPO/5Co/167/2016


(zdroj)
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 5Co/167/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114232097 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 05. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8114232097.1



ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.Gabriely Világiovej a členov senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Karola Krohtu v právnej veci navrhovateľa: E. W. nar. XX.XX.XXXX, bytom C., L. 2, (muž ktorého otcovstvo má byť zapreté) proti odporcom: 1) J. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XXX,(matka) 2) mal. A. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XXX, v konaní zastúpená kolíznym opatrovníkom Úradu práce sociálnych vecí a rodiny Prešov (dieťa) v konaní o zapretie otcovstva, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 25C/376/2014-89 zo dňa 22.02.2016 takto

rozhodol:

Po t v r d z u j e rozsudok.

P r i z n á v a odporkyni v 1.rade (matke) a odporkyni v 2.rade (dieťaťu) nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k navrhovateľovi (mužovi, ktorého otcovstvo má byť zapreté) v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh zamietol. Vyslovil, že náhradu trov konania účastníkom nepriznáva.

2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 91 ods.1 a 2, § 92 a § 93 ods.1 Zákona o rodine.

3. Konštatoval, že v predmetnom konaní mal za preukázané, že otcovstvo k maloletému dieťaťu bolo určené na základe súhlasného vyhlásenia navrhovateľa a odporkyne v 1. rade. Toto súhlasné vyhlásenie bolo urobené k počatému, ale ešte nenarodenému dieťaťu, a to dňa XX.XX.XXXX. Maloletá sa narodila XX.XX.XXXX. V súlade s § 93 ods. 1 zákona o rodine potom navrhovateľovi uplynula lehota na podanie návrhu na zapretie otcovstva dňa XX.XX.XXXX. Navrhovateľ teda podaním tohto návrhu po lehote, teda dňa 10.12.2014, nemôže zvrátiť svoj zápis na mieste otca v rodnom liste maloletej. Súd preto návrh ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol.

4. Súd prvej inštancie len na záver uviedol, že vyhlásenie budúcich rodičov pred orgánom matriky bolo urobené slobodne, vážne, určito a zrozumiteľne. Z tohto dôvodu mu zákon pripisuje značnú dôležitosť. Určenie lehoty na podanie prípadného návrhu na zapretie otcovstva do troch rokov nebolo ústavným súdom spochybnené a nemožno ho zamieňať s vyhlásením nesúladu § 86 ods. 1 zákona o rodine s čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý sa vzťahuje k manželovi matky. Tento rozdiel vychádza z toho, že domnienka otcovstva manžela matky mu svedčí zo zákona, teda bez ohľadu na to, či sa manžel dozvie, že sa jeho manželke narodilo dieťa, bude zapísaný v rodnom liste ako otec dieťaťa. K nadobudnutiu statusu otcovstva tu postačuje ak nastane zákonom predpokladaná skutočnosť - narodenie dieťaťa v zákonom určenom čase. 5. Naproti tomu pri súhlasnom vyhlásení účastníci tohto vyhlásenia, teda rodičia, sa slobodne rozhodujú, či toto vyhlásenie urobia. Vychádza sa tu z vedomého prijatia rodičovstva obidvoma rodičmi, ktorí majú bezprostrednú vedomosť o tom, že dieťa je počaté, resp. už narodené.

6. Keďže návrh bol podaný po lehote, súd ho zamietol z tohto formálneho dôvodu bez toho, aby bolo potrebné vykonávať akékoľvek ďalšie dokazovanie vo veci samej. Súd preto zamietol návrhy na dokazovanie zo strany navrhovateľa. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie ust.§ 142 ods.1 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016 s tým, že účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech priznal náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Navrhovateľ bol neúspešný, teda trovy konania mu nepatria a úspešným odporkyniam trovy konania nevznikli.

7. Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie navrhovateľ. Namietal, že síce dňa 07.09.2011 vyhlásil, že je otcom počatého, ale ešte nenarodeného dieťaťa, avšak neskôr získal dôverné informácie, že v čase rozhodujúcom pre počatie dieťaťa mala odporkyňa intímny styk aj s iným mužom. Odporkyňa v 1. rade poprela, že mala iného partnera. Po rozchode sa odsťahovala k rodičom do L., kde žije doteraz a návrh na zapretie otcovstva prišiel v čase, keď dala trestné oznámenie na navrhovateľa, ako aj návrh na vykonanie exekúcie pre neplatenie výživného. V rovnakom čase podal aj návrh na zníženie výživného. Odvolanie podal z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm.a/ až f/ Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016. Namietal, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vôbec neprihliadol na skutočnosť a to „Legislatívne vákuum pri zapieraní otcovstva“. Poukázal na Nález Ústavného súdu publikovaný pod č. 290/2011 Z. z., ide o rozhodnutie PL. ÚS 1/2010-57 zo dňa 20.04.2011, kde bolo vyslovené, že § 86 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie je v súlade s článkom 6 ods. 1 a článkom 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Tvrdil, že aj v jeho prípade platí nižšie uvedené o to viac, že otcom sa stál vyhlásením pred metrikou. Súd prvej inštancie cituje vo svojom odôvodnení iba ods.1 § 93 tvrdiac, že citovaný nález Ústavného súdu sa na vec nevzťahuje, avšak opomína, že v ods. 3 sa uvádza: že ustanovenia § 86 ods. 2 a § 88 ods. 1 sa použijú primerane. V prípade Nálezu Ústavného súdu sa navrhovateľ domáhal vyslovenia nesúladu § 84 a § 96 Zákona o rodine s článkami dohovoru, pretože po uplynutí trojročnej lehoty nemá šancu sa brániť, ak zistí, že nie je otcom dieťaťa a zaprieť toto svoje otcovstvo. Ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté ustanovenia neposkytujú dostatočnú ochranu záujmom všetkých dotknutých subjektov, resp. nezohľadňujú dostatočne právo právneho otca na zosúladenie biologického a právneho otcovstva. Právny otec nemá opravný prostriedok, ktorým by sa mohol brániť proti neprimeranému zásahu do svojich práv. Ústavný súd oprel svoj judikát aj o tú skutočnosť, že podmienky plynutia uvedenej lehoty nezohľadňujú fakt, že manžel matky ako právny otec vo väčšine prípadov nadobudne status otcovstva a príjme zodpovednosť za plnenie rodičovských práv a povinností dobromyseľne, s vedomím, že je biologickým otcom dieťaťa. Uvedené ustanovenie teda vytvára právny stav, keď manžel matky nemal možnosť po uplynutí zapieracej lehoty zaprieť otcovstvo, hoci sa počas jej plynutia vôbec nemusel dozvedieť o tom, že nie je biologickým otcom dieťaťa. V prípade otcovstva mylným vyhlásením otca je jeho postavenie omnoho nepriaznivejšie než manžela matky dieťaťa. Do pozornosti dal navrhovateľ v tejto súvislosti aj prílohu zo dňa 11.07.2012, kde Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky rieši novelu Zákona o rodine, kde v návrhu okrem iného uvádza, že nad rámec Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky rezort spravodlivosti navrhuje vykonať zmenu aj v úprave plynutia lehoty na zapretie otcovstva určeného podľa druhej domnienky, teda súhlasným vyhlásením rodičov. Preto navrhol rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

8. Odporkyňa v 1.rade a ani kolízny opatrovník odporkyne v 2.rade sa k odvolaniu navrhovateľa, ktoré im bolo doručené nevyjadrili.

9. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, § 62 a § 65 CMP, bez nariadenia ústneho pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 20.04.2017 a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je nedôvodné. 10. Navrhovateľ v odvolaní vytýka súdu prvej inštancie nesprávne právne posúdenie veci podľa ust.§ 205 ods.2 písm.f/ Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016 (teraz ust.§ 365 ods.1 písm.b/ Civilného sporového poriadku (ďalej C.s.p.)) k otázke, či muž, ktorého otcovstvo bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov je obmedzený zákonnou lehotou ustanovenou v § 93 ods.1 Zákona o rodine na podanie žaloby o zapretie otcovstva, keď Ústavný súd Slovenskej republiky v Náleze PL ÚS 1/2010-57 z 20.04.2011 vyslovil, že ustanovenie § 86 ods.1 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a o doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie je v súlade s článkom 6 ods.1 a článkom 8 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Navrhovateľ je toho názoru, že aj ust.§ 93 ods.1 Zákona o rodine je v rozpore s článkom 6 ods.1 a článkom 8 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v tejto súvislosti dal do pozornosti prílohu zo dňa 11.07.2012, kde Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky rieši novelu Zákona o rodine a navrhuje vykonať zmenu aj v úprave plynutia lehoty na zapretie otcovstva určeného podľa druhej domnienky, teda súhlasným vyhlásením rodičov. Navrhovateľ teda má za to, že súd prvej inštancie nemal prihliadnuť na zákonom stanovenú lehotu na zapretie otcovstva.

11. Podľa ust. § 93 ods. 1 Zákona o rodine, muž, ktorého otcovstvo bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov, môže otcovstvo pred súdom zaprieť do troch rokov odo dňa jeho určenia, len ak je vylúčené, že by mohol byť otcom dieťaťa; táto lehota sa neskončí pred uplynutím troch rokov od narodenia dieťaťa.

12. Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd ktorého text bol uvedený ako Oznámenie Federálneho Ministerstva zahraničných vecí pod č. 209/1992 Zb. je medzinárodnou zmluvou, ktorá podľa článku 154c ods.1 Ústavy Slovenskej republiky je súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a má prednosť pred zákonom, ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Článok 8 Dohovoru upravuje právo každého na rešpektovaní svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Zároveň ustanovuje negatívnu povinnosť štátu zasahovať do výkonu tohto práva okrem prípadov, keď je zásah v súlade so zákonom a nevyhnutný v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzanie nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. Z toho vyplýva aj pozitívny záväzok vytvoriť podmienky na ochranu práv súkromného a rodinného života. Rodičovstvo ako také, teda či biologické alebo právne určené na základe domnienky otcovstva patrí do sféry súkromného a rodinného života. Tak rodič, ako aj dieťa majú rovnaké právo na vlastnú identitu, ktorej súčasťou je aj zistenie, či právny status vytvorený na základe domnienky otcovstva zodpovedá aj biologickému stavu. Teda v konaní o zapretie otcovstva stoja oproti sebe tak záujmy rodiča, ktorý tvrdí, že nie je otcom dieťaťa, ako aj právo dieťaťa na udržaní vytvorených rodinných väzieb a iba na základe testu proporcionality možno ustáliť ktorý záujem prevažuje. Takýto test proporcionality uplatňuje aj Európsky súd pre ľudské práva v konaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti so zapretím otcovstva po uplynutí zákonom stanovenej lehoty na začatie takéhoto konania. Európsky súd pre ľudské práva inak postupuje v prípade, ak sa preukáže, že sťažovateľ nevyužil právne prostriedky zapretia otcovstva v zákonom stanovenej lehoty zo subjektívnych dôvodov a v prípade, že sťažovateľ v zákonnej lehote nevedel o skutočnostiach na základe ktorých by mohol úspešne zaprieť otcovstvo. Zavedenie prekluzívnej lehoty pre zahájenie konania o určenie otcovstva je možné ospravedlniť snahou o zaistenie právnej istoty v rodinných vzťahoch a ochrane záujmov dieťaťa (Rasmussen proti Dánsku rozsudok zo dňa 28.11.1984 Kňákal proti Českej republike). V konaní o zapretie otcovstvo ktoré bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov sa súd musí zaoberať tým kedy otec (právny otec) zistil, že nie je otcom dieťaťa, ku ktorému uznal otcovstva a zváži, či ust.§ 93 ods.1 Zákona o rodine, ktoré obmedzuje muža, ktorého otcovstvo bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov podať návrh na začatie konania o zapretie otcovstva v 3-ročnej prekluzívnej lehote, a teda či nie je v rozpore s článkom 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý zakotvuje právo každého na spravodlivé súdne konanie a článkom 8. Vo veci bolo zistené, že súhlasné vyhlásenie bolo urobené počatému ale ešte nenarodenému dieťaťu dňa 07.09.2011. Maloletá A. sa narodila XX.XX.XXXX. Navrhovateľovi tak uplynula lehota na podanie návrhu na zapretie otcovstva dňa XX.XX.XXXX. Navrhovateľ podal návrh dňa 10.12.2014. Navrhovateľ a odporkyňa v 1.rade prestali spolu žiť niekedy koncom roku 2013, pričom navrhovateľ uviedol, že už vtedy mal podozrenie, že nie je otcom mal. A.. Od konca roka 2013 do 11.11.2014 mal navrhovateľ k dispozícií účinný prostriedok nápravy právneho stavu vzniknutého na základe vyvrátiteľnej zákonnej domnienky. Napriek tomu si toto právo v zákonom určenej prekluzívnej lehoty neuplatnil. Preto má odvolací súd za to, že nemohlo dôjsť k porušeniu práva navrhovateľa, ktoré vyplýva z článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v teste proporcionality prevážil záujem maloletého dieťaťa na udržaní vytvorených rodinných väzieb nad záujmom otca na zosúladení právnej situácie s biologickou realitou. Uvedená skutočnosť jednoznačne vyplýva z výsluchu otca na pojednávaní dňa 22.02.2016 na č.l. 62 spisu, druhá strana, keď uvádza: „Ja som chcel dať návrh už v čase, keď sme s matkou prestali žiť, teda niekedy koncom roka 2013, pričom už vtedy som mal toto podozrenie“. Z toho jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ zo subjektívnych dôvodov nevyužil právne prostriedky zapretia otcovstva v zákonnej lehote. Zároveň odvolací súd uvádza, že navrhovateľ ani nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by vylučoval jeho otcovstvo k maloletej. Z obsahu spisu, vyjadrenia otca i odvolania vyplývajú iba pochybnosti navrhovateľa o jeho otcovstve.

13. Preto odvolací súd rozsudok s osvojením si odôvodnenia potom čo sa zaoberal odvolacími námietkami navrhovateľa podľa ust.§ 387 ods.1,2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

14. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v zmysle ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ust. § 53 Civilného mimosporového poriadku, z ktorého vyplýva, že v konaní o veciach určenia rodičovstva, v konaniach vo veciach notárskych úschov môže súd priznať náhradu trov konania účastníkom, ktorí vo veci mali úspech proti účastníkom, ktorí úspech nemali, ak to možno spravodlivo požadovať. Odvolací súd má za to, že možno spravodlivo požadovať od navrhovateľa, ktorý nepodal v stanovenej lehote návrh na zapretie otcovstva priznanie odporkyni v 1.rade, teda matke, a odporkyni v 2.rade, teda dieťaťu nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k navrhovateľovi, teda k mužovi, ktorého otcovstvo má byť zapreté v plnom rozsahu.

15. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.