KSPO/4S/20/2014


(zdroj)
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 4S/20/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200329 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 11. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8014200329.7



ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členiek senátu Mgr. Magdalény Želinskej a Evy Slávikovej v právnej veci žalobcu L. U. Z. - GreenAdvice, IČO: 46 216 693, Karpatská 754/7, Svidník, právne zastúpeného JUDr. Dušanom Remetom, advokátom, Masarykova 2, Prešov, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústrediu, ul. 29.augusta č. 8 a 10, Bratislava, za účasti X. Y. U., bytom XX-XXX G., L. republika o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej č. 14940-2/2014-BA zo dňa 7. januára 2014 na základe žaloby jednohlasne takto

rozhodol:

Žalobu z a m i e t a.

Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

Žalobou zo dňa 17.2.2014 doručenou tunajšiemu súdu 26.2.2014 sa žalobca domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovanej č. 14940-2/2014-BA zo dňa 7. januára 2014 v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu, Sociálnej poisťovne, pobočka Košice č. 90612-1/2013- KEM zo dňa 6. septembra 2013, ktoré žiada zrušiť a vrátiť vec žalovanej na ďalšie konanie a priznať zároveň náhradu trov konania.

Uznesením zo dňa 12.11.2014 č.k. 4S/20/2014 - 39 pribral súd do konania účastníka správneho konania X. Y. U. podľa § 250 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.).

Žalobu odôvodnil tým, že ako podnikateľský subjekt vykonával podnikateľskú činnosť na území Slovenskej republiky na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení. Má registrovaný status zamestnávateľa, pričom za účelom riadneho výkonu svojej podnikateľskej činnosti zamestnával viacerých zamestnancov na základe pracovných zmlúv uzatváraných v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Vo vzťahu k svojim zamestnancom si riadne plnil všetky povinnosti podľa osobitných právnych predpisov, najmä pokiaľ ide o oznamovaciu povinnosť a platenie odvodov na jednotlivé druhy sociálneho poistenia podľa zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. Poukázal na to, že žalobou napadnutým rozhodnutím žalovanej v spojení s prvostupňovým rozhodnutím pobočky žalovanej bolo rozhodnuté tak, že jeho zamestnancovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti za obdobie od 1.7.2011 do 31.07.2011 podľa slovenskej legislatívy, a to z dôvodu, že vykonanou kontrolou nebol preukázaný reálny výkon práce zamestnanca žalobcu a že žalobca nemá v mieste podnikania zriadenú kanceláriu a používa súkromnú poštovú schránku. Zdôraznil, že podľa najnovších požiadaviek zo strany Európskej únie by v každom členskom štáte mala verejná správa fungovať na princípe tzv. dobrej správy. Tento princíp zahŕňa uplatňovanie viacerých zásad, ako je princíp viazanosti právom, ktorý vyžaduje, aby všetky správne rozhodnutia mali oporu v právnom poriadku, aby obsah rozhodnutí bol v súlade so zákonmi, ústavou a medzinárodným právom, rovnako aby nedochádzalo k zneužívaniu voľnej úvahy. Patria tu aj princípy rovnosti a zákazu diskriminácie, nestrannosti a objektivity, proporcionality, teda hľadanie spravodlivej rovnováhy medzi cieľom a použitými prostriedkami a právna istota zahŕňajúca aj ochranu práv nadobudnutých v dobrej viere a zákaz retroaktivity, princíp konania v primeranej lehote (povinnosť správnych orgánov konať svedomito, zodpovedne sa zaoberať každou vecou, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov), spoluúčasť a transparentnosť. Podľa názoru žalobcu tieto princípy neboli v predmetných veciach žalovanou dodržané.

Argumentoval ustanoveniami Nariadenia ES č. 883/2004 (ďalej len základné nariadenie), bod 8, podľa ktorého všeobecná zásada rovnakého zaobchádzania je mimoriadne dôležitá pre pracovníkov, ktorí nemajú bydlisko v členskom štáte ich zamestnania, vrátane cezhraničných pracovníkov. Podľa bodu 11 základného nariadenia prispôsobenie faktov alebo udalostí, ku ktorým dochádza v jednom členskom štáte, nemôže v žiadnom prípade viesť k tomu, aby sa iný členský štát stal príslušným alebo jeho právne predpisy uplatniteľnými. Podľa bodu 15 nariadenia je potrebné, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť. Bod 17 nariadenia upravuje, že vzhľadom na čo najefektívnejšie zaručenie rovnosti zaobchádzania so všetkými osobami pôsobiacimi na území členského štátu je vhodné ako všeobecné pravidlo určiť za uplatniteľné právne predpisy toho členského štátu, v ktorom daná osoba vykonáva svoju činnosť ako zamestnanec alebo ako samostatne zárobková činná osoba.

Základné nariadenie v čl. I. písm. a/ upravuje, že „činnosť ako zamestnanec“ znamená každú činnosť alebo rovnocennú situáciu, ktorá sa za takú považuje na účely právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia členského štátu, v ktorom takáto činnosť alebo rovnocenná situácia existuje.

Podľa čl. 11 bod 3/ písm. a/ základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. Podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1.

Uviedol, že žalovaná poukazuje v napadnutom rozhodnutí na skutočnosti, ktoré neboli predmetom dokazovania v rámci konania na správnom orgáne prvého stupňa a neboli ani súčasťou zisteného skutkového stavu. Žalobca resp. jeho zamestnanci tak nemali možnosť reagovať na uvádzané skutočnosti, čím im bolo odňaté právo brániť sa a možnosť vyjadriť sa k všetkým tvrdeniam.

S nezákonnosťou napadnutých rozhodnutí bezprostredne súvisí aj list žalovanej, „Oznámenie týkajúce sa spoločností, ktoré na území Slovenskej republiky vykonávajú činnosť ako tzv. schránkové firmy“ zo dňa 25.7.2013, v ktorom žalovaná informuje príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia (ZUS, Department Ubezpieczen i Sladek) o tom, že zamestnanci vybraných zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom a tak v prípade podania odvolania zo strany zamestnancov resp. zamestnávateľov tieto bude zamietať a prvostupňové rozhodnutia príslušných organizačných zložiek budú potvrdzované. Je tak zrejmé, že zo strany žalovanej došlo takýmto postupom už vopred k prejudikovaniu rozhodnutí žalovanej a jej organizačných zložiek o tom, že dotknutí zamestnanci nepodliehajú slovenským právnym predpisom, a to bez toho, aby žalovaná vzala do úvahy riadne zistený skutkový stav v každom osobitnom prípade. Žalovaná zaškatuľkovala žalobcu ako zamestnávateľa spadajúceho do kategórie tzv. schránkovej firmy a nezaoberala sa individuálnymi okolnosťami a zisteniami, z ktorých vyplýva, že on ako zamestnávateľ nie je žiadnou schránkovou firmou, ale riadne v Slovenskej republike podniká a jeho zamestnanci riadne vykonávajú, resp. vykonávali prácu.

Vo vzťahu k dôvodom nezákonnosti poukázal predovšetkým na to, že rozhodnutie bolo vydané v rozpore s § 210 ods. 1, 2 Zákona o sociálnom poistení, keďže nebolo vydané v zákonnej lehote 60 dní, ktorá objektívne začala plynúť podaním prihlášky (registračného listu) zamestnanca. Je zrejmé, že ak by aj došlo (v rozpore so zákonom) k posunu okamihu začatia konania na deň ukončenia kontroly (12.3.2013), ktorú u žalobcu vykonala žalovaná prostredníctvom organizačnej zložky, aj v takom prípade by bolo rozhodnutie vydané po zákonnej lehote a argumentácia žalovanej je v tomto smere arbitrárna a právne neudržateľná. Zákonnú lehotu je možné predĺžiť iba z dôvodu mimoriadnej zložitosti prípadu o ďalších 60 dní, k čomu však nedošlo. Rovnako nedošlo ani k využitiu inštitútu prerušenia konania podľa § 193 ods. 3 Zákona o sociálnom poistení. Žalovaná ako odvolací orgán rozhodla rovnako po uplynutí lehoty. Už len vzhľadom na túto skutočnosť sú žalobou napadnuté rozhodnutia nezákonné.

Poukázal tiež na to, že vydaním prvostupňového rozhodnutia, ako aj napadnutého rozhodnutia došlo k porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania, pretože u neho sú evidovaní a vykonávajú prácu aj zamestnanci, vo vzťahu ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok organizačná zložka žalovanej nerozhodla o tom, že nepodliehajú slovenskej legislatíve, resp. rozhodla o zániku poistenia až po uplynutí platnosti formulárov A1. Týmto bol vo vzťahu k porovnateľným zamestnancom jeho zamestnávateľa uplatnený diametrálne odlišný postup ako vo vzťahu k iným zamestnancom, najmä občanom Poľskej republiky a to napriek tomu, že podkladom pre rozhodnutie prvostupňového orgánu bol jednotne zistený skutkový stav vo vzťahu ku všetkým zamestnancom toho istého zamestnávateľa.

Zároveň poukázal tiež na to, že správny orgán rozhodol o zániku sociálneho poistenia zamestnanca (zamestnancov) spätne na základe kontroly vykonanej v marci 2013. Pri tejto kontrole objektívne nebolo možné zistiť okolnosti o reálnom výkone závislej práce zamestnanca a o registrovanom mieste podnikania spätne, preto výsledky tejto kontroly nemôžu byť relevantným podkladom pre náležité zistenie skutkového stavu a pre správne rozhodnutie. Rozhodnutie prvostupňového orgánu je preto z tohto dôvodu nepreskúmateľné. Navyše, táto kontrola bola vykonaná nezákonne, keďže do kompetencie Sociálnej poisťovne nespadá kontrola pracovnoprávnych vzťahov a kontrola výkonu práce. Takýmito kompetenciami disponuje iba príslušný Inšpektorát práce.

V priebehu tejto kontroly vykonanej príslušnou organizačnou zložkou žalovanej riadne a včas predložil pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a evidenciu dochádzky svojich zamestnancov, čo bez akýchkoľvek pochybností preukazuje reálny výkon závislej práce jeho zamestnancov v pracovnom pomere na území Slovenskej republiky. Zároveň poukázal na skutočnosť, že v lete roku 2012 vykonala organizačná zložka žalovanej kontrolu, pričom v tom čase neboli zistené žiadne nedostatky vo vzťahu k reálnemu výkonu práce na území Slovenskej republiky, či k miestu podnikania žalobcu.

Poukázal na to, že ako zamestnávateľ spĺňa nepochybne všetky kritéria na to, aby jeho sídlo v Slovenskej republike spĺňalo podmienku registrovaného miesta podnikania - administratívni pracovníci pracujú v Slovenskej republike, sú tu uzatvárané pracovné zmluvy ako aj zmluvy s obchodnými partnermi, je tu sídlo, ktoré určuje podnikateľskú politiku a riadi prevádzkové záležitosti, vykonávajú sa tu finančné úkony, bankové prevody, ako aj samotný nábor nových zamestnancov.

Považuje za jednoznačne preukázané, že uplatniteľnou legislatívou vo vzťahu k sociálnemu zabezpečeniu jeho zamestnancov je legislatíva Slovenskej republiky. Minimálne sú rozhodnutia žalovanej a prvostupňového správneho orgánu nezákonné v retroaktívnej časti, keď nebolo vydané rozhodnutie odo dňa zistenia údajného nesplnenia podmienok uplatniteľnosti predpisov Slovenskej republiky, ale správne orgány rozhodli o neexistencii sociálneho poistenia zamestnancov žalobcu spätne, za minulé obdobie.

Žalovaná vo vyjadrení zo dňa 28.4.2014 navrhla podanú žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázala na to, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 1.5.2004 v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia. Nariadenia spoločenstva majú všeobecnú právnu pôsobnosť a uplatňujú sa priamo vo všetkých členských štátoch. Sú teda záväzné vo všetkých svojich častiach pre každého a musia byť uplatňované vnútroštátnymi orgánmi a štátnou správou, inštitúciami príslušnými v oblasti sociálneho zabezpečenia a vnútroštátnymi súdmi. Nariadenia spoločenstva majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou. Základným nariadením vo vzťahu ku koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia je nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.4.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16.9.2009. S účinnosťou od 1.5.2010 sa uplatňuje aj Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.9.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia. Základnou úlohou koordinačných nariadení je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby počas výkonu činnosti v rámci Európskeho spoločenstva. Uplatniteľná legislatíva sa určuje na základe všeobecných a osobitných pravidiel ustanovených v nariadení, ktoré majú výhradný účinok, t.j. neumožňujú, aby si dotknutá osoba mohla vybrať výhodnejší systém sociálneho zabezpečenia. Koordinačné nariadenia sú primárne založené na princípe „lex loci laboris“, a teda príslušnou legislatívou je zvyčajne legislatíva členského štátu, na ktorého území vykonáva dotknutá osoba činnosť. Ide o všeobecné pravidlo určovania uplatniteľných právnych predpisov upravené v článku 11 (3) základného nariadenia. Pri uplatnení osobitných pravidiel upravených v článku 13 základného nariadenia sa na osobu vzťahuje uplatniteľná legislatíva štátu, v ktorom je fyzická osoba zamestnaná. V oboch prípadoch je však pri určovaní uplatniteľnej legislatívy rozhodujúci nielen status osoby ako zamestnanca, ale aj reálny výkon činnosti za účelom zamedzenia manipulácii s uplatniteľnými právnymi predpismi a ich zneužívania v tejto oblasti. Samotná skutočnosť, že fyzická osoba má uzatvorenú pracovnú zmluvu, neznamená, že na území Slovenskej republiky činnosť zamestnanca aj vykonáva. Napriek tomu, že pojem reálneho výkonu činnosti nie je explicitne zadefinovaný v nariadení, v pravidlách určujúcich uplatniteľnú legislatívu ustanovených v hlave II. nariadenia je pojem reálneho výkonu činnosti jedným z faktorov na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia.

Splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy v súlade s koordinačnými nariadeniami, ktoré upravujú oblasť sociálneho zabezpečenia, je oprávnená kontrolovať inštitúcia ustanovená na tento účel, ktorá je zároveň inštitúciou oprávnenou na určenie uplatniteľnej legislatívy, t.j. na území Slovenskej republiky ide o Sociálnu poisťovňu. V niektorých prípadoch, ak ide o podozrenie, že zo strany zamestnávateľov dochádza k obchádzaniu právnych predpisov sociálneho zabezpečenia (bez rozdielu národnosti či štátnej príslušnosti), uskutočňuje Sociálna poisťovňa kontroly týkajúce sa preverenia reálneho výkonu činnosti zamestnancov v spolupráci s Národným inšpektorátom práce. Na základe výsledkov kontrol boli vyhodnotené ako firmy, ktorých zamestnanci reálne vykonávajú činnosť na území Slovenskej republiky aj firmy, ktoré zamestnávajú prevažne zamestnancov s bydliskom na území Poľskej republiky. Títo zamestnanci boli naďalej ponechaní v systém sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky. Kontrola vykonaná Národným inšpektorátom práce v spoločnosti žalobcu dňa 21.11.2011 bola zameraná na iné skutočnosti, ako skutočnosti rozhodujúce na preukázanie reálneho výkonu činnosti zamestnancov a splnenie základných podmienok na určenie miesta podnikania v súvislosti s aplikáciou koordinačných nariadení.

Uviedla, že je povinná vykonávať kontrolu splnenia podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy vždy, ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy a za týmto účelom požiada o poskytnutie potrebných údajov. V každom takomto prípade je Sociálna poisťovňa povinná preveriť relevantné skutočnosti a informovať každý členský štát Európskej únie, ktorý požiadal Sociálnu poisťovňu o spoluprácu, nielen Poľskú republiku, o zistených skutočnostiach. Povinnosť príslušných orgánov a inštitúcií členských štátov navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach a poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou priamo vyplýva z článku 76 základného nariadenia. Orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú aj v oblasti boja proti podvodom a omylom v rámci základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, čo vyplýva z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18.3.2010.

Kontroly zamerané na reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorí majú bydlisko v Poľskej republike, začala Sociálna poisťovňa vykonávať na základe podnetov poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS (Základ Ubezpieczeň Spolecznych), Varšava. Vo viacerých prípadoch ZUS Varšava žiadala Sociálnu poisťovňu o informáciu, či dotknuté osoby vykonávajú činnosť zamestnanca na území Slovenskej republiky, kde má zamestnávateľ sídlo. ZUS Varšava zdôvodnila svoju žiadosť tým, že v posledných rokoch na území Poľskej republiky vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľské samostatne zárobkovo činné osoby úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie v Poľskej republike z podnikateľskej činnosti, ktorú v Poľskej republike vykonávajú. Taktiež sociálna poisťovňa zaznamenala v predchádzajúcich rokoch nárast registrácii tzv. „poľských zamestnávateľov“, ktorí prihlásili na povinné sociálne poistenie zamestnancov v pracovnoprávnom vzťahu, ktorých príjem sa pohyboval v rozpätí od 25,- EUR do 50,- EUR mesačne a pracovná činnosť v rozsahu 4 až 10 hodín mesačne. Sociálna poisťovňa ako inštitúcia príslušná na vykonávanie ustanovení základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia bola oprávnená preveriť, či nedochádza zo strany osôb s bydliskom v Poľskej republike k obchádzaniu právnych predpisov sociálneho zabezpečenia a k zneužívaniu slovenského systému sociálneho zabezpečenia. Na základe podnetu ZUS Varšava a z dôvodu pretrvávajúceho trendu narastajúceho počtu registrovaných „poľských zamestnávateľov“ vzbudzujúceho podozrenie zo zneužívania systému verejného zdravotného poistenia, ktoré avizovala najmä ZP Dôvera a Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, Sociálna poisťovňa vykonala a naďalej vykonáva kontroly reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorí majú bydlisko v Poľskej republike, a ktorých zamestnávateľ má sídlo na území Slovenskej republiky, pričom o zistených skutočnostiach následne informuje príslušnú inštitúciu sociálneho zabezpečenia v Poľskej republike. Len v tých prípadoch, kde sa nepreukáže reálny výkon činnosti dotknutého zamestnanca na základe špecifických kritérií, rozhoduje Sociálna poisťovňa o tom, že konkrétnemu zamestnancovi nevzniklo, resp. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. V prípade, ak sociálna poisťovňa už vystavila zamestnancom formulár E 101 SK/PD A1, títo zamestnanci podliehajú slovenskej legislatíve až do dňa platnosti formulárov. Sociálna poisťovňa tieto formuláre spätne neruší. Následne po ukončení platnosti príslušného formulára sociálna poisťovňa rozhoduje o zániku sociálneho poistenia dňom, ktorým platnosť formulára skončila. Ak sa jedná o zamestnancov, ktorým doteraz nebol vystavený formulár PD A1 o určení uplatniteľnej legislatívy, a na základe kontrol vykonaných sociálnou poisťovňou nebol preukázaný reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky a splnenie podmienok registrovaného sídla zamestnávateľa, sociálna poisťovňa rozhoduje o tom, že dotknutému zamestnancovi povinné sociálne poistenie na území Slovenskej republiky nevzniklo. Obdobne postupovala Sociálna poisťovňa aj v prípade žalobcu a jeho zamestnancov.

V tejto súvislosti ďalej uviedla, že na určenie miesta výkonu činnosti zamestnancov je nevyhnutné posúdiť, či registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa spĺňa základné kritéria, na základe ktorých je možné dospieť k záveru, že zamestnanci tohto zamestnávateľa činnosť reálne vykonávajú. Splnenie kritérií registrovaného sídla je jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti, a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia. Sociálna poisťovňa pri posudzovaní splnenia kritérií registrovaného sídla vychádzala z praktickej príručky „Právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku“, ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Zamestnanci Sociálnej poisťovne, pobočka Košice, boli dňa 25.2.2013 poverení vykonať kontrolu u zamestnávateľa, žalobcu, v mieste jeho registrovaného sídla. Kancelária ani prevádzka zamestnávateľa sa na adrese uvedenej v živnostenskom registri nenachádzala. Do pobočky sociálnej poisťovne za účelom pracovného stretnutia sa dňa 6.3.2013 dostavil splnomocnený zástupca žalobcu. Zo záznamu z pracovného stretnutia č. 53400-3/2013-KEM vyplýva, že adresa uvedená v živnostenskom oprávnení je iba virtuálnou adresou zamestnávateľa. Pracovné stretnutia sa uskutočňujú na adrese Svidník, Centrálna 274 (Hotel Rubín), kde má splnomocnený zástupca kanceláriu. Táto adresa však v živnostenskom oprávnení zamestnávateľa uvedená nie je. Zápisy z pracovných stretnutí sa nevykonávajú, a tak nie je možné relevantným dokladom preukázať, či sa tieto pracovné stretnutia skutočne vykonávajú. Všetky účtovné doklady a doklady týkajúce sa zamestnancov zamestnávateľ neriadi z miesta registrovaného sídla, ale z miesta svojho trvalého bydliska, t.j. z Poľskej republiky. Prácu prideľuje zamestnancom ústne. Písomný rozpis zadávania prác jednotlivým zamestnancom zamestnávateľa sa nevyhotovuje. Skutočné miesto výkonu práce u jednotlivých zamestnancov nie je možné jednoznačne určiť, pretože je viazané len na objednávku zadávateľa a práca nie je vopred naplánovaná. Doklady preukazujúce reálny výkon práce zamestnanca na určenom mieste v určený deň, napr. vyúčtovanie cestovných nákladov alebo cestovné príkazy, z ktorých by bolo zrejmé, že zamestnanec vykonával prácu na určenom mieste, tiež neboli žalovanej predložené. Záznam z tohto pracovného stretnutia bol prerokovaný a podpísaný so splnomocneným zástupcom žalobcu, z čoho je zrejmé, že splnomocnený zástupca žalobcu sa s obsahom záznamu oboznámil. Uvedený záznam tvorí prílohu tohto vyjadrenia. Súčasne žalovaná poznamenáva, že kontrola vykonaná zamestnancami Sociálnej poisťovne, pobočka Košice, na ktorú žalobca poukazuje, bola zameraná na kontrolu odvodu poistného na sociálne poistenie a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie a plnenia povinností zamestnávateľa uložených zákonom č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov. V rámci tejto kontroly sa teda nezisťovali skutočnosti relevantné na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov žalobcu. Až po riadnom vyhodnotení skutkového stavu, vychádzajúc aj zo záznamu z pracovného stretnutia, pristúpila Sociálna poisťovňa, pobočka Košice, k vydaniu prvostupňových rozhodnutí, ktorými rozhodla, že dotknutým zamestnancom žalobcu, ktorých žalobca prihlásil na sociálne poistenie v pobočke sociálnej poisťovne, nevzniklo, resp. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. Sociálna poisťovňa vzhľadom na kontrolné zistenia dospela k záveru, že žalobca v zmysle kritérií stanovených na určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania vykazuje znaky schránkovej spoločnosti, pričom vychádzala z uvedenej Praktickej príručky. Článok 14 (5a) vykonávacieho nariadenia v znení Nariadenia Rady (EÚ) č. 465/2012 z 22.5.2012 vyžaduje splnenie určitých podmienok, t.j. na účely uplatňovania hlavy II. základného nariadenia sa pod pojmom „registrované sídlo alebo miesto podnikania“ rozumie miesto, kde sa prijímajú zásadné rozhodnutia podniku a vykonávajú funkcie jeho ústrednej správy. Miesto podnikania žalobcu v 1/ rade (do 20.5.2013 Košice, Palárikova 16, od 21.5.2013 U., W. XXX/X) nie je možné považovať za registrované miesto podnikania na účely II. hlavy základného nariadenia. Kontrolou nebol preukázaný reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky a ani zamestnanci sociálnej poisťovne vykonávajúci kontrolu sa so žiadnymi zamestnancami žalobcu osobne nestretli.

Žalovaná uviedla, že vznik a zánik povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti zamestnanca nie je podmienený podaním prihlášky alebo odhlášky z tohto poistenia. Prihláška na sociálne poistenie teda nemá konštitutívne účinky, ale len deklaruje právnu skutočnosť, s ktorou zákon (v danom prípade nariadenie) spája vznik povinného sociálneho poistenia. Prihláška do poistenia nemôže zakladať povinné sociálne poistenie a taktiež nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. Vychádzajúc z uvedeného, ak nie je určená slovenská legislatíva, prihláška zamestnanca do sociálneho poistenia je právne neúčinná.

Zamestnancovi žalobcu Bartolomejovi Y. U.alovaná formulár PD A1 nevystavila. Žalobca prihlásil svojho zamestnanca do systému sociálneho poistenia dňa 1.7.2011 v pobočke žalovanej. Podanie prihlášky však nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia, ak je v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie a týmto dňom Bartolomejovi Jakubovi Szczotkovi nevzniklo povinné nemocenské, dôchodkové poistenie a poistenie v nezamestnanosti.

Podľa právneho názoru žalovanej, v súlade s § 185 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z., za prvý úkon, ktorým začalo konanie vo veci sociálneho poistenia, bolo doručenie rozhodnutia prvostupňového orgánu účastníkom konania. Voči rozhodnutiam pobočky sociálnej poisťovne sa mali možnosť účastníci konania brániť využitím opravných prostriedkov a v odvolaní namietať skutočnosti, ktoré podľa účastníkov konania boli v rozpore so zákonom. Uvedenú možnosť účastník konania v zákonom stanovenej lehote využil.

Z napadnutého rozhodnutia žalovanej je zrejmé, že Sociálna poisťovňa, ústredie sa stotožnila s právnym názorom pobočky sociálnej poisťovne. V odôvodneniach napadnutých rozhodnutí odvolací orgán podrobne zdôvodnil svoj právny názor, pričom sa zároveň vysporiadal so všetkými námietkami, ktoré žalobca vzniesol v podanom odvolaní. Skutkový a právny stav, na základe ktorého Sociálna poisťovňa, ústredie dospela k záveru, že napadnuté rozhodnutia pobočky sociálnej poisťovne sú správne, je totožný so skutkovým a právnym stavom, na základe ktorého pobočka sociálnej poisťovne rozhodla vo veci. Sociálna poisťovňa, ústredie ako odvolací orgán nerozhodovala na základe iných dôkazov, ale vyhodnotila dôkazy, na základe ktorých rozhodol prvostupňový orgán a súčasne v rozhodnutiach reagovala na všetky námietky účastníkov konania. Preto zo strany Sociálnej poisťovne, ústredie, nemohlo dôjsť k porušeniu dvojinštančnosti správneho konania.

Skutočnosť, že sociálna poisťovňa, ústredie nerozhodla o odvolaniach žalobcu v zákonom danej lehote, nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí a nič nemení na skutkových zisteniach.

Žalovaná vo vyjadrení ďalej uviedla, poukazujúc aj na žalobou napadnuté rozhodnutia, že obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky sociálnej poisťovne, pričom tá nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania, ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci. Organizačná zložka sociálnej poisťovne je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Z toho vyplýva, že je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, či určitú skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú, či treba vykonať dôkazy ďalšie, alebo či je potrebné obstarať tiež iné podklady pre rozhodnutie.

Záverom žalovaná poukázala na to, že námietka žalobcu, že Sociálna poisťovňa uplatňuje diametrálne odlišný postup najmä k občanom Poľskej republiky, nie je opodstatnená. Na základe schválených postupov pobočky sociálnej poisťovne rozhodujú o zániku sociálneho poistenia po skončení platnosti formulárov E 101/PD A1, resp. o nevzniknutí povinného sociálneho poistenia, ak nebolo definitívne rozhodnuté o uplatniteľnej legislatíve, vo vzťahu ku všetkým zamestnancom bez rozdielu národnosti, či štátnej príslušnosti. U osôb, ktorých bydlisko sa nachádza na území Slovenskej republiky, neexistuje cudzí prvok, na tieto osoby sa preto koordinačné právne predpisy ES nevzťahujú a uplatňuje sa výlučne vnútroštátna legislatíva upravujúca sociálne a zdravotné poistenie zamestnancov. Fyzická osoba sa považuje na účely sociálneho poistenia za zamestnanca, ak sú splnené zákonné podmienky (existencia pracovnoprávneho vzťahu a príjem). Platnosť pracovnoprávneho vzťahu sú oprávnené preskúmať len súdy. Uplatniteľná legislatíva sa preto posudzuje podľa koordinačných nariadení ES, ktoré sú nadradené vnútroštátnym právnym predpisom. Ak nie sú splnené kritéria na uplatnenie článku 13 (3) základného nariadenia, dotknutá osoba podlieha legislatíve štátu určeného podľa článku 11 (3) základného nariadenia.

Krajský súd podľa § 244 a nasl. O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 250j ods. 1 O.s.p.), oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu, pričom dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

Z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že žalobca sa domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov a ich postupov podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. (§ 247 - § 250k O.s.p.), ktorá upravuje rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov.

Podľa § 244 ods. 1, 3 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú sudy na základe žalôb alebo opraných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa § 247 ods. 1, 2 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.

Z predloženého administratívneho spisu vyplýva, že vo vzťahu k X. Y. U. zamestnancovi žalobcu, Sociálna poisťovňa, pobočka W. rozhodnutím č. 90612-1/2013-KEM zo dňa 6. septembra 2013, ako orgán príslušný rozhodovať o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch podľa § 210 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení, rozhodla tak, že zamestnancovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti v období od 1.7.2011 do 31.7.2011 podľa slovenskej legislatívy, a to podľa § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý Zákona o sociálnom poistení.

Z prvostupňového rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočky Košice vyplýva, že tá rozhodovala pri aplikácii Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.4.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 z 16.9.2009 (ďalej len základné nariadenie) a vykonávacieho nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 z 16.9.2009.

V rozhodnutí citovala čl. 11 (3) (a), čl. 13 (1), 13 (3) základného nariadenia. K skutkovým okolnostiam uviedla, že zamestnanci Sociálnej poisťovne, pobočky Košice vykonali kontrolu u zamestnávateľa, žalobcu na registrovanom mieste podnikania v W., L. 16, ktoré je uvedené v živnostenskom registri. Na mieste bolo zistené, že tento subjekt na uvedenej adrese nemá zriadenú kanceláriu, resp. prevádzku. Dňa 6.3.2013 sa dostavil do pobočky Sociálnej poisťovne splnomocnený zástupca zamestnávateľa, N.. T. H. (záznam zo stretnutia č. 53400-2/2013-KEM), ktorý uviedol, že adresa uvedená v živnostenskom oprávnení je len virtuálnou adresou zamestnávateľa. Pracovné stretnutia sa uskutočňujú na adrese Svidník, S. XXX (V. G.), kde má kanceláriu splnomocnený zástupca. Záznamy z pracovných stretnutí neexistujú. Predmetom činnosti je doručovanie reklamných letákov, miesto výkonu činnosti sa tak nedá presne určiť, je viazaný na konkrétnu objednávku. Práca sa následne prideľuje ústne, písomné rozpisy úloh a pracovnej náplne sa nevyhotovujú. Na základe výsledkov kontroly tak nebolo preukázané, že konkrétny zamestnanec, X. Y. U. reálne vykonával činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky. Preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom. S poukazom na uvedené skutočnosti sa konštatovalo, že tomuto zamestnancovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi v období 1.7.2011 do 31.7.2011 podľa slovenskej legislatívy.

Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie. Citoval v ňom body 8, 11, 15, 17 Základného nariadenia, čl. 11 bod 3a, čl. 13 bod 3 nariadenia, § 11 ods. 1, § 4, § 210 ods. 1, 2 Zákona o sociálnom poistení, § 5 ods. 1 a/ zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov. Poukázal na to, že rozhodnutie je nepreskúmateľné, nezákonné, vydané po lehote v zmysle § 210 ods. 2 Zákona o sociálnom poistení, že porušuje princípy rovnakého zaobchádzania a diskriminuje občanov Poľskej republiky pracujúcich na území Slovenskej republiky. Poukázal na charakter obchodnej činnosti, ktorou sa zaoberá, t.j. reklamná a marketingová služba spojená predovšetkým s rozvozom reklamných letákov. Je tiež nesporné, že pri výkone kontroly boli z jeho strany predložené všetky relevantné dôkazy preukazujúce výkon práce jeho zamestnancov (pracovné zmluvy, mzdové listy, evidencie dochádzky) a rovnako je preukázaná riadna úhrada odvodov do systému sociálneho poistenia z jeho strany vo vzťahu k jeho zamestnancom.

Po podanom odvolaní žalobcu rozhodla žalovaná dňa 7. januára 2014, rozhodnutím č. 14940-2/2014- BA tak, že odvolanie žalobcu zamietla a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Košice potvrdila.

Rozhodnutie žalovaná odôvodnila tým, že po preskúmaní prvostupňového rozhodnutia v celom rozsahu dospela k záveru, že bolo vydané v súlade s príslušnou právnou úpravou. Citovala § 4 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení zákona č. 543/2010 Z.z. s tým, že s účinnosťou od 1.1.2011 je upravené, že zamestnanec je na účely nemocenského poistenia, dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti fyzická osoba v právnom vzťahu, ktorý jej zakladá právo na pravidelný mesačný príjem podľa § 3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2, 3 okrem fyzickej osoby v právnom vzťahu na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru a žiaka strednej školy a študenta vysokej školy pri praktickom vyučovaní v období odbornej výrobnej praxe.

Uviedla, že § 7 ods. 1 písm. c/ bod prvý Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z. z. s účinnosťou od 1.1.2011 upravuje, že zamestnávateľ je pre fyzickú osobu vykonávajúcu zárobkovú činnosť podľa § 3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 a 3 fyzická osoba, ktorá je povinná poskytovať zamestnancovi príjem uvedený v § 3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 a 3 a má bydlisko v inom členskom štáte Európskej únie alebo v štáte, ktorý je zmluvnou stranou dohody o Európskom hospodárskom priestore ako Slovenská republika alebo na území Švajčiarskej konfederácie alebo v štáte, s ktorým má Slovenská republika uzatvorenú medzinárodnú zmluvu, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.

Bartolomej Jakub Szczotka bol vedený v registri poistencov ako zamestnanec žalobcu od 1.7.2011 do 31.7.2011.

V Slovenskej republike sa od vstupu do Európskej únie v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia a to Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71, zo 14.6.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972, z 21.3.1972. Od 1.5.2010 je potrebné uplatňovať nové koordinačné nariadenia, Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.4.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16.9.2009 a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.9.2009. Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu (hlava II. základného nariadenia) majú zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu.

Podľa článku 11 (3) (a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, základné nariadenie v článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch.

Podľa článku 13 (1) základného nariadenia v znení účinnom do 27. júna 2012 osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha: a/ právnym predpisom členského štátu bydliska, ak takáto osoba vykonáva podstatnú časť svojej činnosti v tomto členskom štáte, alebo ak je zamestnaná vo viacerých podnikoch, alebo ju zamestnáva viacero zamestnávateľov, ktorých registrované sídlo alebo miesto podnikania je v odlišných členských štátoch, alebo b/ právnym predpisom členského štátu, v ktorom je registrované sídlo alebo miesto podnikania podniku alebo zamestnávateľa zamestnávajúceho danú osobu, ak táto osoba nevykonáva podstatnú časť svojich činností v členskom štáte svojho bydliska.

Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia. Pri súbehu poistení, v ktorých sa nachádza cezhraničný prvok, je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na dotknutú fyzickú osobu, v súlade so základným nariadením a vykonávacím nariadením, ktoré koordinujú sociálne zabezpečenie.

Na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18.3.2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v článku 6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu (v danom prípade v mieste výkonu práce). Príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si medzi sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v členskom štáte.

Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike. V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy, za účelom správneho vykonania koordinačných nariadení, bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na uplatnenie určujúcej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade Sociálna poisťovňa. Ďalej žalovaná uviedla, že jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti, a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia, je určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania. Uvedené vyplýva z praktickej príručky „Právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku“, ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým a administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva, platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri určovaní, právne predpisy ktorého členského štátu sa uplatňujú za daných okolností. Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania. Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania nie je v nariadení vymedzený. V judikatúre Súdneho dvora Európskej únie a v iných nariadeniach Európskej únie však existuje množstvo usmernení, ktoré možno uplatniť pri prijímaní rozhodnutia o určení miesta podnikania podniku, ktorý osobu zamestnáva.

Súdny dvor v tejto súvislosti vypracoval na základe prípadu Planzer Luxembourg Sarl C-73/06, kritéria, na základe ktorých je možné určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa. Určenie miesta sídla hospodárskej činnosti predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, medzi ktorými sa v prvom rade nachádza sídlo, miesto ústredia, miesto stretnutia riadiacich osôb spoločnosti a miesto, obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej podnikovej politike. Iné faktory, ako napríklad bydlisko riadiacich osôb, miesto konania valného zhromaždenia, miesto uloženia správnych a účtovných dokumentov a miesto hlavného priebehu finančných činností, najmä bankových operácií, sa môžu zohľadniť taktiež. Je tak zrejmé, že sporné registrované sídlo alebo miesto podnikania môžu byť uznané až po splnení určitých podmienok. Tieto kritéria spravidla skúma inštitúcia v mieste bydliska na základe dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania. V rámci skúmania relevantných skutočností je potrebné preukázať miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu, dĺžku obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte, počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle, miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti, miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva, miesto náboru zamestnancov, a pod.. Ak zamestnávateľ nespĺňa podmienky registrácie sídla alebo miesta podnikania, nemôže sa na zamestnancov uplatňovať legislatíva štátu, v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania.

Uvedené skutočnosti oprávňujú Sociálnu poisťovňu vykonať kontrolu reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorú sociálna poisťovňa nevykonáva podľa Zákona o sociálnom poistení ale na základe kompetencií inštitúcie príslušnej na určovanie uplatniteľnej legislatívy. Kontrolu so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky vykonala u dotyčného zamestnávateľa Sociálna poisťovňa, pobočka Košice. V rámci vykonanej kontroly Sociálna poisťovňa, pobočka Košice zistila, že v registrovanom sídle spoločnosti neexistuje kancelária ani žiadna prevádzka zamestnávateľa, pričom citovala skutočnosti zistené kontrolou, uvedené v prvostupňovom rozhodnutí. Z výsledkov kontroly tak nepochybne vyplýva, že oficiálne sídlo spoločnosti zamestnávateľa uvedené v živnostenskom registri nespĺňa základné kritéria registrovaného sídla spoločnosti.

Kontrolou zameranou na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území SR sa nepodarilo preukázať na základe relevantných skutočností, že na zamestnanca účastníka konania sa od 1.7.2011 do 31.7.2011 vzťahuje slovenská legislatíva. Z týchto dôvodov Sociálna poisťovňa, pobočka Košice, v ktorej registri bol zamestnanec účastníka konania vedený, rozhodla, že zamestnancovi žalobcu nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti za obdobie od 1.7.2011 do 31.7.2011.

Sociálna poisťovňa argumentovala ďalej tým, že konanie vo veciach sociálneho poistenia je osobitné konanie upravené v § 172 a nasl. Zákona o sociálnom poistení. Konanie vo veci vzniku, prerušenia a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch je nedávkové konanie, ktoré vzhľadom na ustanovenie § 184 ods. 8 zákona o sociálnom poistení môže začať aj z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Podľa § 185 ods. 4 Zákona o sociálnom poistení konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon. Zákon o sociálnom poistení však nekonkretizuje o aký úkon má ísť, a preto je možné za prvý úkon považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ Sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Rovnaký právny názor vyslovil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 7Sžso/20/2010. Obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Organizačná zložka sociálnej poisťovne nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, z čoho vyplýva, že je vecou organizačnej zložky sociálnej poisťovne, či určitú skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo či treba vykonať dôkazy ďalšie, alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie.

Z odôvodnení rozhodnutí správnych orgánov je nesporné, že pravidlá, ktoré majú určiť uplatniteľnú legislatívu, majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na zamestnanca a samostatne zárobkovo činnú osobu nevzťahovala legislatíva dvoch alebo viacerých členských štátov, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. Základné nariadenie v skôr citovanom článku 13 upravuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch.

Z predloženého administratívneho spisu možno konštatovať, že konanie vo veci bolo začaté na podnet príslušnej poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia (ZUS Varšava) o preskúmanie rozhodujúcich skutočností za účelom určenia uplatniteľnej legislatívy, t.j. či zamestnanci v predmetných veciach skutočne vykonávajú zamestnanie na území Slovenskej republiky, keďže výkon zamestnania v nimi údajne vykonávanom rozsahu vzbudzuje pochybnosti o reálnom výkone práce v zamestnaneckom pomere. Tieto pochybnosti vyvstali z toho, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkúvajú pre poľských podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch a v niektorých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je skutočne aj výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú tieto osoby vykonávajú v Poľskej republike.

Správne orgány závery obsiahnuté v odôvodneniach rozhodnutí založili na záveroch kontroly realizovanej pobočkou žalovanej v Košiciach v spojení s vyjadrením splnomocneného zástupcu žalobcu, z ktorých mala žalovaná za preukázané, že sídlo spoločnosti zamestnávateľa, uvedené vo výpise zo živnostenského registra, nespĺňa základné kritéria registrovaného sídla spoločnosti.

V rámci vykonanej kontroly bolo zistené, že v registrovanom sídle spoločnosti neexistuje kancelária ani žiadna prevádzka zamestnávateľa. Dňa 6.3.2013 sa dostavil na do pobočky Sociálnej poisťovne splnomocnený zástupca zamestnávateľa, Ing. Miloslav Almaši, ktorý uviedol, že adresa uvedená v živnostenskom oprávnení je len virtuálnou adresou zamestnávateľa. Pracovné stretnutia sa uskutočňujú na adrese Svidník, Centrálna 274 (Hotel Rubín), kde má kanceláriu splnomocnený zástupca. Záznamy z pracovných stretnutí neexistujú. Všetky písomnosti týkajúce sa zamestnancov sa nachádzajú u splnomocneného zástupcu. Zamestnávateľ riadi činnosť z miesta trvalého bydliska v Poľskej republike. Práce prideľuje zamestnancom ústne. Písomný rozpis zadávania prác jednotlivým zamestnancom sa nevyhotovuje. Skutočné miesto výkonu práce nie je možné jednoznačne určiť, pretože je viazané na objednávku zadávateľa a práca nie je nikdy vopred naplánovaná. Doklady preukazujúce reálny výkon prác zamestnancom predložené neboli. Na základe výsledkov kontroly nebolo preukázané, že konkrétny zamestnanec reálne vykonával činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky, a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom ani podľa jedného z vyššie citovaných článkov základného nariadenia.

Z výsledkov kontroly tak mala žalovaná za preukázané, že sídlo spoločnosti zamestnávateľa, uvedené vo výpise zo živnostenského registra, nespĺňa základné kritéria registrovaného sídla spoločnosti. Kontroly vykonané Národným inšpektorátom práce boli vykonané mimo kontroly zameranej na reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky a týkali sa iných skutočností, ako skutočností rozhodujúcich na preukázanie reálneho výkonu činnosti zamestnancov a splnenia základných podmienok na určenie miesta podnikania v súvislosti s aplikáciou koordinačných nariadení. Splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy v súlade s koordinačnými nariadeniami, ktoré upravujú oblasť sociálneho zabezpečenia, je oprávnená kontrolovať len inštitúcia ustanovená na tento účel, ktorá je zároveň inštitúciou oprávnenou na určenie uplatniteľnej legislatívy, t. j. sociálna poisťovňa.

Občiansky súdny poriadok v § 250 ods. 2 pojem žalobcu definuje tak, že žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo.

Citované ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku ako žalobcu definujú fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá bola ukrátená na subjektívnych právach, čo teda znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je žalobcom, musí byť súčasne aktívne legitimovaný hmotnoprávne. To znamená, že v jeho prípade musí ísť o skutočné ukrátenie na jeho subjektívnych právach. Nedostatok aktívnej hmotnoprávnej legitimácie, t.j. ak takáto osoba nebola ukrátená na svojich subjektívnych právach, má za následok, že súd žalobu zamietne. Je rovnako treba rozlišovať aj procesnú legitimáciu, kedy ide o prípad, keď žalobca ani netvrdí ukrátenie na právach, avšak musí minimálne namietať, že rozhodnutie bolo nezákonné, inak by súd, ktorý je viazaný žalobcovým tvrdením, nemal čo preskúmavať po stránke zákonnosti a viedlo by to k zastaveniu konania.

Žalobca tvrdí, že správne orgány v preskúmavanej veci nedodržali zákonný postup, že rozhodnutie je nezákonné, arbitrárne. Avšak okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty na vydanie napadnutého rozhodnutia a porušenia zásady dvojinštantnosti správneho konania, ktoré vo veci nebolo preukázané, tento žalobca nenamieta žiadne konkrétne porušenie svojich subjektívnych práv. Je pravdou, že pri vydávaní rozhodnutia neboli dodržané procesné lehoty, avšak aj podľa názoru súdu toto procesné pochybenie nemá vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, pretože podľa § 250i ods. 3 O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zrušením žalobou napadnutých rozhodnutí len z tohto dôvodu by žalobca nedosiahol priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

Z obsahu žaloby je podľa názoru súdu evidentné, že žalobca namieta iné porušenie práv ako účastníka konania resp. porušenie práv jeho zamestnanca. Aj keby napadnutými rozhodnutiami alebo postupom boli porušené právne predpisy Slovenskej republiky, resp. nariadenia Rady ES, z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku bez akýchkoľvek pochybností vyplýva povinnosť tvrdenia o porušení vlastných subjektívnych práv priamo žalobcu a nikoho iného.

Za nedôvodnú považuje súd námietku žalobcu, že pobočka sociálnej poisťovne ako organizačná zložka žalovanej nebola oprávnená vykonať v predmetnej veci kontrolu vo vzťahu k reálnemu výkonu zamestnania zamestnancami žalobu.

Zákon č. 461/2003 Z.z. v tretej časti v ustanoveniach § 172 až § 225 upravuje konanie vo veciach sociálneho poistenia.

Podľa § 172 ods. 2 v konaní vo veciach sociálneho poistenia a vo veciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom rozhoduje o právach a povinnostiach účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom Sociálna poisťovňa. Podľa ustanovenia § 172 ods. 5 predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, pokuty, penále a o zaradení zamestnávateľa do nebezpečnostnej triedy.

Tretia časť Zákona o sociálnom poistení súčasne v ustanovení § 195 ods. 1 až 3 upravuje, že organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníkov konania. Dokazovanie vo veciach sociálneho poistenia upravuje § 196 v ods. 1 až 7, konkrétne v odseku 1 tak, že dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe skutočnosti z činnosti Sociálnej poisťovne. Podľa ods. 2 organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o právnych následkoch nepravdivej výpovede. Podľa ods. 7 tohto ustanovenia organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti.

Z ustanovenia § 196 ods. 1 vyplýva jednoznačne široká definícia dôkazu. Zákon teda nevylučuje, aby sociálna poisťovňa v rámci dokazovania nevykonala šetrenie za účelom zistenia skutočného stavu veci a na základe takto zisteného stavu veci vo veci nerozhodla.

Rovnako nedôvodná je aj námietka žalobcu o porušení zásady dvojinštančnosti konania, keďže z obsahu predloženého administratívneho spisu je nepochybné, že žalovaná vo veci nerozhodovala na základe iných dôkazov ako tých, ktoré boli zistené pred vydaním prvostupňových rozhodnutí, pričom faktom je, že prvostupňové a odvolacie konanie tvoria jeden celok. Rozhodnutie žalovanej je len podrobnejšie skutkovo a právne odôvodnené. Takýto postup žalovanej umožňuje § 218 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni.

Preskúmavané rozhodnutia správnych orgánov tak boli vydané v súlade s ustanovením § 209 ods. 4 Zákona o sociálnom poistení, keďže v odôvodneniach rozhodnutí je uvedené, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami boli vedené pri hodnotení dôkazov a na základe akých právnych predpisov rozhodovali.

K ostatným námietkam žalobcu vo vzťahu k prejudikovaniu rozhodnutí v oznámení žalovanej príslušnému orgánu Poľskej republiky a otázke retroaktivity súd v tejto súvislosti konštatuje, že žalobca nenamietal porušenie konkrétneho právneho predpisu, ktorý by takýto postup zakazoval, resp. ako týmto postupom žalovanej mali byť porušené práva žalobcu. Ústava Slovenskej republiky v článku 2 ods. 2 upravuje, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Na základe uvedených skutočností, po preskúmaní rozhodnutia žalovanej v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe podľa § 250j ods. 1 O.s.p. vo vzťahu k žalobným námietkam k porušeniu subjektívnych práv žalobcu dospel súd k záveru, že rozhodnutie a postup žalovanej vo vzťahu k žalobcovi je v súlade so zákonom, subjektívne práva žalobcu porušené neboli, žalobu preto ako nedôvodnú zamietol podľa § 250j ods. 1 O.s.p.

O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. Žalobca nemal v konaní úspech, nemá preto právo na náhradu trov konania a žalovaná aj pri úspechu v konaní zo zákona nemá nárok na náhradu trov konania. Preto súd ich náhradu účastníkom nepriznal.

Senát krajského súdu rozhodol jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.