KSPO/18CoPr/9/2014


(zdroj)
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 18CoPr/9/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8709211261 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 01. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Babinová ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8709211261.1



ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a sudcov JUDr. Mariany Muránskej a Mgr. Miloša Koleka v právnej veci žalobkyne O.. Q. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. K., Z. XXX/XX, zastúpenej B.. Jánom Čisárom, advokátom, advokátska kancelária so sídlom v Košiciach, ul. Murgašova 3, proti žalovanému J. Z. s M.C., so sídlom A. K., Z. 8, T.: XXX XXX XX, zastúpenej JUDr. Janou Murárovou, advokátkou, advokátska kancelária so sídlom v Poprade, ul. 1. mája 220/19, o náhradu mzdy vo výške 23.931 Eur s prísl. jednohlasne takto

rozhodol:

Mení rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby do sumy 4935,22 eur s prísl. tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 4935,22 eur spolu s 9% úrokom z omeškania od 19.6.2009 do zaplatenia v lehote do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

V prevyšujúcej časti rozsudok potvrdzuje okrem výroku o trovách konania.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a uviedol, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že podstatou inštitútu náhrady mzdy je na jednej strane uloženie sankcie zamestnávateľovi za neplatnosť skončenia pracovného pomeru a na druhej strane poskytnutie satisfakcie zamestnancovi za to, že na základe neplatného skončenia pracovného pomeru sa stal nedobrovoľne nezamestnaný. Náhrada mzdy môže byť zamestnancovi priznaná iba za obdobie, v ktorom bol zamestnanec schopný a ochotný pracovať u zamestnávateľa, ktorý s ním neplatne skončil pracovný pomer. Ak teda zamestnanec v konkrétnom období nie je schopný a ochotný vykonávať prácu, nemal v tomto období nárok na náhradu mzdy, teda aj v prípade ak je zamestnaný u iného zamestnávateľa. Ako príklad uviedol rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod č. R 51/1975). Pri rozhodovaní o žiadosti zamestnávateľa na zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci deväť mesiacov musí konajúci súd podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce zohľadniť najmä skutočnosti, či zamestnanec bol v rozhodnom čase zamestnaný, akú prácu vykonával, aký zárobok by dosiahol a z akého dôvodu sa nezamestnal. Náhrada mzdy patrí najneskôr do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci, alebo ak dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru. K zníženiu, poprípade nepriznaniu náhrady mzdy môže súd pristúpiť, len ak hodnotí všetky okolnosti prípadu. Uviedol rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4Cdo/204/2009. Za žalované obdobie, ktoré presiahlo dobu 9 mesiacov, súd čiastočne akceptoval žiadosť žalovaného o nepriznanie náhrady mzdy a znížil jej náhradu, napriek tomu, že uplatnený nárok žalobkyne v skutočnosti začína 17-tym mesiacom nasledujúcim po neplatnom skončení pracovného pomeru, nakoľko po vznesenej námietke premlčania sama navrhovateľka žiadala pripustiť zmenu žaloby a obmedzila pôvodný návrh o časť už premlčaného nároku. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že žalobkyňa v období rokoch 2005 až 2010 síce preukázala snahu a ochotu zamestnať sa, ale v tomto období v tomto období mala aj iný príjem, konkrétne príspevok za opatrovanie a príspevok vo forme dávky v nezamestnanosti v celkovej výške 6.123,61 eur. Uviedla, že sa snažila nájsť si prácu aj v okolitých obciach na J. škole vo Z., I. a od 01.06.2005 sa o prácu nezaujímala, nakoľko sa starala o 90-ročného otca. Následne sa starala aj o syna, preto je otázne, či by bola schopná sa venovať vôbec zamestnaniu. Preto táto okolnosť nemôže byť na ťarchu žalovaného a práve tieto okolnosti je potrebné zohľadniť pri výške náhrady mzdy. Žalobkyňa si uplatnila za roky 2005 až 2009 sumu 21.274,16 eur brutto, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté tak, že bol priznaný nárok vo výške 8.649,10 eur, preto zvyšok nároku predstavoval sumu 12.625,06 eur brutto. Prihliadol na vyplatené dávky vo výške 6.123,61 eur a prihliadol aj na to, aký by bol príjem, keby bola u žalovaného riadne zamestnaná. Keďže žalobkyňa nepredložila ani jednu písomnú žiadosť o zamestnanie a hľadanie si práce v inom odbore, aj keď tvrdila diskrimináciu, preukázaná nebola, považoval priznanie náhrady mzdy za dobu 9 mesiacov za primerané, že ide o dostatočnú satisfakciu a preto za ďalšie požadované obdobie už nárok nepriznal. Výrok o trovách konania odôvodnil § 151 ods. 3 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie žalobkyňa. Svoje odvolanie odôvodnila tým, že rozhodnutie súdu prvého stupňa považuje za nesprávne, pretože vychádzal z nesprávneho posúdenia veci a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Ďalej poukázala na to, že súd prvého stupňa nerešpektoval v konaní platnú súdnu prax a rozhodnutia Najvyššieho súdu SR judikatúru v oblasti pracovného práva a ani právny názor odvolacieho súdu, ktorý je preň záväzný, čím sa v praxi tak často nedá stretnúť. V predchádzajúcom konaní žalovaný sám uznal, že neskončil platne pracovný pomer so žalobkyňou. Za 9 mesiacov Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Poprad neponúkol žalobkyni žiadnu prácu. Súdu prvého stupňa boli predložené dôkazy, že v priebehu súdneho konania si prácu hľadala, a táto skutočnosť je nesporná. Úlohou súdu prvého stupňa bolo preveriť, koľko krát sa reálne uchádzala o zamestnanie a s akou intenzitou. V konaní predložili množstvo dôkazov o tom, že si hľadala prácu aj naďalej a je scestné požadovať, aby predložila po 9 mesiacoch od neplatnej výpovede písomné žiadosti o tomto hľadaní práce. Na druhej strane však súd prvého stupňa mal dostatok dôkazov o tom, že si prácu hľadala, keďže boli predložené na tieto okolnosti dôkazy, a preto bolo potrebné vec posudzovať komplexne. Hľadala si prácu aj mimo svojho pôsobenia a predovšetkým mala záujem o prácu v školstve, keďže túto prácu má rada a vykonávala ju celý život. Nemožno prihliadať ani na argument súdu prvého stupňa o poberaní štátnej sociálnej dávky, príspevku na opatrovanie, čo nie je mzdou ani náhradou mzdy. Podporu v nezamestnanosti poberala len v období roku 2005 a postupovala podľa pokynov Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. Z priznanej mzdy jej zamestnávateľ vyplatil namiesto 8.641 eur 6.009 eur. Ak pochyboval súd prvého stupňa o tom, že by sa žalobkyňa dostatočným spôsobom venovala práci, keď vykonávala opatrovateľskú funkciu, nie je to dôvodné ani opodstatnené, pretože už pred tým sa starala o svojho otca a rodinu a pritom vykonávala bez problémov aj prácu v škole, býva na tej istej ulici ako je sídlo jej zamestnávateľa. Rovnako intenzívne hľadala prácu aj po tom, čo už nepoberala príspevok v nezamestnanosti a o tejto skutočnosti predložila celý rad dôkazov. Súd prvého stupňa neprihliadala ani na to, že právoplatný rozsudok vo veci o neplatnosť skončenia pracovného pomeru nadobudol právoplatnosť 16.06.2009 s tým, že bolo určené, že pracovný pomer trvá aj naďalej. Žalovaný tým, ako postupoval voči žalobkyni, odňal jej možnosť využiť svoj intelekt a právo na spravodlivé pracovné podmienky, právo na rovnosť pri zaobchádzaní, dôstojnosť a medzigeneračnú slušnosť. Utrpela na svojich právach aj tým, že vo svojom dôchodku jej chýbali odvody za 4 roky základného sporu. Je bez zabezpečenia v starobe a zanikli jej povinné odvody sociálneho poistenia na dôchodkové poistenie zamestnávateľa. Domáhali sa v tomto konaní nie satisfakcie, ale ekvivalentu mzdy a v tejto súvislosti sa domnievajú, že urobil chybu súd prvého stupňa, ak nepriznal tento ekvivalent, čo už zdôraznila žalobkyňa v predchádzajúcich odvolaniach. V tejto súvislosti poukázala na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 161/2009. Spor sa viedol 6 rokov, už tým utrpela na svojich právach. Náhradu mzdy prevyšujúcu 9 mesiacov je možné nepriznať len výnimočne, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi. Takéto zistenia neboli k dispozícii. Nárok žalobkyne je nesporný a súd vo väčšej výške ho mal priznať. Súčasná právna úprava umožňuje priznať náhradu mzdy za čas najviac 36 mesiacov a na odvolací návrh žalobkyne je v týchto intenciách. Preto navrhla zmeniť rozhodnutie súdu prvého stupňa a vyhovieť žalobe v celom rozsahu, rovnako ako aj priznať náhradu trov konania, ktoré vyčíslila v zákonnej lehote.

K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný. Uviedol, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v intenciách odvolacieho súdu a skutkový stav uzavrel správne. Nemôže súhlasiť s dôvodmi uvedenými v odvolaní. Je zavádzajúce, že žalovaný neplatnosť skončenia pracovného pomeru uznal sám, rešpektoval len rozhodnutie súdov. Po výpovedi z pracovného pomeru žalobkyňa bola vedená v evidencii uchádzačov len od 01.06.2005 do 22.02.2006. Sama sa rozhodla následne prijať funkciu opatrovateľky svojho otca, ktorý bol vo vysokom veku, ale nepotreboval celodennú starostlivosť. Zabezpečila si tým vyplácanie peňažného príspevku za opatrovanie a započítanie obdobia opatrovania otca ako odpracovanú dobu na priznanie starobného dôchodku. Počas trvania súdneho sporu o vyslovenie neplatnosti výpovede bola vedená ako uchádzačka o zamestnanie, čo bolo možné vyvodiť z potvrdenia o hľadaní práce. Vzhľadom na vek žalobkyne, jej sociálne kontakty a jej rodiny nie je problém takéto potvrdenie si zabezpečiť. Napriek tvrdeniu, že prácu učiteľky mala veľmi rada, nepredložila ani jedno potvrdenie o tom, že si hľadala v tomto rezorte prácu. Pokiaľ ide o názor žalobkyni o ekvivalente mzdy, je to neprijateľné, možno jej priznať náhradu mzdy len titulom neplatného skončenia pracovného pomeru. Pokiaľ ide o nároky na odvody a otázku, ako postupoval zamestnávateľ po výplate prvej časti náhrady mzdy, nemá toto súvis s vecou samotnou. Pokiaľ ide o príslušenstvo, teda úrok z omeškania, tento právny nárok žalobkyni ani nevznikol. Ide diametrálne o odlišnú úpravu zákona č. 311/2001 Z.z. oproti pôvodnému Zákonníku práce č. 65/1995 Zb., kde v § 256 ods. 2 tohto zákona explicitne boli upravené nároky účastníka z pracovnoprávnych vzťahov vrátane úroku z omeškania. Novelou Zákonníka práce od 01.01.2009 však došlo k zúženiu možnosti aplikácie Občianskeho zákonníka na právne vzťahy podľa prvej časti Zákonníka práce a aplikácia iných nech všeobecných ustanovení touto Novelou bola vylúčená. Vzhľadom na skutočnosť, že ust. § 517 ods. 2 OZ nepatrí medzi všeobecné ustanovenia OZ, nie je možné ho subsidiárne použiť na pracovnoprávne vzťahy. Ak by nedošlo k prijatiu uvedenej novely, v platnosti by bolo pôvodné znenie § 1 ods. 4 Zákonníka práce, aj tak by zamestnanec v prípade omeškania zamestnávateľa so zaplatením náhrady mzdy nemal právo požadovať úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 OZ, platí to len vo vzťahu k prvej časti Zákonníka práce moc použiť subsidiárne Občiansky zákonník. Neplatnosť skončenia pracovného pomeru je však upravená v druhej časti Zákonníka práce a preto nemožno sa dožadovať v prípade omeškania zamestnávateľa úroku z omeškania pri náhrade mzdy, pretože podľa súčasného Zákonníka práce úroky z omeškania neupravuje a subsidiarita Občianskeho zákonníka je vylúčená. Úroky z omeškania pri nezaplatení náhrady mzdy v termíne splatnosti je možné požadovať jedine v prípade, keď náhradu mzdy a úrok z omeškania budú predstavovať nároky z pracovnoprávnych vzťahov vzniknutých do účinnosti súčasného Zákonníka práce, teda do 31.03.2002. Priamo úrok z omeškania pri náhrade mzdy možno priznať len odo dňa uplynutia lehoty na plnenie náhrady mzdy určeného súdnym rozhodnutím až do zaplatenia. Táto skutočnosť zodpovedá charakteru náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, ktorá má satisfakčnú povahu, nie ekvivalentnú v pomere ku mzde. Preto nemožno hovoriť o peňažnom dlhu z titulu nezaplatenia mzdy za prácu, na ktorú by zamestnanec za obvyklých okolností právny nárok mal. Preto bol žalovaný nútený požadovať aj zníženie náhrady mzdy, keďže je obecnou školou a finančné prostriedky, ktoré dostáva, nepostačujú ani na pokrytie nevyhnutných potrieb žiakov školy. Žiadal rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdiť a priznať mu náhradu trov konania.

Odvolací súd prejednal rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených § 212 ods. 1, 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 25 O.s.p. a zistil, že nie sú podmienky ani pre jeho potvrdenie ani pre jeho zrušenie.

Z doterajšieho vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobkyňa bola v pracovnom pomere so žalovaným. V dôsledku výpovede, ktorá bola doručená žalobkyni 07.02.2005, prebehlo súdne konanie na Okresnom súde v Poprade pod sp. zn. 11C/156/2005. Rozsudkom č.k. 11C/156/2005-253 z 24.10.2008 bolo určené, že pracovný pomer skončil so žalobkyňou neplatne a rozsudok súdu prvého stupňa bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 8Co/2/2009 z 11.05.2009. Zároveň žalobkyňa listom z 18.05.2009 oznámila, že žiada žalovaného o prideľovanie práce, keďže vyššie uvedeným rozhodnutím bolo okrem neplatnosti skončenia pracovného pomeru súdom určené, že pracovný pomer trvá naďalej. Pôvodne si uplatnila nárok na výplatu náhrady mzdy za obdobie od 01.10.2006 do 16.06.2009 v celkovej výške 23.931 eur. Následne upravila svoju žalobu tak, že si uplatnila nárok na sumu 33.921,46 eur za obdobie od 01.06.2005 do 17.06.2009 spolu s 9,5 % úrokom z omeškania od 01.06.2005 do zaplatenia. Dňa 27.01.2012 žalobkyňa zmenila žalobu na priznanie nároku za obdobie od 30.10.2006 do 16.06.2009 v celkovej sume 20.719,83 eur spolu s 8 % ročným úrokom z omeškania. Podľa znaleckého posudku č. 12/2010 Ing. Z. M., znalca z odboru ekonómie a manažmentu, personalistiky, účtovníctva a daňovníctva, príjem žalobkyne bol za mesiace júl až december 2007 vo výške 672,51 eur, za obdobie od januára do decembra 2008 vo výške 699,04 eur. Z evidencie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Poprad je zrejmé, že žalobkyňa bola ako uchádzačka o zamestnanie v evidencii vedená od 01.06.2005 do 22.06.2006 vrátane, za obdobie od 01.06.2005 do 30.11.2005 poberala dávku v nezamestnanosti vo výške 7.316 Sk za mesiac júl 2005, 7.080 Sk za mesiac jún 2005, 7.316 Sk za mesiac august 2005, 7.080 Sk za mesiac september 2005, suma 7.316 Sk za mesiac október 2005, suma 7.080 Sk a za mesiac november 2005. V období od januára 2006 až do marca 2009 poberala opatrovateľský príspevok vo výške 128 eur mesačne. Zo správy spoločnosti R. T., s.r.o., A. G.. XX, O. vyplýva, že 6 až 7 krát v období rokov 2005 až 2009 sa uchádzala o prácu v tejto spoločnosti. Zo správy F. pozemkového spoločenstva C. vyplynulo, že za obdobie rokov XXXX až 2009 sa uchádzala o zamestnanie niekoľkokrát. A. G. SK s.r.o. O. potvrdila, že za obdobie rokov 2005 až 2009 sa uchádzala raz mesačne o prácu v tejto spoločnosti. Rovnako spoločnosť C., s.r.o. O. potvrdila, že v rokoch 2005 až 2009 sa uchádzala o prácu viac ako dvakrát. A. V. Q., nezisková organizácia O., potvrdila, že niekoľko krát ročne v rokoch 2006 až 2009 sa žalobkyňa informovala o zamestnanie v tejto neziskovej spoločnosti. Spoločnosť Q. K. O. potvrdila, že sa približne štyrikrát žalobkyňa uchádzala v rokoch 2005 až 2009 o zamestnanie. T.. P. C. O. potvrdil, že v rokoch 2005 až 2009 sa uchádzala trikrát o pozíciu asistentky. Spoločnosť E., s.r.o. I. uviedla, že sa žalobkyňa štyrikrát ročne v rokoch 2005 až 2009 uchádzala o prácu administratívnej pracovníčky, neskúr aj robotníčky. Firma C. O., s.r.o. potvrdila, že žalobkyňa sa v rokoch 2005 až 2009 uchádzala dvakrát o pozíciu skladníčky. Živnostník Y. Z., I. potvrdil, že sa minimálne desaťkrát uchádzala o miesto administratívnej pracovníčky v rokoch 2005 až 2009. Spoločnosť E. K.., s.r.o. O. poukázala na to, že v rokoch 2005 až 2009 sa žalobkyňa zaujímala o prácu asistentky predaja. Približne šesťkrát sa žalobkyňa zaujímala o prácu v spoločnosti I., s.r.o., rovnako v spoločnosti H. A.. s r.o. sa zaujímala žalobkyňa o prácu minimálne päťkrát.

Podľa ust. § 47 Zákonníka práce odo dňa, keď vznikol pracovný pomer, a) zamestnávateľ je povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za vykonanú prácu mzdu, utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné podmienky ustanovené právnymi predpismi, kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou, b) zamestnanec je povinný podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu. Pri nástupe do zamestnania je zamestnávateľ povinný zamestnanca oboznámiť s pracovným poriadkom, s kolektívnou zmluvou a s právnymi predpismi vzťahujúcimi sa na prácu ním vykonávanú, s právnymi predpismi a ostatnými predpismi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, ktoré musí zamestnanec pri svojej práci dodržiavať, a s ustanoveniami o zásade rovnakého zaobchádzania. Zamestnávateľ nesmie posudzovať ako nesplnenie povinnosti, ak zamestnanec odmietne vykonať prácu alebo splniť pokyn, ktoré a) sú v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi alebo s dobrými mravmi, b) bezprostredne a vážne ohrozujú život alebo zdravie zamestnanca alebo iných osôb. Zamestnávateľ je povinný predkladať zástupcom zamestnancov správy o dohodnutých nových pracovných pomeroch v lehotách, ktoré s ním dohodol.

Podľa ust. § 59 Zákonníka práce v znení účinnom k 7.2.2005 (ďalej len ZP) možno pracovný pomer možno skončiť a) dohodou, b) výpoveďou, c) okamžitým skončením, d) skončením v skúšobnej dobe. Pracovný pomer dohodnutý na určitú dobu sa skončí uplynutím dohodnutej doby.

Podľa § 79 ods. 1 ZP, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho nad'alej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa. keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.

Podľa § 79 ods. 2 ZP ak celkový čas. za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy. presahuje deväť mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci deväť mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať; súd pri svojom rozhodovaní prihliadne najmä na to. či zamestnanec bol v tomto čase zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil.

Podľa § 29 ods. 1 zákona ak osobitné predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnávateľov a zamestnancov podľa § 1 ods. 1. obsahujú ustanovenia o mzde, je ňou plat podľa tohto zákona. Podľa § 29 ods. 2 zákona. Ak osobitné predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnávateľov a zamestnancov podľa § 1 ods. 1. obsahujú ustanovenia o priemernom zárobku alebo o priemernej mzde. je ním funkčný plat podľa § 4 ods. 4. plat pri výkone inej práce alebo funkčný plat podľa § 30 ods. 3 priznaný zamestnancovi v čase. keď vznikol dôvod na jeho použitie.

Podľa § 7 ods. 10 zákona platová tarifa sa pedagogickému zamestnancovi s účinnosťou od 1. júla kalendárneho roka zvyšuje o 1 % za každý celý rok započítanej praxe dosiahnutej k 30. júnu bežného kalendárneho roka až do 16 rokov započítanej praxe. Za každý celý rok započítanej praxe od 17 rokov až do 32 rokov sa platová tarifa zvyšuje o 0,5%.

Podľa § 7 ods. 11 zákona pri zvýšení platovej tarify podľa § 28 ods. 1 zákona suma zvýšenia platovej tarify sa vypočíta ako súčin zvýšenej platovej tarify a percentuálneho zvýšenia za celé roky započítanej praxe dosiahnutej k 30. júnu bežného kalendárneho roka.

Podľa § 14 zákona pedagogickému zamestnancovi, ktorý je triednym učiteľom, patrí príplatok za činnosť triedneho učiteľa v sume 5 % jeho tarifného platu, ak túto činnosť vykonáva v jednej triede, alebo v sume 10 % jeho tarifného platu, ak túto činnosť vykonáva v dvoch triedach alebo vo viacerých triedach. Príplatok za činnosť triedneho učiteľa sa určí pevnou sumou zaokrúhlenou na celé desiatky korún nahor.

Predmetom sporu bola náhrada mzdy ako nárok zamestnanca v zmysle Zákonníka práce, s ktorým zamestnávateľ neplatne skončil pracovný pomer. V zmysle platnej úpravy Zákonníka práce za obdobie, za ktoré tento nárok žalobkyni vznikol, § 79 ods. 2 Zákonníka práce upravoval nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru po dobu 9 mesiacov a prevyšujúci nárok umožňoval primerane znížiť na žiadosť zamestnávateľa v prípade, ak by tento bol okolnosťami prípadu možné hodnotiť ako rozpor s dobrými mravmi.

Sociálna situácia žalobkyne, ktorá nastala po neplatnom rozviazaní pracovného pomeru zo strany žalovaného bola prezentovaná najprv evidenciou na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny, neskôr s nárokom na príspevok v nezamestnanosti tento status bol zmenený na základe rozhodnutia žalobkyne tak, že bola poberateľkou príspevku na zdravotne odkázanú osobu s mesačnou úhradou 120 eur za obdobie, v ktorom uplatnila aj nárok z neplatného skončenia pracovného pomeru.

Vzhľadom k tomu, že v pôvodnom konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru bolo vyslovené súdom, že pracovný pomer trvá aj naďalej a po právoplatnom rozhodnutí vo veci samej, žalobkyňa požiadala o prideľovanie práce, a teda už v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru tým, že sa domáhala aj vyslovenia, že pracovný pomer trvá naďalej a táto okolnosť nebola nijakým spôsobom zmenená či už ponukou zamestnávateľa na uzavretie, prípadne skončenie pracovného pomeru iným spôsobom, resp. zo strany žalobkyne. Zamestnávateľ bol si vedomý, že v prípade úspechu žalobkyňa trvá na tom, aby pracovný pomer trval aj naďalej. Potom vyznieva istým spôsobom dehonestujúco vyjadrenie žalovaného, že dobrovoľne si žalobkyňa zvolila opatrovateľský príspevok na otca, ktorý podľa názoru žalovaného nebol odkázaný na celodenné opatrovanie (túto kompetenciu žalovaný legitímne nemá ani zo zákona ani z iných okolností a rozhoduje o tom príslušný orgán sociálnej starostlivosti) nemôže obstáť vo svetle, kedy žalobkyňa viac ako 30 rokov pôsobila ako učiteľka na základnej škole, teda u žalovaného, bola obyvateľkou tej istej obce a v čase kedy jej bola daná výpoveď z pracovného pomeru sa blížila už k veku, kedy jej mal vzniknúť nárok na starobný dôchodok, v konečnom dôsledku v súčasnej dobe sa už v tomto postavení aj nachádza. Preto je neprijateľné, aby takouto obranou žalovaný smeroval k tomu, že je tu rozpor s dobrými mravmi na priznanie nároku na náhradu mzdy v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru z toho dôvodu, že žalobkyňa na základe vlastného rozhodnutia poberala opatrovateľský príspevok a zaujala postavenie osoby, ktorá je poberateľkou sociálnej dávky s cieľom prilepšiť si pri výpočte starobného dôchodku, resp. riešiť odvody do poisťovni a pod. Toto konanie žalobkyne nemožno pripísať na jej ťarchu, práve naopak. Vykonaným dokazovaním, ktoré opakovane odvolací súd vo svojich zrušujúcich rozhodnutiach súdu prvého stupňa nariadil, dôsledne sa zaoberať otázkou, či žalobkyňa bola aktívna pri hľadaní zamestnania, v akom rozsahu, či po dobu v ktorej si uplatnila nárok na náhradu mzdy v celom rozsahu nad rámec spomínaných 9 mesiacov. Súd prvého stupňa v súčasnej dobe vo svojom rozhodnutí zamietol nárok žalobkyne, pritom v rozhodnutí zo dňa 25.05.2012 okrem náhrady mzdy za 9 mesiacov priznal nárok aj nad rámec tohto obdobia v rozsahu 20 % za obdobie od 01.07.2007 do 16.06.2009 podľa návrhu práve z dôvodov, že predsa len nedospel k záveru, že žalobkyňa by tento nárok alebo ustanovenia Zákonníka práce nenaplnila aj po dobe 9 mesiacov. Odvolací súd už v skoršom rozhodnutí poukázal aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR s citovaním konkrétneho rozhodnutia 6Cdo/157/2010, že je potrebné o nároku žalobkyne uvažovať aj v dlhšom časovom horizonte, to znamená po celú dobu, za ktorú uplatnila nárok a priznaných 20 % isté symbolické zadosťučinenie pre žalobkyňu nie je postačujúce s poukazom práve na vyššie citované ustanovenie Najvyššieho súdu S. Pri rozhodovaní o náhrade mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru je potrebné hodnotiť dôsledky správania alebo konania žalovaného v zmysle tom, že toto konanie nemôže byť na prospech žalovaného, práve naopak môže byť na prospech žalobkyne, ktorá bola v pracovnoprávnom vzťahu so žalovaným.

Žalobkyňa aj v zmysle citovaného ustanovenia § 79 ods. 2 Zákonníka práce predložila súdu dôkazy o jej aktivite, o snahe zamestnať sa, o tom, že aj po skončení sporu nastúpila u zamestnávateľa, chcela prácu vykonávať, a to, že do vtedy sa starala o svojho otca a poberala sociálnu dávku, ktorú priznal orgán sociálnej starostlivosti nemôže byť tým dôvodom, tou okolnosťou, že nespĺňa predpoklady na priznanie nároku, keďže táto sociálna dávka predstavovala len 20 % z príjmu žalobkyne, ktorý dosahovala u žalovaného ako kvalifikovaná pracovná sila. To znamená, že primerané zníženie vo výške 20 % nároku za obdobie, ktoré presahovalo 9 mesiacov, nebolo podľa odvolacieho súdu primerané. Toto opakovane uviedol vo svojich skorších zrušujúcich rozhodnutiach odvolací súd a dal povinnosť súdu prvého stupňa dôsledne sa vecou zaoberať práve vyhodnotením toho, do akej miere je potrebné vyhovieť návrhu žalobkyne. Súd prvého stupňa vykonal dotazy, podľa návrhov žalobkyne, na dotazovaných eventuálnych zamestnávateľov, u ktorých sa zaujímala o prácu a od týchto spoločností prišli kladné odpovede, ktoré potvrdili, že po celú dobu od roku 2006 až do roku 2009 bola aktívna v priebehu celého tohto obdobia opakovane u zamestnávateľov v snahe prijať zamestnanie v rôznych pracovných pozíciách. Táto okolnosť práve favorizuje žalobkyňu. K priznaniu nároku vo vyššom rozsahu vzhľadom k tomu, že na základe neplatného právneho úkonu zo strany žalovaného nesporne bola poškodená na svojich právach ako osoba, ktorá sa nachádzala v produktívnom veku a pracovná mzda je odmena za vykonanú prácu pre zamestnanca, ktorý ju vykonáva a tým si pokrýva svoje životné potreby. Suma 128 eur mesačne nemôže byť adekvátnou odmenou pri zistenom neplatnom stave vo vzťahu k ukončeniu pracovného pomeru u žalobkyne, ktorá by znamenala dostatočné pokrytie jej potrieb. Z týchto dôvodov odvolací súd mal za to, že síce súd prvého stupňa vykonal rozsiahle dokazovanie, dospel však k nesprávnym skutkovým záverom a vec následne aj nesprávne právne uzavrel.

K výške nároku žalobkyne bol vypracovaný znalecký posudok s jeho dodatkom č. 1, ktorý akceptovali obe strany, to znamená, že nijaké vecné relevantné pripomienky k tomuto neboli. Boli vykonané dôkazy na to, aby bolo možné nesporne uzavrieť aká výška nároku vznikla žalobkyni od 01.07.2007 do 16.06.2009. Preto pokiaľ išlo o výšku nároku, odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal zo záverov znaleckého posudku, kde bola priemerná mzda u žalobkyne pre účely náhrady mzdy za žalované obdobie vyčíslená za jednotlivé kalendárne obdobia. Po zistení skutkového stavu v tom zmysle, že žalobkyňa listom vyzvala žalovaného na prideľovanie práce, ktorý prevzal 18.06.2009, tento moment považoval za rozhodný dátum, od kedy žalovaný mal vedomosť o tom, že žalobkyňa žiada, aby jej bola prideľovaná práca podľa platnej pracovnej zmluvy a to za deklarovanej skutočnosti aj rozsudkom súdu, že pracovný pomer trvá naďalej. Týmto momentom vznikol žalobkyni aj nárok na uplatnenie si nárokov na náhradu mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru, ktorý uplatnila samostatnou žalobou podanou na súd prvého stupňa 28.10.2009. To, že časť nároku už bola premlčaná a žalobkyňa upravila svoj nárok, následne bolo už len na ťarchu žalobkyne, že si tento nárok neuplatnila spolu so žalobou o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, resp. osobitnou žalobou v skoršom termíne. Na veci však nič nemení, že nárok na náhradu mzdy žalobkyni vznikol, výška tejto mzdy bola nesporná, v roku 2007 to bolo 656,41 eur, v roku 2008 suma 699,04 eur a v roku 2009 suma 749 eur. Za tieto roky si žalobkyňa uplatnila nárok v roku 2007 za 6 mesiacov, od 01.07.2007 do 31.12.2007, za rok 2008 od 01.01.2008 do 31.12.2008 a za rok 2009 od 01.01.2009 do 16.06.2009. Súd prvého stupňa už právoplatne rozhodol o nároku vo výške 20 % rozsudkom č.k. 19C/168/2009-225 zo dňa 25.05.2012 vo výške 3.161,17 eur. K tomuto priznanému nároku nad 9 mesiacov za vyššie uvedené obdobie od 01.07.2009 do 16.06.2009 považoval za primerané priznať žalobkyni ešte náhradu 30 % jej nároku tak, aby náhrada nad 9 mesiacov predstavovala v celku 50 % náhrady mzdy, ktorá bola vyčíslená v znaleckom posudku. Priznaných 30 % za vyššie uvedené obdobie predstavovalo spolu sumu 4.935,22 eur. Pri rozhodovaní o tom, či zníži tento nárok žalobkyne nad 9 mesiacov vychádzal zo skutočností, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, to znamená, že žalobkyňa sa aktívne uchádzala o zamestnanie v období, kedy nevykonávala prácu pre žalovaného a prebiehal súdny spor o neplatnosť skončenia pracovného pomeru bola vyslovená súdom a rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť sa žalobkyňa uchádzala o prideľovanie práce u žalovaného. Z tohto odvolací súd vyvodil záver, že boli splnené podmienky na to, aby bol priznaný nárok žalobkyne nad rámec 9 mesiacov. Pokiaľ išlo o výšku tohto nároku, odvolací súd vychádzal z toho, že pri poberaní príspevku titulom starostlivosti o sociálne odkázanú osobu vo výške 128 eur, ktoré vyplácal štát vo forme sociálneho príspevku, nárok na náhradu vo výške 50 % bol tou primeranou náhradou. Zobral do úvahy aj to, že plnenie sa týka dlhšieho obdobia a postavenie žalovaného ako školy, ktorej zriaďovateľom je obec, možno prihliadnuť aj na pomery u žalovaného s tým, že nepriznal tento nárok na náhradu v celom rozsahu.

Pokiaľ ide o nárok na zaplatenie úroku z omeškania vychádzal z ust. § 79 ods. 2 O.s.p., to znamená, že bolo jednoznačne preukázané, že žalobkyňa sa nedomáhala len určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ale sa domáhala aj určenia, že pracovný pomer trvá naďalej a po právoplatnom skončení tohto sporu vyzvala žalobcu, aby jej prideľoval prácu podľa uzavretej platnej pracovnej zmluvy. Práve táto výzva bola momentom, od ktorej uvažoval odvolací súd o tom, že či žalobkyňa má nárok na úrok z omeškania. Domnieva sa, že nasledujúcim dňom po tejto výzve, na základe ktorej si žiadala o pridelenie práce a doručením žaloby, ktorou žiadala o náhradu mzdy, ktorú prevzal žalovaný 26.11.2009, vznikol jej nasledujúcim dňom nárok na náhradu mzdy a po uplynutí lehoty, to znamená do 3 dní od doručenia tohto návrhu, tak ako to požadovala v návrhu žalobkyňa, vznikla splatnosť nároku, t.j. od 01.11.2009 až do zaplatenia. Odvolací súd sa preto domnieva, že vzhľadom na povahu nároku žalobkyne, teda na náhradu mzdy v peniazoch, ktoré žalovaný mal nesporne plniť a dôkazom toho sú rozhodnutia vo veci samej, kde už bol priznaný nárok na náhradu mzdy za 9 mesiacov a 20 % nárok na presahujúcich 9 mesiacov náhrady mzdy aj s príslušenstvom, teda s úrokom z omeškania rovnako aj odvolací súd sa domnieva, že ak takýto nárok žalobkyni vznikol, uplatnila si ju samostatnou žalobou v rámci ktorého konania bolo vykonané dokazovanie, keďže žalovaný dobrovoľne neplnil tento nárok. Momentom, kedy si tento nárok uplatnila, vyzvala žalovaného na plnenie prostredníctvom podanej žaloby, ktorá bola žalovanému doručená a v lehote ktorú žiadala toto plnenie, vznikol žalobkyni nárok na vyplatenie úrokov z omeškania, ktorá je majetkovou sankciou za to, že žalobkyňa nemohla finančné prostriedky, ktoré jej prináležali za minulé obdobie, použiť. Preto vychádzal z vládneho Nariadenia č. 87/1995 Zb., a to konkrétne § 3 a priznal úrok z omeškania v dvojnásobku diskontnej sadzby stanovenej Národnou bankou Slovenska, čo v danom prípade predstavovalo ku dátumu, ktorému bol priznaný nárok, 9 %. Keďže žalobkyňa uplatnila nárok na vyplatenie úroku vo výške 8 %, keďže ide o nárok ktorý sa priznáva na základe zákonnej úpravy, odvolací súd sa domnieva, že neprekročil tento nárok, ale priznal a rozhodol v súlade s právnymi predpismi.

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa podľa § 224 ods. 4 O.s.p., keďže rozhodol v rozsudku, ktorý bol zmenený o tom, že o trovách konania rozhodne až po právoplatnom skončení veci.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.