KSPO/18CoPr/12/2012


(zdroj)
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 18CoPr/12/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8711206504 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Kupková ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8711206504.4



Uznesenie Krajský súd v Prešove v právnej veci navrhovateľa U. I. I.. P.. nar. XX.XX.XXXX, bytom Ul. P. XX, Q., zastúpeného Beňo & Partners, Advokátska kancelária s.r.o. so sídlom Nám. sv. Egídia 95, Poprad, proti odporcovi TATRAMAT - ohrievače vody, spol. s.r.o. so sídlom Hlavná 1, Poprad, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Bukovinský & Chlipala s.r.o. so sídlom Svätoplukova 30, 821 08 Bratislava, IČO: 35 918 098 o určenie neplatnosti výpovede, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu v Poprade č.k. 17C/98/2011-136 zo dňa 8.2.2012 jednohlasne takto

rozhodol:

Z r u š u j e rozsudok a v r a c i a vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Z r u š u j e uznesenie.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že výpoveď zo dňa 6.12.2010 daná odporcom navrhovateľovi, doručená navrhovateľovi dňa 7.12.2010 je neplatná. Uložil odporcovi povinnosť nahradiť navrhovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 466,04 eur k rukám právneho zástupcu navrhovateľa.

V rozhodnutí vychádzal zo zistenia, že navrhovateľ žalobou žiadal určiť neplatnosť predmetnej výpovede z dôvodu, že výpovedný dôvod, špecifikovaný odporcom vo výpovedi - organizačná zmena, nejestvoval, keďže na jeho pozíciu nastúpil iný zamestnanec, ako aj z dôvodu, že odporca mu neponúkol iné pracovné miesto ani na skrátený pracovný úväzok. Odporca s návrhom nesúhlasil a žiadal ho zamietnuť.

Vykonaným dokazovaním zistil, že pracovný pomer medzi navrhovateľom a odporcom bol založený pracovnou zmluvou z 18.12.2006, bol uzavretý na dobu neurčitú s dohodnutým druhom práce - riaditeľ výroby. Dňa 29.11.2010, na stretnutí štatutárnych zástupcov odporcu, bol predložený navrhovateľovi návrh na uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru ku dňu 30.11.2010. Tento návrh navrhovateľ neakceptoval. V uvedený deň bol vyzvaný na odovzdanie pracovných pomôcok a dňa 1.12.2010 mu bol zamestnancom SBS odopretý prístup na pracovisko. Dňa 1.12.2010 navrhovateľ písomne vyzval odporcu na umožnenie pracovať v súlade s pracovnou zmluvou. Odporca dňa 3.12.2010 vyzval navrhovateľa na nástup do práce s uvedením, že zo strany zamestnávateľa nebol daný pokyn strážnej službe na jeho nevpustenie na pracovisko. Dňa 6.12.2010 dal odporca navrhovateľovi výpoveď podľa § 63 ods. l, písm. b) Zákonníka práce z organizačných dôvodov pre zrušenie jeho pracovného miesta. Výpovedná doba mala začať plynúť od 1.1.2011 a skončiť dňom 31.3.2011. Výpoveď bola navrhovateľovi doručená na pracovisku dňa 7.12.2010. Po doručení výpovede navrhovateľ písomne oznámil odporcovi, že trvá na ďalšom prideľovaní práce a na trvaní pracovného pomeru.. Zo žiadosti odporcu z 1.12.2010 adresovanej základnej organizácii odborového zväzu KOVO TATRAMAT zistil, že odporca požiadal odborovú organizáciu o prerokovanie individuálnej organizačnej zmeny, podľa ktorej sa ruší pracovné miesto riaditeľa výroby s tým, že organizačná zmena mala byť prijatá dňa 6.12.2010. Odborová organizácia oznámila prerokovanie pripravovanej individuálnej organizačnej zmeny a nemala k nej pripomienky. Rozhodnutím z 6.12.2010 odporca písomne zrušil pracovnú pozíciu - riaditeľ výroby, v organizačnej štruktúre označené ako výrobný riaditeľ a kumuloval ju s funkciou riaditeľa logistiky tak, že bola vytvorená nová funkcia - riaditeľ výroby a logistiky. Dňa 6.12.2010 odporca požiadal odborový zväz KOVO TATRAMAT o prerokovanie výpovede navrhovateľovi z dôvodu zrušenia pracovného miesta navrhovateľa a odborová organizácia ešte uvedeného dňa oznámila, že výpoveď prerokovala a nemá žiadne pripomienky. Ďalej zistil, dňa 9.8.2011 bol na internete zverejnený inzerát na ponuku pracovného miesta u odporcu na úseku logistika - spracovanie objednávok na plný pracovný úväzok. V mesiaci november 2010 odporca prijal do zamestnania X. W. na pozíciu vodič vysokozdvižných vozíkov. V mesiaci december neprijal žiadneho pracovníka. V mesiaci január 2011 boli prijatí do zamestnania T. N., P. X., S. P., Y. P., P. O., B. O. a v čase od 14.3. - 2.9.2011 ďalší pracovníci. Z vyjadrenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Poprade zistil, že a aplikačno-programovom systéme od 1.12.2010 neevidovali nahlásené voľné pracovné miesta odporcom. Z pracovnej zmluvy U. D. zistil, že odporca s ním uzatvoril pracovnú zmluvu na pozíciu majster dňa 26.1.2011 s dňom nástupu do práce dňa 24.3.2011. Na takto zistený skutkový stav súd prvého stupňa aplikoval zákonné ustanovenia článku 2 Základných zásad Zákonníka práce, § 61 ods. l,2, § 63 ods. l, písm. b), ods. 2 písm. a),b), § 74 Zákonníka práce v znení účinnom k 6.12.2010 a dospel k záveru, že výpoveď daná navrhovateľovi odporcom z 6.12.2010 je neplatná z dôvodu, že odporca si voči navrhovateľovi nesplnil ponukovú povinnosť napriek tomu, že mal možnosť navrhovateľa zamestnať na kratší pracovný úväzok a to i napriek rozhodnutiu odporcu o organizačnej zmene. Vychádzal z ponuky, zverejnenej na internete z 9.8.2011, z ktorej vyvodil, že po vytvorení kumulovanej funkcie riaditeľa a výroby a logistiky bola potreba v záujme plnenia všetkých pracovných úloh obsadiť miesto na úseku logistiky. Nestotožnil sa s tvrdením odporcu že nemal pre navrhovateľa žiadne voľné pracovné miesto. Konštatoval, že minimálne v decembri 2010 musel vedieť o potrebe prijatia zamestnanca na pozíciu majster, ktorú na základe pracovnej zmluvy z 26.1.2011 obsadil U. D.. V tomto smere nepovažoval za rozhodujúci moment, kedy menovaný skutočne nastúpil do práce ale moment uzatvorenia zmluvy. V tom čase plynula navrhovateľovi výpovedná doba a na pozíciu „majster“ spĺňal predpoklady kvalifikačné i zdravotné. Navrhovateľ podľa názoru súdu prvého stupňa mohol nastúpiť i na prácu „ výkon chemických rozborov“ na ktorú nastúpil P. X., a to po krátkom zaškolení. V tejto súvislosti uviedol, že ponúknutá práca nemusí zodpovedať druhu doteraz vykonávanej práce podľa pracovnej zmluvy, ak takúto prácu zamestnávateľ nemá, ale môže ponúknuť zamestnancovi akúkoľvek prácu aj s nižšou kvalifikáciou prípadne aj prácu na ktorú sa kvalifikácia nevyžaduje. Druhým namietaným dôvodom pre neplatnosť výpovede bola skutočnosť, že odporcom predložená žiadosť o prerokovanie výpovede neobsahovala náležitosti výpovede, najmä dátum výpovede, výpovedný dôvod, dátum rozhodnutia o znížení stavu zamestnancov. Neuveril tvrdeniu odporcu, že k žiadosti o prejednanie výpovede adresovanej odborovej organizácii pripojil odporca aj výpoveď danú navrhovateľovi zo dňa 6.12.2010. Konštatoval, že zo žiadosti o prejednanie nevyplývalo, že k nej boli pripojené prílohy. Súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku konštatoval zo strany odporcu aj porušenie článku s článkom 2 Základných zásad Zákonníka práce a bol toho názoru, že zo strany odporcu pri daní výpovede navrhovateľovi došlo ku konaniu, ktoré bolo v rozpore s dobrými mravmi. Mal za to, že konanie odporcu v súvislosti s organizačnou zmenou, postupnosť krokov v období od 29.11.2010 do 6.12.2010 bola účelová, s cieľom ukončiť pracovný pomer s navrhovateľom. Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. l O.s.p. Priznal navrhovateľovi trovy konania z dôvodu úspešnosti v spore a tieto v odôvodnení rozsudku aj špecifikoval.

Napadnutým uznesením súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok z návrhu na určenie neplatnosti výpovede s príslušenstvom vo výške 99,50 eur na účet Okresného súdu v Poprade. Uznesenie odôvodnil tým, že navrhovateľ bol v konaní osobne oslobodený, preto povinnosť zaplatiť súdny poplatok z návrhu podľa § 2 ods. 2. veta prvá zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a výpisu z registra trestov v znení neskorších predpisov, prešla na odporcu.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa ako aj proti uzneseniu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok včas podal odvolanie odporca. Žiadal, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že návrh v celom rozsahu zamietne a uloží navrhovateľovi povinnosť nahradiť mu trovy konania. Vo včas podanom odvolaní proti napadnutému uzneseniu odporca žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil z dôvodu jeho predčasnosti, pretože rozsudok vo veci samej nenadobudol právoplatnosť a povinnosť zaplatiť súdny poplatok odporcom ešte nevznikla.

V odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa odporca namietal nesprávne právne posúdenie a nedostatočne zistený skutkový stav. Nestotožnil sa so záverom súdu prvého stupňa o nesplnení ponukovej povinnosti a jeho záveroch, že mal možnosť navrhovateľa ďalej zamestnávať na kratší pracovný úväzok i napriek rozhodnutiu o organizačnej zmene. Závery súdu sú podľa neho absolútne v rozpore s vykonaným dokazovaním. Tvrdil, že v konaní preukázal, že ku dňu výpovede žiadne voľné pracovné miesto nemal a namietal aj záver, že v decembri 2010 musel vedieť o potrebe prijatia do zamestnania pracovníka na pozíciu „ majster“ na ktorú pracovnú pozícii uzavrel dňa 26.1.2011 pracovnú zmluvu s U. D.. Tvrdil, že o tejto potrebe prijatia nového zamestnanca na uvedenú pozíciu v decembri 2010 vôbec nevedel, lebo túto pozíciu mal obsadenú iným pracovníkom. O tejto zmene sa dozvedel až krátko pred podpisom zmluvy s pánom D.. Vytýkal súdu prvého stupňa že neskúmal samotnú existenciu voľného pracovného miesta, ktoré by mohol ponúknuť navrhovateľovi v čase dania výpovede. Poukázal na skutočnosť, že ponuka vhodnej práce musí sa uskutočniť ešte pred tým, ako zamestnávateľ dá zamestnancovi výpoveď. Podľa neho je právne irelevantná pracovná pozícia, na ktorú nastúpil P. X. dňa 19.1.2011 alebo U. D. 26.1.2011. Trval na tom, že neporušil ponukovú povinnosť, pretože žiadnu prácu v čase výpovede danej navrhovateľovi, a to ani na kratší pracovný úväzok nemal. Pokiaľ sa týka inzerátu z 9.8.2011 tento bol uverejnený cca 8 mesiacov po jeho rozhodnutí o organizačnej zmene a daní výpovede navrhovateľovi. Nesúhlasil ani so záverom súdu prvého stupňa že si nesplnil zákonnú povinnosť prerokovať výpoveď s odborovým orgánom podľa § 74 Zákonníka práce, v znení účinnom k 6.12.2010. Namietal, že súd prvého stupňa v tomto smere navrhnuté dokazovanie výsluchom svedkyne T. G. a za podstatné považoval iba obsah písomného znenia žiadosti. Samotná skutočnosť, že predložil súdu prvého stupňa iba žiadosť o prerokovanie výpovede z 6.12.2010 odborovému orgánu neznamená, že výpoveď nebola vopred prerokovaná odborovým orgánom. Zo samotného textu žiadosti vyplýva, že výpoveď bola priložená k žiadosti o prerokovanie odborovému orgánu, V tomto smere poukázal na písomné vyjadrenie odborového orgánu, z ktorého podľa neho vyplýva, že odborový orgán neprejednal iba jeho žiadosť, ale aj samotnú výpoveď. Odborový orgán sa vyjadril, že k výpovedi nemá pripomienky, čo podľa neho znamená, že odborový orgán výpoveď musel mať k dispozícii, keď sa k nej vyjadroval. Je toho názoru, že výpoveď bola riadne vopred prerokovaná s odborovou organizáciou a boli splnené z jeho strany podmienky stanovené v § 74 Zákonníka práce, v znení účinnom k 6.12.2012. Namietal súdom prvého stupňa aj konštatovaný rozpor s článkom 2 základných zásad Zákonníka práce. Podľa neho záver, že konal v rozpore s dobrými mravmi pri prijatí organizačnej zmeny neobstojí. Výber zamestnanca, ktorý je nadbytočný, je výlučne na zamestnávateľovi a súd jeho rozhodnutie nemôže preskúmať. Považuje za právne irelevantné, že rozhodnutie o organizačnej zmene, žiadosť o prerokovanie výpovede, výpoveď i vyjadrenie odborového orgánu sú datované dňom 6.12.2010. Tým, že rozhodol o organizačnej zmene, o zrušení pracovného miesta navrhovateľa a vedel, že nemá pre navrhovateľa žiadnu inú prácu. Považoval bežné a normálne že zamestnávateľ prerokuje skončenie pracovného pomeru a ihneď dá výpoveď, nakoľko sú mu známe bežné obštrukcie zo strany zamestnancov, ktorí sa po oznámení zrušenia pracovného miesta „záhadne“ ihneď stanú práceneschopnými. Poukázal na správanie sa navrhovateľa, ktorý prijal v súvislosti so skončením jeho pracovného pomeru odstupné avšak po podaní žalobného návrhu mu toto odstupné doposiaľ nevrátil.

Navrhovateľ sa k odvolaniu odporcu písomne vyjadril a žiadal potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny. Má za to, že súd prvého stupňa správne vyhodnotil právne skutočnosti a dôkazy. Trval na tom, že odporca si nesplnil ponukovú povinnosť, neponúkol mu pracovné miesto hoci aj na kratší pracovný úväzok. Podľa neho nie je podstatné, či zamestnávateľ disponuje voľnými pracovnými miestami vôbec, ale či je možný ďalší výkon práce zamestnanca v mieste dohodnutom ako výkon práce alebo v mieste jeho bydliska. V tomto smere poukázal na rozhodnutie NS SR zverejnené pod R 51/1997, riešiaceho otázku nemožnosti zamestnávateľa ďalej zamestnávať zamestnanca ako skutočnosť, kedy zamestnávateľ nemá pre zamestnanca žiadnu prácu (absolútna nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať). Z uvedeného rozhodnutia vyplýva, že ak pri organizačných zmenách odpadne časť pracovnej náplne zamestnanca, ktorý prestal byť vo svojom pracovnom úväzku vyťažený, má zamestnávateľ zamestnancovi navrhnúť zmenu dojednaných pracovných podmienok v súlade s § 54 Zákonníka práce. Pokiaľ táto zmena nenastane, až vtedy môže zamestnávateľ skončiť pracovný pomer výpoveďou. Z dokazovania vyplynulo, že odporca kumuloval dve pracovné pozície do jednej pracovnej pozície, z čoho mu vyplynulo, že práce poskytované navrhovateľom na pracovnej pozícii riaditeľ výroby ďalej potreboval a na strane odporcu už aj z toho dôvodu nemohlo ísť o absolútnu nemožnosť ho ďalej zamestnávať. Na prvom mieste bola podľa neho povinnosť odporcu ponúknuť mu kratší pracovný úväzok či zmenu pracovného pomeru. Nemožnosť odporcu ďalej ho zamestnávať nemohla byť absolútna, vzhľadom na skutočnosť trvajúcej potreby prác, ktoré boli predmetom jeho pracovnej zmluvy. Poukázal aj na skutočnosť, že pracovné pomery P. O., S. P., Y. P., T. N. boli uzatvorené na dobu určitú t.j. do 31.12.2010 a od 1.1.2011 boli tieto miesta uprázdnené. Podľa neho je bezpredmetné, či sa jednalo o miesta na základe pracovnej zmluvy, dohody o vykonaní práce či na určitý čas. Podstatné podľa neho je, že žalovaný vedel, že tieto miesta budú uvoľnené, pričom už 19.1.2011 s týmito pracovníkmi opätovne uzatvoril pracovnú zmluvu. Poukázal aj na skutočnosť, že žalovaný v januári 2011 uzavrel pracovné zmluvy s ďalšími osobami, ako bol P. X., U. D., ktorého pracovná pozícia bola bezprostredne podriadená jeho právomoci počas trvania pracovného pomeru. Zdôraznil účelovosť krokov pri daní výpovede zo strany odporcu . Namietal aj účel organizačnej zmeny, ktorou malo byť zníženie stavu pracovníkov z dôvodu racionalizačných opatrení. Podľa neho odporca nezmenil doterajší predmet podnikania a jeho obsahová náplň so zameraním na výrobu zostala zachovaná bez zmeny. Považuje za nepochopiteľné, ako mohla byť funkcia výrobného riaditeľa a jeho práce zlúčená s funkciou riaditeľa logistiky. Stotožnil sa aj so závermi súdu prvého stupňa v tom, že nebola splnená povinnosť odporcu prerokovať výpoveď s odborovým orgánom ako aj so záverom o konaní odporcu vo vzťahu k nemu v rozpore s článkom 2 Základných zásad Zákonníka práce.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako aj napadnuté uznesenie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 212 O.s.p., vec prejednal bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a zistil, že nie sú splnené podmienky ani pre potvrdenie ani pre zmenu rozsudku, pretože súd prvého stupňa nevykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a jeho závery nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Podľa § 63 ods. l, písm. b), zákona č. 311/2001 Z.z. v znení účinnom k 6.12.2010 (ďalej Zákonník práce) zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočným vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách.

Podľa § 63 ods. 2, písm. a) Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde o výpoveď pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer iba vtedy ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce.

Základnými predpokladmi pre použitie tohto výpovedného dôvodu sú rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o organizačnej zmene úloh zamestnávateľa, jeho technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách a príčinná súvislosť medzi týmto rozhodnutím a nadbytočnosťou zamestnanca. K predpokladom pre danie výpovede podľa citovaného ustanovenia patrí i to, že takéto rozhodnutie prijal zamestnávateľ, podľa ktorého konkrétny zamestnanec sa stal pre zamestnávateľa nadbytočným. Samotné rozhodnutie o organizačných zmenách v konaní o neplatnosť výpovede súd nemôže preskúmať z hľadiska jeho platnosti ako právneho úkonu, pretože takéto rozhodnutie nie je právnym úkonom. V prípade pochybnosti, či zamestnávateľ rozhodol o organizačných zmenách, súd sa môže zaoberať len tým, či takéto rozhodnutie bolo skutočne prijaté a či ho urobil zamestnávateľ.

V predmetnej veci bolo nepochybne zistené, že navrhovateľ pracoval u odporcu na základe pracovnej zmluvy z 18.12.2006 s dohodnutým druhom práce - riaditeľ výroby. Z obsahu spisu vyplýva, že odporca, ako zamestnávateľ navrhovateľa, dňa 6.12.2010 prijal rozhodnutie o organizačnej zmene, po prerokovaní s odborovou organizáciou a zrušil pracovné miesto navrhovateľa „ riaditeľ výroby“ s tým, že táto funkcia bola kumulovaná s funkciou riaditeľa logistiky. Rozhodol, že túto kumulovanú funkciou bude ďalej vykonávať riaditeľ logistiky Ing. P. X., ktorý túto funkciu zastáva doposiaľ. V tomto smere je treba konštatovať, že zo strany odporcu bol dodržaný zákonný postup, ktorý si vyžaduje organizačná zmena, pre ktorú je možné ukončiť pracovný pomer. Bolo výlučne v právomoci odporcu rozhodnúť, ktorý z pracovníkov bude novovytvorenú kumulovanú funkciu riaditeľa výroby a logistiky vykonávať a ktorý sa stal nadbytočným. Treba taktiež uviesť, že došlo ku kumulácii nielen časti pracovnej náplne navrhovateľa ale celej pracovnej náplne riaditeľa výroby, ktorá prešla do pracovnej náplne riaditeľa novovytvorenej kumulovanej funkcie riaditeľa výroby a logistiky. Účelom vykonania organizačnej zmeny bol zníženie mzdových nákladov a zefektívnenie práce. Spornými otázkami v predmetnej veci je vyriešenie otázky, či boli splnené zákonné predpoklady podľa § 63 ods.2 písm. a) Zákonníka práce, ktorú skutočnosť súd prvého stupňa podľa názoru odvolacieho súdu nesprávne vyhodnotil.

Splnenie ponukovej povinnosti v zmysle tohto ustanovenia je zákonným predpokladom danosti výpovedného dôvodu nadbytočnosti podľa § 63 ods. 1, písm. b) Zákonníka práce, pričom samotná existencia tohto výpovedného dôvodu zamestnávateľa nezbavuje právnej povinnosti ponúknuť zamestnancovi ešte pred uplatnením výpovede vhodnú prácu tak, ako ju vymedzuje citované ustanovenie § 63 ods. 2 Zákonníka práce v znení platnom v čase výpovede. Jej zmysel spočíva v ochrane pracovného pomeru tým, že pred jeho skončením uprednostňuje zmenu dojednaných pracovných podmienok a umožňuje jednostranné skončenie pracovného pomeru výpoveďou až po splnení stanovených podmienok. Vzhľadom k tomu, že účinky výpovede nastávajú až jej účinným doručením zamestnancovi, k tomuto momentu je potrebné posudzovať splnenie vyššie uvedenej hmotnoprávnej podmienky platnej výpovede. Nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať znamená, že zamestnávateľ nemá pre zamestnanca žiadnu prácu, teda ide o absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať. Zamestnávateľ má totiž povinnosť zamestnancovi ponúknuť akékoľvek voľné miesto, ktoré má k dispozícii v čase výpovede. Táto podmienka je splnená aj v prípade, ak zamestnávateľ nemá možnosť ďalej zamestnanca zamestnávať preto, že takúto prácu pre neho nemá, pretože v takomto prípade ponuková povinnosť zamestnávateľa odpadá. Splnenie tejto ponukovej povinnosti musí preukázať zamestnávateľ, napriek tomu tvrdenie a preukazovanie, že ku dňu výpovede mal zamestnávateľ voľné pracovné miesta, je procesná obrana zamestnanca. (Rozsudok NS SR 3Cdo 261/2007)

Z obsahu spisu nevyplýva, žeby pred výpoveďou danou odporcom navrhovateľovi bolo preukázané, žeby odporca mal voľné pracovné miesto, ktoré by mohol navrhovateľovi ponúknuť a túto skutočnosť doposiaľ v konaní nepreukázal ani navrhovateľ. Z obsahu spisu nepochybne nevyplýva ani skutočnosť, žeby v mesiaci december 2010 prijal odporca do práce iného pracovníka. Novoprijatý pracovník U. D. bol prijatý odporcom do pracovného pomeru na funkciu majster až 24.3.2011 ( dojednaný deň nástupu do práce) a do 1.5.2011 bolo pracovné miesto „ majster“ obsadené dovtedajším majstrom P. X., ktorý bol do tejto doby zamestnaný na základe dohody o vykonaní práce na chemické rozbory. Rovnako zamestnanci S. P., P. O., B. O., D. H., boli prijatí do zamestnania až po 19.1.2011. Z vyjadrenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Poprade vyplýva, že tento úrad neevidoval nahlásenie voľného pracovného miesta v spoločnosti odporcu od 1.12.2010.

Ako vyplýva z vyššie uvedeného posudzovanie splnenia povinnosti zamestnávateľa ponúknuť zamestnancovi pred daním výpovede z dôvodu nadbytočnosti musí byť skúmaná pred daním výpovede. Pokiaľ vznikli nové pracovné miesta po daní výpovede, nemožno na túto skutočnosť relevantne prihliadať. V čase pred daním výpovede navrhovateľovi pracovné pomery P. O., S. P., Y. P., Y. P., T. N. ešte trvali, pretože boli uzavreté na dobu určitú. K opätovnému uzatvoreniu pracovných zmlúv s uvedenými pracovníkmi došlo až po výpovedi danej odporcom navrhovateľovi.

Odvolací súd je toho názoru, že navrhovateľ si nesprávne vyložil rozsudok NS ČR 221Cdo 2521/2000. Citovaný rozsudok rieši situáciu odpadnutia časti pracovnej náplne zamestnanca, nie prechod celej pracovnej náplne do inej, kumulovanej funkcie. Pracovná pozícia navrhovateľa bola zrušená v celom rozsahu a celá jeho pracovná náplň prešla do pracovnej náplne riaditeľa novovytvorenej kumulovanej funkcie riaditeľ výroby a logistiky. Taktiež si nesprávne vyložil rozsudok NS SR 3Cdo 33/2008. Z citovaného rozhodnutia vyplýva, že ak zamestnávateľ z dôvodu zvýšenia efektívnosti práce ruší určité pracovné miesto (funkciu) môže dať výpoveď z dôvodu § 63 ods. l, písm. b) Zákonníka práce iba zamestnancovi pracujúcemu na zrušenom mieste (funkcii) nie však inému zamestnancovi, ktorého pracovného miesta (funkcie) sa písomné rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene nedotýka. Zásada že o výbere nadbytočného zamestnanca rozhoduje zamestnávateľ sa použije v prípade, že došlo k zrušeniu pracovného miesta ( funkcie) alebo určitého počtu pracovných miest, kde niekoľko zamestnancov bolo na tom istom (podobnom) pracovnom mieste. V predmetnej veci odporca zlúčil funkciu riaditeľa výroby ktorú zastával navrhovateľ s funkciou riaditeľa logistiky, ktorú vykonával Ing. X.. Bolo v právomoci odporcu vybrať si, ktorý z týchto pôvodných riaditeľov bude novovytvorenú kumulovanú funkciu zastávať a ktorý je nadbytočný. Odporca si vybral Ing. X., riaditeľa logistiky, preto bolo v jeho právomoci zrušiť pracovné miesto odporcu ako nadbytočné. Pokiaľ sa týka nedodržania ustanovenia § 74 Zákonníka práce účinného k 6.12.2010 sa odvolací súd so záverom súdu prvého stupňa nestotožňuje a v tomto smere konštatuje, že súd prvého stupňa nevykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu. Pokiaľ mal pochybnosť o tom, či skutočne so žiadosťou o prerokovanie výpovede odporcu navrhovateľovi bola odborovej organizácii predložená aj samotnú výpoveď, mal vykonať v tomto smere navrhnuté dokazovanie a vypočuť svedkyňu T. G., tajomníčku odborovej organizácie, či súčasťou žiadosti o prerokovanie výpovede bola aj samotná výpoveď daná odporcom navrhovateľovi zo dňa 6.12.2010, prípadne vypočuť ako svedka Q. O., predsedu ZO OZ KOVO TATRAMAT, či prejednali iba žiadosť o prerokovanie predmetnej výpovede alebo aj samotnú výpoveď a či túto mala odborová organizácia predloženú odporcom súčasne so žiadosťou o prerokovanie výpovede. Samotná skutočnosť, že listina - žiadosť o prerokovanie výpovede neobsahovala údaje o výpovedi ešte neznamená, že odborová organizácia nemala výpoveď doručenú, keďže z jej odpovede vyplýva, že k výpovedi nemá námietky. Je neprípustné hodnotiť účelovosť svedeckej výpovede, keď výpoveď svedka, ako dôkaz nebol vykonaný.

Odvolací súd sa nestotožňuje ani so záverom súdu prvého stupňa, že došlo k porušeniu článku 2 Základných zásad Zákonníka práce a z vykonaného dokazovania konanie odporcu v rozpore s dobrými mravmi nevyplýva. Samotný postup pred daním výpovede navrhovateľovi od 29.11.2010 do 6.12.2010 nemožno hodnotiť ako účelový ani jednoznačnú snahu zbaviť sa navrhovateľa, keďže je právom zamestnávateľa využiť organizačné zmeny za účelom zefektívnenia práce, ušetrenia mzdových prostriedkov a rozhodnúť o tom, ktorý z pracovníkov zlúčenej pracovnej pozície ostane túto vykonávať. Pokiaľ sa týka zákonného postupu pri splnení ponukovej povinnosti odvolací súd už zaujal stanovisko vyššie. Pokiaľ sa týka splnenia povinnosti vyplývajúcej z § 74 Zákonníka práce v tomto smere je potrebné ešte doplniť dokazovanie či bola alebo nebola riadne splnená aj táto zákonná podmienka pre platnosť výpovede.

So zreteľom na vyššie uvedené, odvolací súd postupom podľa § 221 ods. l, písm,. f), h, ods. 2 O.s.p. zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

V ďalšom bude úlohou súdu prvého stupňa vyporiadať sa opätovne so zákonným predpokladom pre platnosť výpovede t.j. s možnosťou odporcu ponúknuť navrhovateľovi akúkoľvek prácu vo vyššie naznačenom smere, t.j. zistiť, či žalobca mal v čase pred daním výpovede navrhovateľovi voľné pracovné miesto, ktoré mohol navrhovateľovi ponúknuť, prípadne či túto skutočnosť preukázal navrhovateľ v rámci obrany. Pokiaľ táto skutočnosť pred daním výpovede nebude preukázaná, za splnenie tohto predpokladu nemožno považovať skutočnosť, že nové pracovné miesta vznikli po daní výpovede a z tohto dôvodu možno hodnotiť výpoveď ako neplatnú.

Zároveň bude potrebné doplniť dokazovanie ohľadne splnenia zákonnej povinnosti prerokovať výpoveď danú odporcom navrhovateľovi dňa 6.12.2010 odborovou organizáciou. V tomto smere bude potrebné vypočuť Danielu Imrichovú, prípadne aj predsedu ZO OZ KOVO TATRAMAT na otázku, či k žiadosti o prerokovanie uvedenej výpovede bola pripojená aj samotná výpoveď v znení, ako bola doručená navrhovateľovi a túto skutočnosť vyhodnotiť jednotlivo aj v súhrne s ostatnými vykonanými dôkazmi. Až po takto doplnenom dokazovaní a opätovnom vyhodnotení jednotlivých zistení v zmysle vyššie uvedeného bude potrebné vo veci opätovne rozhodnúť a rozsudok aj náležite odôvodniť podľa § 157 ods. 2 O.s.p.

V konečnom rozsudku rozhodne súd prvého stupňa podľa § 224 ods. 3 O.s.p. aj o trovách odvolacieho konania.

Pokiaľ sa týka napadnutého uznesenia je treba prisvedčiť odporcovi, že uloženie povinnosti zaplatiť súdny poplatok z návrhu na začatie konania podľa § 4 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a o poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov je predčasné, s ohľadom na skutočnosť, že napadnutý rozsudok bol zrušený a povinnosť zaplatiť súdny poplatok odporcom vzniká na základe výsledku konania. O povinnosti zaplatiť súdny poplatok bude možné opätovne rozhodnúť aj priamo v novom rozhodnutí vo veci samej.

Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.