KSPO/17CoE/90/2014


(zdroj)
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 17CoE/90/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8409200070 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 10. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8409200070.1



Uznesenie Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného 1/ Advocate, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 36 865 141; 2/ Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova č. 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnej F. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. č. XXX/XX, XXX XX S. U., o vymoženie 558,99 Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Kežmarok č. k. 2Er/11/2009-48 zo dňa 01.04.2014 jednohlasne takto

rozhodol:

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

P o t v r d z u j e uznesenie.

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. Ivanom Nestorom, Exekútorský úrad so sídlom v Bratislave vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť vyššie uvedenému súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 60,87 Eur, do troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia. Vyslovil, že žiaden z ostatných účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Rozhodnutie o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o jej zastavení právne odôvodnil podľa § 41 ods. 2 písm. d), § 57 ods. 1 písm. g), § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Vychádzal zo zistenia, že exekučným titulom v prejednávanej veci je rozhodcovský rozsudok. Vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinnou, je upravená rozhodcovská doložka, ktorá je neplatná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa v určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Konštatoval, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou a spotrebiteľ ňou nie je viazaný. Mal za to, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Súd vyhodnotil predmetný rozhodcovský rozsudok ako nespôsobilý exekučný titul spôsobujúci neprípustnosť ďalšieho pokračovania v exekúcii na jeho podklade, danú exekúciu vyhlásil za neprípustnú, právnym následkom čoho bolo jej zastavenie.

O trovách konania rozhodol v zmysle § 196, § 200 ods. 1, 2, § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a v súlade s vyhláškou MS SR č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Z obsahu odvolania vyplýva, že odvolateľ napáda predmetné uznesenie len v časti výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o jej zastavení. Žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že exekučný súd už v tejto veci vydal poverenie na vykonanie exekúcie, a preto nie je možné, aby v následných procesných fázach exekúcie posudzoval neplatnosť rozhodcovskej zmluvy a na takéto posúdenie viazal jej zastavenie. Súd mu taktiež odňal možnosť konať pred súdom, keď ho vôbec neupozornil na skutočnosť, že hodlá posúdiť podmienku ako neprijateľnú a tým mu neumožnil vyjadriť sa s cieľom ovplyvniť výsledok konania. Súd taktiež vo veci nevytýčil pojednávanie, hoci tak podľa zákona bol povinný učiniť, keď vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne ju zastavil bez dodržania predpísaného procesného postupu.

Oprávnený ďalej namietal, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený. K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci rozsahu, uvedenom v žalobe, alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Ochranu práva, pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta, ktorou súdna oprava rozhodnutí rozhodcovských súdov svojou zvláštnou povahou je, nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom, ktorej účel je odlišný. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného procesu, indikovaného § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva, spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu na ochranu a spravodlivý súdny proces. Exekučný súd nemohol za účelom aplikácie ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, a to preto, že tento procesný úkon bol už exekučným súdom platne vykonaný. Oprava rozhodnutí rozhodcovských súdov je časovo limitovaná zákonom. Ustanovenie § 41 zákona o rozhodcovskom konaní stanovuje lehotu, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov, založených akýmto rozsudkom. Iba v rámci zákona o rozhodcovskom konaní je možné pristúpiť k spochybneniu konkrétneho rozhodnutia rozhodcovského súdu, alebo dosiahnuť určenie jeho neexistencie. Všeobecný súd nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. S takýmto rozsudkom musí exekučný súd nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť alebo meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, žalobca žiadal, aby všeobecný súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s článkom 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkon rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania, realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania. Z okolností daného prípadu nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť odlišné zaobchádzanie s oprávneným a povinným. Exekučný súd mal vypočuť žalobcu, lebo tento nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy. Exekučný súd konštatuje skutočnosti, ako keby v tomto smere vykonával dokazovanie, avšak toto nevykonal a k záverom dospel len na základe domnienok. Aj v prípade akceptovania názoru, že exekučnému súdu patrí revízna právomoc, exekučný súd je oprávnený preskúmať nedostatky uvedené v § 40 ods. 1 písm. a) zákona o rozhodcovskom konaní. Exekučný súd je v súlade s § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený preskúmavať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Ak by exekučný súd napriek tomu usúdil, že je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, žalobca tvrdí, že táto je platná.

Oprávnený ďalej namietal právne posúdenie zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, lebo poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Tiež namietal nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania, pričom argumentoval tým, že tento úrok z omeškania má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že dlžník poruší zmluvné podmienky. Dohodnutá výška úrokov z omeškania 0,25% denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku.

Vo vzťahu k poplatku za poskytnutie úveru, oprávnený sa odvolával na ust. § 499 Obchodného zákonníka a pokiaľ ide o poplatky za zaslanie upomienok, oprávnený tvrdil, že v zmysle bodu 4 VPPÚ, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, povinný sa zaviazal uhradiť oprávnenému za každú zaslanú upomienku v prípade porušenia zmluvných podmienok sumu 1,99 eur, ako paušálnu náhradu nákladov a administratívny s tým spojenej.

Na základe uvedeného oprávnený žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Oprávnený zároveň navrhol s poukazom na ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie konanie prerušiť a predložil Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálnu otázku v nasledujúcom znení:

1./ Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?

2./ V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora Európskej únie na prvú otázku, je možné ustanovenia písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?

3./ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/ EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Napadnuté uznesenie vydal vyšší súdny úradník. Zákonný sudca podanému odvolaniu nevyhovel v súlade s ust. § 374 ods. 4 O.s.p., a preto nariadil predložiť vec odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní.

Krajský súd v Prešove ako odvolací súd v rámci kompetencií podľa § 10 ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnuté uznesenie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad, vyplývajúcich z ustanovenia § 212 O.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 1, 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že ani návrh oprávneného na prerušenie konania a ani jeho odvolanie nie sú dôvodné.

Na margo návrhu na prejudiciálne konanie, aby Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) rozhodol o otázke, či ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, odvolací súd poukazuje na judikatúru Súdneho dvora, ktorá nepodporuje právny názor oprávneného. Je vecou členských štátov, aby sa vyrovnali s otázkou, či v konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve (rozsudok Súdneho dvora Pannon C- 243/08: „Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka, ako je tá, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13 ako nekalú.“, tiež rozsudok Súdneho dvora Freiburger Kommunalbauten C-237/02). So zreteľom na skutkové a právne okolnosti v predmetnej veci (rozsudok Súdneho dvora Asturcom C- 40/08) sa odvolací súd zaoberal otázkou, či predmetná rozhodcovská doložka predstavuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa.

Smernica Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len ,,smernica“) vychádza nie z minimálneho okruhu nekalých klauzúl, ktoré sa majú transponovať, ale zo vzorového okruhu klauzúl. V konečnom dôsledku sa okruh neprijateľných podmienok de lege lata uvedený v § 53 ods. 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) upravil postupne viacerými novelami až po uplynutí transpozičnej lehoty (napr. neprimeraná sankcia pod písm. k/ bola upravená až novelou vykonanou zákonom č. 568/2007 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2008, kým hlavná transpozícia bola vykonaná zákonom č. 150/2004 Z.z. účinným od 1.4.2004.

Členské štáty si mohli vybrať, do akej miery prevezmú smernicou odporúčané nekalé klauzuly. Zároveň sa však umožnilo členským štátom prekročiť rámec smernice, čo umožnilo upraviť okruh neprijateľných podmienok aj širšie ako odporúča smernica ,,Členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa“, (čl. 8 smernice).

Kým smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský zákonodarca upravil režim súdnej kontroly neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách na základe indikatívneho výpočtu neprijateľných podmienok (arg. slovo ,,najmä“ v § 53 ods. 4 OZ). To znamená, že súdu nič nebráni judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv. generálnej klauzuly v § 53 ods. 1 OZ, a teda nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice alebo okruhu uvedeného v Občianskom zákonníku. Nemožno napríklad vylúčiť, že súd so zreteľom na ostatné zmluvné podmienky (čl. 4 ods. 1 smernice) posúdi rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú bez ohľadu na jej znenie, teda že neobstojí žiadna rozhodcovská doložka a priestor pre rozhodcovské konanie bude len pri preukázateľnom individuálnom vyjednaní rozhodcovskej zmluvy zo strany spotrebiteľa.

Odvolací súd poukazuje na kritériá neprijateľnej podmienky, za ktorú sa považuje podmienka, ktorá 1. je obsiahnutá v štandardnej formulárovej zmluve, 2. spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, 3. nerovnováha musí byť daná v neprospech spotrebiteľa.

Prvostupňový súd odôvodnil neprijateľnosť rozhodcovskej doložky tým, že si ju spotrebiteľ osobitne nevyjednal a poukázal na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Ide o zásadné rozhodnutie a odvolací súd sa s ním stotožňuje.

Odvolací súd poznamenáva, že o doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený nezvratne podrobiť sa rozhodcovskému konaniu (porov. uznesenia Krajského súdu v Trnave vo veciach sp. zn. 10CoE 153/2011, sp. zn. 10CoE 230/2011, sp. zn. 10CoE 109/2011). Právna veda na tento problém reaguje Kristiánom Csachom: „Z pohľadu spotrebiteľa je totiž rovnocenné, či riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu „vnúti“ štandardná zmluvná klauzula, alebo dodávateľ svojím konaním. Spotrebiteľ má byť chránený pred oboma. Práve proti možnosti dodávateľa diktovať svoju vôľu v zmluvnom vzťahu bol vytvorený celý mechanizmus spotrebiteľsko-právnej ochrany pred štandardnými zmluvami.“ In: Štandardné zmluvy, str. 214, Vydavateľ Aleš Čeněk, 2010).

K rozhodcovskej doložke má najbližšie ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ OZ (vrátane dôvodovej správy), ktoré v čase vzniku zmluvy nebolo súčasťou zákonnej úpravy. Uvedené ustanovenie je svojím obsahom najbližšie problémovej doložke ,,...vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní“.

Uvedené ustanovenie sa má vykladať z pohľadu spotrebiteľa a jeho ochrany a nie z pohľadu dodávateľa (porov. internetovú diskusiu na otázku neprijateľnosti doložky, ktorá ponúkala na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom: 'http://www.lexforum.sk/247' Kristián Csach: ,,Takže otázne je, ako by som posúdil reálne možnosti, ktoré by nastali: 1. Spotrebiteľ by inicioval konanie na RS - OK, RS môže konať (písmenko r) nezakazuje, aby spotrebiteľ sa na RS obrátil, zakazuje iba to, aby to bol jediný orgán, na ktorý sa môže obrátiť). 2. Spotrebiteľ by inicioval konanie na súde - OK, súd môže konať 3. Dodávateľ by inicioval konanie na súde - OK, súd môže konať Samozrejme, problematickou by bola tá najočakávanejšia: 4. Dodávateľ by inicioval konanie na RS - klauzula je neprijateľná, ak nie je alternatíva daná pre spotrebiteľa, aby rozhodcovské konanie zastavil a „odsunul" na iné bojisko.

Podľa dôvodovej správy k § 53 ods. 4 písm. r/ OZ ,,spotrebiteľ môže svoje práva uplatňovať nie iba v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale ak sa tak rozhodne, aj v občianskoprávnom konaní a zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle navrhovaného ustanovenia považovaná za neprijateľnú“.

Teda podľa Csacha doložku nie je možné akceptovať, ak by vyžadovala od spotrebiteľa podrobiť sa arbitráži. Teda ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ OZ nie je o možnosti výberu medzi štátnym a súkromným súdom, ale predovšetkým o dôsledkoch, ktoré zakladá, a teda, či doložka nenúti spotrebiteľa podrobiť sa arbitráži.

Ako je zrejmé zo smernice, na spotrebiteľa pri typových zmluvách dopadá ochranný režim zákazu neprijateľných zmluvných podmienok. O typovú, spotrebiteľskú zmluvu vrátane rozhodcovskej doložky ide aj v predmetnej právnej veci. Nepochybne ide o štandardnú typovú zmluvu medzi podnikateľom a spotrebiteľom (čl. 1 ods. 1, čl. 2 písm. b/, c/ Smernice Rady 93/13/EHS). Pred 01.01.2008 zákonodarca zahrnul do definície spotrebiteľskej zmluvy aj zmluvy podľa Obchodného zákonníka. Aj pred týmto dátumom sa za spotrebiteľské zmluvy považovali zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka (porov. tzv. ,,Prvý zákon o ochrane spotrebiteľa; zákon č. 634/1992 Zb.“ ,,Spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje“; § 23a).

Odvolací súd zastáva názor, že pokiaľ ide o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku, možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské žaloby podávajú veritelia, čo možno odôvodniť aj rozsahom nárokov plynúcich zo štandardne formulovanej úverovej zmluvy. Naopak, ak niektorý spotrebiteľ výnimočne uplatňuje svoje práva, tak využíva - pre neho transparentný štátny súd. Odvolací súd pritom nepochybuje o tom, že spotrebiteľ, ktorý sa rozhodne osobitne individuálne vyjednať rozhodcovskú zmluvu, by aj reálne rozhodcovské konanie využil, pretože inak by jeho individuálne („sólo“) vyjednávanie nedávalo zmysel.

Poskytovanie spravodlivosti musí mať svoje principiálne limity a musí to platiť aj pre súkromnoprávnu sféru arbitrov. Ide o rozhodovanie o právach a právom chránených záujmoch osôb, ktoré môže výrazne zasiahnuť do života ľudí a ak sa majú akceptovať pri poskytovaní spravodlivosti súkromnoprávne prvky, tak len s jednoznačnými garanciami vylučujúcimi pochybnosti o férovom arbitrážnom konaní vrátane rozhodcovskej zmluvy. Doložky nemôžu predstavovať pasce pre spotrebiteľov za účelom čo najskoršieho privodenia exekúcie. Podľa obsahu spisu dodávateľ preukázateľne naviac nevysvetlil spotrebiteľovi význam rozhodcovskej doložky, rozdiel od zásad občianskeho súdneho konania, nepredstavil mu pravidlá, podľa ktorých sa bude viesť súkromný „súdny“ proces a nedal mu po preukázateľnom poučení na výber rozhodnúť sa.

Aj procesné pravidlá rozhodcovského súdu ponímajúce kontraktuálnu inkorporáciu prostredníctvom rozhodcovskej doložky sú súčasťou zmluvného vzťahu a ako formulárový produkt podliehajú súdnej kontrole neprijateľnosti zmluvných podmienok. Ak povinný spotrebiteľ mal vyjednať súkromný „súdny“ proces, mal by nepochybne poznať tieto pravidla. O týchto niet v spise ani zmienky a oprávnený sa tomuto problému v odvolaní vyhol. Odvolací súd si nedokáže predstaviť rokovanie spotrebiteľa o rozhodcovskej doložke a jej perfektné individuálne zmluvné vyjednanie, ak spotrebiteľ nepozná jeho obsah (vedľajší predmet zmluvy). Je takmer notorietou, že v rámci uzatvárania spotrebiteľských zmlúv sa díleri nijako nezmieňujú o podrobnostiach a procesných pravidlách rozhodcovského konania. Získavanie podpisov spotrebiteľov pod údajné individuálne vyjednanie má kampaňovitý rozmer. Tvrdenie o tom, že si takýto proces vyjednal spotrebiteľ a pritom nepoznal jeho obsah, je poznačené neudržateľnou tendenciou dosiahnuť arbitráž za každú cenu, s čím je ale spojené ďalšie zvýšenie nákladov spotrebiteľa. O to sa ale súd musí postarať, pretože štát má medzinárodný záväzok chrániť hospodárske záujmy spotrebiteľov (čl. 169 Zmluvy o fungovaní EÚ).

Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom oprávneného, že možnosť voľby medzi rozhodcovským a štátnym súdom v štandardnej rozhodcovskej doložke už bez ďalšieho odstraňuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa.

Príloha smernice, ktorá obsahuje zoznam nekalých podmienok, ustanovuje pod písm. q/,,... najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory nepodliehajúce právnym ustanoveniam, výhradne arbitrážou...“

Ide o vzorový zoznam, a preto aj keby odporúčanie pod písm. q/ smernica neobsahovala, vlastne by to nemalo praktický význam a dopad pre slovenského zákonodarcu, ktorý mohol upraviť okruh neprijateľných podmienok podľa vlastných predstav. Ak je nerozhodujúce, či vzorový zoznam vôbec obsahuje klauzulu o rozhodcovskej doložke, je rovnako irelevantné, ak zoznam obsahuje určité znenie týkajúce sa rozhodcovskej doložky. V konečnom dôsledku slovenský zákonodarca ani neprevzal znenie smernice pod bodom q/ prílohy v jej znení. Rovnako je nerozhodujúce, či sa bude operovať termínom „doložka“ alebo „podmienka“ v prílohe smernice.

Odvolací súd zároveň upozorňuje, že slovenský preklad smernice v časti prílohy pod bodom q/ je nesprávny.

Z hore uvedených dôvodov je síce nie až tak dôležité presné znenie, ale pre poriadok odvolací súd na to upozorňuje a pre porovnanie uvádza znenie písmena q/ vo viacerých jazykových verziách (CILFIT):

„excluding or hindering the consumer's right to take legal action or exercise any other legal remedy, particularly by requiring the consumer to take disputes exclusively to arbitration not covered by legal provisions [...];

neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou [...];

zbavení spotřebitele práva podat žalobu nebo použít jiný opravný prostředek, zejména požadovat na spotřebiteli, aby předkládal spory výlučně rozhodčímu soudu, na který se nevztahují ustanovení právních předpisů [...];

dem Verbraucher die Möglichkeit, Rechtsbehelfe bei Gericht einzulegen oder sonstige Beschwerdemittel zu ergreifen, genommen oder erschwert wird, und zwar insbesondere dadurch, daß er ausschließlich auf ein nicht unter die rechtlichen Bestimmungen fallenden Schiedsgerichtsverfahren verwiesen wird [...];

de supprimer ou d'entraver l'exercice d'actions en justice ou des voies de recours par le consommateur, notamment en obligeant le consommateur a saisir exclusivement une juridiction d'arbitrage non couverte par des dispositions légales [...]; wyłączenie lub ograniczenie prawa konsumenta do wystąpienia z powództwem lub skorzystania z innego środka zabezpieczającego, zwłaszcza zaś żądanie od konsumenta poddania sporów wyłącznie pod arbitraż nieobjęty przepisami prawa [...]."

Porovnanie ukazuje, že slovenská verzia je zavádzajúca. Podľa slovenskej verzie sa zdá, ako keby sa atribút „neupravenosti právnymi predpismi“ vzťahoval k sporom (čo je mimochodom pomerne zvláštna predstava). Všetky ostatné verzie jednoznačne ukazujú, že atribút „neupravenosti právnymi predpismi“ sa týka rozhodcovského konania. To znamená, že zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia pravdepodobne nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo (Juraj Gyarfas, http:// www.lexforum.sk/247).

Znenie smernice má význam pre postup súdu pri výklade a aplikácii generálnej klauzuly uvedenej v § 53 ods. 1 OZ, pretože už len tým, že tvorca smernice osobitne v prílohe poukázal na niektoré klauzuly, nepochybne tak urobil preto, že majú vysokú potenciu spôsobiť v praxi značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Tým, že je v rámci prílohy smernice spomínaná aj arbitráž, je treba mať v aplikačnej praxi súdov osobitne na zreteli arbitráž, čo prvostupňový súd ani najmenej nepodcenil, práve naopak.

Môže sa vyskytnúť otázka, či by vôbec povinného napadla takáto myšlienka namietať neprijateľnosť rozhodcovskej doložky. Tú odvolací súd poukazuje na nutnosť objektívneho posúdenia rozhodcovskej doložky a nie je rozhodujúca vôľa účastníka zmluvného vzťahu a v tomto zmysle ani jeho aktivita. Neprijateľná rozhodcovská doložka je absolútne neplatná (§ 53 ods. 4 OZ; podľa platnej právnej úpravy ods. 5) a je povinnosťou nielen súdu, ale aj rozhodcu z tohto právneho posúdenia vyvodiť všetky právne dôsledky a poskytnúť náležitú ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Neuniklo pozornosti odvolacieho súdu, že rozhodca iba zriedkavo pristupuje k posúdeniu platného založenia vlastnej právomoci, resp. túto iba formalisticky skonštatuje ako danú. Odvolací súd tak nadobudol presvedčenie, že aj toto konanie je prejavom nerešpektovania práv spotrebiteľov, resp. reflexiou absencie nestrannosti a nezaujatosti rozhodcu.

Akceptovateľnosť rozhodcovského konania v spotrebiteľských veciach sa ponúka napríklad osobitným vyjednaním, a teda nie nanútením arbitráže spotrebiteľovi, takže arbitráž môže fungovať, no nie ako netransparentná pasca na neznalých spotrebiteľov, ale za transparentných podmienok ako efektívny prostriedok ochrany a keď aj spotrebiteľ rozumie, o čo v prípade rozhodcu ide. Na individuálne dojednanie je však potrebné náležite rešpektovať a zachovať proces tvorby zmluvy ustanovený v OZ. Naproti tomu nevhodné predkladanie podmienok predstavuje jednu z nekalých obchodných praktík (klamlivá obchodná praktika; § 8 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa; ďalej len ,,ZOS“). Predkladanie rozhodcovských doložiek spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú pravidlá arbitráže (predmet rozhodcovskej zmluvy) a prirodzene nevenujú dostatočnú pozornosť tejto časti formuláru, zdá sa, sa zneužíva k absurdným záverom o individuálnom vyjednaní zo strany spotrebiteľov, pričom na tomto nič nemení technika predkladania - inkorporovanie doložky do všeobecných zmluvných podmienok verzus vyhotovenie štandardnej rozhodcovskej zmluvy na samostatnom liste (hárku) papiera. Zbavenie sa zodpovednosti za nekalú obchodnú praktiku pri nevhodnom predkladaní zmluvných podmienok argumentáciou, že spotrebiteľ mal byť bdelý, odvolací súd nielen že neprijíma, ale aj odsudzuje ako konanie hraničiace so zlým úmyslom v zmluvných vzťahoch. Je neakceptovateľné, aby porušovateľ práva presúval zodpovednosť na slabšieho a je vylúčené, aby za takýchto okolností súd akceptoval rozhodcovskú doložku.

Odvolací súd pripomína judikatúru súdneho dvora [...je nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ nepoukáže na nekalosť zmluvnej podmienky (Océano, Mostaza Claro (bod. 25-27), Godard (bod 61), ASTURCOM (bod 51), uznesenie POHOTOVOSŤ (bod 50), Pannon a iné]. To isté platí, pokiaľ ide o rozpor rozhodcovskej doložky s generálnou klauzulou. Odvolací súd naviac poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR z 24.2.2011, IV. ÚS 55/2011-19, v ktorom ústavný súd podporil judikatúru na ochranu spotrebiteľa: ,,Zákon explicitne nekonfrontuje navzájom inštitút dobrých mravov a inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Odvolací súd nezaznamenal ani v judikatúre pomenovanie týchto inštitútov súkromného práva. Každopádne na to, aby sa skonštatovala blízkosť týchto inštitútov z hľadiska ich významu a zákonom sledovaného cieľa ratio legis, netreba použiť ani zložité výkladové metódy. Pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku, aj takto sa dajú definovať dobré mravy, ak tomuto kritériu zmluvná podmienka nevyhovuje, prieči sa dobrým mravom. Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa, je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej, rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi.“ Dodávateľ s odbornou starostlivosťou mal a musel vedieť, že nemá používať neprijateľné podmienky a má poznať aj dôsledky ich používania. Oprávnený musí počítať s tým, že plnenie z nekalej podmienky mu súd nemôže vymôcť. Exekúcia vedená na podklade ničotného rozhodcovského rozsudku, ktorý má svoj základ v neprijateľnej rozhodcovskej doložke je neprípustná a exekučný súd na to prihliada už v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia a následne v rámci rozhodovania o zastavení exekúcie (§ 44 ods. 2, 3 EP).

Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že možnosť výberu medzi rozhodcovským konaním a všeobecným súdom nebráni súdnej kontrole zmluvných podmienok (vopred formulovaná zmluva bez možnosti zmeny jej obsahu, čl. 3 ods. 2 smernice Rady 93/13/EHS).

Na základe uvedeného odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania v zmysle ust. § 109 ods. 1 písm. c) zamietol.

Následne sa odvolací súd zaoberal odvolaním oprávneného.

Súd prvého stupňa v danej veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

K dôvodom, pre ktoré súd prvého stupňa správne exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju, odvolací súd uvádza, že exekučný súd je povinný pri nútenom výkone rozhodnutia postupovať v medziach a v súlade so zákonom, a preto je povinný nepripustiť vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu vydaného orgánom, ktorý stratil legitimitu na vydanie rozhodcovského rozsudku. Na základe takéhoto titulu nemožno viesť exekúciu proti povinnej. Chýba mu totiž dôležitá vlastnosť, a to jej materiálna vykonateľnosť.

Vychádzajúc z právnej úpravy obsiahnutej v Exekučnom poriadku je zrejmé, že exekučný súd je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie, a to v každom štádiu vedenia exekúcie, na návrh účastníka konania, alebo aj bez takéhoto návrhu a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj primerane procesne zareagovať. Predovšetkým je povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiada o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanoveniu § 41 Exekučného poriadku.

Skutočnosť, že exekučný súd je oprávnený skúmať, či sú splnené predpoklady exekúcie v každom štádiu exekučného konania, vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu SR z 9.12. 2010, sp. zn. II. ÚS 545/2010-15.

Súd prvého stupňa správne riešil prioritne rozhodujúcu právnu otázku - platnosť rozhodcovskej doložky.

Najvyšší súd už vo viacerých rozhodnutiach konštatoval oprávnenie exekučného súdu preskúmať existenciu rozhodcovskej zmluvy. Vo veci 3Cdo 146/2011 najvyšší súd judikoval, že cit.: ,,Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný. Obdobne porov. aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6Cdo 143/2011, 2Cdo 245/2010, uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach IV. ÚS 55/2011, IV. ÚS 60/2011 a nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2164/10 zo dňa 01.11.2011. Súd prvého stupňa správne exekúciu vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne ju zastavil, keďže poverenie v exekučnom konaní bolo vydané, vymáha sa plnenie, na ktoré oprávnený nemá právo a na splnenie podmienok exekúcie je treba prihliadať v každom okamihu exekúcie (porov. napr. rozsudok z 27. januára 2007 vydaný pod sp. zn. 3Cdo/164/1996 publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“).

Odvolací súd má za to, že uvedené závery sa majú vzťahovať aj na stav, keď rozhodcovský rozsudok bol založený na neprijateľnej rozhodcovskej doložke v spotrebiteľskej zmluve, pretože podľa § 53 ods. 5 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej ,,OZ“) je neprijateľná zmluvná podmienka neplatná a teda nevyvoláva právne účinky obdobne ako keď rozhodcovskej zmluvy niet (porov. 6Cdo 1/2012).

Rozhodcovská doložka tak ako vyplýva z čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru (čl. 44) upravuje riešenie sporov buď v rozhodcovskom konaní alebo pred všeobecným súdom.

Odvolací súd poukazuje na spoločné stanovisko občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia KS v Prešove z 27.09.2010, podľa ktorého: ,,Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve uzavretej po 31.12.2007 alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Súdu nič nebráni postupovať obdobne aj za stavu, že zmluva bola uzavretá pred 1. januárom 2008.“

Odvolací súd zároveň konštatuje neprijateľnosť rozhodcovskej doložky aj z geografických dôvodov. Neprimeraná vzdialenosť od miesta rozhodcovského konania je skutočnosťou, ktorá má odradzujúce účinky pre spotrebiteľa vo vzťahu k uplatňovaniu práva. Už len samotná vzdialenosť (S. U. - N.) na rozhodcovské konanie je odradzujúca.

Odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-243/08 Pannon, z ktorého vyplýva, že vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS ako nekalú.

Európska únia vzhľadom na význam ochrany spotrebiteľa a v záujme vyššej kvality života ľudí podporuje v rozhodcovských veciach zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku v záujme dosiahnutia ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, a to aj keď spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní nenamietal rozhodcovskú doložku s poukazom na tzv. geografickú neprijateľnosť miesta konania (Rozsudok Súdneho dvora C-240/08 -C-241/98 Oceano Grupo Editorial, tiež C-40/08 Asturcom ).

K odvolacej námietke oprávneného, že všeobecný súd je vždy povinný dbať na to, aby rozhodoval na základe ústavne súladnej normy, k čomu slúži spravidla ústavne konformný výklad, ale niekedy aj ultimatívna možnosť podať návrh na preskúmanie súladnosti právnej normy Ústavným súdom SR a ak účastník konania odôvodneným spôsobom podnieti, aby všeobecný súd podal návrh ústavnému súdu na preskúmanie súladu aplikovanej normy s ústavou, odvolací súd konštatuje, že považuje výklad právnej normy - ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku za ústavne konformný a nerozporný s ústavou. Neboli splnené zákonné podmienky na prerušenie konania, predpokladané v ustanovení § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p., pretože rozhodnutie súdu nezávisí od otázky, ktorú by nebol v tomto konaní oprávnený riešiť a rovnako nebola splnená podmienka, uvedená v druhej vete tohto ustanovenia, že by pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.

K ďalším odvolacím námietkam oprávneného odvolací súd uvádza, že judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd so zreteľom na neplatnú rozhodcovskú doložku nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami.

Preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa ust.§ 219 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods. 4 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.