KSPO/17CoE/34/2016


(zdroj)
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 17CoE/34/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8515202330 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 04. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8515202330.1



Uznesenie Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS s.r.o., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 45 869 464, právne zastúpeného JUDr. Veronika Kubriková, PhD., advokátka so sídlom Martinčekova 13, 821 01 Bratislava, proti povinnej: T. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. G. XX, o vymoženie 37,45 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Stará Ľubovňa č.k. 1Er/290/2015-46 zo dňa 28.12.2015 jednohlasne takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e uznesenie.

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa žiadosť súdneho exekútora JUDr. T. X., Q. úrad U. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 29.4.2015 zamietol.

Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ô§ 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až 5 Občianskeho zákonníka.

V odôvodnení uviedol, že oprávnený podal exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie pre vymoženie 37,45 eur s prísl. na základe právoplatného a vykonateľného rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s. so sídlom v Bratislave sp. zn. PC-C/0613/0056 zo dňa 24.10.2014.

Zmluvu o osobnom účte č. 00734883 uzatvorenú medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným dňa 22.02.2010 (správne malo byť uvedené 25.09.2009 - pozn. odvolacieho súdu) posúdil ako spotrebiteľskú.

Povinný ako spotrebiteľ si rozhodcovskú doložku, ktorá bola upravená v bode 10.2.2. Všeobecných obchodných podmienok osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami, čiže mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým podmienkam upravených v zmluve a VOP. Znenie tejto doložky pritom v prípade podania žaloby oprávneným núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, keďže žalobca môže spory riešiť len v rozhodcovskom konaní. Súd sa pritom v doterajšej úradnej činnosti stretol len s prípadmi, keď bol žalobcom oprávnený. Aj keď teda spotrebiteľovi je daná možnosť žalovať buď na rozhodcovskom alebo všeobecnom súde, v konečnom dôsledku výsledkom tejto doložky je rozhodovanie sporu rozhodcovským súdom, ktorému sa spotrebiteľ musí podrobiť. Z predloženej rozhodcovskej doložky nevyplýva, že povinnému sa poskytli jasné a zrozumiteľné informácie, predovšetkým čo znamená riešenie sporov v rozhodcovskom konaní a aké sú jeho dôsledky.

Takúto rozhodcovskú doložku dohodnutú za vyššie uvedených okolností spolu s absenciou individuálnosti jej dojednania súd prvého stupňa považoval za neprimeranú zmluvnú podmienku. Takéto dojednanie dosahuje intenzitu hrubého nepomeru zmluvnej podmienky v neprospech spotrebiteľa a je v rozpore s príslušnými ustanoveniami najmä § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, čo spôsobuje jej neplatnosť. Za takéhoto stavu potom vo veci rozhodol orgán, ktorý na to nemal právomoc, čo je jednou zo základných podmienok právoplatnosti a vykonateľnosti exekučného titulu, na ktorú súd pri posudzovaní žiadosti o udelenie poverenia musí prihliadať.

Z uvedených dôvodov žiadosť o udelenie poverenia zamietol.

Napadnuté uznesenie vydal vyšší súdny úradník.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. V odvolaní konštatoval, že exekučný súd prekročil zákonné limity pre skúmanie žiadosti o udelenie poverenia s poukazom na to, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je súd oprávnený skúmať a vykonať ako dôkazy výlučne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Exekučný súd nemá zákonné oprávnenie skúmať, hodnotiť iné listiny, napr. zmluvu o úvere, ktorá obsahuje rozhodcovskú doložku. V prípade, že je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, nemôže exekučný súd konať ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku. Pokiaľ ide o platnosť rozhodcovskej doložky, tak o nej rozhoduje rozhodcovský súd, pričom prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) bráni tomu, aby bola opätovne posúdená, a to s poukazom na nález Ústavného súdu SR II. ÚS 499/2012 a stanoviská R. Procházku a K. Csacha. Oprávnený ďalej v odvolaní poukázal na to, že jeho právny predchodca (Poštová banka a.s.) postupoval v zmysle § 93b zákona o bankách, ktorý mu ukladal povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky, pričom klientovi bola daná možnosť neprijať túto ponuku. To že ju klient neodmietol, je prejavom jeho osobnej a zmluvnej slobody. Podľa názoru oprávneného, ak je rozhodcovská doložka dohodnutá vo všeobecných obchodných podmienkach a v obchodných podmienkach pre úver, je dohodnutá riadne a v súlade so zákonom. S poukazom na rokovací poriadok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., oprávnený uviedol, že vo veci rozhoduje trojčlenný senát, pričom každá zo zmluvných strán si vyberie jedného člena a podieľa sa aj na výbere tretieho člena. Rozhodcami sú výhradne odborne spôsobilé a bezúhonné osoby s právnickým vzdelaním pochádzajúce z geograficky rozdielnych oblastí Slovenskej republiky, čo zabezpečuje prinajmenšom rovnakú úroveň ochrany práv sporových strán. Oprávnený ďalej namietal to, že exekučný súd konštruoval nový skutkový stav bez účasti oprávneného a odňal mu možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Vykonaným dokazovaním dospel súd k odlišným právnym záverom ako rozhodcovský súd v nachádzacom konaní. Oprávnený pritom nemal možnosť vyjadriť sa k takto vykonaným dôkazom a k nanovo vytvorenému skutkovému stavu, čím podľa názoru oprávneného (s poukazom na vyššie uvedený nález Ústavného súdu SR II. ÚS 499/2012) zasiahol do jeho práva podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR. Oprávnený taktiež namietal aplikovanie smernice 93/13/EHS prvostupňovým súdom s konštatovaním, že smernica je záväzná len pre členský štát, ktorému je určená a teóriu eurokonformného výkladu právnych noriem národného práva je možné uplatniť len v medziach vnútroštátneho právneho poriadku. Poukázal na rozhodnutia iných okresných a krajských súdov, ktoré v obdobných veciach poverenia vydávajú. Súd nezákonne zvýhodňuje povinného len na základe jeho postavenia. Zriaďovateľ rozhodcovského súdu, ktorý vydal exekučný titul je držiteľom povolenia rozhodovať spotrebiteľské spory v súlade s ust. § 73 ods. 5 zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Oprávnený žiadal napadnuté uznesenie v celom rozsahu zmeniť tak, že súd žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie, alternatívne žiadal napadnuté uznesenie zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Zákonný sudca v zmysle § 374 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) odvolaniu nevyhovel.

Krajský súd v Prešove ako odvolací súd podľa § 10 ods. 1 O.s.p. na základe podaného odvolania preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 212 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. 1, 2 O.s.p. a zistil, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa správne postupoval, keď preskúmal žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul a ich súlad resp. rozpor so zákonom, pričom v súvislosti s týmto preskúmaním správne konštatoval, že žiadosti o udelenie poverenia nemožno vyhovieť. Súd prvého stupňa vychádzal pritom zo skutočnosti, že exekučným titulom vo veci je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s. so sídlom v Bratislave sp. zn. PC-C/0613/0056 zo dňa 24.10.2014.

Rozhodujúcou právnou otázkou, ktorú správne súd prvého stupňa aj bez návrhu prioritne riešil, je otázka platnosti rozhodcovskej doložky (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 3Cdo 146/2011, 6Cdo 143/2011, 2Cdo 245/2010, uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach IV. ÚS 55/2011, IV. ÚS 60/2011 a nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2164/10 zo dňa 1.11.2011).

Pokiaľ ide o právne posúdenie rozhodcovskej doložky dojednanej v zmluve uzavretej medzi povinným a právnym predchodcom oprávneného dňa 25.09.2009 v bode 10.2.2. Všeobecných obchodných podmienok, odvolací súd je názoru, že výkon práv a povinností z rozhodcovskej doložky odporuje dobrým mravom a rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu exekúciu zastaví (zamietne návrh na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky). Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka, čo je aj v tomto prípade a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi.

Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od spoločného stanoviska občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia KS v Prešove z 27.9.2010, podľa ktorého: ,,Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve uzavretej po 31. 12. 2007 alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu.“

Právna veda na tento problém reaguje Kristiánom Csachom: „Z pohľadu spotrebiteľa je totiž rovnocenné, či riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu „vnúti“ štandardná zmluvná klauzula, alebo dodávateľ svojím konaním. Spotrebiteľ má byť chránený pred oboma. Práve proti možnosti dodávateľa diktovať svoju vôľu v zmluvnom vzťahu bol vytvorený celý mechanizmus spotrebiteľsko-právnej ochrany pred štandardnými zmluvami.“ In: Štandardné zmluvy, str. 214, Vydavateľ Aleš Čeněk, 2010).

Povinný ako spotrebiteľ pri predmetnej rozhodcovskej doložke nemá na výber, ak bude žalovaný na rozhodcovskom súde. Odvolací súd zastáva názor, že možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou podávajú rozhodcovské žaloby veritelia. V prípade, že výnimočne uplatňuje svoje právo spotrebiteľ, využíva štátny súd.

Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad (čl. 3 Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách).

Bez pochýb možno konštatovať, že obmedzenie možnosti spotrebiteľa brániť si svoje práva pred nezávislým súdom spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ide o podmienku, ktorú odvolací súd s poukazom na ust. § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r) OZ považuje za neprijateľnú, čo v zmysle § 53 ods. 5 OZ spôsobuje jej neplatnosť.

Ak teda dojednanie ukladajúce spotrebiteľovi povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konaniu je pre jeho neprijateľnosť neplatné, pre vykonanie exekúcie chýba základný predpoklad, a to právoplatný a vykonateľný exekučný titul. Rozhodcovský súd totiž môže vec v rozhodcovskom konaní prejednať len vtedy, ak medzi zmluvnými stranami bola v súlade s ust. § 3 zákona č. 244/2002 Z. z. uzatvorená platná rozhodcovská zmluva o tom, že majetkové spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní pred jediným rozhodcom. Bez takejto platnej zmluvy majúcej buď formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z.), akýkoľvek rozhodcovský rozsudok nemôže byť podkladom pre exekučné konanie.

Vo vzťahu k odvolacej námietke oprávneného, že osobitný zákon - zákon č. 483/2001 Z.z. mu ukladal povinnosť ponúknuť klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, odvolací súd konštatuje, že aj táto odvolacia námietka je nedôvodná, pretože aj splnenie tejto povinnosti sa musí realizovať v medziach práva na ochranu spotrebiteľa. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6CoE 66/2012 zo dňa 27.03.2012, s odôvodnením ktorého sa v plnom rozsahu stotožňuje. V ňom Krajský súd v Prešove uviedol:

„V mimoriadnom dovolaní sa uvádza, že vzhľadom na obdobie vzniku zmluvy boli súdy povinné aplikovať na skutkový stav ustanovenia § 93 ods. 1 a 2 zákona č. 483/2001 Z. z. cit.: ,,Keďže právny predpis ukladá banke predložiť klientovi neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy a keďže predpokladá následný právny úkon klienta (prijatie alebo odmietnutie návrhu), nemožno pri takto špecifickej právnej úprave aplikovať všeobecné ustanovenia o charaktere individuálneho dojednania zmluvného ustanovenia“. Ďalej generálny prokurátor uvádza, že ,,Na klienta banky sa totiž vzťahuje nevyvrátiteľná domnienka znalosti právneho predpisu. Má sa za to, že klient banky vie, že návrh na uzavretie zmluvy zo strany banky musí obsahovať aj návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy“.

Podľa čl. 3 ods. 2 smernice ,,Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou“.

Uvedenú argumentáciu generálneho prokurátora považuje odvolací súd za vecne nesprávnu. Povinnosť ponúknuť spotrebiteľovi rozhodcovské konanie nič nemení na podstate povahy individuálne vyjednanej rozhodcovskej doložky. Odvolací súd nepredložil prejudiciálnu otázku na tento problém, pretože nemá žiadne pochybnosti o tom, že uvedená zákonná povinnosť bánk nevyjadruje nič iné ako techniku ponuky návrhu, pričom podstata individuálne vyjednanej podmienky sa nemení (CILFIT). Evidentne ide o vopred dodávateľom naformulované zmluvné klauzuly vrátane časti o rozhodcovskom konaní a rovnako je zrejmé, že spotrebiteľ nemôže meniť formulárovú zmluvu ani obsah rozhodcovskej zmluvy vrátane rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu. Cieľ smernice garantovať súdnu kontrolu neprijateľnosti zmluvných podmienok sa týka 1. dodávateľom vopred naformulovaných klauzúl a 2. bez možnosti meniť ich obsah. Je pritom irelevantné, či niektorú časť zmluvy má dodávateľ povinnosť osobitne spotrebiteľovi navrhnúť. Je preto vylúčené, bez ďalšieho stotožňovať individuálne vyjednávanie so zákonnou povinnosťou oferty rozhodcovskej zmluvy. Podľa názoru vyjadreného v mimoriadnom dovolaní by platilo, že všetky rozhodcovské zmluvy dohodnuté medzi bankou a spotrebiteľom sú individuálne vyjednané len z dôvodu zákonnej povinnosti ponúknuť spotrebiteľovi arbitráž. Spotrebiteľ mohol rozhodcovskú doložku ako celok prijať alebo odmietnuť, a na otázku, či si rozhodcovskú doložku vymienil, možno iba ťažko odpovedať kladne, keďže jej obsah, vrátane relevantných pravidiel rozhodcovského procesu nepoznal. Teória prezentovaná v mimoriadnom dovolaní nielenže vecne nesprávne spája individuálne dojednanie s povinnosťou (a technikou) ponuky rozhodcovského procesu bankou, ale naviac pri právnom posúdení individuálneho dojednania je v priamom rozpore s relevantnými ustanoveniami OZ. Nevedno si predstaviť, aké dôsledky by boli pri uznaní tejto teórie v prípade zákonnej povinnosti dodávateľov na úverovom trhu oboznámiť spotrebiteľov pred uzavretím zmluvy s dôležitými podmienkami úveru (§ 5 zákona č. 129/2010 Z. z.). Tu rovnako platí, že za podmienku, ktorá nie je individuálne vyjednaná, sa považuje podmienka, ktorá bola vopred naformulovaná a spotrebiteľ nemôže meniť jej obsah. Ak by podstatu individuálne vyjednanej zmluvnej podmienky determinovala bez ďalšieho možnosť výberu, zo súdnej kontroly by boli vylúčené všetky formulárové typové zmeny a doplnky k pôvodnej zmluve, keďže bolo len na spotrebiteľovi, či k formulárovým zmenám pristúpi. S tým sa odvolací súd nemôže stotožniť, keďže by došlo k popretiu zmyslu a cieľa supranacionálnej ochrany práv spotrebiteľa (Smernice 93/13/EHS) a k spochybneniu ochrany a podpory efektívneho vnútorného trhu EÚ očisteného od nemorálnych zmluvných klauzúl. Vo formulároch môžu byť pre spotrebiteľa dôležité, ale aj nepotrebné veci, no spoločným znakom za každých okolností je, že spotrebiteľ nemá možnosť meniť obsah formulára. Buď ho akceptuje alebo zmluva nevznikne. Súdna kontrola bola vytvorená práve z dôvodu ochrany pred diktátom formulárových zmlúv vrátane formulárových zmien a doplnkov pripravených vopred dodávateľom. Uvedený cieľ generálny prokurátor vôbec náležite nedocenil, resp. nesprávne interpretoval, o to viac, že ide o medzinárodný záväzok Slovenskej republiky k EÚ.

V mimoriadnom dovolaní sa ďalej uvádza, že obligatórny návrh banky sa musí tykať stáleho rozhodcovského súdu, ktorý má riešiť spory z celého územia republiky. ,,Je preto zarážajúce, že súdy považovali za ,,nekalé“, ak banka žiadala, aby klient akceptoval rozhodcovský súd so sídlom vzdialeným od jeho bydliska. Znamená to, že súdy vykonali hodnotové (morálne) posúdenie zákonného ustanovenia“. V tom vidí generálny prokurátor pochybenie súdov.

Aj túto argumentáciu považuje odvolací súd za vecne nesprávnu a naviac v rozpore s judikatúrou súdneho dvora Asturcom C-40/08, Océano gruppo editoriale C-240/98 až 244/98. Odvolací súd je toho názoru, že zákonná úprava o povinnosti banky ponúknuť spotrebiteľovi rozhodcovské konanie nebráni vytvoreniu takých podmienok arbitráže, ktorá by zodpovedala judikovaným záverom spomenutým v rozsudkoch súdneho dvora. Niet takého racionálneho a obhájiteľného dôvodu, ktorý by „bankovú“ arbitráž pri posudzovaní existencie čo i len spôsobilosti hrozby poškodzovania práv spotrebiteľov odlišoval od arbitráže všeobecnej. Závery citovaných rozhodnutí súdneho dvora je potrebné vykladať tak, aby boli naplnené ciele a zmysel ochrany spotrebiteľa ako spoločenskej hodnoty postavenej na roveň hodnôt verejného poriadku. Tento záver možno vystihnúť z judikatúrneho vývoja súdneho dvora v rozhodnutí Pohotovosť/Korčkovská (bod 50.). Preto aj ochrana poskytovaná exekučným súdom v exekučnom konaní vo vzťahu k neprijateľnej zmluvnej podmienke je o presadení noriem vyššej právnej sily a záväzku štátu prijať všetky kroky nevyhnutné na to, aby nekalá podmienka spotrebiteľa nezaväzovala. Tento záver je plne zlučiteľný aj so zásadami procesnoprávnej autonómie právneho poriadku Slovenskej republiky, keďže exekučný súd je všeobecne povinný vždy a v každom štádiu (nielen pri exekúcii na podklade rozhodcovského rozsudku a v spotrebiteľskej veci) ex offo prihliadať na dôvody, pre ktoré nemožno exekúciu vykonať (pozri vyššie). Pri dôslednom aplikovaní judikatúrnych záverov súdneho dvora tak aj prvostupňový súd ako článok súdnej sústavy EÚ a ako orgán členského štátu EÚ postupoval náležite a rozhodol vecne správne tým, že poskytol ochranu spotrebiteľovi pred nekalou rozhodcovskou doložkou. Prvostupňový súd tak svojím rozhodnutím ochránil aj jednu z hodnôt, na ktorej ochrane musí štát bezvýhradne trvať. V tomto zmysle treba posúdiť aj argumenty generálneho prokurátora o hraniciach ochrany spotrebiteľa.

Moc rozhodcu rozhodovať spory nie je delegovaná zo strany žiadneho verejnoprávneho subjektu (uznesenie ÚS ČR IV. ÚS 130/02). Ide o úpravu súkromného práva a účastníkom úverových vzťahov zákonná úprava o povinnosti ponúknuť arbitráž nebráni takej dohode, ktorá by zodpovedala judikatúre súdneho dvora. Odvolací súd nevidí nič „zarážajúce“ na postupe exekučných súdov. Naopak súdy interpretovali a aplikovali právo v súlade s medzinárodnou zmluvou. Pre úplnosť judikatúra sa už dotkla aj možnosti nepoužitia zákonného pravidla (porov. rozsudok Cofidis C-473/00, pripomienky EK k prejudiciálnej otázke KS v Prešove C-252/11 Šujetová/Rapid life, v ktorej veci EK navrhuje nepoužiť zákonné pravidlo v § 88 ods. 2 O.s.p. in fine v znení účinnom do 31.12.2011; v priebehu prejudiciálneho konania došlo k zmene úpravy; pozn. odvolacieho súdu).“

Vada konania spočívajúca v tom, že prvostupňový súd na ťarchu oprávneného revidoval skutkový stav, na ktorom je založený exekučný titul bez toho, aby dal oprávnenému možnosť k takto vykonaným dôkazom a k takto novo vytvorenej procesnej situácii vyjadriť, bola odstránená tým, že na rozhodnutie prvostupňového súdu mal oprávnený právo reagovať podaním odvolania, pričom odvolací súd posúdil vec aj z uvedeného dôvodu.

Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok V. a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd so zreteľom na neplatnú rozhodcovskú doložku nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami.

Preto odvolací súd napadnuté uznesenie v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.