KSPO/15CoE/101/2015


(zdroj)
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 15CoE/101/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8515202694 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Ilčinová ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8515202694.1



Uznesenie Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS, s. r. o., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 45 869 464, proti povinnej: Z. D., bytom O. XX/XX, XXX XX K. R., o vymoženie 2.000 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Stará Ľubovňa, č. k. 5Er/18/2015-43 zo dňa 25.09.2015 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e uznesenie.

odôvodnenie:

Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „súd prvého stupňa“) napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora A.. Z. C., G. W. K. zo dňa 20.05.2015 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vedenej u súdneho exekútora pod sp. zn. EX 3218/2015. Svoje rozhodnutie odôvodnil poukazujúc na ust. § 36 ods. 2, § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2, § 243d ods. 1 a 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov(ďalej len „Exekučný poriadok“), § 2 ods. 1 zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, § 53 ods. 1, 2, 3, 4 písm. r), a 5, a § 54 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“). V odôvodnení uviedol, že sa zameral na kontrolu exekučného titulu a rozhodcovskej doložky uvedenej v bode 10.2.2. Všeobecných obchodných podmienok (ďalej len VOP), ktorá bola podkladom pre konanie rozhodcovského súdu. Mal za to, že z predloženej rozhodcovskej doložky nevyplýva, že povinnému boli poskytnuté jasne a zrozumiteľné informácie, predovšetkým čo znamená riešenie sporov v rozhodcovskom konaní a aké sú jeho dôsledky. Spotrebiteľ bol možno (ak vôbec) formálne oboznámený, že uzatvára aj rozhodcovskú doložku, avšak nebol jednoznačne poučený o právnych následkoch uzavretia rozhodcovskej doložky zo zameraním na potencionálne zhoršenie procesných práv a povinnosti v neprospech spotrebiteľa v porovnaní so súdnym konaním. Dospel k záveru, že predmetná rozhodcovská doložka je neprijateľná podmienka a teda je neplatna, pretože nespĺňa podmienku individuálneho dojednania. Neplatnosť rozhodcovskej doložky spôsobuje, že rozhodcovský súd nemal právomoc rozhodovať spor medzi účastníkmi konania, a preto ním vydaný rozsudok nemôže byť spôsobilým exekučným titulom. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a citované ustanovenia súd prvého stupňa postupom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu rozporu exekučného titulu so zákonom. Uznesenie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. V zákonom stanovenej lehote podal proti uzneseniu v celom rozsahu odvolanie oprávnený. Namietal, že súd prvého stupňa prekročil zákonné limity pre skúmanie žiadosti o vydanie poverenia, a to skúmaním iných listín ako pripúšťa výslovné znenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, a taktiež že prekročil aj zákonné limity pre skúmanie exekučného titulu v § 45 ods. 1 a 2 Zákona o rozhodcovskom konaní a prekážky rozsúdenej veci, a to skúmaním rozhodcovskej doložky. Rovnako namietal, že súd prvého stupňa nesprávnou aplikáciou právnych predpisov vylúčil možnosť riešiť spory podľa Zákona o rozhodcovskom konaní, pričom poukázal na ust. § 93b Zákona o bankách. Tiež došlo podľa názoru žalobcu k porušeniu § 153 ods. 1 O.s.p., z dôvodu čoho súd prvého stupňa vyvodil v napadnutom uznesení právne závery a rozhodol vo veci na základe stavu, v ktorom absentovali akékoľvek dôkazy. Žalobca rovnako uviedol, že došlo ku konštruovaniu nového skutkového stavu bez účasti oprávneného a odňatiu jeho možnosti vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Súd prvého stupňa podľa neho porušil právnu istotu a legitímne očakávania, keď exekučné súdy v skutkovo a právne obdobných veciach poverenie vydajú aj zamietajú, čo doložil uzneseniami Ústavného súd Slovenskej republiky a Krajských súdov v Bratislave a Banskej Bystrici. Rovnako tiež uviedol, že súd prvého stupňa na základe jeho postavenia neprimerane zvýhodňoval povinného. Uzavrel, že súd prvého stupňa svojim postupom znemožnil uplatniť svoje právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku. Na základe uvedeného tak žalobca žiadal, aby príslušný súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovuje, alternatívne, aby príslušný súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zákonný sudca podanému odvolaniu nevyhovel postupom podľa § 374 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“). Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods. 1 O. s. p.), vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 204 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O. s. p., bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Súd prvého stupňa správne postupoval, keď preskúmal žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul a ich súlad resp. rozpor so zákonom, pričom v súvislosti s týmto preskúmaním správne konštatoval, že žiadosti o udelenie poverenia nemožno vyhovieť. Súd prvého stupňa vychádzal pritom zo skutočnosti, že exekučným titulom vo veci je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná a.s., so sídlom v Bratislave. K otázke preskúmania rozhodcovského rozsudku po formálnej a materiálnej stránke je potrebné uviesť, že rozhodcovský rozsudok síce nadobúda účinky rozsudku súdu, ale zákonodarca upravil postup, ako zabrániť, aby sa plnenie priznané arbitrom nevymohlo, ak okrem iného odporuje zákonu alebo dobrým mravom. Podľa § 35 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona o rozhodcovskom konaní, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky, ako právoplatný rozsudok. Teória rozoznáva dvojaké účinky právoplatnosti, tzv. formálne a tzv. materiálne. Formálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že žiadne opravné prostriedky už nemajú suspenzívny účinok. Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi, medzi ktorými má táto právoplatnosť účinky, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku (res iudicatae), v ktorom nemožno znovu konať, a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým orgánom. Kým formálna právoplatnosť je bezvýnimočná, teda rozhodnutie buď je, alebo nie je napadnuteľné riadnymi opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje omnoho väčšou flexibilitou. Materiálna právoplatnosť rozhodnutí nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov existujú z nej výnimky. Určenie týchto dôvodov a rozsahu, v akom sa na účinky materiálnej právoplatnosti nemá prihliadať, patrí zákonu, teda zákonodarcovi a súdom nepatrí skúmať vhodnosť či nevhodnosť zákonodarcom zvoleného riešenia, pokiaľ nie je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi alebo medzinárodnými zmluvami, ktoré boli ratifikované a vyhlásené v súlade so zákonom (čl. 125 ods. 1 písm. a/ a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom na ustanovenie § 35 zákona o rozhodcovskom konaní sa uvedené vzťahuje aj na rozhodcovský rozsudok, ktorý nadobudol účinky právoplatného rozsudku súdu. Z účinkov materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku tak existujú výnimky rovnako, ako z účinkov materiálnej právoplatnosti súdnych rozhodnutí. Typickým prejavom takejto výnimky je ustanovenie § 40 zákona o rozhodcovskom konaní, o žalobe o zrušení rozhodcovského rozsudku. Pokiaľ by totiž bolo ustanovenie § 35 zákona o rozhodcovskom konaní vykladané doslovne, potom by súd v konaní o tejto žalobe nemohol rozhodcovský rozsudok vôbec preskúmať, pretože by ním bol v zmysle § 35 zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s § 159 O.s.p. viazaný. Takýto výklad by bol zjavne proti zreteľne vyjadrenej vôli zákonodarcu, ktorý v § 40 zákona o rozhodcovskom konaní zakotvil oprávnenie súdu takýto rozhodcovský rozsudok preskúmať v rozsahu tam uvedenom. Z uvedeného dôvodu je preto potrebné i ustanovenie § 35 zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s § 159 O.s.p. redukovať tak, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského rozsudku nie je viazaný súd, ktorý tento rozhodcovský rozsudok preskúmava na základe žaloby podľa § 40 Zákona o rozhodcovskom konaní. V tomto zmysle je potom potrebné vykladať aj ustanovenie § 45 citovaného zákona. Toto ustanovenie v sebe zakotvuje osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu, resp. súdu rozhodujúceho vo veci výkonu rozhodnutia. Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle § 35 zákona o rozhodcovskom konaní je potrebné na účely § 45 zákona o rozhodcovskom konaní vylúčiť vo vzťahu k exekučnému súdu. Exekučný súd je teda pri postupe podľa § 45 citovaného zákona oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol, teda nie je ním viazaný v zmysle § 159 O.s.p. a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, aj čo do jeho materiálnej právoplatnosti. Pokiaľ ide o právne posúdenie rozhodcovskej doložky dojednanej v zmluve uzavretej medzi povinným a právnym predchodcom oprávneného v bode 10.2.2. VOP, odvolací súd je názoru, že výkon práv a povinností z rozhodcovskej doložky odporuje dobrým mravom a rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu exekúciu zastaví (zamietne návrh na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky). Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka, čo je aj v tomto prípade a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi. Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od spoločného stanoviska občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia KS v Prešove z 27.9.2010, podľa ktorého: ,,Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve uzavretej po 31. 12. 2007 alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu.“ Právna veda na tento problém reaguje Kristiánom Csachom: „Z pohľadu spotrebiteľa je totiž rovnocenné, či riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu „vnúti“ štandardná zmluvná klauzula, alebo dodávateľ svojím konaním. Spotrebiteľ má byť chránený pred oboma. Práve proti možnosti dodávateľa diktovať svoju vôľu v zmluvnom vzťahu bol vytvorený celý mechanizmus spotrebiteľsko-právnej ochrany pred štandardnými zmluvami.“ In: Štandardné zmluvy, str. 214, Vydavateľ Aleš Čeněk, 2010). Povinný ako spotrebiteľ pri predmetnej rozhodcovskej doložke nemá na výber, ak bude žalovaný na rozhodcovskom súde. Odvolací súd zastáva názor, že možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou podávajú rozhodcovské žaloby veritelia. V prípade, že výnimočne uplatňuje svoje právo spotrebiteľ, využíva štátny súd. Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad (čl. 3 Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Bez pochýb možno konštatovať, že obmedzenie možnosti spotrebiteľa brániť si svoje práva pred nezávislým súdom spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ide o podmienku, ktorú odvolací súd s poukazom na ust. § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r) OZ považuje za neprijateľnú, čo v zmysle § 53 ods. 5 OZ spôsobuje jej neplatnosť. Ak teda dojednanie ukladajúce spotrebiteľovi povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konaniu je pre jeho neprijateľnosť neplatné, pre vykonanie exekúcie chýba základný predpoklad, a to právoplatný a vykonateľný exekučný titul. Rozhodcovský súd totiž môže vec v rozhodcovskom konaní prejednať len vtedy, ak medzi zmluvnými stranami bola v súlade s ust. § 3 zákona č. 244/2002 Z. z. uzatvorená platná rozhodcovská zmluva o tom, že majetkové spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní pred jediným rozhodcom. Bez takejto platnej zmluvy majúcej buď formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z.), akýkoľvek rozhodcovský rozsudok nemôže byť podkladom pre exekučné konanie. Vo vzťahu k odvolacej námietke oprávneného, že osobitný zákon - zákon č. 483/2001 Z.z. mu ukladal povinnosť ponúknuť klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, odvolací súd konštatuje, že aj táto odvolacia námietka je nedôvodná, pretože aj splnenie tejto povinnosti sa musí realizovať v medziach práva na ochranu spotrebiteľa. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6CoE 66/2012 zo dňa 27.03.2012, s odôvodnením ktorého sa v plnom rozsahu stotožňuje. V ňom Krajský súd v Prešove uviedol: „V mimoriadnom dovolaní sa uvádza, že vzhľadom na obdobie vzniku zmluvy boli súdy povinné aplikovať na skutkový stav ustanovenia § 93 ods. 1 a 2 zákona č. 483/2001 Z. z. cit.: ,,Keďže právny predpis ukladá banke predložiť klientovi neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy a keďže predpokladá následný právny úkon klienta (prijatie alebo odmietnutie návrhu), nemožno pri takto špecifickej právnej úprave aplikovať všeobecné ustanovenia o charaktere individuálneho dojednania zmluvného ustanovenia“. Ďalej generálny prokurátor uvádza, že ,,Na klienta banky sa totiž vzťahuje nevyvrátiteľná domnienka znalosti právneho predpisu. Má sa za to, že klient banky vie, že návrh na uzavretie zmluvy zo strany banky musí obsahovať aj návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy“ Podľa čl. 3 ods. 2 smernice ,,Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou“. Uvedenú argumentáciu generálneho prokurátora považuje odvolací súd za vecne nesprávnu. Povinnosť ponúknuť spotrebiteľovi rozhodcovské konanie nič nemení na podstate povahy individuálne vyjednanej rozhodcovskej doložky. Odvolací súd nepredložil prejudiciálnu otázku na tento problém, pretože nemá žiadne pochybnosti o tom, že uvedená zákonná povinnosť bánk nevyjadruje nič iné ako techniku ponuky návrhu, pričom podstata individuálne vyjednanej podmienky sa nemení (CILFIT). Evidentne ide o vopred dodávateľom naformulované zmluvné klauzuly vrátane časti o rozhodcovskom konaní a rovnako je zrejmé, že spotrebiteľ nemôže meniť formulárovú zmluvu ani obsah rozhodcovskej zmluvy vrátane rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu. Cieľ smernice garantovať súdnu kontrolu neprijateľnosti zmluvných podmienok sa týka 1. dodávateľom vopred naformulovaných klauzúl a 2. bez možnosti meniť ich obsah. Je pritom irelevantné, či niektorú časť zmluvy má dodávateľ povinnosť osobitne spotrebiteľovi navrhnúť. Je preto vylúčené, bez ďalšieho stotožňovať individuálne vyjednávanie so zákonnou povinnosťou oferty rozhodcovskej zmluvy. Podľa názoru vyjadreného v mimoriadnom dovolaní by platilo, že všetky rozhodcovské zmluvy dohodnuté medzi bankou a spotrebiteľom sú individuálne vyjednané len z dôvodu zákonnej povinnosti ponúknuť spotrebiteľovi arbitráž. Spotrebiteľ mohol rozhodcovskú doložku ako celok prijať alebo odmietnuť, a na otázku, či si rozhodcovskú doložku vymienil, možno iba ťažko odpovedať kladne, keďže jej obsah, vrátane relevantných pravidiel rozhodcovského procesu nepoznal. Teória prezentovaná v mimoriadnom dovolaní nielenže vecne nesprávne spája individuálne dojednanie s povinnosťou (a technikou) ponuky rozhodcovského procesu bankou, ale naviac pri právnom posúdení individuálneho dojednania je v priamom rozpore s relevantnými ustanoveniami OZ. Nevedno si predstaviť, aké dôsledky by boli pri uznaní tejto teórie v prípade zákonnej povinnosti dodávateľov na úverovom trhu oboznámiť spotrebiteľov pred uzavretím zmluvy s dôležitými podmienkami úveru (§ 5 zákona č. 129/2010 Z. z.). Tu rovnako platí, že za podmienku, ktorá nie je individuálne vyjednaná, sa považuje podmienka, ktorá bola vopred naformulovaná a spotrebiteľ nemôže meniť jej obsah. Ak by podstatu individuálne vyjednanej zmluvnej podmienky determinovala bez ďalšieho možnosť výberu, zo súdnej kontroly by boli vylúčené všetky formulárové typové zmeny a doplnky k pôvodnej zmluve, keďže bolo len na spotrebiteľovi, či k formulárovým zmenám pristúpi. S tým sa odvolací súd nemôže stotožniť, keďže by došlo k popretiu zmyslu a cieľa supranacionálnej ochrany práv spotrebiteľa (Smernice 93/13/EHS) a k spochybneniu ochrany a podpory efektívneho vnútorného trhu EÚ očisteného od nemorálnych zmluvných klauzúl. Vo formulároch môžu byť pre spotrebiteľa dôležité, ale aj nepotrebné veci, no spoločným znakom za každých okolností je, že spotrebiteľ nemá možnosť meniť obsah formulára. Buď ho akceptuje alebo zmluva nevznikne. Súdna kontrola bola vytvorená práve z dôvodu ochrany pred diktátom formulárových zmlúv vrátane formulárových zmien a doplnkov pripravených vopred dodávateľom. Uvedený cieľ generálny prokurátor vôbec náležite nedocenil, resp. nesprávne interpretoval, o to viac, že ide o medzinárodný záväzok Slovenskej republiky k EÚ. V mimoriadnom dovolaní sa ďalej uvádza, že obligatórny návrh banky sa musí tykať stáleho rozhodcovského súdu, ktorý má riešiť spory z celého územia republiky. ,,Je preto zarážajúce, že súdy považovali za ,,nekalé“, ak banka žiadala, aby klient akceptoval rozhodcovský súd so sídlom vzdialeným od jeho bydliska. Znamená to, že súdy vykonali hodnotové (morálne) posúdenie zákonného ustanovenia“. V tom vidí generálny prokurátor pochybenie súdov. Aj túto argumentáciu považuje odvolací súd za vecne nesprávnu a naviac v rozpore s judikatúrou súdneho dvora Asturcom C-40/08, Océano gruppo editoriale C-240/98 až 244/98. Odvolací súd je toho názoru, že zákonná úprava o povinnosti banky ponúknuť spotrebiteľovi rozhodcovské konanie nebráni vytvoreniu takých podmienok arbitráže, ktorá by zodpovedala judikovaným záverom spomenutým v rozsudkoch súdneho dvora. Niet takého racionálneho a obhájiteľného dôvodu, ktorý by „bankovú“ arbitráž pri posudzovaní existencie čo i len spôsobilosti hrozby poškodzovania práv spotrebiteľov odlišoval od arbitráže všeobecnej. Závery citovaných rozhodnutí súdneho dvora je potrebné vykladať tak, aby boli naplnené ciele a zmysel ochrany spotrebiteľa ako spoločenskej hodnoty postavenej na roveň hodnôt verejného poriadku. Tento záver možno vystihnúť z judikatúrneho vývoja súdneho dvora v rozhodnutí Pohotovosť/Korčkovská (bod 50.). Preto aj ochrana poskytovaná exekučným súdom v exekučnom konaní vo vzťahu k neprijateľnej zmluvnej podmienke je o presadení noriem vyššej právnej sily a záväzku štátu prijať všetky kroky nevyhnutné na to, aby nekalá podmienka spotrebiteľa nezaväzovala. Tento záver je plne zlučiteľný aj so zásadami procesnoprávnej autonómie právneho poriadku Slovenskej republiky, keďže exekučný súd je všeobecne povinný vždy a v každom štádiu (nielen pri exekúcii na podklade rozhodcovského rozsudku a v spotrebiteľskej veci) ex offo prihliadať na dôvody, pre ktoré nemožno exekúciu vykonať (pozri vyššie). Pri dôslednom aplikovaní judikatúrnych záverov súdneho dvora tak aj prvostupňový súd ako článok súdnej sústavy EÚ a ako orgán členského štátu EÚ postupoval náležite a rozhodol vecne správne tým, že poskytol ochranu spotrebiteľovi pred nekalou rozhodcovskou doložkou. Prvostupňový súd tak svojím rozhodnutím ochránil aj jednu z hodnôt, na ktorej ochrane musí štát bezvýhradne trvať. V tomto zmysle treba posúdiť aj argumenty generálneho prokurátora o hraniciach ochrany spotrebiteľa. Moc rozhodcu rozhodovať spory nie je delegovaná zo strany žiadneho verejnoprávneho subjektu (uznesenie ÚS ČR IV. ÚS 130/02). Ide o úpravu súkromného práva a účastníkom úverových vzťahov zákonná úprava o povinnosti ponúknuť arbitráž nebráni takej dohode, ktorá by zodpovedala judikatúre súdneho dvora. Odvolací súd nevidí nič „zarážajúce“ na postupe exekučných súdov. Naopak súdy interpretovali a aplikovali právo v súlade s medzinárodnou zmluvou. Pre úplnosť judikatúra sa už dotkla aj možnosti nepoužitia zákonného pravidla (porov. rozsudok Cofidis C-473/00, pripomienky EK k prejudiciálnej otázke KS v Prešove C-252/11 N./Rapid life, v ktorej veci EK navrhuje nepoužiť zákonné pravidlo v § 88 ods. 2 O.s.p. in fine v znení účinnom do 31.12.2011; v priebehu prejudiciálneho konania došlo k zmene úpravy; pozn. odvolacieho súdu).“ Vada konania spočívajúca v tom, že prvostupňový súd na ťarchu oprávneného revidoval skutkový stav, na ktorom je založený exekučný titul bez toho, aby dal oprávnenému možnosť k takto vykonaným dôkazom a k takto novo vytvorenej procesnej situácii vyjadriť, bola odstránená tým, že na rozhodnutie prvostupňového súdu mal oprávnený právo reagovať podaním odvolania, pričom odvolací súd posúdil vec aj z uvedeného dôvodu. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998- I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd so zreteľom na neplatnú rozhodcovskú doložku nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami. Preto odvolací súd napadnuté uznesenie v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Uznesenie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti uzneseniu nie je prípustné odvolanie.