KSNR/8CoP/44/2016


(zdroj)
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 8CoP/44/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115222671 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Kálmánová, PhD. ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:2115222671.3



Uznesenie Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD. a členov senátu JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Dany Kálnayovej, vo veci starostlivosti súdu o maloletú U. U., nar. XX.XX.XXXX, zastúpenú Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Levice, dieťa rodičov: T. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom L., Z. XX, zastúpená JUDr. Janou Ondrášikovou, advokátkou, Bernolákova 12, Levice, a T. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom O., O. XX, zastúpený Mgr. Henrietou Slavkovskou, advokátkou, Ľudovíta Štúra 19, Levice, IČO: 47 256 401, o určenie výživného, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 23.03.2016, č. k. 2P/147/2015-154, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a konanie zastavuje.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal otca platiť na výživu maloletej U. výživné v sume 60,-Eur mesačne od 11. 11. 2013 do 20. 11. 2014. Zameškané výživné vo výške 331,83 Eur za obdobie od 11. 11. 2013 do 20. 11. 2014 zaviazal otca splácať v mesačných splátkach po 40,-Eur vždy do 15-teho dňa toho ktorého mesiaca vopred k rukám matky. O trovách konania rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 62 ods. 1 až 5, § 71 ods. 1, § 77 ods. 1 Zákona o rodine a § 159 ods. 3 OSP. Konštatoval, že matka sa domáhala určenia výživného na maloleté dieťa za obdobie od 11. 11. 2013 do 20. 11. 2014 dôvodiac tým, že v konaní o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností k mal. dieťaťu bolo rozsudkom OS Trnava dňa 25. 09. 2013, č. k. 20P/252/2011-163 v spojení s rozsudkom KS Trnava č. k. 23CoP/81/2013-235 zo 07. 10. 2013, právoplatným dňa 25. 07. 2013 jej manželstvo s otcom dieťaťa rozvedené a v časti úpravy práv a povinností po zrušení odvolacím súdom bola maloletá U. na čas po rozvode zverená do jej starostlivosti s tým, že obaja rodičia sú oprávnení zastupovať a spravovať jej majetok. V tejto časti rozsudok nadobudol právoplatnosť 10.12.2013. Následne rozsudkom OS Trnava č. k. 20P/252/2011-312 z 29.10.2014 bol otec maloletej zaviazaný platiť výživné od právoplatnosti, t. j. z 21. 11. 2014, pričom dieťa bolo do jej osobnej starostlivosti zverené od 10. 12. 2013 a v jej starostlivosti bolo už od 11. 11. 2013. Za obdobie od 11. 11. 2013 do právoplatnosti rozsudku o určení výživného, dňa 21. 11. 2014, nebola vyživovacia povinnosť otcovi určená. V uvedenom období platil na výživné dieťa nepravidelne, na úrovni minimálneho výživného, ktorá suma nezodpovedala veku a potrebám dieťaťa, ani jeho zárobkovým možnostiam a schopnostiam. Za uvedené obdobie uhradil na výživu dieťaťa sumu 406,17 Eur. Dôvodila, že v rozsudku o určenie výživného súd neschvaľoval dohodu rodičov, rozhodol direktívne a nejde o prekážku rozhodnutej veci, nakoľko Okresný súd Trnava neurčoval vyživovaciu povinnosť spätne, ale do budúcna. Otec mal rovnaké zárobkové schopnosti aj do 29. 10. 2014, a tiež aj po tomto dátume. Súd prvej inštancie preskúmavaným rozsudkom zaviazal otca prispievať na výživu maloletej U. sumu 60,-Eur mesačne s odôvodnením, že Okresný súd Trnava rozsudkom č. k. 20P/252/2011-312 z 29. 10. 2014 vôbec nerozhodol o vyživovacej povinnosti rodiča za uplatnené obdobie, ale len do budúcnosti, t. j. od právoplatnosti rozhodnutia, preto mal za to, že sa nejedná o prekážku veci rozsúdenej (res iudicata) v zmysle § 159 ods. 3 OSP. Zároveň skúmajúc dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 77 ods. 1 Zákona o rodine konštatoval, že matka žiadala určiť vyživovaciu povinnosť otca za obdobie od 11. 11. 2013 do 20 .11. 2014, pričom nárok si uplatnila už v konaní pred Okresným súdom Trnava sp. zn. 20P/252/2011. Keďže Okresný súd Trnava o vyživovacej povinnosti za uvedené obdobie nerozhodol, matka opätovne podala návrh na určenie vyživovacej povinnosti. To, že Okresný súd Trnava nerozhodol o nároku na výživné za žalované obdobie, nemôže byť na ťarchu maloletého, a preto dôvod hodný osobitného zreteľa vzhliadol v tom, že nárok bol v minulosti riadne uplatnený na súde a súd o ňom opomenul rozhodnúť. Preto je možné výživné opätovne žiadať odo dňa začatia konania. Ohľadom majetkových, finančných a zárobkových pomerov účastníkov za žalované obdobie nevykonal rozsiahle dokazovanie, obmedzil sa na zistenie zárobkových pomerov otca, porovnal ich s výškou určeného výživného Okresným súdom Trnava v konaní č. k. 20P/252/2011-312 z 29.10.2014, kedy obaja rodičia súhlasili s výškou vyživovacej povinnosti. Po vykonaní dokazovania mal preukázané, že zárobkové pomery otca za žalované obdobie sú dostačujúce na určenie výživného vo výške 60,-Eur, preto obrana otca, že jeho príjem v čase rozvodu manželstva mu neumožňoval prispievať výživným 60,-Eur neobstojí, keďže mal postačujúci príjem na určenie výživného 60,-Eur. Rovnako jeho vyjadrenie z 29. 10. 2014 počítal s progresoiu príjmu, a preto súhlasil s výživným 60,-Eur pokladal za účelové a nepreukázané. Platba výživného za obdobie v minimálnej výške 27,13 Eur bola jeho základnou povinnosťou, mala byť dočasného charakteru do rozhodnutia súdu o výživnom. Pri zameškanom výživnom, ktoré ustálil sumou 331,83 Eur, zohľadnil otcom uhradené výživné v sume 406,17 Eur.

2. Rozsudok v zákonnej lehote napadol odvolaním otec, ktorý navrhol rozsudok zmeniť a návrh matky zamietnuť. Dôvodil nesprávnym právnym posúdením veci, keď ide o prekážku právoplatne rozsúdenej veci, keďže o nároku konal Okresný súd Trnava v konaní sp. zn. 20P/252/2011. Poukázal na ustanovenie § 166 OSP, podľa ktorého mohla matka ak mala za to, že súd nerozhodol o časti jej návrhu, podať do 15 dní od doručenia rozsudku návrh na doplnenie rozsudku, čo neurobila. Namietal tiež, že matka nepreukázala dôvody hodné osobitného zreteľa na spätné priznanie výživného; zákon vyžaduje striktné preukázanie dôvodov osobitného zreteľa, čo nepreukázala. Ďalej tiež nedostatočne zisteným skutkovým stavom, keď súd prvej inštancie neskúmal jeho majetkové, finančné a zárobkové pomery, hoci predložil dôkazy o tom, že za žalované obdobie jeho príjem neumožňoval platiť výživné 60,-Eur, iba sumou minimálneho výživného, ktoré aj platil.

3. Matka v písomnom vyjadrení k odvolaniu otca navrhla rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť stotožniac sa so skutkovými a právnymi závermi uvedenými v rozhodnutí. Námietky otca považovala za nedôvodné, keď nárok na výživné za obdobie od 11. 11. 2013 do 21. 11. 2014 dieťaťu nezanikol. Za uvedené obdobie otec prispieval len minimálnym výživným, hoci dosahoval príjmy zo živnosti a sociálneho poistenia (invalidný dôchodok), teda nebol v hmotnej núdzi, odkázaný na dávky v hmotnej núdzi, ani bez príjmu.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 36 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané stranou, v neprospech ktorej bolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359, 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP neviazaný dôvodmi odvolania a rozsahom odvolania (§ 66 a § 65 CMP) a viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvej inštancie, prejednal odvolanie otca bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie otca je dôvodné. Súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav veci, avšak vec nesprávne právne posúdil.

5. V preskúmavanej veci sa matka návrhom podaným 07. 09. 2015 domáhala určenia výživného na maloletú U. U., nar. XX. XX. XXXX a žiadala zaviazať otca na platenie výživného za obdobie od 11. 11. 2013 od 20. 11. 2014 dôvodiac tým, že v konaní o rozvod manželstva s otcom dieťaťa, ktoré bolo vedené na Okresnom súde v Trnave pod sp. zn. 20P/252/2011 (návrh podala 19. 09. 2011) súd prvej inštancie rozviedol ich manželstvo rozsudkom č. k. 20P/252/2011-163 zo dňa 29.05.2013, právoplatným 25. 07. 2013. Krajský súd v Trnave rozhodujúc o odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti úpravy práv a povinností k maloletej U. rozsudok zmenil tak, že maloletú zveril do osobnej starostlivosti matky a upravil styk otca s maloletou. Vo výroku o výživnom na maloletú o trovách konania rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rozsudok v časti zverenia maloletej nadobudol právoplatnosť 10. 12. 2013. Následne súd prvej inštancie rozhodoval o výživnom na maloletú a rozsudkom č. k. 20P/252/2011-312 zo dňa 29. 10. 2014, právoplatným 21. 11. 2014, zaviazal otca prispievať na výživu maloletej sumou 60,-Eur mesačne od právoplatnosti rozsudku. Súd prvej inštancie preskúmavaným rozsudkom návrhu vyhovel, otca zaviazal prispievať na výživu maloletej sumou 60,- Eur, pričom zameškané výživné po odrátaní uhradeného výživného v rozsahu minimálneho výživného ustáli sumou 331,83 Eur, ktoré otcovi povolil splácať v splátkach po 40 euro mesačne.

6. Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) svojou podstatou patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie) v každom štádiu konania vedie bez ďalšieho k jeho zastaveniu. Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Pritom nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený nesprávne alebo neúplne (a tiež inak).

7. V danej veci súd prvého stupňa vo svetle zhora uvedených záverov nepostupoval, keď na základe dostatočných skutkových zistení návrhu vyhovel konštatujúc, že predmetom konania nie je nárok, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté. Odvolací sú nevyzýval na vyjadrenie k právnemu posúdeniu, pretože k posúdeniu veci podľa § 159 ods. 3 OSP sa sporové strany vyjadrovali v konaní pred súdom prvej inštancie a tiež v odvolaní.

8. Odvolací súd sa nestotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, že rozsudkom č. k. 20P/252/2011-312 z 29. 10. 2014 súd nerozhodol o vyživovacej povinnosti otca za obdobie od 11. 11. 2013 do 20. 11. 2014, keď zaviazal otca platiť výživné až od právoplatnosti rozhodnutia. Predmetom konania na Okresnom súde v Trnave, vedenom pod sp. zn. 20P/252/2011, bolo konanie o rozvod manželstva rodičov maloletej U. a úpravu práv a povinností k maloletému dieťaťu. S konaním o rozvod je v zmysle § 24 ods. 1 Zákona o rodine spojené aj konanie o úprave práv a povinností k maloletému dieťaťu, ktorého súčasťou je rozhodnutie, komu bude maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, kto ho bude zastupovať, spravovať jeho majetok a tiež aj rozhodovanie o vyživovacej povinnosti rodiča, ktorému nebolo zverené do osobnej starostlivosti. Konanie sp. zn. 20P/252/2011 začalo na návrh navrhovateľky 19. 09. 2011 a skončilo právoplatnosťou rozsudku o určení výživného dňa 21. 11. 2014. Konanie v časti rozvodu manželstva rodičov dieťaťa skončilo právoplatne rozsudkom dňa 25. 07. 2013, konanie o úprave práv a povinností rodičov k maloletej U. bolo právoplatne skončené rozsudkom dňa 10. 12 . 2013, keď Krajský súd v Trnave zveril maloletú U. do osobnej starostlivosti matky. Rozsudok v časti určenia výživného zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a o vyživovacej povinnosti otca bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom z 21. 11. 2014 tak, že bol zaviazaný na platenie výživného od právoplatnosti rozsudku. Keďže konanie o rozvode manželstva rodičov nadobudlo právoplatnosť 25. 07. 2013, predmetom ďalšieho konania bolo v zmysle platnej právnej úpravy konanie o úprave práv a povinností k maloletej U., teda o zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti jednému z rodičov a konanie o určení vyživovacej povinnosti druhého rodiča. Rozhodovanie o vyživovacia povinnosť otca na čas od rozvodu bolo preto predmetom ďalšieho konania a skončilo rozsudkom, ktorým bol otec zaviazaný prispievať na výživu dieťaťa sumou 60,- Euro mesačne od právoplatnosti rozsudku, t.j. od 21. 11 .2014. Nárok na výživné za žalované obdobie bol v konaní sp. zn. 20P/252/2011 súdom prejednaný a posudzovaný, čo napokon vyplýva aj z odôvodnenia rozhodnutia, v ktorom súd uvádza, že o výživnom rozhodol na základe dohody rodičov, z čoho logicky vyplýva, že výrok rozsudku je v súlade s ich dohodou. Aj v tomto konaní strany sporu potvrdili, že v čase od 11. 11. 2013 do 21. 11. 2014 otec platil výživné k rukám matky v minimálnom rozsahu, keď celkovo uhradil na výživnom sumu 406,17 Eur. Je teda nesporné, že v uvedenom období si otec plnil vyživovaciu povinnosť a prispieval na výživu maloletej (aj keď len minimálnym výživným), táto skutočnosť bola v pôvodnom konaní stranami sporu uvádzaná a súdom posudzovaná, a preto ak súd zaviazal otca na platenie výživného až od právoplatnosti rozsudku, je potrebné vychádzať z toho, že otcom uhrádzané výživné považoval za primerané. Pokiaľ matka výživné nepovažovala za adekvátne schopnostiam otca, mala možnosť podať proti rozsudku odvolanie. Konanie vo veciach starostlivosti o maloletých je konanie mimosporové, súd nie je viazaný návrhmi účastníkov a aj keď návrhu nevyhovie, návrh nezamieta, iba v odôvodnení rozhodnutia uvedie dôvody, pre ktoré rozhodol inak, ako žiadali procesné strany. Z uvedených dôvodov preto aj keď Okresný súd v Trnave rozsudkom č. k. 20P/252/2011-312 určil vyživovaciu povinnosť otca až od právoplatnosti rozsudku, s ohľadom na charakter konania, dohodu rodičov a plnenie vyživovacej povinnosti otca odvolací sú uzavrel, že súd prvej inštancie posudzoval aj nárok na určenie výživného na čas po rozvode účastníkov konania, vrátane obdobia od 11. 11. 2013 do 20. 11. 2014, a uvedený rozsudok tvorí prekážku veci rozhodnutej. Tvrdenie žalobkyne, že Okresný súd v Trnave neschvaľoval dohodu rodičov, nie je pre posúdenie veci právne významná, pretože z výroku rozsudku č. k. 20P/252/2011-312 je zrejmé, že súd žiadnu dohodu rodičov neschvaľoval. Rovnako nie je dôvodné ani tvrdenie, že sa rodičia nedohadovali o čase, odkedy má byť vyživovacia povinnosť splnená, pretože rozsudok bol vyhlásený na pojednávaní, na ktorom boli účastníci, resp. ich právni zástupcovia prítomní. Strany sporu boli v konaní zastúpené advokátmi, preto ak mali za to, že nebolo rozhodnuté o výživnom za celé obdobie, mali možnosť proti rozsudku podať odvolanie, ktoré právo nevyužili, naopak, tohto práva sa na pojednávaní, na ktorom bol rozsudok vyhlásený, výslovne vzdali.

9. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a konanie podľa § 161 ods. 2 CSP zastavil.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).