KSNR/6CoE/15/2013


(zdroj)
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 6CoE/15/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4107201190 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Podhorcová ECLI: ECLI:SK:KSNR:2013:4107201190.2



Uznesenie Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, v mene ktorej vykonáva advokáciu ako konateľ, advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti povinnému: R. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom I., F. XXX/XX, o vymoženie sumy 622,39 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nitra zo dňa 17. apríla 2012, č. k. 10Er/22/2007-22, takto

rozhodol:

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a . Povinnému právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením, vydaným vyššou súdnou úradníčkou, zamietol súd prvého stupňa návrh na zmenu súdneho exekútora, vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. V rozhodnutí poukázal na bod č. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, označenom ako Rozhodcovská doložka, § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej ako „Exekučný poriadok“), § 2 písm. a) a b), § 4 ods. 3 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 1 a § 53 ods. 1, 4 písm. r) a 5, § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej ako „OZ“), § 45 ods. 1 písm. a), b) a c) zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej ako „ZRK“). Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že sa mu rozhodcovská doložka javila ako neprijateľná podmienka spotrebiteľskej zmluvy. Konštatoval, že rozhodcovská doložka je súčasťou Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu, pričom nie sú podpísané zmluvnými stranami. Dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 OZ neplatná. Svoj názor oprel aj o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o možnosť ovplyvniť zmluvné podmienky, ale aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Mohol úverovú zmluvu prijať len ako celok alebo odmietnuť. Mal za to, že dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 OZ a smernice 93/13 EHS. Uviedol, že rozhodcovský súd opomenul aplikovanie príslušných kogentných vnútroštátnych a európskych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa ako v zmluvnom vzťahu slabšej strany. V predmetnom právnom vzťahu nielenže neskúmal neprijateľné zmluvné podmienky, ale priznal oprávnenému aj plnenie v rozpore s dobrými mravmi, a to úrok z omeškania v sadzbe 0,25 % denne, čo predstavuje 91,25 % ročne (0,25 % denne x 365 dní v roku). Poukázal na skutočnosť, že rozhodcovský súd mal aplikovať § 517 OZ a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. Poukázal aj na skutočnosť, že už len výška samotného poplatku za poskytnutie úveru presahuje zákonom stanovenú hranicu 30 % istiny poskytnutého úveru. Dodal, že v predmetnej exekučnej veci sa vymáha plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v ktorej chýba údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov ako údaj, ktorý má za cieľ chrániť spotrebiteľa absentuje. Vzhľadom na uvedené, považoval úver za bezúročný a bez poplatkov. Považoval za jednoznačne preukázané, že v tomto prípade išlo o spotrebiteľskú zmluvu, a preto bolo na tento právny vzťah nutné okrem ustanovení Všeobecných obchodných podmienok aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách , ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu na dohodu strán. Súd prvého stupňa zhodnotil predmetné exekučné konanie ako konanie v rozpore so zákonom v časti neprimeraných úrokov z omeškania, neprimeranej odplaty za poskytnutý úver, neprijateľnej rozhodcovskej doložky a absencie ročnej percentuálnej miery nákladov. Nakoľko sa z exekučného titulu a ani jeho odôvodnenia nedalo zistiť, čo z priznanej istiny tvorí úver a čo poplatok za jeho poskytnutie, nebolo možné zastaviť exekúciu len v časti. Odvolanie podal v zákonnej lehote na podanie odvolania oprávnený z dôvodu, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci v zmysle § 205 ods. 2 písm. b) OSP a podľa § 205 ods. 2 písm. a) OSP v spojení s ustanovením § 221 ods. 1 písm. e) OSP nebol podaný návrh na začatie konania, hoci bol potrebný. Tvrdil, že súd prvého stupňa svojím postupom odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom v zmysle § 205 ods. 2 písm. a) OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. d) OSP. Mal za to, že vo veci bol nedostatočne zistený skutkový stav, pretože prvostupňový súd nevykonal náležité dokazovanie. Namietal aj to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 205 ods. 2 písm. f) OSP. Povinný sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril. Sudkyňa súdu prvého stupňa predložila vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu, pretože odvolaniu nemienila v zmysle § 374 ods. 4 OSP vyhovieť, nakoľko sa stotožnila s napadnutým uznesením, nakoľko považovala za zrejmé, že k zastaveniu exekúcie došlo podľa § 57 ods. 1 písm. g) EP Dňa 10.08.2012 bol odvolaciemu súdu doručený návrh oprávneného na prerušenie konania, v ktorom žiadal, aby odvolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložil prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení:

1/ Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?

2/ V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora Európskej únie na prvú otázku, je možné ustanovenia písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHD z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?

3/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote (§ 201, §204 ods.1 OSP), a že spĺňa náležitosti § 205 a nasl. OSP, preskúmal napadnuté rozhodnutie viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Preto uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil a návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol. Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Podľa § 36 ods. 5 EP, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania. Vyššie citované ustanovenie § 219 ods. 2 OSP zakotvuje koncepciu zjednodušeného rozhodnutia odvolacieho súdu. Ak má odvolací súd za to, že prvostupňový súd nielen vecne správne rozhodol, ale v odôvodnení sa správne argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením, nemusí vyhotovovať štandardné rozhodnutie podľa § 157 ods. 2 OSP, ale obmedzí sa len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd zároveň môže doplniť ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti preskúmavaného rozhodnutia. Právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako neoddeliteľnej súčasti práva na spravodlivý súdny proces neznamená povinnosť súdu dať odpoveď na všetky argumenty účastníka, ale len na argumenty zásadného významu, t. j. pre vec rozhodujúce. Odvolací súd v zmysle § 212 OSP viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania sa plne stotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa, nakoľko bola jeho argumentácia vecne správna, objektívna, presvedčivá a v neposlednom rade v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu SR ako aj nálezmi Ústavného súdu SR. Mal za to, že všetky dôvody, ktoré oprávnený uvádzal v odvolaní vyriešil už súd prvého stupňa v napadnutom uznesení, pričom rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu nie je možné posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné a druhoinštančné konanie tvoria jeden celok. Podľa § 4 ods. 1, 2 a 3 zák. č. 244/2002 Z. z. v znení ďalších noviel o rozhodcovskom konaní, môže mať rozhodcovská zmluva formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. Nedodržanie písomnej formy rozhodcovskej zmluvy možno nahradiť vyhlásením zmluvných strán do zápisnice pred rozhodcom najneskôr do začatia konania o veci samej v rozhodcovskom konaní o podrobení sa právomoci rozhodcovského súdu. Obsahom zápisnice je rozhodcovská zmluva podľa § 3. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a vec aj správne právne posúdil. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti považuje za potrebné uviesť, že exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prípade, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, je povinný preskúmať exekučný titul aj podľa kritérií uvedených v § 45 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, teda exekučný súd musí zistiť, či exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, nemá nedostatok uvedený v § 40ods. 1 písm. a), b), alebo či nezaväzuje na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi. V prípade, ak exekučný súd zistí, že rozhodcovský rozsudok má niektorý z týchto nedostatkov uvedených v § 45 ods. 1 ZRK, musí v zmysle § 44 ods. 2 EP zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak exekučný súd už vydal poverenie na vykonanie exekúcie a až následne zistí nedostatky exekučného titulu v zmysle § 45 ods. 1 ZRK, ide síce o pochybenie exekučného súdu, ktorý predmetné poverenie vôbec nemal vydať, ale zároveň toto svoje pochybenie môže a musí exekučný súd odstrániť len tak, že exekúciu zastaví, príp. zastaví v časti. Exekučný súd musí počas celej doby vykonávania exekúcie dbať o to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade so zákonom. Túto povinnosť odvolací súd oprel aj o judikatúru Najvyššieho súdu SR, ktorý v rozsudku sp. zn. 3Cdo 164/1996 (R 58/1997) uviedol, že súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená. V tejto časti odvolací súd poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu SR (I ÚS 443/2001-17, I ÚS 419/2011-9). Preto, pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označil za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, ktorý správne posúdil predmetný vzťah ako spotrebiteľský, a teda mal povinnosť preskúmať, či plnenia, na ktoré povinného zaväzuje rozhodcovský rozsudok, nevyplývajú z neprijateľných zmluvných podmienok. Spotrebiteľská zmluva je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. V zmysle § 52 OZ za spotrebiteľa sa považuje fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Osoba, ktorá do postavenia odberateľa tovarov či služieb vstupuje konaním v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti je tzv. nespotrebiteľom. Nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne, spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti, pričom dôkazné bremeno je na dodávateľovi. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa a tiež považuje predmetnú zmluvu za spotrebiteľskú. Úver poskytnutý oprávneným túto charakteristiku spĺňa. Dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo inej forme definuje zák. č. 258/2001 Z. z. ako spotrebiteľský úver. Súčasťou zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek pochybností všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov. Oprávnený má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov a v priebehu odvolacieho konania nebolo oprávneným preukázané, aby úver poskytol povinnému za účelom výkonu zamestnania, povolania alebo podnikania. Vzhľadom na túto skutočnosť je nevyhnutné na uvedený vzťah použiť ustanovenia, ktoré sa vťahujú na spotrebiteľské zmluvy. Odvolací súd navyše poznamenáva, že právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe zmluvného vzťahu medzi oprávneným a povinnou osobou - Zmluva o úvere č. 4281013 z 12. 01. 2006. Zo Zmluvy o úvere, v časti Všeobecné podmienky poskytnutia úveru z čl. 17 vyplýva, že účastníci zmluvy sa dohodli na rozhodcovskej zmluve vo forme rozhodcovskej doložky k zmluve, že všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a. s. so sídlom v Bratislave, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde alebo pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa OSP. Odvolací súd v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu SR (3Cdo/146/2011, 6Cdo/143/2011) poukazuje, že na platnú existenciu rozhodcovskej doložky je potrebné splniť okrem iných aj podmienku písomnej formy. Mal za to, že písomná forma rozhodcovskej doložky v Zmluve o úvere č. 4281013 z 12. 01. 2006, uzatvorenej medzi účastníkmi, nie je splnená. V zmysle ustanovenia § 4 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne výmenných listoch, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. Úprava obsiahnutá v zák. č. 244/2002 Z. z. o úprave formy rozhodcovskej zmluvy je v § 4 striktná, bez možnosti extenzívneho výkladu, z čoho vyplýva, že formálna podmienka písomnej formy v danom prípade dodržaná nebola. Odvolací súd mal za to, že z obsahu Zmluvy o úvere a z pripojených Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je zrejmé, že nespĺňa náležitosti, ktoré vyžaduje zákon, nakoľko nedošlo k podpisu uvedených Všeobecných podmienok poskytnutia úveru obidvoma sporovými stranami, čím rozhodcovská doložka založená nebola. Nie je možné posúdiť, či Všeobecné podmienky poskytnutia úveru boli súčasťou zmluvy o úvere a boli s ňou technicky spojené, avšak ani z ich samotného technického spojenia by nebolo možné vyvodiť záver, že obsahujú nepochybný prejav vôle účastníkov zmluvy, a že sú s ňou oboznámení a či s nimi súhlasia. Zmluvné strany musia bezpodmienečne so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru vyjadriť súhlas, a na to, aby boli pre zmluvné strany záväzné, zákon vyžaduje, aby boli stranám uzatvárajúcim Zmluvu o úvere známe, alebo aby boli priložené k návrhu zmluvy a podpísané obidvomi zmluvnými stranami. V prípade sporu je potrebné predpokladanú znalosť Všeobecných podmienok poskytnutia úveru preukázať. Štandardná rozhodcovská doložka má byť správne uvedená priamo v konkrétnej zmluve ako jej článok alebo ustanovenie. Zo spisového materiálu nevyplýva, či predložené Všeobecné podmienky poskytnutia úveru boli platné v čase uzavretia Zmluvy o úvere, nakoľko s oprávneným ani povinnou osobou nepodpísaného dokumentu to nie je možné vyvodiť. Odvolací súd považoval za jednoznačné, že ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok, preto exekučný súd nebol viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Keby súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu nevykonateľného rozhodnutia, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník konania - povinná osoba nenamietala neexistenciu rozhodcovskej zmluvy v konaní a nevyužila možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku návrhom podaným na príslušnom súde, je irelevantná. Prvostupňový súd zastavil konanie, zaoberal sa rozhodcovskou doložkou a konštatoval, že exekučným titulom je rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je nevykonateľný. Odvolací súd sa stotožnil s výrokovou časťou rozhodnutia o zastavení konania, pretože súd je povinný zastaviť exekúciu aj bez návrhu, keď vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný (takou okolnosťou je aj neexistencia vykonateľného exekučného titulu). Poukazujúc na vyššie uvedené dôvody odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa rozhodol vo výroku vecne správne, keď exekúciu zastavil, a preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne v zmysle § 219 ods. 1 OSP potvrdil. Nakoľko bol v priebehu odvolacieho konania doručený návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP, odvolací súd bol povinný o tomto návrhu rozhodnúť. Odvolací súd v prvom rade považuje za potrebné poukázať na skutočnosť, že Exekučný poriadok je vo vzťahu k Občianskemu súdnemu poriadku špeciálnym právnym predpisom, pričom ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku sa aplikujú v prípade, ak chýba špeciálna právna úprava. Prerušenie konania Exekučný poriadok upravuje v § 36 ods. 5, a to tak, že výslovne zakotvuje, že exekučné konanie nemožno prerušiť. Z uvedeného dôvodu je podanie návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 OSP neprípustné. Exekučný poriadok vylučuje použitie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré umožňujú súdu za určitých okolností konanie prerušiť. Exekučné konanie sa prerušuje, iba ak to výslovne určuje osobitný predpis. Odvolací súd navyše dodal, je vecou vnútroštátneho súdu, pred ktorým začal spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie, posúdiť nevyhnutnosť rozsudku o prejudiciálnej otázke pre vydanie rozsudku vo veci samej , ako aj relevantnosť otázok, ktoré predloží Súdnemu dvoru EÚ. V prejednávanom prípade neexistuje potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, nakoľko všetky otázky, ktoré oprávnený vo svojom návrhu uvádza sú už konštantnou judikatúrou vyriešené, z čoho vyplýva, že nie je záujem na tom, aby sa odpovedalo na otázky už zodpovedané (doktrína acte éclaire - konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené), a že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor EÚ (doktrína acté clairé - konanie jasné alebo zrozumiteľné). O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 OSP a povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, napriek tomu, že bol v odvolacom konaní úspešný, a to z dôvodu, že si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne nevznikli. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.