KSNR/6Co/522/2015


(zdroj)
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 6Co/522/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4114224683 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Polyáková ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4114224683.1



ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Polyákovej a členiek senátu JUDr. Dagmar Podhorcovej a JUDr. Ingrid Doležajovej, v právnej veci žalobcu: TELERVIS PLUS, a. s., s sídlom Bratislava, Staré Grunty 7, IČO: 35 717 769, zastúpený: JUDr. Vratislav Štefek, advokát so sídlom Bratislava, Nám. Martina Benku 6, proti žalovanej: L. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom J., S. XXX/X, zastúpená: Z. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom J. - O. H., O. XX, o zaplatenie 614,25 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 22. júla 2015 č. k. 12C/240/2014-61 takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v časti trov konania účastníkov p o t v r d z u j e .

Žalovanej priznáva právo na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 258,96 eura s 5,5 % úrokom z omeškania ročne od 02. 10. 2013 do zaplatenia a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Konanie v časti o zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 59,40 eura zastavil. Vo zvyšnej časti súd návrh zamietol a o náhrade trov konania rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca so žalovanou uzatvorili dňa 21. 03. 2013 zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 220130712, na základe ktorej žalobca požičal žalovanej sumu 450 eur za odplatu vo výške 171 eur a táto sa zaviazala vrátiť celkovú čiastku 621 eur v 13. mesačných splátkach a to prvé 3 splátky po 2,25 eura a ďalších 10 splátok po 61,43 eura. V zmluve bol dojednaný úrok vo výške 20 % z istiny a RPMN pri splatnosti úveru na 13 mesiacov vo výške 67,70 %, priemerná RPMN pri splatnosti úveru na 13 mesiacov je 47,29 eura. Okrem zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzavrel aj zmluvu o poskytovaní domáceho servisu, predmetom ktorej je poskytovanie konzultačných a nadštandardných služieb, ktoré spočívajú v starostlivosti o klienta pri poskytnutí úveru a je to najmä služba spočívajúca v preberaní a zaúčtovaní peňažnej hotovosti určenej na úhradu splátky úveru, vedenie a kontrola splátkového kalendára, upozornenie na termín splátky a na prípadné nesplácanie. Žalovaná sa zaviazala využívať domáci servis a zaplatiť zaň odmenu vo výške 184,28 eura a to v 3 splátkach po 61,43 eura. Z takto zisteného skutkového stavu mal za to, že je potrebné zmluvu medzi účastníkmi posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení Zákona o spotrebiteľských úveroch, pretože zmluva medzi účastníkmi má charakter spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 ods. 1 OZ. Návrh žalobcu bol podaný sčasti dôvodne, keď nebolo sporné, že medzi účastníkmi došlo k uzatvoreniu zmluvy o úvere, ktorú súd vyhodnotil ako spotrebiteľský úver, v zmysle ktorej poskytol žalobca žalovanej 450 eur, ktoré sa zaviazala vrátiť v 13. mesačných splátkach vrátane odplaty vo výške 171 eur, spolu vo výške 621 eur, pričom žalovaná zaplatila žalobcovi 6,75 eura. Nasledujúce splátky úveru už neuhrádzala, čím sa dostala do omeškania s úhradou splátok úveru a žalobca zostatok záväzku zosplatnil ku dňu 01. 10. 2013. Zostatok dlžnej sumy je 443,25 eura (450 - 6,75 eura). Od tejto sumy súd odpočítal sumu 184,29 eura, ktorú žalovaná uhradila žalobcovi titulom zmluvy o domácom servise, pretože túto zmluvu súd vyhodnotil ako absolútne neplatný právny úkon podľa § 39 OZ a súd na zaplatenie dlhu zo zmluvy o úvere zohľadnil všetky platby žalovanej, ktorá uhradila „na domáci servis“. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že zmluva o domácom servise bola uzatvorená spolu so zmluvou o úvere, aj keď žalovaná namietala, že takúto zmluvu nepodpisovala, súd neskúmal pravosť jej podpisu, pretože ju aj bez ohľadu na túto skutočnosť vyhodnotil ako absolútne neplatný právny úkon. Predmetom zmluvy o domácom servise mala byť „služba“ žalobcu voči žalovanej vo forme poskytovania konzultačných a nadštandardných služieb, spočívajúcich v starostlivosti o klienta po poskytnutí úveru na základe konkrétnej zmluvy o úvere. Z toho je zrejmé, že bola uzatvorená výlučne v súvislosti so zmluvou o úvere, čo potvrdila aj svedkyňa, ktorá uviedla, že uzatvorenie takejto zmluvy je povinné spolu so zmluvou o úvere. Preto ide o zmluvu závislú na úverovej zmluve. Cena za domáci servis predstavuje viac ako 40 % poskytnutého úveru (istiny úveru), dohodnutú odplatu dojednanú v zmluve o úvere v celkovej výške 171 eur navyšuje o ďalších 184,29 eura. Dojednaná výška odmeny je neprimeraná nielen voči tomu, čo malo byť predmetom plnenia podľa zmluvy o domácom servise, ale aj vo vzťahu k poskytnutému úveru. Tento „servis“ je však viac v prospech veriteľa ako dlžníka. Dlžník by nemal platiť za to, že si veriteľ znižuje riziko nezaplatenia splátok tým, že ich vyberá v hotovosti a ak áno, mal by za to platiť prípadne nejaký poplatok v primeranej výške. Podľa názoru súdu, skutočným účelom predmetnej zmluvy o domácom servise je takýmto spôsobom navýšiť odplatu za poskytnutý úver a to viac ako o 100 % tak, aby táto suma nebola uvedená v úverovej zmluve. Týmto postupom žalobca dosahuje to, že odplata za domáci servis sa nezapočítava do výpočtu RPMN v úverovej zmluve. Týmto spôsobom dochádza k obchádzaniu zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a pôžičkách ako aj ust. § 53 ods. 6 OZ, čo má s poukazom na ust. § 39 OZ za následok absolútnu neplatnosť zmluvy o domácom servise pre obchádzanie zákona a tiež aj pre rozpor s dobrými mravmi. Preto zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 258,96 eura (450 eur - 6,75 eura - 184,29 eura) spolu s 5,5 % úrokom z omeškania od 02. 10. 2013 teda odo dňa nasledujúceho po dni zosplatnenia záväzku. Konanie v časti o zmluvnej pokute za poskytnutý úver vo výške 59,40 eura zastavil s poukazom na čiastočné späťvzatie návrhu podľa § 96 ods. 1 OSP. Vo zvyšnej časti odplaty vo výške 171 eur zamietol návrh ako nedôvodný, pretože ho považoval v rozpore s dobrými mravmi s poukazom na § 3 OZ a § 53 ods. 4 OZ. Predmetná úverová zmluva obsahuje výšku splátky a počet splátok, nie je však uvedené, koľko z tejto splátky ide na splátku istiny a koľko z tejto splátky ide na úrok, prípadne poplatky, nie je uvedená celková splatnosť úveru, nie je určený výpočet celkových nákladov. Z úverovej zmluvy nie je možné zistiť ďalšie podmienky poskytnutia splácania úveru, tieto sú zakomponované v úverových zmluvných podmienkach tvoriacich prílohu zmluvy, sú vytlačené drobným písmom takmer nečitateľným, preto je možné dôvodne pochybovať, či sa s podmienkami poskytnutia splácania úveru mohla vôbec žalovaná oboznámiť. Súd úverové zmluvné podmienky považoval za neplatné. Vzhľadom na spôsob ich prezentácie a samotný obsah sú pre spotrebiteľa, ktorý má podľa nich plniť nezrozumiteľné. Pokiaľ zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje tieto náležitosti, poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Znamená to potom, že žalobca nemá nárok na vrátenie dohodnutej odplaty vo výške 171 eur, má právo len na vrátenie skutočne poskytnutého plnenia. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 OSP tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, nakoľko každý z nich mal vo veci úspech len čiastočný.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v zákonnej lehote odvolaním žalobca a to v jeho zamietajúcej časti a v časti trov konania a domáhal sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V dôvodoch svojho odvolania uviedol, že odvolanie podáva v súlade s ust.§ 205 ods. 2 písm. a/, b/, d/ a f/ OSP. Považuje rozsudok súdu prvej inštancie za nesprávny z dôvodov, že vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu, z nesprávneho právneho posúdenia veci, ako aj z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať vplyv na správnosť rozhodnutia. Na dôvažok ho považuje za zmätočný. Kategoricky odmieta postup súdu, ktorým sa mal prejudiciálne zaoberať platnosťou zmluvy o poskytovaní domáceho servisu. Žalovaná svojim vlastnoručným podpisom na samotnej žiadosti o poskytnutie domáceho servisu si dobrovoľne objednala službu „domáci servis“. Poskytovanie služby domáci servis je predmetom samostatnej objednávky a samostatnej zmluvy, pričom uzavretie zmluvy o poskytovaní domáceho servisu v žiadnom prípade nie je podmienkou na získanie spotrebiteľského úveru. Je preto toho názoru, že táto zmluva nie je predmetom tohto súdneho konania. Poukázal na viaceré rozhodnutia krajských súdov, ktoré sa vyjadrovali k zmluve o poskytovaní domáceho servisu. Keďže zmluva o poskytovaní domáceho servisu je samostatný právny úkon, pričom žalobca nevyžil dispozitívnu zásadu občianskeho práva procesného, čiže nie je predmetom tohto konania, preto nie je možné započítať úhrady na jeden platný právny úkon, na druhý platný právny úkon tak ako to vykonal súd prvej inštancie. Je tiež toho názoru, že bol porušený princíp právnej istoty, keď iné krajské súdy v obdobných veciach rozhodli inak. Rozhodnutie v tejto časti, prejudiciálne posúdenie zmluvy o poskytovaní domáceho servisu má značné znaky svojvôle súdu, čím popiera princíp právnej istoty súdneho rozhodnutia. V závere uviedol, že napadnutý rozsudok považuje aj za nedostatočne odôvodnený, nakoľko súd jednoznačne nevysvetlil svoje právne úvahy a to ani v spojení s jednotlivými predloženými dôkazmi žalobcu alebo žalovanej.

3. Žalovaná sa k odvolaniu nevyjadrila.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie v jeho napadnutých častiach a konania, ktoré mu predchádzalo podľa § 379 a § 380 CSP dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej zamietajúcej časti ako aj v časti trov konania je potrebné podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdiť.

5. V preskúmavanej veci vyplynulo, že žalobca sa žalobou podanou na súde prvej inštancie dňa 15. 08. 2014 domáhal, aby súd zaviazal žalovanú zaplatiť mu sumu 614,25 eura s príslušenstvom. Žalobca svoj nárok odvodzoval od uzatvorenej zmluvy o spotrebiteľskom úvere so žalovanou č. 220130712 na čiastku 450 eur za odplatu vo výške 171 eur, pričom zmluva bola uzatvorená medzi stranami dňa 21. 03. 2013. Uvedená zmluva o spotrebiteľskom úvere sa nachádza na čl. 3 spisu, z ktorej vyplýva, že žalovanej bol poskytnutý úver podľa zák. č. 129/2010 Z. z. v platnom znení, predmetom ktorého bola finančná čiastka 450 eur, pričom úver bol poskytnutý za celkový úrok vo výške 20 % z istiny pri úvere poskytnutom na 13 mesiacov a vo výške 14 % istiny pri úvere poskytnutom na 7 mesiacov. Za poskytnutie úveru si veriteľ účtoval odmenu vo výške 18 % z istiny pri úvere poskytnutom na 13 mesiacov a vo výške 5 % z istiny pri úvere poskytnutom na 7 mesiacov. Zároveň bola dojednaná odplata za poskytnutý úver vo výške 171 eur s tým, že žalovaná ako dlžníčka sa zaviazala vrátiť žalobcovi úver v 13 mesačných splátkach a to tak, že prvé tri mesačné splátky uhradí vo výške 2,25 eura a ďalej v pravidelných rovnomerných 10 splátkach vo výške 61,43 eura, pričom prvá splátka je splatná 10. deň o uzatvorení zmluvy a každá ďalšia splátka až do úplného zaplatenia je splatná 30 deň po splatnosti predchádzajúcej splátky. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú obchodné podmienky. Z obsahu spisu ďalej vyplynulo, že toho istého dňa 21. 03. 2013 žalobca so žalovanou uzatvoril aj zmluvu o poskytovaní domáceho servisu v zmysle § 51 OZ, pričom predmetom tejto zmluvy je úprava vzájomných práv a povinností zmluvných strán pri využívaní domáceho servisu s klientom. Domáci servis je poskytovanie konzultačných a nadštandardných služieb, ktoré spočívajú v starostlivosti o klienta pri poskytovaní úveru na základe zmluvy o úvere č. 220130712 zo dňa 21. 03. 2013. Je to najmä služba spočívajúca v preberaní a zaúčtovaní peňažnej hotovosti určenej na úhrady splátky úveru, vedenie a kontrola splátkového kalendára, upozornenie na termín splátky a na prípadné následky nesplácania. Žalovaná ako klientka sa zaviazala využívať domáci servis a zaplatiť poskytovateľovi odmenu v celkovej výške 184,28 eura a to v pravidelných 3 mesačných splátkach vo výške 61,43 eura. Z bodu 3 zmluvy o poskytovaní domáceho servisu vyplynulo, že táto je uzatvorená na dobu neurčitú a zaniká písomnou dohodou zmluvných strán, splnením záväzkov zmluvných strán v plnom rozsahu alebo zánikom zmluvy, ktorá je predmetom domáceho servisu. Zo splátkového kalendára nachádzajúceho sa na čl. 24 spisu vyplýva, že na pravej strane tohto kalendára sú poznačené splátky úveru, ktoré žalovaná uhradila dňa 21. 03. 2013 vo výške 6,75 eura. Na ľavej strane splátkového kalendára sú vyznačené platby žalovanej nasledovne: 21. 03. 2013 suma 61,43 eura, 22. 04. 2013 suma 61,43 eura, 22. 05. 2013 suma 20 eur, 31. 07. 2013 20 eur a 22. 10. 2013 21,42 eura. Listom zo dňa 22. 11. 2013 žalobca oznámil žalovanej zosplatnenie úveru ku dňu 01. 10. 2013 z dôvodu jej meškania so splácaním úveru. Pokiaľ súd prvej inštancie posúdil uzatvorenú zmluvu o úvere č. 220130712 zo dňa 21. 03. 2013 ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere a posúdil ju v zmysle príslušných ustanovení zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov ako aj v zmysle § 52 ods. 1, 2 a § 53 OZ je v tejto časti jeho rozhodnutie vecne správne a odvolací súd sa s ním plne stotožňuje.

6. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie v zamietajúcej časti odôvodnil tým, že zmluva o poskytnutí domáceho servisu je absolútne neplatný právny úkon podľa § 39 OZ, a preto súd na zaplatenie dlhu zo zmluvy o úvere zohľadnil všetky platby žalovanej, ktoré uhradila na domáci servis. K uvedenému záveru súd prvej inštancie došiel predovšetkým posúdením obsahu tejto zmluvy z hľadiska vymedzenia práv a povinností zmluvných strán, času uzatvorenia tejto zmluvy ako aj na základe vyhodnotenia výpovede žalovanej, ktorá sa vyjadrila, že sa domnievala, že splátkami spláca úver a že na domáci servis mala zaplatiť len 6,75 eura, čo na podporu jej tvrdenia svedčí i skutočnosť, že splátky úveru boli rovnaké, ako splátky na odmenu za domáci servis. I v tejto časti sa odvolací súd s právnym posúdením súdu prvej inštancie plne stotožňuje. Odvolací súd naviac dodáva, že zmluva o poskytovaní domáceho servisu bola uzatvorená v rovnaký deň ako zmluva o spotrebiteľskom úvere a jej predmetom bola úprava vzájomných práv a povinnosti zmluvných strán pri využívaní domáceho servisu klientov. Domáci servis je v zmluve definovaný ako poskytovanie konzultačných a nadštandardných služieb, ktoré spočívajú v starostlivosti o klienta pri poskytovaní úveru na základe zmluvy o úvere č. 220130712 zo dňa 21. 03. 2013 uzatvorenej medzi poskytovateľom ako veriteľom a klientom ako dlžníkom. Je to najmä služba spočívajúca v preberaní a zaúčtovaní peňažnej hotovosti určenej na úhradu splátky úveru, vedenie a kontrola splátkového kalendára, upozornenie na termín splátky a na prípadné následky nesplácania. Z obsahy vymedzenia práv a povinností zmluvy o poskytnutí domáceho servisu je zjavné, že jej predmet nemá charakter samostatného zmluvného dojednania, ale len definuje štandardné a bežné úkony súvisiace s evidovaním pohľadávky veriteľa. Samostatné zaradenie týchto úkonov do zmluvy a dokonca aj ich spoplatňovanie vytvára dojem, že dodávateľovi (žalobcovi) išlo v skutočnosti o zvýšenie vlastného zisku z poskytnutia úveru, nie o dodanie osobitnej služby nad rámec základných zmluvných povinností vyplývajúcich zo zmluvy o úvere. Preberanie splátok či upozornenie na termín splátky nie sú úkonmi, ktoré by mohli mať charakter zvláštnej osobitnej spoplatňovanej služby. V zmysle uvedeného považoval odvolací súd argumentáciu súdu prvej inštancie za logickú. Plnenia, ktoré podľa názoru žalobcu, mali byť započítané na plnenie zo zmluvy o poskytnutí domáceho servisu sú plneniami súvisiacimi s poskytnutým úverom, preto ich bolo nutné zahrnúť do sumy, ktorú žalovaná uhradila. Ak teda súd prvej inštancie zmluvu o poskytovaní domáceho servisu posúdil ako absolútne neplatný právny úkon podľa § 39 OZ z dôvodu, že táto zmluva obchádza zákon a prieči sa aj dobrým mravom, odvolací súd sa s jeho právnym názorom plne stotožnil. O tom, že zmluva o poskytovaní domáceho servisu je závislá na zmluve o úvere svedčí aj o výpoveď svedkyne na čl. 57 spisu, ktorá uviedla, že v súvislosti so zmluvou o úvere je potrebné a povinné uzatvoriť aj zmluvu o poskytovaní domáceho servisu. Z uvedeného vyplýva, že uzatvorením tejto zmluvy sa žalobca snažil obísť ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch tým, že časť odplaty za poskytnutie úveru sa snažil „skryť“ do osobitnej zmluvy. Takýto postup žalobcu aj odvolací súd považoval za taký, ktorý obchádza zákon a ktorý odporuje dobrým mravom a je z toho dôvodu absolútne neplatný podľa § 39 OZ. I v ostatnej zamietajúcej časti sa odvolací súd stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, čo sa týka odplaty vo výške 171 eur, ktorá bola dohodnutá pri zmluve o úvere, keďže táto nespĺňa všetky náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere tak, ako sú vymedzené v ust. § 9 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Preto je ju potrebné považovať za zmluvu bezúročnú a bez poplatkov. Z týchto dôvodov žalobca nemá nárok na vrátenie dohodnutej odplaty vo výške 171 eur, má právo len na vrátenie skutočne poskytnutého plnenia, teda poskytnutého úveru a nemá právo žiadať aj dojednanú odplatu. V závere svojho odvolania žalobca namietal i nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia. Odvolací súd sa s touto odvolacou námietkou nestotožnil, pretože dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie spĺňa všetky ust. § 220 ods. 2 CSP (§ 157 ods. 2 OSP). Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie jednoznačne vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnym závermi na strane druhej. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie presvedčivými argumentmi vyvrátil právne nesprávne námietky žalobcu. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny i v časti náhrady trov konania účastníkov potvrdil.

7. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanej priznal náhradu trov odvolacieho konania, keď v odvolacom konaní mala plný úspech.

Toto rozhodnutie bolo prijatí odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).