KSNR/5Co/664/2016


(zdroj)
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 5Co/664/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4314223744 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 06. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4314223744.1



ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr. Renáty Pátrovičovej a JUDr. Borisa Minksa, v právnej veci žalobkyne: P.. P. F. T., nar. X.XX.XXXX, bytom D., M. R. Q. XX, zast. Mgr. Petrom Nyúlom, advokátom, so sídlom Levice, Kpt. Jaroša 4, proti žalovanému: U. O., nar. X.X.XXXX, bytom D., O. XX, zastúpená JUDr. Laurou Hörömpöliovou, advokátkou, so sídlom Levice, ul. Sv. Michala 4, o zaplatenie 6000 eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 25. februára 2016, č.k. 11C/334/2015-102, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti výroku p otvrdzuje.

Žalobcovi nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1.1. Okresný súd Levice (ako súd prvého stupňa v zmysle § 9 ods.1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, ďalej len „OSP“ a od 1.7.2016 v zmysle § 12 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“ ako súd prvej inštancie) rozsudkom zo dňa 25. februára 2016, č.k. 11C/334/2015-102 rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 6000 eur a úrok z omeškania 8,75 % ročne: zo sumy 1200 eur od 11.7.2012 až do zaplatenia, zo sumy 1200 eur od 11.8.2012 až do zaplatenia, zo sumy 1200 eur od 11.9.2012 až do zaplatenia, zo sumy 1200 eur od 11.10.2012 až do zaplatenia, zo sumy 1200 eur od 11.11.2012 až do zaplatenia, všetko do troch dní od dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

1.2. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol a vo výroku rozsudku uviedol, že o trovách konania súd rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2. Rozhodnutie vo veci právne odôvodnil podľa ustanovení § 588, § 517 ods. 2, § 100 ods. 1, 2 a § 107 ods.1,2 Občianskeho zákonníka.

3.1.V odôvodnení rozsudku poukázal na to, že žalobkyňa v podanej žalobe žiadala, aby súd stanovil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 6000 eur spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 6000 eur od 10.7.2012.

3.2. V žalobe uviedla, že so žalovaným uzavrela v decembri 2011 ústnu dohodu, ktorej predmetom bolo odkúpenie prevádzky kaviarne I. I., A.. M. X-X, D.. Jednalo sa o odkúpenie kompletného zariadenia interiérového, ako aj exteriérového, elektroniky, príslušenstva, dekoračných predmetov a poskytnutie poradenstva ohľadne fungovania prevádzky. Dohodnutá suma bola 12.000 eur. Žalovaný ju žiadal o možnosť splatiť dohodnutú sumu v splátkach a o vystavenie kúpnej zmluvy až po splatení všetkých splátok. Vzhľadom na to, že vtedajšia partnerka žalovaného W. M. bola jej dobrou kamarátkou a tiež sa zaručila za žalovaného, žalobkyňa so zaplatením dohodnutej sumy na splátky súhlasila.

3.3. V súvislosti s touto dohodou dňa 27.1.2012 spísali finančný záväzok, v ktorom sa žalovaný zaväzuje plniť finančný záväzok v celkovej výške 12.000 eur a vyznačili sa aj jednotlivé splátky.

4.1. Žalovaný nesúhlasil s podanou žalobou a uviedol, že v decembri 2011 sa rozprávali so žalobkyňou o tom, že preberie prevádzku po nej prevádzku I. I. na A. M., keďže mala v tom období určité problémy. V tom čase ešte nemal povolenie na prevádzku. Dohodli sa na tom, že prevádzku preberie za 6000 eur, ale nedohodli sa na tom, kedy uzavrú samotnú kúpnu zmluvu. Zariadenie prevzal od žalobkyne asi vo februára alebo v marci roku 2012 na základe ústnej dohody za 6000 eur. Nevedel posúdiť hodnotu toho zariadenia. Je toho názoru, že sumu, ktorú uhradil vo výške 6000 eur možno považovať za dostatočnú, vzhľadom na to, že zariadenie bolo staré, opotrebované. Uvažoval pri tom pri prebratí prevádzky aj s tým, že bude vybudované obchodné centrum B. na námestí.

4.2. Podpísal finančný záväzok, kde bola uvedená suma 12.000 eur. Nevedel vtedy zhodnotiť alebo ohodnotiť hodnotu zariadenia reálne a urobil tak aj kvôli časovej tiesni. Postupne potom zisťoval kopu nedostatkov tohto zariadenia, že tam bol nepotrebný tovar, zlé stoličky. Konkrétne sa nerobil súpis toho, aké zariadenie prevzal. Pracoval v tom čase ešte v zahraničí. Pri ústnej dohode o tom, že preberie prevádzku po žalobkyni, bola prítomná W. M., jeho vtedajšia priateľka. Finančný záväzok podpisoval u notárky. Jeho text nepísal. V januári 2012, keď podpisoval finančný záväzok, nemal ešte prevzaté zariadenie od žalobkyne a písomne tento záväzok sa vyhotovil preto, aby nevypovedali žalobkyni nájomnú zmluvu, keďže išlo o mestské priestory. Celé sa malo riešiť presunutím na jeho živnosť.

4.3. Žalovaný uviedol, že žalobkyni uhradil sumu 1000 eur a trikrát 1200 eur podľa splátkového kalendára a sumu 1400 eur uhradil za ňu pre mesto, čo bolo na základe ich dohody, že uhradí za ňu podlžnosť na nájomnom. Pokiaľ ide o písomný text finančného záväzku, dal ho žalovaný napísať, pričom v ňom bolo napísané, čo žalovaný uviedol, na základe toho, čo žalovanému povedala žalobkyňa. Prevádzku prevzal vo februári 2012. O tom, že si zoberie tie veci, hovorili v decembri 2011 so žalobkyňou a vtedy sa dohodli na tom, že to bude za 6000 eur. Na kúpnej cene sa dohodli v decembri 2011, bolo to tesne pred Vianocami. Pokiaľ ide o prevzatie tých vecí, tak sa dohodli tak, že to bude po tom, čo zastupiteľstvo schváli žiadosť o nájom. Nájom mu schválili okolo februára 2012.

5.1. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že žalobkyňa mala prevádzku na A., ako živnostníčka, ako vyplýva z výpisu zo živnostenského registra, do 31.12.2011. Išlo o kaviareň I. I.. Živnostníčkou bola od 1.6.2006 a k 31.12.2011 ukončila podnikateľskú činnosť. Žalovaný bol živnostníkom od 1.7.2011 (výroba jednoduchých výrobkov z kovu). Oprávnenie na podnikateľskú činnosť na poskytovanie služieb rýchleho občerstvenia v spojení s predajom na priamu konzumáciu a na kúpu tovaru na účely jeho predaja konečnému spotrebiteľovi (maloobchod) alebo iným prevádzkovateľom živnosti (veľkoobchod) mal od 31.1.2012 do 11.2.2014, pričom mal vedenú prevádzkareň XXX XX Levice, Nám. Hrdinov X-X, ktorá bola zrušená 4.11.2013. Podnikateľskú činnosť ukončil 11.2.2014, čo vyplýva to z výpisu zo živnostenského registra.

5.2. Žalobkyňa uviedla, že so žalovaným v decembri 2011 uzavreli ústnu dohodu, ktorej predmetom bolo odkúpenie prevádzky kaviarne I. I., A.. M. X-X. Jednalo sa o odkúpenie kompletného zariadenia prevádzky interiérového ako aj exteriérového za kúpnu cenu 12 000 eur, pričom do ceny zahrnula aj poskytnutie poradenstva ohľadne fungovania prevádzky. Žalovaný uviedol, že sa dohodli so žalobkyňou, že prevádzku žalovaný preberie za 6000 eur. Uviedol, že sa nedohodli na tom, kedy uzavrú samotnú kúpnu zmluvu, na kúpnej cene 6000 eur sa dohodli v decembri 2011 tesne pred Vianocami. Na prevzatí vecí sa dohodli podľa žalovaného tak, že to bude po tom, čo zastupiteľstvo schváli žiadosť o nájom. Zo strany žalovaného k prevzatiu zariadenia prevádzky došlo podľa žalobkyne vo februári 2012, podľa žalovaného vo februári, marci 2012.

6.1. V písomnom záväzku žalovaného zo dňa 27.1.2012 sa žalovaný zaväzuje plniť finančný záväzok v celkovej výške 12.000 eur voči žalobkyni, a to v nasledujúcich splátkach: k 10. februáru 2012 splátka vo výške 1000 eur, k 10. marcu 2012 splátka vo výške 1400 eur, k 10. aprílu 2012 splátka vo výške 1200 eur, k 10. máju 2012 splátka vo výške 1200 eur, k 10. júnu 2012 splátka vo výške 1200 eur, k 10. júlu 2012 splátka vo výške 1200 eur, k 10. augustu 2012 splátka vo výške 1200 eur, k 10. septembru 2012 splátka vo výške 1200 eur, k 10. októbru splátka vo výške 1200 eur, k 10. novembru 2012 splátka vo výške 1200 eur. Podpis žalovaného je notársky overený.

6.2. Žalobkyňa uviedla, že žalovaný jej uhradil splátku 1000 eur splatnú 10.2.2012 a po 1200 eur uhradil splátky splatné k 10. aprílu 2012, k 10. máju 2012 a k 10. júnu 2012. Splátku splatnú k 10. júnu 2012 uhradil žalovaný na dvakrát, a to 26.6.2012 v sume 800 eur a 2.8.2012 v sume 400 eur.

7. Žalovaný uviedol, že žalobkyni uhradil sumu 1000 eur, trikrát po 1200 eur podľa splátkového kalendára, pričom sumu 1400 eur uhradil za žalobkyňu pre mesto, čo bolo na základe dohody účastníkov, že žalovaný uhradí za žalobkyňu podĺžnosť na nájomnom.

8. Podľa žalobkyne neboli uhradené splátky po 1200 eur splatné k 10. júlu 2012, k 10. augustu 2012, k 10. septembru 2012, k 10. októbru 2012 a k 10. novembru 2012. Žalovaný nepreukázal, že tieto splátky žalobkyni uhradil. Zaplatenie týchto splátok, v celkovej sume 6000 eur je predmetom tohto konania.

9. Súd prvej inštancie poukázal na výpoveď svedkyne Ing. W. M., z ktorej vyplýva, že pozná obidvoch účastníkov konania, žalobkyňa je jej bývalá kamarátka a žalovaný je jej bývalý priateľ a bola prítomná pri všetkých stretnutiach, dohodách, ktoré sa týkali finančných prostriedkov ohľadne prevádzky kaviarne. S žalovaným sa rozišli v marci 2012. Jej matka mala predajňu v susedstve kaviarne, ktorú prevádzkovala žalobkyňa. Dlhšiu dobu žalobkyňa ponúkala prevádzku, najprv za 30.000 eur, 20.000 eur, 15.000 eur. Ona aj žalovaný sa žalobkyne spýtali, či by im to nevedela dať lacnejšie a ona súhlasila so sumou 12.000 eur. Žalobkyni ponuku 12.000 eur navrhli, ale s tým, že nevedia jej to vyplatiť naraz v hotovosti. Povedala na to, že si to premyslí a potom sa stretli a súhlasila s tým, za tej podmienky, že zaplatí žalovaný dlh, ktorý mala voči mestu 1000 eur za nájom alebo elektrinu. Týkalo sa to dlhu voči mestu. To bolo v rámci toho splátkového kalendára. S ponukou tých 12.000 eur za prevádzku prišli za žalobkyňou, v decembri 2011 alebo v januári 2012. Skôr to bol december. K stretnutiu, keď žalobkyňa súhlasila, došlo asi za týždeň alebo za dva, tri dni. Odkedy prevádzkovali tú kaviareň, tak žalovaný pracoval v Poľsku a fakticky ju ona prevádzkovala, avšak podnikateľkou nebola, len žalovanému pomáhala. Pokiaľ ide o jednotlivé položky tej prevádzky, tak žalobkyňa spísala zoznam položiek a oni to kontrolovali so žalovaným, bolo to v januári. Čo sa týka zoznamu položiek, tak im ho žalobkyňa nechala. Svedkyňa však žiadne dokumenty ohľadne tej prevádzky nemá. Žalovanému prichádzali výplaty na jeho účet a ona vyberala peniaze, aby uhrádzala za neho splátky pre žalobkyňu. Takto pomáhala žalovanému asi až do mája 2012, čo sa týka splátok, že ich uhrádzala na účet žalobkyne. Potom jej už nedovolil žalovaný, aby z účtu vyberala jeho peniaze. Tie predchádzajúce úhrady za neho vyberala z účtu jeho kartou, potom, keď sa rozišli, jeho kartu nemala už k dispozícii. Napriek tomu sa starala o prevádzku tej kaviarne až do septembra 2012, keďže on bol stále v zahraničí. Prisľúbila mu to, kým si nenájde nejakého zodpovedného vedúceho. Na prevádzke bolo všetko to, čo bolo v zozname uvedené, ešte aj navyše niečo. Išlo o vyhotovený zoznam aktuálne k uvedenému dňu, ktorý im bol žalobkyňou odovzdaný. Pokiaľ ide o to, kedy v decembri došlo k ponuke na sumu 12.000 eur a kedy došlo k akceptácii tejto ponuky, v ktorom období to bolo, svedkyňa uviedla, že to bolo v strede decembra, keď začali o tom rokovať a aj k akceptácii došlo pred sviatkami v decembri 2011. Zariadenie bolo používané, nebolo čisto nové. Bolo ale v užívateľnom stave. To zariadenie sa menilo len pred rokom. Vie to z toho dôvodu, že tam chodí ako zákazník.

10. Žalovaný navrhol ako svedkyňu vypočuť jeho matku , ktorá pozná okolnosti tohto prípadu, nakoľko o týchto okolnostiach sa žalovaný pred ňou vyjadroval. Súd dokazovanie výsluchom tejto svedkyne nevykonal, majúc za to, že svedkyňa nebola priamo pri rokovaniach účastníkov ohľadne predaja a kúpy a o udalostiach môže mať len sprostredkované informácie. Výsluch svedkyne, ktorá bola priamo pri rokovaniach prítomná, súd vykonal, o hodnovernosti jej výpovede súd nemá pochybnosti, a preto súd nepovažoval za dôvodné navrhovať výsluch navrhovanej svedkyne. Súd nevykonal výsluch svedkyne P. Q., nakoľko sama žalobkyňa, ktorá jej výsluch navrhla, na jej výsluchu netrvala.

11. Súd sa oboznámil s cenovou ponukou, so zoznamom jednotlivých položiek, súpisom zariadenia. Išlo o súpisy zariadení podľa žalobkyne, ktoré mala odovzdať k 1. februáru, v deň, keď odovzdala kľúče. Na ďalšom zozname sú uvedené položkovite jednotlivé veci, čo mala byť podľa žalobkyne príprava k faktúre, ktorú mienila žalobkyňa vystaviť pre žalovaného, keďže aj jej obdobne takto faktúra bola vystavená. 12. Vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu prvoinštančný súd poukázal na to, že na vznik kúpnej zmluvy, podľa § 588 O.z., ako dvojstranného právneho úkonu medzi kupujúcim a predávajúcim je potrebné, aby sa jej účastníci dohodli na podstatných náležitostiach, na predmete kúpy a kúpnej cene.

13.1. Účastníci konania, žalobkyňa ako predávajúca a žalovaný ako kupujúci, sa ústne dohodli na odpredaji a kúpe hnuteľných vecí tvoriacich prevádzku kaviarne I. I. na A. M. X-X D. a poskytnutí poradenstva ohľadne fungovania prevádzky, ďalej len „predmet kúpy“. Medzi účastníkmi konania je sporné, či došlo k dohode o určení výšky kúpnej ceny. Kým žalobkyňa tvrdí, že sa účastníci dohodli na odplate za predmet kúpy v sume 12.000 eur, žalovaný tvrdí, že sa dohodli na odplate len v sume 6000 eur. Žalobkyňa v konaní preukázala svoje tvrdenie, že sa účastníci dohodli na odplate za predmet kúpy vo výške 12.000 eur. Na svoje tvrdenie preukázala písomný finančný záväzok žalovaného zo dňa 27.1.2012, ktorý síce nemožno považovať za písomné uznanie dlhu čo do dôvodu a výšky s právnymi účinkami podľa § 110 O.z. alebo § 558 O.z., keďže sa v ňom neuvádza dôvod záväzku, ale je možno z neho vyvodiť, že ak žalovaný písomne vyjadril ochotu splniť svoj finančný záväzok vo výške 12.000 eur voči žalobkyni a ak nebolo preukázané, že by žalovaný mal voči žalobkyni aj iné finančné záväzky než záväzok z kúpnej zmluvy, že suma 12.000 eur uvedená v písomnom záväzku je sumou, ktorú si účastníci dohodli ako odplatu za predmet kúpy.

13.2. Toto písomné potvrdenie dal napísať žalovaný, a je nepravdepodobné, že ak by sa s jeho obsahom nestotožnil, že by ho podpísal a že by svoj podpis na uvedenom potvrdení dal aj notársky overiť. Na podporu svojho tvrdenia žalobkyňa navrhla aj dôkaz výsluchom svedkyne G. M.. Svedkyňa vo svojej výpovedi potvrdila, že účastníci konania sa dohodli na odplate za predmet kúpy v sume 12.000 eur. Svedkyňa bola prítomná pri všetkých stretnutiach účastníkov, dohodách, ktoré sa týkali finančných prostriedkov ohľadne prevádzky kaviarne. Uviedla, že žalobkyňa dlhšiu dobu ponúkala prevádzku za 30.000 eur, 20.000 eur, 15.000 eur a práve svedkyňa a žalovaný navrhli žalobkyni ponuku 12.000 eur s tým, že jej to ale nevedia vyplatiť naraz v hotovosti. Žalobkyňa uviedla, že si to premyslí a potom sa stretli a žalobkyňa s tým súhlasila. Bolo to v strede decembra, keď začali rokovať o tom a aj k akceptácii došlo pred sviatkami v decembri 2011. Súd považoval výpoveď svedkyne za vierohodnú. Bola priamym svedkom jednaní medzi účastníkmi. Žalovaný prostredníctvom nej po určitú dobu zabezpečil, aby platby boli žalobkyni poukazované z jeho finančných prostriedkov.

13.3. Výpoveďou svedkyne sa nepotvrdilo tvrdenie žalovaného, že došlo k dohode o výške kúpnej ceny v sume 6000 eur. Predmetom kúpy a predaja bolo zariadenie prevádzky ako hromadná vec. Z výpovede účastníkov nevyplýva, že niekto iný okrem nich a svedkyne Ing. W. M. bol prítomný pri jednaniach účastníkov konania o kúpnej zmluve. Vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že účastníci konania sa dohodli na predmete kúpy, ako aj na výške kúpnej ceny 12000 eur v decembri 2011, čím došlo k dohode o podstatných náležitostiach kúpnej zmluvy a k jej uzavretiu podľa § 588 O.z.. Pre platnosť kúpnej zmluvy sa nevyžadovala písomná forma zmluvy. Na daný právny vzťah sa vzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka, nakoľko pri uzavretí kúpnej zmluvy v decembri 2011 nešlo u žalovaného o vzťah, ktorý by sa týkal jeho podnikateľskej činnosti - výroby jednoduchých výrobkov z kovu, ktorá bola predmetom jeho podnikania v tom čase. Z výpovede účastníkov nevyplýva, že by namiesto kúpnej zmluvy mali uzavrieť v decembri 2011 len zmluvu o budúcej zmluve, t.j. že sa dohodli na tom, že do určitej doby uzavrú kúpnu zmluvu. 14.1. Kúpnu zmluvu uzavretú medzi účastníkmi konania nemožno považovať za neplatnú pre neurčenie výšky kúpnej ceny, keď v konaní vzhľadom na vyššie uvedené dôkazy, bolo preukázané, že medzi účastníkmi konania došlo k dohode o výške kúpnej ceny za predmet kúpy v sume 12.000 eur. Kúpna cena mala byť žalovaným zaplatená v splátkach, ako je uvedené v písomnom finančnom záväzku žalovaného. Z výpovede svedkyne vyplynulo, že nebolo v možnostiach žalovaného zaplatiť kúpnu cenu naraz. Z následného konania žalovaného, výšky uhrádzaných splátok, je zrejmé, že žalovaný začal plniť splátky žalobkyni vo výške, ako je uvedené v písomnom finančnom záväzku, z čoho možno vyvodiť, že ho považoval za záväzný. Žalovaný uhradil splátky 1000 eur, 2 x 1200 eur a poslednú splátku, ktorú uhradil, uhradil na dve splátky v sume 800 eur a 400 eur (táto suma bola zaplatená 2.8.2012). Žalovaný potvrdil, že zaplatil žalovanej 1000 eur, 3 x 1200 eur a že zaplatil aj sumu 1400 eur za žalobkyňu P. D..

14.2. Vzhľadom na výpoveď svedkyne G.. W. M. o potvrdení dohodnutej výšky kúpnej ceny 12.000 eur a vzhľadom na to, že iný finančný záväzok žalovaný k žalobkyni v tom čase nemal, súd prvej inštancie vyvodil záver, že písomný záväzok žalovaného z 27.1.2012 sa týka výšky a zaplatenia kúpnej ceny za predmet kúpy, i keď ako dôvod sa to v písomnom záväzku neuvádza. Žalovaný nepreukázal, že žalobkyni zaplatil kúpnu cenu v plnej výške 12.000 eur. Žalobkyňa si uplatnila nárok na zaplatenie sumy 6000 eur, ktorá predstavuje nedoplatok kúpnej ceny zo strany žalovaného. Uvedená suma predstavuje päť nezaplatených splátok po 1200 eur splatných k 10.7.2012, k 10.8.2012, k 10.9.2012, k 10.10.2012, k 10.11.2012. Súd preto stanovil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 6000 eur. Žalovaný sa dostal do omeškania s plnením peňažného plnenia s každou splátkou v sume 1200 eur, splatnou k 10.7.2012, k 10.8.2012, k 10.9.2012, k 10.10.2012, k 10.11.2012, súd preto stanovil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni aj úrok z omeškania zo sumy 1200 eur od dňa nasledujúceho po splatnosti každej neuhradenej splátky až do zaplatenia tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku. Zákonná sadzba úroku z omeškania v čase omeškania s jednotlivými splátkami predstavuje 8,75 %. Na zaplatenie úroku z omeškania vo zvyšnej časti uplatneného nároku žalobkyni nárok na zaplatenie nevznikol, preto žalobu v tejto časti zamietol.

15. Z dôvodu, že súd považoval uzavretú kúpnu zmluvu medzi účastníkmi za platnú, neprichádzalo do úvahy posúdenie nároku žalobkyne ako nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, a preto aj námietku premlčania nároku žalobkyne z titulu bezdôvodného obohatenia vznesenú žalovaným proti uplatnenému nároku žalobkyne považoval za nedôvodnú. Žalobkyňa si uplatňuje nárok voči žalovanému z titulu, že jej žalovaný nezaplatil časť kúpnej ceny v sume 6000 eur. Nárok žalobkyne na zaplatenie jednotlivých splátok 1200 eur splatných k 10.7.2012, k 10.8.2012, k 10.9.2012, k 10.10.2012, k 10.11.2012 sa nepremlčal, pretože trojročná premlčacia lehota od zročnosti splátok ku dňu podania žaloby (t.j. ku dňu 5.12.2014) neuplynula.

16. S poukazom na ust. § 151 ods. 3 O.s.p. súd prvej inštancie uviedol, že o trovách konania súd rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozsudku vo veci samej.

17. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie v časti výroku rozsudku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 6.000 eur s 8,75% úrokom z omeškania ročne zo sumy 1200 eur od 11.7.2012 do zaplatenia, 1200 eur od 11.8.2012 do zaplatenia, 1200 eur od 11.9.2012 do zaplatenia, 1200 eur od 11.10.2012 do zaplatenia, 1200 eur od 11.11.2012 do zaplatenia, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

18.1. Odvolanie podal z dôvodov nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože súd aplikoval nesprávne právne normy, súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhované dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu je nepreskúmateľné.

18.2. Poukázal na to, že súd môže svoje rozhodnutie založiť len na skutočnostiach, ktoré boli v konaní preukázané s vysokou mierou pravdepodobnosti, až na hranici istoty.

19.1. V predmetnom konaní boli tvrdenia účastníkov, pokiaľ ide o výšku žalobkyňou uplatneného nároku, od počiatku rozporné, preto bolo povinnosťou súdu tieto rozpory odstrániť a za tým účelom sa zaoberať aj námietkami žalovaného a až po vykonaní navrhovaného dokazovania posúdiť, či je žaloba (prípadne v akom rozsahu) opodstatnená. Súd nevykonal výsluch žalovaným navrhovanej svedkyne (matka žalovaného) s poukazom na to, že táto svedkyňa má o prípade iba „sprostredkované“ informácie. O nevykonaní žalovaným navrhnutého dôkazu súd nerozhodol uznesením, čo je procesné pochybenie. V tejto súvislosti sa nastoľuje aj otázka rovného postavenia účastníkov, ak v prospech žalobkyne sa navrhnutý dôkaz vykonal a v prospech žalovaného nie. Z rozhodovacej praxe súdov je zrejmé, že súd zásadne nevykoná tie dôkazy, ktoré nemajú význam pre vec samú alebo ktoré by potvrdzovali len zhodné tvrdenia účastníkov konania. V prípade žalovaným navrhovaného výsluchu svedkyne o taký dôkaz nešlo.

19.2. Pri rozhodovaní o veci samej sa súd uspokojil s výpoveďou jedinej (žalobkyňou navrhnutej) svedkyne, o „vierohodnosti ktorej nemal pochybnosti“ a ktorá svojimi tvrdeniami mala odstrániť existujúci rozpor medzi tvrdeniami účastníkov konania., a to v prospech žalobkyne. O vierohodnosti tvrdení tejto svedkyne však súd pri minimálnej pozornosti a opatrnosti mohol a mal mať určitú pochybnosť, pretože táto v čase , kedy účastníci konania rokovali o uzavrieť sa majúcej zmluve, bola partnerkou žalovaného a po tom, čo vzájomný blízky vzťah ukončili, mohla mať voči žalovanému určitú mieru averzie či hnevu, čo mohlo ovplyvniť jej svedeckú výpoveď. Skutkové zistenia v danej veci súdu nedali dostatočný podklad pre rozhodnutie, v dôsledku čoho je konanie pred ním postihnuté vadou. 20.1. V konaní nebol súdom odstránený rozpor medzi tvrdeniami účastníkov o výške kúpnej ceny za zariadenie prevádzky I. I.. Odvolateľ naďalej zastáva ten právny názor, že medzi účastníkmi konania ako zmluvnými stranami kúpnej zmluvy nedošlo k dohode o kúpnej cene a bez dojednania o kúpnej cene nie je zmluva platne uzavretá, pričom sa jedná o neplatnosť absolútnu podľa § 39 Obč. zákonníka pôsobiacu zo zákona a od počiatku (ex tunc).

20.2. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe o.i. navrhol, aby súd v tomto konaní formou predbežnej otázky vyriešil nielen otázku platnosti kúpnej zmluvy, ale aj otázku platnosti zmluvy o budúcej zmluve, ktorú v rozpore so zákonom ( pod sankciou neplatnosti) účastníci uzatvorili iba v ústnej forme. Súd sa však touto námietkou, resp. návrhom žalovaného nezaoberal. Vo svojom vyjadrení ďalej žalovaný viedol, že účastníci konania si obojstranne vzájomne plnili, a keďže došlo k plneniu oboch zmluvných strán z absolútne neplatného právneho úkonu , mala nastúpiť povinnosť vrátenia poskytnutého plnenia u oboch strán ( tzv. obojstranná reštitúcia). Žalovaný od počiatku zdôrazňoval, že právnym titulom uplatnenia nároku na zaplatenie kúpnej ceny je vzhľadom na neplatnosť kúpnej zmluvy nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, avšak právo na vydanie bezdôvodného obohatenia (§ 451 a nasl. OZ) sa premlčí v dvojročnej premlčacej dobe, ktorá začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz a s poukazom na toto zákonné ustanovenie a dátum splatnosti jednotlivých splátok podľa písomného „ finančného záväzku“ vzniesol v konaní námietku premlčania, pričom poukázal aj na to, že nič na tom nemení ani fakt, že žalovaný dňa 27.1.2012 podpísal písomný dokument „finančný záväzok“, pretože sa jedná o listinu, ktorá neobsahovala všetky zákonom predpísané náležitosti, je preto neplatná, a teda nespôsobilá privodiť tne právny následok, že by jej podpisom došlo k pretrhnutiu plynutia premlčacej lehoty. Z uvedeného je zrejmé, že súd v predmetnej veci na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne právne normy, nevykonal navrhnuté dôkazy, v dôsledku čoho nedostatočne zistil skutkový stav a jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení, čo je legitímnym dôvodom na podanie odvolania.

21.1. Odôvodnenie rozhodnutia má byť prostriedkom kontroly správnosti rozhodnutia pre súd, ktorý ho vydal, ale aj pre súd, ktorý ho bude preskúmavať v dôsledku opravného prostriedku. Musí byť jasné, zrejmé a zrozumiteľné nielen súdu, ale aj účastníkovi konania, keďže súd rozhoduje o jeho právnej veci. Súd v ňom musí uviesť, ktoré skutočnosti mal za preukázané a z akých dôvodov z nich vyvodil závery koncentrované vo výroku. Musí byť úplné v zmysle, že sa vyporiadal so všetkými otázkami riešenými v konaní a musí byť v súlade s výrokom.

21.2. U napadnutého rozhodnutia tomu tak nie je, pretože súd náležite nevysvetlil, akými úvahami sa riadil, resp. z akých dôvodov dospel k záveru, že dlh vo výške, v ktorej žalobe vyhovel, existoval. Z uvedeného dôvodu je rozhodnutie súdu navyše k aj nepreskúmateľné. Žalovaný navrhol, aby Krajský súd v Nitre ako súd odvolací rozsudok Okresného súdu Levice zo dňa 25.2.2016 sp. zn. 11C/334/2015 zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol alebo alternatívne zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

22. Žalobca sa k odvolaniu napriek výzve súdu prvej inštancie nevyjadril.

23.1. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote, preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP, s verejným vyhlásením rozsudku v zmysle § 219 ods. 3 CSP, keď oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke krajského súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúce časti ako vo výroku vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

23.2. Predmetom odvolania nebol výrok napadnutého rozsudku o zamietnutí zvyšnej časti žaloby, pretože žalobca odvolanie v tejto časti nepodal.

24. Súd prvej inštancie rozhodol vyniesol napadnutý rozsudok v tejto veci za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, ďalej len „OSP“, ktorý bol účinný do 30.06.2016, keďže bol zrušený v ustanovení § 473 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“). Civilný sporový poriadok nadobudol účinnosť 1. júla 2016 (§ 474 CSP). 25.1. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

25.2. Podľa § 470 ods. 2 prvá veta CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

25.3. Podľa § 219 ods.3 CSP vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke príslušného súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Ak o to strana požiada, súd jej oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku aj elektronickými prostriedkami.

25.4. Podľa § 60 CSP stranami sú žalobca a žalovaný.

26.1. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

26.2. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

27. Koncepcia zjednodušeného rozhodnutia odvolacieho súdu v zmysle § 387 ods. 2 CSP vychádza zo situácie, že ak odvolací súd zastáva názor, že súd prvej inštancie nielen vecne správne rozhodol, ale v odôvodnení sa správne argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením, v takom prípade nemusí vyhotovovať štandardné rozhodnutie s náležitosťami podľa § 220 CSP), ale obmedzí sa len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd zároveň môže doplniť ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti preskúmavaného rozhodnutia.

28. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci správne zistil skutkový stav veci, správne aplikoval právne predpisy a vo veci aj správne a v súlade so zákonom rozhodol, preto sa odvolací súd stotožňuje s presvedčivými a správnymi závermi napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie.

29. Na zdôraznenie vecnej správnosti dôvodov napadnutého rozsudku odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne práve posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav a dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

30. Vychádzajúc z obsahu odvolania a v ňom vytýkaných nedostatkov, odvolací súd sa osobitne zameral na skúmanie otázky, či postupom alebo rozhodnutím odvolacieho súdu bola žalovanému odňatá možnosť konať pred súdom. Pod odňatím možnosti konať pre súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O takú vadu konania ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal strane sporu jej procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Takáto vada konania znamená porušenie základného práva strany sporu na spravodlivý súdny proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava") a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor").

31. Žalovaný namietal nepresvedčivú argumentáciu v odôvodnení rozsudku prvoinštančného súdu ohľadom rozsahu a postupu pri preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

32. Podľa § 157 ods. 2 OSP, účinného v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku, v odôvodnení súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

33. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP"), porovnaj napr. rozsudok vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III, rozsudok Higginsova a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina") je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu", a že „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu (pozri uznesenie z 3. júla 2003, sp. zn. IV. ÚS 115/03).

34. Zo spisu pritom vyplýva, že prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol stanoviská procesných strán sporu a ich argumentáciu, rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vychádzal, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil jasný, jednoznačný a presvedčivý právny záver o tom, že kúpnu zmluvu, ktorú uzavreli strany sporu, nemožno považovať za neplatnú pre neurčenie výšky kúpnej ceny, pretože v konaní bolo vykonaným dokazovaním , a to výpoveďou žalobkyne a výpoveďou „očitej“ svedkyne Ing. W. M. preukázané, že medzi stranami sporu došlo k dohode o výške kúpnej ceny za predmet kúpy v sume 12.000 eur , ktorá suma mal byť žalovaným zaplatená v splátkach a písomný záväzok žalovaného zo dňa 27.1.2012, na základe ktorého sa žalovaný zaviazal plniť finančný záväzok žalobkyni v sume 12.000 eur v splátkach tam uvedených iba dovršuje dôkaz o výške kúpnej ceny. Teda odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie zrozumiteľne a podrobne objasňujúce (§ 157 ods. 2 OSP) skutkový a právny základ rozhodnutia a nie je nepreskúmateľné a plne rešpektuje základné právo účastníkov na spravodlivý súdny proces (pozri III. ÚS 115/2003).

35.1. Odvolací súd nezistil ani existenciu vady, ktorá mal spočívať v nedodržaní procesného postupu súdmi vyplývajúceho z ustanovenia § 120 ods. 1 OSP (účinného v čase konania na súde prvej inštancie), teda že súd nevykonal výsluch svedkyne navrhnutej žalovaným, pričom išlo o jeho matku.

35.2. Podľa § 120 ods. 1 OSP (účinného v čase konania na súde prvej inštancie) účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

36. Súd nebol (a ani v súčasnosti podľa CSPP nie je ) povinný vykonať všetky dôkazy navrhnuté účastníkmi (teraz stranami sporu). Predovšetkým nevykonal dôkazy na dokázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú významné, ďalej nadbytočné dôkazy, t. j. ku skutkovým okolnostiam, ktoré už boli dokázané inak, alebo ktorých sú tvrdenia účastníkov zhodné, dôkazy zjavne nespôsobilé tvrdenú skutočnosť dokázať a pod. Nevykonanie navrhovaných dôkazov musí súd v odôvodnení rozhodnutia zdôvodniť v písomnom vyhotovení rozhodnutia, čo sa aj v tejto preskúmavanej veci stalo, keď súd prvej inštancie jasne a zrozumiteľne uviedol, za akých dôvodov nevykonal výsluch žalovaným svedkyne, ktorá je jeho matkou a mala mať iba od žalovaného sprostredkované informácie o okolnostiach kúpy a predaja, a teda aj o výške kúpnej ceny. 37.1. K námietke žalovaného, že súd prvej inštancie nerozhodol uznesením o nevykonaní žalovaným navrhnutého dôkazu (výsluch svedkyne, ktorá je matkou žalovaného), čo je podľa neho procesné pochybenie, odvolací súd uvádza nasledovné:

37.2. Podľa § 120 ods. 4 OSP (účinného v čase konania na súde prvej inštancie) súd je povinný okrem vecí podľa odseku 2 poučiť účastníkov, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie (§ 115a) najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a.

37.3. Uvedená poučovacia povinnosť podľa tohto ustanovenia je obdobná ako poučovacia povinnosť súdu v rámci prípravy pojednávania. Súd je povinný pred procesným rozhodnutím o skončení dokazovania alebo pred rozhodnutím bez nariadenia pojednávania poučiť účastníkov v rozsahu, ktorý sa týka jednak času, do ktorého možno predložiť alebo navrhnúť dôkazné prostriedky, jednak dôsledku nesplnenia tejto povinnosti, t.j. o tom, že na neskôr predložené alebo označené dôkazy a skutočnosti súd neprihliada a tiež aj významu a použiteľnosti neskôr predložených alebo označených dôkazov a skutočností len v rozsahu a za podmienok uvedených v § 205a (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. novembra 2011 sp. zn. 4 Cdo 117/2011).

37.4. Hoci splnenie tejto poučovacej povinnosti, ktorá predchádza vyhláseniu uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí, má rozhodujúci vplyv na rozhodnutie vo veci samej, samotné uznesenie o vyhlásení dokazovania za skončené, nemôže mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej a nemôže privodiť vážnejšiu ujmu na právach účastníkov (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 92/2013 zo dňa 24. októbra 2013). 38. K námietke žalovaného v odvolaní , že súd prvej inštancie nevyriešil otázku nielen platnosti kúpnej zmluvy, ale ani otázku zmluvy o budúcej zmluve, poznamenáva, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia jednoznačne zaujal názor, že účastníci konania uzavreli ústne platnú kúpnu zmluvu a za neplatnú ju nemožno považovať ani pre neurčenie výšky kúpnej ceny, pretože medzi účastníkmi konania došlo k dohode o výške kúpnej ceny za predmet kúpy v sume 12.000 eur; súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal a ani nemal prečo zaoberať otázkou zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, pretože zo žaloby žalobkyne ani z vykonaného dokazovania nevyplývalo, že by malo dôjsť pred uzavretím kúpnej zmluvy k uzavretiu zmluvy o budúcej kúpnej zmluve.

39. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia prvoinštančného súdu nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa odvolacieho súdu skutkové a právne závery súdu prvej inštancie nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s ust. § 157 ods. 2 OSP a odôvodnenie odvolaním napadnutého rozhodnutia prvoinštančného súdu ako celok spĺňa požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vo výroku vecne správny potvrdil.

40. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP a procesne úspešnému žalobcovi v odvolacom konaní priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

41. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta CSP a § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).