KSNR/26CoE/312/2014


(zdroj)
Súd: Krajský súd Nitra Spisová značka: 26CoE/312/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4105224509 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Greguš ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4105224509.1



Uznesenie Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: Slovenská republika, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866, so sídlom Pribinova ulica 2, Bratislava, proti povinnému: A. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XXX/XX, XXX XX N., o vymoženie sumy 66,38 eura s príslušenstvom, o odvolaní súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Nitra č.k. 11Er/432/2005-13 zo dňa 25. novembra 2013, jednohlasne, takto

rozhodol:

Odvolací súd odvolanie súdneho exekútora o d m i e t a.

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil a uložil povinnému povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi JUDr. Anette Demešovej náhradu trov exekúcie vo výške 29,87 eura a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti napadnutého rozhodnutia.

Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 240 ods. 1, § 57 ods. 1 písm. b), § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 88 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení účinnom do 31.08.2008 a § 583 Občianskeho zákonníka.

Konštatoval, že po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že došlo k uplynutiu trojročnej prekluzívnej lehoty na vykonanie rozhodnutia o uložení pokuty za priestupok. Rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie predmetnej exekúcie nadobudlo vykonateľnosť dňa 31.01.2005, čo znamená že trojročná prekluzívna lehota uplynula dňa 31.01.2008. Na základe uvedeného súd prvého stupňa dospel k záveru, že nastali skutočnosti, ktoré predpokladá citované zákonné ustanovenie § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku, a preto exekúciu zastavil.

Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že v danom prípade došlo k zastaveniu exekúcie na podnet súdneho exekútora, nakoľko v dôsledku uplynutia času sa exekučný titul stal neúčinným. Keďže povinný neuhradil svoju pohľadávku voči oprávnenému v lehote mu na to exekučným titulom ustanovenej, exekučný titul nadobudol právoplatnosť ako aj vykonateľnosť a oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie. Vzhľadom ku skutočnosti, že povinný dal svojim včasným neplnením podnet na začatie exekúcie (nezaplatil za pokutu, uloženú mu rozhodnutím o priestupku - exekučným titulom), preto vychádzal pri rozhodovaní o trovách exekúcie z § 197 ods. 1 Exekučného poriadku a zaviazal na úhradu trov exekúcie vo výške 29,87 eura povinného.

Proti tomuto uzneseniu podal súdny exekútor v zákonom stanovenej lehote odvolanie.

S poukazom na § 201 OSP, § 37 ods. 1 Exekučného poriadku namietal, že činnosť súdneho exekútora má špecifickú povahu, účelom exekučného konania je nútený výkon judikovanej povinnosti, určenej v exekučnom titule, za splnenie zákonom stanovených podmienok a pod zákonnou kontrolou. Exekučné konanie sa začína na návrh. Je zrejmé, že oprávnený návrh na vykonanie exekúcie v predmetnom konaní podal, čím začalo konanie a súdny exekútor vykonával úkony za účelom vymoženia pohľadávky. Oprávnený znáša trovy exekúcie v prípade nemajetnosti povinného alebo zastavenia exekúcie, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného. Zároveň uviedol, že v konaní sú ďalšie dôkazy a skutočnosti, ktoré neboli v konaní o zastavení uplatnené. V uvedenom exekučnom konaní totiž bola súdnym exekútorom preukázaná nemajetnosť povinného. Exekučný súd ďalej súdnemu exekútorovi priznal DPH z odmeny vo výške 20% a zároveň nepriznal daň z pridanej hodnoty z náhrady hotových výdavkov, nakoľko je toho názoru, že DPH patrí exekútorovi iba z odmeny. Súdny exekútor je platiteľom DPH, má pridelené identifikačné číslo, pričom to či je platiteľom DPH možno zistiť z aktuálneho registra platiteľov DPH, ktorý zo zákona povinne vedie Daňové riaditeľstvo SR. Ako zdaniteľná osoba má súdny exekútor daňovú povinnosť voči správcovi dane, ktorá mu vzniká ku dňu dodania služby. Súdny exekútor je povinný za príslušné daňové obdobie odviesť DPH zo základu dane, ktorý je tvorený protihodnotou, ktorú exekútor prijal alebo má prijať od príjemcu plnenia alebo inej osoby za dodanie služby. Je teda povinnosťou súdneho exekútora daň odviesť a to tak z odmeny, ako aj z náhrad. Exekučný súd nepriznal odmenu v zmysle § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky, s odvolaním sa na duplicitné odmeňovanie, pričom súdnemu exekútorovi nepriznal časovú odmenu za úkon výzva povinnému. Zo spisového materiálu vyplýva, že ide o výzvu povinnému na podanie vyhlásenia o majetku, ktorá nie je administratívnym úkonom a preto sa domnieval, že za uvedený úkon patrí súdnemu exekútorovi odmena v zmysle uvedeného ustanovenia vo výške 6,64 eura. V zmysle uvedeného malo byť exekučné konanie zastavené podľa § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku v spojení s § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, nakoľko majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie s tým, že súd k náhrade trov zaviaže oprávneného, v nadväznosti na ustanovenie § 203 ods. 2 Exekučného poriadku. Žiadal preto napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

K odvolaniu súdneho exekútora sa vyjadril aj oprávnený, pričom navrhol napadnuté uznesenie potvrdiť.

Odvolací súd predtým, než pristúpi k preskúmaniu veci v dôsledku podaného odvolania zisťuje, či bolo podané v zákonom stanovenej lehote, či bolo podané subjektom oprávneným na podanie takéhoto opravného prostriedku, a či smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému zákon takýto opravný prostriedok pripúšťa.

Podľa § 251 ods. 4 OSP, na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením.

Podľa § 201 veta prvá OSP, účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie aj vedľajší účastník.

Podľa § 37 ods. 1 Exekučného poriadku, účastníkmi konania sú oprávnený a povinný; iné osoby sú účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor.

Odvolací súd predovšetkým poukazuje na postavenie súdneho exekútora ako účastníka konania v exekučnom konaní v spojení so všeobecnou právnou úpravou odvolania a subjektu oprávneného na jeho podanie. Zo znenia Občianskeho súdneho poriadku jednoznačne vyplýva, kto môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním. K podaniu odvolania je teda v zmysle § 201 citovaného poriadku oprávnený účastník konania a ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie aj vedľajší účastník. Osobitná právna úprava účastníka konania v exekučnom konaní je upravená v § 37 ods. 1 Exekučného poriadku. V súvislosti s týmto vymedzením pojmu účastníka konania exekučného konania je potrebné sa zmieniť o špecifickom postavení súdneho exekútora. Exekučný poriadok je v tomto smere jednoznačný a súdny exekútor je účastníkom exekučného konania len v tej časti exekučného konania, v ktorej sa rozhoduje o trovách exekúcie a tiež vtedy, ak mu zákon toto postavenie účastníka konania prizná, pričom toto priznanie musí byť výslovné. V predmetnej exekúcii sa v tomto štádiu napadnutým rozhodnutím jednak rozhodlo o zastavení exekúcie a jednak o trovách exekúcie. Osoba súdneho exekútora je totiž osobou vykonávajúcou verejnú moc. V exekučnom konaní vykonáva okrem úkonov exekučnej činnosti aj také činnosti, ktoré sa bezprostredne nedotýkajú jeho osoby ako účastníka konania. Toto rozlíšenie je dôležité z dôvodu potreby určenia, či exekútor v danej časti exekučného konania je alebo nie je účastníkom konania. V tejto súvislosti potom nebude účastníkom konania vo viacerých prípadoch, aj napriek tomu, že mu Exekučný poriadok priznáva viaceré procesné práva (ako napríklad právo podať návrh na zastavenie exekúcie). Preto odvolací súd na podklade vyslovených záverov konštatuje, že v tomto konkrétnom prípade v časti výroku o zastavení exekúcie nie je súdny exekútor účastníkom konania, keďže mu zákon toto postavenie v takomto prípade výslovne nepriznal a taktiež mu týmto výrokom nebola spôsobená žiadna ujma. Nakoľko súdny exekútor napadol uznesenie v celom rozsahu, v časti výroku o náhrade trov exekúcie je účastníkom konania, avšak ide o výrok proti ktorému odvolanie prípustné nie je.

Podľa § 218 ods. 1 písm. b) OSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený.

Súdny exekútor podal odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa aj v časti, ktorým zastavil exekúciu. Z vyššie uvedeného vyplýva, že súdny exekútor v tejto časti konania nie je v zmysle § 37 ods. 1 Exekučného poriadku účastníkom konania, preto nie je v zmysle § 218 ods. 1 písm. b) OSP osobou oprávnenou na podanie odvolania.

Z uvedeného dôvodu odvolací súd odvolanie súdneho exekútora podľa § 218 ods. 1 písm. b) OSP odmietol.

V časti trov exekúcie odvolací súd bez toho, aby v tejto časti rozhodol, vracia vec súdu prvého stupňa na postup podľa § 374 ods. 4 posledná veta OSP. Včas podané odvolanie súdneho exekútora smeruje proti rozhodnutiu aj v časti výroku o náhrade trov exekúcie, ktoré sa podľa § 374 ods. 4 OSP v tejto časti zrušilo zo zákona podaním odvolania. O náhrade trov exekúcie v rozhodnutí podľa § 57 Exekučného poriadku totiž v danom prípade napadnutým uznesením rozhodol vyšší súdny úradník, pričom ide o rozhodnutie, proti ktorému odvolanie v zmysle § 202 ods. 2 OSP v spojení s § 58 ods. 6 Exekučného poriadku v tejto časti nie je prípustné. O tomto výroku tak musí opätovne meritórne rozhodnúť zákonný sudca súdu prvého stupňa s konečnou platnosťou s tým, že proti jeho rozhodnutiu následne nebude prípustné odvolanie.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.