KSKE/8CoP/18/2016


(zdroj)
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 8CoP/18/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7214233925 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Diana Solčányová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7214233925.1



ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Diany Solčányovej a členiek senátu JUDr. Ludviky Bodnárovej a JUDr. Marianny Hraboveckej v právnej veci starostlivosti súdu o maloleté deti J. R. a R. obidve narodené XX.XX.XXXX bývajúce u matky zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Košice so sídlom na Staničnom námestí č. 9 v Košiciach detí rodičov I. J. nar. X.XX.XXXX bývajúceho v P. na Q. ulici č. XX a T. J. nar. X.X.XXXX bývajúcej v P. na V. ulici č. XX zastúpenej JUDr. Kristínou Piovarčiovou ml. advokátkou so sídlom Advokátskej kancelárie v Košiciach na Štúrovej ulici č. 20 v konaní o zníženie výživného o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo 6.11.2015 č.k. 23P 376/2014 takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok.

odôvodnenie:

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh otca na zníženie výživného pre každé dieťa zo 140 Eur na 100 Eur mesačne s odôvodnením, že k zníženiu príjmu otca v porovnaní s jeho príjmom v čase poslednej súdnej úpravy výživného došlo o 246,07 Eur v zmysle dodatku k pracovnej zmluve, ktorú však otec uzavrel dobrovoľne 1.6.2011, t.j. v čase pred rozhodnutím súdu, ktorým bolo naposledy upravené výživné na maloleté deti, v zmysle ktorého sa dohodol so zamestnávateľom na zmene druhu mzdy na základe zmeny v prideľovaní pracovných úloh zamestnávateľom, pri ktorých bola a je možnosť dosahovania požadovaného mesačného výkonu objektívne menšia, čo má za následok pokles mzdy otca, úmerný poklesu mu prideľovaných pracovných úloh. Konajúci súd v tejto súvislosti v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že každý rodič si musí uvedomovať existenciu vyživovacích povinností, musí sa správať tak, aby svojím konaním neohrozoval uspokojovanie odôvodnených potrieb svojich maloletých detí v zmysle § 62 ods. 2 a § 75 ods. 1 Zákona o rodine. Uzavretie dodatku k pracovnej zmluve otcom so zamestnávateľom vyhodnotil ako vzdanie sa výhodnejšieho zárobku, a preto nevychádzal z reálne dosahovaného príjmu otca, ale z jeho schopností, možností, t.j. z príjmu v spoločnosti H. I. J., kde pracoval predtým, než sa zamestnal u súčasného zamestnávateľa E. J., a u ktorého mohol pracovať podľa jeho vyjadrenia až doposiaľ a dosahovať čistý mesačný príjem 810 Eur mesačne. Konštatoval, že otec žiadnym spôsobom nepreukázal svoje tvrdenie, že ak by nepodpísal dodatok k pracovnej zmluve, na základe ktorého došlo k zníženiu jeho mesačného príjmu, bol by s ním súčasný zamestnávateľ skončil pracovný pomer. Vyjadril názor, že takýto postup súdu so zreteľom na to, že má ešte ďalšiu vyživovaciu povinnosť aj voči maloletému E. J. nar. X.X.XXXX (synovi z jeho druhého manželstva), nemohol vyhodnotiť v neprospech maloletých detí, ktoré sú jednoznačne odkázané na svojich rodičov. Vyjadril názor, že profesia otca pracujúceho ako autoelektrikár, je na trhu práce žiadaná, a preto si otec môže zdroj príjmu, aby si mohol plniť svoju vyživovaciu povinnosť voči maloletým deťom aspoň v doterajšom rozsahu, zabezpečovať výkonom prác aj mimo pracovného pomeru, prípadne v iných regiónoch SR, keďže nemá v osobnej starostlivosti žiadne dieťa. Zamietnutie návrhu zdôvodnil tiež podstatným nárastom odôvodnených potrieb maloletých detí v každom smere za uplynulý čas od poslednej súdnej úpravy, t.j. od septembra 2011. Taktiež zdôraznil, že zníženie výživného pre maloleté deti R. a R. zo 140 Eur na 100 Eur, ako to navrhoval otec v návrhu, by bolo nespravodlivé za situácie, že otec prispieva na výživu maloletého E., mladšieho o sedem rokov, 100 Eur mesačne. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 26, § 62, § 65, § 75, § 76, § 77 a § 78 Zákona o rodine a o trovách konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p..

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie otec, v ktorom navrhol znížiť výživné podľa § 220 O.s.p. na každé dieťa zo 140 Eur na 100 Eur od podania návrhu, teda zmeniť rozsudok Okresného súdu Košice II z 9.9.2011 sp. zn. 27P 347/2010 a rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 30.3.2012 sp. zn. 8CoP 339/2011, ktorým bola naposledy určená jeho vyživovacia povinnosť voči maloletým deťom. Odvolanie právne odôvodnil s poukazom na § 205 ods. 2 písm. d/, f/ O.s.p.. Vytkol konajúcemu súdu, že nesprávne posúdil skutkový stav a vykonané dôkazy, ako aj nesprávne vec právne posúdil. Najmä nesprávne vyhodnotil jeho zárobkové schopnosti, možnosti a majetkové pomery, neposúdil dôsledne pomery matky ani odôvodnené potreby maloletých detí. Tvrdené skutočnosti matkou považoval za preukázané, kým jeho písomným podaniam a prednesom nevenoval náležitú pozornosť a vážnosť, prihliadol iba na pomery maloletých, ale k závažnej zmene v jeho príjme sa venoval len povrchne a okrajovo s tým, že všetky okolnosti vyhodnotil v jeho neprospech. Konštatoval, že je si vedomý svojej vyživovacej povinnosti voči maloletým deťom, ale výživné pre dcéry spolu v rozsahu 280 Eur mesačne s prihliadnutím na ďalšiu vyživovaciu povinnosť k maloletému synovi E. v rozsahu 100 Eur považuje za neprimerané k jeho príjmu a likvidačné. Takto určené výživné už nezodpovedá zákonnému ustanoveniu o zachovaní rovnakej životnej úrovne dieťaťa a rodiča. Zníženie jeho príjmu je podstatnou zmenou pomerov odôvodňujúcou zníženie výživného. Vyjadril nesúhlas so záverom súdu, že sa vzdal výhodnejšieho zamestnania a zotrval na svojom tvrdení v štádiu konania pred súdom prvého stupňa, že pokiaľ by neukončil predchádzajúci právny pomer dohodou, uzavretý so spoločnosťou H. J., bol by ho tento zamestnávateľ vyhodil a nedal mu potrebné odporúčanie. Zdôraznil, že táto firma už v Košiciach neexistuje, a ak by nebol ukončil pracovný pomer, ostal by bez práce. Rovnako nesúhlasil s údajmi od H. J. o možnosti dosahovať zárobok v rozsahu 810 Eur mesačne s odôvodnením, že pozná príjmové pomery v tejto firme. Zdôraznil, že konajúci súd sa žiadnym spôsobom v odôvodnení napadnutého rozsudku nevyporiadal s dôvodmi zníženia jeho príjmu, ktorý v súčasnosti dosahuje napriek písomnému zdôvodneniu tohto príjmu jeho súčasným zamestnávateľom. Zdôraznil, že žiaden vedľajší príjem nemá a pokiaľ to matka maloletých detí tvrdí, tieto jej tvrdenia sú účelové a ničím nepreukázané. Konštatoval, že ak zaplatí doposiaľ určené výživné na svoje tri maloleté deti a tiež náklady na bývanie, ostane mu 20 Eur, preto je vo svojom veku odkázaný na pomoc svojich rodičov, ktorí mu zakupujú ošatenie a poskytujú stravu. Uviedol, že matka s deťmi absolvovala letnú dovolenku za 2.200 Eur, čo považuje za neprimerané, pričom on vo svojej životnej situácii nie je schopný ani ochotný podieľať sa na týchto nadštandardných výdavkoch detí a ich matky. Žiadal, aby odvolací súd vyhovel jeho návrhu.

Matka maloletých detí vo vyjadrení k odvolaniu otca navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 vo všetkých jeho výrokoch. Konštatovala, že súd prvého stupňa správne a zákonne rozhodol, ak návrh otca na zníženie výživného zamietol na základe rozsiahleho dokazovania, v ktorom precízne zistil odôvodnené potreby maloletých detí a tiež zárobkové schopnosti a možnosti obidvoch rodičov. Vyjadrila názor, že s obranou otca v odvolaní, ktorá je totožná ako jeho obrana pred súdom prvého stupňa, sa súd dôsledne vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia a preto považuje odvolanie otca za neopodstatnené. Konštatovala, že otec maloletých detí v odvolaní neuviedol žiadne iné okolnosti, ako pred súdom prvého stupňa, ktoré by mohli mať za následok iné rozhodnutie vo veci. Uviedla, že od poslednej súdnej úpravy o výživnom sa podstatne zvýšili odôvodnené potreby obidvoch maloletých detí v každom smere primerane ich veku. Vyjadrila názor, že súd prvého stupňa správne posúdil konanie otca, ktorý sa bez dôležitého dôvodu vzdal výhodnejšieho zamestnania, pretože dvojstranným právnym úkonom urobeným slobodne a vážne došlo u neho k zmene pracovných úloh a ich rozsahu prideľovania a teda aj následne k primeranému zníženiu príjmu. Súd prvého stupňa správne pri rozhodovaní vychádzal z potencionality príjmu otca a z jeho zjavne nevyužitých možností zabezpečiť si príjem aj inou formou, prípadne mimo bydliska a plniť si svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť. Tvrdenia otca, v zmysle ktorých by bol prepustený z práce ak by neuzavrel dohodu so zamestnávateľom, označila za nepreukázané a s prihliadnutím na situáciu na trhu práce v segmente automobilového priemyslu za bezpredmetné. K námietkam otca voči jej dovolenke s deťmi uviedla, že túto uhradila z úveru, ktorý až doposiaľ spláca, pretože obidve deti sú alergické a lekár im doporučil pobyt pri mori. V závere vyjadrenia uviedla, že otec maloletých detí neustále vyvíja snahy o zníženie výživného, pričom ani o jedno zo svojich detí nejaví skutočný záujem, neplní si riadne vyživovaciu povinnosť, preto musí byť táto opakovane vymáhaná exekučne. Aj vo vyjadrení k odvolaniu otca zdôraznila, že tento ako autoelektrikár má príjem z fušiek, vlastní nezaťažený nadštandardný trojizbový byt, garáž, autá a motocykle, ktorých vlastníkmi sú iba formálne jeho rodičia.

Kolízny opatrovník maloletých detí sa k odvolaniu otca nevyjadril.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa aj s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 2 písm. a/ O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení Zákona o rodine a zákonne rozhodol, ak návrh otca na zníženie výživného zamietol. Súd prvého stupňa vykonal všetky dôkazy relevantné pre rozhodnutie, v súlade s § 132 O.s.p. vyhodnotil dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, v dôsledku čoho je odôvodnenie napadnutého rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil. Konajúci súd sa vysporiadal s námietkami otca uplatnenými v odvolaní, pretože tieto tvorili jeho obranu už v priebehu konania na súde prvého stupňa a otec ani v priebehu odvolacieho konania neuviedol žiadne relevantné skutočnosti majúce za následok iné rozhodnutie o jeho návrhu. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 219 ods. 2 dodáva, že plnenie vyživovacej povinnosti rodičov voči deťom je ich zákonnou povinnosťou, pri určení ktorej súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Výživné má bez ďalšieho prednosť pred inými výdavkami rodičov a pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Pri určení výživného súd prihliada na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku alebo majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie (§ 62 ods. 1, 2, 4, 5 a § 75 ods. 1 Zákona o rodine). Ustanovenie § 75 ods. 1 Zákona o rodine účinného od 1.4.2005 zaradil majetkové pomery povinného medzi všeobecné podmienky určenia rozsahu vyživovacej povinnosti a rozšíril východiská na zisťovanie takzvanej potencionality príjmov. Princíp potencionality má prednosť pred princípom fakticity aj v prípade, že povinný berie na seba neprimerané majetkové riziká, ktorá zahŕňajú takú činnosť, ktorá ohrozuje dosiahnutie príjmu, resp. priamo vyvoláva stratu a súčasne možnosť poskytovania výživného. Ak sa tvrdený príjem javí ako nepravdivý, je povinnosťou súdu prihliadnuť na celkové majetkové pomery a tzv. potencionalitu príjmov, t.j. k jeho zjavne nevyužitým schopnostiam. Žiadny účinný zákon Slovenskej republiky nezakotvuje jeho povinnosť pracovať. Nezakotvuje ani právo, resp. povinnosť pracovať v odbore, v ktorom je osoba vyučená. Zákon o rodine však zakotvuje výslovne povinnosť rodiča živiť svoje dieťa (§ 62 ods. 1 Zákona o rodine), takže nemôže obstáť ani argumentácia otca, že zo súčasného jeho priemerného mesačného zárobku nie je schopný platiť doposiaľ určené výživné a toto dokonca považuje za likvidačné. Potencionálny príjem otca nie je ten, ktorý skutočne zarobí, ale to, čo je objektívne možné, aby zarobil s ohľadom na svoj vek, zdravotný stav, kvalifikáciu, odbornosť, nadanie, vedomosti, zručnosti, pracovné skúsenosti a tiež situáciu na trhu práce. Je potrebné zdôrazniť, že z ust. § 75 ods. 1 vety druhej Zákona o rodine nevyplýva, že vzdanie sa výhodnejšieho zamestnania, zárobku alebo majetkového prospechu musí mať špekulatívny charakter za účelom pokusu uniknúť vyživovacej povinnosti. Toto ustanovenie je potrebné aplikovať aj na prípady, ak sa povinný bez vážneho dôvodu vzdá výhodnejšieho zamestnania poskytujúceho mu väčší príjem. Na zníženie príjmu povinného rodiča je možné prihliadnuť iba v prípade preukázania dôležitého dôvodu, ktorý vznikol objektívne bez zavinenia povinného rodiča, ktorý môže byť napríklad výrazné zhoršenie zdravotného stavu znemožňujúceho doterajší výkon práce, skončenie pracovného pomeru z organizačných dôvodov a podobne, teda z dôvodu, ktorý povinný rodič nemôže ovplyvniť. V tejto právnej veci otec dobrovoľne uzatvoril dodatok k pracovnej zmluve, na základe ktorého sa znížil rozsah jeho prác a samozrejme následne aj jeho čistý mesačný zárobok. Odvolací súd sa plne stotožňuje s odôvodnením súdu prvého stupňa najmä v časti, v ktorej konštatuje, že so zreteľom na žiadanú profesiu otca na trhu práce, je tento schopný si zabezpečiť zdroj príjmu, z ktorého je následne schopný plniť si vyživovaciu povinnosť voči svojim trom maloletým deťom tak, ako doposiaľ bola určená, najmä so zreteľom, že od poslednej súdnej úpravy uplynula doba štyri a pol roka, počas ktorej sa odôvodnené potreby maloletých detí podstatne zvýšili v každom smere a na ich úhrade sa musia podieľať obidvaja rodičia. Odvolací súd vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa a uvedených úvah dospel k presvedčeniu, že otec maloletých detí vzhľadom na svoj vek (42 rokov) a doterajšie pracovné skúsenosti bol a je schopný zabezpečiť si finančné prostriedky na uspokojovanie vlastných potrieb aspoň v minimálnom rozsahu, preto možno od neho spravodlivo žiadať, aby rovnaký štandard umožnil svojim maloletým deťom formou výživného. V tejto súvislosti odvolací súd tiež poznamenáva, že otec neprejavuje záujem o maloleté deti napriek tomu, že prejav otcovskej lásky si skutočne nevyžaduje žiadne finančné prostriedky, čo dovoľuje záver, že otec okrem platenia výživného si neplní žiadne z ostatných rodičovských práv a povinností upravených Zákonom o rodine. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil a na zdôraznenie jeho správnosti ho doplnil o ďalšie dôvody.

Toto rozhodnutie senát prijal v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.