KSKE/6S/340/2012


(zdroj)
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6S/340/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012201357 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 11. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Naď ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7012201357.5



ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Naďa a členov senátu JUDr. Tamary Sklenárovej a JUDr. Juraja Tymka v právnej veci žalobcov: 1) Obec Boťany, Kvetná 243/1, 076 43 Boťany, 2) Pozemkové spoločenstvo - urbárska spoločnosť Boťany so sídlom Hlavná 237, 076 43 Boťany, 3) K. J., nar. 7.XX.XXXX, D. D. Č.. X, 4) W. N., nar. XX.X.XXXX, D. D. Č.. XX, právne zastúpených JUDr. Zsolt Hodosim, advokátom so sídlom Veľkoblahovská 6750, 929 01 Dunajská Streda, proti žalovanému Okresnému úradu Košice, Komenského 52, 041 26, Košice, za účasti účastníka konania Q. C., bytom Q. Č.. XXX, XXX XX Q., právne zastúpeného JUDr. Andrejom Molnárom, advokátom so sídlom Majlátha 2518/14, 077 01 Kráľovský Chlmec, o preskúmanie rozhodnutia bývalého Krajského lesného úradu Košice č. 2012/00324-2 z 18.09.2012, takto

rozhodol:

Podľa § 250j ods. 2 písm. d), e) O. s. p. z r u š u j e rozhodnutie Krajského lesného úradu Košice č. 2012/00324-2 z 18.9.2012, ako aj rozhodnutie Obvodného lesného úradu Michalovce č. 2012/00168- Ga z 22.6.2012 a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

Žalobcom priznáva právo na náhradu trov konania v sume 1136,66 Eur, ktorú je žalovaný povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobcov do 10 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

Účastníkovi konania Ladislavovi Vasiľovi nepriznáva právo na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

I.

1. Žalobcovia v 1. až 4. rade sa spoločnou žalobou zo 14.11.2012, podanou v lehote uvedenej v ustanovení § 250b ods. 1 O.s.p. domáhali preskúmania rozhodnutia Krajského lesného úradu Košice č. 2012/00324-2 z 18.09.2012, ktorým uvedeným administratívny orgán zaniknuvší v priebehu súdneho preskúmavacieho konania ako správny orgán druhého stupňa zamietol odvolanie žalobcov v 1. a 2. rade a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Obvodného lesného úradu Michalovce č. 2012/00168-Ga z 22.06.2012 o schválení zmlúv o nájme výkonu práva poľovníctva podľa § 16 ods. 1 zákona č. 23/1962 Zb. o poľovníctve v znení neskorších predpisov medzi Q. C. - SHR, Q. XXX ako nájomcom a prenajímateľmi uvedenými vo výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia z 22.06.2012.

Uvedené rozhodnutie správnych orgánov boli vydané na základe rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k. 6S/5373/2010-119 zo 16.02.2012, ktorým Krajský súd v Košiciach zrušil predchádzajúce administratívne rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov v danej právnej veci a vec vrátil Krajskému lesnému úradu Košice na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, a to v súlade s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 4Sžo/41/2010 z 15.03.2011, ktorým Najvyšší súd SR zrušil pôvodný rozsudok Krajského súdu v Košiciach č.k. 6S/5373/2010-49 z 01.07.2010. 2. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení č.k. 4Sžo/41/2010 z 15.03.2011, ktorým zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach č.k. 6S/5373/2010-49 z 01.07.2010 okrem iného uviedol:

„Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že efektívny súdny prieskum rozhodnutí štátnych orgánov za účelom zabezpečenia práv a záujmov jednotlivcov je základným prvkom systému ochrany ľudských práv.

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na nezávislom a nestrannom súde. Tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy vykonáva.

Vykladať a aplikovať zákony je v právomoci všeobecných súdov, pričom tento výklad nesmie byť arbitrárny a musí byť náležite odôvodnený. Rozhodnutie súdu musí byť odôvodnené a musí byť z neho dostatočne zrejmé na základe čoho súd dospel k svojmu rozhodnutiu. Aj keď nie je nevyhnutné, aby sa súd vysporiadal s úplne všetkými argumentmi účastníkov, vyjadrenie, ktoré bolo akceptované a mal rozhodujúci vplyv na výsledok sporu musí byť zdôvodnené jasne a nepochybne. Odôvodnenie rozsudku musí byť písomné a musí obsahovať odpovede súdu na všetky argumenty prednesené stranami, ktoré viedli k rozhodnutiu. Rozsah tejto povinnosti závisí od povahy rozsudku. Dôvody musia byť špecifikované s ohľadom na skutkové okolnosti prípadu a nielen odkazovať na určité časti zákonov. Akýkoľvek nedostatok alebo neadekvátnosť v odôvodnení môže viesť k neplatnosti rozsudku z formálnych dôvodov.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku, tak ako je uvedené vyššie, nie je vôbec zrejmé, ktoré skutočnosti považoval krajský súd za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Už vôbec nemožno konštatovať, že odôvodnenie rozsudku je presvedčivé.

Odvolací súd sa nestotožňuje so stanoviskom krajského súdu, že nemohol preskúmať dôvody žaloby, ktoré neboli uplatnené v odvolaní proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu. Podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku je odvolací správny orgán povinný preskúmať zákonnosť prvostupňového rozhodnutia v celom rozsahu a nie len z dôvodov namietaných v odvolaní. Z uvedeného potom vyplýva, že súd na základe dôvodov žaloby (uvedených najmä v bodoch na str. 3 a 4) sa mal a mohol zaoberať všetkými žalobcom uvedenými dôvodmi žaloby bez ohľadu na to, v akom rozsahu a ako formuloval dôvody v odvolacom správnom konaní.

Odvolací súd dáva do pozornosti, že úlohou súdu v preskúmavacom konaní je preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia správneho orgánu v medziach žaloby, pričom v danom prípade krajský súd tento prieskum v podstatnej časti vôbec neurobil. Nevysporiadal sa s podstatnými námietkami žalobcu, že či Q. C. - SHR, IČO: 35 372 566 si mohol alebo nemohol prenajať výkon práva poľovníctva od vlastníkov poľovných pozemkov, alebo či toto právo (prenajať si výkon práva poľovníctva) svedčilo Q. C. ako fyzickej osobe nepodnikateľovi. Ďalej by mal krajský súd zvážiť možnosť, či je potrebné, aby pribral do konania ako účastníkov tých, ktorí by sa prípadným zrušením rozhodnutia mohli cítiť dotknutí na svojich právach a povinnostiach (§ 250 ods. 1 OSP) a taktiež sa riadne vysporiadať s námietkou žalobcu, či zmluva o výkone práva poľovníctva uzavretá medzi LESY SR, š.p. a Q. C. - SHR, mohla byť v čase jej podpisu aj uzavretá alebo ide o absolútne neplatný právny úkon, keďže v tom čase (jej podpisu) nemal ani platný poľovný lístok ani ako fyzická osoba, nepodnikateľ.“

3. V následne vydanom rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k. 6S/5373/2010-119 zo 16.2.2012 Krajský súd v Košiciach odôvodňujúc zrušenie rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov vydané v predchádzajúcom správnom konaní z právnych dôvodov uvedených v ustanovení § 250j ods. 2 písm. d) O. s. p. o.i. uviedol:

„Súd v novom konaní opätovne preskúmal rozhodnutie žalovaného správneho orgánu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v žalobe, postupom podľa ust. § 244 a § 247 a nasl. O.s.p. a po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného a pri rešpektovaní právneho názoru odvolacieho súdu, ktorý je pre podriadený súd záväzný, dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, a preto podľa § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p. žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu druhého stupňa, ako aj správneho orgánu prvého stupňa zrušil a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie.

Z obsahu administratívnych spisov prvostupňového a druhostupňového správneho orgánu je zrejmý nasledovný skutkový stav. Žiadosťou doručenou Obvodnému lesnému úradu v Michalovciach dňa 27.08.2009, právny subjekt - Q. C., samostatne hospodáriaci roľník, Q. XXX, IČO: 35 572 566 požiadal o schválenie nájomných zmlúv podľa § 16 ods. 1 zákona č. 23/1962 Zb., podpísaných pred 01.09.2009 na výkon práva poľovníctva v poľovnom revíre č. XX D., uzavretých medzi ním ako nájomcom a v žiadosti uvedenými prenajímateľmi. K tejto žiadosti zároveň priložil potvrdenie Štatistického úradu SR zo dňa 03.01.2007, o pridelení IČO, z ktorého zároveň vyplýva zmena týkajúca sa rozšírenia registrovaných odvetví ekonomickej činnosti, ako aj rozhodnutie Obce Leles zo dňa 02.01.2007, ktorým sa rozšíril predmet činnosti v osvedčení o zápise do SHR o tam uvedené činnosti (okrem iného aj - lov, odchyt zveri a odchov zveriny vrátane súvisiacich služieb). Jednotlivé nájomné zmluvy (uzavreté v období od 15.05.2007 do 28.08.2009), schválenie ktorých Q. C., samostatne hospodáriaci roľník, žiadal, boli uzavreté medzi jednotlivými prenajímateľmi a ním ako nájomcom. Spoločným znakom všetkých uzavretých nájomných zmlúv je to, že ich predmetom je nájom výkonu práva poľovníctva k poľovným pozemkom uznaným za poľovný revír č. XX D., ktoré sú vo vlastníctve alebo v správe prenajímateľov. K schváleniu uvedených zmlúv došlo vyššie uvedeným rozhodnutím Obvodného lesného úradu v Michalovciach č. 2009/00532/4-Fer zo dňa 07.10.2009.

Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 23/1962 Zb., občania s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky, ktorí majú platné poľovné lístky, môžu vytvárať poľovnícke združenia alebo iné poľovné spoločnosti (ďalej len "poľovnícke združenia") na to, aby spoločne vykonávali v poľovných revíroch právo poľovníctva. Poľovnícke združenie je právnickou osobou.

Podľa § 14 ods. 2 a 3 zákona č. 23/1962 Zb., vlastník poľovného revíru alebo vlastníci spoločného poľovného revíru môžu právo poľovníctva vykonávať sami, alebo môžu tento výkon za odplatu prenajať. Pri nájme výkonu práva poľovníctva je jeho súčasťou oprávnenie vstupovať v nevyhnutnej miere na poľovné pozemky. Výkon práva poľovníctva možno prenajať poľovníckemu združeniu alebo inej právnickej alebo fyzickej osobe, pre ktoré platí § 4 primerane.

Podľa § 32 ods. 1 a 2 zák. č. 71/1967 Zb., správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán.

Podľa § 46 zák. č. 71/1967 Zb., rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

Podľa § 47 ods. 3 zák. č. 71/1967 Zb., v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

Zákon č. 23/1962 Zb. o poľovníctve bol zrušený zákonom č. 274/2009 Z. z. o poľovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.09.2009. Podľa § 80 ods. 3 zákona č. 274/2009 Z. z., sa však správne konania začaté pred 1. septembrom 2009 dokončia podľa doterajšieho právneho predpisu. Týmto (doterajším) právnym predpisom je v uvedenom prípade práve zákon č. 23/1962 Zb., keďže správne konanie sa začalo na základe návrhu - žiadosti zo dňa 27.08.2009, ktorý podal právny subjekt - Q. C., samostatne hospodáriaci roľník, Q. XXX, IČO: 35 572 566. Ako už bolo vyššie uvedené, rozhodnutím Obvodného lesného úradu v Michalovciach č. k. 2009/00532/4-Fer, boli schválené zmluvy o nájme výkonu práva poľovníctva uzavreté medzi Q. C., samostatne hospodáriacim roľníkom, Q. XXX, IČO: 35 572 566 ako nájomcom a jednotlivými prenajímateľmi. Uvedenému rozhodnutiu predchádzalo konanie (začaté na základe žiadosti Q. C., samostatne hospodáriaceho roľníka, zo dňa 27.08.2009), ktoré vykonával Obvodný lesný úrad v Michalovciach ako prvostupňový správny orgán a po podaní odvolania žalobcom, žalovaný ako druhostupňový správny orgán. V tejto súvislosti tu vyvstáva otázka aké úlohy správne orgány mali a mohli vykonať, aby dospeli k skutkovo a právne presvedčivému zdôvodneniu, že Q. C., samostatne hospodáriaci roľník, je oprávnený na základe nájmu vykonávať právo poľovníctva. Hneď prvou úlohou, ktorou sa mali správne orgány zaoberať je posúdenie, či žiadateľ o schválenie nájmu na výkon práva poľovníctva spĺňa podmienku podľa cit. § 14 ods. 3 zákona č. 23/1962 Zb., a teda či je takým právnym subjektom, ktorému je možné právo výkonu poľovníctva prenajať za účelom, aby ho tento mohol vykonávať. Rovnako dôležité malo byť zistenie správnych orgánov, či žiadateľ o schválenie nájmu na výkon práva poľovníctva spĺňa podmienku disponovania platným poľovným lístkom (kedy bol poľovný lístok vydaný a pre koho), (§ 4 ods. 1 zákona č. 23/1962 Zb.). Žalovaný sa vo svojom rozhodnutí s uvedenými skutočnosťami vysporiadal tak, že konštatoval „Nájomca predložil aj rozhodnutie o rozšírení predmetu činnosti vydané Obcou Leles pod č. 1/2007, zo dňa 02.01.2007, v ktorom je okrem iného uvedený lov, odchyt zveri a odchov zveriny vrátane súvisiacich služieb“ a „Nájomná zmluva s Lesmi SR, š. p. Banská Bystrica bola účastníkmi zmluvy uzatvorená v roku 2007, žiadosť o jej schválenie na Obvodný lesný úrad Michalovce bola nájomcom predložená 27.08.2009, teda v dobe, keď nájomca mal platný poľovný lístok a účinná sa stane až právoplatným rozhodnutím Obvodného lesného úradu Michalovce“, súd považuje za nedostatočné vychádzajúc pritom z právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Z definície práva poľovníctva (§ 2 ods. 1 zákona č. 23/1962 Zb.) vyplýva, že je to súhrn presne špecifikovaných práv a povinností, ktoré nemožno v žiadnom prípade stavať do pozície predmetu činnosti samostatne hospodáriaceho roľníka ako podnikateľa. Pokiaľ ide o splnenie podmienky platného poľovného lístka, ako verejnej listiny osvedčujúcej oprávnenie jeho držiteľa loviť zver, správne orgány nekonkretizovali časovú súvislosť medzi dobou prenájmu výkonu práva poľovníctva pre Q. C., samostatne hospodáriaceho roľníka, a dobou vydania poľovného lístka, pričom nie je zrejmé, akému subjektu bol poľovný lístok vydaný, čo je podstatné z toho hľadiska, že nájomné zmluvy v pozícii nájomcu uzatváral Q. C., samostatne hospodáriaci roľník, Q. XXX, IČO: 35 572 566 a nie Q. C. ako občan. Správny orgán je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli dostatočne objasnené všetky okolnosti, ktoré sú jednak dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia) a takisto správny orgán musí zabezpečiť aby skutkové zistenia, ktoré pre neho vyplynuli z vykonaného dokazovania, čo najviac zodpovedali skutočnému stavu veci (presnosť zistenia).

Podľa § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p., súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v medziach žaloby dospel k záveru, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov.

Krajský súd preto, vychádzajúc z právne záväzného uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, po preskúmaní rozhodnutí správnych orgánov prvého a druhého stupňa, ako aj po preskúmaní obsahu administratívnych spisov vzťahujúcich sa na postup týchto orgánov dospel k právnemu záveru, že žalobou napadnuté rozhodnutie nie je dostatočným spôsobom odôvodnené, a preto ho hodnotí ako nepreskúmateľné a v zmysle citovaného ustanovenia O.s.p. ho zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. V ďalšom konaní je žalovaný viazaný právnym názorom súdu (§ 250j ods. 6 O.s.p.).“



II.

1. Správny orgán prvého stupňa - Obvodný lesný úrad Michalovce v prvostupňovom rozhodnutí č. 2012/00168-Ga z 22.06.2012, ktorým opätovne schválil podľa § 16 ods. 1 zákona č. 23/1962 Zb. o poľovníctve v znení neskorších predpisov predložené zmluvy o nájme výkonu práva poľovníctva medzi Q. C. - SHR, Q. XXX ako nájomcom a prenajímateľmi uvedenými vo výrokovej časti predmetného rozhodnutia o postúpení výkonu práva poľovníctva v poľovnom revíri č. XX D. uznanom rozhodnutím Obvodného lesného úradu v Michalovciach č. 2006/00562-Cek zo 14.12.2006 argumentoval vo vzťahu k požiadavkám na odôvodnenie administratívneho rozhodnutia vyplývajúcim z uznesenia NS SR č.k. 4Sžo/41/2010 a rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k. 6S/5373/2010-119 tak, že reagoval na námietky účastníkov konania - Rímskokatolíckej cirkvy Boťany, PS - ÚS Boťany a Obce Boťany, ktorí vo svojom „vyjadrení k podkladu rozhodnutia a spôsobu zistenia“ zo 04.06.2012 uviedli, že nájomca Q. C. nie je spôsobilý nadobudnúť status užívateľa poľovného revíru v zmysle ustanovenia § 14 ods. 3 v spojení s ustanovením § 4 zákona č. 23/1962 Zb. o poľovníctve v znení neskorších predpisov. V tejto súvislosti prvostupňový správny orgán v odôvodnení rozhodnutia z 22.06.2012 argumentoval nasledovne:

„Skutočnosť, že pán Q. C. (fyzická osoba - nepodnikateľ) vykonávajúci podnikateľskú činnosť pod obchodným menom Q. C. - SHR, IČO : 35 572 566 (fyzická osoba - podnikateľ) je zároveň od roku 2008 držiteľom platného poľovného lístka na tejto skutočnosti nič nemení, nakoľko ako nájomca vystupuje subjekt označený ako Q. C. - SHR, disponujúci vlastnou právnou subjektivitou (nejde o jednu a tú istú osobu).

K týmto otázkam je potrebné uviesť, že správny orgán musí vychádzať zo znenia príslušnej, na prípad sa vzťahujúcej legislatívy.

Zákon č. 23/1962 Zb. o poľovníctve v ustanovení § 14 uvádza:

(1) O výkone práva poľovníctva rozhoduje vlastník poľovných pozemkov uznaných za poľovný revír, ak ide o poľovné pozemky toho istého vlastníka (ďalej len „vlastník poľovného revíru“) alebo vlastníci poľovných pozemkov zlúčených alebo pričlenených do uznaného poľovného revíru (Ďalej len „vlastníci spoločného poľovného revíru“).

(3)Výkon práva poľovníctva možno prenajať poľovníckemu združeniu (§4) alebo inej právnickej alebo fyzickej osobe, pre ktoré platí § 4 primerane.

V § 4 cit. zákona o poľovníctve sa uvádza:

(1) Občania s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky, ktorí majú platné poľovné lístky, môžu vytvárať poľovnícke združenia alebo iné poľovné spoločnosti. (Ďalej len „poľovnícke združenia“) na to, aby spoločne vykonávali v poľovných revíroch právo poľovníctva. Poľovnícke združenie je právnickou osobou.

V komentári k § 14 cit. zákona o poľovníctve sa uvádza:

Primeranosť použitia § 4 je daná rozdielnosťou subjektov - právnická osoba, fyzická osoba od poľovníckeho združenia. Platnosť § 4 samotná má zaručiť osobitnú spôsobilosť nájomcu. Z uvedeného treba mať za to, že nájomca poľovného revíru: - má byť občan Slovenskej republiky s trvalým pobytom na jej území alebo právnickou osobou zriadenou podľa práva Slovenskej republiky so sídlom na jej území, zakladateľom, resp. spoločníkom, či členom právnickej osoby môžu byť fyzické a právnické osoby uvedené pred bodkočiarkou - spoločník (člen) právnickej osoby alebo fyzická osoba má mať kvalifikačné predpoklady poľovníckeho hospodára alebo platný poľovný lístok, alebo musí nájomca poľovného revíru takéto osoby v potrebnom rozsahu zamestnávať.

Z pohľadu zákona č. 23/1962 Zb. je žiadateľ Q. C. - SHR a Q. C., ako fyzická osoba - občan jedným a tým istým subjektom. Zákon výslovne uvádza, že výkon práva poľovníctva je možné prenajať právnickej alebo fyzickej osobe, pričom nerozlišuje podnikateľské a nepodnikateľské subjekty.

Na viac je potrebné poukázať aj na znenie čl. 2 Ústavy SR, kde sa uvádza, že každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Zákon o poľovníctve neobsahuje žiadne obmedzenie, ktoré by vylučovalo žiadateľa Q. C. - SHR ako fyzickú osobu z možnosti výkonu práva poľovníctva.

Ďalším vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žiadateľ Q. C. v čase podania žiadosti disponoval poľovným lístkom, ktorý mu bol vydaný dňa 15.12.2008. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že podľa platnej legislatívy sa poľovné lístky vydávajú občanom, pričom zákon nerozlišuje podnikateľov od nepodnikateľov. Na základe uvedeného je možné teda uzavrieť, že žiadateľ Q. C. - SHR disponoval v čase podania žiadosti platným poľovným lístkom a nepochybne bol takým subjektom, ktorému je možné výkon práva poľovníctva prenajať.

V ďalej námietke účastníkov konania zo dňa 4.6.2012 uvádza:

Podľa ustanovenia § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka právny úkon, ktorého predmetom je plnenie nemožné, je neplatný.

Podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je aj právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo sa prieči dobrým mravom.

Uvedené ustanovenia OZ predstavuje prípady tzv. absolútnej neplatnosti právnych úkonov, ktorá nastáva priamo zo zákona, pôsobí od začiatku a voči každému. Každý kto má na tom naliehavý právny záujem, môže sa jej bez časového obmedzenia dovolávať súdnou i mimosúdnou cestou. Súdy a orgány verejnej správy musia na tento druh neplatnosti prihliadať aj bez návrhu z úradnej moci (ex offocio), nakoľko verejný záujem tu prevažuje nad osobnými záujmami účastníkov absolútne neplatného právneho úkonu.

K námietkam týkajúcim sa platnosti uzatvorených zmlúv predložených so žiadosťou na schválenie je potrebné uviesť, že správny orgán tieto posudzuje v čase ich predloženia a z hľadiska kritérií vyžadovaných zákonom o poľovníctve a nadväzujúcich právnych predpisov.

Podľa § 16 ods. 1 zák. č. 23/1962 Zb. o poľovníctve v znení neskorších predpisov zmluva o postúpení výkonu práva poľovníctva sa musí uzavrieť písomne na čas 10 rokov. Pre platnosť tejto zmluvy, jej zmenu alebo predĺženie treba schválenie príslušného správneho orgánu. Príslušný správny orgán posudzuje takúto zmluvu z hľadiska dodržania právnych predpisov upravujúcich oblasť poľovníctva.

V tejto súvislosti poukazujeme na stanovisko Najvyššieho súdu, z ktorého vyplýva, že jedine súd má právomoc rozhodovať o platnosti alebo neplatnosti právnych úkonov. Na viac je potrebné poukázať na fakt, že predmetné nájomné zmluvy mali k dispozícii a rozhodovali o nich ako krajský súd, tak aj Najvyšší súd SR, a ani jeden zo súdov sa nevyjadril v tom zmysle, že by malo ísť o absolútnu neplatnosť právneho úkonu, aj keď by tak mali urobiť z úradnej povinnosti.

Správny orgán teda zastáva názor, že nájomné zmluvy sú platné a námietky, týkajúce sa neplatnosti nepovažuje za dôvodné.

V ďalšej námietke účastníkov konania zo dňa 4.6.2012, ako aj liste doručenému tunajšiemu úradu dňa 8.6.2012, doručeným JUDr. Atilom Bohácsom, advokátom, Hlavná 796/69 Kráľovský Chlmec, splnomocneným zástupcom Obce Boťany sa poukazuje na nezrovnalosť medzi údajom vo výmere v správe SPF Bratislava uvádzanom v zmluve uzatvorenej s Q. C., kde sa uvádza výmere 849,60 ha a výmerou, ktorou disponuje prenajímateľ ku dňu 2.5.2012, čo je 386,49 ha. Ďalej sa tam uvádza, že správny orgán nezistil presne a úplne skutočný stav veci....dokazovanie v tomto smere nebolo zo strany OLÚ vykonané ani na základe spochybnenia tejto výmery účastníkom konania....Tieto skutočnosti zároveň jednoznačne preukazujú aj porušenie ust. § 32 ods. 1, ods. 2 Správneho poriadku. Správny orgán doposiaľ oprel svoju právnu kvalifikáciu o skutkový stav, ktorý v skutočnosti neexistuje.

Článok II. ods. 1 zák. č. 23/1962 Zb. o poľovníctve v znení zák. NR SR č. 99/1993 Z.z. uvádza:

(1) Práva vlastníkov poľovných pozemkov, ktorých pobyt nie je známy, alebo ktorí si svoje práva podľa tohto zákona neuplatnia, vykonáva Slovenský pozemkový fond, ak ide o poľnohospodárske pozemky a Slovenský lesný pozemkový fond, ak ide o lesné pozemky.

Novela zákona o poľovníctve č. 99/1993 Z.z. bola NR SR prijatá na prechodné obdobie do prijatia nového zákona. V komentári k čl. II sa uvádza: Je potrebné toto obdobie prijatia nového zákona upraviť. V ďalšom je potrebné upraviť aj otázku neznámych vlastníkov, ktorých zastupovanie je predovšetkým riešené v zákone č. 229/1991 Zb. v znení neskorších predpisov. Zároveň je potrebné riešiť aj otázku zmlúv o nájme výkonu práva poľovníctva, ktorých platnosť uplynutím doby nedokončí. Vzhľadom na toto ustanovenie zákona, správny orgán ani nemusel špecifikovať pozemky v správe SPF, mal presnú výmeru poľovného revíru, v ktorej si uplatňovali svoje práva známi vlastníci a ostatná výmera bola rozdelená podľa druhu pozemku pre jednotlivých správcov (SPF alebo Lesy SR). Samozrejme, tento údaj bol časovo veľmi menlivý z dôvodu k pozemkom v správe SPF sú SPF Bratislava poskytované priamo Úradom geodézie, kartografie a katastra SR a podľa okresov aj príslušným regionálnym odborom SPF, teda sú identické s údajmi nachádzajúcimi sa na správach katastra. Tieto sú následne spracované programom identifikácia pozemkov (IPF), kde na základe daných výberov sú podľa jednotlivých katastrálnych území vyčlenené pozemky v správe a nakladaní SPR, nie pozemky vlastnícky vysporiadané. Tento údaj správny orgán doplňuje údajom o výmeru pozemkov vlastnícky vysporiadanú, ale ktorí si svoje práva v zmysle tohto zákona neuplatnia. Pri následnej zmene týchto údajov a žiadosti užívateľa poľovného revíru, SPF pristupuje raz ročne k vypracovaniu dodatkov k zmluve.

Pri účinnosti nového zákona č. 274/209 Z.z. o poľovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov sa tento údaj získava z príslušnej správy katastra a nezahrňujú sa do jeho hodnoty údaje vlastníkov, ktorí si svoje práva neuplatnili, preto SPF Bratislava deklaroval ku dňu 2.5.2012 výmeru vo svojej správe len 368,4915 ha. Správny orgán však koná vo veci žiadosti ešte zo dňa 27.8.2009 a preto môže zohľadňovať údaje len k tomuto termínu.

Na ďalšie námietky uvedené v liste Obce Boťany prezentované zástupcom JUDr. Atilom Bohácsom bolo mu odpovedané osobne a uvedené vysvetlenia a argumenty boli z jeho strany akceptované.

Vzhľadom na skutočnosť, že Q. C. žiadosť vydokladoval podpísanými nájomnými zmluvami na výmere predstavujúcej viac ako 50 % (69%) z celkovej výmery poľovnej plochy poľ. revíru Boťany. Obvodný lesný úrad Michalovce vydal predmetné rozhodnutie, aj keď ostatní vlastníci resp. splnomocnení užívatelia poľovných pozemkov ešte nepostúpili zmluvne výkon práva poľovníctva v prospech nájomcu - Q. C..

Poľovný revír č. XX D. sa v danom prípade posudzuje ako vec spoločná a o spoločnej veci rozhoduje nadpolovičná väčšina vlastníkov, počítaná podľa podielov výmery poľovných pozemkov v zmysle § 139 Občianskeho zákonníka.

2. Krajský lesný úrad Košice preskúmavané rozhodnutie č. 2012/00324-2 z 18.09.2012, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie z 22.06.2012 oprel o skutkové zistenia a právne závery správneho orgánu prvého stupňa, s ktorými sa stotožnil a ďalej právne argumentoval nasledovne:

„Podľa § 14 ods. 1 a 2 zákona č. 99/1993 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 23/1962 Zb. o poľovníctve v znení neskorších predpisov (zákon o poľovníctve), o výkone práva poľovníctva rozhoduje vlastník poľovných pozemkov uznaných za poľovný revír, ak ide o poľovné pozemky toho istého vlastníka, alebo vlastníci poľovných pozemkov zlúčených alebo pričlenených do uznaného poľovného revíru. Vlastník poľovného revíru alebo vlastníci spoločného poľovného revíru môžu právo poľovníctva vykonávať sami (! 2 ods. 2 cit. zákona), alebo môžu tento výkon za odplatu prenajať (§ 16 cit. zákona).

Podľa § 14 ods. 2 a 3 zákona o poľovníctve, vlastník poľovného revíru alebo vlastníci spoločného poľovného revíru môžu právo poľovníctva vykonávať sami, alebo môžu tento výkon za odplatu prenajať. Pri nájme výkonu práva poľovníctva je jeho súčasťou oprávnenie vstupovať v nevyhnutnej miere na poľovné pozemky. Výkon práva poľovníctva možno prenajať poľovníckemu združeniu (§ 4) alebo inej právnickej alebo fyzickej osobe, pre ktoré platí § 4 primerane.

Podľa Čl. II ods. 1 k zákonu č. 99/1993 Z.z. práva vlastníkov poľovných pozemkov, ktorých pobyt nie je známy, alebo ktorí svoje práva podľa tohto zákona neuplatnia, vykonáva Slovenský pozemkový fond.

Podľa Čl. II. ods. 11 k zákonu č. 99/1993 Z.z., za poľovné pozemky vlastníkov, ktoré sú menšie ako 10 ha, prislúcha nájomné obcí, v ktorej katastri sa tieto pozemky nachádzajú.

V rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. 6S/5373/2010 zo dňa 16.02.2012, ktorý vychádza z právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je uvedené, že správne orgány mali posúdiť, či žiadateľ o schválenie nájmu na výkon práva poľovníctva spĺňa podmienku podľa citovaného § 14 ods. 3 zákona o poľovníctve, a teda či je takým právnym subjektom, ktorému je možné právo výkonu poľovníctva prenajať za účelom, aby ho tento mohol vykonávať. Rovnako dôležité malo byť zistenie správnych orgánov, či žiadateľ o schválenie nájmu na výkon práva poľovníctva spĺňa podmienku disponovania platným poľovným lístkom (kedy bol poľovný lístok vydaný a pre koho). Pokiaľ ide o splnenie podmienky platného poľovného lístka, ako verejnej listiny osvedčujúcej oprávnenie jeho držiteľa loviť zver, správne orgány nekonkretizovali časovú súvislosť medzi dobou prenájmu výkonu práva poľovníctva pre Q. C., samostatne hospodáriaceho roľníka a dobou vydania poľovného lístka, pričom nie je zrejmé, akému subjektu bol poľovný lístok vydaný, čo je podstatné z toho hľadiska, že nájomné zmluvy v pozícii nájomcu uzatváral Q. C., samostatne hospodáriaci roľník (SHR), Q. XXX, IČO: 35 575 566 a nie Q. C. ako občan.

Prvostupňový správny orgán pri posúdení oprávnenosti Q. C. - SHR ako žiadateľa o schválenie nájmu výkonu práva poľovníctva, vychádzal z ustanovenia § 14 zákona o poľovníctve, vrátane komentára k tomuto ustanoveniu, v zmysle ktorého nájomca poľovného revíru má byť občan Slovenskej republiky s trvalým pobytom na jej území alebo právnickou osobou zriadenou podľa práva Slovenskej republiky so sídlom na jej území. Zákonodarca novelou zákona č. 23/1962 Zb. o poľovníctve, vydanou pod č. 99/1993 Z.z. (§ 14 ods. 1), vzhľadom na zmenu spoločenských pomerov nanovo definoval pojmy ako napr. právo poľovníctva. Určil, že patrí vlastníkovi poľovného pozemku taktiež určil, že ho môžu vlastníci vykonávať sami, alebo ho prenajať právnickej alebo fyzickej osobe. Keďže z definície práva poľovníctva vyplýva, že je to súhrn presne špecifikovaných práv a povinností zákonodarca v § 15 ods. 1 zákona o poľovníctve stanovil povinnosť pre toho, kto vykonáva právo poľovníctva, teda užívateľa poľovného revíru, na plnenie úloh podľa tohto zákona (teda aj práva poľovníctva) ustanoviť kvalifikovaného poľovníckeho hospodára. Poľovníckeho hospodára ustanovuje príslušný obvodný lesný úrad na návrh užívateľa poľovného revíru, teda na návrh vlastníka (vlastníkov) poľovného revíru v prípade, ak vlastník výkon práva poľovníctva zmluvou neprenajal, alebo na základe návrhu nájomcu, teda toho, komu vlastníci, splnomocnení zástupcovia vlastníkov, správca lesného majetku štátu alebo právnická osoba uvedená v zákone č. 99/1993 Z.z. zmluvou postúpili právo výkonu poľovníctva zmluvou, poľovníckeho hospodára ustanovuje obvodný lesný úrad až po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o schválení zmluvy.

Podľa § 47 ods. 1 Občianskeho zákonníka (OZ), ak zákon ustanovuje, že k zmluve je potrebné rozhodnutie príslušného orgánu, je zmluva účinná týmto rozhodnutím. Podľa § 47 ods. 2 OZ, ak sa do troch rokov od uzavretia zmluvy nepodal návrh na rozhodnutie podľa ods. 1, platí, že účastníci od zmluvy odstúpili.

Vlastníci, správca lesného majetku štátu, resp. právnická osoba uvedená v zákone č. 99/1993 Z.z. zmluvou prenajali výkon práva poľovníctva v PR Boťany na poľovných pozemkoch vo svojom vlastníctve alebo v správe v prospech Q. C. - SHR so sídlom Q. XXX, IČO: 35 572 566. Zmluvy boli uzatvorené v čase od 15.05.2007 do 31.08.2009. Q. C. vykonal skúšku z poľovníctva dňa 26.10.2008 a poľovný lístok ako verejná listina mu bola vydaná Okresnou organizáciou Slovenského poľovníckeho zväzu Trebišov dňa 15.12.2008. Poľovný lístok jem možné vydať len pre občana, fyzickú osobu a nie pre právnickú osobu. Q. C. - SHR, so sídlom Q. XXX podal na OLÚ Michalovce žiadosť o schválenie zmlúv na výkon práva poľovníctva dňa 27.08.2012, teda v čase keď ako fyzická osoba, občan, vlastnil poľovný lístok, čím primerane splnil dikciu ustanovenú v § 4 zákona o poľovníctve. Zároveň dodržal lehotu ustanovenú v § 47 ods. 2 OZ, a preto so subjektom Q. C.Ľ. - SHR, so sídlom Q. XXX, IČO: 35572566 konal OLÚ Michalovce ako s právnym subjektom v zmysle § 14 ods. 3 zákona o poľovníctve, nakoľko podľa § 16 ods. 1 zákona o poľovníctve zmluva o postúpení výkonu práva poľovníctva sa musí uzavrieť písomne na čas 10 rokov, pre platnosť tejto zmluvy, jej zmenu alebo predĺženie treba schválenie príslušného obvodného lesného úradu. Vlastníci poľovných pozemkov v PR Boťany, ako aj právnické osoby s pôsobnosťou na celom území Slovenskej republiky, ako sú Lesy Slovenskej republiky, š.p. Banská Bystrica a Slovenský pozemkový fond Bratislava uzatvorením zmlúv na prenájom výkonu práva poľovníctva v PR Boťany, ako právneho úkonu, tak nevybočili z rámca ustanoveného v § 37 ods. 2 OZ a v § 39 OZ.

K otázke stanovenia okruhu účastníkov konania možno uviesť, že úplný okruh účastníkov konania nie je konajúcemu prvostupňovému orgánu známy, preto začatie konania oznamuje aj verejnou vyhláškou v obciach, ktorých katastrálne územia zasahujú do predmetného poľovného revíru. OLÚ Michalovce o začiatku konania informoval verejnosť vyvesením oznámenia na svojej úradnej tabuli. Oznámenia o konaniach prostredníctvom internetu OLÚ Michalovce nezverejňuje. Stanoviť okruh účastníkov konania prostredníctvom katastrálneho portálu a následne týchto účastníkov konania jednotlivo na konanie pozývať doručením pozvánky nie je v reálnych možnostiach OLÚ Michalovce, navyše pri konaniach tohto typu, ktoré spravidla trvajú viac ako 30 dní by bol takto zistený okruh účastníkov konania veľmi krátko aktuálny. Vyššie uvedená prax stanovenia okruhu účastníkov konania je v rámci jednotlivých obvodných lesných úradov štandardná. Odvolateľ poukazuje na právny názor vyplývajúci z rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici dotýkajúci sa účastníctva a zastupovania účastníkov v konaní podľa zákona o pozemkových spoločenstvách, v ktorom je uvedené, aby správne orgány konali so všetkými účastníkmi konania, prípadne ich zástupcami, ktorých je však pred tým potrebné zistiť. Tu však je potrebné uviesť, že podľa zákona o pozemkových spoločenstvách sú pozemkové spoločenstva registrované s právnou subjektivitou alebo bez právnej subjektivity. Pri pozemkovom spoločenstve s právnou subjektivitou zastupuje navonok spoločenstvo výbor a spoločenstvo vzniká zmluvou o založení prílohou ktorej je zoznam podielnikov spoločnej nehnuteľnosti alebo konajú za neho všetci podielnici spoločnej nehnuteľnosti, čo vysvetľuje aj právny názor vyššie uvedeného súdu.

Formou verejného oznámenia určitého úkonu vznikajú bližšie neurčenému počtu adresátov niektoré práva alebo povinnosti. Ak vlastník pozemku si právo poľovníctva aktívne neuplatňuje, toto právo podľa Čl. II ods. 1 zákona č. 99/1993 Z.z. vykonáva Slovenský pozemkový fond (SPF). Obec zo zákona o poľovníctve priamo nezastupuje tzv. drobných vlastníkov poľovných pozemkov (do 10 ha) v konaní o schvaľovaní zmlúv, v zmysle Čl. II ods. 11 zákona č. 99/1993 Z.z., len poberá nájomné za poľovné pozemky vlastníkov, ktoré sú menšie ako 10 ha.

Čo sa týka určenia výmery poľovných pozemkov neznámych vlastníkov uvedenej v nájomnej zmluve uzavretej SPF Bratislava, v zmysle stanoviska SPF Bratislava, regionálneho odboru (RO) Trebišov zo dňa 18.12.2009, podklady k pozemkom v správe SPF sú SPF Bratislava poskytované priamo Úradom geodézie, kartografie a katastra SR podľa okresov príslušným regionálnym odborom SPF, teda sú identické s údajmi nachádzajúcimi sa na správach katastra. Tieto údaje sú následne spracované programom identifikácia pozemkov fondu (IPF), kde na základe daných výberov sú podľa jednotlivých katastrálnych území vyčlenené pozemky v správe a nakladaní SPF, nie pozemky vlastnícky vysporiadané. V stanovisku sa ďalej uvádza, že údaje sa menia každým dňom z dôvodu delimitácie pozemkov, vysporiadania vlastníctva a pod. Údaje uvedené v zmluve sú platné ku dňu jej vyhotovenia, SPF pristupuje raz ročne k vypracovaniu dodatkov k zmluve na základe žiadosti užívateľa PR. Údaje v uvedenej zmluve boli spracované presne podľa hraníc PR Boťany, sú overené, a preto SPF na nich trvá. K námietke odvolateľa, že pozemky deklarované v zmluve uzatvorenej s Reformovanou kresťanskou cirkvou, cirkevným zborom Čierna nie sú súčasťou PR Boťany odvolací orgán uvádza, že Zámennou zmluvou zo dňa 08.07.2011 došlo k zámene pozemkov medzi Reformovanou kresťanskou cirkvou, cirkevným zborom Čierna a spoločnosťou BODROGKOZ, a.s. so sídlom Čierna č. 106. Predmetné poľovné pozemky o výmere 7,94 ha sú súčasťou PR Boťany. Reformovaná kresťanská cirkev, cirkevný zbor Čierna ako jedna zo zmluvných strán a pôvodný vlastník, ktorý bol zároveň OLÚ Michalovce písomne upovedomený o začatí konania, túto skutočnosť konajúcemu orgánu neoznámil. Podľa čl. V. predmetnej zmluvy, na zmluvou neustanovené otázky sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka.

Na schválenie nájomných zmlúv sa okrem zákona o poľovníctve aplikuje aj ustanovenie § 139 OZ týkajúce sa spoločnej veci. Ako už odvolací orgán vyššie uviedol, zákon o poľovníctve ustanovuje v § 14 ods. 1, že o výkone práva poľovníctva rozhoduje vlastník poľovných pozemkov uznaných za poľovný revír, ak ide o poľovné pozemky toho istého vlastníka (ďalej len „vlastník poľovného revíru“) alebo vlastníci poľovných pozemkov zlúčených alebo pričlenených do uznaného poľovného revíru (ďalej len „vlastníci spoločného poľovného revíru“).

Novelou zákona č. 23/1962 Zb. o poľovníctve, vydanou pod č. 99/1993 Z. z. (§ 14 ods. 1), bol zavedený taktiež pojem „vlastník poľovného revíru“, resp. vlastníci spoločného poľovného revíru“, ako skrátený názov pre vlastníka poľovných pozemkov uznaných za poľovný revír, ak ide o toho istého vlastníka alebo vlastníkov poľovných pozemkov zlúčených alebo pričlenených do uznaného poľovného revíru.

V uvedenom prípade sa teda nejedná o neobmedzené uplatnenie práv vyplývajúcich z vlastníctva jednotlivého pozemku, pretože na samotnom pozemku nemožno vykonávať právo poľovníctva, ale o podiel na uplatňovaní svojich oprávnení v rámci poľovného revíru. K tomuto smeroval zákonodarca vyššie uvedenú formuláciu tak, že spoločnou vecou je samotný poľovný revír ako súbor poľovných pozemkov jednotlivých vlastníkov v rozhodnutím o uznaní poľovného revíru vymedzených hraniciach. Keďže je zrejmé, že nie všetci vlastníci spoločného poľovného revíru budú mať rovnaký názor na to, ako naložia napr. s výkonom práva poľovníctva, všeobecne platné ustanovenie § 139 OZ jednoznačne upravuje váhu oprávnenia jednotlivých vlastníkov podieľať sa na rozhodovaní o tom, ako naložia so spoločným poľovným revírom, a to veľkosťou podielu výmery poľovných pozemkov v ich vlastníctve z celkovej výmery revíru. V zmysle citovaného ustanovenia OZ na rozhodnutie stačí prostá väčšina podielov.

Odvolací orgán považuje vykonané zisťovanie vo veci za dostačujúce.“

III.

V žalobe zo 14.11.2012 žalobcovia prostredníctvom právneho zástupcu uviedli, že považujú napadnuté rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov za nezákonné pre ich rozpor so zákonom o poľovníctve, Občianskym zákonníkom, zákonom o súkromnom podnikaní občanov a správnym poriadkom, nevychádzajúce zo spoľahlivo zisteného stavu veci a zároveň nepreskúmateľné, pričom rovnako za nezákonné považujú aj konanie, ktoré predchádzalo vydaniu týchto rozhodnutí. Tvrdili, že postupom prvostupňového a druhostupňového správneho orgánu a ich rozhodnutiami boli ukrátení na svojich procesných aj hmotnoprávnych subjektívnych právach, najmä na právach účastníka konania v dôsledku vád správneho konania a na vlastníckom práve k ich pozemkom. V tejto súvislosti jednotlivé žalobné námietky konkretizovali nasledovne:

„Vo vzťahu k žalobcom v III. a IV. rade sa žiada dodať, že napriek tomu, že v ich prípade ide o vlastníkov poľovných pozemkov v rámci PR Boťany, OLÚ, ani žalovaný s nimi ako účastníkmi konania nekonali, a to napriek tomu, že postavenie účastníka konania im priamo vyplýva z ust. § 14 ods. 1 Správneho poriadku, podľa ktorého účastníkom konania je ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak v spojení s ust. § 2 ods. 2 zákona o poľovníctve v znení účinnom do 31. augusta 2009, podľa ktorého právo poľovníctva patrí vlastníkovi pozemku; vykonávať ho možno len podľa tohto zákona a predpisov vydaných na jeho vykonanie a ust. § 80 ods. 3 nového zákona o poľovníctve, podľa ktorého správne konanie začaté pred 1. septembrom 2009 sa dokončí podľa doterajšieho právneho predpisu. Na preukázanie existencie vlastníckeho práva žalobcov v III. a IV. rade títo poukazujú na nasledovné listy vlastníctva: žalobca v III.- XXXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, Ž. C. X.. W.: XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX (pozemky oboch žalobcov sa nachádzajú v k.ú. D., V. D., V. T.).

Z procesného hľadiska je nutné na základe uvedeného vytknúť postupu OLÚ i žalovaného základnú procesnú vadu, ktorá je sama o sebe dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia, a to, že nekonal v rámci správneho konania v predmetnej právnej veci so všetkými účastníkmi konania, ktorými sú vlastníci poľovných pozemkov tvoriacich PR Boťany (príkladom je aj nekonanie so žalobcami v III. a IV. rade). Tento právny názor odvodzujeme od ust. § 14 ods. 1 Správneho poriadku v spojení s ust. § 2 ods. 2 zákona o poľovníctve (každý vlastník poľovného pozemku je nositeľom zákonného práva vyplývajúceho z hmotnoprávneho predpisu).

Tak OLÚ ako aj žalovaný nekonali s opomenutými účastníkmi od počiatku konania, čoho dôkazom je to, že im neoznámil začatie predmetného správneho konania (porušenie ust. § 18 ods. 3 Správneho poriadku) a nedal im možnosť vyjadriť sa pred vydaním napadnutého rozhodnutia k jeho podkladu a k spôsobu jeho zistenia a prípadne navrhnúť jeho doplnenie (porušenie ust. § 33 ods. 2 Správneho poriadku) a najmä im nedoručili napadnuté rozhodnutia (porušenie ust. § 51 ods. 1 veta prví Správneho poriadku).

Zdôrazňujeme, že doručovanie verejnou vyhláškou je podľa ust. § 26 ods. 1 Správneho poriadku, ktoré je ustanovením kogentnej povahy, možno použiť výlučne v prípade, keď účastníci konania alebo ich pobyt nie sú známi, alebo pokiaľ to ustanovuje osobitný zákona. V danom prípade je nutné konštatovať, že v rámci správnych konaní o schvaľovaní zmlúv o nájme výkonu práva poľovníctva podľa ust. § 16 ods. 1 zákona o poľovníctve žiaden osobitný zákon neustanovuje ako spôsob doručovania verejnú vyhlášku. Čo sa týka posudzovania, či ide o známeho účastníka konania, resp. účastníka ktorého pobyt je správnemu orgánu známy, je nutné vychádzať z toho, že kataster nehnuteľností je verejne prístupný register obsahujúci o.i. údaje o vlastníckych právach k jednotlivým poľovným pozemkom.

V žiadnom prípade nie je možné stotožniť sa s bežnou aplikačnou praxou lesných úradov (obvodných a krajských), podľa ktorej sa v rámci správnych konaní s totožným predmetom konania koná len s tými vlastníkmi poľovných pozemkov, ktorí adresujú po vydaní upovedomenia o začatí konania (doručeného verejnou vyhláškou) lesným úradom podanie, ktorým si uplatňujú svoje práva a žiadajú, aby sa s nimi v rámci týchto konaní konalo ako s účastníkmi. Z postupu OLÚ i žalovaného je aj v danom prípade zrejmé, že čl. 2 ods. 1 zákon o poľovníctve, podľa ktorého práva vlastníkov poľovných pozemkov, ktorých pobyt nie je známy alebo ktorí si svoje práva podľa tohto zákona neuplatnili, vykonáva SPF, považoval za lex specialis vo vzťahu k ust. § 14 ods. 1 Správneho poriadku a naň nadväzujúce ustanovenia procesnej povahy priznávajúce účastníkom konania konkrétne procesné práva, resp. ukladajúce povinnosti.

Tento náš právny názor zdiela aj Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy na úseku poľovníctva a je prezentovaný v jeho usmernení č. 5342/2005-700 zo dňa 11.08.2005, podľa čl. III. bodu 3 ktorého účastníkmi konania sú všetci vlastníci, teda aj tí, ktorí s uzatvorením zmluvy nesúhlasia alebo ju odmietnu podpísať. Uvedomujeme si, že interné právne akty nie sú všeobecne záväzné a preto poukazujeme v tejto súvislosti aj na aplikačnú prax súdov, ktorá vychádza z totožnej právnej konštrukcie. V súvislosti s vymedzením okruhu účastníkov konaní o schválenie platnosti zmlúv o nájme výkonu práva poľovníctva podľa ust. § 16 zákona o poľovníctve, resp. možnosťou doručovania formou verejnej vyhlášky podľa ust. § 26 Správneho poriadku si dovoľujeme poukázať na právny názor súdov, podľa ktorého sa za účastníkov týchto správnych konaní považujú všetci známi vlastníci konania. Ich okruh je správny orgán povinný skúmať ex offo. Rovnaký právny názor vyplýva napr. z rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 23S/13/2008 zo dňa 30.04.2008, ktorý sa na strane 9. predmetného rozsudku vyjadril takto: „S poukazom na vyššie uvedené ustanovenia správneho poriadku a zákona o pozemkových spoločenstvách dotýkajúce sa účastníctva a zastupovania účastníkov v správnom konaní je potrebné, aby správne orgány konali so všetkými účastníkmi konania prípade ich zástupcami, ktorých je však pred tým potrebné zistiť. Na vlastné zistenie môže použiť register pozemkových spoločenstiev, výpisy z listov vlastníctva a vyžiadanie si prípadných ďalších listín a vyjadrení od účastníkov alebo ich orgánov.“ Rovnaký právny názor je obsiahnutý aj v rozsudkoch Krajského súdu v Banskej Bystrici týkajúcich sa rozhodnutí o uznaní poľovného revíru Dolný Gemer (Obvodný lesný úrad v Revúcej) a uznaní poľovného revíru Chválené (Obvodný lesný úrad v Žarnovici - rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 23S/42/2010-89 zo dňa 10. novembra 2010).

Orgány štátnej správy na úseku poľovníctva viackrát konštatovali vysoký počet účastníkov konania, čo však v žiadnom prípade nemôže byť na úkor zákonnosti konania a rozhodnutia. V tejto súvislosti si dovoľujeme citovať z obsahu vyššie uvedeného rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 23S/42/20010-89 zo dňa 10. novembra 2010: „So žalobcami sa malo konať bez ohľadu na to, že výmera ich pozemkov predstavuje len nízke percento z celkovej výmery plochy poľovných pozemkov, ktoré boli predmetom konania správneho orgánu.“

Právny názor žalovaného prezentovaný na 5. strane žalobou napadnutého rozhodnutia je v príkrom rozpore s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami ako aj ustálenou súdnou judikatúrou.

Opakovane zdôrazňujeme, že nesprávnym vymedzením okruhu účastníkov konania došlo následne aj k porušeniu ustanovení Správneho poriadku priznávajúcich týmto subjektom procesné oprávnenia, najmä k porušeniu ust. § 18 ods. 3, § 21 ods. 2 veta prvá, ust. § 33 ods. 2 a ust. § 51 ods. 1 veta prvá Správneho poriadku.

Z hľadiska oprávnenosti podania žaloby žalobcami v III. a IV. rade poukazujeme na ust. § 250 ods. 2 veta druhá OSP, podľa ktorého podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo. Predmetné ustanovenie prelamuje v prípade žalobcu v III. rade aj povinnosť vyčerpania riadnych opravných prostriedkov, zakotvenú v ust. § 247 ods. 2 OSP, podľa ktorého pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú nadobudlo právoplatnosť a čo sa týka posudzovania včasnosti podania žaloby, ust. § 250b ods. 1 OSP, podľa ktorého žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zameškanie lehoty nemožno odpustiť. V tejto súvislosti poukazujeme aj na ust. § 250b ods. 2, ods. 3 O.s.p., podľa ktorého ak žalobu podá niekto, kto tvrdí, že mu rozhodnutie správneho orgánu nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom konania malo konať, súd overí správnosť tohto tvrdenia a uloží správnemu orgánu doručiť tomuto účastníkov správne rozhodnutie a podľa okolnosti odloží jeho vykonateľnosť. Týmto stanoviskom súdu je správny orgán viazaný. Po uskutočnenom doručení predloží správny orgán spisy súdu na rozhodnutie o žalobe. Ak sa v rámci správneho konania po vykonaní pokynu súdu na doručenie správneho rozhodnutia začne konanie o opravnom prostriedku, správny orgán o tom súd bez zbytočného odkladu upovedomí. Súd postupuje podľa odseku 2, len ak od vydania rozhodnutia, ktoré nebolo žalobcovi doručené, neuplynula lehota troch rokov.

Čo sa týka vád samotných rozhodnutí, uvádzame, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj ním potvrdené rozhodnutie OLÚ nie sú v súlade s ust. § 46 Správneho poriadku o.i. pre rozpor s hmotnoprávnymi predpismi, konkretizovanými v ďalšom texte žaloby, ako aj pre rozpor so Správnym poriadkom. Podotýkame, že podľa súčasnej judikatúry je porušenie hmotnoprávnych ustanovení zo strany správneho orgánu vždy dôvodom na zmenu alebo zrušenie rozhodnutia. Napadnuté rozhodnutia navyše neobsahujú predpísané náležitosti a sú vydané na základe nesprávneho právneho posúdenia veci.

Na preukázanie opodstatnenosti predmetných tvrdení poukazujeme na nasledovné hmotnoprávne vady zmlúv o nájme výkonu práva poľovníctva, ku schváleniu platnosti ktorých v rámci predmetného správneho konania došlo:

Prioritne chceme upriamiť pozornosť súdu na skutočnosť (tak ako to bolo uvedené aj na ústnom pojednávaní zo dňa 29. septembra 2009, resp. v spoločnom vyjadrení žalobcov v I. a II. rade k podkladom rozhodnutia zo dňa 31. mája 2012), že nájomca nie je spôsobilý nadobudnúť status užívateľa poľovného revíru v zmysle ust. § 14 ods. 3 v spojení s ust. § 4 zákona o poľovníctve. Svoj právny názor opierame o skutočnosť, že ide o subjekt vykonávajúci činnosť podľa zákona o súkromnom podnikaní občanov.

Je nutné zdôrazniť, že činnosť samostatne hospodáriaceho roľníka podľa ust. § 12a zákona o súkromnom podnikaní občanov spočíva vo vykonávaní poľnohospodárskej výroby, ktorou sa v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia rozumie výlučne výroba výrobkov poľnohospodárskej výroby, úprava alebo iné spracovanie svojej poľnohospodárskej produkcie alebo príležitostné poskytovanie práce alebo výkonov v súvislosti s poľnohospodárskou výrobou. Skutočnosť, že pán Q. C. (fyzická osoba - nepodnikateľ) vykonávajúci podnikateľskú činnosť pod obchodným menom Q. C. - SHR, IČO: 35572566 (fyzická osoba - podnikateľ) je zároveň od roku 2008 držiteľom platného poľovného lístka, na tejto skutočnosti nič nemení. OLÚ v tejto súvislosti len cituje z komentára k ust. § 14 zákona o poľovníctve, ktoré nie je všeobecne záväzné a navyše z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva, aké dokazovanie v snahe preukázať spôsobilosť subjektu Q. C. - SHR nadobudnúť status užívateľa poľovného revíru vykonal. Navyše je nutné dodať, že zmluva medzi nájomcom a spoločnosťou Lesy SR, š.p. Banská Bystrica bola uzavretá ešte v roku 2007, t.j. v čase keď pán Q. C. ešte ani nebol držiteľom platného poľovného lístka.

Argumentáciu časti účastníkov konania zúčastnených na ústnom pojednávaní dňa 29. septembra 2009 týkajúcu sa danej problematiky OLÚ ani žalovaný nepovažoval za relevantnú, argumentovali (tak ako sme uviedli už skôr) komentárom k zákonu o poľovníctve. Na margo uvedeného tvrdenia si dovoľujeme položiť otázku, či sa potom môže stať užívateľom poľovného revíru aj fyzická osoba - podnikateľ podnikajúci na základe živnostenského oprávnenia s uvedeným predmetom podnikania napr. oprava obuvi, ak bude jeho zamestnanec alebo on sám držiteľom platného poľovného lístka.

Pán Q. C. na pojednávaní dňa 29. septembra 2009 uviedol, že predloží OLÚ listinný dôkaz (hovoril o potvrdení príslušného obecného úradu) preukazujúci oprávnenie vykonávať právo poľovníctva. V tejto súvislosti uvádzame, že samostatne hospodáriaceho roľníka zapisuje do evidencie obec, a to len na základe ohlásenia (nie koncesie), z čoho jednoznačne vyplýva, že nájomca si svoj „prísľub“ predložiť OLÚ relevantnú listinu oprávňujúcu ho ako samostatne hospodáriaceho roľníka vykonávať právo poľovníctva ani splniť nemôže (sám to ohlásiť obci nemôže a rovnako tak obec nemôže vydať povolenie na vykonávanie tejto činnosti). V súvislosti s posudzovaním spôsobilosti subjektu: Q. C. - SHR na nadobudnutie statusu užívateľa poľovného poukazujeme na to, že potvrdenie Štatistického úradu Slovenskej republiky o pridelení identifikačného čísla zo dňa 31. januára 2006, v ktorom je uvedené ako ďalšie registrované odvetvie ekonomickej činnosti: lov a odchyt zveri, ako aj Rozhodnutie o rozšírení predmetu činnosti č. 1/2007 zo dňa 02.01.2007 vydané obcou Leles, v ktorom je okrem iného uvedený“... lov, odchyt zveri a odchov zveriny vrátane súvisiacich služieb“ nedáva Q. C. - SHR dostatok spôsobilosti na získanie statusu užívateľa poľovného revíru.

V súvislosti s uvedeným zdôrazňujeme, že Rozhodnutie o rozšírení predmetu činnosti vydané Obcou Leles pod č. 1/2007 nemožno považovať za listinu oprávňujúcu ho ako samostatne hospodáriaceho roľníka vykonávať právo poľovníctva. Rovnako je v súvislosti s posudzovaním spôsobilosti osoby stať sa užívateľom poľovného revíru podľa ust. § 16 ods. 3 v spojení s ust. § 4 ods. 1 zákona o poľovníctve právne irelevantný aj obsah potvrdenia Štatistického úradu Slovenskej republiky o pridelení identifikačného čísla.

K uvedenému si ešte dovoľujeme dodať, že nájomca v rámci predmetného poľovného revíru nevykonáva poľnohospodársku výrobku ani na 1 m2 poľnohospodárskych pozemkov a k postúpeniu výkonu práva poľovníctva nedošlo podľa ustanovenia § 7 ods. 3 zákona č. 504/2003 Z.z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Žalovaný v tejto súvislosti v žalobou napadnutom rozhodnutí uvádza o.i. nasledovné: „Zmluvy boli uzatvorené v čase od 15.05.2007 do 31.08.2009. Q. C. vykonal skúšku z poľovníctva dňa 26.10.2008 ... Q. C. - SHR ...podal na OLÚ Michalovce žiadosť o schválenie zmlúv na výkon práva poľovníctva dňa 27.08.2012, teda v čase, keď ako fyzická osoba, občan, vlastnil poľovný lístok, čím primerane splnil dikciu ustanovenú v § 4 zákona o poľovníctve.“

Ďalej si dovoľujeme osobitne sa vyjadriť k zmluve uzavretej medzi Q. C. - SHR ako nájomcom a SPF ako prenajímateľom. Vo vzťahu k argumentácii OLÚ na margo predmetnej zmluvy si dovoľujeme uviesť, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď uvádza, že vzhľadom na obsah článku II. ods. 1 zákona o poľovníctve nemusí SPF špecifikovať pozemky v správe SPF. S predmetným tvrdením OLÚ sa v žiadnom prípade nie je možné stotožniť. Svoj právny názor (podporený ustálenou súdnou judikatúrou) odvodzujeme od toho, že vlastníkov poľovných pozemkov, korí sa „neprihlásia“ v rámci konania na OLÚ, nie je možné považovať za vlastníkov, ktorí si svoje právo neuplatnia, na právnom predpise. V tejto súvislosti podotýkame, že v prípade „neprihlásených“, no známych vlastníkov je OLÚ s nimi povinný konať ako so známymi účastníkmi konania a poskytnúť im priamu možnosť realizácie práv vyplývajúcich im zo zákona o poľovníctve, resp. zo Správneho poriadku (upovedomiť ich o začatí konania, dať im možnosť vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia, doručiť mu rozhodnutie vo veci samej).

Podľa nášho názoru nemožno súhlasiť s postupom OLÚ, z ktorého jednoznačne vyplýva, že vlastníkov poľovných pozemkov, ktorí sa na základe oznámenia o začatí konania doručeného im formou verejnej vyhlášky neprihlásili považovali za neznámych vlastníkov, resp. vlastníkov, ktorí si svoje práva neuplatnili.

Opakovane zdôrazňujeme, že nesprávnym vymedzením okruhu účastníkov konania došlo následne aj k porušeniu ustanovení Správneho poriadku priznávajúcich týmto subjektom subjektívne procesné oprávnenia, najmä k porušeniu ust. § 18 ods. 3, ust. § 21 ods. 2 veta prvá, ust. § 33 ods. 2 a ust. § 51 ods. 1 veta prvá Správneho poriadku.

Okrem uvedených vád si dovoľujeme v súvislosti so zmluvami o nájme výkonu práva poľovníctva uzavretými medzi Q. C. - SHR ako nájomcom a SPF, resp. Lesmi SR ako prenajímateľmi poukázať na skutočnosť, že predmetné zmluvy neobsahujú presnú identifikáciu poľovných pozemkov, na ktorých dochádza k postúpeniu výkonu práva poľovníctva. Predmetné nájomné zmluvy obsahujú len údaj o celkovej výmere poľovných pozemkov, ktorých sa postúpenie výkonu práva poľovníctva týka (na zmluve s SPF je len špecifikácia, čo do poľovných pozemkov vo vlastníctve štátu (SR) a vo vlastníctve neznámych vlastníkov). Zmluvy s takto nejasným obsahom nemôžu byť príslušným OLÚ schválené. Opodstatnenosť svojho právneho názoru opierame o právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky obsiahnutý v jeho rozsudku č.k. 8Sžo/75/2009 zo dňa 24.09.2009, z obsahu ktorého vyplýva, že „V zmluvách musí byť predmet nájmu (pozemky) konkretizovaný najmä údajmi z katastra nehnuteľností“.

Z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí nevyplýva ani to, či OLÚ skúmal na strane nájomcu splnenie podmienky podľa ust. § 16 ods. 2 zákona o poľovníctve, t.j. či Q. C. - SHR nemá uzavretú zmluvu o postúpení výkonu práva poľovníctva, resp. zmluvu o užívaní poľovného revíru v inom poľovnom revíri.

Vo vzťahu k zmluvám uzavretým s drobnými vlastníkmi poľovných pozemkov sa žiada dodať, že absolútna väčšina poľovných pozemkov, ktorých sú vyššie uvedené osoby spoluvlastníkmi sa nachádza v podielovom spoluvlastníctve viacerých osôb, pričom tieto osoby zmluvu o nájme výkonu práva poľovníctva v prospech PZ nepodpísali. V súvislosti s poľovnými pozemkami nachádzajúcimi sa v podielovom spoluvlastníctve viacerých subjektov je podľa nášho názoru (podporeného ustálenou súdnou judikatúrou) nevyhnutné posudzovať oprávnenie konajúcich osôb s ohľadom na ust. § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Z odôvodnení napadnutých rozhodnutí nie je vôbec jasné, ako sa OLÚ, resp. žalovaný so skúmaním uvedených predpokladov vysporiadali, čo robí napadnuté rozhodnutia taktiež nepreskúmateľnými.

Tieto skutočnosti zároveň jednoznačne preukazujú aj porušenie ustanovenia § 32 ods.1, ods. 2 Správneho poriadku. Správny orgán oprel svoju právnu kvalifikáciu o skutkový stav, ktorý v skutočnosti neexistuje (v tejto súvislosti viď Rozsudok Vrchného súdu v Prahe č.j. 6A 11/95-18). Podotýkame, že v zmysle uvedeného súdneho rozhodnutia je povinnosťou správneho orgánu vykonať dôkaz navrhnutý účastníkom konania, pričom túto povinnosť správny orgán nemá, len ak majú byť predmetom dokazovania skutočnosti, ktoré sú pre zistenie skutkového stavu veci a právne posúdenie zjavne nepodstatné alebo nadbytočné. V odôvodnení napadnutých rozhodnutí OLÚ ani žalovaný vôbec nezdôvodnili, prečo nevykonali dôkazy navrhnuté účastníkom konania.

V súvislosti s odôvodnením napadnutého rozhodnutia si dovoľujeme zdôrazniť, že OLÚ sa v rámci správneho konania, ktoré vydaniu týmto odvolaním napadnutého rozhodnutia predchádzalo, zameralo počas obdobia od zrušenia prvého rozhodnutia OLÚ vo veci rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k. 6S/5373/2010-119 zo dňa 16. februára 2012 takmer výlučne odstráneniu vád vytýkaných zo strany Krajského súdu v Košiciach, resp. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v rámci vyššie uvedených súdnych konaní zaoberali výlučne skúmaním vád, a ktoré žalobca v I. rade ako v rámci predmetnej žaloby jediný žalobca vo svojej žalobe proti prvému rozhodnutiu OLÚ vo veci zo dňa 7. Októbra 2009 vydanému pod č. 2009/00532-4, resp. rozhodnutiu žalovaného č. 2009/00375-2 zo dňa 23.12.2009, ktorým bolo predmetné rozhodnutie potvrdené, poukázal (ust. § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku).

V súvislosti s výrokovou časťou napadnutého rozhodnutia si dovoľujeme upriamiť pozornosť na skutočnosť, že OLÚ osoby prenajímateľov označil len menami (v prípade fyzických osôb), resp. obchodnými menami (v prípade právnických osôb), t.j. ide o subjekty, ktorých časť je bez bližšej špecifikácie (napr. dátumom narodenia, prípadne IČO-m, resp. adresou trvalého bydliska alebo sídla) zameniteľná. V súvislosti s obchodnou spoločnosťou Globál, s.r.o. je nutné dodať, že predmetný subjekt je navyše označený dodatkom „prevádzka V. Trakany“. Z výpisu z obchodného registra pritom nevyplýva, že uvedená spoločnosť by mala zriadenú pobočku/organizačnú zložku s právnou subjektivitou. Na základe uvedeného sa navyše vynára otázka, či zmluvu na strane prenajímateľa podpísala osoba, ktorá je v zmysle výpisu obchodného registra oprávnená konať za spoločnosť.

Vychádzajúc z ustanovenia § 47 ods. 3 Správneho poriadku zakotvujúceho obligatórne náležitosti odôvodnenia rozhodnutia možno konštatovať, že z obsahu odôvodnení OLÚ, resp. žalovaného nie je zrejmé, že ktoré skutočnosti boli pre konajúce správne orgány podkladom rozhodnutia, akými úvahami boli vedené pri hodnotení dôkazov (žiadne dokazovanie vykonané nebolo), ako použili správnu úvahu pri použití právnych predpisov na základe ktorých rozhodovali (najmä v súvislosti so spôsobilosťou nájomcu nadobudnúť status užívateľa poľovného revíru) a najmä ako sa vyrovnali s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadrenia k podkladom rozhodnutia (viď vyjadrenie odvolateľov zo dňa 31. mája 2012, resp. odvolanie žalobcov v I. a II. rade o dňa 9. júla 2012). Na základe uvedeného možno konštatovať, že žalobou napadnuté rozhodnutia sú pre ich rozpor s ust. § 47 ods. 3 správneho poriadku nepreskúmateľné. V súvislosti s ust. § 47 ods. 3 Správneho poriadku si dovoľujeme pripomenúť, že ostatná novela Správneho poriadku výslovne zakotvila povinnosť správneho orgánu v odôvodnení rozhodnutia reagovať na návrhy, námietky a vyjadrenia účastníka konania k podkladom rozhodnutia. Aj podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. Sžo 73/01 sa odvolací orgán musí vysporiadať so všetkými námietkami (to platilo aj pre odvolacie konanie vo vzťahu k odvolaniu žalobcov v I. a II. rade zo dňa 9. júla 2012), čo v prípade žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného absentuje.

Vyššie uvádzané nedostatky zmlúv o nájme výkonu práva poľovníctva zároveň jednoznačne preukazujú aj porušenie ust. § 32 ods. 1, ods. 2 Správneho poriadku, keď OLÚ ako aj žalovaný opreli svoju právnu kvalifikáciu o skutkový stav, ktorý v skutočnosti neexistuje (v tejto súvislosti viď Rozsudok Vrchného súdu v Prahe č. j. 6A 1/95-18).

Chceme zdôrazniť, že uplatnenie zásady materiálnej pravdy v správnom konaní predpokladá v prvom rade dôsledné zistenie podkladov pre rozhodnutie, a to do tej miery, aby bol spoľahlivým základom pre jeho rozhodovanie. Pri hodnotení miery rešpektovania zásady materiálnej pravdy zo strany OLÚ v rámci predmetného správneho konania sa domnievame, že OLÚ i žalovaný jednak nedostatočne zistil skutočný stav veci a jednak opreli svoju právnu kvalifikáciu o skutkový stav, ktorý v skutočnosti neexistuje“.

Žalobcovia navrhli zrušiť rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov napadnuté žalobou z právnych dôvodov uvedených v ustanoveniach § 250j ods. 2 písm. a), c), d) a e) O.s.p. a vec vrátiť na ďalšie konanie. Súčasne si uplatnili právo na náhradu trov konania.

IV.

1. Krajský lesný úrad Košice v písomnom vyjadrení z 27.12.2012 (č.l.38 až 41 spisu) argumentoval zhodne s obsahom odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia z 18.09.2012, pričom k námietkam žalobcov procesnoprávnej povahy týkajúcim sa nerešpektovania účastníckych práv žalobcov v 3. a 4. rade v administratívnom konaní uviedol, že „ak vlastník pozemku si právo poľovníctva aktívne neuplatňuje, toto právo podľa článku II. ods. 1 zákona č. 99/1993 Z.z. vykonáva Slovenský pozemkový fond. Aj keď žalobcovia v 3. a 4. rade sú vlastníkmi poľovných pozemkov začlenených do PR Boťany, toto právo si aktívne neuplatnili a preto s nimi správne orgány nekonali.“

2. Právny zástupca pribratého účastníka konania Q. C. na pojednávaní 12.11.2014 uviedol:

„Podľa nášho názoru správne orgány oboch stupňov v preskúmavanej právnej veci náležite zistili skutkový stav veci a vyvodili z neho správne právne závery. Zároveň odstránili zavady predchádzajúceho konania, ktoré bolo predmetom súdneho preskúmavacieho konania vo veci vedenej na Krajskom súde v Košiciach pod č.k. 6S/5373/2010.

Ďalej chceme uviesť, že poľovný revír ako predmet nájmu je spoločným poľovným revírom viacerých vlastníkov nehnuteľností, ktoré sa v ňom nachádzajú a v administratívnom konaní bola zistená väčšina v rozsahu viac ako 50 % nehnuteľností zahrnutých do zmluvných vzťahov, ktoré boli predmetom schválenia správnymi orgánmi. Z uvedeného dôvodu námietky menšinových vlastníkov nemôžu ovplyvniť meritórne rozhodnutie správneho orgánu v preskúmavanej právnej veci. Z uvedených dôvodov navrhujeme, aby súd zamietol žalobu ako nedôvodnú a zároveň aby zaviazal žalobcov k náhrade trov konania vo vzťahu k pribratému účastníkovi konania“.

V.

Súd v konaní podľa druhej hlavy, piatej časti O. s. p. (§ 247 a nasl. O.s.p.) preskúmal rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov napadnuté žalobou, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu správneho orgánu prvého stupňa a bývalého Krajského lesného úradu Košice, ako aj s obsahom pripojeného spisu Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 6S/5373/2010 a dospel k záveru, že žaloba žalobcov je dôvodná. Podľa § 244 ods. 2 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu“).

Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté (§ 244 ods. 3, prvá veta O.s.p.).

Podľa § 247 ods. 1 O. s. p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa § 247 ods. 2 O.s.p. pri rozhodnutí správneho orgánu, vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.

Podľa § 250 ods. 3, prvá veta O.s.p., ak sa rozhodnutím a postupom správneho orgánu cítia na svojich právach ukrátené viaceré osoby, môžu podať spoločnú žalobu.

Ak žalobu podá niekto, kto tvrdí, že mu rozhodnutie správneho orgánu nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom konania malo konať, súd overí správnosť tohto tvrdenia a uloží správnemu orgánu doručiť tomuto účastníkovi správne rozhodnutia a podľa okolností odloží jeho vykonateľnosť. Týmto stanoviskom súdu je správny orgán viazaný. Po uskutočnenom doručení predloží správny orgán spisy súdu na rozhodnutie o žalobe. Ak sa v rámci správneho konania, po vykonaní pokynu súdu na doručenie správneho rozhodnutia začne konanie o opravnom prostriedku, správny orgán o tom súd bez zbytočného odkladu upovedomí. Účastníci konania na strane žalobcu v preskúmavanej právnej veci podali spoločnú žalobu v súlade s ustanovením § 250 ods. 3, prvá veta O.s.p.

Z obsahu žalobných námietok formulovaných právnym zástupcom žalobcov súd vyvodil záver o nevyhnutnej potreby diferencovať námietky hmotnoprávneho obsahu vzťahujúce sa na rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov, uvádzané žalobcami v 1. a 2. rade a procesnoprávnymi námietkami uvádzanými žalobcami v 3. a 4. rade, s ktorými podľa ich tvrdení správne orgány nekonali ako s účastníkmi konania, čím porušili zásadným spôsobom ich procesné práva. V prípade, že by súd konštatoval nedôvodnosť žalobných námietok predostretých súdu žalobcami v 1. a 2. rade a súčasne dôvodnosť námietok procesnoprávnej povahy uvádzaných žalobcami v 3. a 4. rade, nasledoval by z procesnoprávneho hľadiska procesný postup súdu podľa hore citovaného ustanovenia § 250b ods. 2 O.s.p., t.j. po overení správnosti tvrdenia opomenutých účastníkov konania o tom, že správne orgány s ním nekonali, uloženie povinnosti správnemu orgánu doručiť týmto účastníkom konania administratívne rozhodnutie. Keďže však súd konštatoval aj dôvodnosť žalobných námietok na strane žalobcov v 1. a 2. rade a z toho vyplývajúcu potrebu zrušenia rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov v danej právnej veci aplikácia procesného postupu podľa § 250b ods. 2 O.s.p. neprichádzala do úvahy.

Vo vzťahu k námietkam žalobcov v 3. a 4. rade súd pri povinnej aplikácii zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) na preskúmavanú právnu vec vychádzal z dikcie § 26 uvedeného zákona (doručovanie verejnou vyhláškou). Podľa § 26 ods. 1 správneho poriadku doručenie verejnou vyhláškou použije správny orgán v prípade, keď účastníci konania alebo ich pobyt nie sú mu známy, alebo pokiaľ to ustanovuje osobitný zákon. Zákon č. 71/1967 Zb. v platnom znení rozoznáva teda iba dva prípady, keď je správny orgán povinný doručovať písomnosť verejnou vyhláškou: ak to ustanovuje osobitný zákon, ktorý takéto doručovanie môže prikazovať alebo aj zakazovať, avšak v každom prípade má tento osobitný zákon prednosť pred zákonom č. 71/1967 Zb. alebo ak účastníci konania alebo ich pobyt nie sú správnemu orgánu známi. Dané zákonné podmienky doručovania písomnosti verejnou vyhláškou sú teda striktné a jasné a majú svoje opodstatnenie v právnej úprave, keďže aj ten účastník konania, ktorý nie je správnemu orgánu známy a preto ho nemôže identifikovať alebo ten účastník konania, ktorého správny orgán síce identifikovať vie, ale nie je mu známy jeho pobyt, má mať možnosť dozvedieť sa o písomnosti, ktorá mu je určená. Ani jedna z hore uvedených procesnoprávnych podmienok pre doručovanie písomnosti verejnom vyhláškou však v preskúmavanej právnej veci nenastala vo vzťahu k žalobcom v 3. a 4. rade, ktorí tak evidentne podľa názoru súdu boli v administratívnom konaní ukrátení na svojich procesných právach. V tomto smere neobstojí ani argumentácia právneho predchodcu žalovaného správneho orgánu - Krajského lesného úradu Košice v písomnom vyjadrení z 27.12.2012 (článok IV. odôvodnenia tohto rozsudku), podľa ktorej „aj keď žalobcovia v 3. a 4. rade sú vlastníkmi poľovných pozemkov začlenených do PR Boťany, toto právo si aktívne neuplatnili a preto s nimi správne orgány nekonali.“ Druhostupňový správny orgán tak podľa názoru súdu evidentne neučinil rozdiel medzi procesnými právami účastníka konania a hmotnoprávnymi možnosťami vyplývajúcimi účastníkom správneho konania zo zákona č. 23/1962 Zb., ktorý sa na účastníkov konania vzťahuje v preskúmavanej právnej veci. Ako to vyplýva z údajov katastra nehnuteľností podľa dôkazov na č.l. 75, 76 spisu, je preukázané, že žalobcovia v 3. a 4. rade sú vlastníkmi nehnuteľností v kat. úz. D., ktoré sú súčasťou poľovného revíru uznaného rozhodnutím Obvodného lesného úradu v Michalovciach zo 14.12.2006.

Podľa článku 2 ods. 1 zákona č. 23/1962 Zb. v znení zákona č. 99/1993 Z.z. (spoločné a prechodné ustanovenia) práva vlastníkov poľovných pozemkov, ktorých pobyt nie je známy alebo ktorí svoje práva podľa tohto zákona neuplatnia, vykonáva Slovenský pozemkový fond, ak ide o poľnohospodárske pozemky, a Slovenský lesný pozemkový fond ak ide o lesné pozemky. Dané zákonné ustanovenie nedáva do rúk správneho orgánu oprávnenie v konaní podľa zákona č. 23/1962 Zb. v znení neskorších predpisov s poukázaním na predmetný text zákona nerešpektovať procesné práva účastníkov konania vyplývajúce z dotknutých ustanovení zákona o správnom konaní. Účastník správneho konania aj v rámci právnej procedúry a podľa § 16 zákona č. 23/1962 Zb. v znení neskorších predpisov má mať v prvom rade zabezpečenú procesnoprávnu možnosť zákonom predpísaným spôsobom sa dozvedieť o začatí správneho konania a o tom, že v jeho priebehu si tak môže uplatniť všetky práva hmotnoprávnej a procesnoprávnej povahy vyplývajúce z daného obsahu a charakteru administratívneho konania. Podľa § 14 ods. 1 správneho poriadku účastníkom konania je ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať, alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v obsahovo obdobnej právnej veci v konaní vedenom pod č.k. 6Sžo/52/2011 v odôvodnení rozsudku z 22.04.2012 okrem iného konštatoval, že z citovaného ustanovenia § 14 ods. 1 správneho poriadku vyplýva, že účastníkom konania je ten, o koho právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach sa má konať, pritom nie je rozhodujúce či sa konanie začína dispozitívnym úkonom účastníka, alebo ex offo na podnet správneho orgánu.

K žalobným námietkam poukazujúcim na nezohľadnenie relevantných právnych kritérií vzťahujúcich sa na osobu nájomcu Q. C. - SHR, Q. XXX u zmlúv schválených správnym orgánom prvého stupňa podľa § 16 ods. 1, druhá veta zákona č. 23/1962 Zb. v znení neskorších predpisov súd považuje za kľúčovú nasledovnú argumentáciu:

Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 23/1962 Zb. o poľovníctve, právo poľovníctva patrí vlastníkovi pozemku; vykonávať ho možno len podľa tohto zákona a predpisov vydaných na jeho vykonanie.

Občania s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky, ktorí majú platné poľovné lístky, môžu vytvárať poľovnícke združenia alebo iné poľovnícke spoločnosti (ďalej len „poľovnícke združenie“) na to, aby spoločne vykonávali v poľovných revíroch právo poľovníctva. Poľovnícke združenie je právnickou osobou.

Podľa § 4 ods. 2, prvá veta uvedeného zákona stanovy poľovníckeho združenia musia byť vopred schválené Okresným národným výborom, ktorý dozerá aj na ich dodržiavanie a na činnosť poľovníckeho združenia.

V tretej časti zákona č. 23/1962 Zb. v znení neskorších predpisov sú upravené otázky využitia práva poľovníctva. Podľa § 14 ods. 1 uvedeného zákona o výkone práva poľovníctva rozhoduje vlastník poľovných pozemkov uznaných za poľovný revír, ak ide o poľovné pozemky toho istého vlastníka alebo vlastníci poľovných pozemkov zlúčených alebo pričlenených do uznaného poľovného revíru.

Vlastník poľovného revíru alebo vlastníci spoločného poľovného revíru môžu právo poľovníctva vykonávať samy (§ 2 ods. 2), alebo môžu tento výkon za odplatu prenajať (§ 16). Výkon práva poľovníctva možno prenajať poľovníckemu združeniu (§ 4) alebo inej právnickej alebo fyzickej osobe, pre ktoré platí § 4 primerane (§ 14 ods. 2, 3 uvedeného zákona). Podľa názoru súdu povinnosť primeranej aplikácie § 4 citovaného zákona pre posúdenie možnosti prenajatia výkonu práva poľovníctva fyzickej osobe obsahuje pri postupe správneho orgánu podľa § 16 ods. 1, druhá veta zákona č. 23/1962 Zb. povinnosť správneho orgánu podrobne skúmať spôsobilosť danej fyzickej osoby pre výkon práva poľovníctva, tak aby bol zabezpečený dôsledne, kvalitným spôsobom výkon práv a povinností súvisiacich s právom poľovníctva, ako to vyplýva z ustanovenia § 1 zákona č. 23/1962 Zb., podľa ktorého poľovníctvo je súhrn činností zameraných na zachovanie, zveľaďovanie, ochranu a optimálne využívanie genofondu zveri ako prírodného bohatstva Slovenskej republiky.

V právnej konfrontácii s obsahom žalobných námietok nastolených žalobcami v 1. a 2. rade, súd vychádzajúc z hore citovaných ustanovení zákona č. 23/1962 Zb. o poľovníctve v znení neskorších predpisov je toho názoru, že správne orgány oboch stupňov pri posudzovaní právnych podmienok pre schválenie zmlúv o nájme výkonu práva poľovníctva podľa § 16 ods. 1 uvedeného zákona, nebrali dostatočne do úvahy právne záväzný názor obsiahnutý v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 4Sžo/41/2010 z 15.3.2011, ako aj hore uvedené zákonné kritéria vyplývajúce z citovaných ustanovení zákona č. 23/1962 Zb. o poľovníctve, a tým svoje rozhodnutia ani náležite neodôvodnili presvedčivým a právne vyčerpávajúcim spôsobom. Týka sa to predovšetkým zmluvy o výkone práva poľovníctva uzavretej medzi subjektom LESY SR, š.p. ako prenajímateľom a Q. C. - SHR, ako nájomcom na strane druhej. Medzi účastníkmi konania je nesporným, že v čase uzatvárania predmetnej zmluvy navrhovateľ nemal platný poľovný lístok a teda ani nemohol zákonným spôsobom nadobudnúť práva a povinnosti upravené zákonom č. 23/1962 Zb. Argumentácia správnych orgánov poukazujúca na následnú procedúru schvaľovania týchto zmlúv, keď v čase začatia správneho konania už bol Q. C. držiteľom platného poľovného lístka na danom závadnom právnom stave týkajúcim sa predmetnej zmluvy nič nemení.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu, alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Platnosť, či neplatnosť právneho úkonu sa posudzuje so zreteľom na okolnosti daného prípadu v okamihu, keď k právnu úkonu došlo. Podľa názoru súdu neplatnosť právneho úkonu - predmetnej zmluvy nie je možné právne „zhojiť“ následným nadobudnutím oprávnenia účastníka daného právneho úkonu pre práva a povinnosti, ktoré v čase uzatvorenia zmluvy nadobudnúť nemohol a ani schvaľovacím procesom podľa § 16 ods. 1, druhá veta zákona č. 23/1962 Zb. v znení neskorších predpisov. Bolo pritom povinnosťou správnych orgánov oboch stupňov v súlade s obsahom rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k. 6S/5373/2010 zo 16. februára 2012 a taktiež hore citovaného uznesenia Najvyššieho súdu SR č.k. 4Sžo/41/2010 sa danou hmotnoprávnou otázkou dôsledne zaoberať a administratívne rozhodnutia podrobne odôvodniť v naznačenom právnom smere. Preto z pohľadu súdu je nepostačujúcim taký postup správneho orgánu prvého stupňa pri odôvodnení administratívneho rozhodnutia v danej veci, ktorým popri citácii dotknutých ustanovení zákona č. 23/1962 Zb. bez podrobnej aplikácie daných zákonných ustanovení na skutkový stav vyplývajúci z obsahu administratívneho spisu iba poukázal na ustanovenie článku 2 Ústavy SR, podľa ktorého každý môže konať to, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Ku konštatovaniu prvostupňového správneho orgánu v odôvodnení rozhodnutia z 22.6.2012, podľa ktorého „zákon o poľovníctve neobsahuje žiadne obmedzenie, ktoré by vylučovalo žiadateľa Q. C. - SHR, ako fyzickú osobu z možnosti výkonu práva poľovníctva“ je potrebné poukázať v súvislosti s právnym postupom podľa § 16 ods. 1 zákona č. 23/1962 Zb. aj na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 1Sžr/123/2011 z 19.6.2012 a 1Sžo/74/2009 z z 9.3.2010, a to v súvislosti s rozsahom právomoci lesných úradov pri schvaľovaní zmlúv o nájme práva poľovníctva.

Najvyšší súd SR v tejto súvislosti uviedol: „Vychádzajúc z uvedeného sú takéto správne orgány povinné dodržiavať i základné pravidlá správneho konania vyplývajúce z ustanovenia § 3 SP a pri svojom rozhodovaní v predmetnej veci postupovať v ich rámci.

Napriek tomu, že § 16 ods. 1 zákona bližšie neupravuje obsah ani rozsah preskúmavania zmluvy predloženej na schválenie, neznamená to, že dotknuté správne orgány môžu postupovať svojvoľne (...postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi - 3 ods. 1 SP). Nesporne Obvodný lesný úrad nie je len púhe registračné miesto, ale je orgánom s autoritatívnym oprávnením rozhodnúť o účinnosti predloženej zmluvy s konštitutívnym účinkom do budúcnosti (ex nunc), preto za minimálnu požiadavku na obsah a rozsah prieskumu pred schválením ktorú možno vyvodiť z citovaného ustanovenia, možno považovať povinnosť preskúmania jej súladu so zákonom, t.j. zákonom o poľovníctve, ale nepochybne aj ďalšími platnými všeobecne záväznými právnymi predpismi (obdobne znenie § 16 ods. 1 tohto zákona v českej právnej úprave po zániku spoločnej legislatívy, ktoré naviac priamo zakazuje odmietnutie schválenia zmluvy, ak je zmluva v súlade s týmto zákonom a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi). Vzhľadom na to, že predmetom schvaľovania a teda aj predchádzajúceho skúmania je zmluva (dvojstranný právny úkon) t.j. občianskoprávny inštitút, nesporne nemožno z okruhu relevantných právnych predpisov vylúčiť ani občiansky zákonník.“

Aj v zmysle daného názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky súd konštatuje, že schvaľovanie zmlúv podľa § 16 ods. 1 druhá veta, zákona č. 23/1962 Zb. nie je mechanickým administratívnym postupom správneho orgánu, ale ide o rozhodovaciu činnosť správneho orgánu obsahujúcu posudzovanie všetkých zákonných hľadísk pre schválenie daného typu zmlúv podľa predmetnej právnej úpravy.

Z uvedených skutkových a právnych dôvodov súd podľa § 250j ods. 2 písm. d), e) O.s.p. zrušil rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

Podľa § 250j ods. 7 O.s.p. správne orgány sú viazané právnym názorom súdu.

O trovách konania súd rozhodol v súlade s ust. § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcom, ktorí boli v konaní úspešní, priznal právo na náhradu trov konania. Ide o nasledovné trovy konania vyplývajúce z obsahu súdneho spisu:

Trovy právneho zastúpenia žalobcov pozostávajú z nasledovných 3 úkonov právnej služby: 1.) prevzatie a príprava zastúpenia dňa 09.11.2012, 2.) písomné podanie na súd vo veci samej (žaloba) zo dňa 20.11.2012, 3.) účasť na pojednávaní na KS v Košiciach dňa 12.11.2014.

Podľa § 13 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v platnom znení (ďalej len "vyhláška"), základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 50%, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.

Na základe cit. ustanovenia vyhlášky súd priznal právnemu zástupcovi žalobcov tarifnú odmenu za zastupovanie 4 účastníkov po znížení o 50 % za 3 úkony právnej služby v nasledujúcej výške: - 2 x 63,58 Eur (50 % z sumy 127,16 Eur) = 127,16 Eur a - 1 x 67,00 Eur (50 % zo sumy 134 Eur), - t. j. 194,16 Eur x počet účastníkov (4) = 776,64 Eur.

Nakoľko ide o spoločné úkony pri zastupovaní viacerých osôb, priznal súd právnemu zástupcovi žalobcov režijný paušál za každý právny úkon len jeden krát bez násobenia počtom účastníkov: 2 x 7,63 Eur + 1 x 8,04 Eur = 23,30 Eur. Tento postup je v súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu SR vyjadreným v uznesení sp. zn. 1 Sžo 105/2007 zo dňa 05.02.2008.

Ďalej právnemu zástupcovi žalobcov patria cestovné výdavky v zmysle ust. § 15 písm. a) a § 16 ods. 4 vyhlášky v celkovej sume 159,52 Eur: - za použitie osobného motorového vozidla s evidenčným č. A.-XXXEC na cestu Dunajská Streda - Bratislava, letisko a späť v sume 7,48 Eur (88 km x 5,9 l priemerná spotreba na 100 km x 1,44 Eur/l) + amortizácia vozidla v sume 16,10 Eur (88 km x 0,183 Eur/km) = 23,58 Eur, - za využitie leteckej dopravy na ceste Bratislava - Košice a späť v sume 135,94 Eur (cena letenky).

Právnemu zástupcovi žalobcov bola priznaná aj náhrada za stratu času strávenú cestou z jeho sídla do miesta vykonania úkonu právnej služby a späť podľa ust. § 17 ods. 1 cit. vyhlášky za 8 polhodín vo výške 107,20 Eur (8 x 13,40 Eur).

Aj napriek zvolenému dopravnému prostriedku považuje súd uvedené cestovné náklady za účelné, nakoľko v prípade použitia osobného motorového vozidla na cestu z Dunajskej Stredy a späť by len náhrada za stratu času za 22 polhodín (Dunajská Streda - Košice a späť, 720 km, 11 hodín) prestavovala sumu 294,80 Eur. Po započítaní ďalších nákladov ako spotrebovaný benzín a amortizácia vozidla v sume 189,82 Eur by celkové cestovné náklady boli takmer dvojnásobne vyššie (484,62 Eur), než právnym zástupcom žalobcov požadované cestovné náklady (266,72 Eur). Uvedený postup je v súlade aj s judikatúrou Najvyššieho súdu SR, viď uznesenie sp. zn. 1M Obdo V 21/2007 zo dňa 30.11.2009.

Súdom priznané trovy konania pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 70 Eur, z trov právneho zastúpenia v celkovej výške 799,94 Eur, z cestovného vo výške 159,52 Eur a z náhrady za stratu času vo výške 107,20 Eur, t. j. spolu predstavujú sumu 1136,66 Eur, ktorú je žalovaný povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobcov vedený v V. D. I., O..I.., č. XXXXXXX/XXXX, a to v lehote do 10 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku v súlade s ust. § 149 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 246c ods. 1 prvá veta O.s.p..

O trovách konania pribratého účastníka konania súd rozhodol aplikujúc ustanovenie § 246c ods. 1, prvá veta O. s. p. postupom podľa § 142 a nasl. O. s. p. Keďže uvedený účastník konania nebol v súdnom preskúmavacom konaní úspešný, súd mu nepriznal právo na náhradu trov konania.

Súd v preskúmavanej právnej veci rozhodol v senáte jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v platnom znení).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.