KSKE/6S/145/2014


(zdroj)
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6S/145/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014201391 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Baranová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7014201391.1



ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Baranovej, členov senátu JUDr. Milana Končeka a JUDr. Valérie Mihalčínovej, v právnej veci žalobcu C. X., bývajúceho v J. P., I. XX, podnikajúci do 31.12.2012 pod obchodným menom Vojtech Icsó - EAST - WEST TRANSPORT, IČO: 10 796 819, s miestnom podnikania Kráľovský Chlmec, Svätušská 34, zastúpeného Advokátskou kanceláriou VIA LEGE, s.r.o., so sídlom v Pate, Veterná 1093, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu SR Banská Bystrica, Lazovná 63, v konaní o žalobe žalobcu proti rozhodnutiu žalovaného zo 17.09.2014 č. 1100303/1/391954/2014/15264, takto jednomyseľne

rozhodol:

Žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Žalovaný napadnutým rozhodnutím potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Košice zo 29.05.2014 č. 9810401/5/2336180/2014, ktorým podľa § 68 ods. zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vyrubil žalobcovi rozdiel DPH v sume 27.894,16 eur za zdaňovacie obdobie október 2010.

Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že na žiadosť Okresného riaditeľstva PZ v Trebišove - odboru kriminálnej polície bola u žalobcu vykonaná daňová kontrola za zdaňovacie obdobie január - december 2010. Dňa 22.02.2013 žalobca predložil správcovi dane doklady potrebné na vykonanie daňovej kontroly k DPH za uvedené obdobie, pričom správca dane zaslal výzvu na predloženie dokladov zo dňa 08.04.2013 č. 9810401/5/1312989/2013/Hory, ktorý žiadal chýbajúce doklady a iné doklady potrebné k výkon daňovej kontroly. Žalobca emailom z 24.04.2013 oznámil správcovi dane, že nie je schopný predložiť doklady na kontrolu podľa výzvy z dôvodu odcudzenia dokladov. Pripojil potvrdenie o odcudzení doklady z 31.01.2013. Žalobca ani na opätovnú žiadosť správcu dane o predložení chýbajúcich dokladov doklady správcovi dane nepredložil. Z uvedeného dôvodu správca dane neuznal právo na odpočítanie DPH vo výške 27.894,16 eur za zdaňovacie obdobie október 2010.

Žalobca vo vyjadrení k protokolu o daňovej kontrole uviedol, že správca dane mal určiť daň podľa pomôcok. Pretože žalobca ani dodatočne nepredložil správcovi dane pripomienky a dôkazy, nastali skutočnosti na vydanie rozhodnutia vo vyrubovacom konaní v zmysle § 68 Daňového poriadku.

Žalovaný v odôvodnení poukázal na právnu úpravu DPH v zákone č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov, ktorý v ustanovení § 49 vymedzuje právo platiteľa dane na odpočítanie dane. Toto právo vzniká v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť (§ 19 zákona o DPH). Ide o všeobecný princíp, ktorý ešte neznamená automatické odpočítanie dane. Platiteľ dane môže odpočítať daň, ktorú voči nemu uplatnil iný platiteľ dane, ak sú splnené ďalšie podmienky v zmysle zákona o DPH. Ustanovenie § 51 ods.1 písm.a) citovaného zákona vymedzuje formálnu stránku uplatnenia práva na odpočítanie dane, t.j. právo na odpočítanie dane bude môcť platiteľ dane uplatniť, len ak má k dispozícii doklady, ktoré budú preukazovať právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods.2 tohto zákona.

Žalovaný ďalej uviedol, že účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu v súlade s príslušnými právnymi predpismi. Daňový poriadok preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či si daňové subjekty splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotno-právnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

Daňový poriadok rozdeľuje dôkaznú povinnosť medzi správcu dane a daňový subjekt. V zmysle ustanovenia § 24 ods.1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Podľa ustanovenia § 24 ods.2 až 5 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné pre účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Všeobecne sa uznáva, že dokazovanie prechádza troma fázami, v rámci ktorých dochádza k obstaraniu dôkazu, vykonaniu dôkazu a jeho zhodnoteniu. Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa oba tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie a spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je povinný podľa právnych predpisov viesť (dôkazná povinnosť). V rámci dokazovania správca dane dokazovanie vedie, zabezpečuje jeho výkon a za tým účelom si sám zabezpečuje dôkazy, príkladmo uvedené v § 24 Daňového poriadku. Správca dane rozhoduje na základe vlastnej úvahy, ktoré dôkazy v rámci a rozsahu vykoná. Daňový subjekt mal povinnosť na podporu svojich tvrdení poskytnúť správcovi dane vykonanie dôkazov, najmä o tých skutočnostiach, o ktorých má správca dane pochybnosti. Správca dane dôkazy predložené daňovým subjektom, i všetky ostatné zabezpečené dôkazy hodnotí podľa svojho uváženia a v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, pričom hodnotením dôkazov musí zabezpečiť objektívne, pravdivé a úplné zistenie skutkového stavu veci.

Dôkazná povinnosť je spojením povinností tvrdenia a povinnosti doložiť svoje tvrdenia dôkazmi. Dôkazná povinnosť je pre daňový subjekt nie iba povinnosťou, ale aj významným právom, nielen počas daňovej kontroly a ktoré daňový subjekt mohol využiť tým, že mohol predkladať správcovi dane všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia, resp. preukazujúce nesprávnosť záverov správcu dane uvedených v protokole o daňovej kontrole.

Žalovaný konštatoval, že z predloženého spisového materiálu vyplýva, že žalobca po začatí výkonu daňovej kontroly nesplnil svoju dôkaznú povinnosť a nepredložil všetky požadované doklady potrebné na vykonanie daňovej kontroly. Správca dane odpočítanie dane z dokladov, ktoré žalobca predložil, uznal, neuznal odpočítanie dane, ktoré žalobca nepreukázal faktúrami, ktoré by správca dane mohol preveriť a na základe ktorých mohol vykonať dokazovanie v zmysle ustanovenia § 24 Daňového poriadku, preto nie je pravdivé tvrdenie žalobcu o neuznaní celej odpočítanej dane.

K požiadavke žalobcu, že správca dane mal určiť daň podľa pomôcok, žalovaný uviedol, že v zmysle ustanovenia § 51 zákona o DPH platiteľ dane môže uplatniť právo na odpočítanie dane podľa § 49, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods.2 písm.a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. Podmienky uvedené v § 49 ods.1 a 2 písm.a) a v § 51 ods.1 písm.a) zákona o DPH sú hmotno-právnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočítanie. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje), ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočítanie uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočítanie stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr, musí byť schopný tieto faktúry predložiť a preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené. Ak daňový subjekt neunesie v tomto zmysle dôkazné bremeno, nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočítanie DPH. Žalobca takéto faktúry nemá, čím nesplnil základnú podmienku pre odpočítanie dane podľa § 49 zákona o DPH. Uvedený postup (preukázanie splnenia podmienok) platí aj v procese určenia dane podľa pomôcok. Povinnosťou platiteľa dane bolo viesť záznamy podľa § 70 ods.1 zákona o DPH. Námietku žalobcu, že v predmetnom zdaňovacom období mal splnené všetky podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie dane, nepovažoval žalovaný za opodstatnenú, pretože podľa dostupných informácií správcu dane nebola u žalobcu v predchádzajúcom období vykonaná žiadna daňová kontrola za zdaňovacie obdobie január - december 2010, ktorou by bolo splnenie zákonných podmienok preverené. V zmysle ustanovenia § 35 ods.3 písm.b) zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov účtovné doklady sa uschovávajú počas 5 rokov nasledujúcich po roku, ktorého sa týkajú.

K námietke žalobcu ohľadom postupu správcu dane vo vyrubovacom konaní, v ktorom správca dane nevyhodnotil pripomienky žalobcu, žalovaný uvádza, že správca dane postupoval v súlade s ustanovením § 68 ods.3 daňového poriadku, žalobca sa dňa 06.02.2014 vyjadril k protokolu a predložil svoje pripomienky, správca dane dohodol s ním deň prerokovania pripomienok, o čom spísal zápisnicu o ústnom pojednávaní zo dňa 27.02.2014 č. 9810401/5/773368/2014/Hory, v ktorej sa vysporiadal s pripomienkami uvedenými k protokolu. Správca dane po vyhodnotení tvrdení žalobcu poskytol žalobcovi priestor a čas, počas ktorého bolo možné zaobstarať a predložiť vo vyrubovacom konaní ďalšie dôkazy k jeho tvrdeniam, a to tým, že žalobcovi zaslal ďalšiu výzvu z 25.04.2014 na predloženie dôkazov, na ktorú žalobca nereagoval. Preto túto námietku nepovažoval za opodstatnenú.

Žalobca podal v zákonnej lehote žalobu na preskúmanie rozhodnutia žalovaného, v ktorej žiadal, aby súd rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie Daňového úradu Košice z 29.05.2014 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň žiadal zaviazať žalobcu na náhradu trov konania.

V žalobe uviedol, že od roku 1992 až do 12.02.2014 podnikal v oblasti cestnej nákladnej dopravy. Svoju podnikateľskú činnosť od roku 1992 až do konca roka 2012 vykonával ako fyzická osoba podnikateľ, pričom ku dňu 31.12.2012 došlo k definitívnemu zániku jeho živnostenského oprávnenia a ďalej podnikal prostredníctvom spoločnosti s ručením obmedzeným.

Dňa 04.02.2013 sa žalobca dozvedel o tom, že správca dane chce u neho vykonať daňovú kontrolu k DPH za zdaňovacie obdobie január - december 2010. Dňa 31.01.2013 pri prevoze dokumentov týkajúcich sa jeho podnikateľskej činnosti ako fyzickej osoby, ktoré chcel uložiť a archivovať v iných priestoroch, ako boli priestory výkonu jeho podnikania, došlo k odcudzeniu týchto dokladov, čo nahlásil policajnému orgánu v deň krádeže. Boli mu odcudzené pokladničné doklady týkajúce sa tankovania pohonných hmôt, nákupy diaľničných známok, drobných kancelárskych potrieb, platenie mýta, parkovného a iné. Keďže okrem odcudzených pokladničných dokladov mal žalobca všetky účtovné doklady v poriadku, odcudzené pokladničné doklady boli riadne zaznamenané v jeho evidencii, jeho daňový poradca ho ubezpečil, že s nemusí báť, pretože jeho výdavky na pohonné hmoty zodpovedajú reálne uskutočnenej preprave, a to s poukazom na riadne vyfakturovanú, zákazníkmi uhradenú a zdanenú prepravu. Ubezpečil ho, že ak by aj daňová kontrola neuznala jeho ostatné účtovné záznamy a evidenciu z dôvodu, že nepredložil pokladničné doklady, dôjde k určeniu dane podľa pomôcok. Správca dane však k určeniu dane podľa pomôcok nepristúpil, iba opakovane žalobcu vyzýval na predloženie tých dokladov, o ktorých vedel, že boli žalobcovi odcudzené, a teda že ich nemá.

Žalobca v žalobe tvrdil, že žalovaný v rozpore so zásadou materiálnej pravdy a ustanovením § 3 ods.6 Daňového poriadku vyrubil žalobcovi daň tak, že mu nepriznal žiadne výdavky na pohonné hmoty a iné, pričom správca dane mu uznal všetky príjmy z vykonanej cestnej nákladnej dopravy. Postupoval tak napriek tomu, že je všeobecne známe, že nákladné vozidlá bez pohonných hmôt nejazdia, a teda nemožno vykonávať cestnú nákladnú dopravu a mať z nej príjmy bez výdavkov na pohonné hmoty a iných. Už tento fakt svedčí o tom, že v danom prípade nedošlo k správnemu určeniu dane, a teda že došlo k porušeniu zákona. Žalobca v súlade s ustanovením § 45 ods.2 písm.b) Daňového poriadku predložil správcovi dane záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis a poskytol k nim ústne a písomné vysvetlenia. Žalovaný sa s tým obsahom týchto záznamov vôbec nezaoberal a vo svojom rozhodnutí stále odkazuje iba na skutočnosť, že neboli predložené pokladničné doklady.

Žalobca nesúhlasil s vyjadrením žalovaného v rozhodnutí, že dôkazné bremeno je na strane daňového subjektu, ktorý má povinnosť preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane tieto dôkazy len vykonáva, pretože žalobca nebol povinný dokazovať skutočnosti všeobecne známe, a to, že nákladné vozidlá jazdia na pohonné hmoty, a skutočnosti známe správcovi dane z jeho činnosti, t.j. že žalobca pred krádežou mal pokladničné doklady potvrdzujúce tankovanie pohonných hmôt.

Ďalej nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že správca dane len vykonáva dôkazy. Je povinnosťou správcu dane viesť dokazovanie a dbať, aby boli relevantné skutočnosti zistené čo najpresnejšie, pričom nie je viazaný iba návrhmi daňových subjektov (§ 24 ods.2 Daňového poriadku). Bolo preto vecou správcu dane, ak mal pochybnosti o pravdivosti záznamov vedených žalobcom podľa § 70 ods.1 zákona o DPH, ktoré boli aj žalobcom predložené v rámci daňovej kontroly, vysloviť pochybnosť o ich pravdivosti, upovedomiť o nich žalobcu, odôvodniť tieto pochybnosti a naznačiť, aké doklady a dôkazy by mohli tieto pochybnosti rozptýliť. A nemal trvať sústavne len na predložení dokladov, ktoré žalobca bez vlastného zavinenia nemal k dispozícii.

Žalovaný nikde neuviedol, že má za to, že žalobca nemal príslušné faktúry - pokladničné doklady pri odpočítaní dane. Ak by tak žalovaný, resp. správca dane v prvom stupni urobil, žalobca by mal možnosť predložiť aj ďalšie dôkazy svedčiace o tom, že tieto pokladničné doklady pri odpočítaní dane mal. Zákonnou podmienkou pre uplatnenie práva na odpočítanie dane však je, aby platiteľ mal faktúru v čase, kedy daň odpočítava, a nie neskôr, napríklad pri daňovej kontrole. Túto zákonnú podmienku podľa žalobcu splnil, a správca dane jej splnenie nespochybnil.

Žalobca ďalej konštatoval, že správca dane v prvom stupni poukázal aj na § 35 ods.1 zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve a neuznal žalobcovi právo na odpočítanie dane z dôvodu, že žalobca nesplnil svoju povinnosť zabezpečiť ochranu účtovnej dokumentácie. Tento postup je v rozpore s Ústavou SR, ako aj s ustanovením § 38 ods.1 písm.n) a ods.2 písm.c) zákona o účtovníctve. Za porušenie týchto povinností môže byť uložená jedine pokuta podľa zákona o účtovníctve a v žiadnom prípade nemôže byť sankciou neuznanie práva na odpočítanie dane. Žalovaný sa s touto námietkou nevysporiadal už v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe súdneho dvora EÚ nemožno podľa žalobcu prenášať na daňové subjekty neprimerané vecné bremeno a žiadať od nich dôkazy týkajúce sa iných subjektov, ktoré nemôžu zabezpečiť, ako aj to, že zdaniteľným osobám nemožno upierať práva na odpočet zaplatenej DPH z dôvodu nezákonnosti konania iných osôb. Ak správca dane nemohol uznať právo žalobcu na odpočet dane na vstupe tak, ako to bolo uplatnené podaným daňovým priznaním, potom mal postupovať podľa § 48 Daňového poriadku a určiť daň podľa pomôcok, čo vyplýva aj z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR. V rozhodnutí nie je nijako relevantne a zrozumiteľne odôvodnené, prečo správca dane neurčil daň podľa pomôcok.

Žalobca trval v žalobe na tom, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ktoré vidí najmä v tom, že v dôsledku nepredloženia odcudzených pokladničných dokladov mu bolo upreté právo na odpočítanie dane na vstupe (prevažne z tankovania PHM), hoci niet pochýb o tom, že daň na vstupe zaplatil. Uvedené je v zmysle § 250j ods.2 písm.a) O.s.p. dôvodom na zrušenie rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa.

Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol, aby súd žalobu zamietol. Uviedol, že žalobca má v daňovom konaní dve základné povinnosti, a to povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenie dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Najčastejšie ide o účtovné doklady podľa zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve a v znení neskorších predpisov. Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Žalobca nepredložil také doklady, ktoré by správca dane mohol počas daňovej kontroly preveriť, prípadne spochybniť (ako to uviedol žalobca v podanej žalobe), a zistiť, či žalobca správne určil daň a dodržal tak ustanovenia zákona o DPH.

Podľa žalovaného správca dane postupoval počas výkonu daňovej kontroly podľa ustanovenia § 46 ods.1 Daňového poriadku, keď oznámenie o daňovej kontrole obsahovalo náležitosti, medzi ktoré patrí aj určenie lehoty na predloženie všetkých dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly, a taktiež práva a povinnosti daňového subjektu pri výkone daňovej kontroly ustanovené v § 45 Daňového poriadku. Z uvedeného vyplýva, že žalobca mal k výkonu daňovej kontroly predložiť všetky doklady, a nielen časť dokladov a kedykoľvek počas výkonu kontroly poskytnúť správcovi dane akékoľvek dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, a nie byť vo vzťahu k dokazovaniu pasívny. Správca dane opakovane žiadal o predloženie chýbajúcich dokladov a žalobca chýbajúce doklady nepredložil. Správca dane v opakovaných výzvach vyzýval žalobcu, aby predložil účtovné a iné doklady preukazujúce hospodárske operácie a účtovné prípady - chýbajúce doklady potrebné k výkonu daňovej kontroly k DPH, t.j. tvrdenie daňového subjektu - žalobcu, že správca dane sústavne požadoval len faktúry, resp. pokladničné doklady, o ktorých vedel, že boli žalobcovi odcudzené, sa nezakladá na pravde. Navyše, správcovi dane bola až dňa 24.04.2013 mailom doručená správa od splnomocneného zástupcu, ktorej súčasťou bola príloha s kópiou potvrdenia o odcudzení dokladov zo dňa 31.01.2013.

Žalovaný ďalej uviedol, že nemá informácie o tom, že bola u žalobcu vykonaná daňová kontrola za obdobie január - december 2010, a preto správca dane nemohol mať vedomosť, či predmetné doklady v minulosti existovali. Daňová kontrola bola vykonaná za zdaňovacie obdobie apríl 2011 a máj 2011, ale správca dane pri výkone týchto daňových kontrol nekontroloval existenciu dokladov za zdaňovacie obdobie júl 2010.

Žalovaný konštatoval, že správca dane nespochybnil všetky faktúry, na základe ktorých si žalobca uplatňoval právo na odpočítanie dane, ale len tie, ktoré neboli predložené ku kontrole. Daňová kontrola bola u žalobcu vykonaná na podnet orgánov činných v trestnom konaní z dôvodu dôvodného podozrenia, že žalobca mal používať do motorových vozidiel naftu zakúpenú bez DPH a pred správcom dane mal deklarovať jej legálny nákup s DPH, čím takto malo dochádzať k uplatňovaniu neoprávnených odpočtov DPH. Pretože v prípade chýbajúcich dokladov je podozrenie, že pochádzajú z fiktívnych obchodov, a nie z reálne uskutočnených, ako to tvrdí žalobca, správca dane vychádzal pri správnom zistení dane z predloženej evidencie DPH a dokladov. Žalovaný k námietke žalobcu, že zákonnou podmienkou pre uplatnenie práva na odpočítanie dane je to, aby platiteľ mal faktúru v čase, keď daň odpočítava, a nie neskôr, napríklad pri daňovej kontrole, uviedol, že žalobca si nesplnil povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 45 Daňového poriadku predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia, ako aj predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia. Žalobca túto svoju povinnosť nesplnil, a ani nevyužil svoje právo predkladať dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy dostupné správcovi dane, hoci disponoval informáciami o svojich dodávateľoch, ktoré v procese dokazovania mohol využiť. Žalobca bol vo vzťahu k dokazovaniu pasívny.

Žalovaný ďalej uviedol, že tvrdenie žalobcu, že zákonnou podmienkou pre uplatnenie práva na odpočítanie dane je, aby platiteľ mal faktúru v čase, keď daň odpočítava, a nie neskôr, nie je pravdivé, pretože v zmysle ustanovenia § 71 ods.9 zákona o DPH záznamy podľa odseku 1 - 6 sa uchovávajú do konca kalendárneho roka, ktorých uplynie 10 rokov od skončenia roka, ktorého sa týkajú, pričom takúto povinnosť mal žalobca aj podľa § 35 ods.3 písm.b) zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov, podľa ktorého sa účtovné doklady uchovávajú počas 5 rokov nasledujúcich po roku, ktorého sa týkajú. Z uvedeného vyplýva, že nie je opodstatnená ani námietka žalobcu, že správca dane postupoval v rozpore so zákonom a Ústavou SR, kedy za porušenie zákonnej povinnosti uložil žalobcovi sankciu, ktorú s porušením tejto povinnosti žiadny zákon nespája. Sankciou za porušenie povinností podľa § 35 ods.1 citovaného zákona nemôže byť neuznanie práva na odpočítanie dane.

Žalovaný ďalej uviedol, že z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR vyplýva, že ak sa žalobca odvoláva v daňovom konaní, prípadne v súdnom prieskumnom konaní na niektoré rozsudky Súdneho dvora, bolo jeho dôkazným bremenom preukázať, že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky niektorého z rozsudkov Súdneho dvora, a nielen uvádzať niektoré právne závery tam uvedené. Pokiaľ sú tvrdenia žalobcu len všeobecné, nemôže na ne súd v správnom súdnictve prihliadať. Navyše v prípadoch, ktoré riešil Európsky súdny dvor, na ktoré sa žalobca odvolával, boli počas daňových kontrol riadne predložené faktúry, ako aj zmluvy a ďalšie dôkazy podporujúce tvrdenia žalobcov, čo je dôležitou a rozhodujúcou odlišnosťou od skutkového stavu v tejto prejednávanej veci. Obdobne, aj v prípade rozsudkov Najvyššieho súdu SR, na ktoré sa žalobca odvoláva, bol skutkový stav odlišný, pretože tam počas daňovej kontroly daňový subjekt nepredložil správcovi dane žiadne daňové a účtovné doklady, a preto správca dane použil ako pomôcku iba jemu dostupné dokumenty kontrolovaného daňového subjektu, čo boli v danom prípade jeho daňové priznania k DPH.

V preskúmavanom prípade žalobca predložil časť dokladov, ktoré správca dane preveril a uznal. Správca dane neuznal odpočítanie dane, ktoré žalobca počas daňovej kontroly nepreukázal faktúrami, ktoré by mohol správca dane preveriť, a na základe ktorých by mohol vykonať dokazovanie v zmysle § 24 Daňového poriadku. Žalobca predložil evidenciu DPH, ale časť účtovných dokladov týkajúcich sa odpočítania dane za predmetné zdaňovacie obdobie bola podľa jeho tvrdenia odcudzená. Správca dane napriek tomu vedel daň správne zistiť, a nemal dôvod prejsť do procesu určovania dane podľa pomôcok. Aj v procese určenia dane podľa pomôcok platí rovnaký postup pri posúdení splnenia podmienok uvedených v § 49 ods.1 a 2 písm.a) a § 51 ods.1 písm.a) zákona o DPH, ktoré sú hmotno-právnej povahy, a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočítanie.

Žalovaný posúdením celého rozhodnutia dospel záveru, že zistenie skutkového stavu veci a prijaté závery správcu dane boli vecne správne a sú v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o DPH a Daňového poriadku.

Žalobca na vyjadrenie žalovaného reagoval podaním z 24.08.2015, ktorým zopakoval svoje žalobné námietky a zdôraznil, že žalovaný objektívnu nemožnosť žalobcu predložiť účtovné doklady preukazujúce nákup PHM, ktorá bola spôsobená zavineným konaním inej osoby zneužil na to, aby uprel žalobcovi právo na zníženie daňovej povinnosti o všetky výdavky na PHM. Žalovaný v rozpore s jeho povinnosťou zisťovať skutočný stav veci nevykonal ani jediný dôkaz, ktorý by mohol potvrdiť jeho bezdôvodný záver, že žalobca vôbec nenakupuje PHM s DPH do nákladných vozidiel, s ktorými vykonáva cestnú dopravu. Konštatoval, že vyhľadávaciu činnosť má správca dane uplatniť s cieľom správneho zistenia dane, a teda aj vtedy, ak by zistenia boli v prospech daňového subjektu. Túto povinnosť správca dane porušil. Opätovne tvrdil, že splnil podmienku na odpočítanie dane v zmysle § 51 ods.1 písm.a) zákona o DPH, keďže neporušil žiadne zákonné ustanovenia, na ktoré tento paragraf odkazuje, a riadne boli naplnené aj všetky podmienky podľa § 71 zákona o DPH.

Súd v konaní podľa § 247 a nasl. O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie Daňového úradu Košice, oboznámil sa s administratívnym spisom a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Rozhodol so súhlasom účastníkov konania v zmysle § 250f O.s.p. dňa 24.09.2015 rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil.

Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že Daňový úrad Košice oznámil listom zo dňa 21.01.2013 žalobcovi začatie daňovej kontroly na DPH za zdaňovacie obdobie január - december 2010 s dátumom začatia tejto kontroly dňa 04.02.2013 o 10:00 hod.

Oznámenie o začatí daňovej kontroly bolo uložené na Pošte Kráľovský Chlmec dňa 24.01.2013 a žalobcom prevzaté dňa 04.02.2013. Zo spisu vyplýva, že vykonanie daňovej kontroly požiadal správcu dane policajný orgán listom z 02.01.2013 na základe vykonávania operatívneho preverovania vo veci podozrenia zo spáchania trestného činu neodvedenia dane a poistného podľa § 277 Trestného zákona.

O výsledku daňovej kontroly vyhotovil správca dane protokol zo dňa 20.12.2013 č. 9810401/5/5677287/2013/Hory. Daňovou kontrolou bolo zistené, že žalobca si za zdaňovacie obdobie október 2010 v daňovom priznaní uplatnil odpočítanie dane vo výške 34.770,63 eur. Kontrolou predložených dokladov bolo zistené, že žalobca si nesplnil základnú povinnosť pre uplatnenie práva na odpočítanie dane v zmysle ustanovenia § 51 ods.1 písm.a) v nadväznosti na § 71 zákona o DPH a nepredložil správcovi dane chýbajúce doklady ani po výzve z 08.04.2013 a 17.10.2013. Správcovi dane bola dňa 24.04.2013 mailom doručená správa od splnomocneného zástupcu žalobcu, ktorého súčasťou bola príloha s kópiou potvrdenia o odcudzení dokladov zo dňa 31.01.2013. Ku kontrole neboli predložené doklady podľa evidencie DPH za zdaňovacie obdobie júl 2010, ktoré sú menovite uvedené na strane 22. protokolu o daňovej kontrole. Správca dane z toho dôvodu neuznal právo na odpočítanie dane vo výške 27.893,56 eur.

Žalobca sa vyjadril k protokolu o daňovej kontrole, v ktorom uviedol, že postup správcu dane považuje za nezákonný a uviedol, že vzhľadom na odcudzenie dokladov mal správca dane postupovať podľa ustanovenia § 48 ods.1 písm.c) Daňového poriadku, teda určiť daň podľa pomôcok.

Zo zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 27.02.2014, na ktorom boli prerokované pripomienky a dôkazy predložené zástupcom žalobcu k protokolu o daňovej kontrole, vyplýva, že podľa žalobca postup, pri ktorom správca dane potvrdí daňovú povinnosť z uskutočnených zdaniteľných obchodov v plnom rozsahu, a tieto obchody sú aj daňovou kontrolou reálne preukázané, nejedná sa o fiktívne obchody, alebo podozrivé obchody, a k reálne uskutočneným obchodom neprizná žiadnu daň na vstupe, nie je možné nazvať správnym určením dane. Správca dane mal zistiť základ dane a určiť daň podľa pomôcok.

Správca dane k tejto námietke uviedol, že nespochybnil dodávateľské faktúry, na základe ktorých si daňový subjekt uplatňoval právo odpočítania dane, a preto tvrdenia žalobcu, že správca dane nepriznal žiadnu daň na vstupe, nie je možné považovať za objektívne, a z toho dôvodu ani ďalšie tvrdenie daňového subjektu, že daň nemožno správne zistiť. Správca dane zotrval na výsledkoch z daňovej kontroly, na základe ktorej bolo vo vyrubovacom konaní vydané rozhodnutie z 29.05.2014 č. 9810401/5/2336180/2014, ktorým podľa § 68 ods.5 Daňového poriadku bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane v sume 27.894,16 eur za zdaňovacie obdobie júl 2010 a nepriznal nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie október 2010 v sume 2.686,50 eur a vyrubil vlastnú daňovú povinnosť na DPH v sume 25.207,66 eur.

Žalobca proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie, o ktorom žalovaný rozhodol preskúmavaným rozhodnutím.

Podľa § 49 ods.1, ods.2 písm.a) zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov alebo služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odseku 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Podľa § 51 ods.1 písm.a) citovaného zákona právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods.1 písm.a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

Podľa § 71 ods.3 prvá veta citovaného zákona je zdaniteľná osoba povinná zabezpečiť vierohodnosť pôvodu, neporušenosť obsahu a čitateľnosť faktúry od jej vydania do konca obdobia na uchovávanie faktúry.

Podľa § 24 ods.1, 2 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje: a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane, a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní, alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencie a záznamov, ktoré je povinný viesť. Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 45 ods.1 písm.c) Daňového poriadku daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola, má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy dostupné správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť, najneskôr do dňa jej ukončenia.

Podľa § 48 ods.1 Daňového poriadku správca dane zistí základ dane a určí daň podľa pomôcok, ak daňový subjekt: a) nepodal daňové priznanie ani na výzvu správcu dane, b) nesplnil povinnosť v lehote určenej správcom dane vo výzve na odstránenie nedostatkov daňového priznania a správca dane nezačal daňovú kontrolu, c) nesplnil pri preukazovaní ním uvádzaných skutočností niektorú zo svojich zákonných povinností, v dôsledku čoho nemožno daň správne zistiť, alebo d) neumožní vykonať daňovú kontrolu; to neplatí, ak ide o daňovú kontrolu podľa § 46 ods.2.

Podľa § 35 ods.1, ods.2 druhá veta zákona č. 431/2002 Z.z. účtovná jednotka je povinná zabezpečiť ochranu účtovnej dokumentácie proti strate, odcudzeniu, zničeniu alebo poškodeniu. Účtovná jednotka je tiež povinná zabezpečiť ochranu použitých technických prostriedkov, nosičov informácií a programového vybavenia pred ich zneužitím, poškodením, zničením, neoprávnenými zásahmi do nich, neoprávneným prístupom k nim, stratou alebo odcudzením. Na nakladanie s účtovnou dokumentáciou sa vzťahujú všeobecné predpisy o archívnictve. V preskúmavanom prípade ide o nepriznanie nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie júl 2010 v sume 24.124,22 eur z dôvodu, že žalobca nepredložil ku daňovej kontrole chýbajúce doklady.

Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení je základnou podmienkou pre odpočítanie dane. Zákonodarca z dôvodu zabrnenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry uplatňuje, preukázal existenciu podmienok uvedených v ustanovení § 49 ods.1 a 2 písm.a) a § 51 ods.1 písm.a) zákona o DPH.

Povinnosťou účtovnej jednotky je viesť účtovníctvo správne, úplne, preukázateľne a zrozumiteľne. Preukázateľnosť znamená, že všetky účtovné záznamy budú doložené overiteľnými dokladmi. V prípade, že daňový subjekt na kontrolu nepredloží požadované doklady v zákonom stanovenom rozsahu a účtovné zápisy nie sú podložené a preukázané, správca dane ho vyzve, aby chýbajúce doklady v stanovenej lehote predložil. Ak daňový subjekt ani po výzve chýbajúce doklady nepredloží, nesplní si základnú povinnosť pre uplatnenie práva na odpočítanie dane podľa § 51 ods.1 písm.a) zákona o DPH.

Správca dane v priebehu daňovej kontroly opakovane popísal skutočnosti, ktoré žiadal od žalobcu preukázať a presne označil doklady, ktoré uložil žalobcovi predložiť. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca s daňovým orgánom nespolupracoval, nesplnil si všetky povinnosti, ktoré mu správca dane na základe zákona ukladal. Podľa názoru súdu hoci žalobca tvrdil, že chýbajúce doklady mu boli odcudzené, zmenou motorového vozidla, a preto ich objektívne nemôže správcovi dane predložiť, mohol správcovi dane uviesť iné dôkazy, napríklad označiť dodávateľov, od ktorých nakupoval pohonné hmoty, a ktoré správca dane by mohol v rámci vykonaného dokazovania preveriť. Dôkazné bremeno je totiž výlučne na daňovom subjekte, čo vyplýva aj z rozhodnutia Ústavného súdu SR č.k. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú reverifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Preto ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený.

K námietke žalobcu o povinnosti správcu dane určiť daň podľa pomôcok súd uvádza, že správca dane iba v prípade, keď s ním daňový subjekt vôbec nespolupracuje, na oznámenie o výkone daňovej kontroly nereaguje a v deň, ktorý bol v oznámení uvedený ako deň začatia daňovej kontroly, sa bez ospravedlnenia nedostaví, resp. neskôr po začatí kontroly inak znemožňuje vykonanie daňovej kontroly, postupuje odlišne a prejde do procesu určenia dane podľa pomôcok. Zo spisu vyplýva, že podmienky pre určenie dane podľa pomôcok neboli splnené, žalobca predložil správcovi dane ku kontrole za zdaňovacie obdobie október 2010 iba časť dokladov, ktoré správca dane uznal a k chýbajúcim dokladom bol žalobca, čo sa týka navrhovania dôkazov, pasívny. Správca dane preto postupoval správne, keď neuznal odpočítanie dane, ktoré žalobca nepreukázal faktúrami, ktoré by mohol správca dane preveriť, a na základe ktorých by mohol vykonať dokazovanie. Z dokladov, ktoré žalobca predložil správcovi dane k daňovej kontrole, vedel správca dane zistiť správne daň, a nemal dôvod prejsť do procesu určovania dane podľa pomôcok.

V priebehu daňovej kontroly správca dane neuprel žalobcovi žiadne právo vyplývajúce z ustanovenia § 45 ods.1 Daňového poriadku a správca dane žalobcovi vytvoril dostatočný časový priestor na preukázanie skutočností, ktoré by mali vplyv na správne určenie dane, čo žalobca nevyužil, pretože v rámci daňovej kontroly pri zabezpečovaní dokladov nebol súčinný a požadované doklady, ani iné dôkazy napriek výzvam správcu dane nepredložil.

Z uvedených dôvodov súd považoval žalobné námietky za nedôvodné, preto podľa § 250j ods.1 O.s.p. žalobu zamietol.

Žalobcovi nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože nebol v konaní úspešný. O trovách konania rozhodol súd podľa § 250q ods.1 O.s.p.

Súd v preskúmavanej právnej veci rozhodol v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.