KSKE/6S/143/2014


(zdroj)
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6S/143/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014201388 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Mihalčínová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7014201388.1



ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Mihalčinovej a členov senátu JUDr. Evy Baranovej a JUDr. Milana Končeka, v právnej veci žalobcu: Q. G. I. X. Ó., bytom X. XX, O. I., podnikajúci do 31.12.2012 pod obchodným menom: Q. G. - B.-Q. S., IČO: XX XXX XXX, s miestom podnikania O. I., X. XX, zastúpený advokátskou: JUDr. Monika Čambáliková, Advokátska kancelária VIA LEGE, s.r.o. , so sídlom Veterná 1093, Pata, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o p r e s k ú m a n i e rozhodnutia č. 1100303/1/391891/2014/15264 zo dňa 17.09.2014, takto

rozhodol:

Žalobu z a m i e t a.

Žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

Žalovaný napadnutým rozhodnutím zo dňa 17.09.2014 č. 1100303/1/391891/2014/15264 podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 9810401/5/2335504/2014 zo dňa 29.05.2014, ktorým podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní správca dane vyrubil rozdiel dane v sume 22.765,67 Eur za zdaňovacie obdobie august 2010 daňovému subjektu Q. G. - B.-Q. S., X. XX, O. I., potvrdil.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že na žiadosť z 08.01.2013 Okresného riaditeľstva policajného zboru v Trebišove - odbor kriminálnej polície vykonal daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobie január až december 2010 u žalobcu ako daňového subjektu. Správca dane zaslal daňovému subjektu (ďalej žalobca) oznámenie o výkone daňovej kontroly k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január až december 2010 č. 9810401/5/252938/2013/hory zo dňa 21.01.2013, v ktorom určil začiatok daňovej kontroly na deň 04.02.2013. Žalobca prevzal zásielku s oznámením 04.02.2013. Dňa 11.02.2013 správca sa dostavil na adresu sídla žalobcu za účelom vykonania daňovej kontroly a spísal zápisnicu o ústnom pojednávaní č. 9810401/5/552514/2013/Hory. Žalobca v priebehu ústneho pojednávania poskytol požadované informácie správcovi dane. Dňa 22.02.2013 žalobca predložil správcovi dane doklady potrebné na vykonanie daňovej kontroly k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január až december 2010. Správca dane zaslal žalobcovi výzvu na predloženie dokladov č. 9810401/5/1312989/2013/Hory zo dňa 08.04.2013, v ktorej žiadal chýbajúce doklady a iné doklady potrebné k výkonu daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty. Daňový subjekt zaslal 24.04.2013 e-mail, v ktorom oznámil, že nie je schopný predložiť doklady na kontrolu podľa výzvy z dôvodu odcudzenia dokladov. Prílohou e-mailu bola kópia potvrdenia o odcudzení dokladov z 31.01.2013. Správca dane zaslal výzvu na predloženie dokladov č. 9810401/5/4689526/2013/Hory zo dňa 17.10.2013, ktorou opätovne žiadal žalobcu o predloženie chýbajúcich dokladov a iných dokladov potrebných k výkonu daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty. Žalobca ani na opätovnú žiadosť správcovi dane o predloženie chýbajúcich dokladov tieto správcovi dane nepredložil. Z uvedeného dôvodu správca dane neuznal odpočet dane a výsledkom daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie august 2010 bol rozdiel dane v sume 22.765,67 Eur pozostávajúci z nadmerného odpočtu uplatneného uplatneného v podanom daňovom priznaní za august 2010 v sume 3.267,96 Eur a z vyrubenej vlastnej daňovej povinnosti zistenej správcom dane v sume 19.497,71 Eur. Uvedené skutočnosti vyplývajú z protokolu správcu dane č. 9810401/5/5677287/2013/Hory zo dňa 20.12.2013.

Správca dane zaslal protokol z vykonanej daňovej kontroly žalobcovi aj s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole č. 9810401/5/35453/2014/Hory zo dňa 07.01.2014.

Žalobca vo vyjadrení zo 06.02.2014 k protokolu o daňovej kontrole uviedol, že správca dane mal určiť daň podľa pomôcok, pretože žalobca ani dodatočne nepredložil správcovi dane pripomienky a dôkazy, nastali skutočnosti na vydanie rozhodnutia vo vyrubovacom konaní v zmysle § 68 Daňového poriadku.

Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia poukázal na právnu úpravu DPH v zákone č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, ktorý v § 49 vymedzuje právo platiteľa dane na odpočítanie dane. Toto právo vzniká v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť (§ 19 zákon o DPH). Ide o všeobecný princíp, ktorý ešte neznamená automatické odpočítanie dane. Platiteľ dane môže odpočítať daň, ktorú voči nemu uplatnil iný platiteľ dane, ak sú splnené ďalšie podmienky v zmysle zákona o DPH. Ustanovenie § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH vymedzuje formálnu stránku uplatnenia práva na odpočítanie dane, t. j. právo na odpočítanie dane bude môcť platiteľ dane uplatniť, len ak má k dispozícii doklady, ktoré budú preukazovať právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH.

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu v súlade s príslušnými právnymi predpismi. Daňový poriadok preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či si daňové subjekty splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotno-právnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočnosti rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

Dokazovanie je procesný postup, cieľom ktorého je zistiť objektívne skutočnosti rozhodujúce pre vyrubenie dane. Dôkaznú povinnosť rozdeľuje Daňový poriadok medzi správcu dane a daňový subjekt. V zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov. Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Podľa § 24 ods. 2 až 5 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné pre účely správy dane boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Všeobecne sa uznáva, že dokazovanie prechádza troma fázami v rámci ktorých dochádza k obstaraniu dôkazu, vykonaniu dôkazu a zhodnoteniu dôkazu. Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). V rámci dokazovania správca dane dokazovanie vedie, zabezpečuje jeho výkon a za tým účelom i sám zabezpečuje dôkazy príkladmo uvedené v § 24 Daňového poriadku. Správca dane rozhoduje na základe vlastnej úvahy, ktoré dôkazy, v akom rámci a rozsahu vykoná. Daňový subjekt má povinnosť na podporu svojich tvrdení poskytnúť správcovi dane vykonanie dôkazov najmä o tých skutočnostiach, o ktorých má správca dane pochybnosti. Správca dane dôkazy predložené daňovým subjektom, i všetky ostatné zabezpečené dôkazy hodnotí podľa svojho uváženia a v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, pričom hodnotením dôkazov musí zabezpečiť objektívne, pravdivé a úplné zistenie skutkového stavu veci. Preto správca dane hodnotí každý dôkaz samostatne a potom všetky vykonané dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Prioritou je pritom ich pravdivosť a preukazná hodnota. Správca dane je povinný prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, ako aj na to, čo uvedie daňový subjekt. Dôkazná povinnosť je spojením povinnosti tvrdenia a povinnosti doložiť svoje tvrdenia dôkazmi. Dôkazná povinnosť je pre daňový subjekt nie iba povinnosťou, ale aj významným právom nielen počas daňovej kontroly a ktoré daňový subjekt mohol využiť tým, že mohol predkladať správcovi dane všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia, resp. preukazujúce nesprávnosť záver správcu dane uvedených v protokole o daňovej kontrole. V prvom rade je v záujme daňového subjektu a v nadväznosti aj povinnosťou aktívne sa starať o to, aby využil svoje procesné práva.

Žalovaný konštatuje, že z predloženého spisového materiálu vyplýva, že žalobca po začatí výkonu daňovej kontroly nesplnil svoju dôkaznú povinnosť a nepredložil všetky požadované doklady potrebné na vykonanie daňovej kontroly, k čomu bol vyzvaný výzvou zo dňa 08.04.2013 a opakovane výzvou zo dňa 17.10.2013. Správca dane odpočítanie dane z dokladov, ktoré žalobca predložil uznal, ale neuznal odpočítanie dane, ktoré žalobca nepreukázal faktúrami, ktoré by správca dane mohol preveriť a na základe ktorých mohol vykonať dokazovanie v zmysle § 24 Daňového poriadku, preto nie je pravdivé tvrdenie žalobcu o neuznaní celej odpočítanej dane.

K námietke žalobcu, že správca dane mal určiť daň podľa pomôcok uviedol, že v zmysle § 51 zákona o DPH platiteľ dane môže uplatniť právo na odpočítanie dane podľa § 49, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočítanie. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočítanie dane uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočítanie stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr, musí byť schopný tieto faktúry predložiť a preukázať, že zdaniteľné obchody boli aj reálne uskutočnené. Ak daňový subjekt neunesie v tomto zmysle dôkazné bremeno, nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočítanie DPH. Žalobca takého faktúry nemá, čím nesplnil základnú podmienku pre odpočítanie dane podľa § 49 zákona o DPH. Uvedený postup (preukázanie splnenia podmienok) platí aj v procese určenia dane podľa pomôcok. Povinnosťou platiteľa dane bolo viesť záznamy podľa § 70 ods. 1 zákona o DPH. Námietku žalobcu, že v predmetom zdaňovacom období mal splnené všetky podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie dane žalovaný nepovažoval za opodstatnenú, lebo podľa dostupných informácií správcu dane nebola u žalobca v predchádzajúcom období vykonaná žiadna daňová kontrola za zdaňovacie obdobie január až december 2010, ktorou by bolo splnenie zákonných podmienok preverené. V zmysle § 35 ods. 3 písm. b) zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov, účtovné doklady sa uschovávajú počas 5. rokoch nasledujúcich po roku, ktorého sa týkajú.

K námietke žalobcu ohľadom postupu správcu dane vo vyrubovacom konaní, v ktorom správca dane nevyhodnotil jeho pripomienky uviedol, že správca dane postupoval v súlade s ustanovením § 68 ods. 3 Daňového poriadku. Žalobca sa dňa 06.02.2014 vyjadril k protokolu a predložil svoje pripomienky. Správca dane s ním dohodol deň prerokovania pripomienok, o čom spísal zápisnicu o ústnom pojednávaní dňa 27.02.2014 č. 9810401/5/773368/2014/Hory, v ktorej sa vyporiadal s pripomienkami uvedenými k protokolu. Správca dane po vyhodnotení tvrdení žalobcu mu poskytol dostatočný priestor a čas, počas ktorého bolo možné zaobstarať a predložiť vo vyrubovacom konaní ďalšie dôkazy k jeho tvrdeniam a to tým, že mu zaslal ďalšiu výzvu 25.04.2014 na predloženie dôkazov, ale na túto výzvu žalobca nereagoval. Preto túto námietku považuje za neopodstatnenú.

Žalobca vo včas podanej žalobe žiadal, aby súd rozhodnutie žalovaného zo dňa 17.09.2014 č. 1100303/1/391891/2014/15264, ako aj rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 9810401/5/2335504/2014 z 29.05.2014 zrušil a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania.

V žalobe uviedol, že od roku 1992 do 12.02.2014 podnikal v oblasti cestnej nákladnej dopravy. Svoju podnikateľskú činnosť od roku 1992 až do konca roka 2012 vykonával ako fyzická osoba podnikateľ, pričom ku dňu 31.12.2012 došlo k definitívnemu zániku jeho živnostenského oprávnenia a ďalej podnikal prostredníctvom spoločnosti s ručením obmedzeným.

Dňa 04.02.2013 sa žalobca dozvedel o tom, že správca dane chce u neho vykonať daňovú kontrolu k DPH za zdaňovacie obdobie január až december 2010. Dňa 31.01.2013 pri prevoze dokumentov týkajúcich sa jeho podnikateľskej činnosti ako fyzickej osoby, ktoré chcel uložiť a archivovať v iných priestoroch, ako boli priestory výkonu jeho podnikania, došlo k odcudzeniu týchto dokladov, čo nahlásil policajnému orgánu v deň krádeže. Boli mu odcudzené pokladničné doklady týkajúceho sa tankovania pohonných hmôt, nákupy diaľničných známok, drobných kancelárskych potrieb, platenie mýta, parkovného a iné. Keďže okrem odcudzených pokladničných dokladov mal všetky účtovné doklady v poriadku, odcudzené pokladničné doklady boli riadne zaznamenané v jeho evidencii, jeho daňový poradca ho ubezpečil, že sa nemusí báť, pretože jeho výdavky na pohonné hmoty zodpovedajú reálne uskutočnenej preprave a to s poukazom na riadne vyfakturovanú, zákazníkmi uhradenú a zdanenú prepravu. Ubezpečil ho, že ak by aj daňová kontrola neuznala jeho ostatné účtovné záznamy a evidenciu z dôvodu, že nepredložil pokladničné doklady, dôjde k určeniu dane podľa pomôcok. Správca dane však k určeniu dane podľa pomôcok nepristúpil, iba ho opakovane vyzýval na predloženie tých dokladov, o ktorých vedel, že mu boli odcudzené a teda že ich nemá.

Tvrdí, že žalovaný v rozpore so zásadou materiálnej pravdy a ustanovením § 3 ods. 6 Daňového poriadku vyrubil daň tak, že mu nepriznal žiadne výdavky na pohonné hmoty a iné, pričom správca dane mu uznal všetky príjmy z vykonanej cestnej nákladnej dopravy. Postupoval tak napriek tomu, že je všeobecne známe, že nákladné vozidla bez pohonných hmôt nejazdia a teda nemožno vykonávať cestnú nákladnú dopravu a mať z nej príjmy bez výdavkov na pohonné hmoty a iné. Už tento fakt svedčí o tom, že v danom prípade nedošlo k správnemu určeniu dane a teda, že došlo k porušeniu zákona. V súlade s ustanovením § 45 ods. 2 písm. b) Daňového poriadku predložil správcovi dane záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis a poskytol k ním ústne a písomné vysvetlenia. Žalovaný sa s obsahom týchto záznamov vôbec nezaoberal a v rozhodnutí stále odkazuje iba na skutočnosť, že neboli predložené pokladničné doklady.

Nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že správca dane len vykonáva dôkazy. Je povinnosťou správcu dane viesť dokazovanie a dbať, aby boli relevantné skutočnosti zistené čo najpresnejšie, pričom nie je viazaný iba návrhmi daňových subjektov (§ 24 ods. 2 Daňového poriadku). Preto bolo vecou správcu dane, ak mal pochybnosti o pravdivosti záznamov ním vedených podľa § 70 ods. 1 zákona o DPH, ktoré boli aj predložené v rámci daňovej kontroly vysloviť pochybnosť o ich pravdivosti, upovedomiť ho o nich, odôvodniť tieto pochybnosti a naznačiť aké doklady a dôkazy by mohli tieto pochybnosti rozptýliť a nemal trvať sústavne len na predložení dokladov, ktoré bez vlastného zavinenia nemal k dispozícii.

Žalovaný nikde neuviedol, že má za to, že žalobca nemal príslušné faktúry - pokladničné doklady pri odpočítaní dane. Ak by tak žalovaný, resp. správca dane urobil, on by mal možnosť predložiť aj ďalšie dôkazy svedčiace o tom, že tieto pokladničné doklady pri odpočítaní dane mal. Zákonnou podmienkou pre uplatnenie práva na odpočítanie dane však je, aby platiteľ dane mal faktúru v čase, kedy daň odpočítava a nie neskôr, napr. pri daňovej kontrole. Túto zákonnú podmienku splnil a správca dane jej splnenie nespochybnil.

Konštatuje, že správca dane v rozhodnutí poukázal aj na § 35 ods. 1 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve a neuznal mu právo na odpočítanie dane z dôvodu, že nesplnil svoju povinnosť zabezpečiť ochranu účtovnej dokumentácie. Tento postup podľa neho je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ako aj s § 38 ods. 1 písm. n) a ods. 2 písm. c) zákona o účtovníctve. Za porušenie týchto povinnosti môže mu byť uložená jedine pokuta podľa zákona o účtovníctve a v žiadnom prípade nemôže byť sankciou neuznania práva na odpočítanie dane. S touto jeho námietkou sa žalovaný nevyporiadal. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe Súdneho dvora EÚ nemožno prenášať na daňové subjekty neprimerané vecné bremeno a žiadať od nich dôkazy týkajúce sa iných subjektov, ktoré nemôžu zabezpečiť, napr. prípad Optigen Ltd. a spol. C-354/03, C-353/03, C-484/03. Obdobne napr. vo veci Teleos plc. a spol. C-409/4 Súdny dvor EÚ nevylúčil, aby sa od daňových subjektov požadovalo prijať všetky opatrenia, ktoré možno od nich rozumne požadovať, aby sa uistili, že daňovými plneniami sa nezúčastňujú daňových podvodov. Aj v zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 zdaniteľným osobám nemožno upierať práva na odpočet zaplatenej DPH z dôvodu nezákonnosti konania iných osôb. Uvedené svedčí o tom, že rozhodnutie a postup správcu dane sú v rozpore aj s judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Trvá na tom, že správca dane nemohol bez ďalších dôkazov a dôvodov - a len s poukazom na nepredloženie pokladničných dokladov v dôsledku ich odcudzenia pred začatím daňovej kontroly - neuznať pravdivosť a úplnosť záznamov ním vedených podľa § 70 ods. 1 zákona o DPH a predložených v rámci daňovej kontroly a teda správca dane mal uznať jeho právo na odpočet dane na vstupe tak, ako bolo uplatnené podaným daňovým priznaním a zodpovedalo príslušným záznamom ním vedeným. Ak by sa súd nestotožnil s jeho záverom, poukazuje na to, že správca dane mal postupovať podľa § 48 Daňového poriadku a určiť daň podľa pomôcok. Toto vyplýva nielen z ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ, ale aj z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. v rozsudkoch NS SR 6Sžf/42/2011, 6Sžf/45/2012, 6Sžf/46/2012 zo dňa 22.08.2012, podľa ktorého „podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je potrebné na určenie dane podľa pomôcok ... nazerať ako na osobitný sankčný prostriedok postihujúci daňové subjekty, ku ktorému sa môže správca dane uchýliť iba vtedy, ak daňový subjekt si v rámci procesu dokazovania nesplnil niektorú zo svojich povinnosti ... v predmetnej veci sa daňový subjekt nemôže zbaviť (dôkaznej povinnosti) preukázaním potvrdenia vydaného OR PZ o odcudzení dokumentov z osobného dopravného prostriedku (ktoré okrem iného nepreukazujú, aké konkrétne veci, prípadne dokumenty boli z vozidla odcudzené) ... preto určenie dane podľa pomôcok predstavuje náhradný spôsob určenia daňovej povinnosti“. Je zrejmé, že v danom prípade malo dôjsť maximálne k uplatneniu sankčného mechanizmu v podobe určenia dane podľa pomôcok, ale nie k nezákonnému upretiu práva na odpočet dane na vstupe vo vzťahu k všetkým výdavkom zaznamenaných na odcudzených pokladničných dokladoch.

Zotrváva na tom, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ktoré vidí najmä v tom, že v dôsledku nepredloženia odcudzených pokladničných dokladov mu bolo upreté právo na odpočítanie dane na vstupe (prevažne z tankovania pohonných hmôt), hoci niet pochýb o tom, že daň na vstupe zaplatil. Uvedené je v zmysle § 250j ods. 2 písm. a) O. s. p. dôvodom na zrušenie rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia správcu dane.

Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol žalobu zamietnuť a vysloviť, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

Poukázal na to, že žalobca ako daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti a to povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenie dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Najčastejšie ide o účtovné doklady podľa zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve. Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Žalobca nepredložil také doklady, ktoré by správca dane mohol počas daňovej kontroly preveriť, prípadne spochybniť (ako to tvrdí žalobca v podanej žalobe) a zistiť, či žalobca správne určil daň a dodržal tak ustanovenia zákona o DPH.

Správca dane počas výkonu daňovej kontroly postupoval podľa § 46 ods. 1 Daňového poriadku, keď oznámenie o daňovej kontrole obsahovalo náležitosti, medzi ktoré patrí aj určenie lehoty na predloženie všetkých dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly a taktiež práva a povinnosti daňového subjektu pri výkone daňovej kontroly upravené v § 45 Daňového poriadku. Z toho teda vyplýva, že žalobca mal k výkonu daňovej kontroly predložiť všetky doklady a nielen časť dokladov a kedykoľvek počas výkonu daňovej kontroly poskytnúť správcovi dane akékoľvek dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a nie byť vo vzťahu k dokazovaniu pasívny. Správca dane opakovane žiadal o predloženie chýbajúcich dokladov, ale žalobca chýbajúce doklady nepredložil. Správca dane v opakovaných výzvach vyzýval žalobcu, aby predložil účtovné a iné doklady preukazujúce hospodárske operácie a účtovné prípady - chýbajúce doklady potrebné k výkonu daňovej kontroly k DPH, t. j. tvrdenie daňového subjektu, že správca dane sústavne požadoval len faktúry, resp. pokladničné doklady, o ktorých vedel, že mu boli odcudzené sa nezakladá na pravde. Navyše správcovi dane bola až dňa 24.04.2013 e-mailom doručená správa od splnomocneného zástupcu žalobcu, ktorej súčasťou bola príloha s kópiou potvrdenia o odcudzení dokladov zo dňa 31.01.2013.

Podľa dostupných informácií správcu dane u žalobcu ako daňová subjektu nebola za zdaňovacie obdobie január až december 2010 vykonaná žiadna daňová kontrola, z ktorého dôvodu správca dane nemôže mať vedomosti, či predmetné doklady v minulosti existovali, keďže existencia uvedených dokladov nie je preukázaná žiadnym spôsobom a vykonanou daňovou kontrolou už vôbec nie.

Správca dane nespochybnil všetky faktúry, na základe ktorých si žalobca uplatňoval právo na odpočítanie dane, ale len tie, ktoré neboli predložené ku kontrole. Daňová kontrola bola vykonaná na podnet orgánov činných v trestnom konaní z dôvodu dôvodného podozrenia, že žalobca mal používať do motorových vozidiel naftu zakúpenú bez DPH a pred správcom dane mal deklarovať legálny nákup s DPH, čím takto malo dochádzať k uplatneniu neoprávnených odpočtov DPH. V prípade chýbajúcich dokladov je podozrenie, že pochádzajú z fiktívnych obchodov a nie z reálne uskutočnených, ako to žalobca tvrdí. Správca dane vychádzal pri správnom zistení dane z predloženej evidencie DPH a z dokladov.

K námietke žalobcu, že zákonnou podmienkou pre uplatnenie práva na odpočítanie dane je to, aby platiteľ mal faktúru v čase, keď daň odpočítava a nie neskôr, napr. pri daňovej kontrole uviedol, že žalobca si nesplnil povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovenia § 45 Daňového poriadku predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené a podávať k ním ústne alebo písomné vysvetlenia, ako aj predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia. Žalobca si túto povinnosť nesplnil a ani nevyužil svoje právo predkladať dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy dostupné správcovi dane, hoci disponoval informáciami o svojich dodávateľoch, ktoré v procese dokazovania mohol využiť. Žalobca bol vo vzťahu k dokazovaniu pasívny.

K tvrdeniu v žalobe, že zákonnou podmienkou pre uplatnenie práva na odpočítanie dane je, aby platiteľ mal faktúru v čase, keď daň odpočítava a nie neskôr, nie je pravdivé, nakoľko v zmysle § 71 ods. 9 zákona o DPH záznamy podľa ods. 1 až 6 sa uchovávajú dokonca kalendárneho roka, ktorých uplynutie 10 rokov od skončenia roka ktorého sa týkajú, pričom takúto povinnosť žalobca mal aj podľa § 35 ods. 3 písm. b) zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve, podľa ktorého sa účtovné doklady uchovávajú počas 5. rokov nasledujúcich po roku, ktorého sa týkajú. Z toho teda vyplýva, že nie je opodstatnená námietka žalobcu, že správca dane postupoval v rozpore so zákonom a Ústavou Slovenskej republiky, kedy za porušenie zákonnej povinnosti mohol mu uložiť sankciu, ktorú s porušením tejto povinnosti žiadny zákon nespája. Sankciou za porušenie povinnosti podľa § 35 ods. 1 zákona o účtovníctve nemôže byť neuznanie práva na odpočítanie dane.

K časti žaloby, kde žalobca poukázal na rozsudky Európskeho súdneho dvora uviedol, že z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že ak sa žalobca odvoláva v daňovom konaní, prípadne v súdnom prieskumnom konaní na niektoré rozsudky Súdneho dvora, bolo jeho dôkazným bremenom preukázať, že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky niektorého z rozsudkov Súdneho dvora a nielen uvádzať niektoré právne závery tam uvedené. Pokiaľ sú tvrdenia žalobcu len všeobecné, nemôže na ne súd v správnom súdnictve prihliadať. Navyše v prípadoch, ktoré riešil Európsky súdny dvor, na ktoré žalobca sa v žalobe odvolával, boli počas daňových kontrol riadne predložené faktúry, ako aj zmluvy a ďalšie dôkazy podporujúce tvrdenia žalobcov, čo je dôležitou a rozhodujúcou odlišnosťou od skutkového stavu v prejednávanej veci. Obdobne aj v prípade rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré žalobca v žalobe sa odvoláva bol skutkový stav odlišný, pretože tam počas daňovej kontroly daňový subjekt nepredložil správcovi dane žiadne daňové a účtovné doklady, a preto správca dane použil ako pomôcku iba jemu dostupné dokumenty kontrolovaného daňového subjektu, čo bolo v danom prípade jeho daňové priznanie k DPH.

V danom veci žalobca predložil časť dokladov, ktoré správca dane preveril a uznal. Správca dane neuznal odpočítanie dane, ktoré žalobca počas daňovej kontroly nepreukázal faktúrami, ktoré by mohol správca dane preveriť a na základe ktorých by mohol vykonať dokazovanie v zmysle § 24 Daňového poriadku. Žalobca predložil evidenciu DPH, ale časť účtovných dokladov týkajúcich sa odpočítania dane za predmetné zdaňovacie obdobie bola podľa jeho tvrdenia mu odcudzená. Správa dane napriek tomu vedel daň správne zistiť a nemal dôvod prejsť do procesu určovania dane podľa pomôcok. Aj v procese určenia dane podľa pomôcok platí rovnaký postup pri posúdení splnenia podmienok uvedených v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, ktoré sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočítanie.

V závere uviedol, že posúdením celého rozhodnutia dospel k záveru, že posúdenie skutkového stavu veci a prijaté závery týkajúce sa porušenia citovaných ustanovení zákona o DPH boli vecne správne a sú v súlade tak s príslušnými ustanoveniami zákona o DPH, ako aj Daňového poriadku. Postup správcu dane nebol v rozpore s právnymi právnymi predpismi, neboli porušené práva žalobcu. Z obsahu spisu, ako aj z predložených listinných dôkazov dospel k záveru, že všetky námietky žalobcu uvedené v žalobe nie je možné akceptovať a nie sú opodstatnené. Žalobca na vyjadrenie žalovaného reagoval písomným podaním, ktorým zopakoval svoje žalobné námietky a zdôraznil, že objektívnu nemožnosť predložiť účtovné doklady preukazuje nákup pohonných hmôt, ktorá bola spôsobená zavineným konaním inej osoby, zneužil na to, aby mu bolo uprené právo na zníženie daňovej povinnosti o všetky výdavky na pohonné hmoty. Tvrdí, že splnil podmienky na odpočítanie dane v zmysle § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, keďže neporušil žiadne zákonné ustanovenia, na ktoré tento paragraf odkazuje a riadne boli naplnené aj všetky podmienky podľa § 71 zákona o DPH.

Súd v konaní podľa § 247 a nasl. O. s. p. bez nariadenia pojednávania, za splnenia podmienok stanovených v § 250f ods. 2 O. s. p. preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, oboznámil sa s obsahom podanej žaloby, písomným vyjadrením žalovaného, vyjadrením žalobcu k vyjadreniu žalovaného, s obsahom administratívnych spisov žalovaného, ako aj správcu dane a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

Z obsahu predložených administratívnych spisov súd zistil, že Daňový úrad Košice listom č. 9810401/5/252938/2013/Hory zo dňa 21.01.2013 oznámil žalobcovi vykonanie daňovej kontroly k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január až december 2010, v ktorom určil začiatok daňovej kontroly na deň 04.02.2013. Žalobca zásielku prevzal dňa 04.02.2013 potom, čo zásielka bola uložená na pošte už 24.01.2013. Daňová kontrola bola vykonaná na žiadosť Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Trebišove - odbor kriminálnej polície a to za zdaňovacie obdobie január až december 2010.

O výsledku vykonanej daňovej kontroly vyhotovil správca dane protokol č. 9810401/5/5677287/2013/ Hory zo dňa 20.12.2013, v ktorom uviedol dôvody vyrubenia rozdielu dane. Kontrolou predložených dokladov boli zistené porušenia zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH a to § 49 ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) v nadväznosti na § 71. Žalobca ako daňový subjekt nepredložil správcovi dane chýbajúce doklady ani po písomnej výzve správcu dane zo dňa 08.04.2013, ani pri opakovanej výzve zo dňa 17.10.2013. Správca dane z toho dôvodu neuznal odpočítanie dane i napriek tomu, že žalobca zaslal dňa 24.04.2013 e-mail, v ktorom oznámil správcovi dane, že nie je schopný predložiť doklady na kontrolu podľa výzvy z dôvodu odcudzenia dokladov a pripojil aj prílohu kópie potvrdenia o odcudzení dokladov zo dňa 31.01.2013, ďalej žalobca prestal byť aktívny v predkladaní dôkazov a dokladov. Výsledkom daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie august 2010 bol rozdiel dane v sume 22.765,67 Eur, pozostávajúci z nadmerného odpočtu uplatneného v podanom daňovom priznaní za august 2010 v sume 3.267,96 Eur a z vyrubenej vlastnej daňovej povinnosti zistenej správcom dane v sume 19.497,71 Eur.

Protokol z daňovej kontroly bol žalobcovi doručený a žalobca sa k nemu písomne vyjadril a uviedol, že postup správcu dane považuje za nezákonný. Vzhľadom na odcudzenie dokladov mal podľa neho správca dane postupovať podľa § 48 ods. 1 písm. c) Daňového poriadku, teda určiť daň podľa pomôcok.

Zo zápisnice o ústnom pojednávaní z 27.02.2014, na ktorom boli prerokované pripomienky a dôkazy predložené zástupcom žalobcu k protokolu o daňovej kontrole vyplýva, že podľa žalobcu postup, pri ktorom správca dane potvrdí daňovú povinnosť z uskutočnených zdaniteľných obchodov v plnom rozsahu a tieto obchody sú aj daňovou kontrolou reálne preukázané, nejedná sa o fiktívne obchody alebo podozrivé obchody, ak reálne uskutočneným obchodom neprizná žiadnu daň na vstupe, nie je možné nazvať správnym určením dane. Správca dane mal zistiť základ dane a určiť daň podľa pomôcok.

Správca dane k tejto námietke uviedol, že nespochybnil dodávateľské faktúry, na základe ktorých si daňový subjekt uplatnil právo odpočítania dane, a preto tvrdenia žalobcu, že správca dane nepriznal žiadnu daň na vstupe nie je možné považovať za objektívne a z toho dôvodu ani ďalšie tvrdenie žalobcu, že daň nemožno správne zistiť. Správca dane zotrval na výsledkoch z daňovej kontroly, na základe ktorej bolo vo vyrubovacom konaní vydané rozhodnutie správcom dane, t. j. Daňový úrad Košice, pobočka Michalovce č. 9810401/5/23355044/2014 dňa 29.05.2014, ktorým podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. vyrubil daňovému subjektu Q. G. - B. - K. S., X. XX, O. I. rozdiel dane v sume 22.765,67 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2010. Daňový úrad Košice nepriznal nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie august 2010 v sume 3.267,96 Eur a vyrubil vlastnú daňovú povinnosť na dani z pridanej hodnoty v sume 19.497,71 Eur.

Žalobca proti tomuto rozhodnutiu správcu dane podal odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný tak, že potvrdil rozhodnutie správcu dane. Podľa § 49 ods. 1, 2 písm. a) zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť daň z tovarov alebo služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa ods. 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a) citovaného zákona právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 1 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

Podľa § 71 ods. 3 prvá veta citovaného zákona je zdaniteľná osoba povinná zabezpečiť vierohodnosť pôvodu, neporušenosť obsahu a čitateľnosť faktúry od jej vydania do konca obdobia na uchovávanie faktúry.

Podľa § 24 ods. 1, 2 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje:

a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencie a záznamov, ktoré je povinný viesť správca dane, vedie dokazovanie pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy dane boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 45 ods. 1 písm. c) Daňového poriadku daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy dostupné správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť najneskôr do dňa jej ukončenia.

Podľa § 48 ods. 1 Daňového poriadku správca dane zistí základ dane a určí daň podľa pomôcok, ak daňový subjekt:

a) nepodal daňové priznanie ani na výzvu správcu dane, b) nesplnil povinnosť v lehote určenej správcom dane vo výzve na odstránenie nedostatkov daňového priznania a správca dane nezačal daňovú kontrolu, c) nesplnil pri preukazovaní ním uvádzaných skutočnosti niektorú zo svojich zákonných povinnosti, v dôsledku čoho nemožno daň správne zistiť, alebo d) neumožní vykonať daňovú kontrolu; to neplatí, ak ide o daňovú kontrolu podľa § 46 ods. 2.

Podľa § 35 ods. 1, ods. 2 druhá veta zákona č. 431/2002 Z. z. účtovná jednotka je povinná zabezpečiť ochranu účtovnej dokumentácie proti strate, odcudzeniu, zničeniu alebo poškodeniu. Účtovná jednotka je tiež povinná zabezpečiť ochranu použitých technických prostriedkov, nosičov, informácií a programového vybavenia pred ich zneužitím, poškodením, zničením, neoprávnenými zásahmi do nich, neoprávneným prístupom k ním, stratou alebo odcudzením. Na nakladanie s účtovnou dokumentáciou sa vzťahujú všeobecné predpisy o archívnictve.

V preskúmavanom prípade ide o nepriznanie nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie august 2010 v sume 22.765,67 Eur z dôvodu, že žalobca nepredložil ku daňovej kontrole chýbajúce doklady, k čomu bol vyzývaný správcom dane výzvou zo dňa 08.04.2013 a opakovanou výzvou zo dňa 17.10.2013.

Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení je základnou podmienkou pre odpočítanie dane. Zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahšej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry si uplatňuje, preukázal existenciu podmienok stanovených v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH.

Povinnosťou účtovnej jednotky je viesť účtovníctvo správne, úplne, preukázateľne a zrozumiteľne. Preukázateľnosť znamená, že všetky účtovné záznamy budú doložené overiteľnými dokladmi. V prípade, že daňový subjekt na kontrolu nepredloží požadované doklady v zákonnom stanovenom rozsahu a účtovné zápisy nie sú podložené a preukázané, správca dane ho vyzve, aby chýbajúce doklady v stanovenej lehote predložil. Ak daňový subjekt ani po výzve chýbajúce doklady nepredloží, nesplní si základnú povinnosť pre uplatnenie práva na odpočítanie dane stanovenú v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH.

Správca dane v priebehu daňovej kontroly opakovane popísal skutočnosti, ktoré žiadal, aby žalobca preukázal a presne označil doklady, ktoré mu uložil predložiť. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca so správcom dane nespolupracoval, nesplnil si všetky povinnosti, ktoré mu správca dane na základe zákona ukladal. Podľa názoru krajského súdu hoci žalobca tvrdil, že chýbajúce doklady mu boli odcudzené z motorového vozidla, a preto ich objektívne nemôže správcovi dane predložiť, nič nebránilo žalobcovi správcovi dane uviesť iné dôkazy, napr. označiť dodávateľov od ktorých nakupoval pohonné hmoty a ktoré správca dane by mohol v rámci vykonaného dokazovania preveriť a tým preukázal oprávnenosť odpočítania dane. Dôkazné bremeno ako to vyplýva zo zákona o DPH je výlučne na kontrolovanom daňovom subjekte, čo napokon vyplýva aj z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočnosti a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Preto, ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje nielen na zákon o DPH, ale aj na rozsiahlu judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako aj ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že dôkazná povinnosť je spojením povinnosti tvrdenia a povinnosti doložiť svoje tvrdenia dôkazmi. Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti, povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Dôkazná povinnosť je teda pre daňový subjekt nie iba povinnosťou, ale aj významným právom nielen počas daňovej kontroly, ktoré daňový subjekt mohol využiť tým, že mohol predkladať správcovi dane všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenie, resp. preukazujúce nesprávnosť záverov správcu dane uvedených v protokole o daňovej kontrole. V prvom rade je predovšetkým v záujme daňového subjektu a v nadväznosti aj povinnosťou aktívne sa starať o to, aby využil všetky svoje procesné práva.

K námietke žalobcu v žalobe o povinnosti správcu dane v jeho prípade určiť daň podľa pomôcok krajský súd uvádza, že správca dane iba v prípade, keď s ním daňový subjekt vôbec nespolupracuje, na oznámenie o výkone daňovej kontroly nereaguje a v deň, ktorý bol v oznámení uvedený ako deň začatia daňovej kontroly sa bez ospravedlnenia nedostaví, resp. neskôr po začatí daňovej kontroly inak znemožňuje vykonanie daňovej kontroly, postupuje odlišne a prejde do procesu určenia dane podľa pomôcok. Z predložených administratívnych spisov ale vyplýva, že podmienky pre určenie dane podľa pomôcok neboli splnené, pretože žalobca predložil správcovi dane ku kontrole za zdaňovacie obdobie august 2010 časť dokladov, ktoré správca uznal a k chýbajúcim dokladom bol žalobca, čo sa týka navrhovania dôkazov pasívny. Keďže ako bolo uvedené, na výzvu správcu dane zo dňa 08.04.2013, ani na opakovanú výzvu zo dňa 17.10.2013 žiadne dôkazy, ani doklady nepredložil, teda bol pasívny. Preto správca dane postupoval správne, keď neuznal odpočítanie dane, ktoré žalobca nepreukázal faktúrami, ktoré by mohol správca dane preveriť a na základe ktorých by mohol vykonať dokazovanie. Z dokladov, ktoré žalobca predložil správcovi dane k výkonu daňovej kontroly, vedel správca dane zistiť správne daň a nemal dôvod prejsť do procesu určovania dane podľa pomôcok.

Zoznam, ktoré doklady žalobca k daňovej kontrole za mesiac august 2010 nepredložil, je uvedený v protokole z daňovej kontroly na strane č. 24.

V priebehu daňovej kontroly správca dane neuprel žalobcovi žiadne právo vyplývajúce z § 45 ods. 1 Daňového poriadku a správca dane žalobcovi vytvoril dostatočný časový priestor na preukázanie skutočnosti, ktoré by mali vplyv na správne určenie dane, ale žalobca to nevyužil, pretože v rámci daňovej kontroly pri zabezpečovaní dokladov nebol súčinný a požadované doklady, ani iné dôkazy napriek opakujúcim výzvam správcovi dane nepredložil.

Súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe dospel k záveru, že rozhodnutie a postup správcu dane v medziach žaloby bol v súlade so zákonom o DPH, ako aj Daňovým poriadkom, a preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 250j ods. 1 O. s. p. zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O. s. p. a žalobcovi ich náhradu nepriznal, pretože žalobca v konaní úspešný nebol.

Toto rozhodnutie senát krajského súdu prijal v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v platnom znení).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.