KSKE/5Co/832/2014


(zdroj)
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5Co/832/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7713211697 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7713211697.1



ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Jána Slebodníka vo veci žalobkyne S.. K. Š., S. C. L. XX, zastúpenej JUDr. Ľudmilou Vasiľovou, advokátkou, Advokátska kancelária, Michalovce, Nám. osloboditeľov 81, IČO:35 529 296, proti žalovanej Rapid life životná poisťovňa, a.s., Košice, Garbiarska 2, IČO: 31 690 904, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalovanej proti rozsudku 12C/79/2013-177 z 10.6.2014 Okresného súdu Michalovce

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok, okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti.

odôvodnenie:

Súd prvého stupňa (ďalej len súd) rozsudkom zrušil rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu (ďalej len AS) Košice z 19.1.2012 sp. zn. 3C/782/2012 podľa § 40 ods.1 písm. j) zák.č.244/02 Z. z., v platnom znení, v celom rozsahu, v prevyšujúcej časti žalobu a návrh žalovanej na prerušenie konania zamietol a rozhodol, že o trovách konania bude rozhodnuté do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V odôvodnení rozsudku uviedol, čo žalobkyňa žalobou, doručenou mu 23.7.2013, žiadala a, čo v nej uviedla a, na čo žalovaná, nesúhlasivšia so žalobou, poukázala. Vykonaným dokazovaním zistil nasledovné: 18.3.2009 uzavrela žalobkyňa so žalovanou poistnú zmluvu (ďalej len zmluva). Na základe tejto zmluvy sa zaviazala uhrádzať z dôvodu dojednaného životného poistenia 20,40 € mesačne ako poistné. Poistná doba bola dohodnutá na 25 rokov. Toho istého dňa okrem zmluvy podpísala i Záznam o požiadavkách a potrebách klienta a Všeobecné poistné podmienky (ďalej len VPP). Podľa XV. časti - Rozhodcovské konanie VPP sa žalovaná a žalobkyňa dohodli, že všetky vzájomné spory a sporné nároky z poistenia sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom. Zo znení VPP, ktoré je podpísané 17.3.2009 žalobkyňou, sú ust. označené ako osobitné zmluvné dojednania (ďalej len OZD) č.02/2008 k zmluve. Tieto OZD pozostávajú zo 4 ods. označenými bodmi 1.-4. V ods.3. účastníčky vyjadrujú vôľu v prípade vzniku akéhokoľvek sporu medzi zmluvnými stranami, že namiesto súdneho konania z dôvodu účelnosti a praktickosti a rýchlosti sa podrobia rozhodcovskému konaniu v zmysle XV. časti VPP. Toto ust. zároveň chápu ako rozhodcovskú doložku (ďalej len doložka). V ods.4. je uvedené právo poistníka v lehote 30 dní od podpisu zmluvy individuálne písomne odmietnuť ust. časti XV. VPP, ktoré tvoria účasť poistenia a zároveň ods.3. OZD, a to bez toho, aby bol právne dotknutý alebo akýmkoľvek spôsobom podmienený ostatný zvyšok poistného vzťahu. Po znení týchto OZD sa nachádzajú podpisy žalobkyne a sprostredkovateľky poistenia „Patrícii“ Novákovej. 4.1.2012 žalovaná doručila AS v Košiciach návrh na začatie konania o zaplatenie 208,60 € a návrh na splátkový kalendár. 9.1.2012 AS Košice vydal upovedomenie o začatí konania pred rozhodcovským súdom. 19.1.2012 bol vyhlásený rozhodcovský rozsudok, ktorým uložil žalovanej, aby do 5 dní od doručenia rozhodcovského rozsudku zaplatila žalobkyni 208,63 €, trovy rozhodcovského konania 276 € alebo podala odpor na súde, ktorý rozhodcovský rozsudok vydal. Vychádzajúc z § 4 ods.1,2,§ 17,§ 40 ods.1 písm. c),g),h),j),§ 41, zák.č.244/02 Z. z. o rozhodcovskom konaní,§ 52,§ 52a,§ 53 ods.1,2,3, ods.4 písm. a),r), ods.5,§ 54 ods.1,2 O. z., ods.19 odôvodnenia, čl.3 a písm. i) a q) prílohy smernice Rady 93/13 EHS (ďalej len smernica), ktorých znenie citoval, zdôraznil, že najskôr sa musel vysporiadať s otázkou včasnosti podania žaloby. Žalovaná sa bránila, že lehota na podanie rozhodcovského rozsudku žalobkyni uplynula. Na pojednávaní 15.4.2014 žalobkyňa predložila podací lístok z ktorého vyplynulo, že žaloba v tejto veci bola podaná na poštu 22.7.2013 za účelom jej dopravy na súd. Rozsudok AS Košice bol žalobkyni doručený 21.6.2013. Ak 30 dní od podania žaloby pripadne na nedeľu 21.7.2013, prvý pracovný deň je pondelok 22.7.2013 a žaloba bola odovzdaná Pošte Michalovce na dopravu súdu, bola podaná včas. Vzhľadom „k tomu“, že v § 41 ods.1 zák.č.244/02 Z. z. obsahuje procesnú zákonnú lehotu s ktorou neuplatnením je spojená strata úspešného zrušenia rozhodcovského rozsudku a podľa § 51 ods.3 zák.č.244/02 Z. z. sa na rozhodcovské konanie vzťahujú i ust. O. s. p., je potrebné plynutie lehoty posudzovať podľa § 58 a § 57 O. s. p. Z uvedených dôvodov považoval za nutné konštatovať to, že žaloba na podanie rozhodcovského rozsudku bola mu doručená včas, teda v 30 dňovej lehote od doručenia rozhodcovského rozsudku žalobkyni. Podľa čl.7. smernice je povinnosťou členských štátov dosiahnuť výsledok v nej stanovený a podľa čl.4. ods.3 druhej vety zmluvy o Európskej únii (ďalej len EÚ) sa majú prijať všetky primerané opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby zabezpečili plnenie tejto povinnosti. Tieto povinnosti platia na všetky orgány štátnej moci členského štátu, teda i na príslušné súdy vo veciach, ktoré patria do ich súdnej právomoci. Z toho vyplýva, že uplatňovanie vnútroštátnych právnych predpisov vnútroštátnym súdom, ktorý má povinnosť tieto právne predpisy správne interpretovať, by sa mal realizovať, pri zohľadnení znenia a účelu smernice, aby sa dosiahol jej účel a tak dodržal aj čl.288 ods.3 Zmluvy o fungovaní EÚ. To je zrejmé i z rozhodnutia súdneho dvora (ďalej len SD) vo veci C 106/89 Marleasing, Zb. 1990 s.I.-4135. V prípade uplatňovania ust. smernice SD už viackrát rozhodol, že sa jednotlivci môžu na tieto ust. odvolávať na vnútroštátnych súdoch proti štátu, ktorý ju netransponoval do domácich právnych predpisov v stanovenej lehote alebo ju neimplementoval správne (napr. vec 8/81 Becker, Zb.1982, s.53, bod 25.). SD tiež viackrát v rôznych veciach rozhodol, že smernica musí byť implementovaná takým spôsobom, aby sa zabezpečilo úplné uplatňovanie (vec 103/88 Fratelli Costanzo, Zb. 1989 s.1839,bod 29.). Z uvedeného teda vyplýva i to, že prijatie vnútroštátnych opatrení správne implementujúcich smernicu úplne nevyčerpáva jej účinok. Členské štáty únie sú viazané povinnosťou zabezpečiť úplné uplatňovanie smernice aj po prijatí vnútroštátnych opatrení. Spotrebitelia i (dodávatelia) sú preto oprávnení odvolávať sa pred vnútroštátnymi súdmi na ust. smernice, ktoré sa javia z pohľadu ich obsahu ako bezvýhradné a dostatočne presné a to vo všetkých prípadoch, v ktorých nie je účinne zaručené dôsledné uplatňovanie smernice, teda aj v prípade, jej netransponovania alebo nesprávneho transponovania, ale aj v prípade, ak sa vnútroštátne opatrenia správne transponujú cez smernicu neuplatňujú tak, aby zabezpečili dosiahnutie jej žiadaného účelu. SD v bode 50 uznesenia zo 16.11.2010 vo veci C-76/10 Pohotovosť zopakoval svoju judikatúru už skôr vyslovenú vo veci Asturcom telecomunicaciones, podľa ktorej sa čl. smernice musí považovať za ust. rovnocenné s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré v rámci vnútroštátneho právneho systému majú právnu silu noriem verejného poriadku. V situácii, keď vnútroštátny súd rozhoduje o návrhu na nútený výkon rozhodcovského rozhodnutia, musí aj bez návrhu zastaviť výkon tohto rozhodcovského konania, ak toto ukladá dotknutej strane povinnosť plnenia, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Tento súd je takisto povinný, pokiaľ má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave, aj bez návrhu posúdiť dokonca i v rámci exekučného konania, či sankcia obsiahnutá v zmluve o úvere uzavretej medzi poskytovateľom úveru a spotrebiteľom nemá nekalú povahu. Podotkol, že predmetom konania v tejto veci je však zrušenie rozhodcovského rozsudku, pričom dôvody na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku sú taxatívne vypočítané v § 40 „os.“1 zák.č.244/02 Z. z. Žalobkyňa dôvody právne vymedzila písm. c),g),h),j. Bod 13a pri § 40 ods.1 písm. j) odkazuje príkladmo na § 53 O. z., zák.č.250/07 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, zák.č.266/05 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku, ktoré ust. sa môže vykladať len tak, že je možné sa spotrebiteľom domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku, ak pri rozhodovaní rozhodcom boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa. Citoval znenie ods.7a/ časti XVII. Záverečné ust. VPP. Provízny náklad ako nárok voči poistníkovi zo strany žalovanej vznikajúci dňom uzavretia zmluvy predstavuje právo na plnenie vznikajúce v čase uzavretia zmluvy, ktorej výškou sa poistník nemal možnosť oboznámiť pred jej uzavretím. Toto plnenie nie je totiž špecifikované a má sa vysporiadať pri ukončení poistného vzťahu zápočtom voči odkupnej hodnote. Nič však nebránilo žalovanej výšku provízneho nákladu uviesť do ust. zmluvy tak, aby ju premietla do výšky poistného alebo, aby tvorila osobitný náklad špecifikovaný popri poistnom. Nárok na zaplatenie provízneho nákladu 208,63 € si žalovaná uplatnila v začatom konaní na AS v Košiciach. Tento osobitný provízny náklad nemožno charakterizovať ako sankciu za porušenie záväzku spotrebiteľa, ale ako ďalší osobitný nárok patriaci žalovanej a to popri poistnom. Za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľských zmluvách sú označované aj podmienky, ktoré má spotrebiteľ plniť, s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy [§ 53 ods.4 písm. a O. z.]. Spotrebiteľ sa nemôže ani vopred vzdať svojich práv alebo vopred si zhoršiť svoje zmluvné postavenie (§ 54 ods.1 O. z.). V danom prípade zmluva i so VPP predstavuje tzv. formulárovú vopred pripravenú zmluvu, ktoré v časti XVII. označených ako záverečné ust. obsahujú vopred pripravené zmluvné podmienky i v ods. 7a a 7b ohľadne nároku na osobitný provízny náklad. Rozsah VPP vylučuje, aby poistník sa mal možnosť s nimi oboznámiť pri uzavretí zmluvy a žalovaná nepreukázala, že táto podmienka so „žalovaným“ individuálne dojednaná bola. Individuálne dojednanie nevyplýva ani z vyjadrenia sprostredkovateľky poistenia P. Novákovej, ktorá odkazuje na písomné vyhlásenie žalobkyne v zázname o požiadavkách a potrebách klienta, že bola podrobne poučená o všetkých právach a povinnostiach a že svojím podpisom potvrdila pravdivosť poučenia, ani z navrhovaného výsluchu svedka Y.. D., ktorý nevykonal, lebo ten v danej veci sprostredkovateľa poistenia nevykonával. Na tomto mieste opätovne zdôraznil, že bez ohľadu na individuálne dojednanie ods.7a,7b čl. XVII. VPP sú tieto ust. ako zmluvné podmienky neprijateľné, a teda neplatné z dôvodu, že s výškou požadovaného plnenia sa žalobkyňa nemala možnosť oboznámiť, čím si zároveň zhoršila svoje zmluvné postavenie. S ohľadom na výšku provízneho nákladu 208,63 € pri mesačnom poistnom 20,40 € a dojednanej poistnej dobe 25 rokov „sa jedná“ o značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech žalobkyne, lebo túto sumu, ktorá navyše pri uzatváraní zmluvy jej oznámená nebola, je povinná plniť bez ohľadu na trvanie zmluvy. Ani tá skutočnosť, že žalobkyňa sa stala pre žalovanú sprostredkovateľkou poistenia 7.4.2009 na základe zmluvy o sprostredkovaní 23.3.2009, teda až po uzavretí zmluvy, nemá vplyv na jeho uvedené závery. Žalobkyňa svojimi vedomosťami po 23.3.2009, resp. 7.4.2009 nemohla ovplyvniť svoje zmluvné postavenie založené spotrebiteľskou zmluvou zo 17.3.2009. Podmienku plnenia uvedenú v bode 7a a 7b v čl. XVII. VPP je preto potrebné označiť ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je podľa § 53 ods.5 O. z. v znení k 17.3.2009 neplatná. Tieto skutočnosti vôbec neskúmal rozhodcovský súd, ktorého povinnosťou podľa priameho účinku smernice bolo tiež chrániť práva spotrebiteľov. Považoval za nutné teda konštatovať, že pri rozhodovaní na AS Košice práva žalobkyne ako spotrebiteľky porušené boli. Ohľadne argumentácie žalovanej, že doložka v OZD č.2/2008 k zmluve bola individuálne dojednaná udal nasledovné: Z predložených VPP vyplýva, že medzi účastníkmi došlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy vo forme doložky k „zmluvy“ teda k VPP, ktoré sú súčasťou zmluvy. Doložka bola dohodnutá v čl. XV. VPP tak aj obsiahnutá i v OZD č.2/2008. Tieto OZD nasledujú za VPP, ktoré sú ukončené čitateľným podpisom žalobkyne. OZD obsahujú 4 ust. označené ods.1-4, pričom ods.3-4 sa týkajú doložky. Z ods.3 je zrejmé, že zmluvné strany chápu vôľu v prípade vzniku akéhokoľvek sporu medzi zmluvnými stranami to, že namiesto súdneho konania z dôvodu účelnosti, praktickosti a rýchlosti sa podrobia rozhodcovskému konaniu v zmysle čl. XV VPP a toto ust. zároveň strany chápu ako doložku. Nasledujúce ust. pod bodom 4. dáva poistníkovi možnosť v lehote 30 dní od podpisu písomnej zmluvy individuálne písomne odmietnuť ust. časti XV VPP i v ods.3. týchto OZD. Rozsah OZD vylučuje, aby pred ich podpisom, ktoré sú osobitným spôsobom i zvýraznené, poistník neprečítal. Ods.3-4 OZD však nie je možné hodnotiť ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. § 53 O. z. totiž za neprijateľnú podmienku definuje také ust. zmluvy, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Pojem značná nerovnováha sa interpretuje ako výrazná prevaha v právach alebo povinnostiach jednej strany na úkor druhej strany. To, že všetky spory medzi zmluvnými stranami sa budú riešiť pred rozhodcovským súdom nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, pretože dané ust. rovnako zvýhodňuje, resp. nezvýhodňuje obe strany. V tejto súvislosti je potrebné poukázať už na cit. znenie prílohy k smernici a to bodu i/, ktorý za neprijateľnú zmluvnú podmienku považuje podmienku, ktorou sa spotrebiteľ neodvolateľne zaviazal k podmienkam, s ktorými „s“ skutočne nemohol oboznámiť pred uzavretím zmluvy. V danom prípade odvolávajúc sa na priamy účinok smernice nemožno konštatovať, že u spotrebiteľa došlo k neodvolateľnému zaviazaniu sa všetky spory riešiť pred rozhodcovským súdom. Ust. ods. IV. OZD totiž umožňovali poistníkovi do 30 dní od uzavretia zmluvy písomne odmietnuť ust. časti XV. VPP i ods.3. Z časového hľadiska je nemožné, aby poistník sa oboznámil v čase uzavretia zmluvy so všetkými VPP, vzhľadom na to, že „sa jedná“ o vopred naformulované a rozsiahle VPP. Ods.1-4 však obsahovo rozsiahle nie sú, preto vylúčil, že sa nimi spotrebiteľ - poistník skutočne nemohol oboznámiť pred uzavretím zmluvy. Ak sa zároveň zohľadní právo poistníka v primeranej lehote odmietnuť uzavretú doložku, nemožno uzavrieť, že doložka je podľa § 53 ods.2,4 písm. r),ods.5 O. z. neplatná. Čo sa týka 19. ods. odôvodnenia smernice, ňou je vyjadrený jej účel vyňať z hodnotenia neprijateľnosti podmienok tie, ktoré popisujú hlavný predmet zmluvy a to kvalita/cena. Z tohto textu je zrejmé to, že zámerom Rady je, aby tiež poistné zmluvy, ktorých podmienky definujú a popisujú poistné riziko a zodpovednosť poisťovateľa neboli podriadené hodnoteniu súdov, čo však neplatí, pokiaľ ide o obmedzenia, ktoré sa neberú do úvahy pri výpočte poistného plateného spotrebiteľom. Ak žalovaná argumentuje, že pri výpočte poistného sa zohľadňuje zmluvné ust. týkajúce sa dojednania doložky, čo preukazuje odpoveďou Národnej banky Slovenska (ďalej len NBS) od 1.10.2012 do 22.11.2013. Z týchto vyjadrení je zrejmé, že do výpočtu poistného sa okrem kalkulácie čistého poistného premietajú aj kalkulácie alfa, Beta, Gama, Delta nákladov poisťovacieho subjektu. Poistná podmienka, ktorá ovplyvňuje kalkuláciu netto poistného alebo jednotlivých zložiek nákladov má vplyv na výpočet a tým na konečnú výšku poistného plateného spotrebiteľom poisťovacieho subjektu. Prípadná dohoda o rozhodcovskom konaní podľa zák. o rozhodcovskom konaní obsiahnutá v zmluve má ako prostriedok na efektívne vymáhanie dlžných pohľadávok zo zmluvy vplyv na interné náklady. Náklady spojené s inkasom poistenia ovplyvňujú výšku poistného nezávislé od toho či ide o poistenie osôb alebo poistenie majetku. I keď z týchto vyjadrení je zrejmé, že i dojednanie zmluvy má vplyv na výpočet poistného, ovplyvňujú výpočet poistného, z preskúmavanej zmluvy je zrejmé, že to tak nie je. Tá skutočnosť, či poistník doložku príjme alebo ju dodatočne odmietne sa neodráža vo výške poistného. Zo žiadneho ust. VPP totiž nevyplýva, že odmietnutím zmluvy a VPP nevyplýva, že by odmietnutím doložky v 30 dňovej lehote podľa osobitných všeobecných zmluvných dojednaní bolo poistné zvýšené alebo naopak znížené. Táto právna argumentácia žalovanej preukazovaná s dôkazmi z NBS je tak pre tento konkrétny prípad právne bezvýznamná. Stotožnil sa s tvrdením žalovanej, že preklad (citoval ako „zneje“) časti smernice a to konkrétne v bode q/ jej prílohy je nesprávny. Z českého prekladu vyplýva to, že slovenský preklad je jednoducho nezmyselný. Slovné spojenie aby riešil spory neupravené právnymi ust. výhradne arbitrážou má totiž správne znieť: aby predkladal spory výlučne rozhodcovskému súdu, na ktorý sa nevzťahujú ust. právnych predpisov. K výkladu smernice v ods.19 odôvodnenia považoval za potrebné uviesť, že výklad tohto ust. zo strany žalovanej je nesprávny. Žalovaná totiž znenie smernice v tejto časti vykladá tak, že nie je jej zámerom posudzovať podmienky obsiahnuté v poistných zmluvách, pokiaľ tie vchádzajú do kalkulácie poistného. Slovenský i český preklad tejto smernice však nie je možné interpretovať inak ako tak, že zámerom smernice je, aby posudzovaniu neboli podriadené poistné zmluvy, ktorých podmienky definujú alebo popisujú poistné riziko a zodpovednosť poisťovateľa, pokiaľ sa tieto podmienky neberú do úvahy pri výpočte poistného, ktoré platí spotrebiteľ. Ak sa teda poistné riziko a zodpovednosť poisťovateľa v ust. poistnej zmluvy berú do úvahy pri výpočte poistného, takéto ust. poistnej zmluvy podliehajú preskúmavaniu. Český preklad ods.19. tejto smernice je potrebné interpretovať tak, že v poistných zmluvách nie sú predmetom posudzovania podmienky, ktoré jasne definujú alebo vymedzujú poistné riziko a záväzok poisťovateľa, pretože takéto obmedzenia sa berú do úvahy pri výpočte poistnej prémie, ktorú platí spotrebiteľ; teda poistné riziko a záväzok poisťovateľa podľa českého prekladu sa vždy berie do úvahy pri výpočte poistnej prémie platenej spotrebiteľom. Ak teda žalovaná oznámeniami NBS preukazuje to, že i dojednanie rozhodcovskej zmluvy ovplyvňuje výšku poistného, tým len dokazuje to, že „zneje“ doložky podlieha preskúmavaniu podľa priamych účinkov smernice. Z uvedeného teda vyplýva, že ak žalobkyňa sa domáhala zrušenia rozhodcovského rozsudku z dôvodov právne vymedzených podľa § 40 ods.1 písm. c),g),h),j), dôvodný je len dôvod týkajúci sa porušovania všeobecných záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa. Platnosť rozhodcovskej zmluvy preukázaná nebola o porušenie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania sa tomuto konaniu nejedná. Tento dôvod žalobkyňa zdôvodňovala krátkou 5 dňovou lehotovou na podanie odporu proti rozsudku rozhodcovského súdu. Rovnakú 5 dňovú lehotu „k podaniu! odporu má však k dispozícii i sama žalovaná. Dôvod zrušenia rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods.1 písm. h) nezdôvodnila. Dôvody pre ktoré možno žiadať i obnovu konania podľa § 228 ods.1 O. s. p. v tejto veci nezistil. Vzhľadom „k tomu“, že zo 4 uplatnených dôvodov zrušenia rozhodcovského rozsudku bola žalobkyňa úspešná v dôvode, ktorý sa týkal porušenia všeobecných záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa pri rozhodovaní rozhodcovským súdom, žalobe bolo v tejto časti vyhovené, rozhodcovský rozsudok bol zrušený v celom rozsahu i s výrokom o trovách konania, podľa § 40 ods.1 písm. j) zák.č.244/02 Z. z. v platnom znení. Zároveň ohľadne ďalších uplatnených dôvodov podanej žaloby - § 40 ods.1 písm. c),g),h), s ohľadom na iné právne následky vyplývajúce zo zrušenia rozhodcovského rozsudku podľa § 43 ods.1 zák.č.244/02 Z. z., žalobu zamietol. V ďalšom reprodukoval podstatnú časť podania žalovanej z 15.10.2013 (č.l.42-43), v ktorej navrhla, aby toto súdne konanie sa prerušilo podľa § 109 ods.2 písm. c) O. s. p. Citujúc znenie čl.127 ods.1,2 a čl. 144 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len SR) a § 135 O. s. p. uzavrel, že z cit. ust. vyplýva, že súdy sú okrem všeobecne záväzných právnych predpisov viazané i nálezom ústavného súdu (ďalej len ÚS) o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľa vyplývajúce z ústavy. Žalovaná poukazuje pritom na konanie pred ÚS, ktoré však rieši porušenie jej základných práv v inej veci, vedenej na Najvyššom súde (ďalej len NS) SR pod 6Cdo/1/2012. V tomto konaní (6Cdo/1/2012) však ako účastník nevystupuje žalobkyňa. „Jedná sa“ o dovolacie konanie proti rozhodnutiu, v ktorom žalovaná vystupovala ako oprávnená a povinným bola iná osoba, teda nie žalobkyňa. Z uvedeného teda vyplýva, že i závery nálezu ÚS SR II. ÚS 499/2012 ako právne významne zohľadní v rozhodnutí vo veci samej a nie je účelné toto konanie prerušiť. K veci považoval za potrebné uviesť i to, že právnymi závermi NS SR ako dovolacieho súdu viazaný nie je. Napokon uviedol, že o trovách konania bude rozhodnuté tak, že o nich bude meritórne rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, podľa § 151 ods.3 O. s. p. Žalobkyňa si totiž trovy konania uplatnila, avšak do vyhlásenia rozhodnutia ich nevyčíslila. Pojednávanie bolo odročené za účelom vyhlásenia rozhodnutia. Žalovaná podala proti rozsudku súdu v zákonnej lehote toto odvolanie a to proti všetkým výrokom rozsudku, pretože považuje rozsudok za nezákonný a nesprávny v celom rozsahu. Odvolanie odôvodnila nasledovne: Napadnuté „uznesenie“ je nezákonné z dôvodov uvedených v § 205 odst.2 písm. a),b),c),d),e),f) O. s. p. Navrhla napadnutý rozsudok zmeniť tak, že žaloba ako nedôvodná sa zamietne alebo ak sa dôjde ku záveru, že v okolnostiach prípadu sú dané dôvody na zrušenie rozsudku podľa § 221 O. s. p., rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie. Súd neúplne a nesprávne ustálil skutkový záver, a to v dôsledku toho, že vyvodil z vykonaných dôkazov nesprávne skutkové zistenia, čo rezultovalo do nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd tiež nedostatočne odôvodnil skutkové zistenia, ktoré mali vplyv na rozhodnutie vo veci a súdne konanie viedol v rozpore s O. s. p., čím porušil základné zásady súdneho konania. I. Súd dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, keď uvádza: Na tomto mieste opätovne zdôrazňuje, že bez ohľadu na individuálne dojednanie ods.7a,7b čl. XVII. VPP sú tieto ust. ako zmluvné podmienky neprijateľné, a teda neplatné z dôvodu, že s výškou požadovaného plnenia sa žalobkyňa nemala možnosť oboznámiť, čím si zároveň zhoršila svoje zmluvné postavenie. Cit. právny záver plynie z nesprávneho právneho sylogizmu súdu, spôsobenému z nesprávne a neúplne zisteného skutkového stavu. Citovala znenie § 53 ods.4 písm. a) O. z. Kauzálne mal súd preukázať, či sporné ust. ním označené skutočne ukladalo povinnosť spotrebiteľovi plniť (hypotéza č.1), a zároveň, preukázať „dokazovaní“, že sa nemal spotrebiteľ možnosť oboznámiť so sporným ust. pred uzavretím zmluvy (hypotéza č.2). Následne mohol súd určiť, že toto ust. spôsobuje značný nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, vzhľadom na kontext zmluvy, ako aj okolnosti jej uzatvárania. Ak by toto bolo preukázané, mohol vyhlásiť ním určenú zmluvnú podmienku za neprijateľnú podľa ust. tohto zák. Citovala z nálezu ÚS II.US200/09. Predpoklad č.1 nebolo potrebné preukazovať, pretože jej nárok na plnenie žalobkyňa napádala prostredníctvom žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Z gramatického hľadiska pre nenaplnenie hypotézy č.2 stačilo jej osvedčiť, že spotrebiteľ mal možnosť oboznámiť sa so sporným ust. pred podpisom zmluvy; zák. nevyžaduje, aby sa s ním spotrebiteľ aj reálne oboznámil alebo mal o ňom preukázanú vedomosť. Má za to, že predpoklad č.2 právnej normy vyplývajúci z § 53 ods.4 písm. a) O. z. naplnený nebol a nebol ani skutkovo preukázaný. Súd teda nemal na akom skutkovom základe určiť, že je uvedená podmienka v kontexte zmluvy neprijateľná. Riadne dokazovanie, ktorým by súd preukázal nemožnosť oboznámiť sa so VPP (údajne podľa úvahy súdu pre ich rozsah) úplne absentuje a je nahradené vlastnou úvahou súdu. Súd mal pri tom k dispozícii Záznam o potrebách a požiadavkách klienta, ktorý preukazuje, že poistník sa, o. i., so VPP riadne oboznámil, na otázku sprostredkovateľa poistenia, či chce ešte niečo vysvetliť, zmeniť, dojednať odpovedal - NIE - a ako výlučný disponent času sa sám rozhodol ČI a KEDY vôbec uzatvorí poistenie. A teda tvrdenie súdu, na základe uvedeného, že rozsah VPP vylučuje možnosť oboznámenia sa s nimi je tvrdením ničím nepodloženým a nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Nemožnosť z rozsudku presvedčivo zistiť, na základe čoho súd má za to, že je rozsah VPP príčinou údajnej nemožnosti bežného spotrebiteľa oboznámiť sa s nimi, robí toto jeho rozhodnutie nepreskúmateľným, a teda arbitrárnym. Je to o to viac významné, že uvedená úvaha súdu (nahradzujúca zistenie z riadneho dokazovania) bola preň otázkou zásadnou, o čo oprel aplikáciu § 53 ods.4 písm. a) na daný skutkový stav. Navyše ak by súd v konaní o neprijateľnosti zmluvnej podmienky v časti XVII. ods.7a) a 7b) použil § 53 ods.11 O. z. (transponovaný čl.4 smernice), musel by posudzovať podmienku so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, a na okolnosti v čase uzatvorenia zmluvy. Zistil by, že poistné zmluvy sú osobitným typom spotrebiteľských zmlúv, kontraktácii ktorých predchádza zák. normovaná tzv. predzmluvná fáza. Zavŕšením predzmluvnej fázy je v zmysle § 10 ods.16 a n. zák.340/05 Z. z. vyhotovenie Záznamu o potrebách a požiadavkách klienta, ktorý osvedčuje priebeh rokovania o poistnej zmluve pred tým, ako sa občan (v tom čase ešte nie spotrebiteľ!) vôbec rozhodol poistenie uzatvoriť. Tento Záznam slúži pre potreby NBS (ako kontrolného orgánu nad výkonom poisťovníctva), a je zák. určeným dôkazom o tom, že bol občan riadne informovaný o všetkých aspektoch poistenia pred tým ako samotné poistenie uzatvoril. Záznam nebol nikdy individuálnym dojednaním zmluvnej podmienky, a nie je ani súčasťou zmluvy. Súd v rozsudku nevysvetľuje, prečo tento dôkaz nepovažuje za právne významný, hoci naň poukazovala už vo svojom Vyjadrení voči žalobe. Má za to, že pre úplnosť skutkového stavu je táto právna skutočnosť podstatná (vzhľadom na dikciu § 53 ods.11 O. z.). Dôkaz: List NBS z 2.9.2014 (v prílohe). Ďalšou vadou v konaní bolo to, že súd konajúci na základe neúplného žalobného návrhu (neboli v ňom uvedené návrhy na vykonanie dôkazov, ktoré by osvedčovali žalobkyňou tvrdené skutočnosti, na ktorých zakladala svoj právny nárok v petite) a na základe vykonaného ex offo konania, získal dostatok skutkových a právnych záverov o tom, že zmluva obsahuje podmienku, ktorá je - podľa súdu - neprijateľná, bol povinný o tom informovať účastníkov konania a umožniť im kontradiktórne predkladať návrhy dôkazov, ktoré by preukázali opak. Uvedené je plne v súlade s judikatúrou ESD vo veci Freiburger Kommunalbauten C-237/02 a Csipai C-472/11, avšak zo samotného rozsudku i zo zápisnice je zrejmé, že k uvedenému konaniu súdu v súlade eurokonformným výkladom ESD nedošlo. Má teda za to, že v konaní došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti i zásady IURA NOVIT CURIA, čo v konečnom dôsledku viedlo k upretiu práv účastníkov konania na spravodlivý proces. V nadväznosti, SD EÚ C-472/11 Csipai, čl.29 (citovala ho). Následkom nesprávnych a neúplných skutkových zistení súd formuloval nesprávny skutkový záver: Provízny náklad ako nárok voči poistníkovi zo strany poisťovne vznikajúci dňom uzavretia zmluvy predstavuje právo na plnenie vznikajúce v čase uzavretia zmluvy, ktorej výškou sa poistník nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy. S výškou samotného provízneho nákladu sa poistník pri podpise zmluvy oboznámiť mohol, nakoľko v zmysle platných nariadení NBS, ako i jej interných pokynov, boli sprostredkovatelia poistenia povinní informovať potenciálneho klienta o výške svojej províznej odmeny. V čase podpisu zmluvy bola žalobkyňa dokonca riadne preškolená a preskúšaná zo VPP i systéme províznych odmien, nakoľko sa u nej uchádzala o prácu sprostredkovateľky poistenia, a absolvovala povinné adaptačné školenie. Z čoho teda súd „konašatoval“ svoje zistenie: s ktorej výškou sa poistník nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy, je evidentne nepreskúmateľné. Aj v ďalšom súd plynulé uvádza: Je nutné teda konštatovať, že pri rozhodovaní na AS Košice práva žalobkyne ako spotrebiteľky porušené boli. Na akom skutkovom zistení založil súd svoj právny záver nie je možné zistiť, nakoľko ho nijak nezdôvodňuje. Do pozornosti odvolacieho súdu dala najmä fakt, že súd hodnotil konanie na rozhodcovskom súde bez toho, aby si vyžiadal spis z AS Košice o priebehu tohto konania. K tomuto porušeniu O. s. p. zo strany súdu uviedla nasledovnú podpornú právnu argumentáciu: Citovala z Nálezu ÚS I.US33/2012. II. Ďalej má za to, že súd viedol konanie v rozpore so základnou procesnou normou O. s. p. a porušil tak základné zásady občianskeho súdneho konania a zaťažil konanie množstvom procesných vád. Podľa zápisnice o pojednávaní: Oboznamuje sa žaloba ... sa ďalej v zápisnici neuvádza k vykonaniu dôkazu jediná jedna veta, paradoxne - v rozsudku - už súd vykonaným dokazovaním zistil nasledovné, avšak z celého odôvodnenia rozsudku nevyplýva, o aké dôkazy oprel súd svoj skutkové a následne i právne závery. Citovala znenie § 129 ods.1 O. s. p. Zápisnica o pojednávaní by mala verne zobrazovať to, čo sa dialo na súdnom konaní, a teda ak sa čítali jednotlivé listiny, zápisnica by mala presne obsahovať, ktoré listiny sa čítali s uvedením jednotlivých čl. Ak zápisnica tieto údaje neobsahuje, je možné mať pochybnosti, ktoré listinné dôkazy teda súd vykonal, a či ich vôbec vykonal. Z uvedeného konania súdu tak nemohlo byť účastníkom známe, ktoré dôkazy vykonal, pretože ich považuje za právne významné a ktoré naopak za právne významné pre správne posúdenie sporu nepovažuje, čím znemožnil účastníkom konania ďalej konať pred súdom a predkladať ďalšie návrhy dôkazov. Mimo iného procesne opomenul súd, v súlade s § 118 ods.2 O. s. p., oboznámiť účastníkov s tým, ktoré dôkazy pokladá za nesporné, ktoré za sporné, a tým jej neumožnil produkovať dôkazy a podpornú právnu argumentáciu na potvrdenie jej stanoviska (viď zápisnica z pojednávania z 15.4.2014). III. Záverom, „konšatuje“, že súd na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu súd vec nesprávne právne posúdil. Tým, že nesprávne aplikoval na skutkový stav § 53 ods.4 písm. a), pričom zjavne nemal preukázané naplnenie hypotéz v uvedenej právnej norme teda nemohol aplikovať ani dispozíciu uvedenú v § 53 ods.5 O. z. o tom, že neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Irelevantné je teda i aplikovanie § 53 ods.1 O. z., tzv. generálnej klauzuly. Má za to, že v súlade s judikatúrou ESD došlo v konaní k porušeniu zásady kontradiktórnosti ako i zásady iura novit curia, a tým v zmysle konštantnej judikatúry ESĽP aj k upretiu práv účastníka na spravodlivý proces. Vo svetle uvedených skutočností žiadala rozhodnutie zrušiť a vrátiť vec súdu na ďalšie konanie. Rozsudok, okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, nebol odvolaním [posudzovaným podľa jeho obsahu (§ 211 ods.2 O. s. p. - ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa; § 41 ods.2 O. s. p. - každý úkon posudzuje súd podľa jeho obsahu, aj keď je úkon nesprávne označený.)] napadnutý, nadobudol právoplatnosť (§ 206 ods.1,3 O. s. p.), preto nebol v uvedenom rozsahu v odvolacom konaní preskúmavaný. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O. s. p. - v ostatných prípadoch, t.j. neuvedených v § 214 ods.1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a rozsudok potvrdil podľa § 219 ods.1,2 O. s. p., lebo je vecne správny, súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil, odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, pretože dôvody rozsudku sú správne, na čom nič nemení ani odvolanie. Ani jeden zo žalovanou uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný. Podľa § 205 ods.2 písm. a) O. s. p. odvolanie proti rozsudku, možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1. Podľa § 221 ods.1 O. s. p. súd rozhodnutie zruší, len ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát, h) súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, i) sa rozhodlo bez návrhu, nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali a j) bol odvolacím súdom schválený zmier. Žalovaná v odvolaní netvrdí, k akej konkrétnej vade podľa § 221 ods.1 O. s. p. v konaní došlo a skutočnosti uvedené v odvolaní sa nedajú subsumovať pod žiadnu skutkovú podstatu upravenú v cit. ust. Podľa ustálenej súdnej praxe inými vadami, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci sú všetky vady prejavujúce sa v chybnom postupe súdu prvého stupňa pri dokazovaní, v nesprávnom posudzovaní procesných otázok, ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania, v chybnom poučovaní účastníkov a v ďalších nedostatkoch v jeho činnosti, ku ktorým došlo v priebehu konania alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú bez ďalšieho, ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalovanou tvrdené procesne opomenutie súdu, v súlade s § 118 ods.2 O. s. p., oboznámiť účastníkov s tým, ktoré dôkazy pokladá za nesporné, ktoré za sporné, a tým jej neumožnil produkovať dôkazy a podpornú právnu argumentáciu na potvrdenie jej stanoviska, nemohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, lebo žalovaná mala možnosť aj v odvolaní produkovať dôkazy a podpornú právnu argumentáciu na potvrdenie svojho stanoviska. Neúplnosť zistenia skutkového stavu [§ 205 ods.2 písm. c) O. s. p.] je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd prvého stupňa nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvého stupňa. Žalovaná neuvádza, ktorý dôkaz, hoci bol ňou navrhovaný, súd nevykonal. Odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. d) O. s. p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu prvého stupňa je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O. s. p., a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132-§ 135 O. s. p. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132-§ 135 O. s. p. Podľa § 205a ods.1 O. s. p. skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku odvolacím dôvodom len vtedy, ak a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu, b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods.4 a d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa. Odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. e) O. s. p. je daný vtedy, ak vo svetle nových skutočností alebo dôkazov, ktoré účastník uplatnil v súlade s § 205a O. s. p., nemôže obstáť súdom zistený skutkový stav. Ide najmä o skutočnosti a dôkazy, ktoré nastali (vznikli) po vyhlásení (vydaní) rozsudku súdu prvého stupňa, preto skutočnosti a dôkazy, ktoré tu boli v konaní pred súdom prvého stupňa a účastník ich neuplatnil (hoci len preto, že o nich nevedel), nemôžu byť v sporovom konaní odvolacím dôvodom. Predpokladá sa, že účastníkom uplatnené skutočnosti a dôkazy sú nové (v porovnaní s tým, aké tu boli v konaní pred súdom prvého stupňa) a v danej veci sú právne významné. Žalovaná neuviedla v odvolaní nič, čo by zakladalo existenciu uvedeného odvolacieho dôvodu. Právnym posúdením je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania. Pokiaľ žalovaná považuje napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný, ide len o jej ničím nepodložený subjektívny názor. Podľa ustálenej súdnej praxe rozhodnutie nie je preskúmateľné predovšetkým v prípade, že z jeho odôvodnenia nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej, resp., keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia nevyplývajú. Napadnutý rozsudok zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 157 ods.2 O. s. p. a zásadám súdnej praxe, preto nie je nepreskúmateľný. Pokiaľ ide o prerušenie konania až do ukončenia konania na ÚS SR II. ÚS 382/2013, nebolo a nie sú dané dôvody na taký postup. Podľa § 211 ods.2 O. s. p. ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa. Podľa§ 109 ods.2 O. s. p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia ,môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie , v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. Z cit. ust. vyplýva, že k prerušeniu konania súd pristúpi vtedy, ak prebieha iné konanie alebo ak dal podnet na začatie iného konania, v ktorom sa posudzuje (má byť posudzovaná) otázka, ktorá môže mať význam pre jeho rozhodnutie a ktorú by inak mohol posúdiť sám (§ 135 ods.2 O. s. p.), takže dôvod prerušenia tu spočíva predovšetkým v hospodárnosti konania, pričom pri úvahe, či konanie preruší, postupuje podľa okolnosti konkrétneho prípadu. V prejednávanej veci podmienky cit. § 109 ods.2 písm. c) O. s. p. neboli splnené, lebo konanie vedené pred ÚS pod sp. zn. II. ÚS 382/2013 nie je také konanie, v ktorom sa posudzuje konkrétna vecná otázka, keďže predmetom konania pred ním nie sú vecné otázky konkrétneho sporu, teda otázka zrušenia predmetného rozhodcovského rozsudku, ale skúmanie, či došlo alebo nedošlo v danom konaní a daným rozhodnutím k porušeniu ústavne zaručených práv sťažovateľa. Podľa § 224 ods.4 O. s. p. ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods.3, o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa. Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.