KSKE/2Co/877/2014


(zdroj)
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 2Co/877/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7712216091 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Soga ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7712216091.1



ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Sogu a sudcov JUDr. Dany Ferkovej a JUDr. Táni Veščičikovej, v právnej veci žalobcu: Pohotovosť, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, v konaní o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Michalovce č.k. 19C 226/2012-22 zo dňa 25.6. 2014 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok.

N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Okresný súd Michalovce (ďalej len súd prvého stupňa alebo len súd) rozsudkom označeným v záhlaví zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Michalovce v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 11Er 182/2010, konkrétne tým, že súd napriek tomu, že vec nevykazovala prvky nadmernej zložitosti a nevyžadovala spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu návrhu, exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 23.8.2010 a to rozhodnutím o poverení, teda po viac ako 8 mesiacoch. Žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

Vykonaným dokazovaním vzal za preukázané, že v konaní vedenom na tomto súde pod sp. zn. 11Er 182/2010 bolo zistené, že dňa 26.4.2010 bola doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého pod Ex 3102/10 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného POHOTOVOSŤ s.r.o., proti povinnému R. J. o vymoženie 140,02 Eur. Návrh na vykonanie exekúcie bol spísaný zápisnične u súdneho exekútora dňa 22.3.2010. Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 21793/09. Súd uznesením zo dňa 16.7.2010 zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti úroku z omeškania 0,25% denne. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 20.8.2010. Oprávnený sa proti rozhodnutiu neodvolal. Poverenie na vykonanie zvyšného nároku oprávneného bolo vydané 23.8.2010.

Právne súd posudzoval vec podľa ustanovení §§ 3, 5, 6, 9, 15, 17 a 19 zák. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Konštatoval, že nevidí akceptovateľný dôvod, prečo by doručenie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku mal dokazovať súd alebo žalovaný. Nejde o listinný dôkaz, ku ktorému nemá žalobca prístup alebo ktorý by mu nemohol byť sprístupnený. Ak si neponechal kópiu návrhu, sám sa dostal do dôkaznej núdze a z tohto dôvodu nemôže prenášať dôkaznú povinnosť na súd alebo druhého účastníka. Poukázal ďalej na konštantnú judikatúru ústavného súdu, v zmysle ktorej nie každé nevykonanie úkonu v zákonnej lehote znamená prieťah v konaní. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy na tom základe, že exekučný súd nevydal poverenie na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote, teda uplatnil si voči štátu zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. V takom prípade je potrebné preukázať, že žalobca pred podaním žaloby na súd predbežne prerokoval svoj nárok s príslušným orgánom (v tomto prípade s Ministerstvom spravodlivosti) a že jeho nároku nebolo kladne vyhovené. Druhou podmienkou je preukázanie, že dotknutý orgán štátu nevykonal úkon v zákonom stanovenej lehote a že nevykonanie úkonu bolo v príčinnej súvislosti so vznikom škody.

Žalobca nepreukázal splnenie hmotnoprávnej podmienky uplatnenia nároku na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. pred súdom, a to predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom. Žalobca v návrhu uviedol, že v súlade s ustanovením § 15 ods. 1 Zák. č. 514/2003 Z.z. písomnou žiadosťou požiadal o predbežné prerokovanie jeho nároku. Do spisu nepredložil žiadny dôkaz o tom, že takýto nárok si u žalovaného uplatnil a kedy, a dokazovanie odkázal na spis Ministerstva spravodlivosti SR. Žalovaný síce nepoprel, že mu žalobcom bol návrh adresovaný, avšak vykazoval množstvo nedostatkov spočívajúcich v jeho všeobecnosti a neurčitosti, neuvedení relevantných informácií týkajúcich sa výšky náhrady škody, neuvedení súdnych konaní, ktorých sa nároky mali týkať a pod. Súd nevidí akceptovateľný dôvod, prečo by doručenie žiadosti o predbežné prerokovanie návrhu mal dokazovať súd alebo žalovaný. Nejde o listinný dôkaz, ku ktorému nemá žalobca prístup, alebo ktorý by mu nemohol byť sprístupnený. Ak si žalobca neponechal kópiu návrhu, sám sa dostal do dôkaznej núdze pre účely občianskoprávneho konania. Z toho dôvodu nemôže prenášať dôkaznú povinnosť na súd alebo na druhého účastníka konania.

Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup, zákon č. 514/2003 Z.z. ho nedefinuje. V ustanovení § 9 ods. 1 iba konštatuje, že za nesprávny úradný postup sa okrem iného považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, čo je základom nároku žalobcu na náhradu škody v tomto konaní.

Prvostupňový súd zistil, že skutkové tvrdenia žalobcu o tom, že súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie po 8 mesiacoch sa nezakladajú na pravde, pritom táto skutočnosť je základom nároku žalobcu na náhradu škody podľa ustanovenia § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. a v náväznosti na to aj základom nároku na nemajetkovú ujmu. Žalobca sa domáhal náhrady škody na tom základe, že súd nevydal poverenie v 15. dňovej lehote určenej v ustanovení § 44 ods. 1 Exekučného poriadku a konštatoval prieťahy súdu 8 mesiacov. Z exekučného spisu bolo zistené, že žiadosť o udelenia poverenia bola súdu doručená 26.4.2010 a poverenie bolo vydané 23.8.2010. Teda do 4 mesiacov a nie do 8 mesiacov ako konštatoval žalobca. Súd prvého stupňa však poukázal na skutočnosť, ktorú žalobca v žalobnom návrhu ani nespomína, že vydaniu poverenia predchádzalo rozhodnutie súdu o tom, že žiadosti o udelenie poverenia sa nevyhovelo celkom. Súd poverenie v časti uplatneného úroku z omeškania nevydal a žiadosť o udelenie poverenia zamietol. Podľa názoru súdu lehota 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie platí iba v tom prípade, ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Rozpor so zákonom súd zistil, pretože poverenie nevydal podľa návrhu oprávneného, ale v obmedzenom rozsahu. Prvostupňový súd poukázal aj na znenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého lehota 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku, ktorým je rozhodcovský rozsudok. Z exekučného spisu vyplýva, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok (§41 ods. 2 písm. d), preto vydanie poverenia nie je viazané na 15-dňovú lehotu. Je pravda, že rozhodcovský rozsudok ako samostatný exekučný titul bol do zák. č. 233/1995 Z.z. zapracovaný na základe novely č. 102/2011 Z.z. účinnej od 1.6.2011. Ako však vyplýva z dôvodovej správy k tomuto zákonu, išlo iba o odstránenie interpretačných pochybností ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d), kde ako exekučný titul boli dovtedy uvedené rozhodnutia rozhodcovských komisií a nie súdov. Zákonodarca v dôvodovej správe jasne vysvetľuje, že rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Rozhodcovský rozsudok preto nemôže byť chápaný ako exekučný titul v zmysle ustanovenia § 41 ods. 1 Exekučného poriadku v náväznosti na ustanovenie § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní ani pred novelou ustanovenia § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, pretože sám zákonodarca vysvetlil, že jeho úmyslom bolo pod exekučné tituly uvedené v ustanovení § 41 ods. 2 písm. d) zahrnúť rozhodnutia všetkých rozhodcovských konaní, a to či už súdov alebo komisií. Žalobca nijakým spôsobom nevysvetlil ani nepreukázal, čo ho viedlo ku konštatovaniu 8 mesačného prieťahu. Neuviedol, kedy bola doručená žiadosť o udelenie poverenia tunajšiemu súdu a teda od akého dátumu plynutie lehoty na vydanie poverenia počítal. Ako sám tvrdil v žalobe, touto informáciou nedisponoval a odkázal na exekučný spis tunajšieho súdu, ktorého spisovú značku v návrhu ani neuviedol a dokazovanie v tomto smere preniesol na súd. Lehota na vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku začína plynúť doručením žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia súdu a nie začatím exekučného konania. Ak súdny exekútor doručil žiadosť o udelenia poverenia súdu po lehote stanovenej v § 44 ods. 1 Exekučného poriadku, za prípadný prieťah od začatia exekučného konania do doručenia žiadosti o udelenie poverenia súd nezodpovedá. V kontexte odôvodnenia žaloby v časti dokazovania súd poukazuje na to, že argumentácia žalobcu neobstojí v žiadnej rovine, pretože jeho tvrdenie o nevedomosti spisovej značky, dátumu, kedy bola doručená žiadosť o udelenie poverenia súdu a iných relevantných informácií pre konanie, je zavadzajúce. Žalobca je účastníkom exekučných konaní ako oprávnený. Nič mu ako účastníkovi nebránilo získať potrebné informácie zo súdneho spisu, do ktorého má právo nahliadať. Spisová značka súdu bola prvotne zistiteľná od súdneho exekútora, ktorému súd vydal poverenie. Táto povinnosť zo strany žalobcu absolútne absentuje. Dôvody uvádzané v žalobe sú všeobecné a bez znalosti skutkového stavu konkrétnej exekučnej veci. Všeobecné je aj odôvodnenie náhrady škody, ktorú majú predstavovať paušálne výdavky žalobcu v celkovej sume 125,00 Eur (ide o vyčíslenie v každej veci podanej žalobcom, nie len v tejto) spočívajúce v nákladoch na správu a vymáhanie pohľadávky vrátane udržiavania informačného systému, či administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu. Ide teda o vyčíslenie škody bez súvisu s konkrétnou exekučnou vecou. Škoda musí byť preukázaná a súvisieť so skutkovým priebehom konkrétneho konania povinnej osoby. Súd poukazuje napríklad na časť náhrady škody, ktorú žalobca odôvodnil tak, že mu vznikli náklady spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde. Žalobca nie len že žiadne také urgencie alebo podania k návrhu nepriložil, ale kontrola a priebeh konania zo strany žalobcu nevyplýva ani z exekučného spisu. Aj konanie o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. je sporovým konaním a je na žalobcovi skutočnosti tvrdené v žalobe aj preukázať.

Nárok žalobcu na náhradu škody nebol uplatnený v súlade s podmienkami na uplatnenie tohto nároku podľa zák. č. 514/2003 Z.z. a nie je daný ani samotný základ nároku žalobcu, ktorým mali byť tvrdené prieťahy exekučného súdu. Súd prvého stupňa preto návrh žalobcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy ako nedôvodný zamietol.

O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a keďže žalovaná nepreukázala vznik trov konania, ich náhradu jej súd nepriznal.

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/, g/ a h/ O.s.p., § 205 ods. 2 písm. c/, d/, e/ a f/ O.s.p. a navrhol zrušiť rozsudok a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vytýkal súdu, že prejednal vec v jeho neprítomnosti, hoci preto neboli splnené podmienky v zmysle ust. § 101 ods. 2 O.s.p. Uviedol, že požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil listiny spájané s označenými dôvodmi. Pokiaľ súd prejednal za týchto okolností vec v jeho neprítomnosti, odňal mu tým právo konať pred súdom. Namietal ďalej, že vo veci rozhodla vylúčená sudkyňa. Meritórne rozhodnutie vo veci neprichádzalo do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému pripustil odvolanie. V čase rozhodnutia o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Žalobca tvrdí, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri svojom rozhodnutí vychádzal, nemal možnosť vyjadriť sa ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie a tým došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti konania a práva žalobcu na súdnu ochranu. Nemal možnosť vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci. Sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Namietal ďalej, že vo veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, lebo bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie listinami založenými v exekučnom spise a za stavu, kedy sa žalovaný vôbec nevyjadril k podanej žalobe, mal súd umožniť žalobcovi uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam, nastoleným samotným súdom v súvislosti s nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej škody. Vytýkal súdu, že vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Aj k týmto dôkazom získaným z vlastnej iniciatívy súdom mal mať žalobca možnosť vyjadriť sa. Argumentoval ďalej, že ak žalovaný nereagoval na výzvu súdu, aby sa vyjadril k žalobe, mal súd rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p. Namiesto toho súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám a následne meritórne rozhodol. Nakoniec vytýkal nepreskúmateľnosť rozhodnutia v časti rozhodovania o skutočnej škode, kedy súd sa zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a ignoroval tvrdenia žalobcu o škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania a správy informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií a na poštové a telekomunikačné výdavky. Z rozsudku súdu nie je zrejmá úvaha, na základe ktorej dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako chýbajú dôvody aj pri nemajetkovej ujme. Podľa jeho názoru súd odôvodnil svoje rozhodnutie úplne rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami ako v iných rozhodnutiach, v ktorých vystupuje žalobca a žalovaný, avšak v ktorých bol rozdielny skutkový dej a teda aj skutkový základ. Vytýkal tiež súdu, že nebol poučený podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p., pričom hodlal predložiť na pojednávaní dôkazy o výške škody. Nakoniec namietal, že súd nevysvetlil svoj záver, že nedošlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám pritom zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonnej lehote a pre tento nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívny dôvod. Takto je jeho rozhodnutie vnútorne rozporné. Zo všetkých týchto dôvodov navrhol zrušiť rozsudok a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaná zostala v odvolacom konaní nečinná.

Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p. v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/, d/, e/ a f/ O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.

Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 23.9.2015 o 10.00 hod., pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach dňa 16.9.2015 v zmysle ust. § 156 ods. 1, 3 O.s.p.

Žalobca v odvolaní uvádza všetky odvolacie dôvody, okrem odvolacieho dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p., t.j. v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. f/, g/, h/, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. je daný vtedy, ak v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. Žalobca konkrétne namieta, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože súd pojednával v jeho neprítomnosti, hoci preto neboli splnené podmienky v zmysle ust. § 101 ods. 2 O.s.p., vo veci rozhodoval vylúčený sudca a súd nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) je potrebné rozumieť taký procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vo všeobecnosti ide o taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. K odňatiu možnosti pred súdom konať dochádza tiež vtedy, keď súd vec prejedná a rozhodne v neprítomnosti účastníka konania, hoci nie sú preto splnené podmienky vyplývajúce z ust. § 101 ods. 2 O.s.p.

Súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy (§ 101 ods. 2 O.s.p.). Z vyššie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že predpokladom uskutočnenia pojednávania a rozhodnutia v neprítomnosti účastníkov je riadne predvolanie účastníka na pojednávanie, ktorý sa nedostaví a ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania.

Predvolanie na pojednávanie sa musí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať (§ 115 ods. 2 O.s.p.).

V prejednávanej veci z obsahu spisu je preukázané splnenie podmienok pre pojednávanie súdu dňa 25.6.2014 v neprítomnosti účastníkov, preto ak súd vec prejednal a rozhodol na tomto pojednávaní v neprítomnosti účastníkov, neodňal tým žalobcovi (ani žalovanej) právo konať pred súdom.

Z obsahu spisu je zrejmé, že predvolanie na pojednávanie na deň 25.6.2014 bolo doručené žalobcovi dňa 6.6.2014 a jeho právnemu zástupcovi dňa 6.6.2014 a žalovanej dňa 6.6.2014. Bola tak zachovaná lehota na prípravu pojednávania v zmysle citovaného ustanovenia § 115 ods. 2 O.s.p.

Dňa 20.6.2014 bola súdu doručená žiadosť žalobcu o zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu, že mu nebolo doručené rozhodnutie o (ne)vylúčení sudcov Okresného súdu Michalovce z prejednávania a rozhodovania v tejto veci. Zároveň v tomto podaní navrhol doplniť dokazovanie na výšku vzniknutej škody znaleckým posudkom, na ktorého vypracovanie zadal objednávku.

Žalobca ani jeho právny zástupca sa na pojednávanie nedostavili, svoju neúčasť neospravedlnili a keďže o nevylúčení zákonnej sudkyne už bolo rozhodnuté nadriadeným súdom, toto rozhodnutie bolo doručené účastníkom a znalecký posudok mal možnosť žalobca predložiť od začatia konania dňa 27.9.2012, nepovažoval súd žalobcom tvrdený dôvod za dôležitý v zmysle ust. § 119 O.s.p., a preto vec prejednal v neprítomnosti účastníkov. Žalovaná sa z neúčasti ospravedlnila a súhlasila s prejednaním a rozhodnutím veci v jej neprítomnosti. Na tomto pojednávaní súd oboznámil výsledky prípravy pojednávania a vykonal dokazovanie obsahom listinných dôkazov, ktoré sú súčasťou tohto spisu, ako aj oboznámením celého obsahu spisu sp. zn. 11Er 182/2010 Okresného súdu Michalovce. Následne poučil účastníkov podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p., vyhlásil dokazovanie za skončené a vyhlásil rozsudok. Zároveň poučenie podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. bolo doručené písomne účastníkom konania spolu s predvolaním na pojednávanie, t.j. žalobcovi dňa 6.6.2014 a jeho právnemu zástupcovi dňa 6.6.2014.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že nebol naplnený odvolací dôvod v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., teda postupom súdu, keď vec prejednal v neprítomnosti žalobcu, nebola mu odňatá možnosť konať pred súdom, pretože pre tento postup boli splnené podmienky v zmysle ust. § 101 ods. 2 O.s.p. Zároveň bolo vyvrátené tvrdenie žalobcu v odvolaní, že ho súd nepoučil podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. a tým mu znemožnil realizáciu jeho procesného práva navrhovať dôkazy.

Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p. je daný vtedy, ak vo veci rozhodoval vylúčený sudca.

V prejednávanej veci tento odvolací dôvod nie je naplnený, pretože zákonná sudkyňa nebola vylúčená z prejednávania a rozhodovania v tejto veci, o čom bolo rozhodnuté uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 22.10.2012, a to v konaní Okresného súdu Michalovce sp. zn. 19C 131/2012, s ktorým konaním bolo spojené aj konanie v tejto prejednávanej veci. ( 19 C 226/2012).

Za situácie, že bolo právoplatným rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 16 O.s.p. rozhodnuté o tom, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania v tejto veci, nie je náležitá námietka žalobcu, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca.

Aj pokiaľ ide o ostatné žalobcom namietané odvolacie dôvody v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. c/, d/, e/ a f/ O.s.p., odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až § 135 O.s.p., alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok vo veci nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, preto odvolací súd jeho rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 219 O.s.p. potvrdil.

Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými zisteniami a právnym záverom súdu prvého stupňa, v zmysle ktorého neboli splnené podmienky zodpovednosti žalovanej za škodu v zmysle zákona 514/2003 Z.z., ktorá mala byť spôsobená žalobcovi tvrdeným nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom na tomto súde pod sp.zn. 11Er 182/2010.

Správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva úvaha súdu, na základe ktorej dospel k záveru o vylúčení zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom aj s poukazom na príslušné právne predpisy, ktoré aplikoval na zistený skutkový stav a nenáležitá je preto námietka žalobcu o nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti záverov súdu prvého stupňa, na ktorých založil svoje rozhodnutie.

Pre konštatovanie nesprávneho úradného postupu musia byť splnené aj podmienky v zmysle ust. § 9 ods. 2 zák. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2013, teda aj v čase rozhodovania súdu.

V zmysle ust. § 9 ods. 2 zákona 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2013 pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Z vyššie citovaného zákonného ustanovenia je zrejmé, že otázku prieťahov môže súd posudzovať len vychádzajúc z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenia vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Žalobca nepreukázal existenciu žiadneho relevantného rozhodnutia, ktorým by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ani nepreukázal, že by jeho sťažnosť na prieťahy v konaní bola vybavená spôsobom, z ktorého by existencia prieťahov bola preukázaná.

Za týchto okolností nesprávny úradný postup spočívajúci v prieťahoch v konaní preukázaný nie je.

Za situácie, že nie je daný základ nároku, nemožno súdu vytýkať nesprávny postup, ak nevykonal dokazovanie na preukázanie výšky vzniknutej škody a nemajetkovej ujmy. Nenáležitá je preto odvolacia námietka žalobcu o nepreskúmateľnosti rozhodnutia v časti náhrady škody a nemajetkovej ujmy, ako aj všetky ostatné odvolacie námietky, týkajúce sa tejto otázky. Súd v odôvodnení rozsudku uviedol, z akého dôvodu sa nezaoberal samotnou výškou škody či nemajetkovej ujmy a v tomto smere nie je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov záver súdu prvého stupňa o nesplnení podmienok pre zodpovednosť žalovanej za vznik škody žalobcovi v zmysle zákona 514/2003 Z.z. je vecne správny.

K ostatným odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd uvádza nasledovné :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom nerozhodoval o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania, preto odvolacie námietky vzťahujúce sa k tomuto rozhodnutiu sú bez právneho významu.

Pokiaľ žalobca namietal, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovanej, z ktorých súd vychádzal pri rozhodovaní, že vyjadrenie žalovanej mu nebolo doručené a nebolo doručené ani súdu a teda súd mal rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie, odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že vyjadrenie žalovanej k žalobe zo dňa 21.10.2013 bolo doručené Okresnému súdu Michalovce dňa 28.10.2013 v konaní sp. zn. 19C 131/2012, keďže v tom čase toto prebiehajúce konanie vedené pod sp. zn. 19C 226/2012 bolo spojené na spoločné konanie s konaním vedeným pod sp. zn. 19C 131/2012 na základe uznesenia Okresného súdu Michalovce č.k. 19C 131/2012-9 zo dňa 10.10.2012. Zo spisu Okresného súdu Michalovce sp. zn. 19C 226/2012 odvolací súd zistil, že vyššie uvedené vyjadrenie žalovanej bolo doručené žalobcovi a jeho právnemu zástupcovi dňa 6.6.2014, čo vyplýva z vyššie uvedeného spisu, kedy spolu s predvolaním na pojednávanie vo veci sp. zn. 19C 226/2012, určeného na deň 25.6.2014, bolo žalobcovi doručené aj vyjadrenie žalovanej k žalobe zo dňa 28.10.2013 a rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach o nevylúčení sudkyne z prejednávania veci.

Za tejto situácie žalobca mal dostatok času na to, aby sa vyjadril k argumentom žalovanej a prípadne navrhol vykonať dôkazy na ich vyvrátenie a pokiaľ tak neurobil, sám sa vzdal tohto procesného práva, ktorého realizácia mu však nebola znemožnená postupom súdu.

Keďže vyjadrenie žalovanej k žalobe bolo súdu doručené, neboli splnené ani podmienky pre rozhodnutie v zmysle ust. § 153b ods. 2 O.s.p. rozsudkom pre zmeškanie.

Pokiaľ žalobca namieta, že nemal možnosť vyjadriť sa k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie, k tomu odvolací súd uvádza, že tohto práva sa vzdal sám tým, že sa nedostavil na pojednávanie, na ktoré bol riadne predvolaný a ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o jeho odročenie. Na tomto pojednávaní bolo pritom vykonané dokazovanie oboznámením listinných dôkazov, ktoré sú obsiahnuté v spise, ako aj oboznámením celého obsahu spisu Okresného súdu Michalovce sp. zn. 11Er 182/2010 a pokiaľ by sa žalobca bol tohto pojednávania zúčastnil, mal možnosť sa k vykonaným dôkazom vyjadriť a realizovať aj svoje ďalšie procesné práva spojené s účasťou na pojednávaní, vrátane možnosti vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Je teda zrejmé, že zásada kontradiktórnosti konania a ani právo žalobcu na súdnu ochranu porušené neboli.

Nenáležitá je námietka žalobcu, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, keďže súd rozhodol vo veci na pojednávaní, za splnenia podmienok v zmysle ust. § 101 ods. 2 O.s.p., ako aj ostatných zákonných podmienok tak, ako už bolo uvedené vyššie.

Rovnako nenáležitá je aj námietka o vykonaní dokazovania listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný. Z odôvodnenia rozsudku nepochybne vyplýva, že súd vykonal dokazovanie listinami obsiahnutými v spise Okresného súdu Michalovce sp. zn. 11Er 182/2010 a tento záver nepochybne vyplýva aj zo zápisnice o pojednávaní.

K námietke žalobcu, že súd odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie úplne rovnakými dôvodmi, opísanými tými istými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach odvolací súd uvádza, že takýto postup súdu nie je vylúčený, pokiaľ ide o konanie medzi rovnakými účastníkmi a s rovnakým skutkovým základom a nakoniec sám žalobca podáva rovnaké odvolania vo všetkých veciach tých istých účastníkov konania a o tom istom predmete konania bez zohľadnenia rozdielnosti jednotlivých konaní. Konkrétne možno poukázať na tvrdené rozhodnutie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, pričom takéto rozhodnutie v prejednávanej veci nebolo vydané, ďalej na tvrdené nedoručenie vyjadrenia k žalobe, ako aj na rozhodnutie bez nariadenia pojednávania, ktoré sa na prejednávanú vec nevzťahujú. Rovnako sa to týka aj námietok ohľadne rozhodovania o škode a nemajetkovej ujme, keďže v prejednávanej veci sa o nej vzhľadom na nedostatok základu predmetu konania nerozhodovalo.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov sú odvolacie námietky žalobcu nedôvodné, preto odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil, vrátane výroku o trovách konania účastníkov.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. Žalovaná bola v odvolacom konaní úspešná, preto má právo na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi, trovy odvolacieho konania jej však nevznikli a žalobca nemá právo na ich náhradu, preto súd účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach jednohlasne (§ 3 ods. 9 zák. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.