KSKE/1Co/19/2012


(zdroj)
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 1Co/19/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012899298 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 03. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tutko ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7012899298.1



ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tutka a sudcov JUDr. Adriany Murínovej a JUDr. Slávky Zborovjanovej, v právnej veci žalobcu Y.. Š. X., X. P. W.N., W. Č.. XX, zastúpeného JUDr. Stanislavou Ferkovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Jantárova č. 30, proti žalovaným: 1. N.. Ľ. X., X. P. W., W. Č.. XXX/XX, X. N.. L. X., X. P. W., W. Č.. XXX/XX, zastúpeného JUDr. Zsoltom Suverom, advokátom so sídlom v Košiciach, Murgášova č. 3, o zaplatene 73.619,43 eura s prísl., o odvolaní žalobcu a žalovaného v druhom rade proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 12.10.2011 č.k. 18C 374/03-457 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok v zamietajúcom výroku a vo výroku o trovách konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovanou v prvom rade.

Z r u š u j e rozsudok vo vzťahu k žalovanému N.. L. X. a konanie vo vzťahu k nemu zastavuje.

Žalobca je povinný nahradiť žalovanej trovy odvolacieho konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaných spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 26.555,14 eura s 18,6% úrokom z omeškania od 1.1.2001 do zaplatenia, žalobu v časti o zaplatenie úroku z pôžičky vo výške 20% ročne zo sumy 13.277,57 eura od 13.12.1997 do 31.12.2000 a vo výške 20% ročne zo sumy 13.277,57 eura od 27.5.1999 do 31.12.2000 zamietol, konanie v prevyšujúcej časti istiny a príslušenstva pohľadávky zastavil a o trovách konania rozhodol tak, že žalobca je povinný nahradiť žalovanému v druhom rade trovy konania v sume 1.290,38 eura a vo vzťahu medzi žalobcom a žalovanou v prvom rade vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

2. Týmto rozsudkom rozhodol súd prvej inštancie o peňažnom nároku žalobcu titulom poskytnutej pôžičky žalovaným.

3. Pri rozhodovaní vychádzal súd prvej inštancie z písomných zmlúv o pôžičke zo dňa 13.12.1997 a 27.5.1999 uzavretými podľa § 657 a 658 Obč. zákonníka, v ktorých ako dlžník je označená firma LB Market, Kupeckého 42, Košice, zastúpená žalovaným v druhom rade, pričom zmluvy boli podpísané žalobcom a žalovaným v druhom rade. Predmetom každej zmluvy bola pôžička vo výše 13.277,57 eura a veriteľ mal právo na vrátenie pôžičky spolu s úrokmi 3% mesačne. Ďalej súd vychádzal zo zistenia, že dohodou zo dňa 31.1.2000 došlo k zmene splatnosti záväzkov tak, že dlžník bol povinný splniť záväzok z vyššie uvedených zmlúv do 31.12.2000. 4. Na základe uvedených zistení a po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobca požičal žalovaným sumu 26.555,14 eura na základe hore uvedených zmlúv o pôžičke, pričom došlo k predĺženiu splatnosti pôžičky a zo zmluvy o pôžičke zo dňa 17.3.1999 vo výške 20.845,78 eura. Predĺžené písomné zmluvy boli podpísané žalovaným v druhom rade, ktorý to ani nespochybňoval. Nespochybnil skutočnosť, že od žalobcu prebral finančné prostriedky titulom pôžičiek už v skoršom období. Žalovaný nevedel zdôvodniť, prečo predkladal žalobcovi zmluvy o pôžičke na podpis, prečo ich on sám podpisoval, ak nemali odrážať reálny finančný záväzok. Na svoje tvrdenie neoznačil žiadne dôkazy. Žalovaný potvrdil, že potreboval financie na rozvoj svojich obchodných aktivít v spoločnosti Zdroj Univers a.s. a na podnikateľské aktivity žalovanej v prvom rade. Námietky žalovaného, že k uzavretiu zmluvy o pôžičke nedošlo, pretože dátum uvedený na písomnom vyhotovení zmluvy 27.5.1999 predchádza výber finančných prostriedkov zo dňa 28.5.1999, nemajú vzhľadom na dôkaznú situáciu podľa názoru súdu v spore spôsobilosť vyvrátiť tvrdenia žalobcu o požičaní finančných prostriedkov. Žalobca uviedol, že zmluva bola podpísaná v deň odovzdania peňazí, kedy zmluvu priniesol žalovaný v druhom rade. Nespochybňoval, že k odovzdaniu veci došlo dňa 28.5.1999. Obrana žalovaného v druhom rade spočívajúca len v popieraní faktov tvrdených žalobcov bez podloženia dôkazmi spôsobilými preukázať pravdivosť tejto obrany má podľa názoru súdu len účelový charakter a nie je spôsobilá zvrátiť dôkaznú situáciu v spore v prospech žalovaných ako dlžníkov. Vo vzťahu k pasívnej vecnej legitimácii žalovanej, ktorej podpis sa nenachádzal na písomnom vyhotovení zmlúv o pôžičkách, súd vychádzal z názoru, že žalovaní sú manželia z okolností podnikania, tvrdeného účelového určenia požičaných peňazí i výslovného označenia dlžníka v písomne vyhotovených zmluvách (LB Market, zastúpená N.. L. X.). Z dokazovania vyplynulo, že obaja účastníci konania podnikali ako fyzické osoby, pričom nemali zrušené bezpodielové spoluvlastníctvo manželov. Obaja uviedli, že sa zriekli zastupovať v rámci svojich podnikateľských aktivít. V konaní boli zistené, že žalovaný disponoval pečiatkou a vizitkou žalovanej v prvom rade, túto aj používal, pričom na vizitke pri obchodnom mene žalovanej nebolo uvedené jej meno a priezvisko, ale údaje žalovaného. Z vyjadrenie žalovaného je zrejmé, že finančné prostriedky, ktoré si u žalobcu požičali, mali byť investované v rámci ich podnikateľskej činnosti, aby došlo k ich zhodnoteniu. Označenie žalovanej ako dlžníka na predložených zmluvách o pôžičkách je nepochybné, aj keď obchodné meno tam uvedené nie je úplné. Ako fyzická osoba - podnikateľ pritom nestráca status fyzickej osoby, ani ak vystupuje pod svojim obchodným menom. Vzhľadom na spôsob zastupovania medzi žalovanými a so zreteľom na podnikateľskú činnosť obidvoch účastníkov, ktorí boli súčasne manželmi a nemali zrušené bezpodielové spoluvlastníctvo, súd vyvodil záver, že žalovaný mal udelený súhlas žalovanou na realizovanie úkonov v jej mene a to aj pri uzatváraní zmlúv o pôžičkách so žalobcom. Tento záväzok sa s prihliadnutím na okolností jeho vzniku a sledovaný účel použitia týka spoločných vecí žalovaných ako manželov, z ktorého sú povinní na plnenie spoločne a nerozdielne. Z výpovede žalobcu pritom vyplýva vôľa požičať finančné prostriedky tak, obom žalovaným. Uložil preto žalovanému povinnosť vrátiť požičané finančné prostriedky v sume 13.277,57 eura, ktorých prevzatie sa im nepodarilo v konaní spochybniť žiadnym relevantným dôkazom. Splatnosť záväzku bola určená na deň 31.12.2000 a v zmluve uvedená dlžná suma prenechaná do 31.12.2000 bola vyčíslená ako nesplatené záväzky z pôžičiek poskytnutých žalobcom. Na základe zmlúv z 13.12.1997, 13.3.1999 a 27.5.1999 vrátane zročných úrokov z pôžičiek. Pri jej uzavretí už nedošlo k faktickému odovzdaniu a prevzatiu peňazí, zmluva neobsahuje žiadnu dohodu sporových strán o zrušení pôvodne uzavretých zmlúv a ich nahradení novým záväzkom a žalovaný osobne jednal so žalobcom poprel, aby mal taký úmysel. V konaní nebola podľa názoru súdu preukázaná vôľa zmluvných strán na nahradenie pôvodného záväzku novým , nejedná sa v danom prípade o privatívnu nováciu záväzku, ale iba o zmenu splatnosti pôvodných záväzkov. Vzhľadom na to, že žalovaní sú v omeškaní s plnením peňažného záväzku, uložil im súd povinnosť zaplatiť žalobcovi aj úrok z omeškania podľa § 517 ods. 1,2 Obč. zákonníka. V predmetom spore účastníci dohodli z pôžičky úroky v hodnote 3%mesačne z požičanej sumy. Pretože snaha o nadpriemerný zisk (36% ročne) nebola transparentne vyjadrená v takom záväzkovom vzťahu, ktorý by to svojím charakterom umožňoval (napr. zmluva o tichom spoločenstve), dohodnutý úrok súd považoval pre svoju neprimeranosť v rozpore s dobrými mravmi a preto za absolútne neplatný. Vzhľadom na to, že dohodu o úroku z pôžičky súd považoval za absolútne neplatný právny úkon, neboli priznané žalobcovi žiadne úroky z pôžičky, ani v hodnote zodpovedajúcej úrokovej miere v peňažných ústavoch.

5. Konanie bolo v časti zastavené so súhlasom žalovaných. 6. Výrok o trovách konania odôvodnil súd s poukazom na ust. § 142 ods. 2 v spojení s § 151 O.s.p. a súd zaviazal žalobcu nahradiť žalovanému v 2.rade trovy konania a vo vzťahu k žalovanej vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

7. Proti tomuto rozsudku v zamietajúcom výroku podal včas odvolanie žalobca a vo vzťahu k vyhovujúcemu výroku podal odvolanie aj žalovaný v druhom rade.

8. Žalobca v odvolaní navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok v zamietajúcom výroku a uložil žalovaným povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť mu úrok z pôžičky vo výške 20% za uvedené obdobia. V odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie ho poškodil, ak mu nepriznal žiaden úrok a naopak neprimerane zvýhodnil žalovaných, ktorí majú úrok zaplatiť. Má teda za to, že súd nesprávne posúdil vec. Dohodu o úrokoch z pôžičky treba považovať za neplatnú, ak sa výška úrokov vymyká obvyklej praxi pri poskytovaní pôžičiek v obdobných právnych vzťahoch, ako je ten, ktorý je predmetom posudzovania. V danom prípade podľa názoru žalobcu nič nebráni posúdiť nárok na úrok v zákonnej výške ako v tom čase bola 20% ročná sadzba bez toho, aby boli žalovaní tým nejako poškodení, keď z iniciatívy žalovaných bol navrhnutý aj dohodnutý úrok 36% ročne. Preto s posúdením, že sa jedná o absolútne neplatný právny úkon sa nemôže stotožniť a považuje to za nesprávne právne posúdenie veci. Ďalej v odvolaní namietal posúdenie súdu v časti náhrady trov žalovanému v druhom rade. Podľa jeho názoru je maximálne nespravodlivé, ak žalovanému pritom čo bolo v tomto súdnom konaní preukázané a na čo bol zaviazaný, súd ešte prizná čo i len čiastočnú náhradu trov konania. Pri rozhodovaní o trovách súd mal zvážiť návrh žalobcu, rozhodnúť o trovách v zmysle § 142 O.s.p. a to i vzhľadom na skutočnosť, kedy bolo právoplatné odvolacieho rozhodnutie Krajského súdu zo dňa 9.10.2007 a kedy - s akým časovým odstupom vtedy Okresný súd pokračoval v ďalšom konaní s konečným vyhlásením rozsudku 12.10.2011. Taktiež mal súd zohľadniť správanie sa žalovaných počas konania, ich prieťahy a neúčasti na konaniach, čo oddialilo rozhodnutie súdu a navýšilo trovy konania. Podľa jeho názoru v danej veci bol dôvod na posúdenie trov konania minimálne tak, ak už súd trovy nerozdelil, aby ich nepriznal obidvom účastníkom. Vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného v druhom rade uviedol, že všetky jeho tvrdenia boli preukázané na pojednávaní pred súdom. Obrana žalovaného, že sa jednalo o koncepty zmlúv je len účelovou a s touto skutočnosťou sa súd vysporiadal.

9. Žalovaný v druhom rade v odvolaní navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo vyhovujúcom výroku zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, prípadne aby tento výrok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne. V odvolaní uviedol, že v priebehu konania dostatočne vysvetlil, že pokiaľ aj nejakú zmluvu podpísal, išlo len o koncept a žiadne peňažné prostriedky od žalobcu reálne neprevzal. Jeho výpoveď podporuje aj tá skutočnosť, že keď žalobca tvrdil, že zdrojom peňazí pre zmluvu o pôžičke mal byť jeho účet vedený v Slovenskej sporiteľne, peniaze z daného účtu podľa ním predloženého potvrdenia vybral až 28.5.1999. Nemohol predísť odovzdaniu peňazí dňa 27.5.1999 a ani nedošlo. Znamená to v danom prípade len toľko, že záväzkový vzťah titulom pôžičky vznikol ku dňu odovzdania veci, nemá opodstatnenie. Ďalej uviedol, že nemožno prehliadnuť, že žalobca si podaným návrhom uplatňoval proti ním sumu 2.217.859,-Sk s prísl. na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 31.1.2000, avšak týmto odvolaním napadnutým rozsudkom boli zaviazaní na zaplatenie sumy 26.555,14 eura už na základe tvrdenej zmluvy o pôžičke zo dňa 13.12.2007 a zmluvy o pôžičke zo dňa 27.5.1999, prípadne na základe udanej ústnej zmluvy o pôžičke zo dňa 28.5.1999. Takýto úkon treba považovať za zmenu žaloby, ktorá má okrem iného význam najmä z hľadiska plynutia premlčacích lehôt. Má teda za to, že skutkovým základom žalobcom uplatneného práva v čase podania žaloby bola ním tvrdená pôžička zo dňa 31.1.2000, avšak skutkovým základom týmto odvolaním napadnutým rozsudkom priznaného nároku je už tvrdená pôžička zo dňa 13.12.1997 a pôžička zo dňa 28.5.1999 resp. dohoda o posunutí ich splatnosti. Ak teda si žalobca až neskôr v priebehu konania keď sa stalo zrejmým, že tvrdená zmluva o pôžičke zo dňa 31.1.2000 pre svoju neplatnosť nemôže obstáť, začal uplatňovať žalovanú sumu už priamo na základe iných tvrdených zmlúv o pôžičkách, vzhľadom na námietku premlčania vznesenú žalovanými naposledy písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 10.10.2001 je žalobou uplatňované právo aj premlčané. Zároveň namietal aj nezákonnosť náhradného doručovania súdom prvej inštancie pre žalovanú v prvom rade na adresu jej miesta podnikania, nakoľko od 13.9.2010 má pozastavenú podnikateľskú činnosť v celom rozsahu a tým odňatie možnosti konať pred súdom.

10. Na základe podaných odvolaní odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a konanie mu predchádzajúce podľa § 379 v spojení s § 380 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.



11. V prejednávanej veci je odvolací súd toho názoru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci vo vzťahu k príslušenstve pohľadávky ak dospel k záveru, že dohoda o úrokoch z pôžičky je neplatná, ktorý následne aj správne právne posúdil ak žalobu v časti žalobcom uplatnenej pohľadávky ohľadom zaplatenia úrokov vo výške 20% ročne za jednotlivé obdobia zamietol. Ani počas odvolacieho konania nedošlo k zmene skutkového ani právneho stavu, preto odvolací súd na skutkové zistenia a na právne normy, ktoré uviedol súd prvej inštancie poukazuje a v celom rozsahu sa s nimi stotožňuje.

12. K odvolaniu žalobcu je potrebné uviesť, že toto nemožno považovať za dôvodné, ak vychádza z názoru, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, ak pri rozhodovaní vychádzal z názoru, že zmluvy o pôžičkách sú v časti úrokov podľa § 39 Obč. zákonníka neplatné.

13. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na svoje zrušujúce uznesenie v prejednávanej veci zo dňa 9.10.2010 č.k. 1Co 393/2006-300 v ktorom vyslovil právny názor, že z písomnej zmluvy zo dňa 31.1.2000 nevyplýva, aby išlo o založenie nového záväzku v zmysle § 570 Obč. zákonníka. Uviedol, že tie zmluvy o pôžičke, v ktorých sú uvedené skutočne poskytnuté finančné prostriedky treba považovať za písomné zmluvy o pôžičkách, ktoré sú v časti úrokov neplatné podľa § 39 v nadväznosti na ust. § 41 Obč. zákonníka. V tejto súvislosti sa odvolací súd stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že dohodu o úrokoch z pôžičky treba považovať za neplatnú, nakoľko výška úrokov sa vymyká obvyklej praxi pri poskytovaní pôžičiek v obdobných právnych vzťahoch. Účastníkmi dohodnutý úrok vo výške 36% ročne je pre svoju neprimeranosť v rozpore s dobrými mravmi a preto ho treba považovať za absolútne neplatný. Správne preto postupoval súd prvej inštancie, ak vychádza z názoru, že dohoda o úroku z pôžičky je absolútne neplatný právny úkon a preto nepriznal žalobcovi ani úrok v hodnote zodpovedajúcej úrokovej miere peňažných ústavov.

14. Na základe uvedeného možno konštatovať, že nie je daný žalobcom uvádzaný odvolací dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie preto odvolací súd rozsudok v napadnutom zamietajúcom výroku podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

15. Vo veci proti uvedenému rozsudku vo vyhovujúcom výroku podal odvolanie aj žalovaný v druhom rade N.. L. X.. Ako je zrejmé z uznesenia Okresného súdu Košice 2 zo dňa 26.4.2016 sp.zn. 24D 29/2016-21 N.. L. X. počas odvolacieho konania dňa 5.1.2016 zomrel. Vzhľadom na to, že N.. L. X. zanechal majetok nepatrnej hodnoty, súd konanie o dedičstve zastavil a majetok nepatrnej hodnoty vydal usporiadateľovi pohrebu.



16. Podľa § 61 procesnú subjektivitu má ten, kto má spôsobilosť na práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva.

17. Podľa § 62 C.s.p. ak strana nemá procesnú subjektivitu, súd konanie zastaví. 18. Podľa § 63 ods. 1 C.s.p. ak strana zomrie počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončí, súd posúdi podľa povahy sporu, či má konanie zastaviť, alebo či v ňom môže pokračovať.

19. Podľa § 63 ods. 2 C.s.p. v konaní súd pokračuje najmä vtedy, ak ide o majetkový spor. Súd rozhodne, že v konaní pokračuje s dedičmi strany, prípadne s tými, na ktorých podľa výsledku dedičského konania prešlo právo alebo povinnosť, o ktorú v konaní ide, a to len čo sa skončí konanie o dedičstve.

20. Z citovaného uznesenia súdu prvej inštancie je zrejmé, že žalovaný Ing. Pavol Budáč zomrel počas odvolacieho konania, pričom zanechal majetok nepatrnej hodnoty, preto súd konanie o dedičstve zastavil. Vzhľadom na to, že žalovaný nemá právnych nástupcov, ktorí by prípadne zodpovedali za jeho dlhy (§ 470 ods. 1 Obč. zákonníka) a sám nemá procesnú subjektivitu, odvolací súd postupom podľa § 389 ods. 1 písm. a/ v spojení s § 62 C.s.p. rozsudok vo vzťahu k žalovanému v druhom rade zrušil a konanie zastavil.

21. Nakoľko odvolanie podal iba žalovaný v druhom rade ako jeden zo samostatných spoločníkov (§ 76 C.s.p.) odvolací súd nepreskúmaval rozsudok vo vzťahu k žalovanej v prvom rade. Je tomu tak preto, že podaným odvolaním žalovaný v druhom rade privodil tým suspenzívny a devolutívny účinok len pre seba. Nebolo možné preto preskúmavať rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalovanej v prvom rade.

22. Podľa § 145 ods. 1 Obč. zákonníka bežné veci týkajúce sa spoločných vecí môže vybavovať každý z manželov. V ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov, inak je právny úkon neplatný.

23. Podľa § 145 ods.2 Obč. zákonníka z právnych úkonov týkajúci sa spoločných vecí sú oprávnení a povinní obaja manželia spoločne a nerozdielne.

24. Z citovaného zákonného ustanovenia § 145 ods. 2 je zrejmé, že vo veciach týkajúcich sa bezpodielového spoluvlastníctva je medzi manželmi aktívna i pasívna solidarita. Veriteľ teda môže požadovať plnenie na ktoromkoľvek z nich, avšak plnenie ponúknuté jedným z manželov je povinný prijať. Rozhodovacia prax súdov ale i teória vyvodila, že solidárne zaviazaní dlžníci - na ich úroveň sú postavení solidárne zaviazaní manželia - majú postavenie samostatných spoločníkov (§ 76 C.s.p.). Samostatný spoločník je oprávnený podať odvolanie len za seba;

25. Vzhľadom na uvedené, preto odvolací súd nepreskúmaval rozsudok vo vyhovujúcom výroku na základe podaného odvolania žalovaným v druhom rade vo vzťahu k žalovanej v prvom rade.

26. Žalobca v odvolacom konaní úspech nemal, úspech v odvolacom konaní mala žalovaná, preto odvolací súd uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanej trovy odvolacieho konania v celom rozsahu (§ 396 ods. 1 v spojení s § 255 C.s.p.).

27. Uvedené rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).