KSBB/43CoE/424/2014


(zdroj)
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 43CoE/424/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6206201903 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 11. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Dibdiaková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6206201903.1



Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací vo veci exekúcie oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421 proti povinnému N. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. P. E., XXX XX B. P., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Jánom Debnárom so sídlom Exekútorského úradu Štúrova 784/52, 96212 Detva pod sp. zn. EX 257/06 o vymoženie pohľadávky vo výške 940,72 Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. 5Er/942/2006-21 zo dňa 4. októbra 2013 a o návrhoch oprávneného na prerušenie konania jednohlasne takto

rozhodol:

Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Uznesenie Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. 5Er/942/2006-21 zo dňa 4. októbra 2013 potvrdzuje.

odôvodnenie:

Napadnutým rozhodnutím vyhlásil okresný súd exekúciu vykonávanú súdnym exekútorom JUDr. Jánom Debnárom pod sp. zn. EX 257/06 za neprípustnú a túto zastavil s tým, že súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že exekučným titulom je notárska zápisnica č. N 6692/2005, NZ 62401/2005, NCRLs 61638/2005 spísaná dňa 11.12.2005 JUDr. Ondrejom Ďuriačom, notárom so sídlom v Partizánskom, na základe ktorej navrhol oprávnený výkon exekúcie. Na základe tejto uznal Mgr. Tomáš Kušnír ako splnomocnený zástupca dlh povinného voči oprávnenému v celkovej výške 33.573 Sk, ktorý vznikol zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo dňa 29.04.2005. Súd zistil, že zmluva o úvere obsahuje ustanovenie, ktorým povinný ako dlžník splnomocňuje Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda, aby v mene dlžníka uznal záväzok z úveru tak, aby sa stala notárska zápisnica vykonateľným exekučným titulom.

Okresný súd konštatoval, že splnomocnenie Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu nie je platné, pretože samotný úkon splnomocnenia na spísanie notárskej zápisnice predstavoval rozpor záujmov povinného a splnomocneného zástupcu. Splnomocnený zástupca povinného na spísanie notárskej zápisnice bol určený veriteľom zo zmluvy o úvere a povinný ako dlžník nemal žiadnu možnosť uviesť ako splnomocneného zástupcu niekoho iného. V čase podpisu zmluvy o úvere, ktorá obsahovala splnomocnenie Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu za povinného ešte žiadny dlh neexistoval, pričom zmluvné zastúpenie vzniklo súčasne s uzavretím zmluvy o úvere. Týmto sa povinný dopredu vzdal práva rozhodnúť sa o spísaní notárskej zápisnice ako exekučného titulu pre prípad, že by mu vznikol voči oprávnenému ako veriteľovi dlh. Notárska zápisnica musí obsahovať výslovný súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku. Notárska zápisnica, ktorá je v prejednávanej veci exekučným titulom však bola vyhotovená na základe neplatného právneho úkonu, t.j. neplatného splnomocnenia advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, preto takáto notárska zápisnica nespĺňa podmienky vykonateľného exekučného titulu. Súd preto dospel k záveru, že notárska zápisnica nie je spôsobilým exekučným titulom a v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) exekučného poriadku vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil.

O trovách exekúcie rozhodol súd tak, že ich súdnemu exekútorovi nepriznal, nakoľko tento súdu oznámil, že si trovy exekúcie neuplatňuje.

Oprávnený podal proti uzneseniu okresného súdu odvolanie, v ktorom namietal, že okresný súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, a to nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, na základe ktorej sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho kompletné preskúmanie exekučného titulu, pričom mal za to, že exekučný súd nemá právomoc vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci. Výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Oprávnený považoval za potrebné pripomenúť, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už okresný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom postupom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s výsledkom absolútnej nerozpornosti, pričom k posúdeniu súladu úkonu obsahujúceho právny záväzok so zákonom a dobrými mravmi, ako aj k súhlasu s vykonateľnosťou došlo už ex offo zo strany notára podľa § 36 ods. 1 Notárskeho poriadku. Oprávnený mal za to, že ak notár neodmietne vykonať úkon, zanikne právomoc všeobecného súdu rozhodovať o súlade úkonu so zákonom a dobrými mravmi. Ak právny poriadok osobitne upravuje nástroje právnej kontroly a zodpovednostné mechanizmy ochrany práv subjektov, okresný súd ich musí rešpektovať a nemôže ich nahrádzať vlastnou činnosťou. V opačnom prípade by dochádzalo k ústavne nesúladnému zásahu do princípu právnej istoty a princípu dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Oprávnený ďalej namietal, že všeobecný súd vo veci oprávneného (veriteľa) nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica bola vydaná v súlade s platnými predpismi. Notárska zápisnica ako exekučný titul má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, preto okresný súd musí s akýmto exekučným titulom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svojej právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný postup v prípade, keď uplatňuje práva na základe exekučného titulu vydaného v rámci činnosti notára. Mal za to, že notárskou zápisnicou obsahujúcou právny záväzok je okresný súd viazaný rovnako ako rozsudkom všeobecného súdu. Okresný súd v rámci skúmania splnenia zákonných predpokladov pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) a nedisponuje ani právomocou rušiť, či meniť obsah notárskej zápisnice, ktorá je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania sa účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu.

Oprávnený navrhol, že ak sa všeobecný súd nestotožní s jeho interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, aby postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2, veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. I. ods. 1, veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre jeho rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.

Oprávnený ďalej namietal, že exekučný súd pri revízii notárskej zápisnice konal mimo rámec zverenej právomoci a predovšetkým porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh (v danom prípade neexistovalo zákonom stanovené oprávnenie adresované súdu začať konanie z úradnej povinnosti), rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Uviedol, že aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý proces mala byť rovnaká, v konaní pred okresným súdom mal výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Tvrdil, že v rámci Ústavou SR garantovaného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces došlo k porušeniu zásady „rovnosti zbraní“, zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodnutie podľa relevantnej právnej normy. Okresný súd na zistený skutkový stav neaplikoval relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. § 36, ust. § 38 a ust. § 40 Notárskeho poriadku a aplikoval ust. § 44 ods. 2, ust. § 57 ods. 1 písm. g) a ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, ktoré interpretoval ústavne nesúladným spôsobom. Namietal, že nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach, nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom, argumentom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov a tvrdení. Poukázal aj na skutočnosť, že okresný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, a to Smernici Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva, a preto sa ňou nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery formujúce konečné rozhodnutie. Nesúhlasil ani s tým, že okresný súd svoje rozhodnutie založil aj na viacerých rozhodnutiach Súdneho dvora Európskej únie. Ďalej namietal, že exekučný súd vo vzťahu k meritu veci vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania, ktorej porušenie je v podmienkach právneho štátu neprípustné.

Oprávnený k platnosti plnomocenstva uviedol, že plnomocenstvo udelené v zmluve o úvere je dostatočne určité a zrozumiteľné. Ďalej uviedol, že právny poriadok nevylučuje možnosť uznať dlh (záväzok) v čase jeho vzniku, t.j. súčasne s uzavretím zmluvy, na základe ktorej vzniká. Povinný tak mohol svoj dlh uznať už v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, a teda nejde o právo, ktoré by povinnému vzniklo až v budúcnosti a ktorého by sa povinný nemohol platne vzdať. Zároveň oprávnený poukázal, že žiadne ustanovenie zmluvy neustanovuje nemožnosť povinného po udelení plnomocenstva dlh uznať vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Toto právo mu ostalo v plnej miere zachované a mohol ho kedykoľvek platne využiť. Ak povinný udelil svojmu zástupcovi plnomocenstvo na zastupovanie vo veci uznania dlhu a spísania notárskej zápisnice ako exekučného titulu, niet pochýb o tom, že mu udelil plnomocenstvo na to, aby predmetné úkony urobil predpísaným, zákonným spôsobom tak, aby mali všetky náležitosti platného právneho úkonu, pričom to si vyžaduje aj určenie, do kedy bude dlh splatený. Preto nebolo možné dospieť k záveru, že zástupca nebol oprávnený v notárskej zápisnici uviesť do kedy povinný dlh splatí. Nesúhlasil so záverom okresného súdu, že zástupca nehájil záujmy povinného. Zástupca povinného bol na základe udeleného plnomocenstva oprávnený vykonať len jediný úkon, a to uznať dlh vo forme notárskej zápisnice. Zástupca žiadnym spôsobom neprekročil udelené plnomocenstvo. Okresný súd pritom neuviedol, aký záujem zástupcu bol v rozpore so záujmom povinného. Ďalej nesúhlasil s tým, že notárska zápisnica ako exekučný titulu musí byť spísaná nielen povinným, ale aj oprávneným. Nakoniec poukázal na to, že okresný súd opätovne posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol, keď súdnemu exekútorovi udelil poverenie na vykonanie exekúcie. Z uvedených dôvodov považoval napadnuté rozhodnutie okresného súdu za nezákonné a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

V odvolaní zároveň podal návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EU. Tvrdil, že exekučný súd plnomocenstvo, ktoré je súčasťou zmluvy úvere považoval za neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. podľa ust. § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, a preto ho vyhodnotil za neplatné, pričom neprimeranosť videl v tom, že je založený hrubý nepomer medzi právami a povinnosťami povinného a oprávneného v neprospech povinného ako spotrebiteľa. Namietal, že súd sa nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere práve plnomocenstvo, ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, aby v jeho mene uznal dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva. Tvrdil, že v danom prípade je nutné požiadať Súdny dvor Európskej únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd konanie prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení: 1) Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorý dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy? 2) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotné ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Rozhodnutie okresného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Sudca nemienil odvolaniu oprávneného vyhovieť, preto ho podľa § 374 ods. 4, veta prvá a druhá O.s.p. predložil odvolaciemu súdu na rozhodnutie. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací vec prejednal podľa ustanovení § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

Odvolací súd z odvolania oprávneného zistil, že oprávnený navrhuje predmetné exekučné konanie prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) pre nesúlad ust. § 44 ods. 2, veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1, veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p..

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. súd konanie preruší, ak b) rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska, c) rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Súdny dvor v rozsudku zo 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81 v bodoch 9 a 10 odôvodnenia uviedol, že článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu.

V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva Spoločenstva, ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu.

Podľa § 36 ods. 5 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

Z ustanovenia § 36 ods. 5 Exekučného poriadku vyplýva, že exekučné konanie nie je možné prerušiť z dôvodov, ktoré sú uvedené v tretej časti Občianskeho súdneho poriadku, napr. § 107, § 109 ako aj § 110. Dôvodom je tá skutočnosť, že účel, ktorý sa v základnom konaní sleduje prerušením konania je možné v exekučnom konaní dosiahnuť odkladom exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku. Výnimkou je len situácia, ak osobitný zákon priamo upravuje prerušenie exekučného konania. Takýmto osobitným zákonom je zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (§ 14), zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (§ 114 ods. 1 písm. b)), ako aj zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (§ 68d).

Odvolací súd v súvislosti s návrhom oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 psím. c) O.s.p. dodáva, že ak sa účastník domáha prerušenia konania podľa uvedeného ustanovenia, s tým že súdu zároveň navrhuje otázky, ktoré majú byť Súdnemu dvoru Európskej únie ako predbežné otázky predložené, je odvolací súd povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie vždy vtedy, ak považuje vyriešenie takejto otázky za nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia a keď je vyriešenie uvedenej otázky spôsobilé podstatným spôsobom ovplyvniť jeho rozhodnutie. Súd v danom prípade postupuje ex officio, a teda nie je potrebný návrh zo strany účastníka. Odvolací súd považoval v danom prípade oprávneným navrhované predbežné otázky za zjavne neopodstatnené a irelevantné vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pretože ich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah na prebiehajúci spor. V predmetnom konaní súd prvého stupňa neaplikoval ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa upravené vo vnútroštátnom právnom poriadku predovšetkým v ustanovení § 52 a nasl. Zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník a ani Smernici Rady 93/13/EHS.

Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že v predmetnom konaní nenastal žiaden z dôvodov uvedených v § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. pre prerušenie konania, a to ani podľa osobitného zákona, preto odvolací súd oba návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Odvolací súd pri preskúmaní odvolania z predloženého spisu zistil, že na základe žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorú doručil súdny exekútor okresnému súdu dňa 27.04.2006 na vykonanie exekúcie pre exekučný titul - notárska zápisnica č. N 6692/2005, NZ 62401/2005 NCRLs 61638/2005, ktorú spísal JUDr. Ondrej Ďuriač notár dňa 11.12.2005, ako aj na základe návrhu na vykonanie exekúcie zo dňa 12.03.2006, ktorým žiadal oprávnený voči povinnému vymoženie pohľadávky v sume 28.340,- Sk a jej príslušenstva vydal okresný súd exekútorovi dňa 28.04.2006 poverenie č. 5610 003349 *, a to podľa § 45 ods.1 zákona č. 233/1995 Z. z. Súd prvého stupňa následne napadnutým uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil z dôvodu, že oprávneným predložená notárska zápisnica nezodpovedá požiadavkám notárskej zápisnice ako exekučného titulu.

Podľa § 41 ods. 2 písm. c) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti platného ku dňu 07.04.2006 (ďalej len „Exekučný poriadok“) podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.

Podľa § 22 ods. 1 Občianskeho zákonníka platného ku dňu 29.04.2005, zástupcom je ten, kto je oprávnený konať za iného v jeho mene. Zo zastúpenia vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému.

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

Podľa § 23 Občianskeho zákonníka Zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia štátneho orgánu (zákonné zastúpenie) alebo na základe dohody o plnomocenstve.

Podľa § 24 Občianskeho zákonníka zástupca musí konať osobne; ďalšieho zástupcu si môže ustanoviť, len ak je to právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Aj z právnych úkonov ďalšieho zástupcu vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému.

Podľa § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia.

Podľa ods. 4 citovaného ustanovenia ak je potrebné, aby sa právny úkon urobil v písomnej forme, musí sa plnomocenstvo udeliť písomne. Písomne sa musí plnomocenstvo udeliť aj vtedy, ak sa netýka len určitého právneho úkonu.

Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, súd exekúciu zastaví na návrh alebo aj bez návrhu.

Po preskúmaní veci dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne a na doplnenie, s prihliadnutím na dôvody uvádzané oprávneným v odvolaní uvádza nasledovné. Súd môže v rozsahu svojej zákonnej prieskumnej povinnosti skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania, nielen pri rozhodovaní o udelení poverenia exekútorovi, a to na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu. Spôsobilý exekučný titul je jednou zo základných podmienok exekučného konania, nedostatok ktorej je neodstrániteľný a je dôvodom na zastavenie exekučného konania. Pokiaľ súd zistí, že exekučný titul, predložený oprávneným nespĺňa formálne alebo obsahové náležitosti, môže exekúciu zastaviť. Z uvedených dôvodov odvolací súd považuje odvolaciu námietku oprávneného, podľa ktorej mal exekučný súd prekročiť rámec svojej právomoci, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom, za nedôvodnú. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 456-/2011-19 zo dňa 23. novembra 2011, v ktorom uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“. Ústavný súd SR v nadväznosti na uvedené poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.

Exekučným titulom v danej veci je notárska zápisnica spísaná zástupcom povinného na základe plnomocenstva povinného (dlžníka), ktoré je súčasťou formulárového typu zmluvy o úvere, ktorú uzavrel oprávnený ako veriteľ a povinný ako dlžník v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Dlžník ako splnomocniteľ udelil plnomocenstvo v úverovej zmluve podľa § 31 a nasl. Občianskeho zákonníka veriteľovi - oprávnenému ako splnomocnencovi na všetky právne úkony, a to nielen v Centrálnom depozitári cenných papierov SR, a.s., na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, a teda aby splnomocnenec v mene dlžníka - povinného uznal jeho záväzok z úveru obsiahnutého v úverovej zmluve tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia podľa § 274 písm. e) O.s.p. alebo pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku na celý jeho majetok, do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva. Zmluvu o úvere, ktorej súčasťou je plnomocenstvo podpísal dlžník - povinný dňa 29.04.2005. Pri uzatváraní zmluvy o úvere však povinný nemal možnosť voľby výberu zástupcu, pretože zmluva bola vyhotovená na predtlači samotným oprávneným, v ktorej už bola osoba splnomocnenca presne určená. Udelenie takéhoto plnomocenstva splnomocniteľom - povinným nerešpektuje základný predpoklad jeho udelenia, a to že splnomocnenec bude presadzovať a brániť záujem povinného, v dôsledku čoho sú záujmy splnomocneného advokáta v rozpore so záujmami povinného. Takáto dohoda o plnomocenstve je preto podľa § 39 Občianskeho zákonníka právnym úkonom absolútne neplatným.

Na základe takéhoto splnomocnenia následne splnomocnenc vyhlásil pred notárom, že záväzok zo zmluvy o úvere za povinného uznáva a súhlasí v prípade neuhradenia dlhu v lehote do 10.01.2006 s exekúciou podľa zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku s tým, že notárska zápisnica bude použitá ako exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku.

Je potrebné uviesť, že ak zastupoval povinného advokát, ktorý bol v tom čase zároveň advokátom oprávneného, ide nesporne o stret záujmov, ktoré sú v rozpore so záujmami zastupovaného, v dôsledku čoho musí zákon zastúpeného chrániť, a to aj proti jeho vôli. Rozpor sa nemusí týkať len právneho úkonu, ku ktorému mal byť zástupca splnomocnený, ale stačí akákoľvek kolízia záujmov zástupcu a zastúpeného. Základným predpokladom však je, aby rozpor reálne existoval, preto nestačí len možnosť stretu záujmov, ale k stretu záujmov musí aj fakticky dôjsť, čoho dôkazom je uznanie vykonané advokátom obsiahnuté v notárskej zápisnici. Je len málo pravdepodobné, že by substitučný splnomocnenec konal za splnomocnenca tak, že by presadzoval a bránil jeho záujem, ktorému postupu nasvedčuje aj tá skutočnosť, že splnomocnený advokát za povinného bez akýchkoľvek výhrad uznal pred notárom v notárskej zápisnici jeho dlh a zároveň súhlasil aj s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. O tejto skutočnosti nemusel mať povinný žiadnu vedomosť, preto sa na súhlas splnomocnenca s vykonateľnosťou notárskej zápisnice namiesto povinného musí nahliadať ako na právny úkon, ktorý nemohol spôsobiť platnosť notárskej zápisnice ako exekučného titulu tak, ako to vyžaduje ust. § 41 Exekučného poriadku.

Z vyššie uvedených dôvodov nie je možné v zmysle § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku vykonať exekúciu na podklade notárskej zápisnice obsahujúcej právny záväzok vyznačenej oprávnenej osoby, aj keď je tam označená aj osoba povinná, vrátane právneho dôvodu, predmetu a času plnenia, pretože povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou nesúhlasila. Uznanie dlhu splnomocneným advokátom, rovnako ako aj jeho vyhlásenie o súhlase s vykonateľnosťou notárskej zápisnice sú právne úkony zástupcu, ktoré sú vykonané v rozpore s § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho sú podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatné.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/2000 zo dňa 13. júla 2000, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že notárska zápisnica spísaná len so zástupcom povinného nie je spôsobilým exekučným titulom, a to pre absenciu súhlasu povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice.

Keďže okresný súd musí skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania, a nielen pri rozhodovaní o udelení poverenia exekútorovi, a to či už na návrh účastníka alebo bez neho, pretože jedine spôsobilý exekučný titul je podmienkou pre pokračovanie v exekučnom konaní, rozhodol okresný súd správne, keď pre nedostatok spôsobilosti exekučného titulu, ktorý je neodstrániteľnou podmienkou pre výkon exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil.

K námietkam oprávneného o porušení jeho ústavne garantovaných práv, ako účastníka konania, a to práva na spravodlivý súdny proces a na zachovávanie zásady rovnosti pred súdom odvolací súd uvádza, že exekučný súd k právnemu záveru o neprípustnosti exekúcie dospel na podklade listinných dôkazov predložených samotným oprávneným. Z uvedeného dôvodu nie je možné konštatovať porušenie práva oprávneného na prístup k vykonanému dokazovaniu. Za neopodstatnenú považoval odvolací súd aj námietku oprávneného o údajnom vylúčení dvojinštančnosti konania. Proti uzneseniu exekučného súdu, ktorý rozhoduje či už o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia alebo v prípade zastavenia exekúcie z dôvodu uvedeného ustanovení § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, teda pre neprípustnosť jej vedenia je odvolanie prípustné, a to podľa § 44 ods. 2 veta posledná a § 58 ods. 4 Exekučného poriadku. Preskúmanie vecnej správnosti a zákonnosti rozhodnutia exekučného súdu, ako súdu prvého stupňa môže byť preto predmetom odvolacieho - druhostupňového konania.

Odvolací súd sa ďalšími námietkami oprávneného, ktoré sa týkajú neprípustnosti aplikácie cit. Smernice Rady ES a judikatúry Súdneho dvora ES, ako aj nesprávnosti právneho posúdenia spotrebiteľského vzťahu nezaoberal, pretože okresný súd danými skutočnosťami napadnuté rozhodnutie neodôvodnil, v dôsledku čoho ich odvolací súd považoval za irelevantné.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie, ktoré je vo výroku o zastavení exekúcie vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.