KSBB/17CoPr/4/2016


(zdroj)
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 17CoPr/4/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6915203188 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Ďurian ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6915203188.1



Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Dušana Ďuriana a sudkýň JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Renáty Deákovej, ako členiek senátu, v spore žalobcov: 1/ Bc. L. R., rod. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom v I. O., č. XX, a 2/ R.. Y. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom vo L. B., č. XX, obidvaja zastúpení JUDr. Bronislavou Garajovou, advokátkou so sídlom v Poltári, Železničná č. 291, proti žalovanému Reedukačné centrum Čerenčany, IČO: 00163333, so sídlom v Čerenčanoch, Samuela Kollára č. 72, o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č.k. 7Cpr/1/2015-236 zo dňa 08.03.2016, ako súdu prvej inštancie, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 prvá veta prvá rubrika Civilného sporového poriadku; ďalej len „C.s.p.“).

1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného vykonané listom zo dňa 26.02.2015 voči žalobkyni Bc. L. R. je neplatné (prvý výrok), ďalej, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného vykonané listom zo dňa 26.02.2015 voči žalobcovi R.. Y. X. je neplatné (druhý výrok) a žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcom trovy konania v sume 1.085,68 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku (tretí výrok).

1.2 Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním, podľa ktorého žalobcovia pracovali u žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 27.05.2009, resp. zo dňa 28.08.2003 ako vychovávatelia; listom zo dňa 26.02.2015 skončil žalovaný so žalobcami okamžite pracovný pomer podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktorého sa mali žalobcovia dopustiť tým, že dňa 19.01.2015 (podľa rozpisu služieb) počas priamej výchovnej činnosti sa dopustili toho, že aj napriek zákazu spájania a navštevovania výchovných skupín chlapcov a dievčat porušili tento zákaz a následne opustili deti a zdržiavali sa v priestoroch nie určených na výchovnú prácu na čas cca pol hodiny, pričom im zverené deti počas plnenia priamej výchovnej práce nechali bez priameho pedagogického pôsobenia a vykonávania nimi plánovanej činnosti, v dôsledku čoho došlo k vzájomnému pettingu medzi deťmi, čím mali žalobcovia závažným spôsobom porušiť povinnosti pedagogického zamestnanca; podľa odôvodnenia rozsudku vykonal súd prvej inštancie na zistenie skutkového stavu dokazovanie listinnými dôkazmi, vypočutím strán a svedkov zamestnancov a chovancov žalovaného.

1.3 Podľa právneho posúdenia veci zo strany súdu prvej inštancie doručili žalobcovia žalobu súdu v zákonnej dvojmesačnej prekluzívnej lehote; súd nemal preukázané tvrdenie žalovaného, že žalobcovia opustili deti, ale priklonil sa k ich tvrdeniu, že „počas čakanie na dopranie bielizne boli spolu s deťmi v klubovni, kde sa podieľali na tvorbe videa“; dospel k záveru, že v posudzovanom prípade sa „nejedná o kvalifikované porušenie pracovných povinností (nie je obsiahnuté v pracovnom poriadku); v danom prípade nedosiahlo zákonom požadovanú intenzitu a neexistuje ani príčinná súvislosť medzi konaním žalobcov a tým, že došlo k intímnym vzájomným kontaktom medzi chovancami, keďže k týmto dochádzalo aj za iných okolností dokonca aj v bezprostrednej blízkosti vychovávateľov“; v rámci hodnotenia intenzity tvrdeného porušenia pracovnej disciplíny súd prihliadol „nielen k samotnej skutočnosti, že žalobcovia spojili skupinu chlapcov a dievčat, ale aj k celkovej situácii, ktorá tu v danom prípade aktuálne bola (kožné ochorenie jedného z chovancov), k povahe práce, ktorú mali žalobcovia vykonávať ako aj k ujme, t.j. následkom, ktoré žalovanému porušením ich pracovnej disciplíny mali vzniknúť, súčasne aj zhodnotil osoby žalobcov z hľadiska ich celkového doterajšieho prístupu k plneniu ich pracovných úloh (v ktorom neboli zistené vážnejšie nedostatky) a tiež aj z toho pohľadu, či sú tu také okolnosti, že po žalovanom nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcov zamestnával až do uplynutia výpovednej lehoty“; s prihliadnutím na tieto hľadiská dospel v danom prípade k záveru, že vytýkané správanie sa žalobcov nedosahuje vo svojom súhrne takú intenzitu, ktorá by odôvodňovala žalovaným zvolený postup, t.j. okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce; súd podotkol, že pri hodnotení výsluchov svedkov v osobe zamestnancov a chovancov žalovaného hodnotil aj ich vierohodnosť a s prihliadnutím na to, že sa jednalo o zamestnancov žalovaného, ktorí sú v súčasnosti u neho v pracovnom pomere a majú záujem vypovedať v prospech zamestnávateľa, resp. súčasných alebo bývalých chovancov žalovaného, pričom „celkové posúdenie týchto dôkazov z uvedených hľadísk potom poskytuje súdu záver o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností“; na základe uvedeného súd žalobe žalobcov v plnom rozsahu vyhovel.

1.4 Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia § 68 ods. 1 písm. b), § 68 ods. 2 a § 70 Zákonníka práce; o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016 a plne úspešným žalobcom priznal plnú náhradu trov konania v podobe trov právneho zastúpenia.

2. Podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní (§ 393 ods. 2 prvá veta druhá rubrika C.s.p.).

2.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný včas odvolanie zo dňa 21.03.2016 (č.l. 246-256 spisu). Namietal nedostatočne zistený skutkový stav, pretože súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016) a nesprávne skutkové zistenia na základe vykonaných dôkazov (§ 205 ods. 2 písm. d/ Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016); vyčítal súdu prvej inštancie nedostatky pri zisťovaní skutkového stavu, pretože nevykonal dokazovanie výsluchom navrhnutých svedkov ani neprihliadol predložené listiny; nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie o nepreukázaní tvrdeného opustenia detí zo strany žalobcov, keď v tejto súvislosti súd ani nevykonal prakticky žiadne dokazovanie; argumentoval, že so zákazom spájania výchovných skupín boli riadne oboznámení všetci zamestnanci; navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

2.2 Žalobcovia vo vyjadrení zo dňa 18.04.2016 (č.l. 263-264 spisu) k odvolaniu žalovaného prostredníctvom svojej právnej zástupkyne navrhli rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Nesúhlasili s odvolaním žalovaného.

2.2.1 Vyjadrili názor, že zákaz spájania výchovných skupín nevyplýva z pracovných zmlúv, náplne práce, pracovného poriadku ani podzákonných noriem; táto povinnosť bola zamestnancom len občas spomenutá na poradách; skupiny chlapcov a dievčat sa však spájali bežne; spájanie dievčat a chlapcov nikdy nebolo považované za závažné porušenie pracovnej disciplíny; tvrdenie žalovaného, že k spájaniu skupín môže dôjsť len po súhlase riaditeľa sa nepreukázalo, pretože písomný súhlas sa nezachoval; bežná prax fungovania ústavu je jednoduchá, v prípade potreby sa skupiny spoja, je to nevyhnutné pre fungovanie žalovaného a nie je to považované za porušenie pracovnej disciplíny; žalobcovia boli jedinými zamestnancami, ktorí za to boli postihnutí.

2.2.2 Žalovaný v odvolaní namietal absenciu dôkazov, ktoré mali byť vykonané zo strany súdu prvej inštancie; kľúčovými výpoveďami chovancov malo byť preukázané, že žalobcovia opustili chovancov ústavu; súd nevykonal dokazovanie výsluchom chovancov ústavu, ktorých písomné výpovede boli vlastne podnetom na ukončenie pracovného pomeru so žalobcami; písomné zápisy z výpovedí žiakov sú súčasťou spisu; aj žalobcovia navrhli výsluch súčasných ako aj bývalých žiakov žalovaného ako aj dokazovanie listinnými dôkazmi, ktoré mali preukázať zaujatosť svedkov; súd po zvážení všetkých okolností a dôkaznej situácie nevykonal dokazovanie výpoveďami a listinnými dôkazmi, ktoré navrhli žalobcovia; súd vyhodnotil dôkazy predložené v podobe písomných výpovedí (písané tým istým písmom tými istými slovami pojednávajúce o rovnakých udalostiach písané rovnakou osobou) ako tendenčné a málo dôveryhodné; nedôveryhodnosť dospelých zamestnancov žalovaného sa ukázala aj na základe otázok kladených žalobcami, pretože na priamu otázku svedkovia priznali, že k spájaniu skupín detí dochádza; práve otázkami žalobcov pri výsluchu vychovávateľky D. Q. sa preukázalo, že bielizeň chorého chlapca sa pralo na dievčenskej skupine; výsluchom kľúčovej svedkyne žiačky F. Q. sa preukázalo, že zápisy o údajných výpovediach detí sú vymyslené, resp. zmanipulované, pretože táto vypovedala u žalovaného, že dňa 04.02.2015 svojej vychovávateľke povedala, že sa chce s ňou porozprávať o D. Q., ide teda o lehotu 17 dní, ktorá uplynula od incidentu dňa 19.01.2015; naopak na pojednávaní vypovedala, že incident oznámila vychovávateľke o 3 dni po tom ako sa stal teda 22.01.2015; v nadväznosti na výsluchy zamestnancov a kľúčovej svedkyne žiačky Q. súd už nepovažoval za potrebné produkovať ďalšie dôkazy, ktoré by boli zrejme obdobné ako už vykonané; zamestnanci by boli vypovedali v prospech svojho zamestnávateľa v snahe udržať si pracovné miesto a žiaci, ktorí sú v ústave by hovorili to, za čo by im bola poskytnutá odmena vo forme osobného voľna.

2.2.3 Pokiaľ ide o kľúčový argument žalovaného, že zákaz spájania skupín a opustenia detí nie je a nemusí byť súčasťou pracovného poriadku ako základného interného právneho predpisu určujúceho povinnosti zamestnancov žalobcovia uviedli, že podstatná otázka pre rozhodnutie je otázka, že či ak zákaz spájania skupín a opustenia detí nie je taký podstatný, aby bol písomne zakotvený v pracovnom poriadku alebo náplni práce, či môže byť jeho údajné porušenie sankcionované okamžitým skončením pracovného pomeru; je zrejmé, že údajné porušenie povinnosti, ktorá nestojí ani za to, aby bola niekde písomne podchytená a ktorá sa dennodenne porušuje nemôže byť takej intenzity, aby zakladalo právo ukončiť pracovný pomer so zamestnancom okamžitým skončením; vyjadrili názor, že súd prvej inštancie vykonal veľmi podrobné dokazovanie a zameral sa na posúdenie základnej otázky, či vôbec došlo k porušeniu nejakej povinnosti zamestnancov a či bolo porušenie tak závažného charakteru, aby mohol byť pracovný pomer so zamestnancami ukončený takýmto spôsobom; vyjadrili názor, že súd sa vysporiadal so všetkými aspektmi podstatnými pre rozhodnutie a napadnutý rozsudok je vecne správny.

2.3 Žalovaný v replike zo dňa 19.01.2017 (č.l. 271-275 spisu) k vyjadreniu žalobcov uviedol, že žiadna škola ani školské zariadenie nemá vo vnútorných predpisoch konkretizované všetky práva a povinnosti zamestnancov, povinnosti sú napísané všeobecne a sú vymenované len príkladmo; ani v pracovnej zmluve ani v pracovnej náplni nie je možné uviesť všetky povinnosti zamestnanca; z tohto dôvodu sa v pracovnej náplni uvádza, že zamestnanec si bude plniť aj povinnosti, ktoré vyplývajú z pokynov vedúcich zamestnancov; takýmto pokynom nadriadeného je aj zákaz spájania výchovných skupín, pričom tento zákaz platí u žalovaného už veľmi dlho a žalobcovia o tomto zákaze vedeli; žiadna škola ani školské zariadenie nemá konkretizované podrobné pokyny ako vykonávať priamu vyučovaciu alebo výchovnú činnosť; aby nedochádzalo k spájaniu tried slúžia vypracované rozvrhy pre jednotlivé triedy a ročníky a u žalovaného aj rozpis služieb pre mimoškolskú činnosť; na žiadnej škole alebo školskom zariadení nie je možné, aby učiteľ, resp. vychovávateľ spojil triedy alebo skupiny svojvoľne bez príkazu svojho nadriadeného alebo bez jeho poverenia; napríklad nie je možné, aby bez pokynu riaditeľa základnej školy, učitelia spojili všetky tretie ročníky na škole alebo len vo výnimočných situáciách na základe pokynu riaditeľa alebo s jeho súhlasom; pracovný poriadok upravuje najmä základné povinnosti zamestnanca ako pracovať zodpovedne, riadne, podľa svojich síl, vedomostí a schopností, plniť pokyny nadriadených vydané v súlade s právnymi predpismi a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na vykonávanú prácu; žalobcovia zjavne neplnili príkazy nadriadených, porušovali ich a to aj napriek upozorneniu; upozornenia na predchádzajúce porušenie pracovnej disciplíny boli predložené súdu prvej inštancie; do spisov bola doložená aj sťažnosť pedagogických zamestnancov na žalobcu, ktorú adresovali vedeniu žalovaného; pracovný poriadok považuje za závažné porušenie pracovnej disciplíny neuposlúchnutie príkazu nadriadeného a za hrubé porušenie pracovnej disciplíny opustenie školy alebo žiakov počas plnenia vyučovacej povinnosti a priamej výchovnej činnosti; preto vyjadril názor, že správne posúdil mieru a intenzitu porušenia pracovnej disciplíny vo všetkých bodoch a vystáva otázka o akú intenzitu sa musí dať vo svojom úhrne, aby sa to podľa súdu považovalo za závažné porušenie pracovnej disciplíny; zopakoval, že pokyny týkajúce sa spájania skupín boli prezentované na pracovných poradách a všetky úlohy a nariadenia sú záväzné pre všetkých pedagogických zamestnancov, či žalobcovia potvrdili svojim podpisom; žalobcovia vo vyjadrení uviedli, že zákaz spájania výchovných skupín bol občas spomenutý na poradách, čo nie je pravda; aj vtedajšia priama nadriadená žalobcov potvrdila, že všetci pedagogickí zamestnanci boli na to na poradách neustále upozorňovaní, tiež aj na operatívnych poradách vychovávateľov a to osobne ako aj prostredníctvom nástenky, pričom uvedené bolo preukázané výsluchom ďalších pedagogických zamestnancov žalovaného ako svedkov; k splneniu skupín vybratých a navrhnutých detí dochádzalo len výnimočne počas prázdnin a vždy to bolo nariadené riaditeľom a trvalo len nevyhnutne potrebný čas; pokyn na takéto výnimočné spojenie výchovných skupín dostala vedúca výchovy od riaditeľa a od nej následne službukonajúci vychovávatelia, ktorý teda plnili pokyn riaditeľa; ďalšou výnimkou zo zákazu spájania výchovných skupín jej ich spájanie počas športových a kultúrnych akcií ako normálne opatrenie, ktoré však prebieha pod dozorom pedagógov, v posudzovanom prípade žalobcov však išlo o svojvoľné spojenie skupín bez príkazu a bez toho, aby sa jednalo o nejakú výnimočnú situáciu a navyše žalobcovia nechali detí bez dozoru a venovali sa jeden druhému; zákaz spájania výchovných skupín platí vo všetkých reedukačných centrách na Slovensku; porušenie pokyn nadriadeného o zákaze spájania výchovných skupín je vzhľadom na charakter a závažnosť jednoznačne závažným porušením pracovnej disciplíny, takýto prípad sa v minulosti u žalovaného nestal, že by niektorý pedagogický zamestnanec tento pokyn nadriadeného svojvoľne porušil a ešte aj nechal chovancov bez pedagogického dozoru; preto je nepravdivé konštatovanie žalobcov „o bežnej praxi“ a dávanie do súvisu svojvoľné spájanie výchovných skupín na internáte a spájanie skupín na základe pokynov nadriadeného alebo počas športových či kultúrnych akcií; žalovaný zdôraznil, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy najmä nevykonal dokazovanie výsluchom chovancov a ani neprihliadol na ich písomné výpovede; podotkol, že navrhnutí svedkovia už neboli počas súdneho konania žiakmi žalovaného, preto tvrdenia o možnej manipulácii mu pripadá ako scestné; žalovaný ani jeho zamestnanci nie sú s týmito bývalými chovancami v kontakte, na súd by sa dostavili na základe predvolania a so žalovaným by sa stretli až priamo na pojednávaní; o to väčšie bolo prekvapenie, že súd prvej inštancie prejavil ochotu vypočuť dvoch bývalých chovancov žalovaného na návrh žalobcov, pričom ich výpovede boli tendenčné skoro navlas rovnaké; právny zástupkyňa žalobcov už mala na papieri pripravenú záverečnú reč; navyše všetci vypočutí zamestnanci žalovaného ako svedkovia potvrdili spájanie výchovných skupín vždy len na príkaz nadriadeného; porušenie pracovnej disciplíny zo strany žalobcov bolo potvrdené aj výsluchom svedkyne F. Q.; zo spisov vyplýva to, že súd prvej inštancie nevykonal riadne dokazovanie, pretože nepredvolal dôležitých svedkov, zameral sa na pranie bielizne a nie na hlavnú podstatu sporu a zjavne bral do úvahy len tvrdenia žalobcov; v závere žalovaný odmietol tvrdenia žalobcov o nevhodnom výchovnom prostredí detí v zariadení z dôvodu nedostatku teplej vody a oblečenia a označil ich za vymyslené, keď poukázal na skutočnosť, že dokazovanie bolo skončené.

X.X Žalobcovia v duplike zo dňa 07.02.2017 (č.l. 286 spisu) prostredníctvom svojej právnej zástupkyne uviedli, že v rámci dokazovania nebol predložený písomný dôkaz o nejakej sťažnosti pedagogických zamestnancov na žalobcu; pokiaľ ide o tvrdenie o svedkoch navrhnutých žalovaným, zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 23.11.2015 vyplýva, že pojednávanie sa odročuje na deň 18.01.2016 a žalovaný zabezpečí účasť svedkov, keď ostatní svedkovia sa na predvolanie nedostavili; ich právna zástupkyňa sa snaží na každé pojednávanie pripraviť a zosumarizovať doterajší priebeh pojednávania a robí si poznámky, prostredníctvom ktorých sa ľahšie formulujú vyjadrenia, čo môže robiť aj žalovaný; žalovaný predložil záznam z jedinej kontroly v zariadení, pravdepodobne však zabudol na oveľa čerstvejšiu kontrolu zo dňa 28.04.2016, z výsledku ktorej vyplývajú opatrenia ako odstrániť nedostatky v prevádzkových hygiene, v prehľadnom uskladnení čistej bielizne, výmene posteľnej bielizne v dvojtýždňových intervaloch, tiež lekári boli upozornení na povinnosť hlásiť prenosné ochorenie a zvýšenie frekvencie štátneho zdravotného dozoru; vzhľadom na to, že žalovaný nepredložil žiadne nové dôkazy ani tvrdenia, ktoré by zmenili dôkaznú situáciu opätovne navrhli potvrdenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

2.5 Dupliku žalobcov doručil odvolací súd žalovanému do vlastných rúk dňa 21.02.2017 prostredníctvom pošty (č.l. 292 spisu).

3. Dôkazy vykonané v odvolacom konaní a ich vyhodnotenie (§ 393 ods. 2 prvá veta tretia rubrika C.s.p.).

3.1 V prejednávanom spore nevykonal odvolací súd žiadne dôkazy a bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.). 4. Zistený skutkový stav a právne posúdenie veci s prípadným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax (§ 393 ods. 2 prvá veta štvrtá rubrika C.s.p.).

4.1 Konanie v prejednávanom spore začalo pred 30.06.2016. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok; podľa § 470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti; podľa § 470 ods. 2 C.s.p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované; ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

4.2 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalovaného podľa § 34 C.s.p., preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania žalovaného podľa § 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaní žalovaného podľa § 380 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. c) C.s.p. zrušil a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. mu vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

4.3 Podľa § 389 ods. 1 písm. c) C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

4.4 Podľa § 391 ods. 1 C.s.p., ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.

4.5 Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalovaného ako aj predchádzajúce konanie spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a dospel k záveru, že sú splnené zákonné podmienky na zrušenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného viazaný (§ 379 C.s.p.; § 380 C.s.p.), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami žalovaného uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré sa týkajú procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.).

4.6 Odvolanie žalovaného je dôvodné. Odvolací súd dospel po preskúmaní veci k záveru, že súd prvej inštancie sa dopustil pochybenia pri zisťovaní skutkového stavu nevyhnutného pre rozhodnutie v prejednávanom spore. Predmetom konania v prejednávanom spore je určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcov u žalovaného vykonaného listom zo dňa 26.02.2015 z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktorého sa mali žalobcovia dopustiť tým, že „dňa 19.01.2015 (podľa rozpisu služieb) počas priamej výchovnej činnosti aj napriek zákazu spájania a navštevovania výchovných skupín chlapcov a dievčat porušili tento zákaz a následne opustili deti a zdržiavali sa v priestoroch nie určených na výchovnú prácu na čas cca pol hodiny, pričom im zverené deti počas plnenia priamej výchovnej práce nechali bez priameho pedagogického pôsobenia a vykonávania nimi plánovanej činnosti, v dôsledku čoho došlo k vzájomnému pettingu medzi deťmi“; žalobcovia v spore spochybnili samotný skutkový základ sporného okamžitého skončenia pracovného pomeru; súd prvej inštancie podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku dospel v podstate k záveru, že žalobcovia dňa 19.01.2015 síce spojili výchovné skupiny chlapcov a dievčat, toto konanie však nepredstavuje závažné porušenie pracovnej disciplíny, pretože okrem iného sa tento zákaz nenachádza v pracovnom poriadku; na druhej strane dospel súd prvej inštancie k záveru, že sa nepodarilo preukázať opustenie detí zo strany žalobcov, keď v tomto smere zobral do úvahy ich vyjadrenie „že počas čakania na dopranie bielizne boli spolu s deťmi v klubovni, kde sa podieľali na tvorbe videa“; skutkový záver o nepreukázaní opustenia detí zo strany žalobcov však podľa názoru odvolacieho súdu z vykonaného dokazovania nevyplýva; pre posúdenie dôvodnosti žaloby o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru je však potrebné vykonať dokazovanie ohľadne všetkých skutkových tvrdení, na ktorých je okamžité skončenie pracovného pomeru skutkovo založené; zo spisu súdu prvej inštancie vyplýva, že na sporné skutkové tvrdenie, že žalobcovia dňa 19.01.2015 opustili deti vo svojich výchovných skupinách nevykonal súd prvej inštancie žiadne dokazovanie, ale len uveril tvrdeniu žalobcov (rozhodol na základe ich vyjadrenia); súd rozhoduje na základe skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním a nemôže sa uspokojiť len s tvrdením jednej zo sporových strán ohľadne skutočnosti, ktorá je medzi stranami sporná; na preukázanie svojho tvrdenia o opustení detí navrhol žalovaný vykonať dokazovanie výsluchom svedkov (bývalých chovancov žalovaného), ktoré však súd prvej inštancie nevykonal a v odôvodnení rozsudku ani nevysvetlil dôvod tohto postupu (rovnaké dokazovanie navrhli vykonať aj žalobcovia); navyše súd prvej inštancie podľa obsahu spisu nevykonal dokazovanie ani predloženými písomnými vyjadreniami Y. A., D. Q., Q. Y. a R. R. napriek tomu, že sa nimi zaoberal v napadnutom rozsudku z hľadiska ich dôveryhodnosti; skutkové zistenia môže však súd čerpať len z dôkazov, ktoré vykonal spôsobom, ktorý predpisuje zákon; preukázanie alebo nepreukázanie skutkového tvrdenia o opustení detí zo strany žalobcov má však podstatný význam pre rozhodnutie súdu v prejednávanom spore vzhľadom na význam tejto pracovnej povinnosti z hľadiska zamestnancov a klientov žalovaného; uvedené predstavuje nesprávne právne posúdenie veci zo strany súdu prvej inštancie, v dôsledku ktorého nevykonal v celom rozsahu navrhované dôkazy a súčasne nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom (§ 389 ods. 1 písm. c/ C.s.p.); na základe uvedeného dospel odvolací súd k záveru o splnení podmienok na zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Podstatné vyjadrenia strán prednesené v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s § 387 ods. 3 prvá veta C.s.p.).

5.1 V prejednávanom spore odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie ani v obsahu spisu neidentifikoval žiadne podstatné vyjadrenia strán, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal okrem tvrdenia žalobcov v žalobe, že „skutok, ktorý mal byť dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru nie je popísaný tak, aby ho nebolo možné zameniť či upraviť podľa potreby zamestnávateľa“; uvedenou námietkou žalobcovia v podstate namietajú proti obsahovej náležitosti sporného okamžitého skončenia pracovného pomeru; okamžité skončenie pracovného pomeru je jednostranný právny úkon účastníka pracovného pomeru adresovaný druhému účastníkovi tohto pomeru, ktorý smeruje k skončeniu pracovného pomeru; zákon pre platnosť tohto právneho úkonu predpisuje formálne a obsahové náležitosti; okamžité skončenie pracovného pomeru musí byť okrem iného písomné a doručené, zamestnávateľ v ňom môže uplatniť iba dôvod uvedený v Zákonníku práce, ktorý v ňom musí skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom; dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru musí byť v jeho písomnom vyhotovení uvedený tak, aby bolo zrejmé, aké sú skutočné dôvody, ktoré vedú druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu k tomu, že rozväzuje pracovný pomer, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť, t.j. ktorý zákonný dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru uplatňuje a aby bolo zabezpečené, že uplatnený dôvod nebude možné dodatočne meniť; sporné okamžité skončenie pracovného pomeru vyhotovil žalovaný písomne, doručil ho žalobcom a dôvod skončenia pracovného pomeru dostatočne skutkovo vymedzil; podľa odvolacieho súdu táto námietka žalobcov nie je dôvodná.

6. Podstatné tvrdenia strán uvedené v odvolaní (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s § 387 ods. 3 druhá veta C.s.p.).

6.1 Žalovaný podané odvolanie ťažiskovo odôvodnil nedostatočne zisteným skutkovým stavom (§ 365 ods. 1 písm. e/, f/ C.s.p.). Preskúmaním veci dospel odvolací súd k záveru o dôvodnosti podaného odvolania (bod 4.6 odôvodnenia).

7. Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 C.s.p.).

7.1 Podľa § 391 ods. 3 C.s.p., ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej inštancie vo veci ďalej postupovať.

7.2 V ďalšom konaní bude povinnosťou súdu prvej inštancie predovšetkým doplniť dokazovanie výsluchom bývalých chovancov žalovaného (R. R. a D. Q.) za účelom zistenia rozhodujúcich skutočností vo vzťahu k tvrdeniu o opustení detí v spornom okamžitom skončení pracovného pomeru; súd prvej inštancie vykoná aj dokazovanie predloženými písomnými vyjadreniami (bod 4.6 odôvodnenia) ako listinnými dôkazmi (§ 204 C.s.p.); ak si to vyžiadajú výsledky ďalšieho konania v prejednávanom spore je súd prvej inštancie oprávnený vykonať aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to potrebné pre rozhodnutie vo veci a súd prvej inštancie aj bez návrhu takýto dôkaz zabezpečí alebo obstará (§ 319 C.s.p.); skutkové zistenia náležite vyhodnotí spolu s výsledkami ostatného dokazovania; v tomto smere odvolací súd udáva, že zákaz spájania výchovných skupín nemusí byť uvedený v pracovnom poriadku, aby zakladal porušenie pracovnej disciplíny, postačuje, že bol udelený ako pokyn nadriadeného; súd prvej inštancie musí aj vyhodnotiť skutkové zistenie, že k spájaniu výchovných skupín dochádzalo u žalovaného len výnimočne a vysvetliť, či spojenie výchovných skupín žalobcov dňa 19.01.2015 spĺňalo charakter a podmienky výnimočnosti; pokiaľ ide o hodnotenie vierohodnosti vypočutých svedkov (zamestnancov a bývalej chovankyne žalovaného) súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku síce uviedol, že pristúpil k hodnoteniu ich vierohodnosti, výsledok svojho hodnotenia však už v rozsudku neuviedol, t.j. neuviedol ktorému so svedkov uveril, ktorému nie a z akých konkrétnych dôvodov; samotná skutočnosť, že v prípade svedkov ide o zamestnancov žalovaného, resp. bývalú chovankyňu žalovaného nemôže vo všeobecnosti spôsobiť ich nedôveryhodnosť (porovnaj napríklad nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 276/2014 zo dňa 09.06.2015). Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie primerane odôvodní.

8. Ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 C.s.p.).

9. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).