KSBB/17Co/167/2012


(zdroj)
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 17Co/167/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6710202801 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Gandžala, PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6710202801.2



ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a členov senátu Mgr. Kataríny Katkovej a JUDr. Anny Snopčokovej, v právnej veci žalobcu Mesto Nová Baňa, so sídlom Námestie Slobody č. 1, 968 26 Nová Baňa, IČO: 00 320 897, proti žalovaným I/ Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie č. 13, 813 11 Bratislava, II/ V. A., bytom P. č. XXXX/XX, XXX XX O., o zaplatenie 2 799,21 Eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalovaného I/ proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 16C/28/10-179 zo dňa 08. 02. 2012, takto

rozhodol:

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým uložil žalovanému I/ povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2 570,06 Eur s príslušenstvom, p o t v r d z u j e .

O trovách tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

odôvodnenie:

Okresný súd Zvolen (ďalej len „okresný súd“, resp. „prvostupňový súd“) rozsudkom (v poradí druhým) zo dňa 08. 02. 2012 uložil žalovanému I/ povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2 570,06 Eur s 8,5 % úrokom z omeškania ročne od 15. 02. 2010 do zaplatenia, v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia (prvý výrok). V prevyšujúcej časti žalobu žalobcu zamietol (druhý výrok). Žalobu voči žalovanému II/ zamietol (tretí výrok). Konanie v časti o zaplatenie sumy 229,15 Eur zastavil (štvrtý výrok). Zároveň vo výroku rozhodnutia konštatoval, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (piaty výrok). V odôvodnení rozhodnutia okresný súd konštatoval, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia uplatňovanej pohľadávky (pôvodne vo výške 2 799,21 Eur s príslušenstvom) voči žalovanému I/ z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá mu mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom žalovaného II/, ktorý ako súdny exekútor realizoval viaceré jeho judikované (v žalobe presne špecifikované) pohľadávky. V prípade, ak by sa v konaní nepreukázala vyššie uvedená zodpovednosť žalovaného I/, žalobca alternatívne žiadal, aby k povinnosti zaplatiť mu uplatňovaný nárok bol zaviazaný priamo žalovaný II/ (ako súdny exekútor) z titulu bezdôvodného obohatenia. Keďže žalobca v priebehu konania vzal návrh o zaplatenie sumy 229,15 Eur čiastočne späť, okresný súd podľa ustanovenia § 96 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O. s. p.“) konanie v uvedenej časti t. j. v sume 229,15 Eur zastavil (štvrtý výrok). V ďalšej časti odôvodnenia rozhodnutia vo veci samej okresný súd poukázal na to, že vo veci pôvodne rozhodol rozsudkom (v poradí prvým) č. k. 16C/28/2010-84 zo dňa 06. 12. 2010 tak, že žalovaného II/ zaviazal k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 2 570,06 Eur spolu s 8,5 % úrokom z omeškania ročne, od 06. 03. 2008 do zaplatenia a k povinnosti nahradiť mu trovy konania vo výške 173 Eur, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Zároveň žalobu voči žalovanému I/ zamietol a o trovách konania vo vzťahu k nemu rozhodol tak, že mu náhradu trov konania nepriznal. Na základe odvolania žalobcu i žalovaného II/ Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, rozhodol uznesením č. k. 17Co/57/2011-104 zo dňa 31. 05. 2011 tak, že vyššie uvedený rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Po vrátení veci na ďalšie konanie dospel okresný súd na základe vykonaného dokazovania k záveru, že „žaloba žalobcu je dôvodná voči žalovanému I/. Vzhľadom k tomu, že žalobca koncipoval žalobu tak, že sa domáhal uplatňovaného nároku voči žalovanému I/ z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá mu mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom žalovaného II/, ako súdneho exekútora, ktorý realizoval viaceré exekúcie pohľadávok žalobcu a až v prípade, ak by sa v konaní nepreukázala vyššie uvedená zodpovednosť žalovaného I/, žalobca alternatívne žiadal, aby k povinnosti zaplatiť mu uplatňovaný nárok bol zaviazaný priamo žalovaný II/, ako súdny exekútor, z titulu bezdôvodného obohatenia, súd primárne skúmal skutkovú dôvodnosť a právnu opodstatnenosť primárneho petitu uplatňovaného nároku vo vzťahu k žalovanému I/. Právna teória takto koncipovanú žalobu charakterizuje ako žalobu s tzv. primárnym (hlavným) a subsidiárnym (náhradným, eventuálnym) petitom. Žalobca sa teda najskôr domáha nároku formulovaného v primárnom petite a až pre prípad, že súd zistí nedôvodnosť a neopodstatnenosť tohto (primárneho) nároku, domáha sa nároku formulovaného v subsidiárnom petite. Žalobca si primárnym petitom uplatnil nárok z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci voči žalovanému I/. A subsidiárnym petitom si uplatnil nárok z titulu bezdôvodného obohatenia voči žalovanému II/.“ Okresný súd v odôvodnení rozhodnutia ďalej uviedol, že v konaní mal jednoznačne preukázané, že žalobca vymáhal prostredníctvom žalovaného II/ ako súdneho exekútora pohľadávku v celkovej výške 2 799,21 Eur. Uvedenú sumu mal po schválení rozvrhu výťažku a súčasne po úplnom zaplatení najvyššieho podania poukázať žalobcovi do 7 dní od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia, ktorým bol schválený rozvrh výťažku. Zo strany žalovaného II/ ako súdneho exekútora však nedošlo k vyplateniu uvedenej sumy. Uvedené skutočnosti žalovaný II/ a ani žalovaný I/ nespochybňoval. Pôvodne žalovaný II/ namietal len výšku žalovanej pohľadávky s tým, že žalobca mu nezaplatil exekučné trovy v celkovej výške 269,85 Eur, čo žalobca uznal a žalobu v uvedenej výške vzal čiastočne späť a na základe toho okresný súd konanie v uvedenej časti podľa ustanovenia § 96 O. s. p. zastavil. Okrem toho okresný súd poukázal na to, že „z pripojených listinných dôkazov, a to konkrétne z uznesenia Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Úrad justičnej a kriminálnej polície Zvolen zo dňa 24. 02. 2010 mal preukázané, že žalovaný II/ ako súdny exekútor je stíhaný pre zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa, pretože rozvrhnuté finančné prostriedky získané z výťažku dražby neodviedol oprávneným medzi ktorými bol aj žalobca, ale použil ich na dosiaľ nezistený účel, čím spôsobil svojím konaním oprávneným škodu. Ani uvedenú skutočnosť žalovaní I/ a II/ nenamietali. Žalovaný I/ sa v konaní bránil tým, že žalobca ako poškodený si pred uplatnením nároku na náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom musí najprv uplatniť nárok na vrátenie bezdôvodného obohatenia a až potom, kedy sa bezúspešne domáhal voči žalovanému I/ vydania žalovanej pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia sa podľa jeho názoru môže žalobca úspešne domáhať voči žalovanému I/ uplatňovanej pohľadávky, a to z titulu náhrady škody. Podľa názoru žalovaného I/ doposiaľ žalobcovi škoda nevznikla.“ V súvislosti so žalobou žalobcu uplatňovanou vo vzťahu k žalovanému II/ okresný súd uviedol, že žalovaný II/ ako súdny exekútor realizoval exekúciu pre žalobcu (túto skutočnosť žalovaní nenamietali) pričom mal v uvedených exekučných konaniach postupovať v zmysle Exekučného poriadku, kde bolo jeho povinnosťou finančné prostriedky získané od povinných poukazovať na účet oprávneného, teda žalobcu. Tieto povinnosti si žalovaný II/ ako súdny exekútor neplnil v súlade so zákonom a dlhodobo zadržiaval finančné prostriedky žalobcu, čiže konanie žalovaného nie je v súlade s Exekučným poriadkom. Ďalej okresný súd v tejto súvislosti uviedol, že „z definície právneho postavenia súdneho exekútora stanovenej priamo Exekučným poriadkom vyplýva, že exekútor v exekučnom konaní vykonáva úlohy štátneho orgánu. Právne postavenie exekútora je ustanovené tak, že v rámci deľby verejnej (štátnej) moci sa exekútor podieľa na realizácii základného práva na súdnu a inú právnu ochranu, teda článku 46 ods. 1 Ústavy SR. Na súdneho exekútora vykonávajúceho exekučnú činnosť treba v zmysle uvedeného hľadiska hľadieť ako na orgán, ktorému je zverený výkon verejnej (štátnej) moci v rozsahu ustanovenom zákonom, a to Exekučným poriadkom a subsidiárne Občianskym súdnym poriadkom. Medzi exekútorom ako orgánom verejnej moci a oprávneným v exekučnom konaní neexistuje súkromnoprávny, ale verejnoprávny vzťah, v ktorom ako účastníci nemajú voči sebe navzájom rovnaké postavenie charakteristické pre súkromnoprávne vzťahy. Vzhľadom na povahu vzťahu vznikajúceho medzi oprávneným ako účastníkom exekučného konania a súdnym exekútorom vykonávajúcim exekučnú činnosť nemôže dôjsť potom na strane súdneho exekútora k bezdôvodnému obohateniu v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka, a teda námietka žalovaného I/ v tomto smere, že najprv si má žalobca uplatniť u žalovaného II/ žalovanú pohľadávku z titulu bezdôvodného obohatenia a až po neúspešnom uplatnení u žalovaného II/ sa môže domáhať náhrady škody u neho, je podľa názoru súdu právne irelevantná.“ Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto okresný súd žalobu voči žalovanému II/ zamietol. V súvislosti s rozhodnutím o uplatňovanom nároku žalobcu voči žalovanému I/ okresný súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že „tu ide o nárok na náhradu škody v zmysle § 9 zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, v ktorom sa v danom prípade považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci (v danom prípade súdneho exekútora) urobiť úkon - v danom prípade vyplatiť finančné prostriedky žalobcovi. Žalobca má právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom súdneho exekútora. Podľa názoru súdu, žalobcovi vznikla škoda tým, že žalovaný II/ neoprávnene zadržiava finančné prostriedky vymožené v rámci exekúcie v prospech žalobcu ako oprávneného, čím sa žalovaný II/ ako súdny exekútor dopúšťa voči žalobcovi škody, za ktorú nesie zodpovednosť štát - žalovaný I/, s poukazom na ustanovenie § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. Žalobca jednoznačne preukázal listinnými dôkazmi, že táto škoda mu vznikla a že za ňu zodpovedá žalovaný I/. V danom prípade ide o tzv. absolútnu objektívnu zodpovednosť za škodu, ku ktorej došlo pri výkone verejnej moci. Vzhľadom k tomu, že takáto osobitná právna úprava dáva možnosť žalobcovi, aby si ako poškodený za zákonom určených zákonných podmienok, ktoré sú v danom konaní splnené, uplatnil právo na náhradu škody spôsobenej orgánom verejnej moci (t. j. podľa § 2 písm. b/ bod 2.) i súdnym exekútorom, voči štátu, súd vo veci rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia. V danom prípade neexistuje žiadna prekážka úspešného uplatnenia takéhoto nároku zo strany žalobcu voči žalovanému I/.“ V závere odôvodnenia okresný súd uviedol, že „keďže dospel k záveru, že nárok žalobcu voči žalovanému I/ (...) je dôvodný a opodstatnený a v danom prípade sa jednalo o eventuálny petit, súd ďalej sekundárne neskúmal skutkovú dôvodnosť a právnu opodstatnenosť subsidiárneho nároku uplatňovaného voči žalovanému v 2. rade.“ V súvislosti s rozhodnutím týkajúcim sa priznaného úroku z omeškania okresný súd uviedol, že „priznal žalobcovi aj úrok z omeškania s poukazom na ustanovenie § 517 Občianskeho zákonníka, nakoľko žalovaný I/ je v omeškaní odo dňa 15. 02. 2010. V prevyšujúcej časti, pokiaľ žalobca žiadal priznať úrok z omeškania už odo dňa 06. 03. 2008 žalobu zamietol, pretože žalovaný I/ sa dostal do omeškania až odo dňa 15. 02. 2010, teda nasledujúci deň po dni, kedy uplynula žalovanému I/ šesť mesačná lehota na plnenie, s poukazom na ustanovenie § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom žalovaný I/ prevzal žiadosť žalobcu na predbežné prerokovanie nároku dňa 14. 08. 2009.“ Na záver odôvodnenia rozhodnutia okresný súd konštatoval, že podľa § 151 ods. 3 O. s. p. o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Proti rozsudku okresného súdu podal žalovaný I/ v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odôvodnil to tým, že rozhodnutie prvostupňového súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a jemu ako účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. V odôvodnení odvolania poukázal na to, že je preukázané, že žalovaný II/ nevyplatil žalobcovi sumu vymoženú v exekučnom konaní, pričom táto skutočnosť nebola medzi účastníkmi konania nikdy sporná. Na námietku žalovaného II/ sa len upravovala výška peňažného plnenia, ktoré malo byť žalovaným II/ poukázané žalobcovi, pričom táto sa ustálila na sume 2 570,06 Eur. Spornou otázkou v konaní ostalo len to, či žalobcovi skutočne vznikla škoda, ktorej náhrady sa môže domáhať prostredníctvom zákona č. 514/2003 Z. z. On od počiatku rozsiahlo argumentoval, že žalobcovi škoda nevznikla, kým sa môže domáhať vydania bezdôvodného obohatenia od žalovaného II/, pričom poukázal na viacero rozhodnutí všeobecných súdov ako aj na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky. Okresný súd sa s jeho argumentáciou stotožnil a v pôvodnom (prvom) rozsudku žalobu voči nemu zamietol s tým, že na zaplatenie uplatňovanej sumy zaviazal žalovaného II/. Po zrušení prvostupňového rozsudku uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17Co/57/2011-104 zo dňa 31. 05. 2011 však „pozoruhodne zaujal opačný právny názor a to bez dôsledného odôvodnenia“, pričom on (žalovaný I/) zastáva názor, že napriek existencii ustanovenia § 226 O. s. p., prvostupňový súd sa nesmie bezbreho obmedziť v odôvodnení svojho rozhodnutia na uvedené ustanovenie O. s. p., ale musí svoje rozhodnutie náležite odôvodniť tak, aby bolo preskúmateľné. V tejto súvislosti žalovaný I/ uviedol, že „súd sa napriek pomernej rozsiahlosti odôvodnenia na 8 stranách k samotnému odôvodneniu svojho rozhodnutia venoval na 1 strane a obmedzil sa výlučne na konštatovanie existencie verejnoprávneho vzťahu medzi žalobcom ako oprávneným v exekučnom konaní a žalovaný II/ ako exekútorom a tým vylúčil aplikovateľnosť ustanovenia § 451 Občianskeho zákonníka.“ Podľa jeho názoru „súd vec nesprávne právne posúdil, nakoľko na zistený skutkový stav nesprávne aplikoval zákon č. 514/2003 Z. z. a ustálil existenciu vzniku škody na strane žalobcu napriek existencii nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia alebo iného obdobného nároku a existencii uznania záväzku zo strany žalovaného II/.“ Poukázal na to, že „nepovažuje za rozhodujúce, či medzi žalobcom a žalovaným II/ existoval súkromnoprávny alebo verejnoprávny vzťah. (...) Primárnym cieľom je predchádzanie existencie dvoch súčasných nárokov od rôznych subjektov, pretože úspešné uplatnenie oboch nárokov by viedlo k možnosti legálneho dvojnásobného uspokojenia fakticky totožných nárokov. V situácii, keď obidva nároky nemôžu byť z uvedeného dôvodu súčasne uplatniteľné, bolo potrebné identifikovať nárok, ktorý je potrebné uplatniť prioritne a až v prípade nemožnosti uplatnenia (resp. vymoženia) tohto nároku môže nastúpiť druhý nárok. Judikatúra sa ustálila, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je potrebné uplatniť pred nárokom na náhradu škody (keďže až nevymožiteľnosť bezdôvodného obohatenia je škodou). Zmysel uvedeného spočíva v tom, že je nemysliteľné, aby sa subjekt (dobromyseľný alebo nedobromyseľný) obohatil a nebol povinný takýto prospech vydať z dôvodu, že poškodený subjekt by bol uspokojený titulom náhrady škody od štátu.“ S odkazom na svoju argumentáciu i na ustanovenie § 165 ods. 1 Exekučného poriadku uviedol, že „aj v prípade, ak by súd dospel k názoru, že v danom prípade sa súdny exekútor nemohol bezdôvodne obohatiť z dôvodu jeho verejnoprávneho postavenia, stále to neznamená zánik jeho povinností vyplatiť neoprávnene zadržanú sumu. Preto v konečnom dôsledku nie je podstatné, či získanie plnenia je bezdôvodným obohatením podľa Občianskeho zákonník alebo neoprávneným získaním plnenia podľa iného právneho predpisu. Podstatné je, že súdnemu exekútorovi vznikla povinnosť žalovanú sumu žalobcovi vyplatiť. Bez uplatnenia práva žalobcu na vrátenie žalovanej sumy od žalovaného II/ nemožno z tohto dôvodu konštatovať vznik škody.“ Na podporu možnosti aplikácie inštitútu vydania bezdôvodného obohatenia podľa Občianskeho zákonníka poukázal príkladmo aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Obo/109/2008, resp. 5 Obdo/31/2008, ktorých účastníkmi na strane žalovaných boli súdni exekútori a títo boli priamo zaviazaní na zaplatenie finančných prostriedkov aj s poukazom na ich bezdôvodné obohatenie. V ďalšej časti odôvodnenia odvolania žalovaný I/ namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku a nepresvedčivosť jeho odôvodnenia, pričom v tejto súvislosti uviedol argumentáciu, prečo považuje rozsudok za nepresvedčivý a nedostatočne odôvodnený. V závere odôvodnenia odvolania konštatoval, že súd tým, že svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil, porušil jeho právo na spravodlivé konanie a v dôsledku toho došlo k situácii, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Žalobca a ani žalovaný II/ sa k odvolaniu žalovaného I/ nevyjadrili.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanovením § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým uložil žalovanému I/ povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2 570,06 Eur s príslušenstvom podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

V prvom rade odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd sa v prípade napadnutého rozhodnutia riadil právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v tomto konaní (v uznesení č.k. 17Co/57/2011-104 zo dňa 31. mája 2011, ktorým bol zrušený v poradí prvý rozsudok prvostupňového súdu), v ktorom odvolací súd poukázal na (podľa jeho názoru) zásadnú skutočnosť a to, že „žalobca sa domáhal uplatňovaného nároku voči žalovanému I/ z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, podľa § 9 zák. č. 514/2003 Z. z., ktorá mu mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom žalovaného II/, ktorý ako súdny exekútor realizoval viaceré (v žalobe presne špecifikované) exekúcie judikovaných pohľadávok navrhovateľa. V prípade, ak by sa v konaní nepreukázala vyššie uvedená zodpovednosť žalovaného I/, žalobca alternatívne žiadal, aby k povinnosti zaplatiť mu uplatňovaný nárok bol zaviazaný priamo žalovaný II/ (ako súdny exekútor) z titulu bezdôvodného obohatenia. Právna teória takto koncipovanú žalobu charakterizuje ako žalobu s tzv. primárnym (hlavným) a subsidiárnym (náhradným, eventuálnym) petitom. V prípade takto koncipovanej žaloby sa žalobca najskôr domáha nároku formulovaného v primárnom petite a až pre prípad (in eventum), ak súd zistí nedôvodnosť a neopodstatnenosť tohto (primárneho) nároku, domáha sa nároku formulovaného v subsidiárnom petite. V takomto prípade jeden petit vylučuje druhý. V prejednávanej veci sa teda nejedná o žalobu s tzv. alternatívnym petitom (ktorá je charakteristická tým, že splnenia nároku sa možno domáhať presne určeným alternatívnym spôsobom).“ Následne odvolací súd inštruoval prvostupňový súd, že „vzhľadom na takto koncipovanú žalobu“ musí „primárne skúmať skutkovú dôvodnosť a právnu opodstatnenosť primárneho petitu, teda v tomto prípade konkrétne skutkovú dôvodnosť a právnu opodstatnenosť uplatňovaného nároku vo vzťahu k žalovanému I/. Až v prípade, ak by dospel k záveru, že nárok žalobcu, ktorý si uplatnil voči žalovanému I/ z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa § 9 zák. č. 514/2003 Z. z. je nedôvodný a neopodstatnený, mohol sekundárne skúmať skutkovú dôvodnosť a právnu opodstatnenosť subsidiárneho nároku, uplatneného voči žalovanému II/.“ Z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia okresného súdu vyplýva, že sa uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu v súlade s ustanovením § 226 O. s. p. dôsledne riadil.

Vyššie uvedený právny názor zároveň dáva jasnú odpoveď na argumentáciu žalovaného I/ uvedenú v odvolaní, o „nemožnosti konkurencie“ dvoch nárokov, ktoré síce majú spoločný skutkový základ, ale majú rozdielny právny dôvod, resp. titul, (jeden nárok z titulu zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci a druhý nárok z titulu bezdôvodného obohatenia, resp. z iného titulu) a sú uplatnené voči dvom samostatným subjektom. Žalovaný I/ v tejto súvislosti konkrétne namietal, že „obidva nároky nemôžu byť (...) súčasne uplatniteľné, bolo potrebné identifikovať nárok, ktorý je potrebné uplatniť prioritne a až v prípade nemožnosti uplatnenia (resp. vymoženia) tohto nároku môže nastúpiť druhý nárok.“ Odvolací súd však s poukazom na vyššie uvedený právny názor uvádza, že v dôsledku toho, akým spôsobom žalobca v tomto prípade koncipoval žalobu [t.j., že sa domáha nároku formulovaného v primárnom petite a až pre prípad (in eventum), ak súd zistí nedôvodnosť a neopodstatnenosť tohto (primárneho) nároku, domáha sa nároku formulovaného v subsidiárnom petite], sám žalobca ustálil, o ktorom nároku sa de facto rozhoduje „prioritne“.

Odhliadnuc od uvedeného, odvolací súd sa v tomto prípade nemôže stotožniť ani s ďalším argumentom žalovaného I/, že „nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je potrebné uplatniť pred nárokom na náhradu škody, keďže až nevymožiteľnosť bezdôvodného obohatenia je škodou.“ Žalovaný I/ na podporu uvedenej argumentácie síce poukázal na konkrétnu judikatúru, ale „opomenul“ poukázať i na úplne odlišné stanoviská a judikáty (napr. Stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SSR, Cpj 37/78 z 21. 12. 1978, Zbierka súdnych rozhodnutí a stanovísk č. 2-3, pod. č. 1, str. 79 - 80, ktoré bolo potvrdené ďalším stanoviskom uverejneným pod rozh. č. 25/1986, str. 299, Zbierky súdnych rozhodnutí stanovísk; rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 48/2010 z 21. 12. 2010 a 2Cdo 155/201121. 12. 2011), z ktorých možno vyvodiť právny záver, že nároky z bezdôvodného obohatenia majú subsidiárny charakter vo vzťahu k nárokom na náhradu škody uplatnenej podľa zák. č. 514/2003 Z. z. Odvolací súd sa prikláňa práve k tomuto názoru. Jeho správnosť odôvodňuje tým, že ak zák. č. 514/2003 Z. z. neustanovuje ako podmienku úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody proti štátu zánik možnosti dosiahnuť uspokojenie pohľadávky poškodeného titulom bezdôvodného obohatenia, a zodpovednosť štátu za škodu podľa zák. č. 514/2003 Z. z. je koncipovaná ako tzv. absolútne objektívna zodpovednosť, pre ktorej vznik a existenciu nie sú okrem existencie zákonne definovaných predpokladov tejto zodpovednosti podstatné žiadne ďalšie skutočnosti, tak by bolo nezákonné a nespravodlivé „nútiť“ poškodeného (bez relevantného zákonného príkazu, resp. zákonnej podmienky) domáhať sa primárne uspokojenia nároku z titulu bezdôvodného obohatenia a až v dôsledku nemožnosti vymoženia bezdôvodného obohatenia mu „umožniť“ domáhať sa nároku na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z.. Okrem toho, bolo by to v príkrom rozpore s účelom tejto osobitnej zákonnej úpravy, ktorá bola prijatá práve z dôvodu, aby subjekty, ktorým bola spôsobená škoda pri výkone verejnej moci, mali účinný a efektívny spôsob jej náhrady. Žalovaným I/ preferovaná „koncepcia priority nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia pred nárokom na náhradu škody“ tento jednoznačný legitímny účel uvedenej zákonnej úpravy zásadným spôsobom potláča a deformuje, pretože možnosť jej využitia podmieňuje splnením podmienky, ktorú predmetná právna úprava nevyžaduje.

Z uvedeného je teda zrejmé, že odvolací súd neakceptoval argument, resp. názor žalovaného I/, že „žalobcovi škoda nevznikla, kým sa môže domáhať vydania bezdôvodného obohatenia od žalovaného II/“.

Keďže v konaní bolo nesporne preukázané (a účastníkmi to nebolo spochybnené), že žalobcovi v dôsledku konania - nesprávneho úradného postupu žalovaného II/ v postavení súdneho exekútora došlo k majetkovej ujme vyjadriteľnej v peňažnom ekvivalente, teda k škode, a keďže boli splnené i všetky ďalšie zákonné predpoklady zodpovednosti za škodu v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. (čo žalovaný I/ v odvolaní nespochybnil), neexistoval žiadny dôvod, aby okresný súd žalobe žalobcu nevyhovel a preto ak zaviazal žalovaného I/ (podľa § 9, s použitím §4 ods. 1 písm. a) bod 3. zák. č. 514/2003 Z. z., v znení platnom a účinnom v dobe vzniku škody) k povinnosti zaplatiť žalobcovi škodu v výške 2 570,06 Eur s príslušenstvom, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd jeho rozsudok v uvedenom výroku podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O. s. p. z vyššie uvedených dôvodov potvrdil.

Odvolaním nenapadnuté výroky rozsudku okresného súdu zostali nedotknuté (§ 206 ods. 2 O. s. p.).

Podľa § 224 ods. 4 O. s. p., ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3, o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa. Pretože v tomto prípade okresný súd rozhodol, že v súlade s ustanovením § 151 ods. 3 O. s. p. o trovách konania rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, odvolací súd o trovách tohto odvolacieho konania podľa vyššie citovaného ustanovenia § 224 ods. 4 O. s. p. nerozhodoval a rozhodne o nich prvostupňový súd.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.