KSBB/16CoE/35/2016


(zdroj)
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 16CoE/35/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6104112422 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6104112422.1



Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s. r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO 35 807 598, zastúpeného Advocate s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 36 865 141 a Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, Moyzesova 8, IČO: 36 864 421, proti povinnej P. B., nar. X. X. XXXX, trvale bytom I., t. č. na neznámom mieste, zastúpenej ustanovenou opatrovníčkou Vlastou Koppovou, zamestnankyňou Okresného súdu Banská Bystrica, vedenej súdnou exekútorkou JUDr. Stanislavou Kolesárovou, Exekútorský úrad so sídlom Banská Bystrica, Prof. Sáru 5, pod sp. zn. EX 129/2004, o vymoženie 239 EUR s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica, č. k. 3Er/205/2004-22 zo dňa 8. 8. 2011, takto

rozhodol:

Uznesenie okresného súdu vo výroku, ktorým exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil, p otvrdzuje. Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením okresný súd exekúciu vykonávanú súdnou exekútorkou JUDr. Stanislavou Kolesárovou vyhlásil za neprípustnú a túto zastavil podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej aj „Exekučný poriadok“). Konštatoval, že notárska zápisnica, na podklade ktorej sa oprávnený domáha nároku voči povinnej, a ktorá bola vyhotovená na požiadanie zástupcu povinnej, nie je spôsobilým exekučným titulom z dôvodu, že táto odporuje zákonu, konkrétne ustanoveniu § 22 ods. 2 a § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Exekučný súd poukázal na rozpor záujmov zastúpeného - dlžníka a zástupcu. Pri uzatváraní zmluvy o úvere nemala povinná možnosť slobodnej voľby zástupcu, nakoľko zmluva o úvere ako predtlač obsahovala meno splnomocnenca, čím je spochybnený základný predpoklad pri udelení plnej moci a to, že splnomocnenec bude presadzovať a brániť záujem povinnej, ako aj slobodná voľba pri výbere svojho splnomocnenca. Navyše sa jednalo o splnomocnenca, ktorý už pri spisovaní zmluvy o úvere bol v kontakte s oprávneným a ktorý mal hájiť záujmy oprávneného v súvislosti s vymáhaním prípadných dlhov do budúcnosti. Ďalej uviedol, že nemožno považovať za platné uznanie dlhu, ktorý vznikne až v budúcnosti a záleží od rôznych okolností, ktoré nastanú až v budúcnosti. V čase uzavretia zmluvy (keď ešte neexistoval dlh) tak povinná nemohla realizovať svoje právo dlh uznať a taktiež nemohla ani splnomocniť advokáta na výkon takéhoto práva. Exekučný súd preto uzavrel, že splnomocnenie obsiahnuté v zmluve o úvere je absolútne neplatné, a pokiaľ je udelené splnomocnenie dlžníka absolútne neplatné, na čo prihliada súd ex offo, je aj notárska zápisnica, obsahujúca vyhlásenie o uznaní záväzku a súhlase s jej vykonateľnosťou a s exekúciou, ktorú za povinnú urobil substitút Mgr. Tomáša Kušníra, takisto neplatná, pričom absolútna neplatnosť právneho úkonu vyplýva priamo zo zákona a pôsobí voči každému. Pri rozhodovaní o trovách exekúcie exekučný súd postupoval podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a na ich úhradu zaviazal oprávneného, ktorý zastavenie exekúcie zavinil. Priznal súdnemu exekútorovi odmenu vo výške 46,48 EUR, náhradu hotových výdavkov vo výške 21,62 EUR a 20 % DPH v sume 9,30 EUR, spolu teda trovy exekúcie vo výške 77,40 EUR. Proti uzneseniu okresného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, žiadal toto uznesenie zrušiť v celom rozsahu a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal predovšetkým, že súd posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol. Súladnosť exekučného titulu (notárskej zápisnice) so zákonom bola predmetom skúmania notára a neskôr exekučného súdu pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie, pričom súd v tomto konaní uznal exekučný titul za súladný so zákonom, keď udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Navyše predmetná notárska zápisnica spĺňa všetky náležitosti platného exekučného titulu tak, ako ich stanovuje § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Namietal takisto tvrdenia exekučného súdu o „vadnosti“ udeleného plnomocenstva na spísanie notárskej zápisnice, pretože sa domnieval, že v danom prípade ide o hmotnoprávne zastúpenie a povinný ako dlžník mohol kedykoľvek po uzatvorení zmluvy o úvere v roku 2003 udelené plnomocenstvo odvolať, avšak tak neurobil. Podľa názoru oprávneného sa udelením plnomocenstva povinná, ako dlžníčka, nevzdala svojich práv na uznanie záväzku, iba rozšírila možnosť uznania záväzku za jej osobu aj na osobu splnomocniteľa, v danom prípade advokáta. Ďalej uviedol, že sa nestotožňuje s názorom okresného súdu o nespôsobilosti notárskej zápisnice z dôvodu, že pri jej spisovaní neboli účastní oprávnení s povinnou. Podľa jeho názoru totiž žiaden zákon nepredpisuje povinnú účasť pri spisovaní exekučnej notárskej zápisnice, čo vyplýva okrem iného zo znenia ust. § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Oprávnený poukázal aj na plynutie premlčacej doby. Predmetným uznesením súdu, ktorým sa exekúcia vyhlásila za neprípustnú a zastavila sa, sa oprávnený dostal do situácie, kedy si už nemôže zabezpečiť iný exekučný titul, keďže pohľadávka oprávneného už je premlčaná. V závere svojho odvolania namietol výrok uznesenia okresného súdu o trovách exekúcie, keď rozhodnutie okresného súdu považoval v tejto časti za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo. Po uplynutí zákonnej lehoty na odvolanie zaslal odvolateľ okresnému súdu podanie zo dňa 3. 9. 2012 označené ako: „ Návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu“, v rámci ktorého podania v prvom rade poukázal na vývoj rozhodovacej činnosti ústavného súdu v konaní o ústavných sťažnostiach týkajúcich sa skúmania notárskej zápisnice ako exekučného titulu v rámci exekučného konania, konkrétne na uznesenie zo 14. marca 2012 sp. zn. I. ÚS 120/2012. Ďalej uviedol, že súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uvádza, že uvedené plnomocenstvo považuje za neprijateľnú podmienku podľa ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. podľa ust. § 23a ods. 2 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a toto plnomocenstvo je preto neplatné pre rozpor so zákonom. Má za to, že plnomocenstvo nie je vôbec možné právne považovať za neprijateľnú podmienku. Plnomocenstvo nie je zmluvným ustanovením a nemožno naň preto aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v ust. § 53 Občianskeho zákonníka. Ďalej uviedol, že právnym poriadkom nie je vylúčená možnosť uznať dlh/záväzok v čase jeho vzniku, teda napr. súčasne s uzatvorením zmluvy, na základe ktorej dlh/záväzok vzniká. Ak povinná udelila svojmu zástupcovi plnomocenstvo na zastupovanie vo veci uznania dlhu a spísania notárskej zápisnice ako exekučného titulu, niet pochýb o tom, že mu udelila plnomocenstvo na to, aby predmetné úkony urobil predpísaným zákonným spôsobom, tak, aby mali všetky náležitosti platného právneho úkonu, pričom to si vyžaduje aj určenie, do kedy bude dlh splatný. Udelením plnomocenstva povinná dobrovoľne preniesla na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnený, preto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného nepomernú výhodu oproti stavu, kedy plnomocenstvo dojednané nebolo vôbec. Okrem toho povinná mohla plnomocenstvo podľa § 33b ods. 1 písm. b) OZ kedykoľvek odvolať, vo výkone tohto práva jej nebránila žiadna prekážka. Exekučný súd nekonkretizoval, na základe čoho zistil značnú nerovnováhu v konkrétnych právach a povinnostiach zmluvných strán, prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere práve splnomocnenie, ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Exekučný súd sa nevysporiadal s výkladovými pravidlami smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Jednotlivé ustanovenia smernice totiž nemožno aplikovať izolovane, v prospech jednej zo zmluvných strán resp. účastníkov následného sporového konania, ale v celom jej znení (čl. 4 ods. 1 smernice). Preto je podľa názoru oprávneného, ak odvolací súd nevyhovie odvolaniu oprávneného a uznesenie okresného súdu v napadnutej časti nezruší, nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor ES. Súdnemu dvoru ES by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštánymi súdmi SR. Ustanovenia vnútroštátneho práva (najmä §§ 36, 38 a 40 Notárskeho poriadku, §§ 44 ods. 2, 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a §§ 31, 37, 39 a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) mali byť vykladané v rámci smernice Rady 93/13/EHS v súlade najmä s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ, ktorá im je ako prameň primárneho práva Európskej únie nadradená. S poukazom na všetky ním dosiaľ uvedené argumenty navrhol prerušenie konania za účelom predloženia prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru ES, ktoré formuloval v nasledujúcom znení: „1/ Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy ? 2/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“ Krajský súd, ako súd odvolací, odvolanie prejednal a vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p. uznesenie okresného súdu vo výroku, ktorým exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil, podľa ustanovenia § 219 ods. l O. s. p. ako vecne správne potvrdil. Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník okresného súdu. Zákonný sudca predložil vec na rozhodnutie krajskému súdu podľa ustanovenia § 374 ods. 4 O. s. p., nakoľko odvolaniu účastníka konania nemieni vyhovieť. V súlade s rozhodnutím Najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/28/2013 (a mnohými ďalšími, napr. 5ECdo/139/2013, 7ECdo/241/2013, 7ECdo/106/2014) odvolací súd konštatuje, že exekúciu možno vykonať na podklade notárskej zápisnice, len ak má náležitosti uvedené v § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku a pokiaľ tieto náležitosti nemá, nejde o vykonateľný exekučný titul a exekúcia musí byť zastavená. Iné závery pritom nemožno vyvodiť ani z oprávneným citovaného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 120/2012, z ktorého vyplýva, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom a nemôže z hľadiska hmotného práva preskúmavať právny vzťah účastníkov založený prejavmi vôle urobený vo forme notárskej zápisnice, lebo by to bolo nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Exekučný súd totiž skutočne nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať chyby a nedostatky exekučného titulu (porovnaj tiež R 47/2012). Na druhej strane ale nemožno prehliadnuť, že ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul notársku zápisnicu, je exekučný súd - tak ako aj v prípade rozsudku všeobecného, či rozhodcovského súdu - povinný skúmať, či ide o exekučný titul vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41 Exekučného poriadku), t. j. v prípade notárskej zápisnice najmä či súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice (§ 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku) bol uskutočnený naň oprávnenou osobou, keď predmetný súhlas je právnym úkonom, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej povahy (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/2000 zo dňa 13. 07. 2000). Povinnosťou exekučného súdu tak je v každom štádiu vedenia exekúcie prihliadať na to, či sú naplnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Exekučný súd v rozsahu jemu danej prieskumnej činnosti skúma exekučný titul pri rozhodovaní o žiadosti exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, na prípadnú námietku povinného proti exekúcii a taktiež na prípadný návrh povinného na odklad či zastavenie exekúcie. Súd môže a zároveň je povinný v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (t. j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu), aby bola garantovaná zákonnosť exekúcie. Pokiaľ exekučný súd zistí formálne či materiálne nedostatky exekučného titulu, majúce za následok absolútnu neplatnosť exekučného titulu, je táto skutočnosť postačujúca pre jednoznačný záver súdu, že predmetná notárska zápisnica nemôže byť a nie je spôsobilým exekučným titulom. Vysloveniu uvedeného záveru v priebehu exekúcie pritom nebráni existencia poverenia súdneho exekútora na vykonanie exekúcie. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie totiž netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 O. s. p. (len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova), pretože poverenie na vykonanie exekúcie je len písomný doklad, ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie exekúciu vykonávať. Notárska zápisnica, ktorú Exekučný poriadok za exekučný titul považuje, je verejná listina, ktorá vznikla mimosúdnou cestou, ale jej formálne a obsahové náležitosti sú vymedzené zákonom. Formálne náležitosti notárskej zápisnice predpisuje zákon č. 323/1992 Z. z. o notároch a notárskej činnosti, ale notárska zápisnica musí obsahovať aj náležitosti predpísané § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, pretože len pri splnení oboch týchto podmienok ju možno považovať za formálne a materiálne vykonateľnú. V tejto súvislosti možno poukázať na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/2000 zo dňa 13. 07. 2000, v ktorom Ústavný súd SR v rámci skúmania, či bolo porušené ústavné právo tam uvedeného oprávneného domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručeného čl. 46 ods.1 Ústavy SR, riešil aj čiastkovú otázku, čo musí spĺňať notárska zápisnica, aby bola spôsobilým exekučným titulom. Ústavný súd vyslovil, že „rozdiel medzi uznaním dlhu, resp. záväzku podľa hmotného práva, a notárskou zápisnicou obsahujúcou právny záväzok podľa § 41 ods.2 Exekučného poriadku, teda podľa procesného práva je v dvoch náležitostiach. Predovšetkým nemôže ísť o jednoduchý písomný právny úkon, ale o písomný právny úkon v kvalifikovanej forme, teda vo forme notárskej zápisnice. Okrem toho notárska zápisnica musí obsahovať výslovný súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku. Práve tento súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice je jej najdôležitejšou náležitosťou ako exekučného titulu. Totiž až tento prejav vôle povinného robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený výkon povinností uvedenej v jej obsahu. Uvedeným prejavom vôle povinného sa teda završuje vznik exekučného titulu. Inými slovami, výlučne v dôsledku tohto právneho úkonu povinného, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej povahy, sa z notárskej zápisnice stáva exekučný titul, ktorému zákon priznáva rovnaké právne účinky aké priznáva vykonateľnému rozhodnutiu súdu.“ Súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice udeľuje povinná osoba osobne alebo prostredníctvom zástupcu. Ak pri spisovaní notárskej zápisnice za povinnú osobu koná ten, kto nie je oprávnený za ňu konať, nemožno súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice udelený takýmto zástupcom považovať za súhlas povinnej osoby (k uvedenému pozri napr. v uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/28/2013, 5ECdo/139/2013, 7ECdo/241/2013, 7ECdo/106/2014 a pod.). Preto možno konštatovať, že pokiaľ mal okresný súd z notárskej zápisnice za preukázané, že povinná pri jej spísaní nebola, a že táto notárska zápisnica bola spísaná po tom, čo sa na notársky úrad dostavil substitút advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, okresný súd dôvodne skúmal, či substitút Mgr. Tomáša Kušníra bol oprávnený požiadať o spísanie notárskej zápisnice, ktorej súčasťou je osvedčenie o vyhlásení účastníka o uznaní právneho záväzku, súhlase s vykonateľnosťou podľa § 274 písm. e) O. s. p. a súhlas s exekúciou podľa § 41 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z.. Za správny považuje odvolací súd rovnako názor okresného súdu v otázke, že plnomocenstvo udelené povinnou Mgr. Tomášovi Kušnírovi v zmluve o úvere zo dňa 11. 7. 2003 neoprávňovalo Mgr. Tomáša Kušníra (a preto ani jeho substitúta) na spísanie notárskej zápisnice v znení ako bola spísaná. Okresný súd správne vyhodnotil, že takéto osobitné splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu nie je platné, pretože je koncipované široko a všeobecne. Práve s ohľadom na to, že exekučnému titulu vo forme notárskej zápisnice nepredchádza základné konanie súdu, treba pri udelení splnomocnenia na takýto úkon obzvlášť starostlivo a prísne posudzovať rozsah splnomocnenia tak, aby tento bol určitý, jednoznačný a nesporný. Zo splnomocnenia nie je možné zistiť konkrétny rozsah oprávnení, ktoré z neho zástupcovi vyplývajú (v akom rozsahu má konať v mene zastúpenej osoby) a následne posúdiť, či konal splnomocnenec v mene splnomocniteľa v medziach oprávnenia zastupovať, či tým vznikli práva a povinnosti priamo splnomocniteľovi alebo či splnomocnenec prekročil svoje oprávnenie vyplývajúce z plnomocenstva a či na základe takéhoto úkonu mohli vzniknúť práva a povinnosti zastúpenému (§§ 32 a 33 Občianskeho zákonníka). Povinná splnomocnila tretiu osobu, aby v jej mene uznala záväzok, ktorého konkrétnu výšku nebolo možné predpokladať. Tým sa vzdala svojho práva uznať alebo neuznať prípadný záväzok (dlh), ktorý vznikne či nevznikne v budúcnosti, pričom v zmysle § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka platí, že dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná. Povinnej bolo už v tom čase, kedy ešte záväzok v zmysle určitého a konkrétneho dlhu neexistoval, odňaté právo namietať výšku „uznaného“ dlhu v čase uznania, pretože neistý záväzok v budúcnosti nie je dostatočne určitý a ani určiteľný, navyše nemožno ani predpokladať, či vôbec určité právne významné okolnosti (omeškanie dlžníka a v akom rozsahu) v budúcnosti nastanú. Zástupca povinnej navyše určil lehotu, dokedy má byť dlh zaplatený zjavne bez splnomocnenia povinnej, čím dlžníčku zaviazal k povinnosti a k lehote, o ktorej nemohla mať vedomosť, pričom na základe uplynutia tejto lehoty sa notárska zápisnica stala vykonateľným exekučným titulom. Pretože splnomocnenie koncipované tak, ako je obsiahnuté v zmluve o úvere vytvára široký priestor pre konanie a právne úkony splnomocnenca, správne ho exekučný súd považoval za neplatné. Exekučný súd poukázal aj na skutočnosť, že zmluvná voľnosť pri „výbere“ splnomocneného zástupcu bola obmedzená, s čím sa odvolací súd takisto v plnom rozsahu stotožňuje. K uvedenému odvolací súd navyše dodáva, že pri jedinej možnej variante konkrétneho zástupcu vyplývajúcej a zakomponovanej priamo do predtlače už vopred pripravenej zmluvy o úvere, nemožno o slobodnej vôli dlžníčky pri zvolení si zástupcu vôbec hovoriť. Všetky tieto skutočnosti, konštatované v napadnutom uznesení, každá sama osebe by mala za následok vyslovenie absolútnej neplatnosti udeleného plnomocenstva. Pokiaľ teda plnomocenstvo udelené platne nebolo, nemohli z neskorších právnych úkonov uskutočnených „splnomocneným zástupcom“ v mene splnomocniteľa vzniknúť právne účinky pre osobu v mene ktorej „konal“. Ak teda z neplatne udeleného plnomocenstva nevyplynuli právne účinky vykonaného právneho úkonu v mene povinnej, ani predložená notárska zápisnica nemôže byť exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnej vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Vyššie uvedené závery súd pritom plne v súlade s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR, ktorý v uznesení sp. zn. 3Cdo/28/2013 zo 6. augusta 2013 (a mnohých ďalších, napr. 5ECdo/139/2013, 7ECdo/241/2013, 7ECdo/106/2014) vyslovil záver, že: „zastupovať iného nemôže ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného (§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka) - o taký prípad ide tiež vtedy, keď určitý nebankový subjekt má vopred vytipovaného „zástupcu“ druhej zmluvnej strany, následné úkony ktorého sledujú nie záujmy ním zastupovanej zmluvnej strany, ale záujmy nebankového subjektu. Dohoda o zastúpení je v tomto prípade neplatná (§ 39 Občianskeho zákonníka), preto je absolútne neplatný aj Mgr. T.K. (Tomášom Kušnírom) udelený „súhlas“ s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, v dôsledku čoho chýba podstatná náležitosť jej materiálnej vykonateľnosti (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku).“. Uvedený záver dovolacieho súdu bol pritom vyslovený v skutkovo a právne totožnej veci, kde okresný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe notárskej zápisnice spísanej notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom za účasti splnomocneného zástupcu Mgr. Tomáša Kušníra, ktorého na spísanie notárskej zápisnice splnomocnila povinná priamo v zmluve o úvere vyhotovenej oprávneným. Postup oprávneného, Mgr. Tomáša Kušníra a jeho substitúta v preskúmavanej veci bol identický aj s postupom, ktorý vyplýva z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn IV. ÚS 151/2001, IV. ÚS 125/2011, I. ÚS 410/2012, IV. ÚS 431/2011, ktorými bola sťažnosť oprávneného ústavným súdom odmietnutá ako zjavne neopodstatnená. Záverom odvolací súd udáva, že pokiaľ ide o námietky oprávneného, ktorý tvrdil, že exekučný súd vyslovil neplatnosť notárskej zápisnice s poukazom na viaceré rozhodnutia Súdneho dvora EÚ a na znenie Smernice Rady 93/13/EHS, čo je v danej veci neprípustné a nemožné a že plnomocenstvo pre Mgr. Tomáša Kušníra považoval za neprijateľnú podmienku podľa ust. § 53 ods. 1 OZ, pričom podľa námietok oprávneného sú závery exekučného súdu mylné, odvolací súd sa týmito námietkami nezaoberal. Preskúmaním napadnutého uznesenia totiž dospel k záveru, že exekučný súd v tomto rozhodnutí nekonštatoval neplatnosť notárskej zápisnice z dôvodu, že by plnomocenstvo považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ale z dôvodov, ktorými sa odvolací súd zaoberal v prechádzajúcich odsekoch. Navyše okresný súd v napadnutom rozhodnutí nepoukázal na žiadne z rozhodnutí Súdneho dvora EÚ a pri rozhodovaní zo Smernice Rady 93/13/EHS taktiež nevychádzal. Na základe vyššieuvedeného považoval odvolací súd tieto námietky oprávneného za absolútne neopodstatnené. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd uznesenie exekučného súdu vo výroku, ktorým exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil, podľa ustanovenia § 219 ods. l O. s. p. ako vecne správne potvrdil. Pritom nepovažoval za potrebné prebiehajúce exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že požiada Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ. Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor ES má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr ES, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom ES je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor ES vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu ES len na návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora ES predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti) musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru ES nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore. K prvej otázke, ktorá mala byť podľa odvolateľa predložená Súdnemu dvoru ES, treba zdôrazniť, že okresný súd v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor, že predmetné plnomocenstvo (ktoré je obsahom zmluvy o úvere zo dňa 11. 7. 2003) je neprijateľnou podmienku zmluvy podľa ust. § 53 ods. 1 OZ resp. podľa ust. § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a súd z hľadiska kritérií ochranného režimu zákazu neprijateľných zmluvných podmienok v typovej zmluve o spotrebiteľskom úvere toto plnomocenstvo ani neposudzoval. Procesný postup a výsledok rozhodnutia okresného súdu jednoznačne vylučuje takýto názor a svedčí o tom, že exekučný súd plnomocenstvo udelené dňa 11. 7. 2003 povinnou (dlžníčkou z úveru) Mgr. Tomášovi Kušnírovi na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu skúmal z hľadiska iných kritérií (najmä či je možné zistiť konkrétny rozsah oprávnení, ktoré z neho zástupcovi vyplývajú - v akom rozsahu má konať v mene zastúpenej osoby, či konal splnomocnenec v mene splnomocniteľa v medziach oprávnenia zastupovať, či tým vznikli práva a povinnosti priamo splnomocniteľovi alebo či splnomocnenec prekročil svoje oprávnenie vyplývajúce z plnomocenstva a či na základe takéhoto úkonu mohli vzniknúť práva a povinnosti zastúpenému) a to podľa ustanovení zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov týkajúcich sa zastúpenia účastníka pri právnom úkone a týkajúcich a neplatnosti právneho úkonu. Exekučný súd v tomto procese aplikoval výlučne právo SR, zákonné ustanovenia kde v súdnej praxi niet pochýb o ich výklade - aj na základe existujúcej konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR. Ide o aplikáciu zákonných ustanovení, kde sa nevyskytuje prvok úniového práva a nie je tak dôvodné, či potrebné, obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES o výklade a aplikácii úniového práva, teda ani s otázkou, akú formuloval pod bodom 1/ odvolateľ, ktorá nemá základ v prejednávanej veci a nie je ani spôsobilá ovplyvniť jeho výsledok. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad úniového práva, ku ktorej potrebe jednotného výkladu otázka odvolateľa nesmeruje. Z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného súdu nie je zásadnou, pre rozhodnutie prejednávaného sporu nie je relevantnou, keď prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje, ani druhá otázka, ktorou sa odvolateľ snažil získať odpoveď, „či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi“. K inému záveru dôjsť nemožno, s dôrazom na fakt, že v odôvodnení predmetného uznesenia exekučného súdu niet žiadna zmienka o aplikácii cit. smernice o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Možno dodať, že platná právna úprava Slovenskej republiky - Exekučný poriadok pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať neprípustnosť exekúcie s tým, že v prípade, ak konajúci súd dospeje k záveru o neprípustnosti, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. V zmysle práva Slovenskej republiky je to zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, oba spočívajúce v tom, že pohľadávku oprávneného voči povinnému nie je možné v exekučnom konaní vymôcť. Potom nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi a uvedené zabránenie nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor ES, návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol. O odvolaní oprávneného proti výroku o trovách exekúcie odvolací súd nerozhodoval, keď predmetný výrok bol podaním odvolania s poukazom na § 374 ods. 4 posledná veta O. s. p. zrušený a o trovách exekúcie bude opätovne rozhodovať zákonný sudca, ktoré úlohou bude zaoberať sa okrem iného i argumentáciou oprávneného prezentovanou v odvolaní.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3: 0. Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.