KSBB/16CoE/239/2012


(zdroj)
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 16CoE/239/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6204115065 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6204115065.1



Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou Advocate, s. r. o, IČO: 36865141, 811 09 Bratislava, Pribinova 25, a advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, za ktorú koná advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD, proti povinnému B. Z. , r. č. XXXXXX/XXXX bytom XXX XX R. č. XX, vedenej pod sp. zn. EX 3858/04 súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Ďuricom, Exekútorský úrad Zvolen, Borovianska 17, 960 01 Zvolen, o vymoženie sumy 398, 33 EUR s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. 7Er/1018/2004 - 15 zo dňa 04. 06. 2012, takto

rozhodol:

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e . Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením okresný súd exekúciu vyhlásil a zastavil podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti. Pri rozhodovaní o zastavení exekúcie okresný súd vychádzal z tej skutočnosti, že oprávnený a povinný uzavreli dňa 22. 01. 2004 Zmluvu o úvere č. 6330052 súčasťou ktorej bolo aj splnomocnenie, ktorým povinný splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Dňa 13. 08. 2004 bola notárskou JUDr. Jarmilou Kováčovou spísaná notárska zápisnica, v ktorej za povinného konal a zápisnicu podpísal Mgr. Tomáš Kušnír, konajúci na základe plnomocenstva obsiahnutého v zmluve o úvere. Splnomocnenec v mene povinného uznal dlh v plnom rozsahu čo do základu aj do výšky, t. j. do sumy 15 586 Sk ( 517, 36 EUR). Splnomocnenec zároveň vyhlásil, že dlh, ktorý je opísaný v notárskej zápisnici, povinná splatí v lehote do 23. 08. 2004, v opačnom prípade vyjadril súhlas s použitím notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Po preskúmaní obsahu splnomocnenia zahrnutého do úverovej zmluvy dospel prvostupňový súd k záveru, že tento právny úkon je absolútne neplatný z dôvodu obsahovej neurčitosti (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Z plnej moci nemožno zistiť konkrétny rozsah oprávnení, ktoré z nej zástupcovi vyplývajú (v akom rozsahu má konať v mene zastúpenej osoby) a následne posúdiť, či splnomocnenec konal v rámci udeleného splnomocnenia, a teda či práva a povinnosti z konania splnomocnenca vznikli splnomocniteľovi, prípadne či došlo k prekročeniu oprávnení vyplývajúcich zo splnomocnenia (§ 32 a § 33 Občianskeho zákonníka). Podľa § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka totiž dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná, t. j., ak v čase uzavretia zmluvy o úvere a o splnomocnení Mgr. Tomáša Kušníra neexistoval dlh a nebola známa ani jeho výška, v tom čase nemohol povinný realizovať svoje právo dlh uznať alebo nie, a taktiež nemohla splnomocniť Mgr. Tomáša Kušníra na takéto právo. Udelenú plnú moc súd navyše považoval za neplatnú aj z dôvodu existencie rozporu záujmov medzi splnomocnencom a splnomocniteľom ( povinným) podľa § 39 Občianskeho zákonníka v spojení s § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Už zo samotného zahrnutia textu splnomocnenia do úverovej zmluvy je zjavné, že oprávnený si týmto spôsobom hodlal relatívne jednoduchým spôsobom zabezpečiť exekučný titul pre prípad, že v budúcnosti vyvstane potreba jeho zaobstarania. Už samotné udelenie plnej moci, teda, odráža skôr záujmy oprávneného. Pri uzatváraní zmluvy povinný nemal možnosť voľby výberu zástupcu, nakoľko splnomocnenie tvoriace súčasť zmluvy o úvere obsahovalo vopred pripravenú predtlač textu splnomocnenia, vrátane označenia Mgr. Kušníra ako splnomocnenca. Súd konštatoval, že je z jeho úradnej činnosti známe, že takýto obsah splnomocnenia tvoril štandardnú súčasť úverových zmlúv oprávneného, preto možno vylúčiť faktické väzby dlžníkov na osobu splnomocnenca, ktoré by im mohli dať záruku, že splnomocnenec bude konať výlučne v ich záujme. Týmto je spochybnený základný predpoklad pri udelení plnej moci, a to slobodná vôľa konajúcej osoby pri voľbe splnomocnenca. Uvedené skutočnosti vo svojom súhrne poskytujú podklad pre vyslovenie záveru o tom, že samotné zahrnutie splnomocnenia do úverovej zmluvy, ako aj vymedzenie jej obsahu, predovšetkým osoby splnomocnenca, odzrkadľujú záujmy oprávneného, pričom zároveň z týchto dôvodov možno konštatovať rozpor záujmov medzi splnomocniteľom (povinnou) a splnomocnencom. Vzhľadom na neplatnosť plnomocenstva notárska zápisnica nemôže spĺňať podmienky vykonateľného exekučného titulu, pretože bola spísaná neoprávnenou osobou, ergo, neobsahuje záväzok povinnej osoby a jej vyhlásenie o súhlase s vykonateľnosťou tejto notárskej zápisnice. Z uvedených dôvodov súd exekúciu zastavil podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku). Proti uzneseniu okresného súdu podal v zákonnej 15 dňovej lehote ( § 204 ods. 1, veta prvá, O. s. p.) odvolanie oprávnený. Odvolanie podával z dôvodu, že: a) súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci ( § 205 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), b) súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom ( § 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. d/ O. s. p.), c) súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie, d) rozhodnutie prvého stupňa vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.). K otázke prekročenia právomoci súdom oprávnený poukázal na to, že v súdenej veci došlo k porušeniu zásady legality (čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), pretože exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti (ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Uviedol, že bol to notár, ktorý pri výkone verejne moci povinne posúdil súlad úkonu obsahujúceho právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou so zákonom a dobrými mravmi (ust. § 36 ods. l Notárskeho poriadku). Zákon ukladá notárovi konať na základe žiadosti účastníka a presne vymedzuje, kedy je povinný odmietnuť vykonanie požadovaného úkonu. Právny poriadok formuluje obligatórny zákonným príkaz, ktorý je adresovaný notárovi a nemôže byť vinou dezinterpretácie alebo extenzívnosti interpretácie prenášaný na exekučný súd. Je potrebné vždy vychádzať z predpokladu, že notár je právne vzdelanou osobou, u ktorej je zákonný predpoklad, že v každom okamihu výkonu notárskeho úradu je spôsobilá posúdiť, či požadovaný úkon odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Základnou vlastnosťou notárskej listiny je jej vierohodnosť. Notár poskytuje účastníkom garanciu, že jej obsah sa nebude dodatočne meniť. Je povinnosťou všeobecných súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a jeden ústavne nekonformný) vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Všeobecný súd nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica bola vydaná v súlade s platnými predpismi. Aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na vyššie uvedené tvrdenie, a to preto, že v čase, keď došlo k spísaniu zápisnice, Slovenská republika bola právnym štátom, a preto žalovanému (dlžníkovi) nič nebránilo využiť možnosť domáhať sa opravy cestou zrušenia zápisnice de iure, alebo sa domáhať náhrady škody. Pokiaľ takto nepostupoval, nie je možné za súčasného právneho stavu zvrátiť účinky notárskej zápisnice v konaní pred exekučným súdom. Exekučný súd musí s takýmto titulom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti. Poukázal aj na to, že oprávnený mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Konkrétne odlišnosti v zaobchádzaní a rozdiely vo výkone a ochrane práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ako napr. nevypočutie žalobcu - oprávneného, alebo neoboznámenie žalobcu (oprávneného so stanoviskami, tvrdeniami a dôkazmi) vyplývajú zreteľne z napadnutého rozhodnutia a príslušného súdneho spisu. Odlišné zaobchádzanie s oprávneným nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (v tomto prípade postavením podnikateľského subjektu). Postupom exekučného súdu došlo k porušeniu zásady „rovnosti zbraní“, zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy, t. j. ust. § 36, § 38 a § 40 Notárskeho poriadku a aplikované právne normy - ust. § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku súd interpretoval ústavne nesúladným spôsobom. Došlo tým k porušeniu práva oprávneného na súdnu ochranu. Namietal, že okresný súd vo veci aplikoval ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom Európskej únie a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Pri označenej smernici neprichádza do úvahy ani jej priamy účinok (priama aplikácia). Exekučný súd svoje rozhodnutie založil aj na viacerých rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie, čo je v danej veci neprípustné a úplne nemožné. Oprávnený nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach, a to v súvislosti s úplnou revíziou notárskej činnosti, nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom, argumentom, a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov a tvrdení. Odvolateľ ďalej namietal, že súd v napadnutom uznesení viackrát konštatoval skutočnosti ako by v tom smere vykonal dokazovanie, Napr. dospel k záveru, že dojednanie zastúpenia povinného v zmluve o úvere je pre povinného ako spotrebiteľa značne nevýhodné alebo že záujmy zástupcu povinného boli v rozpore so záujmami samotného povinného. Súd však dokazovanie nevykonával a k záverom dospel len na základe domnienok, bez reálneho zistenia skutočného stavu. Úvaha súdu v tomto smere nemôže byť podkladom pre rozhodnutie. Namietal, že súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uvádzal, že uvedené plnomocenstvo považuje za neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 1 OZ, resp. podľa ust. § 23a ods. 2 z. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, a toto plnomocenstvo je preto neplatné pre rozpor so zákonom. Plnomocenstvo nie je zmluvným ustanovením a nemožno daň aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutú v ust. § 53 OZ. Plnomocenstvo udelené v zmluve o úvere je dostatočne určité a zrozumiteľné. Dojednaním povinný neprevzal na seba žiadne nové povinnosti či záväzky, resp. oprávnenému nevznikli žiadne nové práva či výhody. Udelením plnomocenstva povinný preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnený, a preto toto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného nepomernú výhodu oproti stavu, keby plnomocenstvo nebolo dojednané vôbec. Navyše v prípade, ak by povinný zmenil názor a chcel by zamedziť tomu, aby zástupca v jeho mene spísal notársku zápisnicu podľa ním udeleného plnomocenstva, povinný mohol plnomocenstvo kedykoľvek odvolať. Exekučný súd neposúdil správne ani právnu otázku týkajúcu sa tej skutočnosti, že povinný predmetné plnomocenstvo udelil v čase, keď jeho dlh ešte neexistoval, čím sa dopredu vzdal svojho práva, ktoré mu vznikne v budúcnosti. Právnym poriadkom nie je vylúčená možnosť uznať záväzok v čase jeho vzniku, teda, napr. súčasne s uzatvorením zmluvy, na základe ktorej dlh/záväzok vzniká. Povinný tak mohol svoj dlh uznať už v čase uzatvorenia zmluvy o úvere s oprávneným. Nešlo o budúce právo, t. j. právo, ktoré by povinnému vzniklo až v budúcnosti a ktorého by sa povinný nemohol platne vzdať. Súd vytkol konaniu zástupcu aj skutočnosť, že zástupca v notárskej zápisnici určil dokedy bude dlh splatený, pričom údajne na to nemal splnomocnenie. Aj tento záver súdu je nesprávny. Poukázal v tomto smere na ust. § 558 OZ a § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku. Ak povinný udelil svojmu zástupcovi plnomocenstvo na zastupovanie vo veci uznania dlhu a spísania notárskej zápisnice ako exekučného titulu, niet pochýb o tom, že mu udelil plnomocenstvo na to, aby predmetné úkony urobil predpísaným, zákonným spôsobom, tak, aby mali všetky náležitosti platného právneho úkonu, pričom to si vyžaduje aj určenie, dokedy bude dlh splatený. Nie je preto možné dospieť k záveru, že zástupca nebol oprávnený v notárskej zápisnici uviesť dokedy povinný dlh splatí. Súd ďalej dospel k záveru, že zástupca zjavne nehájil záujmy povinného, pretože spísal notársku zápisnicu, ktorá nie je v jeho prospech. Súd aj v tomto prípade dospel k nesprávnemu záveru, pričom tento záver nijakým spôsobom nevyplýva z vykonaného dokazovania a ide len o domnienku a subjektívny názor súdu. Povinný udelil plnomocenstvo na zastupovanie nie bežnej civilnej osobe, ale advokátovi, ktorý je pri poskytovaní právnych služieb nezávislý ( v zmysle ust. § 2 ods. 2 zák. č. 586/2003 Z. z. o advokácii). V neposlednom rade súd svoje rozhodnutie založil aj na tom, že notárska zápisnica ako exekučný titul musí byť spísaná nielen povinným, ale aj oprávneným. Tento svoj záver podporil tvrdením, že to vyplýva zo súdnej praxe. Neuviedol však z akého publikovaného rozhodnutia vychádza a ani tento záver bližšie nerozvinul. Napadnuté uznesenie žiadal v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo. Po uplynutí zákonnej lehoty na odvolanie zaslal odvolateľ okresnému súdu podanie zo dňa 26. 07. 2012 označené ako „Návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu“. Oprávnený tvrdil, že súd prvého stupňa sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere práve splnomocnenie, ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva. Exekučný súd vo svojom rozhodnutí vôbec neuviedol, na základe čoho zistil značnú nerovnováhu v konkrétnych právach a povinnostiach zmluvných strán. Má za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Podľa jeho názoru by ustanovenia vnútroštátneho práva (najmä ust. § 36, 38 a 40 Notárskeho poriadku, ustanovenie § 44 ods. 2 a § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, ďalej ust. § 31, 37, 39 a 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) mali byť vykladané v rámci smernice Rady 93/13/EHS v súlade s článku 17 a článkom 47 Charty základných práv EÚ, ktorá im je ako prameň primárneho práva Európskej únie aj nadradená. Vzhľadom na uvedené oprávnený navrhol, aby súd na základe § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ prerušil konanie a predložil Súdnemu dvoru Európskej únie tieto prejudiciálne otázky: 1. „Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy?“ 2. „Je v súlade článku 17 a článkom 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.“ Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací ( § 10 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnuté uznesenie okresného súdu a odvolanie prejednal v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.) viazaný jeho rozsahom a dôvodmi, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 1, 2 O. s. p.) a uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil. Podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 toho istého ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Okresný súd pri rozhodovaní vychádzal z dostatočne zisteného skutkového stavu veci, na ktorý aplikoval príslušné ustanovenia právnych predpisov vzťahujúce sa k veci, pričom vec správne právne posúdil. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Okresný súd správne skúmal, či v súdenej veci notárska zápisnica spísaná notárkou JUDr. Jarmilou Kováčovou dňa 13. 08. 2004 pod č. N 2189/2004, NZ 64856/2004 je vykonateľný exekučný titul, a to v súlade s ust. § 41 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 08. 2005 a posudzoval tú skutočnosť, či splnomocnenie, ktorým povinný splnomocnil advokáta Mgr. Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu a aby v jeho mene uznal jeho záväzok z úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom, je platným právnym úkonom. Okresný súd dospel k záveru o absolútnej neplatnosti predmetného splnomocnenia z dôvodu obsahovej neurčitosti a z dôvodu existencie rozporu záujmov medzi splnomocencom a splnomocniteľom podľa § 39 OZ v spojení s § 22 ods. 2 OZ. Poukázal na to, že plná moc nemohla byť odvolaná zo strany povinného, keďže odvolať možno len platné plnomocenstvo a vzhľadom na neplatnosť plnomocenstva notárska zápisnica nemôže spĺňať podmienky vykonateľného exekučného titulu. Správne aplikoval aj ust. § 574 ods. 2 OZ, podľa ktorého ustanovenia dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná. Okresný súd pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie správne skúmal (v zmysle § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov - Exekučný poriadok), či notárska zápisnica predložená ako exekučný titul má náležitosti podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku, a keďže vyhlásenie povinného o uznaní právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou urobil v jeho mene Mgr. Tomáš Kušnír na základe udelenej plnej moci , správne sa prvostupňový súd zaoberal aj posudzovaním otázky, či advokát konajúci na základe plnej moci bol na úkon, aký vykonal, riadne splnomocnený. Súd pri posudzovaní otázky, či môže vydať súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie, ale aj v priebehu celého exekučného konania sa musí, okrem iného, zaoberať aj tým, či predložený exekučný titul je vykonateľný z hľadiska formálnych a materiálnych náležitostí. Notárska zápisnica ako vykonateľný exekučný titul požíva rovnakú súdnu ochranu, aká sa poskytuje vykonateľnému rozhodnutiu súdu. Ústavný súd v náleze sp. zn. I. ÚS 5/2000 z 13. 07. 2000, okrem iného, do istej miery pripustil, že „, že posudzovanie vykonateľnosti exekučnej notárskej zápisnice môže byť v porovnaní s posudzovaním vykonateľnosti rozhodnutia súdu prísnejšie vzhľadom na to, že notárskej zápisnici ako exekučnému titulu nepredchádza súdne preskúmanie platnosti právnych úkonov účastníkov právneho vzťahu z hľadiska hmotného práva, tak ako je to v prípade vykonateľného rozhodnutia súdu“. Exekučný súd preto je oprávnený preskúmať, či notárska zápisnica je vykonateľným exekučným titulom. Súd rozhodujúci v exekučnom konaní podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa musí zaoberať aj tým, či sú dané podmienky konania ( § 103 O. s. p. v spojení s § 251 ods. 4 O. s. p.), okrem iného, či sú tu spôsobilí účastníci konania, a či sú v konaní riadne zastúpení. V exekučnom konaní bolo treba najprv posúdiť, či povinného pri vyhlásení o uznaní právneho záväzku a súhlase s exekúciou podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku do notárskej zápisnice zastupoval na to splnomocnený zástupca. Súd bez toho, aby konal nad rámec ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, musel preskúmať platnosť dohody o udelení plnomocenstva a ustáliť, či Mgr. Tomáš Kušnír bol splnomocnený na úkony v takomto rozsahu, ako ich urobil v mene povinného. Podľa ust. § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia. Uznanie záväzku je jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi, ktorým potvrdzuje platnosť určitého záväzku v čase uznania. Splnomocnením povinný poveril tretiu osobu, aby v budúcnosti uznala záväzok, ktorého výška v tom čase nebola určená a určiteľná ani len v časti. Obom zmluvným stranám bola známa výška poskytnutého úveru, avšak povinný nemohol mať vedomosť, akú sumu budú predstavovať napr. trovy právneho zastúpenia, trovy za spísanie notárskej zápisnice, a čo znamená slovo „iné“ obsiahnuté tiež v texte splnomocnenia („dlžník sa zaväzuje uhradiť všetky náklady súvisiace so spísaním notárskej zápisnice /notársky poplatok, trovy právneho zastúpenia pri tomto právnom úkone, a iné/“). Pokiaľ okresný súd dospel k právnemu záveru, že z plnej moci nemožno zistiť konkrétny rozsah oprávnení, ktoré z nej zástupcovi vyplývajú - v akom rozsahu má konať v mene zastúpenej osoby a následne posúdiť, či splnomocnenec konal v rámci udeleného splnomocnenia, je právny záver okresného súdu vecne správny. Odvolací súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že v exekučnom konaní exekučný súd rozhoduje bez vykonávania dokazovania, a preto nie je možné exekučnému súdu vytknúť, že takýmto postupom odňal možnosť konať niektorému z účastníkov konať pred súdom tak, ako to namietal oprávnený v odvolaní. Odvolací súd nemohol prihliadať ani na námietku oprávneného, že okresný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva, keď aplikoval ustanovenia Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, pretože okresný súd v súdenej veci vôbec neaplikoval uvedenú Smernicu, a taktiež nezaložil svoje rozhodnutie na „viacerých rozhodnutiach Súdneho dvora Európskej únie“, ako na to taktiež oprávnený poukázal v odvolaní. Odvolací súd nezistil porušenie princípu legality ani princípu „rovnosti zbraní“, taktiež súd v odôvodnení napadnutého uznesenia neuvádza, že „uvedené plnomocenstvo považuje za neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 1 OZ, resp. podľa ust. § 23a ods. 2 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, a toto plnomocenstvo je preto neplatné pre rozpor so zákonom“, a preto ani na túto námietku nebolo možné prihliadnuť. Okresný súd v napadnutom uznesení riadne odôvodnil, z akého dôvodu považuje predmetnú plnú moc za neplatnú a s jeho závermi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. V zmysle ust. § 574 ods. 2 OZ, ktoré je kogentným ustanovením, nie je prípustné, aby sa niekto vzdal práva, ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti. Právo, ktoré môže v budúcnosti vzniknúť, je právom, ktoré v čase uzavretia dohody nie je ešte známe, a preto ním nemožno disponovať. Ak, teda, v čase uzavretia dohody o plnomocenstve nebola známa výška záväzku, nebol známy konkrétny rozsah oprávnení, ktoré z nej zástupcovi vyplývajú, nemohol povinný platne udeliť plnomocenstvo advokátovi Mgr. Tomášovi Kušnírovi na uznanie takéhoto neurčitého záväzku. Išlo by o právny úkon, ktorý, ako správne uzavrel okresný súd, je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka neplatný. Pokiaľ oprávnený namietal, že exekučný súd nemohol „revidovať“ notársku zápisnicu, ktorá v súdenej veci mala byť exekučným titulom, odvolací súd opätovne poukazuje na to, že exekučný súd pri tomto exekučnom titule nie je oprávnený preskúmavať vecnú správnosť exekučného titulu, pričom rozsah prieskumnej činnosti súdu je obmedzený na to, či je exekučný titul vydaný orgánom oprávneným na jeho vydanie, či je exekučný titul materiálne a formálne vykonateľný. Ako uvádza aj ústavný súd v náleze sp. zn. I. ÚS/5/2000 zo dňa 13. 07. 2000, hoci je „notárska zápisnica podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku rýdzo procesnoprávnym inštitútom, nadväzuje tento inštitút na hmotnoprávny základ, teda, na ustanovenia občianskeho a obchodného práva o uznaní dlhu, resp. záväzku“. Preto, ak exekučný súd skúma, či tento exekučný titul má všetky zákonom požadované náležitosti, musí sa do istej miery dotknúť aj hmotnoprávnych inštitútov, ako sú uznanie dlhu podľa § 558 OZ a uznanie záväzku podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka. Rozdiel medzi uznaním dlhu, resp. záväzku podľa hmotného práva a notárskou zápisnicou, obsahujúcou právny záväzok podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, teda, podľa procesného práva je v dvoch náležitostiach, a síce, že pri notárskej zápisnici ide o písomný právny úkon v kvalifikovanej forme, a okrem toho, notárska zápisnica musí obsahovať výslovný súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku. Práve tento súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice je jej najdôležitejšou náležitosťou ako exekučného titulu. Až tento prejav vôle povinného robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený výkon povinnosti uvedenej v jej obsahu. V dôsledku tohto právneho úkonu povinného, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej povahy, sa z notárskej zápisnice stáva exekučný titul, ktorému zákon priznáva rovnaké právne účinky, aké priznáva vykonateľnému rozhodnutiu súdu. Vykonateľnosť notárskej zápisnice nastáva zásadne uplynutím času na dobrovoľné splnenie povinnosti na plnenie obsiahnuté v tejto zápisnici. Jej vykonateľnosť sa skúma rovnako, ako pri vykonateľných rozhodnutiach podľa príslušných predpisov procesného práva. Splnomocnený zástupca v mene povinného v notárskej zápisnici zo dňa 13. 08. 2004 uviedol, že povinný splatí dlh v lehote do 23. 08. 2004 k rukám oprávnenej osoby. Povinný bol takto zaviazaný na splatenie dlhu v lehote, o ktorej nemusel mať ani vedomosť, že začala plynúť, pretože nebolo v konaní preukázané, že povinný s uvedenou dĺžkou lehoty súhlasil, a akým spôsobom sa o jej dĺžke, resp. začiatku jej plynutia dozvedel. Oprávnený v danom prípade požaduje vykonanie exekúcie na základe notárskej zápisnice, ktorá nemá náležitosti riadneho exekučného titulu, pretože bola napísaná na základe vyhlásenia povinného v zastúpení zástupcu bez riadneho splnomocnenia. Ak splnomocnenie, na základe ktorého Mgr. Tomáš Kušnír konal pri spísaní notárskej zápisnice, nie je platné, nespĺňa potom s ním napísaná notárska zápisnica podmienky vykonateľného exekučného titulu, pretože vyhlásenie o súhlase s jej vykonateľnosťou nedala na to oprávnená osoba. Navyše, v notárskej zápisnici bolo obsiahnuté aj uvedenie takého záväzku, ktorý v písomnom splnomocnení uvedený nebol. Ak okresný súd dospel k záveru, že predložená notárska zápisnica nemôže byť exekučným titulom pre exekúciu a vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju, krajský súd jeho rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. Predpokladom na vedenie exekúcie voči dlžníkovi je exekučný titul (§ 41 zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku). Exekučným titulom je iba také rozhodnutie, ktoré je vykonateľné (materiálne a formálne). V tomto rozsahu skúma exekučný súd exekučný titul pri rozhodovaní o žiadosti exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44), na prípadnú námietku povinného proti exekúcii (§ 50), na prípadný návrh povinného na zastavenie exekúcie (§ 58). Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (t. j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. V tomto zmysle je koncipované aj ust. § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, ako dôvod zastavenia exekúcie. Tento dôvod zahŕňa i prípad, kedy sa exekúcia nemala vôbec začať, keďže rozhodnutie nebolo vykonateľné a v čase rozhodovania o zastavení exekúcie stále vykonateľné nie je. Okresný súd danú exekúciu zastavil s odkazom na ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, podľa ktorého súd exekúciu zastaví, ak exekúciu vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Takáto iná právna kvalifikácia nemá žiaden vplyv na vecnú správnosť výsledku rozhodnutia. Rozhodnutie prvostupňového súdu bolo vecne správne vo výroku i napriek tomu, že exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku namiesto § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku. Odvolací súd preto uznesenie okresného súdu potvrdil ako vo výroku vecne správne podľa § 219 ods. 1 O. s. p.. Pokiaľ oprávnený navrhol exekučné konanie prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) OSP, k tomuto návrhu odvolací súd uvádza nasledovné: Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je konajúci súd povinný obligatórne prerušiť konanie, ak rozhodol o tom, že požiada Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke podľa ustanovenia článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Tzv. prejudiciálne konanie má povahu osobitného nesporového konania a je základným mechanizmom práva Európskej únie, ktorého účelom je poskytnúť vnútroštátnym súdom prostriedok pre zabezpečenie jednotného výkladu a uplatňovania práva Európskej únie. V zmysle článku 234 Zmluvy ES a článku 150 Zmluvy ESAE môže podať návrh na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor v zásade každý súdny orgán členského štátu, ak rozhoduje v konaní, ktoré sa má skončiť vydaním rozhodnutia súdnej povahy. Každý dotknutý súd má možnosť položiť Súdnemu dvoru otázku ohľadne výkladu normy práva Spoločenstva, ak to považuje za potrebné pre rozhodnutie sporu, o ktorom koná. V zmysle uvedeného, súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú a) výkladu zmlúv alebo b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Úlohou Súdneho dvora Európskej únie v rámci prejudiciálneho konania je poskytnúť výklad práva Únie a nie uplatňovať právo na skutkový stav v konaní vo veci samej, čo je úlohou vnútroštátneho súdu. Súdnemu dvoru neprislúcha rozhodovať o skutkových otázkach prejednávaných v konaní o veci samej, ani rozhodovať o rozdielnych názoroch na výklad alebo uplatňovanie vnútroštátnych predpisov. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že rozhodnutie o predložení prejudiciálnej otázky je vecou výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu po zistení, že pre vydanie jeho rozhodnutia je potrebné rozhodnúť o výklade práva Únie. Subjektom, ktorý v konečnom dôsledku rozhodne o predložení prejudiciálnej otázky nie je účastník konania, ale výlučne konajúci (predkladajúci) súd, za predpokladu, že tento dospel k záveru, že pre kvalifikované s právom Únie konformné rozhodnutie potrebuje interpretačnú pomoc Súdneho dvora Európskej únie. Aj v prípade, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému nie je prípustný opravný prostriedok, Súdny dvor Európskej únie definoval, kedy súd nie je povinný položiť prejudiciálnu otázku ( v týchto súvislostiach odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 06. 10. 1982 vo veci CILFIT C- 283/81). Táto situácia nastane v prípade, ak predložená otázka je irelevantná, vecne zhodná s otázkou, o ktorej sa už rozhodlo v prejudiciálnom konaní ( teória act éclairé) a v prípade, ak je správne uplatňovanie práva Únie také jednoznačné, že nepripúšťa nijaké rozumné pochybnosti (teória acte clair). Odvolací súd poukazuje na charakter prejudiciálneho konania vedeného pred Súdnym dvorom Európskej únie predovšetkým z toho dôvodu, aby zvýraznil, že cieľom takéhoto konania je jednotný výklad práva Európskej únie (primárneho i sekundárneho), čím sa sa sleduje jeho správna aplikácia v jednotlivých členských štátoch. Oprávnený však opomenul, že v prejednávanej veci konajúci súd rozhodoval výlučne na základe vnútroštátneho práva a v odôvodnení sa podrobne venoval výkladu jednotlivých ustanovení zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, na základe ktorých rozhodol o neplatnosti právneho úkonu udelenia plnomocenstva povinnou. V dôsledku neplatne udeleného plnomocenstva tak nemohla byť riadne spísaná notárska zápisnica, ktorá by netrpela vadami a predstavovala by spôsobilý exekučný titul v zmysle ust. § 41 ods. 2 písm. c) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku). Vzhľadom k tomu, že konajúci súd rozhodol výlučne podľa vnútroštátneho práva, pričom striktne posudzoval náležitosti platnosti právneho úkonu, v danom konaní nie je dôvod položiť Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky, ktorých znenie formuloval oprávnený. Konajúci exekučný súd v danej veci ani okrajovo neargumentoval neprijateľnými zmluvnými podmienkami ako inštitútom ochrany spotrebiteľa v rámci únijného práva, ale skúmal podmienky platnosti právneho úkonu, tak ako ich definuje vnútroštátna právna úprava v ustanoveniach Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa neaplikoval žiadny právne záväzný akt Európskej únie, nerozhodoval ani s poukazom na nariadenie či smernicu ako pramene únijného práva, nepoukázal na ne ani podporne. Preto nie je dôvod, a zároveň ani nie je daná právomoc Súdneho dvora Európskej únie, riešiť túto otázku v rámci prejudiciálneho konania. Vzhľadom k tomu, že súd prvého stupňa, rovnako ako odvolací súd, rozhodol na celkom odlišnom právnom základe, než aký formuloval oprávnený v navrhovaných prejudiciálnych otázkach a oba súdy rozhodli výlučne podľa vnútroštátneho práva Slovenskej republiky, odvolací súd návrh na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie zamietol. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.