KSBB/13CoP/23/2017


(zdroj)
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 13CoP/23/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6214208378 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 08. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ferdinand Zimmermann ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6214208378.1



ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ferdinanda Zimmermanna a sudkýň JUDr. Amy Odalošovej a JUDr. Janky Boroškovej, vo veci starostlivosti o maloletého: Z. X. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom ako matka, dieťa X. P., rod. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XX, XXX XX X. M., právne zast. JUDr. Máriusom Vladovičom, advokátom z Advokátskej kancelárie, Nemocničná 16, Veľký Krtíš a F. I., rod. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. O. XX, XXX XX X. M., zdržiavajúcej sa na adrese K. č. 2, okres X. M., právne zast. JUDr. Jozefom Švarcom, advokátom z Advokátskej kancelárie, Horná 41, Banská Bystrica, za účasti Úradu práce sociálnych vecí a rodiny vo Veľkom Krtíši ako kolízneho opatrovníka maloletého dieťaťa, o návrhu otca dieťaťa na zverenie maloletého do jeho osobnej starostlivosti a o uloženie povinnosti návratu dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu, o odvolaní otca X. P., nar. XX.XX.XXXX a o odvolaní matky F. I., nar. XX.XX.XXXX proti rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. 7P/203/2014-249 zo dňa 13. 10. 2016 takto

rozhodol:

I. Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým súd prvej inštancie návrh otca dieťaťa v tej časti, ktorou sa domáhal zverenia maloletého Z. X. P., nar. XX.XX.XXXX do jeho osobnej starostlivosti, určenia vyživovacej povinnosti matky dieťaťa a úpravy styku s dieťaťom zamietol (prvý výrok), p o t v r d z u j e.

II. Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým súd prvej inštancie návrhu v tej časti, ktorou sa otec dieťaťa domáhal nariadenia návratu maloletého Z. X. P., nar. XX.XX.XXXX do krajiny obvyklého pobytu vyhovel a uložil návrat dieťaťa maloletého Z. X. P., nar. XX.XX.XXXX do krajiny jeho obvyklého pobytu - Slovenskej republiky (druhý výrok), p o t v r d z u j e.

III. Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom návrh otca dieťaťa v tej časti, ktorou sa domáhal zverenia maloletého Z. X. P., nar. XX.XX.XXXX do jeho osobnej starostlivosti, určenia vyživovacej povinnosti matky dieťaťa a úpravy styku s dieťaťom zamietol. Druhým výrokom súd prvej inštancie návrhu v tej časti, ktorou sa otec dieťaťa domáhal nariadenia návratu maloletého Z. X. P., nar. XX.XX.XXXX do krajiny obvyklého pobytu vyhovel a uložil návrat dieťaťa maloletého Z. X. P., nar. XX.XX.XXXX do krajiny jeho obvyklého pobytu - Slovenskej republiky.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd uviedol, že vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že za situácie, keď maloletý ku dňu rozhodovania dovŕšil už 11. rok svojho veku a pri rešpektovaní názoru dieťa a stanovísk súdneho znalca a psychoterapeta, ktorí zhodne nenavrhli zmeniť výchovné prostredie dieťaťa, nemal inú možnosť, ako návrh otca dieťaťa v časti zverenia maloletého do jeho osobnej starostlivosti zamietnuť. Iné rozhodnutie by bolo v rozpore so psychickým a fyzickým vývojom dieťaťa, ktoré dlhú dobu odmieta stretávať sa so svojim otcom. V tomto smere si súd prvej inštancie osvojil aj stanovisko zástupkyne ÚPSVaR vo Veľkom Krtíši, oddelenia sociálno-právnej ochrany detí a sociálnej kurately, ktoré proklamuje, že náhla zmena výchovného prostredia by mala negatívny dopad na psychiku dieťaťa. V tomto závere nič nemení ani zistený stav, že by maloletý mal vytvorené všetky podmienky zabezpečenia riadnej starostlivosti a opatery aj u svojho otca, ktorý obýva samostatný rodinný dom, čo potvrdzujú údaja z katastra nehnuteľností a správa ÚPSVaR o prešetrení majetkových a bytových pomerov. Súd prvej inštancie ale dokazovaním zistil, že matka dieťaťa porušila práva druhého rodiča (otca dieťaťa) tým, že bez jeho súhlasu odhlásila maloletého z výkonu povinnej školskej dochádzky vykonávanej v mieste obvyklého pobytu a premiestnila ho do Rakúskej republiky, kde sa ona aj spolu s dvoma ďalšími maloletými deťmi zdržiava. Za tejto situácie, keď maloletý Z. X. pokračuje vo výkone školskej dochádzky v základnej škole alebo na jej úrovni navštevovanom vzdelávacom zariadení na území Rakúskej republiky, bude potrebné zabezpečiť písomný súhlas otca dieťaťa s týmto premiestnením alebo právoplatné rozhodnutie príslušného justičného orgánu schvaľujúceho takýto jej úkon, inak bude povinná dieťa opäť umiestniť do pokračovania vzdelávacieho procesu na území Slovenskej republiky.

3. Proti I. výroku rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie otec maloletého. Rozhodnutie okresného súdu považuje za predčasné, nakoľko podľa neho súd prvej inštancie nevykonal ním navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a preto dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Podľa otca súd dostatočne nezistil a podrobne nevypočul matku a to v rozsahu akým spôsobom sa stará o tri maloleté deti, v akom prostredí žijú maloleté deti, ako sa im venuje denne po skončení vyučovania, aké má zamestnanie, akú má pracovnú dobu, aké majú maloleté deti vytvorené podmienky na svoj vývoj a či to zvláda fyzicky a psychicky s tromi maloletými deťmi. Podľa jeho názoru matka maloletého danú situáciu nezvláda. Poukázal na skutočnosť, že matka maloletého podľa jeho informácii v priebehu jedného roka bývala s troma maloletými deťmi na šiestich rôznych miestach. K otázke výsluchu a výpovedí maloletého na pojednávaní a pred znalkyňou uviedol, že maloletý je zmanipulovaný, matka maloletého ho nijakým spôsobom nenabáda k stretávaniu sa s ním a preto mu nebol umožnený styk s maloletým od decembra 2013. Otec maloletého poukázal aj na konanie kolízneho opatrovníka, ktoré je podľa jeho názoru neprofesionálne a počas celého konania sa jednoznačne nevyjadril ku všetkým otázkam týkajúcich sa maloletého Z. X.. Z uvedených dôvodov odvolateľ žiada aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

4. Proti II. výroku rozsudku okresného súdu podala v zákonnej lehote odvolanie matka maloletého. Rozhodnutie považuje za nesprávne, pretože súd prvej inštancie podľa nej dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, vo svojom rozhodnutí dostatočným spôsobom neprihliadol na všetky okolnosti prípadu, komplexne a dostatočne nepreskúmal a nevyhodnotil výsledky dokazovania vo vzájomných súvislostiach. Rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa odvolateľky v konečnom dôsledku vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, lebo nezohľadňuje všetky potrebné zákonné kritéria potrebné na takéto rozhodnutie. Odvolateľka vo svojom odvolaní uviedla, že prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia žiadnym spôsobom právne nevyhodnotil tú skutočnosť, že ako matka maloletého dieťaťa sa do Rakúska trvale a s úmyslom nikdy sa nevrátiť do domicilnej krajiny - Slovenskej republiky nevysťahovala. Okrem trvalého pobytu na území SR má maloletý Z. X. aj trvalý pobyt v Rakúsku preto, lebo podľa rakúskej legislatívy každé dieťa navštevujúce základnú školu v Rakúsku musí mať v Rakúsku trvalý pobyt. Odmieta akékoľvek úvahy o tom, že by sa dopustila konania, ktoré nesie formálnoprávne a materiálne znaky konania, pre ktoré je potrebné nariadiť návrat maloletého do SR, pretože s maloletým Z. X. sa pravidelne vracia na Slovensko, má na Slovensku vybudované osobné, sociálne a iné väzby. Zastáva názor, že rozhodnutie súdu prvej inštancie o nariadení návratu maloletého dieťaťa na Slovensko žiadnym spôsobom nezlepší komunikáciu otca s dieťaťom, nevybuduje mu zdravý vzťah k synovi, len dôjde k direktívnemu premiestneniu dieťaťa zo základnej školy v Rakúsku do základnej školy v Slovenskej republike, čo dieťaťu spôsobí nemalé psychické škody a príkoria. Podľa odvolateľky súd prvej inštancie sa v napadnutom rozhodnutí nevyporiadal a nevyhodnotil to, že aktuálna úprava styku otca s maloletým synom je nevhodná až škodlivá, kedy dekompenzuje jeho psychický stav a smeruje k zvýrazňovaniu vzdoru pre pocity nerešpektovania a násilnosti, čo ďalej zhoršuje subjektívne prežívanie vo vzťahu k otcovi, pričom je potrebné hľadať ďalšie metódy a formy, ako vytvoriť podmienky pre to, aby sa mohol otec s dieťaťom stýkať. Matka maloletého je toho názoru, že premiestnenie dieťaťa do inej školy, resp. vytrhnutie maloletého z prostredia, kde sa cíti bezpečne k želanému cieľu otca vôbec nepovedie, naopak, môže vyvolať nepredvídateľné ťažkosti u maloletého, resp. viesť k vzniku hlbokej nenávisti a zatrpknutosti voči otcovi. Napadnutý rozsudok v časti o uložení návratu maloletého je teda podľa odvolateľky nesprávny a preto navrhuje, aby bol odvolacím súdom zmenený tak, že návrh otca, ktorým sa domáhal nariadenia návratu maloletého do krajiny obvyklého pobytu sa zamieta.

5. K odvolaniu matky sa vyjadril otec maloletého dieťaťa. Poukázal na skutočnosť, že hoci odvolateľka má hlásený trvalý pobyt v obci F. 2, už od septembra 2014 sa spolu s maloletým zdržiava v Rakúsku, kde bývajú, maloletý tam navštevuje základnú školu, odvolateľka tam pracuje, poberá rodinné prídavky a preto si myslí, že je len otázkou času kedy si zmení trvalý pobyt. Sama odvolateľka vo svojom odvolaní konštatuje, že maloletý F. X. má trvalý pobyt aj v Rakúsku. Ďalej tvrdí, že došlo k porušeniu ustanovenia § 35 zák. č. 36/2005 Z.z. zákon o rodine. V zmysle § 35 Zákona o rodine je otázkou trvalého vysťahovania do cudziny podstatnou otázkou výchovy maloletého dieťaťa a teda sa vždy vyžaduje súhlas oboch rodičov s trvalým vysťahovaním. V rámci medzinárodného práva, ktorým je viazaná aj Slovenská republika, sa súhlas druhého rodiča vyžaduje pri každej zmene obvyklého pobytu maloletého dieťaťa. Podľa otca maloletého pokiaľ druhý rodič nemá obmedzené rodičovské práva, alebo nebol pozbavený svojich rodičovských práv, stále je zákonným zástupcom dieťaťa a má právo podieľať sa na rozhodovaní v živote dieťaťa. Svoje tvrdenia opiera aj o znalecký posudok sp. zn. 12/15 P.. U. V., M. XX, V. V., str. 27 ods. 4, kde cituje: ,,V budúcnosti by chcela vyštudovať deti, aby ovládali jazyky, chcela by mať v Rakúsku vlastný byt“. To znamená, že tvrdenie odvolateľky o tom, že sa natrvalo nevysťahovala do cudziny je nepravdivé a zavádzajúce. Otec maloletého naďalej trvá na tom, že vysťahovanie maloletého neprospieva jeho zdravému a pokojnému somatickému a psychickému vývoju. Svoje tvrdenie opiera o tie skutočnosti, že do decembra 2013, kým maloletý Z. X. býval s ním v spoločnej domácnosti nikdy nemal psychické a ani iné zdravotné problémy. Po odsťahovaní sa je podľa odvolateľky neustále chorý, pri predpokladanom kontakte s otcom je hekticky frustrovaný a vo veľmi zlom psychickom stave, čo vyvoláva akútnu potrebu lekárskej pomoci. Na tento argument otec ďalej uvádza, že maloletý od decembra 2013 do decembra 2016 videl svojho otca len jediný krát kedy ho matka priviezla na styk pričom maloletý Z. X. z auta nevystúpil a ani s otcom nekomunikoval. Počas tohto obdobia nebol maloletý ani len v telefonickom kontakte s otcom. Ako potom môže podľa otca mať z človeka, ktorého nevidí a ani nepočuje zdravotné problémy. Z uvedených dôvodov považuje odvolanie matky za nedôvodné a žiada aby odvolací súd odvolanie matky zamietol a rozsudok v časti uloženia návratu dieťaťa potvrdil.

6. K odvolaniu otca sa vyjadrila matka maloletého dieťaťa. K právnemu vyhodnoteniu odvolateľa o údajnom predčasnom rozhodnutí súdu prvej inštancie dáva do pozornosti, že s týmto nesúhlasí, nakoľko bolo vykonané rozsiahle dokazovanie s dodržaním a uplatnením všetkých procesných práv matky aj otca maloletého dieťaťa pred konajúcom súdom. V oblasti uplatňovania jej osobnej starostlivosti o maloletého Z. X. konajúci kolízny opatrovník nezistil žiadne pochybenia, preto odmieta tvrdenia odvolateľa o tom, že maloletý Z. X. sa nerozvíja a neprosperuje. Ďalej odvolateľka poukázala na zistenia pracovníkov ÚPSVaR ako aj výpoveď maloletého dieťaťa priamo pred súdom prvej inštancie v rámci výsluchu pred konajúcim sudcom, kde bolo samotným Z. X. dostatočne preukázané, že dieťa sa cíti dobre v škole aj v jej osobnej starostlivosti, má stabilné výchovné prostredie, naopak zo stretnutí s otcom prejavoval strach. Uvádza, že tak ako mnohé iné ženy a muži na Slovensku je z finančných dôvodov odkázaná na lepšie ohodnotenú prácu v zahraničí, čo nijako nesúvisí so snahou vyhýbať sa kontaktu s odvolateľom. Odvolateľ má podľa matky maloletého možnosť syna stretávať, ale syn sa tomu bráni. K tvrdeniu otca o tom, že maloleté dieťa bolo pred výsluchom ustanovenou znalkyňou zmanipulované uvádza, že takéto vyhodnotenie môže objektivizovať jedine súdom ustanovený súdny znalec. Pokiaľ chce odvolateľ napádať objektivitu znalca či závery vyhotoveného znaleckého posudku, mal tak podľa matky maloletého urobiť už v rámci konania súdu prvej inštancie a nie ex post. Z tohto dôvodu považuje tento odvolací dôvod otca maloletého za právne irelevantný. Na záver svojho odvolania otec maloletého Z. napáda profesionalitu kolízneho opatrovníka a pracovné postupy ÚPSVaR. Tu je matka maloletého toho názoru, že ak sa odvolateľ nestotožňuje s výkonom práce príslušných pracovníkov úradu, mal svoj podnet smerovať priamo tejto inštitúcii. V ostatnom sa pridržiava svojho písomného odvolania zo dňa 21.11.2016.

7. K odvolaniam podal vyjadrenie kolízny opatrovník. Kolízny opatrovník má za to, že súd využil a vykonal všetky potrebné dôkazné prostriedky na zistenie rozhodujúcich skutočností pre rozhodnutie. Čo sa týka časti odvolania navrhovateľa v otázke neprofesionality kolízneho opatrovníka, kolízny opatrovník poukázal na rolu kolízneho opatrovníka v konaní. K otázke o nariadenie návratu maloletého do krajiny obvyklého pobytu dal kolízny opatrovník stanovisko, ktoré predložil okresnému súdu aj dňa 15.03.2016. 8. K vyjadreniu matky sa vyjadril otec maloletého. Vo vyjadrení uviedol, že počas celého konania sa snažil len o preukázanie dôveryhodnosti jeho osoby z čoho potom vyplynulo aj vypovedanie o správaní sa matky voči nemu. Podľa otca je na mieste sa zaoberať aj otázkou správania sa matky ako pôsobí na maloletého syna v otázke styku a je presvedčený, že matka maloletého je hlavnou prekážkou styku. Na záver uviedol, že naďalej zotrváva na podanom odvolaní a jeho písomných dôvodoch zo dňa 14.11.2016.

9. K vyjadreniu kolízneho opatrovníka sa vyjadril otec maloletého. Vo vyjadrení uviedol, že vyjadrenie kolízneho opatrovníka považuje za neprofesionálne, pretože jeho osobu vykresľuje ako opozičnú povahu. Konštatovanie kolízneho opatrovníka, že rodičia maloletého zotrvávajú v opozičných rolách považuje za nesprávne, pretože má také isté právo vychovávať a pôsobiť na maloletého ako matka aj keď nežijú v spoločnej domácnosti. Zotrváva na svojom pôvodnom tvrdení, že konanie kolízneho opatrovníka v danej veci bolo neprofesionálne.

10. K vyjadreniam otca sa vyjadrila matka maloletého. Matka s vyjadreniami otca nesúhlasí a naďalej trvá na všetkých svojich doterajších vyjadreniach, majúc stále za to, že otec svojim správaním vyvoláva negatívne reakcie syna, čo je v konečnom dôsledku príčinou ich zlého vzťahu. Matka maloletého je presvedčená, že jej osobná starostlivosť o maloleté dieťa je v súlade s jeho záujmami a potrebami, bez akéhokoľvek vplyvu na vôľu stretávania sa syna s otcom. Tvrdenia otca maloletého dieťaťa sa podľa jej názoru nezakladajú na pravde, čo podľa nej bolo preukázané v doterajšom konaní, keďže otec nepreukázal žiadnym relevantným dôkazom že v jej osobnej starostlivosti o maloletého sú akékoľvek nedostatky. Pokiaľ ide o obsah podania otca maloletého dieťa k vyjadreniu kolízneho opatrovníka, ktoré považuje za neprofesionálne s uvedením výhrad špecifikovaných v tomto vyjadrení matka maloletého uvádza, že ide o právo otca maloletého dieťaťa takto sa vyjadriť, avšak bolo a je vecou konajúceho súdu hodnotiť vyjadrenia kolízneho opatrovníka.

11. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) vec preskúmal v rozsahu určenom ust. § 65 a § 66 CMP, bez nariadenia pojednávania § 385 ods. 1, 2 CSP a contrario a rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti, t. j. vo výroku, ktorým súd prvej inštancie návrh otca dieťaťa v tej časti, ktorou sa domáhal zverenia maloletého Z. X. P., nar. XX.XX.XXXX do jeho osobnej starostlivosti, určenia vyživovacej povinnosti matky dieťaťa a úpravy styku s dieťaťom zamietol (prvý výrok) a vo výroku, ktorým súd prvej inštancie návrhu v tej časti, ktorou sa otec dieťaťa domáhal nariadenia návratu maloletého Z. X. P., nar. XX.XX.XXXX do krajiny obvyklého pobytu vyhovel a uložil návrat dieťaťa maloletého Z. X. P., nar. XX.XX.XXXX do krajiny jeho obvyklého pobytu - Slovenskej republiky (druhý výrok) podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

12. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

13. V zmysle § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

14. V zmysle § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

15. Odvolací súd k odvolaniu otca voči prvému výroku rozsudku Okresného súdu vo Veľkom Krtíši č. k. 7P/203/2014-249 zo dňa 13.10.2016 uvádza, že navrhovateľ, ako otec maloletého Z. X., nar. XX. XX. XXXX, sa podaným návrhom domáhal zverenia maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti.

16. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že pred rozhodnutím vo veci samej súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie na zistenie skutkového stavu a dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, pričom súd prvej inštancie vo veci nariadil viaceré pojednávanie (29.12.2014, 12.03.2015, 30.04.2015, 24.08.2015, 04.01.2016, 18.05.2015, 13.10.2016) na ktoré boli účastníci riadne predvolaní.

17. V zmysle § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 18. V zmysle § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

19. Odvolací súd uvádza, že s rozhodnutím súdu prvej inštancie vysloveným v napadnutom rozhodnutí, ako aj s jeho dôvodmi sa v celom rozsahu stotožňuje a na tieto v plnom rozsahu poukazuje. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k názoru, že súd prvej inštancie rozhodol na základe dostatočne zisteného skutkového stavu, pričom dospel k správnym skutkovým aj právnym záverom. Námietky otca uvedené v jeho odvolaní, odvolací súd nepovažuje za prijateľné práve z dôvodov, že okresný súd vo veci vykonal náležité dokazovanie, vec správne právne posúdil, pričom otec v odvolaní neuvádza žiadne nové skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé ovplyvniť alebo zvrátiť výsledky doterajšieho dokazovania a právne posúdenie vykonané súdom prvej inštancie. Otec v odvolaní neuviedol ani žiadnu skutočnosť, ktorá by mala za následok úvahu o prípadnej vade v procesnoprávnom postupe okresného súdu alebo o prípadnej nesprávnosti rozhodnutia, pričom odvolací súd takúto vadu ani nezistil.

20. Okresný súd vykonal dokazovanie vo veci v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy vyhodnotil správne, rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie poukazuje na to, že maloletý Z. X. P. na pojednávaní dňa 30.04.2016 prejavil názor, že nechce aby bol zverený do osobnej starostlivosti svojho otca. Keďže je nevyhnutné dieťaťu pri výchove venovať najväčšiu starostlivosť, so zreteľom na jeho vek a rozumovú vyspelosť pri rozhodovaní o veciach, ktoré sa ho týkajú, treba vziať do úvahy aj jeho názor, ktorý má dieťa právo slobodne vyjadrovať. Bezdôvodné potláčanie názorov dieťaťa, ich zosmiešňovanie a autoritatívny prístup rodičov si dieťa berie v živote ďalej ako príklad, ktorý sa prejaví vo vnútorných motívoch dieťaťa. Na základe uvedeného preto súd prvej inštancie správne rešpektoval názor maloletého dieťaťa. Odvolací súd ďalej dáva do pozornosti znalecký posudok, ktorý vypracovala znalkyňa P.. U. V. dňa 29.07.2015 a v ktorom sa jednoznačne vyjadrila, že zmena výchovného prostredia, kedy by maloletý stratil matku ako aktuálne stabilizujúci faktor, by predstavovala pre maloletého takú záťaž, ktorá by skutočne mohla duševné zdravie maloletého. Vzhľadom na to v súčasnosti neprichádza do úvahy zmena výchovného prostredia (č. l. 122 spisu). Na základe uvedeného má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie využil a vykonal všetky potrebné dôkazné prostriedky na zistenie rozhodujúcich skutočností pre rozhodnutie. Čo sa týka časti odvolania navrhovateľa v otázke neprofesionality kolízneho opatrovníka odvolací súd poukazuje na postavenie kolízneho opatrovníka v konaní. Záujem maloletého dieťaťa je prvoradým hľadiskom pri výkone tejto funkcie. Kolízny opatrovník vždy sleduje záujem dieťaťa v jednotlivých konaniach, kedy dochádza alebo môže dôjsť ku kolízii záujmov dieťaťa a jeho zákonných zástupcov rodičov. Výkon kolízneho opatrovníka podlieha predovšetkým kontrole súdu a nie kontrole ostatných účastníkov konania, to znamená, že v prípade, ak sa niektorému účastníkovi konania javí postup kolízneho opatrovníka ako neobjektívny, môže vyjadriť cestou súdu nesúhlas alebo predložiť dôkaz o nesprávnosti, či nepresností zistení kolízneho opatrovníka. Krajský súd ako súd odvolací z predloženého spisu nezistil žiadne pochybenia kolízneho opatrovníka v predmetnom konaní. Keďže odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vecne správny, pričom súd druhej inštancie sa v plnom rozsahu stotožňuje aj s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

21. Odvolací súd k odvolaniu matky voči druhému výroku rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. 7P/203/2014-249 zo dňa 13.10.2016 uvádza, že v súdenej veci predmetom konania bol rozšírený návrh otca maloletého o uloženie povinnosti návratu maloletého F. X. P., nar. XX.XX.XXXX do krajiny jeho obvyklého pobytu - Slovenskej republiky.

22. Odvolací súd po preskúmaní veci konštatuje, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, na ktoré v podrobnostiach odkazuje.

23. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza:

23.1. Podľa § 35 Zákona o rodine, ak sa rodičia nedohodnú o podstatných veciach súvisiacich s výkonom rodičovských práv a povinností, najmä o vysťahovaní maloletého dieťaťa do cudziny, o správe majetku maloletého dieťaťa, o štátnom občianstve maloletého dieťaťa, o udelení súhlasu na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a o príprave na budúce povolanie, rozhodne na návrh niektorého z rodičov súd. Odvolací súd ďalej uvádza, že právne závery konštatované súdom prvej inštancie ohľadne tejto otázky sú súladné s ustálenou súdnou praxou, prezentovanou rozhodnutím, publikovaným v civilnej zbierke súdnych rozhodnutí pod č. R 17/1968. Podľa tohto rozhodnutia, v prípadoch, keď jeden z rodičov zastupuje dieťa v bežných veciach, nie je nevyhnutné vyjadrenie druhého rodiča. Ak však ide o podstatnú vec, treba sa spýtať druhého rodiča, či s prejavom zastupujúceho rodiča súhlasí. Pokiaľ by druhý rodič vyslovil nesúhlas, boli by dané podmienky na postup podľa § 49 zákona o rodine. Hoci sa uvedené rozhodnutie týka aplikácie ustanovení už zrušeného zákona č. 94/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, ide o ustanovenia obsahovo totožné s príslušnými ustanoveniami v súčasnosti platného Zákona o rodine (aktuálne § 35). Odvolací súd poukazuje na to, že na aktuálnosť uvedeného rozhodnutia R 17/1968 doposiaľ odkazujú aj autori odbornej literatúry v komentároch k platnému Zákonu o rodine.

24. Krajský súd ako súd odvolací ďalej uvádza, že odchod oboch rodičov do zahraničia so svojim dieťaťom vzhľadom na voľný pohyb osôb nie je obmedzený. Avšak pred odchodom jedného rodiča s dieťaťom do zahraničia, musí dať na takýto odchod súhlas aj druhý rodič. Obaja rodičia majú právo vedieť, kde sa ich dieťa momentálne nachádza a s kým. Odchodom do zahraničia sa nemyslí len dovolenka, ale napríklad aj dlhodobý pobyt. V prípade, že jeden rodič odchádza s dieťaťom do zahraničia dlhodobo, o tejto skutočnosti má vedieť a s ňou súhlasiť aj druhý rodič. Ak by druhý rodič na takýto odchod nedal súhlas, môže ísť o neoprávnené premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa mimo krajiny obvyklého pobytu, tzv. rodičovský únos. Znamená to, že jeden rodič odňal dieťa zo starostlivosti a výchovy druhého rodiča a tým mu fakticky znemožnil byť s dieťaťom. V posudzovanej situácii má matka maloleté dieťa zverené do svojej osobnej starostlivosti a odišla s ním bez súhlasu otca do zahraničia. Podľa názoru odvolacieho súdu aj s poukazom na vyššie uvedené samotný fakt, že jeden rodič má dieťa zverené do starostlivosti neoprávňuje tohto rodiča k bezvýhradnému rozhodovaniu o dieťati. Pokiaľ druhý rodič nemá obmedzené rodičovské práva, alebo nebol pozbavený svojich rodičovských práv, stále je zákonným zástupcom dieťaťa a má právo podieľať sa na rozhodovaní v živote dieťaťa. Aj v takomto prípade teda mal o vycestovaní dieťaťa vedieť druhý rodič a mal dať na takého vycestovanie súhlas. Ak teda neexistujú zákonné podmienky pre zastupovanie dieťaťa len jedným z rodičov podľa § 28 ods. 3 Zákona o rodine, bez ohľadu, či rodičia maloletého spolu žijú a bez ohľadu, či je maloletý zverený do osobnej starostlivosti len jednému z rodičov z výkladu ustanovenia § 35 Zákona o rodine (arg. a contr.) vyplýva povinnosť osvedčiť v podstatných veciach, že prejav vôle zastupujúceho rodiča je tiež výrazom vôle druhého rodiča. Pokiaľ teda v podstatných veciach, súvisiacich s výkonom rodičovských práv a povinností, jeden rodič maloletého nevysloví aspoň súhlas s konaním druhého rodiča, je potrebné túto situáciu riešiť podľa § 35 Zákona o rodine. Jedine takýto výklad rešpektuje ústavne konformnú (čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky) aplikáciu, keďže vylúčenie zastúpenia niektorého z rodičov maloletého podľa § 28 ods. 3 Zákona o rodine je možné zo zákona jedine vtedy, ak tento rodič nežije, je neznámy alebo nemá spôsobilosť na právne úkony alebo na základe rozhodnutia súdu jedine za podmienok pozbavenia, obmedzenia alebo pozastavenia výkonu rodičovských práv podľa § 38 ods. 1 alebo ods. 2 v spojení s ods. 3 alebo ods. 4 Zákona o rodine., pričom existencia takého súdneho rozhodnutia zo spisového materiálu doposiaľ nevyplýva. Odvolací súd sa preto stotožnil s názorom súdu prvej inštancie a odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

25. Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd aplikoval ust. § 396 CSP v spojení s § 52 CMP s tým, že žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

26. O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací