KSBB/12CoE/52/2015


(zdroj)
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 12CoE/52/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6808201852 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Gandžala, PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6808201852.2



Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici, vo veci exekúcie oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, za ktorú koná advokát a konateľ doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti povinnému U. I., nar. XX. XX. XXXX, bytom N. XXXX/X, XXX XX U., s miestom podnikania N. XXXX/X, XXX XX U., IČO: XX XXX XXX, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, pod sp. zn. EX 3719/2008, o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 1.169,75 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Revúca č. k. 3Er/3598/2008 - 63 zo dňa 06. 11. 2012, takto

rozhodol:

Návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b ) Občianskeho súdneho poriadku z a m i e t a.

Uznesenie okresného súdu vo výroku, ktorým okresný súd exekúciu zastavil a vo výroku, ktorým uložil oprávnenému povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému trovy exekúcie vo výške 39,83 Eur, p o t v r d z u j e .

Oprávnenému náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a .

Povinnému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Odvolaním napadnutým uznesením, ktoré vydala vyššia súdna úradníčka, Okresný súd Revúca (ďalej len „okresný súd“, resp. „prvostupňový súd“) exekúciu vykonávanú súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým zastavil v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. a/ zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov (ďalej „EP“) v nadväznosti na ustanovenie § 4 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej „Zákon o rozhodcovskom konaní“) (prvý výrok). O trovách exekúcie rozhodol tak, že oprávnenému uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v sume 39,83 Eur do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia (druhý výrok). Povinnému náhradu trov konania nepriznal (tretí výrok).

V odôvodnení rozhodnutia okresný súd uviedol, že oprávnený sa domáhal vykonania exekúcie na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., zo dňa 14. 01. 2008, sp. zn. SR 10201/07. Oprávnený a povinný uzavreli dňa 07.08.2007 zmluvu o úvere č. XXXXXXX na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému úver vo 663,88 Eur (20.000,- Sk), ktorý sa povinný zaviazal splácať v mesačných splátkach. Vzhľadom na to, že predmetná exekúcia bola vedená na základe exekučného titulu, ktorým bol tuzemský rozhodcovský rozsudok, bol súd povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy, ktorá spĺňa podmienky stanovené citovaným ustanovením § 4 Zákona o rozhodcovskom konaní. Okresný súd konštatoval, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je v zmysle ust. § 4 Zákona o rozhodcovskom konaní neplatná. Nebola osobitne dojednaná v dokumente podpísanom oboma zmluvnými stranami, keďže všeobecné podmienky neboli nikým podpísané, pričom rozhodcovská zmluva nebola ani obsiahnutá vo vzájomne vymenených listoch. Nepodpísané všeobecné podmienky nemožno považovať za návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Pokiaľ by tieto podmienky oprávnený podpísal a zaslal (odovzdal) povinnému, mohlo by ísť o jeho list obsahujúci návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Ani v takom prípade by nebola uzavretá rozhodcovská zmluva vzájomnou výmenou listov, nakoľko v spise sa nenachádza žiadna listina, ktorá by obsahovala súhlas povinného s týmto návrhom a ktorá by bola zaslaná oprávnenému, čiže nebolo preukázané prijatie návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy povinným. O trovách exekúcie rozhodol okresný súd s poukazom na ustanovenie § 203 ods. 1 EP a uložil oprávnenému povinnosť nahradiť poverenému súdnemu exekútorovi trovy exekúcie, lebo k zastaveniu exekúcie došlo procesným zavinením oprávneného. Exekučný súd priznal súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému podľa príslušných ustanovení vyhlášky č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov ako oprávnene uplatnené trovy exekúcie v sume 39,83 Eur.

Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu podal oprávnený prostredníctvom právneho zástupcu v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Vytýkal okresnému súdu, že sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu, ktorá mu v rámci zverenej právomoci neprináleží. Podľa jeho názoru exekučný súd „nie je legitímne schopný vykonávať úkony“ smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený. Zdôraznil, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácií, keď exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti v zmysle ust. § 44 ods. 2 EP. Uviedol, že z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného (povinného) tam, kde neexistujú, a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 EP tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu (oprávneného) na súdnu ochranu. Poukázal aj na rozhodnutia Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 331/09 a I. ÚS 212/06, z odôvodnenia ktorých vyplýva, že v prípade dvojakého výkladu právneho predpisu je povinnosťou všeobecného súdu vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Podľa jeho názoru ustanovenie § 41 zákona č. 244/2002 Z.z. zákona o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZoRK“) pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, sleduje účel - zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutia rozhodcovských súdov. Potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených rozhodcovským rozsudkom. Všeobecný súd nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Naviac žalovanému nič nebránilo, aby využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Oprávnený tiež uviedol, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, a to ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný. Exekučný súd nemôže ani naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Oprávnený videl pochybenie okresného súdu aj v tom, že interpretoval a následne aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 ZoRK tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsahu rozhodcovského súdu nedostatky špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b/, c/ ZoRK. Tvrdil, že súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka. Uplatnil aj odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj „O.s.p.“) v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. d/ O.s.p., v zmysle ktorého súd svojím postupom odňal účastníkovi konania možnosť konať pred súdom. Exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Poukázal aj na zákaz diskriminácie v zmysle čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a článku č.14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Oprávnený, aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Z okolností daného prípadu nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť odlišné zaobchádzanie s oprávneným, a to ani v súvislosti s jeho postavením ako podnikateľského subjektu. Tiež poukázal na potrebu ústavnej aplikácie právnych noriem a na skutočnosť, že exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva. Exekučný súd aplikoval ustanovenie smernice Rady 93/13/EHS, ktorá nemá všeobecnú záväznosť. Následne oprávnený uviedol, že okresný súd bez jeho vypočutia rozhodol o jeho právnom postavení, nemal možnosť sa vyjadriť a reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu. Postup, ktorý zvolil exekučný súd dal povinnému dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie obáv z reakcie žalobcu, došlo k zmareniu exekúcie s poukazom aj na zásadu kontradiktórnosti konania. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Negácia zásady dvojinštančnosti súdneho konania exekučným súdom ohľadom posúdenia merita veci je v podmienkach právneho štátu neprípustná a porušuje právo žalobcu na súdnu ochranu, ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces. Podľa názoru oprávneného súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav. Nevykonal náležité dokazovanie, pričom rozhodnutie môže byť postavené len na dôsledne zistenom skutkovom stave a ak súd nemá dostatočný podklad pre rozhodnutie, je povinný vykonať aj dôkazy, ktoré účastníci konania nenavrhli. Oprávnený namietal aj to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Poukázal na ustanovenie § 45 ZoRK a uviedol, že ak by zákonodarca chcel umožniť prieskum rozhodcovského rozhodnutia, medzi taxatívne uvedenými dôvodmi stanovenými v ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní, uviedol by aj ďalšie. Exekučný súd si však podľa ľubovôle okruh prieskumu exekučného titulu svojvoľne rozšíril aj na otázky, ktoré nebol oprávnený riešiť. Ohľadne neplatnosti rozhodcovskej doložky uviedol, že exekučný súd bol oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi. Podľa jeho názoru rozhodcovská doložka je platná, nevyžadujúca, aby spotrebiteľ spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na všeobecný. Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Nie je ani možné stotožniť sa s názorom, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné resp., že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Oprávnený nesúhlasil ani s právnym posúdením predmetnej zmluvy ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle ust. § 497 Obchodného zákonníka. Pokiaľ sa právny režim uzavretej zmluvy o úvere spravoval ustanoveniami Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby v zmluve o úvere bola ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov. Oprávnený poukazuje na to, že poskytuje klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient má možnosť zvoliť si podmienky poskytovania úveru. Pokiaľ ide o tvrdenie o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania, oprávnený uviedol, že povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s úrokom z omeškania vo výške 0,25% za každý deň omeškania, dohodnutým v bode 6 Všeobecných podmienok poskytovania úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úroku z omeškania 0,25% denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, keďže oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytovaní úveru a nesie tak obchodné riziko. Zdôrazňuje, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné podmienky. Oprávnený ďalej poukázal na skutočnosť, že ani zo zákona, ani z iných prepisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné vzťahy dohodnúť. Záverom opätovne uviedol, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom na základe vykonateľného a platného exekučného titulu. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Vzhľadom na tieto odvolacie námietky oprávnený žiadal napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Oprávnený zároveň v podanom odvolaní alternatívne navrhol, aby súd podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil nasledujúce prejudiciálne otázky: Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, oprávnený navrhol predložiť Súdneho dvora Európskej únie prejudiciálnu otázku, či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice vykladať tak, že mu neodporuje ustanovenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade vnútroštátnymi predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu“? Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotné ustanovenia s odkazom na smernicu, zabráni vymožiteľnosť reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? V odôvodnení odvolania ďalej oprávnený ešte uviedol, že ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá je obsiahnutá v jeho argumentácii, žiada potom, aby všeobecný súd postupom podľa §109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V tejto súvislosti by pre exekučný súd malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok možné opakované uskutočnenie revízneho postupu podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a to bez akejkoľvek časovej limitácie. Všeobecný súd je povinný vždy dbať na to, aby rozhodoval na základe ústavne súladnej normy, čomu slúži spravidla ústavne konformný výklad, ale niekedy aj ultimatívna možnosť podať návrh na preskúmanie súladnosti právnej normy Ústavným súdom Slovenskej republiky. Ak však účastník konania odôvodneným spôsobom podnieti, aby všeobecný súd podal návrh Ústavnému súdu na preskúmanie súladu aplikovanej právnej normy s Ústavou Slovenskej republiky, má všeobecný súd v zásade tieto možnosti : Buď vykoná ústavne konformný výklad právnej normy alebo vysvetlí, prečo považuje bez ďalšieho právnu normu za ústavne konformný výklad alebo sa stotožní s návrhom účastníka a podá vec ústavnému súdu. V tomto zmysle nemožno pod domnienkou (čl. 44 ods. 1 ústavy) či pod dospením k záveru (§ 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku) rozumieť úplne voľnú úvahu súdu (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 269/09 zo dňa 07. 07. 2009).

Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

Rozhodnutie okresného súdu bolo vydané vyššou súdnou úradníčkou. Zákonný sudca uviedol, že odvolaniu nemieni vyhovieť a podľa ust. § 374 ods. 4, druhej vety O.s.p. vec predložil na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením č.k. 12CoE/23/2013 - 85 zo dňa 27. 03. 2013 rozhodol, že návrh oprávneného na prerušenie konania zamieta (prvý výrok), uznesenie okresného súdu vo výroku, ktorým okresný súd exekúciu zastavil a vo výroku, ktorým uložil oprávnenému povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému trovy exekúcie vo výške 39,83 Eur potvrdil (druhý výrok) a odvolanie oprávneného podané proti výroku, ktorým okresný súd rozhodol, že povinný nemá právo na náhradu trov exekúcie, odmietol (tretí výrok). Proti uvedenému uzneseniu krajského súdu podal oprávnený dovolanie, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č.k. 2Oboer/202/2013 - 127 zo dňa 26. 03. 2015 rozhodol tak, že uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. februára 2013 č.k. 12CoE/23/2013 - 85 v napadnutej časti zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. V rozhodnutí poukázal na to, že odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal a nerozhodol o návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p., čím mu odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O.s.p. Ďalej najvyšší súd uviedol, že táto procesná vada je zároveň tiež dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie postihnuté takouto procesnou vadou nie je možné považovať za správne. So zreteľom na uvedené potom dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcom výroku zrušil podľa § 243b ods. 2 O.s.p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že v ďalšom konaní odvolací súd posúdi návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a rozhodne o ňom. V novom konaní má potom odvolací súd rozhodnúť aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania podľa § 243d ods. 1 O.s.p.

V zmysle uvedených záverov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré sú pre odvolací súd v zmysle § 243d ods. 1 O.s.p. záväzné, odvolací súd rozhodol v prvom rade o návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a následne opätovne rozhodol o podanom odvolaní oprávneného (podaného do tej časti rozhodnutia, v ktorej bolo rozhodnutie okresného súdu potvrdené).

Vzťah Exekučného poriadku a Občianskeho súdneho poriadku je vzťahom špeciálneho právneho predpisu k predpisu všeobecnému. Otázky upravené v Exekučnom poriadku nemožno posudzovať podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (§ 251 ods. 4 O.s.p.). Exekučný poriadok vylučuje použitie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré umožňujú súdu za určitých okolností konanie prerušiť. Exekučné konanie je možné prerušiť, iba ak to výslovne ustanovuje právny predpis (napr. Zákon o konkurze a vyrovnaní). Dôvodom je tá skutočnosť, že účel, ktorý sa v základnom konaní sleduje prerušením konania je možné v exekučnom konaní dosiahnuť odkladom exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku. Takýto právny názor je obsiahnutý aj v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 218/2013-26 zo dňa 10.07.2013.

Odvolací súd navyše uvádza, že podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. rozhodnutie o predložení návrhu na zaujatie stanoviska Ústavnému súdu Slovenskej republiky o tom, či všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, nie sú účastníci konania, ale len (predkladajúci) súd, ktorý dospel k názoru, že takéto stanovisko Ústavného súdu Slovenskej republiky je v predmetnej veci potrebné. V predmetnom prípade nedospel k záveru o rozpore predmetného ustanovenia s Ústavou Slovenskej republiky prvostupňový súd, keďže konanie na Ústavnom súde Slovenskej republiky neinicioval, a k takémuto záveru nedospel ani odvolací súd. Otázkou, či súd rozhodujúci v rámci exekučného konania mal právomoc skúmať relevantnosť exekučného titulu a teda aj výkladom § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, sa odvolací súd zaoberá v ďalších častiach tohto rozhodnutia (aj s poukazom na súvisiace rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky).

Z obsahu spisu krajský súd zistil, že súdny exekútor žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 30. 05. 2008, doručenou okresnému súdu dňa 09. 06. 2008, požiadal exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prospech oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, proti povinnému U. I. na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., zo dňa 14. 01. 2008, sp. zn. SR 10201/07 (č.l. 4-5 spisu). Z exekučného titulu je zrejmé, že rozhodcovský súd vyhovel nároku oprávneného, ktoré si uplatnil na základe zmluvy o úvere č. XXXXXXX uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 07. 08. 2007 (č.l. 57-58 spisu) a žalovanému (povinnému) uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi (oprávnenému) sumu 1.202,94 Eur (36 240,- Sk - vtedy platnej meny) spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,25% denne zo sumy 1.194,98 Eur (36 000,-Sk - vtedy platnej meny) od 02. 10. 2007 do zaplatenia a nahradiť mu trovy rozhodcovského konania v sume 273,51 Eur (8 240,- Sk - vtedy platnej meny), všetko do 3 dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. V texte úverovej zmluvy sú oprávneným vopred predtlačené viaceré prehlásenia žiadateľa o úver mimo iného o tom, že sa oboznámil a súhlasí s obsahom tejto zmluvy o úvere a súhlasí so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, ktoré sú na zadnej časti tejto zmluvy, nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Text rozhodcovskej doložky sa nachádza v pripojených Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, v ktorých v bode 17 sa zmluvné strany „dohodli“ na spôsobe riešenia sporov v rozhodcovskej doložke tak, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o ich platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a. s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne zo zmluvy o úvere, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. Všeobecné podmienky poskytnutia úveru nie sú verifikované podpisom povinného (č.l. 38 spisu).

Odvolací súd považoval za podstatné prvotne uviesť, že časť odvolacích námietok nemožno považovať za opodstatnené a právne relevantné vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu. Odvolateľovi zrejme ušlo pozornosti, že okresný súd zastavil exekúciu z dôvodu, že rozhodcovský rozsudok odvodzoval právomoc na rozhodnutie z neplatne uzavretej rozhodcovskej doložky v zmysle § 4 Zákona o rozhodcovskom konaní, pričom súd neskúmal, či predmetný vzťah zo zmluvy o úvere je vzťahom spotrebiteľským, teda či povinný mal pri uzatváraní zmluvy postavenie spotrebiteľa. Neskúmal, či zmluva obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, t. j. také ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

Pokiaľ odvolateľ namietal nemožnosť preskúmavania rozhodcovského rozsudku, odvolací súd zdôrazňuje vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, že súd je nielen v štádiu exekučného konania, v ktorom posudzuje splnenie zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora vykonaním exekúcie, ale počas celého konanie oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej, ako aj materiálnej (vyslovené stanovisko je plne v súlade s názorom vysloveným v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne v uznesení zo dňa 13. 10. 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 146/2011 a v uznesení zo dňa 09. 02. 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 122/2011). Či ide o rozhodnutie formálne vykonateľné sa posudzuje z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané. Z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia, t.j. určitosť, zrozumiteľnosť a presnosť označenia subjektov práv a povinností, vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať sa skúma materiálna vykonateľnosť rozhodnutia. Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania, t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu, a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Záver o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 EP.

Otázkou, či súd rozhodujúci v rámci exekučného konania mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu sa zaoberal už aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý v odôvodnení uznesenia sp. zn. I. ÚS 456-/2011-19 zo 23. 11. 2011 uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukázal v tomto rozhodnutí aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. 1. 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.

Preto oprávneným namietaná skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je irelevantná. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, a teda či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd.

Odvolací súd nepopiera, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 ZoRK má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 ZoRK). Súčasne ale s týmto tvrdením odvolací súd zdôrazňuje vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, že súd je oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky), či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom, ktorý má na to právomoc. Ani predošlé vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je prekážkou res iudicata, veci už raz právoplatne rozhodnutej, pretože poverenie pre súdneho exekútora nemá charakter súdneho rozhodnutia. Neobstojí preto ani tvrdenie oprávneného, že súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka.

Neobstojí ani odvolacia námietka oprávneného, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, lebo platí, že v exekučnom konaní sa už dokazovanie na objasnenie skutkového stavu veci nevykonáva, ale sa len overuje existencia exekučného titulu. Odvolací súd v týchto súvislostiach poukazuje aj na odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 1/2012 zo dňa 21. 03. 2012, v ktorom dovolací súd okrem iného judikoval, že „v štádiu exekučného konania, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 EP), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.) - postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Dokazovanie (vyžadujúce nariadenie pojednávania s možnosťou účasti oprávneného i povinného) v tejto časti exekučného konania neprichádza do úvahy aj z dôvodu, aby sa tým nezmaril účel exekúcie, o ktorej sa má povinný prvýkrát dozvedieť (ak nie je daná výnimka vyplývajúca zo zákona) až doučením upovedomenia o začatí exekúcie.

Odvolací súd len pre úplnosť, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, uvádza, že v danom prípade neboli naplnené predpoklady a zákonné kritériá v zmysle ustanovenia § 4 ods. 1 a 2 Zákona o rozhodcovskom konaní pre to, aby bolo možné rozhodcovskú doložku, na základe ktorej rozhodcovský súd vydal rozhodcovský rozsudok, považovať medzi zmluvnými stranami za platne dojednanú (pozri aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. 11. 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 245/2010, ako aj uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 30. 08. 2012 v konaní vedenom pod sp. zn 16CoE/225/2012).

Z uvedeného ustanovenia Zákona o rozhodcovskom konaní je zrejmé, že základnou zákonnou podmienkou pre konštatovanie existencie rozhodcovskej zmluvy vo forme rozhodcovskej doložky a vyslovenie jej platnosti je jej písomná forma, resp. rozhodcovská zmluva musí byť obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. Kľúčovým v danom prípade je reštriktívny výklad ustanovenia § 4 ods. 2 druhá veta Zákona o rozhodcovskom konaní, ktorý stanovuje osobitnú definíciu písomnej formy rozhodcovskej doložky, popri ktorej sa nepoužije všeobecná občianskoprávna definícia. V prípade, ak sa rozhodcovská doložka nenachádza priamo v zmluve uzavretej medzi účastníkmi, resp. bez jednoznačnej zmienky v hlavnej zmluve, ale len vo vopred pripravených všeobecných podmienkach dodávateľa bez toho, aby bola samostatne verifikovaná podpisom žiadateľa o úver, nemožno mať za to, že „rozhodcovská zmluva je obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami“ (§ 4 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní). Zákonná úprava formy rozhodcovskej zmluvy je striktná vzhľadom na jej význam pre účastníkov zmluvy. Ak by totiž bolo úmyslom zákonodarcu mať za platne uzavretú aj rozhodcovskú doložku „uzavretú“ vo všeobecných obchodných podmienkach (odkaz v hlavnej zmluve na rozhodcovskú doložku vo všeobecných obchodných podmienkach), bol by to uzákonil, resp. aspoň uviedol v dôvodovej správe. Na tomto závere v danom prípade nemení nič ani odkaz na Všeobecné obchodné podmienky v Zmluve o úvere, v zmysle ktorého povinný deklaroval, že súhlasí so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať.

V rozsahu podaného odvolania odvolací súd preskúmal aj výrok rozhodnutia o trovách exekúcie pričom zistil, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď o trovách exekúcie rozhodoval podľa § 200 ods. 1, § 203 ods. 1 EP a na náhradu trov súdneho exekútora zaviazal oprávneného, ktorý procesne zavinil zastavenie exekúcie, pretože predložil exekučný titul vydaný nepríslušným orgánom. Správnosť výpočtu trov exekúcie navrhovateľ v odvolaní nespochybnil, preto sa odvolací súd touto otázkou nezaoberal.

Odvolací súd sa nezaoberal ďalšími argumentmi oprávneného v odvolaní, pretože okresný súd danými skutočnosťami rozhodnutie nedôvodil a tiež preto, že vo vzťahu k vyššie uvedenému posudzovanému dôvodu na zastavenie exekúcie nie sú právne relevantné.

Podľa § 151 ods. 1 prvá veta O. s. p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Oprávnený si uplatnil trovy dovolacieho konania, ktorých výšku ale nevyčíslil. Trovy odvolacieho konania si neuplatnil. Povinný si trovy odvolacieho konania a ani trovy dovolacieho konania neuplatnil, a ako to vyplýva z obsahu súdneho spisu ani mu žiadne trovy konania nevznikli.

Podľa celkového výsledku konania (návrh oprávneného na prerušenie odvolacieho konania bol zamietnutý, uznesenie okresného súdu o zastavení exekúcie bolo potvrdené) oprávnený v exekučnom konaní nebol úspešný, preto mu náhrada trov nepatrí. Povinnému, úspešnému v exekučnom konaní, náhradu trov odvolací súd nepriznal (§ 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. v nadväznosti na § 151 ods. 2 O. s. p.). V dovolacom konaní oprávnený nebol úspešný ani v časti podaného návrhu na prerušenie odvolacieho konania, preto trovy dovolacieho konania mu neboli priznané (§ 243d ods. 1 O. s. p.).

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.