KSBA/7Co/597/2015


(zdroj)
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/597/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113206420 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1113206420.1



ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: Centrálny depozitár cenných papierov SR, a.s., IČO: 31 338 976, Ul. 29. augusta 1/A, 814 80 Bratislava, proti žalovanej: M. Š., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. X, XXX XX V., zastúpená X. Š., nar. X.XX.XXXX bytom S. X, XXX XX V., o zaplatenie 98,14 eur, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 15. júna 2015, č. k. 10C/469/2014-112, jednomyseľne takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.

Žalovanej sa proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1.1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a žalobcu zaviazal zaplatiť žalovanej náhradu trov konania v sume 16,50 eur za zaplatený súdny poplatok za odpor. 1.2. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 99 ods. 1, 3 písm. b/ a c/, ods. 8, § 105 ods. 5 zák.č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch (ďalej len „ZoCP“), § 52 ods. 1, 2, 3 a 4, § 100 ods. 1 a § 101 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Obč. zák.“), § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa (ďalej len „ZoOS.“), a vecne premlčaním žalovaného nároku. 1.3. V dôvodoch svojho zamietajúceho rozhodnutia sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že právny vzťah medzi sporovými stranami sa riadi Obchodným zákonníkom a to s poukazom na ust. § 261 ods. 6 písm. c/ tohto zákona, podľa ktorého sa treťou časťou Obchodného zákonníka spravujú bez ohľadu na povahu strán záväzkové vzťahy z burzových obchodov a sprostredkovania (§ 642) a ďalej z odplatných zmlúv týkajúcich sa cenných papierov, nakoľko v prejednávanej veci sa o uvádzané záväzkové vzťahy nejedná. Poukázal na to, že podporné použitie Obchodného zákonníka na daný vzťah sporových strán nie je možné ani s poukazom na ust. § 105 ods. 5 ZoCP, podľa ktorého právne vzťahy medzi členom, ktorému bol účet majiteľa zriadený a Centrálnym depozitárom a právny vzťah medzi členom a majiteľom takéhoto účtu sa spravujú týmto zákonom a Obchodným zákonníkom, nakoľko v predmetnej veci nejde o záväzok zo žiadneho takéhoto vzťahu, ale o záväzok zo vzťahu majiteľa účtu, v danom prípade žalovanej, ktorý vedie žalobca (Centrálny depozitár) a žalobcu. Ďalej uviedol, že ak zákon o cenných papieroch nezakotvuje podporné použitie iného zákona na daný vzťah, je pri posudzovaní otázky premlčania potrebné použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to s ohľadom na povahu záväzku nesúvisiaceho s podnikateľskou činnosťou oboch strán, zohľadňujúc, že tento vzťah nevznikol zo zmluvy, ale zo zákona a že žalovaná je fyzickou osobou nepodnikateľom, pričom ZoCP neupravuje osobitne otázku premlčania peňažných záväzkov vzniknutých na jeho podklade. Ďalej uviedol, že pri vysporiadaní sa s námietkou premlčania žalovanej bolo pre určenie začiatku plynutia premlčacej lehoty potrebné prihliadať na dátum splatnosti oboch faktúr. Faktúra, ktorou bol účtovaný poplatok za vedenie účtu žalovanej za rok 2008, sa stala splatnou dňa 28.2.2009 a faktúra za účtovaný poplatok za rok 2009 sa stala splatnou dňa 15.2.2010. Vzhľadom k tomu, že nedoplatok v sume 62,06 eur z faktúry č. XXXXXXXXXX zo dňa 31.12.2008 za vedenie účtu žalovanej, splatnej dňa 28.2.2009, ktorý si žalobca uplatnil žalobou na súde až dňa 25.2.2013 a rovnako nedoplatok v sume 36,08 eur z faktúry č. XXXXXXXXXX zo dňa 31.12.2009 splatnej dňa 15.2.2010 si žalobca uplatnil žalobou na súde až dňa 25.2.2013, bol uplatnený po uplynutí 3-ročnej premlčacej lehoty začínajúcej plynúť deň po splatnosti faktúry, súd prvej inštancie vzhľadom na námietku premlčania vznesenú žalovanou, žalobu zamietol. 1.4. O náhrade trov konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 zák.č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej „O.s.p.“) a žalovanej priznal plnú náhradu trov konania pozostávajúcich zo zaplateného súdneho poplatku za odpor v sume 16,50 eur. 2.1. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. pre rozhodnutie súdu vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci, a podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p., pre nesprávne právne posúdenie veci nepoužitím správneho ustanovenia právneho predpisu a nedostatočne zisteného skutkového stavu. K skutkovému stavu uviedol, že žalovanej bol dňa 25.4.1993 Strediskom cenných papierov SR, a.s. zriadený účet majiteľa cenných papierov na základe evidencie cenných papierov, tento v rokoch 2008-2009 naďalej viedol Centrálny depozitár cenných papierov (ďalej len „CDCP“), čím vznikla žalovanej povinnosť platiť poplatok za vedenie tohto účtu. Poukázal na ust. § 2 ods. 1 písm. a/ zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, ďalej § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka a uviedol, že zákon o ochrane spotrebiteľa je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku lex specialis; aplikujúc vyššie uvedené interpretačné pravidlo, je potom na právne vzťahy týkajúce sa vedia účtu majiteľa cenných papierov nevyhnutné primárne aplikovať ZoCP a Obchodný zákonník a iba v otázkach neupravených týmito právnymi predpismi je možné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. Vychádzajú z legálnej definície spotrebiteľa žalobca vyslovil, že majiteľ cenných papierov nespĺňa podmienky konštituované v zákone o ochrane spotrebiteľa a žalovaná teda v právnom vzťahu nie je spotrebiteľkou. Ďalej poukázal na to, že žalovaná nenadobudla v danom prípade veci bežnej spotreby, ale akcie obchodnej spoločnosti, ktoré jej v zmysle § 155 Obchodného zákonníka poskytli práva podieľať sa podľa zákona a stanov spoločnosti na jej riadení a zisku, a teda nepripadá do úvahy, aby mal akcionár ako spoločník postavenie spotrebiteľa, keďže sa svojimi právami vyplývajúcimi z cenných papierov podieľa na podnikaní spoločnosti, čo samo o sebe vylučuje postavenie spotrebiteľa. Predmetný právny vzťah medzi žalovanou a žalobcom rovnako nepredstavuje spotrebiteľskú zmluvu, keďže medzi nimi nedošlo k uzavretiu zmluvy v zmysle ust. § 43a a nasl. Občianskeho zákonníka a teda právny vzťah vznikol priamo zo zákona. Právnym dôvodom vzniku predmetného právneho vzťahu bol samotný zákon č. 600/1992 Zb. a neskôr zákon č. 566/2001 Z.z. a nie zmluvy v zmysle § 43a a nasl. Občianskeho zákonníka ako predpokladá § 52 a nasl. tohto zákona, upravujúci spotrebiteľské zmluvy, pričom samotný zákon, ktorý bol dôvodom vzniku daného právneho vzťahu ustanovoval použitie Obchodného zákonníka na všetky otázky, ktoré tento zákon neupravuje, čo je v tomto prípade aj premlčanie nároku žalobcu. Citované ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa v spotrebiteľských právnych vzťahoch má prednostne aplikovať právna úprava Občianskeho zákonníka aj v prípadoch, kedy by sa inak aplikovali normy obchodného práva, nemožno aplikovať na právny vzťah a nároky, ktoré sú predmetom tohto konania, nakoľko by sa jednalo o neprípustnú retroaktívnu aplikáciu právnych noriem zasahujúcu do princípu právnej istoty a priečiacu sa základným ústavnoprávnym princípom. Žalobca poukázal na prechodné ustanovenia k úpravám účinným do 13.6.2014, ktorými bol do Občianskeho zákonníka doplnený § 879p, podľa ktorého ustanoveniami § 53 ods. 4 písm. s/ a t/, § 53 ods. 7 a § 614a sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 13.6.2014; vznik týchto právnych vzťahov ako aj nároky z nich vzniknuté pred 13.6.2014 sa však posudzujú podľa predpisov účinných do 12.6.2014, ak nie je ustanovené inak. Z vyššie uvedeného je potom zrejmé, že prvoinštančný súd v tomto konaní aplikoval právnu úpravu, ktorá nadobudla účinnosť až v priebehu tohto konania, čím porušil zásadu zákazu pravej retroaktivity. V ďalšom poukázal na ust. § 105 ods. 5 ZoCP, podľa ktorého sa vzťah medzi členom CDCP a majiteľom účtu výslovne spravuje ZoCP a Obchodným zákonníkom. Tento vzťah vyplýva aj z článku 6 časti I Prevádzkového poriadku CDCP. Ďalej uviedol, že ZoCP nerozlišuje majiteľov účtov v závislosti od výkonu podnikateľskej činnosti a priznáva použitie Obchodného zákonníka aj v prípade majiteľov účtu - fyzických osôb - nepodnikateľov. Z uvedeného potom vyplýva, že rovnaký právny vzťah, vedenie účtu majiteľa nemožno posudzovať raz podľa Obchodného a druhýkrát podľa Občianskeho zákonníka. Úprava obchodno-právnych vzťahov podľa § 261 Obchodného zákonníka umožňuje, aby za určitých okolností bol účastníkom obchodno- právnych vzťahov aj subjekt, ktorý nie je podnikateľom. Žalobca uzavrel, že predmetný právny vzťah nemá povahu spotrebiteľského vzťahu a použitie občiansko-právnej premlčacej lehoty v tomto vzťahu nemá oporu v zákone a súvisiacej judikatúre. V súvislosti s týmto svojím názorom poukázal na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 31.3.2015 č.k. 41Cob/436/2014, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu v Lučenci, ktorý uznal nárok žalobcu a námietku premlčania vyhodnotil ako nedôvodnú vzhľadom na plynutie 4-ročnej premlčacej doby. Ďalej poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, ktorý vo svojom rozhodnutí sp.zn. 32Cdo/337/2010 zo dňa 24.7.2012 (R135/2012) dospel k záveru, že ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní nemožno považovať za ustanovenia smerujúce k ochrane spotrebiteľa. Poukázal aj na uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. I ÚS 402/2013, v ktorom sa súdna prax v otázke aplikácie občiansko-právnej premlčacej doby v obchodno-právnych vzťahoch postavila kladne. Samotný Ústavný súd v tomto rozhodnutí uznáva, že takúto aplikáciu nie je možné použiť neobmedzene na všetky obchodno-právne vzťahy a výslovne vylučuje takéto použitie v prípade, ak by nešlo o spotrebiteľskú zmluvu. Záverom žalobca zhrnul, že predmetný právny vzťah nemá povahu spotrebiteľského vzťahu a použitie občiansko-právnej premlčacej doby v tomto vzťahu nemá oporu v zákone ani v súvisiacej judikatúre. 2.2. Vzhľadom k uvedenému navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zmenil, žalovanú zaviazal na zaplatenie 98,14 eur a na náhradu trov konania, alternatívne napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. 3. K odvolaniu žalobcu podala vyjadrenie žalovaná, ktorá poukázala na odvolacie dôvody žalobcu ako na zavádzajúce s nelogickými závermi a nevyjadrujúce sa k argumentom žalovanej. Do pozornosti dala zoznam argumentov, ktoré jasne a jednoznačne podložila v záverečnom stanovisku zo dňa 12.6.2015 v ktorom uviedla, že záväzok žalobcu neeviduje, chýba výpočet požadovanej sumy, ktorá súčasne nesúhlasí s prílohou, CDCP si nesplnilo svoje zákonné povinnosti, a preto nemá nárok na odmenu, nikdy nevystavilo a nedoručilo faktúru za svoje služby, vedenie účtu má charakter spotrebiteľskej zmluvy, právny vzťah vedenia účtu podľa ZoCP odkazuje na Obchodný zákonník, ktorý ďalej odkazuje v tejto službe na Občiansky zákonník a uplatnila námietku premlčania podľa Občianskeho zákonníka. Pre prípad, ak by odvolací súd mal v úmysle rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť, žiadala o vytýčenie ústneho pojednávania vo veci. 4. K vyjadreniu žalovanej, doručenému žalobcovi dňa 21.10.2015, sa žalobca nevyjadril. 5. Podľa § 470 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok („ďalej len „C.s.p.“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

6.1. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je podané dôvodne. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti celého žalovaného nároku o zaplatenie 98,14 eur výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite a dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.).

6.2. V nadväznosti na uvedené odvolací súd konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v konaní a pri rozhodovaní s použitím ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.6.2016. O odvolaní žalobcu rozhodoval po nadobudnutí účinnosti zák. č. 160/2015 Z.z., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) a viazaný odvolacími dôvodmi uvedenými v odvolaní žalobcu (§ 380 C.s.p.). Zohľadňujúc stav v čase vydania rozsudku súdu prvej inštancie (§ 470 C.s.p.) v celom svojom rozsudku pojmy dané terminológiou používanou v zákone č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, „súd prvého stupňa“ a „účastníci konania“ nahradil pojmami „súd prvej inštancie, “ a „strany sporu“ tak ako to zaviedol zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok.

6.3. Odvolací súd, s prihliadnutím na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok ( § 380 ods. 2 C.s.p.), sa po skutkovej a právnej stránke stotožňuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.) s dôvodmi uvedenými v odvolaním napadnutom rozsudku prvoinštančného súdu, v ktorom dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam, pričom sa v rozhodnutí vyporiadal i s podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie (§ 387 ods.2, 3 C.s.p.).

7.1. Podanou žalobou sa žalobca domáhal pôvodne úhrady istiny v sume 62,06 eur a náhrady trov konania a následne ďalším podaním zo dňa 5.11.2013 rozšíril svoj návrh a domáhal sa zaplatenia istiny vo výške 98,14 eur. Žalobu odôvodnil tým, že žalovanej vedie účet majiteľa cenných papierov, ide o službu, ktorá je poskytovaná za odplatu a jej cena „CD 55 - vedenie účtu majiteľa“ je vypočítaná v zmysle cenníka Centrálneho depozitára cenných papierov SR, a.s., ktorý bol schválený v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Žalobca na základe poskytovania uvedených služieb vystavil v súlade s príslušnými cenníkmi faktúru č. XXXXXXXXXX v sume 331,94 eur za rok 2008 a faktúru v rovnakej sume č. XXXXXXXXXX za rok 2009. Žalobca sa voči žalovanej domáhal za rok 2008 nedoplatku za vedenie účtu vo výške 62,06 eur a za rok 2009 vo výške 36,08 eur. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že dňa 25.4.1993 bol Strediskom cenných papierov SR, a.s. zriadený účet majiteľa cenných papierov č. XXXXXXXXXXXX, vedený na meno žalovanej. V súčasnosti (ako aj v roku 2008 a 2009), eviduje v zmysle zákona o cenných papieroch zaknihované cenné papiere žalobca. Vyhodnotiac námietku premlčania vznesenú žalovanou, posúdil súd prvej inštancie vzťah medzi stranami ako spotrebiteľský, bez možnosti aplikácie ust. Obchodného zákonníka na daný vzťah. S poukazom na ust. § 261 ods. 6 písm. c/ Obchodného zákonníka, podľa ktorého sa treťou časťou Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu strán spravujú záväzkové vzťahy z burzových obchodov a sprostredkovania (§ 642) a ďalej z odplatných zmlúv týkajúcich sa cenných papierov uviedol, že v prejednávanej veci sa o uvádzané záväzkové vzťahy nejedná. Podporné použitie Obchodného zákonníka na daný vzťah strán sporu podľa názoru súdu prvej inštancie nie je možné ani s poukazom na ust. § 105 ods. 5 zákona o cenných papieroch, podľa ktorého právne vzťahy medzi členom, ktorému bol účet majiteľa zriadený a Centrálnym depozitárom a právny vzťah medzi členom a majiteľom takéhoto účtu sa spravujú týmto zákonom a Obchodným zákonníkom, nakoľko v predmetnej veci nejde o záväzok zo žiadneho takéhoto vzťahu, ale o záväzok zo vzťahu majiteľa účtu (v danom prípade žalovanej), ktorý vedie žalobca (Centrálny depozitár) a žalobcu. Ďalej uviedol, že ak zákon o cenných papieroch nezakotvuje podporné použitie iného zákona, na daný vzťah je nutné s ohľadom na povahu záväzku nesúvisiaceho s podnikateľskou činnosťou oboch strán (pri zohľadnení, že tento vzťah nevznikol zo zmluvy, ale zo zákona a že žalovaná je fyzickou osobou nepodnikateľom, pričom ZoCP neupravuje osobitne otázku premlčania peňažných záväzkov vzniknutých na jeho podklade), pri posudzovaní otázky premlčania použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka. 7.2. Odvolací súd dodáva, že právny vzťah, ktorého obsahom je povinnosť vedenia účtu majiteľa cenných papierov Centrálnym depozitárom a povinnosť majiteľa účtu cenných papierov uhradiť za uvedenú službu odplatu, má povahu zmluvného vzťahu založeného ešte zákonom č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch, medzi Strediskom cenných papierov a majiteľmi cenných papierov, nadobudnutých v priebehu tzv. kupónovej privatizácie. V dobe účinnosti tohto zákona nebola pre vznik uvedeného právneho vzťahu potrebná písomná zmluva, a tak mnohí majitelia cenných papierov až do doby vymáhania odplaty za vedenie účtu, o existencii právneho vzťahu vôbec nevedeli. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že účet bol žalovanej zriadený dňa 25.4.1993, teda ešte podľa ust. § 58 ods. 5 zák. 600/1992 Zb., podľa ktorého sa právny vzťah spravoval okrem zákona o cenných papieroch Obchodným zákonníkom a až prechodné ustanovenie § 161 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch, podriadilo správu právneho vzťahu (s výnimkou jeho vzniku a nárokov, ktoré vznikli pred nadobudnutím jeho účinnosti) pod novú právnu úpravu, ktorá však konkrétne ustanovenia týkajúce sa zmluvy o vedení účtu majiteľa cenných papierov neobsahuje. Správne uviedol súd prvej inštancie, že na posudzovanie právneho vzťahu medzi stranami sporu nemožno aplikovať ust. § 105 ods. 5 ZoCP, nakoľko toto ustanovenie upravuje použitie ZoCP a Obchodného zákonníka v právnych vzťahoch medzi členom, ktorému bol účet majiteľa zriadený a majiteľom takéhoto účtu. Kto je členom upravuje § 104 ods. 1 ZoCP a z obsahu spisu i z podaní žalobcu nevyplýva, že by žalovaná ako majiteľka účtu mala postavenie člena, ktorému bol účet majiteľa zriadený. 7.3. Zákonom č. 150/2004 Z.z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, bola prebratá smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34), ktorú je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcim režim spotrebiteľských zmlúv. Toto stanovisko je podporené aj rozsudkom Európskeho súdneho dvora z 27.06.2000 v spojených prípadoch C-240/98, C-241/98, C-242/98, C-243/98 a C-244/98, Océano Grupo Editorial SA proti Roció Murciano Quintero und Salvat Editores SA proti José M. Sánchez Alcón Prades, José Luis Copano Badillo, Mohammed Berroane a Emilio Vinas Feliú, v ktorom sa konštatuje, že účinná ochrana spotrebiteľa sa môže dosiahnuť, len ak národný súd prehlási, že má právomoc zhodnotiť neprimerané podmienky z úradnej povinnosti. Právomoc súdu stanoviť z úradnej povinnosti či je podmienka nečestná, znamená vytvoriť vhodné prostriedky. Znamená to dosiahnuť výsledok sledovaný čl. 6 Smernice, t.j. aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok (tzn. konkrétne chrániť spotrebiteľa pred záväzkom voči nečestnej podmienke) a dosiahnuť zámer čl. 7 Smernice, aby v záujme spotrebiteľov a súťažiacich existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Je potrebné dať do pozornosti, že účinnosťou uvedenej novely Občianskeho zákonníka sa posilnila aj právna ochrana vzťahov spred jej účinnosti, a teda týkajúcich sa aj prejednávanej veci. 7.4. Vo vzťahu k meritu názorového konfliktu, vychádzajúceho zo žalobcom preferovaného názoru, že na prejednávanú vec dopadá všeobecná úprava o premlčaní, zakotvená Obchodným zákonníkom a táto nie je regulovaná osobitnou právnou úpravou o spotrebiteľských zmluvách, odvolací súd poukazuje na dualistický systém záväzkového práva na Slovensku, ktorý je určitou anomáliou medzi právnymi poriadkami (dve kúpne zmluvy, dvojaká úprava premlčania, dvojaká úprava odstúpenia od zmluvy, dvojaká právna úprava zmluvných pokút a pod.). Aplikačná prax síce ukazuje, že aj takýto stav môže dlhodobo fungovať (od 1.1.1992), avšak niet rozumného dôvodu na skonštatovanie, že na plynutie času a jeho dôsledky vrátane premlčania v typickej občianskoprávnej veci má dopadať právna úprava regulujúca v zásade vzťahy medzi podnikateľmi, ak Občiansky zákonník ako kódex občianskeho súkromného práva takúto úpravu má a je pre stranu výhodnejšia (rozhodnutie NS SR 5MCdo 20/09, rozsudok KS v Prešove vo veci 6Co/26/12). Predmetná vec podľa názoru odvolacieho súdu spadá pod reguláciu osobitnej právnej úpravy (zákona č. 634/1992 Zb. a ustanovení Občianskeho zákonníka). Ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom. Je náležité a plne v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa, že v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodné aplikovať právnu úpravu o občianskych vzťahoch a nie podnikateľské právo (rozsudok NS SR vo veci 5MCdo 20/09, rozsudok OS Banská Bystrica vo veci 61 Cb 221/09). S účinnosťou zákona č. 150/2004 Z.z. (od 1.4.2004) došlo k zásadnej zmene spotrebiteľského práva, nevýhodnejšie zmluvné klauzuly sa dostali do rozporu s novým ustanovením § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého „ spotrebiteľovi sa ani inak nesmie zhoršiť jeho postavenie“. Použitie nevýhodnejšieho podnikateľského práva a nie občianskeho práva na spotrebiteľský právny vzťah, vrátane premlčania, by predstavovalo takéto zhoršenie postavenia spotrebiteľa a tak niet žiadneho dôvodu, aby na predmetnú právnu vec spotrebiteľskej povahy nemala dopadať právna ochrana vyplývajúca z uvedeného ust. § 54 Obč. zákonníka. O tom, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, odvolací súd nepochyboval a v konečnom dôsledku tomu zodpovedá aj definícia spotrebiteľskej zmluvy, za ktorú sa považuje každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ak ju uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom (napr. § 23a zákona č. 634/1992 Zb., ktorý za spotrebiteľskú zmluvu neskôr označil explicitne aj zmluvu podľa Obchodného zákonníka ...,,za spotrebiteľskú zmluvu sa považuje zmluva podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka a ...“). Je nesporné, že v danom zmluvnom vzťahu vystupoval spotrebiteľ ako osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a preto správne súd prvej inštancie uzavrel, že v danom prípade ide o zmluvu spotrebiteľskú. Odvolací súd preto odmieta názor žalobcu, podľa ktorého na predmetnú spotrebiteľskú vec nedopadá právna úprava občianskeho práva, ale obchodného práva. 7.5. Aj napriek tej skutočnosti, že predmetná odplatná zmluva týkajúca sa cenných papierov má charakter obchodnoprávny, súčasne ide aj o zmluvu, majúcu charakter zmluvy spotrebiteľskej. Vzhľadom na spotrebiteľský charakter predmetnej zmluvy, normy obchodného práva sú v takomto prípade použiteľné len vtedy, ak neodporujú úprave majúcej z dôvodu povahy prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka totiž ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých stranou je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Keďže otázka premlčania je v Občianskom zákonníku oproti jej úprave v Obchodnom zákonníku upravená výhodnejšie pre spotrebiteľa, na základe námietky premlčania, vznesenej žalovanou, na premlčanie správne súd prvej inštancie aplikoval ust. § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka. 8. Vzhľadom k vyššie uvedenému odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie (vrátane výroku o trovách konania) podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 9. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní plne úspešnej žalovanej priznal nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

10. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).