KSBA/6Co/722/2013


(zdroj)
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/722/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1404113318 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1404113318.1



ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a členov senátu Mgr. Barbory Bartekovej a JUDr. Branislava Krála, v právnej veci žalobcu: Správcovské bytové družstvo, Drobného 27, Bratislava, zast.: Advokátska kancelária JUDr. Viera Malinowska, s.r.o., Brnianska 43, Bratislava, proti žalovanému: Stavebné bytové družstvo Bratislava IV., Polianky 9, Bratislava, zast.: JUDr. Jozef Drvár, advokát, Belinského 16, Bratislava, o zaplatenie 1.463,39 eur s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 5. novembra 2013 č. k. 9C 181/2004-472, pomerom hlasov 3:0, takto

rozhodol:

Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa sa m e n í tak, že žaloba sa zamieta.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1463,39 eura so 17,6 % úrokmi z omeškania od 1. 12. 2001 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách konania súd prvého stupňa nerozhodol s tým, že o nich rozhodne po právoplatnosti rozsudku. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca vykonáva od 1. 9. 2001 na základe zmluvy o výkone správy č. 84/2001 z 18. 7. 2001 správu bytového domu nachádzajúceho sa R. na R. Z. X, X. Do 31. 8. 2001 vykonával správu bytového domu žalovaný. Dňa 18. 7. 2001 žalovaný uznal nevyčerpané prostriedky určené na údržbu a opravy domu, bytov a nebytových priestorov v dome vo výške 428 331,95 SK ako svoj dlh voči vlastníkov bytov a nebytových priestorov ku dňu 31. 12. 2000. Zároveň v uznaní dlhu uviedol, že tvorba čerpania FPÚO od 1. 1. 2001 do 31. 7. 2001 bude predmetom konečného vyúčtovania, ktoré spracuje do 30. 11. 2001. Žalobca ako mandatár žalovaného vyhotovil na základe dokladov k ročnej účtovnej závierky žalovaného za rok 2001 dňa 15. 3. 2002 potvrdenie o konečnom finančnom vyúčtovaní fondu za objekt 0404 v ktorom potvrdzuje stav vzájomných pohľadávok ku dňu skončenia správy vo výške 44 085,95 SK ako dlh, ktorý mu vznikol v súvislosti s ukončením správy ku dňu 31. 8. 2001. Žalovaný namietal skutočnosť, že v uznaní dlhu nie sú reálne čísla, keď v nich nie sú zohľadnené nedoplatky. Je to len evidenčný, účtovný stav. Poukázal na to, že na základe písomnej mandátnej zmluvy uzavretej medzi účastníkmi dňa 15. 2. 2001 došlo ku komplexnému zmluvnému odplatnému preneseniu výkonu správy v uvedenom bytovom dome zo žalovaného ako originálneho správcu na žalobcu ako nového správcu, ktorý do 31. 8. 2001 namiesto žalovaného v celom rozsahu faktický, reálny komplexne vykonával správu. Uviedol, že účastníci konali protiprávne, keď uzatvorili mandátnu zmluvu, na uzavretie ktorej neboli oprávnení. Uznávací prejav (uznanie dlhu) žalovaný rozporuje, keď uznaný dlh žalovaného ku dňu 31. 12. 2000 ani k 18. 7. 2001 podpísaný B.. Č. K. B.. O. v deklarovanej výške neexistoval a ani nemohol existovať zo subjektívnych dôvodov, napr. existencie nedoplatkov vo výške 69 236 SK a ďalšie. Za nulitné považuje aj písomné potvrdenie žalobcu zo dňa 15. 3. 2002 o tom, že údajne je žalovaný dlžníkom vlastníkov majúcim statusu veriteľa. Žalobca po 31. 8. 2001 nebol oprávnený zastupovať žalovaného na základe mandátnej zmluvy a vydávať v jeho mene žiadne písomné potvrdenie, pretože prestal byť po 31. 8. 2001 mandatárom a stala sa na zmluvnom základe originálnym správcom bytového domu. Žalovaný z procesnej opatrnosti vzniesol aj námietku premlčania žalovaného nároku. Z uznania dlhu zo dňa 18. 7. 2001 mal súd prvého stupňa za preukázané, že ním žalovaný uznáva, že ku dňu 31. 12. 2000 predstavoval zostatok fondu bytového domu sumu 428 331,95 SK a túto sumu sa zaviazal previesť na účet vlastníkov predmetného bytového domu vedený žalobcom. Z potvrdenia zo dňa 15. 3. 2002 mal súd prvého stupňa za zrejmé, že žalovaný potvrdil, že výška dlhu, ktorý mu vznikol v súvislosti s ukončením zmluvy o výkone správy bytového domu predstavuje k 31. 8. 2001 sumu 44 085,95 SK. Rovnaký zostatok vyplýva aj z tabuľkového prehľadu zostatkov fondu údržby a opráv jednotlivých bytových domov, ktorý bol dňa 12. 3. 2003 podpísaný B.. I., ekonómkou žalovaného a B.. Č., predsedom predstavenstva žalovaného. Uvedenú výšku zostatku potvrdili vo svojich výpovediach aj svedkyne G. G. K. B.. G. I.Á.. Z tohto skutkového stavu súd prvého stupňa vyvodil záver, že žaloba je dôvodná. Po právnej stránke súd prvého stupňa žalovaný nárok posúdil ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia (§ 451 ods. 1, 2, § 454 Obč. zák.). Námietku premlčania uplatnenú žalovaným nepovažoval za dôvodnú, keď vychádzal z toho, že žalobca sa kvalifikovane dozvedel o výške bezdôvodného obohatenia dňa 12. 3. 2003 na základe vyúčtovania podpísaného vtedajšou ekonomickou námestníčkou B.. I. a žaloba bola podaná na súd prvého stupňa dňa 26. 7. 2004, teda včas. Súd prvého stupňa prejudiciálne posúdil aj platnosť uznania dlhu, a dospel k záveru, že písomnosť zo dňa 18. 7. 2001 nespĺňa náležitosti uznania dlhu, pretože z neho nevyplýva výška práve žalovanej sumy 44 085,95 SK, ani nie je zrejmý neuhradený zostatok. Za daného stavu dôkazné bremeno preukázania žalovaného nároku jeho výšky zaťažovalo žalobcu. Rovnako ako relevantný dôkaz neuznal ani potvrdenie o zostatku vydanom žalobcom, keď po 31. 8. 2001 zaniklo oprávnenie žalobcu konať za žalovaného, čiže akejkoľvek prehlásenie či potvrdenie vydané žalobcom po tomto dátume je bez právneho významu. Súd 1. stupňa ustálil, že prostriedky z fondu prevádzky, údržby a opráv tvoria majetok vlastníkov bytov a nebytových priestorov, správca ich musí viesť oddelene od svojich účtoch v banke osobitne pre každý spravovaný dom. Majiteľom účtu domu zriadeného správcom v banke sú vlastníci bytov a nebytových priestorov. Predmetom konania sú finančné prostriedky vo vlastníctve vlastníkov bytov a nebytových priestorov v predmetnom bytovom dome. Keďže predmetom konania je majetok vlastníkov bytov a nebytových priestorov, pôvodný správca bytového domu - žalovaný bol povinný tento majetok vlastníkov bytov a nebytových priestorov pri skončení výkonu správy, t.j. ku dňu 31. 8. 2001, vlastníkom odovzdať formou prevodu týchto finančných prostriedkov na účet vedený u žalobcu č. účtu XXXXXXXXXX/XXXX. Ak by tak neurobil, na účet vlastníkov by sa bezdôvodne obohatil. Pre rozhodnutie v prejednávanej veci bolo teda podstatné zistenie, aké presné finančné prostriedky sa nachádzali na účte prevádzky, údržby a opráv. Posudzovanie otázky platnosti mandátnej zmluvy bolo v prejednávanej veci irelevantné. Súd 1. stupňa mal teda za to, že základ nároku na vrátenie zostatku na fonde prevádzky, údržby opráv bol plne opodstatnený. Spornou zostala jeho výška. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že zostatok na fonde prevádzky, údržby opráv ku dnu skončenia výkonu správy žalovaným, t. j. ku dňu 31. 8. 2001, bol 124 809,62 SK. Túto sumu žalovaný nikdy nespochybňoval, len tvrdil, že sa jedná o stav účtovnej evidencie bez zohľadnenia nedoplatkov, ktoré k 31. 12. 2000 predstavovali sumu 69 236 SK. Žalovaný však toto svoje tvrdenie v konaní nepreukázal. Predmetom posúdenia bol ďalej nárok žalobcu na náhradu za ním uhradené dodávateľské faktúry z účtu domu po dátume 31. 8. 2001 v celkovej výške 10 962,86 SK, nárok na vrátenie preplatkov zročného vyúčtovania za rok 2001 v sume 37 117 SK a nárok na vrátenie zálohových platieb vlastníkov za mesiac september 2001 vo výške 81 012 SK. Súd prvého stupňa tieto nároky považoval za dôvodné, keď sa jednalo o dodávateľské faktúry z obdobia správcovskej činnosti žalovaného doručené jemu, pričom žalovaný bol povinný tieto spolu vo výške 10 962,86 SK uhradiť. Rovnako bol žalovaný povinný vyplatiť vlastníkom preplatky z vyúčtovaní spolu v sume 37 117 SK do tridsiatich dní od ich doručenia. Napokon žalovaný bol tiež povinný vrátiť vlastníkom zálohové platby za mesiac september 2001 vo výške 81 012 SK. Žalovaný žalobcovi vrátil sumu 209 815,53 SK a po odpočítaní vyššie uvedených súm (124 809,62 SK, 10 962,86 SK, 81 012 SK a 37 117 SK, t. j. spolu vo výške 253 901,48 SK) je žalovaný povinný žalobcovi vrátiť ešte sumu 44 085,95 SK / 1463,39 eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia. O príslušenstve žalovanej pohľadávky súd rozhodol s poukazom na § 517 ods. 2 občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády číslo 87/1995 Z.z.. O trovách konania súd 1. stupňa nerozhodol (§ 150 ods. 3 O.s.p.). Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne. Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (osobitne z neverifikovanej absencie aktívnej vecnej legitimácie pôvodných žalobcov, ktorí neboli riadne zastúpení v čase iniciovania predmetného súdneho konania, neakceptovania námietky premlčania), a konanie je postihnuté aj inými vadami (absencia perfektného zastúpenia aktívne vecne legitimovaných účastníkov, neprihliadanie na námietky žalovaného), ktoré majú za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Súd prvého stupňa podľa žalovaného nepostupoval v intenciách príslušných ustanovení Obč. zák., keď konal s 52 aktívne vecne legitimovanými účastníkmi až dovtedy, keď uznesením pripustil zámenu účastníkov podľa § 92 ods. 2 O.s.p. Tým súd prvého stupňa pochybil, pretože konanie mal zastaviť podľa § 104 ods. 1 O.s.p. Žalovaný ďalej uviedol, že mandátnou zmluvou síce preniesol na žalobcu celý výkon správy v predmetnom bytovom dome, ale táto zmluva je v rozpore so zákonom č. 182/1993 Z.z., keďže nositeľom povinnosti založenej zmluvou o výkone správy bol žalovaný. To malo za následok, že žalovaný síce bol formálne - právne „ správcom “, ale fakticky reálne výkon správy až do 1. 9. 2001 vykonával žalobca. Bolo teda na žalobcovi, aby riešil všetky otázky súvisiace so skončením „ výkonu správy “. Vo februári 2001 žalobca zriadil na svoje meno účet v F., na, ktorý vlastníci poukazovali platby až do skončenia formálno- právneho výkonu správy žalovaným, pričom s prostriedkami na tomto účte disponoval výlučne žalobca. Ten kontinuálne disponoval s týmto účtom aj po 31. 8. 2001, keď sa stal správcom predmetného domu, pričom stav na tomto účte bol ku dňu zániku správy 209 815,53 SK. Pokiaľ ide o uznanie dlhu, v čase uznania „ záväzok žalovaného preukázateľne neexistoval a nemohol existovať v tej podobe, ako bol deklarovaný “. V čase skončenia výkonu správy, teda k 31. 8. 2001, existoval nedoplatok vlastníkov bytov na zálohových platbách správcovi. Uznanie dlhu neobstojí aj z dôvodu, že ho realizoval B. W., záujmy, ktorého neboli zhodné so záujmami žalovaného. Peňažné plnenie poznačené v uznávacom prejave ako „ základná tvorba “ vychádzalo z predpísaných zálohových mesačných platieb vlastníkov do W. a prezumpcie ich XXX % plnenia. To je iluzórne vzhľadom na nedoplatky vlastníkov za roky 2000 a 2001, výška ktorých ku dňu skončenia výkonu správy a v čase uznania dlhu nemohla byť účastníkom známa. V čase vydania potvrdenia z 15. 3. 2002 žalovaný nebol správcom bytového domu. Toto potvrdenie vystavil B.. L. Č. „ za žalobcu, čo je zrejmé z podpisovej doložky (riaditeľ SBD) a mienil konať (konal) na základe mandátnej zmluvy z 15. 2. 2001 ako údajný zástupca žalovaného“. Tento jednostranný právny úkon žalobcu nemôže žalovaného zaväzovať. S odstupom času žalovaný klasifikuje konanie žalobcu pri uzatvorení mandátnej zmluvy z 15. 2. 2001 ako cielený nekalosúťažný postup žalobcu, ktorý zmluvným delegovaním komplexného výkonu správy na žalobcu ako faktického správcu vytvoril podmienky, za ktorých neskôr v krátkom čase zbavil žalovaného výkonu správy a začal ju vykonávať sám na základe zmluvy o výkone správy uzavretej s vlastníkmi tých - ktorých bytov a nebytových priestorov v bytových domoch, kde pôvodne správu vykonával žalovaný ako správca. Preukázanou skutočnosťou je aj to, že žalovaný celý, nelegálne uznaný dlh uhradil žalobcovi, čo súd nikde v rozsudku neuviedol. Súd prvého stupňa napokon podľa žalovaného nepostupoval správne, keď neustálil, kto bol nositeľom povinnosti uhradiť 10 962,86 Sk. Nositeľom povinnosti uhradiť fakturovanú sumu boli vlastníci, ktorým ich dodávatelia poskytli plnenia, ktoré neboli v prospech žiadneho účastníka ako správcu - tí boli len fakturačným miestom za vlastníkov. Je potom bezvýznamné, že k úhrade predmetných faktúr došlo po 31. 8. 2001, pretože sumu 10 962,86 SK žalobca uhradil z FPÚO vlastníkov, a nie z vlastných prostriedkov žalobcu ako správcu, uhradením sumy sa neznížil majetok žalobcu, ale samotných vlastníkov. Rovnako by tomu bolo aj v období do 31. 8. 2001, keď by žalobca ako mandatár uhradil spomínané plnenie za vlastníkov, právne rozhodnou skutočnosťou je, že fakturované a uhradené peňažné plnenie je na ťarchu samotných vlastníkov, ktorí sú stranou znášajúcou takéto náklady, a nie správca. Nositeľom povinnosti uhradiť 10 962,86 SK nebol a ani nemôže byť žalovaný, pretože by plnil bez právneho dôvodu namiesto vlastníkov, ktorý by sa tým na úkor žalovaného bezdôvodne obohatili. Rovnako v čase vyhotovenia potvrdenia zo dňa 15.3.2002 nemohli byť vyplatené preplatky z ročného vyúčtovania za rok 2001 v sume 37 117 SK, keďže v tom čase (15. 3. 2002) ešte ročné vyúčtovania za rok 2001 pre vlastníkov ani neboli vyhotovené a ani im doručené. Napokon žalovaný vytýkal súdu prvého stupňa aj nesprávne ustálenie začiatku plynutia premlčacej doby podľa § 107 Občianskeho zákonníka v spojení s §451 Obč. zák..

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa treba zmeniť. V prejednávanej veci je predmetom sporu zaplatenie sumy 44.085,95 Sk/1463,39 euro, ktorá predstavuje rozdiel medzi žalovaným uhradenou sumou 209 815,53 SK a sumou zostatku na účte prevádzky, údržby a opráv ku dňu 31. 8. 2001, t. j. ku dňu, keď žalovaný ukončil výkon správy predmetného bytového domu vo výške 124 809,62 SK, sumou 10 962,86 SK za úhradu dodávateľských faktúr z obdobia správcovskej činnosti žalovaného, ktoré žalobca za neho zaplatil po ukončení správy, sumou 37 117 SK titulom vyplatenia preplatkov vlastníkom z ročného vyúčtovania za rok 2001, a sumou 81 012 SK titulom vrátenia zálohových platieb za mesiac september 2001. Tieto jednotlivé nároky bolo potrebné posudzovať samostatne, nakoľko všetky nepredstavujú zostatok na účte prevádzky, údržby a opráv ku dňu zániku správy vykonávanej žalovaným (niektoré z nich majú iný právny základ). Pokiaľ ide o nárok vo výške 124 809,62 SK ako zostatok na účte prevádzky údržby a opráv ku dňu 31. 8. 2001treba uviesť, že tieto finančné prostriedky sú vo vlastníctve vlastníkov bytov a nebytových priestorov v predmetnom bytovom dome. Aktívna vecná legitimácia žalobcu v spore vyplýva z § 8b ods. 1 zákona číslo 182/1993 Z.z.. Žalobca v tomto prípade koná pred súdom za vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Námietka premlčania uplatnená žalovaným je podľa názoru odvolacieho súdu dôvodná. Keďže k ukončeniu správy žalovaným došlo k 31. 8. 2001, bolo potrebné na danú vec aplikovať zákon č. 182/1993 Z.z. účinný k tomuto dátumu. Tento vo svojom ustanovení § 8 ods. 2 v prípade ukončenia správy okrem povinnosti bývalého správcu predložiť vlastníkom bytov a nebytových priestorov správu o svojej činnosti a odovzdať všetky písomné materiály, ktoré súvisia so správou domu, neukladal bývalému správcovi povinnosť previesť zostatok majetku vlastníkov na účtoch v banke na účty nového správcu alebo spoločenstva. Žalovaný teda v čase ukončenia správy nemal zákonnú povinnosť previesť zostatok majetku vlastníkov na účty nového správcu. Jeho povinnosť previesť tento zostatok teda nebol zákonnou povinnosťou (povinnosťou vyplývajúcou zo zákona č. 182/1993 Z.z.), ale povinnosťou z titulu vydania bezdôvodného obohatenia (§ 451 Obč. zák. - titulom právneho dôvodu, ktorý odpadol, keďže ukončením výkonu správy odpadol dôvod spravovania majetku vlastníkov). Pri absencii zákonnej povinnosti bývalého správcu previesť zostatok majetku vlastníkov na nového správcu, bolo potrebné predmetný vzťah posudzovať podľa zásad pre vydanie bezdôvodného obohatenia. Rovnako aj zvyšné nároky napĺňajú jednotlivé skutkové podstaty bezdôvodného obohatenia, keď napr. nárok na zaplatenie sumy 10 962,86 SK predstavuje nárok, o ktorom žalobca tvrdí, že ho splnil za žalovaného (k plneniu došlo v období od 3. 9. 2001 do 31. 10. 2001), hoci povinnosť plniť mal žalovaný sám (§ 454 občianskeho zákonníka). V tomto prípade nešlo o povinnosť previesť zostatok majetku vlastníkov na nového správcu, ale o prípad, kedy za bývalého správcu uhradil dodávateľské faktúry za poskytnuté služby (za teplo, vodu a pod.) v období výkonu správy žalovaným, samotný žalobca t. j. žalobca plnil za žalovaného, hoci povinnosť plniť mal žalovaný). Ak teda žalobca plnil za žalovaného, hoci mal žalovaný plniť sám, došlo u žalovaného k získaniu bezdôvodného obohatenia podľa §454 OZ dňom plnenia (od 3.9.2001 do 31.10.2001). Pokiaľ ide o zálohové platby za mesiac september 2001 vo výške 81 012 SK, vzhľadom na absenciu zákonnej povinnosti previesť zostatok majetku (zavedenej až s účinnosťou od 1. 7. 2004) na účet nového správcu, aj tento nárok je nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia (§ 451 občianskeho zákonníka). Žalovaný sa o túto sumu bezdôvodne obohatil v deň nasledujúci po dni ukončenia správy, t. j. dňa 1. 9. 2001, pretože v tento deň odpadol dôvod prijímať tieto plnenia (zálohové v platby) od jednotlivých vlastníkov, resp. disponovať s platbami vlastníkov poukázaných ešte v mesiaci august 2001. V tomto smere treba poukázať aj na to, že tieto platby boli už poukazované na účet v F. (viď podanie žalobcu na č. l. 382 spisu), ktorý zriadil samotný žalobca, a po ukončení správy žalovaným s ním ďalej disponoval. Preto sa žalovaný o túto sumu bezdôvodne obohatiť ani nemohol, keďže po 31.8.2001 s týmto účtom (na ktorý boli preddavky poukázané) disponovať nemohol. Bezdôvodne by sa obohatil len vtedy, ak by túto sumu previedol z účtu vedeného v F. na svoj podnikateľský účet vedený v D.D. ide o požiadavku vydania preplatkov z ročného vyúčtovania za rok 2001 v sume 37 117 SK, vrátenie týchto prostriedkov jednotlivým vlastníkom žalobcom dňa 18.11.2002 (viď č. l. 396 spisu) predstavovalo len realizáciu vyúčtovania za rok 2001 (vrátenie preplatkov), ktorú bol povinný žalobca vykonať, keďže k ukončeniu správy žalovaným došlo k XX.X.XXXX (vyúčtovanie je potrebné vykonať do 31.5. nasledujúceho roka). Vyúčtovanie za rok 2001 bolo teda potrebné uskutočniť do 31.5.2002, t. j. pristúpiť k vráteniu preplatkov jednotlivým vlastníkom za rok 2001 mohol už len žalobca, ktorý v čase vyúčtovania vykonával správu bytového domu. Ak teda žalobca pristúpil k vyplateniu preplatkov za rok 2001 dňom 18.11.2002 (č. l. 396 spisu), nedošlo tu k plneniu za žalovaného (§ 454 OZ), ale si žalobca plnil svoju povinnosť sám. Ak si tieto prostriedky na svojom účte (bez povinnosti vykonať vyúčtovanie) ponechal súčasne aj žalovaný, bezdôvodne sa obohatil, avšak nie ku dňu 18.11.2002 (kedy boli preplatky vlastníkom zo strany žalobcu poukázané), ale dňom nasledujúcim po dni ukončení správy, t.j. dňom 1.9.2001. Nejde tu teda o skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia podľa § 454 OZ, ale o skutkovú podstatu podľa § 451 OZ. Toho si musel byť vedomý aj žalobca, keď túto sumu (ako dlh) uviedol už v potvrdení zo dňa 15.3.2002 (t.j. 8 mesiacov pred ich vrátením jednotlivým vlastníkom). Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia sa premlčuje v dvojitej (kombinovanej) premlčacej dobe, t. j. v subjektívnej a objektívnej (§ 107 ods. 1, 2 Obč. zák.). Pre počiatok behu dvojročnej subjektívnej premlčacej doby je rozhodný deň, kedy sa ten, na úkor koho bolo získané bezdôvodné obohatenie, v konkrétnom prípade preukázateľne dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. Oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia vtedy, keď má k dispozícii údaje, ktoré mu umožňujú podať žalobu , t. j. keď nadobudol vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe povinného. Pre počiatok trojročnej objektívnej premlčacej doby je naopak rozhodný deň, kedy k získaniu bezdôvodného obohatenia skutočne (fakticky) došlo. Ak márne uplynula aspoň jedna z uvedených premlčacích dôb a je uplatnená námietka premlčania, nemožno oprávnenému právo na vydanie bezdôvodného obohatenia priznať. V prejednávanej veci žalovaný opakovane namietal premlčanie uplatneného nároku. Súd prvého stupňa zaujal stanovisko, že žalobca nárok uplatnil včas - pred uplynutím 2 - ročnej subjektívnej premlčacej doby uvedenej v § 107 ods. 1 Obč. zák. (vychádzal z vyúčtovania podpísaného vtedajšou ekonomickou námestníčkou B.. I. zo dňa XX.X.XXXX). Bez povšimnutia súdu prvého stupňa však zostalo potvrdenie o konečnom finančnom vyúčtovaní fondu prevádzky, údržby a opráv za obj. XXXX R. 2, X zo dňa XX.X.XXXX (č. l. 16 spisu), ktoré presne vyčísľuje žalovaný nárok v jeho jednotlivých položkách (sú v ňom zahrnuté všetky jednotlivé nároky tvoriace žalovanú sumu). Predmetné potvrdenie vypracoval a podpísal za žalovaného samotný žalobca (Ing. L. W.), v tom čase ako mandatár žalovaného na základe uzavretej mandátnej zmluvy. Z toho je zrejmé, že žalobca (bez ohľadu na plynutie objektívnej 3 - ročnej premlčacej doby, ktorá začala plynúť dňom 1.9.2001) sa subjektívne dozvedel o tom, že došlo na jeho úkor (resp. úkor vlastníkov) k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal, najneskôr dňom vystavenia predmetného potvrdenia (15.3.2002). Prípadná neplatnosť tohto potvrdenia (ako ju vyhodnotil súd prvého stupňa) nemala vplyv na získanie vedomosti žalobcu o existencii bezdôvodného obohatenia ani o osobe, ktorá sa bezdôvodne obohatila. 2 - ročná subjektívna premlčacia doba na uplatnenie predmetného nároku teda začala plynúť dňom 16. 3. 2002 a uplynula dňom 15. 3. 2004. Žalobca podal žalobu na súd prvého stupňa až dňa 26. 07. 2004, teda oneskorene. Keďže žalovaný sa premlčania dovolal, premlčané právo nebolo možné žalobcovi priznať (§ 100 ods. 1 posledná veta Obč. zák.). Odvolací súd je zhodne so súdom prvého stupňa toho názoru, že k predĺženiu plynutia premlčacej lehoty nedošlo ani uznaním dlhu žalovaným dňa 18. 7. 2001. Toto uznanie dlhu totiž nespĺňalo náležitosti v zmysle ust. § 558 Občianskeho zákonníka, keďže z neho nevyplýva výška práve žalovanej sumy a nie je z neho zrejmý ani neuhradený zostatok. Zároveň toto uznanie dlhu nezohľadňuje stav ku dňu ukončenia správy žalovaným, keď výška dlhu bola vyčíslená ku dňu 31. 12. 2000. Po ukončení správy žalovaný žiadny dlh neuznal. Odvolací súd má dokonca za to, že predmetné uznanie sa vôbec netýka žalovaných nárokov. O uvedenom svedčí skutočnosť, že uznaný dlh vo výške 428 331,95 SK bol žalovaný povinný splatiť v dvoch splátkach, a to v sume 200 000 SK k 31. 8. 2001 a v sume 228 331,95 SK k 30. 9. 2001. Podľa vyjadrenia žalovaného (č. l. 56 spisu) tak žalovaný aj učinil, keď tieto čiastky žalobcovi uhradil v dňoch 31. 8. 2001 a 27. 9. 2001, hoci neskôr tvrdil, že tak urobil nedôvodne, keďže neboli zohľadnené nedoplatky vo výške 69 236 SK. Žalobca zaplatenie týchto súm nerozporoval. Za daného stavu potom uznaný dlh zanikol jeho splnením, ešte v roku 2001, preto nebolo možné sa odvolávať na toto uznanie v súdnom spore začatom na podklade žaloby podanej na súd prvého stupňa dňa 26. 7. 2004. Ak táto suma bola žalovaným v celom rozsahu uhradená, nemohlo toto uznanie dlhu byť podkladom pre rozhodovanie o žalovanom nároku, nakoľko uznaný dlh zanikol splnením. Žalovaný nárok potom predstavuje iný dlh než ten, ktorý bol predmetom uznania. Z týchto dôvodov odvolaciemu súdu nezostalo iné, než podľa § 220 O.s.p. zmeniť napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a žalobu zamietnuť. Odvolací súd na záver poukazuje na to, že nedoplnil dokazovanie z dôvodu, že vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa. Rozsudok odvolacieho súdu nemožno považovať za „prekvapivý“, keďže premlčaním nároku sa zaoberal aj súd prvého stupňa a odvolací súd iba dospel k inému záveru v tejto otázke. Súčasne odvolací súd nezaložil svoje rozhodnutie na žiadnej takej skutočnosti, ktorá by bola pre účastníkov konania nová. O trovách prvostupňového i odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods. 4 v spojení s § 151 ods. 3 O.s.p.).