KSBA/6Co/324/2014


(zdroj)
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/324/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014894094 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1014894094.1



ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členov senátu JUDr. Martina Murgaša a JUDr. Branislava Krála v právnej veci žalobcov: 1/ I. R., T.. XX.XX.XXXX, H. N. X, H., 2/ J. I., T.. XX.XX.XXXX, H. X. XX, H., 3/ C. R., T.. XX.XX.XXXX, H. C.W. X, H., 4/ N. R., T.. XX.XX.XXXX, H. XX Y. K. X., G. XXXX, I., B. W. XZX, X., všetci právne zastúpení JUDr. Lászlom Lengyelom, advokátom so sídlom Ružová dolina 6, Bratislava proti žalovaným: 1/ I.. S. Š., T.. H. G. Č.. XXXX, F., Č. M., 2/ C.. N. H., H. I. O.. Č..XX, B., Č. M., obidve zastúpené JUDr. Eduardom Šmelkom, advokátom, so sídlom Húšťavova 1, Bratislava, 3/ SR - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, 4/ N.. I. H., T.. XX.XX.XXXX, H. C. XX, H., 5/ B. H., T.. XX.XX.XXXX, H. C. XX, H., zastúpená N.. I. H., H. C. XX, H., 6/ S. G., T.. XX.XX.XXXX, H. C. XX, H., 7/ I. G., T.. XX.XX.XXXX, H. C. XX, H., 8/ SR - Slovenský pozemkový fond, Búdková cesta 36, IČO: 17 335 345, 9/ SR - Slovenská správa ciest, Miletičova 19, Bratislava, v konaní o vydanie nehnuteľnosti a určovacej žalobe, na odvolanie žalobcov v 1/ až 4/ rade proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V v Bratislave zo dňa 12. decembra 2013, č.k. 12C/293/1996-893, takto

rozhodol:

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V v Bratislave zo dňa 12. decembra 2013, č.k. 12C/293/1996-893, v napadnutej časti, p o t v r d z u j e .

Žalovaným v 1/ až 9/ rade sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcov v časti o určenie, že žalovaní v 1/ až 9/ rade nie sú vlastníkmi pozemkov nachádzajúcich sa v katastrálnom území N., ktoré žalobcovia presne špecifikovali v petite žaloby, zastavil. Tiež žalobu v časti o vypratanie a odovzdanie žalobcom v 1/ až 4/ rade pozemkov nachádzajúcich sa v kat. území N. presne špecifikovaných v petite žaloby zastavil a žalobu žalobcov vo zvyšku zamietol. Zároveň žalobcov zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovaným v 1/ a 2/ rade titulom náhrady trov konania vo výške 817,- eur, žalovanému v 4/ rade spoločne a nerozdielne zaplatiť 3,60 eur a žalovanej v 5/ rade zaplatiť spoločne a nerozdielne z titulu náhrady trov konania 3,60 eur. Súd prvej inštancie uviedol, že právna predchodkyňa žalobcov Z. R., T. H. N. XX H. sa svojou žalobou podanou na súd domáhala, aby súd 1) zaviazal žalovaných vydať jej parc. č. XXXX/X - roľu o výmere XXXX I. zapísanej v pozemkovej knihe vo vložke XXX nachádzajúcej sa v k. ú. N., bližšie špecifikovanej v žalobe, 2) určil, že v žalobe špecifikovaná nehnuteľnosť patrí do dedičstva po poručiteľovi N. Š.V., zomr. XX.XX.XXXX, 3) určil, že žalovaní 1/, 2/, 3/ nie sú vlastníkmi v žalobe špecifikovanej nehnuteľnosti. Z.H. R. S. XX.XX.XXXX zomrela. Na jej miesto do konania v zmysle § 107 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) vstúpili žalobcovia v 1/ až 3/ rade a N. R., T.. XX.XX.XXXX, H. D. Y.. N. R. F. S. XX.XX.XXXX. Jeho dedičkou sa stala jeho manželka N. R., ktorá sa v zmysle § 107 ods. 3 O.s.p. stala po jeho smrti účastníčkou konania (žalobkyňou v 4/ rade). Nakoľko smrťou poručiteľa dochádza k univerzálnej sukcesii, dedičia sa stali účastníkmi konania zo zákona. Žalobcovia v priebehu prvoinštančného konania podaním zo dňa 29.06.2011 navrhli vstup ďalších účastníkov konania a to žalovaného v 4/ až 9/ rade z dôvodu, že v katastri nehnuteľnosti sú takto navrhnutí účastníci zapísaní ako vlastníci pozemkov parc. č. XXX/X, XXX/X, konkrétne I. H. Z. B. H. (žalovaní v 4/ a 5/ rade), vlastníci pozemkov parc. č XXX/X Z. XXX/X sú zapísaní žalovaní v 6/ a 7/ rade a ako vlastník pozemkov parc. č. XXX/X je zapísaná SR - Správa ciest, pričom tieto pozemky sú časťou pozemku pôvodne evidovaného v PK vl. Č.. XXX, C.. Č.. XXXX/X D. Y.. Ú. N., pričom zvyšná časť pozemkov je zapísaná ako vlastníctvo pre žalovaných v 1/ a ž 3/ rade. Zároveň žalobcovia v priebehu konania požiadali o pripustenie zmeny petitu a to tak, aby súd určil, že pozemky nachádzajúce sa v kat. území N. a to: I. určil, že pozemky nachádzajúce sa v kat. území N.: č. parcely XXX/X, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, o výmere 578 m2, č. parcely XXX/XX, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, o výmere 6 m2, č. parcely XXX/XX, druh pozemku: ostatné plochy, o výmere 73 m2, č. parcely XXX/X, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, o výmere 1.422 m2, č. parcely XXX/XX, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, o výmere 349 m2, č. parcely XXX/XX, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, o výmere 1.319 m2, č. parcely XXX/X, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, o výmere 37 m2, č. parcely XXX/X, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, o výmere 2.595 m2, č. parcely XXX/X, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, o výmere 478 m2, č. parcely XXX/X, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, o výmere 76 m2, č. parcely XXX/XX, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, o výmere 36 m2, č. parcely XXX/XX, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, o výmere 42 m2, č. parcely XXX/X, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, o výmere 51 m2, č. parcely XXX/XXX, druh pozemku: orná pôda, o výmere 785 m2, č. parcely XXX/XX, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, o výmere 10 m2, vytvorené geometrickým plánom č. XX/XXXX, F. S. XX.XX.XXXX vyhotoveným spoločnosťou SITUM s.r.o., IČO: 35 786 230, so sídlom Vajnorská 8/A, 831 04 Bratislava, ktorý tvorí nedeliteľnú súčasť tohto rozsudku a pozemok nachádzajúci sa v katastrálnom území N. Č.. C. XXX/XX, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, o výmere 689 m2, vytvorený geometrickým plánom č. XX/XXXX, F. S. XX.XX.XXXX vyhotoveným spoločnosťou SITUM s.r.o., IČO: 35 786 230, so sídlom Vajnorská 8/A, 831 04 Bratislava, ktorý tvorí nedeliteľnú súčasť tohto rozsudku, z pozemkov nachádzajúcich sa v katastrálnom území N. evidovaných na LV č. XXX, ako parc. č. XXX/XX, druh pozemku: ostatná plocha, o výmere 5.462 m2, ako parc. č. XXX/XX, druh pozemku: orná pôda, o výmere 1.396 m2 a ako parc. č. XXX/XX, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, o výmere 10 m2; na LV č. XXX, Z. C.. Č.. XXX/X, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, o výmere 11.216 m2, ako parc. č. XXX/X, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, o výmere 1.149 m2, ako parc. č. XXX/X, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, o výmere 1.379 m2, ako parc. č. XXX/X, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, o výmere 5.868 m2 a ako parc. č. XXX/X, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, o výmere 37 m2; na LV č. XXXX, ako parc. č. XXX/X, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, o výmere 444 m2 a ako parc. č. XXX/ X, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, o výmere 130 m2, na LV č. XXXX, ako parc. č. XXX/X, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, o výmere 478 m2 a ako parc. č. XXX/X, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, o výmere 76 m2; na LV č. XXXX, ako parc. č. XXXX/X, druh pozemku: orná pôda, o výmere 684 m2; na LV č. XXXX, Z. C.. Č.. XXX/X, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, o výmere 620 m2 ako parc. č. XXX/XX, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, o výmere 6 m2, ktoré boli vytvorené z pozemku evidovaného v pozemkovoknižnej vložke č. XXX D. Y.. Ú. N. Č.. C.. XXXX/X, patria do dedičstva po poručiteľovi neb. N. G., zomr. XX.XX.XXXX, H. D. N.. Zároveň žiadali, aby súd určil, že žalovaní v 1/ až 9/ rade nie sú vlastníkmi pozemkov nachádzajúcich sa v kat. území N. presne špecifikovaných v petite a zároveň, aby súd zaviazal žalovaných v 1/ až 9/ rade, aby v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku vypratali a odovzdali žalobcom v 1/ až 4/ rade pozemky nachádzajúce sa v kat. území N. presne špecifikované v petite žaloby. Súd takúto zmenu žaloby pripustil uznesením zo dňa 30.07.2012. Na pojednávaní dňa 01.10.2013 zástupca žalobcov, za súhlasu žalovaných, zobral návrh späť v časti o určenie, že žalovaní v 1/ až 9/ rade nie sú vlastníkmi vyššie uvedených nehnuteľností a v časti o vypratanie nehnuteľnosti (ods. II a III petitu). Súd prvej inštancie preto konanie v časti späťvzatého návrhu zastavil s poukazom na § 96 ods. 1 O.s.p.

2. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní, výsluchom účastníkov, oboznámením sa s listinnými dôkazmi, tak ako to súd prvej inštancie špecifikoval v odôvodnení svojho rozhodnutia, poukázal na dôvody uvádzané žalobcami, že sporné nehnuteľnosti boli pôvodne zapísané v pozemkovej knihe vo vložke č. XXX Y.. Ú. N., C.. Č.. XXXX/X - roľa o výmere 8546 m2. V súčasnosti v súčasnosti parc. č. XXX/XX, zast. plocha, LV nezaložený XXX/XX - ost. plocha LV č. XXX, C.. Č.. XXX/X -zast. plocha, LV č. XXXX, C.. Č.. XXX/X - zast. plocha, LV č. XXX, C.. Č.. XXX/X - zast. plocha, LV č. XXX, C.. Č.. XXX/X - zast. plocha, LV č. XXX, C.. Č.. XXX/X - zast. plocha, LV č. XXX, C.. Č.. XXX/X- zast. plocha, LV č. XXX, C.. Č.. XXX/X - zast. plocha, LV č. XXXX, C.. Č.. XXX/X - zast. plocha, LV č. XXXX, C.. Č.. XXX/X - zast. plocha, LV č. XXXX, C.. Č.. XXX/X - zast. plocha, LV č. XXXX, C.. Č.. XXX/XX - zast. plocha, LV č. XXX, C.. Č.. XXX/XX - zast. plocha, LV č. XXX) bola v roku 1925 pridelená ich právnemu predchodcovi N. G.. Žalobcovia uviedli, že N. G., naposledy bytom N. F. S. XX.XX.XXXX, pričom pôvodná žalobkyňa Z. R.Á. bola jeho neterou a dcérou Q. G., naposledy bytom N., ktorý zomrel XX.XX.XXXX. Pôvodne predmetné nehnuteľnosti patrili do majetku princa H. S.. W. G., ktorého pozemkový majetok bol vykúpený v rozlohe 61 katastrálnych jutár nachádzajúcich sa v k. ú. N.. N. G. nehnuteľnosti od ich pridelenia užíval až do ich vnesenia do JRD v roku 1952 a toto ich ďalej užívalo, t. j. právo k spornej nehnuteľnosti vydržal dňa 30.04.2013 zástupca žalobcov dôvodil tým, že podľa ustanovenia prvej vety Článku 1. bodu 4. písm. e) „Parížskej mierovej zmluvy“ vyhlásenej zákonom č. 192/1947 Sb. Československo zaručilo obyvateľstvu obce N. „plné ľudské i občianske práva“. Z tohto ustanovenia o. i. plynie, že vlastníkmi pozemkov, ktoré sa nachádzali v katastrálnom území obce N., zostali naďalej fyzické osoby, ktoré ich vlastnili v deň XX.XX.XXXX, t. j. v deň predchádzajúci účinnosť zákona č. 192/1947 Sb. Pri rozhodovaní o otázke: kto bol vlastníkom predmetného pozemku v deň 13.10.1947, je potrebné aplikovať právo, ktoré platilo v ten deň v Maďarsku. Žalobcovia majú za to, že pri rozhodovaní o tom, kto bol vlastníkom predmetného pozemku v deň 14.10.1947, rozhodujúce právne skutočnosti je potrebné posudzovať podľa Všeobecného občianskeho zákonníka z roku 1811, ktorý pre túto otázku platil aj v Maďarsku od 1861 do účinnosti Občianskeho zákonníka Maďarskej ľudovej republiky vydaného v roku 1959. Nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na základe autoritatívneho rozhodnutia príslušného štátneho orgánu je prechodom vlastníckeho práva, pričom intabulačný princíp podľa Všeobecného zákonníka z roku 1811 neplatí. Žalobcovia tento svoj názor opierajú o dôkazy č. 3 až 11, ktoré predložili konajúcemu súdu v prílohe ich písomného vyjadrenia zo dňa 19.02.2010„Országos Földbirtokrendező Bíróság” (v preklade: “Krajinský súd pre pozemkovú reformu“) v Maďarsku bol osobitným štátnym orgánom (súdom), ktorý vykupoval pozemky a prideľoval prídelcom. Maďarské zákony č. XXXVI. Z roku 1921 a č. XLV. z roku 1921, podľa ktorých tento osobitný súd svoju činnosť vykonával, nemali žiadne ustanovenie o nadobudnutí vlastníckeho práva prídelcami, preto k nadobudnutiu vlastníckeho práva k prideleným pozemkom prídelcami nebolo potrebné vklad do pozemkovej knihy. Ani rozsudok „Országos Földbirtokrendező Bíróság” zo dňa 26.02.1925, č. 24.528/1923/O.F.B. nepodmienil vznik vlastníckeho práva prídelcov vykonaním vkladu do pozemkovej knihy alebo zaplatením ceny za prídel. „Országos Földbirtokrendező Bíróság” svojim rozsudkom zo dňa 26.02.1925, č. 24.528/1923/O.F.B. vykúpil určité pozemky a pridelil ich prídelcom uvedeným v „Zozname prídelcov“, ktorý tvorí prílohu tohto rozsudku. V tomto „Zozname prídelcov“ v skupine I./a pod poradovým číslom X. je uvedený G. N. (N. G.) právny predchodca žalobcov. Účinky prídelu nastali (t. j. prídelci nadobudli vlastnícke právo k prideleným pozemkom) vydaním rozsudku „Országos Földbirtokrendező Bíróság” zo dňa 26.02.1925, č. 24.528/1923/O.F.B. Podľa ustanovenia časti IV. výroku tohto rozsudku prevzatie pridelených nehnuteľností do držby malo nastať ihneď po ukončení zberu úrody z poľnohospodárskeho roku 1924/1925 a prídelci od prevzatia do držby sú povinní platiť daň a iné odvody štátu. Právny predchodca žalobcov N. G. sa stal vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti dňom XX.XX.XXXX.

3. Ďalej zástupca žalobcov uviedol, že v bodoch V bodoch II., IV. a V. svojho rozsudku zo dňa 26.02.1925, č. 24528/1923/O.F.B. Krajinský súd pre pozemkovú reformu nariadil, aby pri výkone tohto rozsudku bol vypracovaný návrh na rozdelenie jednotlivých parciel medzi prídelcami, boli určené čísla jednotlivých parciel a jednotlivé parcely boli odovzdané jednotlivým prídelcom - pokiaľ nedôjde k inej dohode - po dokončení zberu úrody hospodárskeho roku 1924/1925 tieto dokumenty boli vypracované. Krajinský súd pre pozemkovú reformu v bode I. svojho uznesenia zo dňa 12.04.1927, č. 13.385/1927/O.F.B. overil technické pracovné diely, ktoré uznal za vyhovujúce, a to pozemkovú knihu, zoznam rozdelenia a geometrické plány. Skutočnosť, že parcela č. XXXX/X bola pridelená N. G. vyplýva z „Výkazu o výpočte“ zo dňa 17.09.1937. Žalobcovia mali za to, že ich právny predchodca N. G. nadobudol na základe rozsudku „Országos Földbirtokrendező Bíróság” 26.02.1925, č. 24.528/1923/O.F.B. Žalobcovia v priebehu konania uvádzali, že dňom účinnosti zák. č. 141/1950 Zb., t.j. dňom 01.01.1951 bolo upustené od intabulačného princípu a v prípade, že ak zmluva o prevode nehnuteľnosti bola uzavretá, príp. rozhodnutie príslušného orgánu vydané pred účinnosťou zák. č. 141/1950 Zb., t.j. do 31.12.1950 a intabulácia na základe nich nebola vykonaná k tomuto dňu, nadobúdateľ nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti dňom 01.01.1951. Konštatovali, že rozsudok Krajinského súdu pre pozemkovú reformu (Országos Földbirtokrendező Bíróság), platil aj v deň 01.01.1951 a preto podľa žalobcov právny predchodca žalobcov N. G. týmto dňom nadobudol vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti, pretože prevzatie pridelených nehnuteľností, teda aj pozemku č. p. XXXX/X do držby podľa vyššie citovaného rozsudku zo dňa 26.02.1925 nastalo ihneď po ukončení zberu úrody z poľnohospodárskeho roku 1924/1925. Mali za to, že na základe tohto rozsudku sa N. G. stal oprávneným držiteľom predmetnej nehnuteľnosti už od roku 1925 a to na základe ust. § 566 zák. č. 141/1950 Zb. sa stal z titulu vydržania vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti v roku 1957, príp. aj vtedy ak ju nenadobudol ešte aj skôr. Žalobcovia namietali zápis pozemkovoknižnej vl. č. XXX kat. územie N. pod bodom H.-X, podľa ktorého sa vlastníkom tohto pozemku na základe § 5 zák. č. 354/1921 Zb. stal Československý štát. Mali za to, že tento zápis bol vykonaný bez akéhokoľvek právneho dôvodu, pričom ust. zák. č. 354/1921 Zb. nemohli byť aplikované na predmetný pozemok, nakoľko z výrazu „urbársky majetok“ nie je možné vyvodiť, že tento pozemok bol vo vlastníctve pozemkového spoločenstva, t.j. v spoluvlastníctve urbarialistov. Žalobcovia poukázali na dodatok v pozemkovej knihe a výraz „úrbéri birtok“, čomu v slovenčine zodpovedá výraz „urbárny majetok“. V uhorskom práve pred 1848 rozlišovali zemianske (šľachtické) a sedliacke (urbárne) nehnuteľnosti. Vlastne aj sedliacky pozemok patril ku zemianskemu panstvu, lenže podľa svojho zvláštneho určenia bol daný za dávky na stále užívanie urbárnikom (poddaným a želiarom). Zrušením urbárstva zásadne prestal byť rozdiel medzi zemianskym a urbárnym pozemkom. Výraz „urbárny majetok“ je tradičným označením nehnuteľnosti, ktorý vyjadruje pôvodný právny charakter nehnuteľnosti, avšak neurčuje majetok vo vlastníctve pozemkového spoločenstva, t.j. v spoločnom vlastníctve urabarialistov. Vo spoločnom vlastníctve urbarialistov mohli byť iba lesy alebo pasienky. Predmetná nehnuteľnosť je roľou. Názor žalovaných, podľa ktorého sa žalobcovia nemôžu na základe § 126 Občianskeho zákonníka domáhať vydania veci, je nesprávny. Podľa praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.04.1998 spis. zn. Cdo 1/98 uverejnený v periodiku Zo súdnej praxe pod č. 52 ročník 1998): „... popri nároku na vydanie veci podľa reštitučných zákonov nemožno vylúčiť i nárok na ochranu vlastníctva podľa Občianskeho zákonníka.“

4. Žalovaní v 1/ až 9/ rade žiadali žalobu žalobcov v celom rozsahu zamietnuť. Zástupca žalovaných v 1/ a 2/ rade poukázal na tú skutočnosť, že obce N., M. Z. Č. boli maďarským štátnym územím až do 15.10.1947, kedy na základe Parížskej mierovej konferencie boli so svojimi katastrálnymi územiami pričlenené k Československu. Dovtedy sa právne vzťahy na území týchto obcí spravovali právnym poriadkom Maďarského štátu, pričom ku dňu pričlenenia týchto obcí k Československu, t.j. ku dňu 15.10.1947 právny stav týkajúci sa pozemku p. č. XXXX/X D. Y.. Ú. N. svedčil o tom, že vlastníkom uvedenej nehnuteľnosti je Maďarský štát podľa zápisu pod H. PK č. XXX, ktorý bol vykonaný na základe Krajinského pozemkového súdu v Budapešti z 31.05.1927 označený ako výnos. Zástupca žalovaných v 1/ a 2/ rade uviedol, že nie je v právomoci orgánov súdnej moci SR, aby rozhodovali o tom, či iný štát právom alebo neprávom zapísal seba samého ako vlastníka určitého pozemku do pozemkovej knihy. O recipovaní právneho stavu k predmetnému pozemku Československým štátom svedčí aj uznesenie Cd 1374/56 Ľudového súdu v Bratislave zo dňa 04.05.1956, v ktorom je uvedené, že vo vložke č. XXX C. Y.. Ú. N. je ako vlastník zapísaný I. Y.. Y.. Preto na základe tohto uznesenia (Cd 1374/56 Ľudového súdu v Bratislave) bolo v PK vložke č. XXX pod H. vložené vlastnícke právo pre Československý štát. Zápis vlastníctva Maďarského štátu ani Československého štátu nikdy nebol zrušený. Pokiaľ žalobcovia opierajú žalobu o ust. § 126 Obč. zák., žalovaní v 1/ a 2/ rade uviedli, že nezasahujú do vlastníckeho práva žalobcov a ani predmetnú nehnuteľnosť nezadržiavajú neoprávnene, pretože ju získali v súlade so zákonom ako reštitučné náhrady. Tiež poukázali na tú skutočnosť, že právny predchodca žalobcov mal možnosť v období od roku 1947 do roku 1956 zapísať si svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti do pozemkovej knihy, čo neurobil. Tiež si ani právny predchodca žalobcov a ani jeho nástupcovia od roku 1927 do roku 1996 neuplatnili svoje vlastnícke právo ani v dedičskom, ani v súdnom konaní, nepožiadali o vydanie nehnuteľnosti podľa zák. č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a k inému poľnohospodárskemu majetku (zákon o pôde znenie zák. č. 11/1994), čo však neurobili. Uviedli, že neobstojí tvrdenie žalobcov o vydržanie nehnuteľnosti pre nemožnosť aplikácie Občianskeho zákonníka a jednak pre zmenu vlastníctva v roku 1956. Navyše od zápisu uznesenia v Budapešti v prospech Maďarského štátu právny predchodca žalobcov už nebol dobromyseľným držiteľom spornej nehnuteľnosti, lebo ju už nemohol užívať ako svoju. Ak by ju užíval od roku 1925 do roku 1952 a ak by dodržal všetky hmotnoprávne podmienky pre pokojné vydržanie, nebola by splnená lehota na vydržanie do účinnosti zák. č. 141/1950 Zb., nakoľko neuplynulo 32 rokov. Po účinnosti zák. č. 141/1950 mohlo podľa tohto zákona dôjsť k vydržaniu len ak uplynula lehota 10 rokov, čo sa však nesplnilo, nakoľko v roku 1956 vlastníctvo v pozemkovej knihe bolo vložené na Československý štát. 5. Žalovaní v 1/ a 2/ rade uviedli, že žalobcovia v konaní nepreukázali, že ich právny predchodca N. Š. sa stal vlastníkom pôvodného majetku a že mu tento pozemok bol aj pridelený. Z dokladov, ktoré predložil je zrejmé len to, že bol nariadený výkup pozemkov z majetku kniežaťa H. U. W. a to konkrétne parc. č. XXXX, XXXX Z. XXXX a tiež žalobcovia nedoložili listiny preukazujúce nadobudnutie vlastníckeho práva predchodcom žalobcov. Rozhodnutie nie je dokladom o zmene vlastníctva, ktoré by svedčalo právnemu predchodcovi žalobcov. Tento nenadobudol vlastnícke právo k pozemku č. XXXX/X na základe rozsudku zo dňa 26.02.1925 a to i s poukazom na výnos Krajinského pozemkového súdu z 12.04.1927, ktorý by nebol potrebný, keby výkupníci, medzi nimi aj N. Š. sa stali vlastníkmi na základe rozsudku 2458/1993/O.F.B. Štátneho majetkosprávneho súdu zo dňa 26.02.1925. Tiež uviedli, že ani samotný výnos Krajinského pozemkového súdu z 12.04.1927 nie je takým súdnym rozhodnutím, na základe ktorého by bolo možné uznať, že N. G. nadobudol vlastnícke právo k predmetnému pozemku, t.j. k pozemku parc. č. XXXX/X.

6. Žalovaný v 3/ rade navrhol žalobu zamietnuť z dôvodu, že žalobcovia nepreukázali svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti a neuplatnili si svoj nárok podľa reštitučných zákonov. Žalovaní v 4/ a 5/ rade uviedli, že vlastníctvo k predmetným pozemkom nadobudli na základe platnej kúpnej zmluvy so Slovenskou republikou, zastúpenou Krajským riaditeľstvom Policajného zboru v Bratislave zo dňa 15.07.2002 a so súhlasom odboru majetku a reštitúcii Ministerstva financií SR, keď pozemky nadobudli v súlade so zákonom a v dobrej viere na základe perfektnej kúpnej zmluvy. Uviedli, že žalobcovia si svoj reštitučný nárok uplatnili až v roku 2004 podľa zák. č. 503/2003 Z.z. voči Obvodnému pozemkovému úradu v Bratislave, ktoré konanie však bolo zastavené, nakoľko žalobcovia nepreukázali svoje vlastnícke práva. Zároveň poukázali na Dohody o výmene obyvateľstva a medzinárodné zmluvy, najmä Protokol medzi Československou a Maďarskou republikou o konečnej úprave niektorých nerozriešených finančných a hospodárskych otázkach (Štrbské pleso, 25.07.1949), ktorým protokolom definitívne upravili majetkové otázky vo vzťahu medzi Československou republikou a Maďarskom a ich občanmi. Zároveň i žalovaný v 8/ rade žiadal žalobu žalobcov zamietnuť z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe, keď poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 4Cdo/130/2007, v zmysle ktorého, aj keď sa v prípade žalôb o určenie vlastníckeho práva naliehavý právny záujem odôvodňuje potrebou získať rozhodnutie súdu ako podklad pre zápis vlastníctva do katastra nehnuteľností, nemožno bez ďalšieho len z tohto faktu vyvodzovať naliehavý právny záujem žalobcu a to najmä v tých prípadoch, kedy právne vzťahy žalobcu k veci boli s istými následkami dotknuté dávno v minulosti a nie dnes a nestali sa neistými teraz, ale prostredníctvom žaloby o určenie vlastníckeho práva je uvádzané do neistoty právo súčasného vlastníka veci. Tiež, že určovacia žaloba nie je nástrojom prevencie a nemieri k nastoleniu právnej istoty žalobcu, ale i k jej narušeniu na strane terajšieho vlastníka veci. Je potrebné rozlišovať medzi ochranou vlastníckeho práva v situáciách jeho bezprostredného a aktuálneho ohrozenia pred uvedením do neistoty v existujúcich a spravidla aj vykonávaných vlastníckych vzťahov a zneužitím procesného poriadku určeného k takejto ochrane na to, aby bolo obnovené vlastníckeho právo už zaniknutého spochybnením skutočností, za ktorých k zániku došlo. To platí i v prípadoch, kde bolo možné dosiahnuť ochranu podľa reštitučných predpisov. Žalovaný v 9/ rade žiadal žalobu žalobcov zamietnuť a pripojil sa taktiež k argumentácii žalovaného v 8/ rade. Žalovaní v 6/ a 7/ rade poukázali na uzavretú kúpnu zmluvu so Slovenskou republikou - KR PZ zo dňa 29.11.2002 týkajúcu sa nehnuteľnosti parc. č. XXX/X Z. C.. Č.. XXX/X. Predmetné nehnuteľnosti pred kúpou užívali ako nájomcovia od roku 1994. Dom nachádzajúci sa na parc. č. XXX/X je z roku 1957.

7. Súd prvej inštancie poukázal na rozsudok Krajinského súdu pre pozemkovú reformu č. XXXXX/XXXX, z ktorého zistil, že vo veci vykúpenia poľnohospodárskeho statku S.. R. H. -G. W., nachádzajúceho sa v k. ú. R. (S. N.) bolo nariadené nadobudnúť prostredníctvom vykúpenia a z vykúpených nehnuteľnosti prideľuje 10 katastrálnych jutier lóži vitézov za účelom vytvorenia pozemkov pre radových vitézov a 51 jutier tým žiadateľom, ktorí sú uvedení menovite v zozname označenom X. Jednalo sa o v nehnuteľnosti pôvodne patriace S.. H. evidované v pozemkovoknižnej vložke č. XX Y.. Ú.. R. pod poradovým č. V.. XX-XX G. C.. Č.. XXXX,XXXX Z. XXXX. K rozsudku bol priložený zoznam osôb žijúcich v uvedenom k. ú., ktorým boli pridelené pozemky, kde pod pod radovým č. X je uvedené meno G. N. (bez bližšieho označenia) výmera v jutrách 2400. Podľa pozemkovej knihy katastra obce N. (č. l. 159) parc. č. XXXX/X bol urbársky majetok a ako vlastník bolo uvedené: I.. Y.. Š.. C. (T.) N. N.. Podľa vlastníckeho listu č. XXX pre Y.. Ú.. C. R., U. N. bolo k spornej nehnuteľnosti zapísané vlastnícke právo v prospech Maďarského štátu a to na základe uznesenia Krajinského súdu pre usporiadanie pozemkového vlastníctva č. XXXXX/ XXXX poradové číslo zápisu X). Podľa poradového zápisu X uvedeného listu vlastníctva sa podľa § 5 zák. č. 354/1921 uložilo vlastnícke právo pre Československý štát (č. l. 16), ktorý následne prostredníctvom štátnych orgánov a organizácii spravujúcich spornú nehnuteľnosť na základe platných právnych úkonov previedol vlastnícke právo k častiam tejto nehnuteľnosti na žalovaných. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel záveru, že návrhu žalobcov nie je možné vyhovieť. Žalobcovia nepreukázali, že Z. R., je právnou nástupkyňou, resp. jedinou právnou nástupkyňou po nebohom N. G.. Podľa uznesenia č. D 165/58 Štátneho notárstva v Bratislave zo dňa 08.01.1959 dedili pozostalosť po nebohom N. G. Z. P. Z. Q. G.. Po smrti Q. G. nadobudol celé dedičstvo N. D.. Ďalšia postupnosť dedičov až po žalobcov súdu preukázaná nebola. Pôvodná žalobkyňa, pokiaľ by bola právnym nástupcom N. G. sa mohla ako dedič domáhať reštitúcie, pretože zákon zohľadnil i tú skutočnosť, že preukázanie vlastníctva bolo týmto osobám obtiažne. O vydanie spornej nehnuteľnosti v rámci reštitúcie Z. R. nepožiadala. Z rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu v Bratislave zo dňa 22.04.2008 (č. l. 801) je zrejmé, že o vydanie predmetnej nehnuteľnosti v rámci reštitúcii si požiadali C. R., N. D.W. Z. N. P.. Konanie bolo zastavené z dôvodu nedoloženia potrebných dokladov. Nakoľko právna predchodkyňa žalobcov nepožiadala o vydanie pozemkov do uvedeného dátumu, nárok zanikol, lebo išlo o prepadnú lehotu, ktorej zmeškanie sa nedalo napraviť. Ani upravenému petitu, ktorým sa žalobcovia domáhali, že sporná nehnuteľnosť patrí do dedičstva po nebohom N. G. nebolo možné vyhovieť, nakoľko ako vyplýva z doložených dokladov vlastníkom sporného pozemku bol pôvodne Maďarský štát a následne Československá republika. Súd sa stotožnil aj s právnym názorom žalovaných, že nie je možné, aby slovenské súdy ako prejudiciálnu otázku riešili, či cudzí štát zapísal do verejnej listiny vlastníka pozemku v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi platnými a účinnými na území cudzieho štátu. Aj v prípade, že by súd sa touto otázkou zaoberal, z doložených listinných dokladov nie je zrejmé, že právnemu predchodcovi žalobcov bol pridelený konkrétny pozemok, ktorý je predmetom sporu. Tiež je potrebné pripomenúť, že v dokumentoch (maďarských) je uvádzané len meno G. N. bez uvedenia ďalších potrebných údajov pre jeho identifikáciu. V neposlednej miere sa súd stotožnil aj s argumentáciou žalovaného v 8/ rade ohľadne naliehavého právneho záujmu na podanie určovacej žaloby podopretej aj rozsudkom Najvyššieho súdu SR. Na záver je len možné konštatovať, že v danom prípade nie je možné uplatniť použitie § 126 OZ, ani ustanovenia OZ týkajúce sa vydržania a tiež neboli splnené podstatné náležitosti v zmysle § 80 O.s.p.. Žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno, preto súd návrh ako nedôvodný zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., v spojitosti s §§ 149 ods. 1 a 151 ods. 1 a 8 O.s.p. Žalovaným v 1/ a 2/ rade priznal náhradu trov prvoinštančného konania, celkom vo výške 817,- eur z titulu právneho zastúpenia, keď vychádzal z ceny nehnuteľnosti v čase podania návrhu vo výške 100.772,84 Sk, kde výška odmeny za jeden úkon právnej pomoci predstavovala 1.310,- Sk. Žalovaným v 4/ a 5/ rade priznal cestovné vo výške 2 x 3,60 eur, nakoľko žalovaní v 4/ a 5/ rade nepredložili doklady preukazujúce účel na vynaložené prostriedky na obranu svojich práv.

8. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali odvolanie žalobcovia v 1/ až 4/ rade, prostredníctvom svojho právneho zástupcu a žiadali, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti zmenil tak, že súd určí, že pozemky nachádzajúce sa v kat. území N., ktoré žalobcovia presne špecifikovali v odvolacom petite, a ktoré sú totožné s upraveným petitom žalobcov, patria do dedičstva po poručiteľovi, nebohom N. G., zomr. XX.XX.XXXX, H. D. N.. Zároveň si uplatnili náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania. Namietali, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie neodôvodnil riadne a takýmto postupom im bola odňatá možnosť konať pred súdom, keďže odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie nespĺňa požiadavky uvedené v ust. § 157 ods. 2 O.s.p., keď podstatnou náležitosťou odôvodnenia rozhodnutia súdu je i jeho právne posúdenie veci, t.j. z akých ustanovení zákona súd vychádzal, ako ich vyložil a prečo pod tieto ustanovenia podriadil zistený skutkový stav. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie NS ČSSR z 23.11.1967, sp. zn. Prz 36/67, rozsudok NS ČR sp. zn. 33 Cdo 500/2007, ako i rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 3695 a I. ÚS 87/93 a iné. Uviedli, že Slovenský právny poriadok nevylučuje uplatnenie práv určovacou žalobou za súčasnej existencie reštitučného zákonodarstva v prípade, ak žalobca, ktorý nevyužil možnosť uplatniť si svoj nárok na základe reštitučných predpisov, podal žalobu, ktorou žiadal určiť existenciu vlastníckeho práva s poukazom na rozsudok NS SR sp. zn. 5Cdo 36/1999 a rozhodnutia Ústavného súdu SR II ÚS 231/2009, II ÚS 249/2011 a iné. Súd prvej inštancie nezdôvodnil, prečo tieto judikáty v predmetnej veci nebolo možné použiť, vôbec na nich nereagoval. V PK č. XXX Y.. Ú. N. a zápisu zo dňa 04.05.1956 pod pol. H. X sa vlastníkom pozemku na základe § 5 zák. č. 354/1921 Zb. stal Československý štát, avšak podľa žalobcov ustanovenia tohto zákona nemohli byť aplikované na predmetný pozemok a to z viacerých dôvodov, keď žalobcovia poukázali na dobové judikáty, na ktoré súd vôbec nereagoval. Súd prvej inštancie vzal v úvahu aj takú skutočnosť, ktorá z dôkazov vôbec nevyplynula, keď podľa uznesenia Štátneho notárstva v Bratislave pod D 1675/58 dedičmi nebohého N. G. H. Z. P., M.. G. Z. T.. Q. G., pričom podľa rodného listu Z. R., M.. G. jej otcom bol jeden z dedičov neb. N. G. Z. U. T.. Q. G.. Podľa zápisnice zo dňa 30.10.1959 na Štátnom notárstve pod D 346/59 svedčí o tom, že nehnuteľnosti označené v tejto zápisnici podľa závetu neb. Q. G. mali dediť jeho dcéra Z. R., M.. G. Z. N. D. z dôvodu, že obsah závetu neb. Q. G. odporoval zák. č. 139/1947, jeho dedičia sa dohodli, že nehnuteľnosti dedí N. D. sám. Pozemok v pozemkovoknižnej vl. č. XXX Y.. Ú. N., C.. Č.. XXXX/X nebol predmetom konaní o dedičstve pred Štátnym notárstvom Bratislava pod D 346/59. N. D. nebol synom neb. Q. G. a teda nebol jeho zákonným dedičom. Tiež nenadobudol celé dedičstvo po neb. Q. G., len na základe dohody medzi ním a Z. R., M.. G. nadobudol iba nehnuteľnosti, ktoré sú uvedené v uznesení pod č. D 346/59 a vo vzťahu k pozemku PK č. XXX Y.. Ú. N. C.. Č.. XXXX/X Z. R., M.. G. je jediným dedičom neb. Q. G. a zároveň je právnou nástupkyňou po neb. N. G.. Namietali i záver súdu prvej inštancie, že nepreukázali, že právnemu predchodcovi žalobcov bol pridelený konkrétny pozemok, ktorý je predmetom sporu. Uviedli, že Krajinský súd pre pozemkovú reformu vykúpil určité pozemky a pridelil ich prídelcom, ktorí boli uvedení v zozname prídelcov tvoriacich prílohu tohto rozsudku v tomto zozname prídelcov pod por. č. X N. O. N. G. - právny predchodca žalobcov. Z výkazu o výpočte zo 17.09.1937 v maďarskom jazyku - čiastočný preklad vyplýva, že parc. č. XXXX/X bola pridelená N. G. na základe rozsudku Krajinského súdu pre pozemkovú reformu zo dňa 26.02.1925, lebo v tomto výkaze je uvedené číslo tohto rozsudku, číslo právoplatného rozsudku 24.528/1923 O.F.B. a tiež pri mene N. G. jemu bol pridelený pozemok, ktorý je evidovaný v PK č. XXX C.. Č.. XXXX/X.

9. Tiež dedičmi neb. N. G. H. Z. P., M.. G. Z. T.. Q. G., pričom otcom Z. R., M.. G. bol jeden z dedičov neb. N. G. Z. U. T.. Q. G.. Tiež stanovisko súdu prvej inštancie, že žalobcovia nemajú naliehavý právny záujem na určení podľa ich žaloby je v rozpore s ustálenou praxou slovenských súdov, napr. rozsudku najvyššieho súdu z 01.03.2000, sp. zn. 5Cdo 36/1999, 4Cdo/124/2012 a najmä rozhodnutie Ústavného súdu SR II. ÚS 249/2011, z ktorého jednoznačne vyplýva, že za nesprávny treba považovať názor vyslovený v rozsudku NS SR zo dňa 25.02.2009, sp. zn. 4Cdo/130/2007 a rozhodnutie, základom ktorého je tento názor, predstavuje porušenie základného práva na súdnu ochranu, pričom zdôraznili, že o toto rozhodnutie najvyššieho súdu (4Cdo/130/2007) súd prvej inštancie oprel svoj právny názor. Uviedli, že v prípade, ak v súdnom konaní je potrebné rozhodnúť o vlastníckom práve nehnuteľnosti, súd nie je viazaný zápisom v evidencii nehnuteľností a práve svojim rozhodnutím poskytne oprávnenej osobe právnu ochranu. Žalobcovia tvrdili, že vlastníkom pozemku evidovaného v PK vo vl. č. XXX, Y.. Ú. N., C.. Č.. XXXX/X a to napriek tomu, že jeho vlastnícke právo nebolo zapísané do evidencie nehnuteľností, sa stal neb. N. G., čo žalobcovia odôvodnili rozsudkom Krajinského súdu pre pozemkovú reformu s poukazom na ust. § 111 a § 114 zák. č. 141/1950 Zb. a na základe vydržania. V súvislosti s druhým a tretím dôvodom súd nemal použiť žiaden cudzí právny predpis a mal ich posúdiť podľa právnych predpisov platných na Slovensku. Opätovne poukázali na Parížsku mierovú zmluvu vyhlásenú zák. č. 192/1947 Zb., ktorou Československý štát prevzal právny a skutkový stav od Maďarska pre obec N. a uznal skutkové podstaty a právne skutočnosti, ktoré vznikli v čase, keď obec N. patrila ešte k Maďarsku. Opačný výklad by viedol k absolútnemu záveru, že obyvatelia N. dňom 14.10.1947 stratili všetky svoje práva a celý svoj majetok, ktorý nadobudli pred týmto dňom podľa maďarských právnych predpisov. Preto súd prvej inštancie otázku, či neb. N.T. G. nadobudol vlastnícke právo k pozemkom na základe rozsudku Krajinského súdu pre pozemkovú reformu zo dňa 26.02.1925 mal súd posúdiť podľa právnej úpravy, ktorá bola totožná s právnou úpravou platnou na území Slovenska až do 31.12.1950. Nebolo prekážkou, že v dokumentoch je uvádzané len meno G. N.. Dobové právne predpisy nevyžadovali žiadne údaje. Tiež v zozname prídelcov D. G. V. C. C.. Č.. X je uvedený G. N. a tiež z výkazu o výpočte zo dňa 17.09.1937 je uvedené, že parc. č. XXXX/X bola pridelená N. G. na základe Krajinského súdu pre pozemkovú reformu zo dňa XX.XX.XXXX, Č.. XX.XXX/XXXX/O.Q..H.., teda pri mene N. G. jemu bol pridelený pozemok evidovaný v pozemkovoknižnej vložke č. XXX Y.. Ú. N.. Žalobcovia tiež namietali, že ustanovenia zák. č. 354/1921 Zb. nemohli byť aplikované na predmetný pozemok, keď tento bol osobitným zákonom určený iba na vykonanie troch mierových zmlúv a vzťahoval sa len na majetok, ktorý patril subjektom uvedeným v § 1 tohto zákona, ktorý pozemok sa nachádzal na územiach, ktoré na základe týchto mierových zmlúv boli začlenené do územia Československého štátu. Maďarský štát a ani právnická osoba, ktorá v mene neho spravovala majetok a je označená v PK č. XXX Y.. Ú. N. C. H.-X neboli totožnými ani s jedným so subjektom uvedených v § 1 bod 1 zák. č. 354/1921 Zb. a územie, na ktorom sa nehnuteľnosť nachádza, nebolo začlenené do územia Československého štátu týmito mierovými zmluvami. Zdôraznili, že v zmysle Parížskej mierovej zmluvy vyhlásenej zák. č. 192/1947 Zb. plynie, že vlastníkmi pozemkov, ktoré sa nachádzali v kat. území N., zostali naďalej fyzické osoby, ktoré ich vlastnili v deň 13.10.1948, t.j. v deň predchádzajúci účinnosť zák. č. 192/1947 Zb. Pri rozhodovaní o otázke, kto bol vlastníkom predmetného pozemku v deň 13.10.1947 je potrebné aplikovať právo, ktoré patrilo v ten deň Maďarsku. Rozhodujúce právne skutočnosti je potrebné posudzovať podľa všeobecného Občianskeho zákonníka z roku 1811, ktorý platil aj v Maďarsku od roku 1861 do účinnosti Občianskeho zákonníka Maďarskej ľudovej republiky vydaný v roku 1959. Žalobcovia poukázali na časť dôvodovej správy zák. č. XLI. z roku 1928, ktorým bol novelizovaný zák. č. XXXVI. z roku 1921, pričom z dôvodovej správy vyplýva, že na základe zák. č. XXXVI. z roku 1921 pozemky boli pridelené s účinkami vlastníckeho práva. Na základe „Výkazu o výpočte“ zo dňa 17.09.1937 v maďarskom jazyku vyplýva, že osoby uvedené v tomto výkaze podľa dobového maďarského práva boli vlastníkmi pozemkov uvedených v ňom. Uviedli, že ust. § 111 a § 114 zák. č. 141/1950 Zb. stratil zápis v pozemkovej knihe konštitutívnu povahu aj v prípade prevodu vlastníctva zmluvou, aj v prípadoch prechodu vlastníctva výrokom súdu. Zdôraznili, že ak zmluva o prevode nehnuteľnosti bola uzavretá alebo rozhodnutie príslušného orgánu bolo vydané pred účinnosťou zák. č. 141/1950 Zb., t.j. do dňa 31.12.1950 a intabulácia na základe nich nebola vykonaná k tomuto dňu, nadobúdateľ nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti dňom 01.01.1951. Poukázali na judikáty súdov Českej republiky, ktoré predložili konajúcemu súdu ako dôkazy a sú súčasťou písomného vyjadrenia žalobcov z 19.02.2010. Na základe rozsudku Krajinského súdu pre pozemkovú reformu sa N. G. stal oprávneným držiteľom predmetnej nehnuteľnosti od roku 1925 a to na základe ust. § 566 zák. č. 141/1950 Zb. z titulu vydržania vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti v roku 1957 aj vtedy, ak na základe vyššie uvedených skutočností ešte nenadobudol ju skôr. Zároveň si uplatnil i trovy právneho zastúpenia, celkom vo výške 4.034,03 eur a trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní, spolu vo výške 324,36 eur.

10. K odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný v 3/ rade podaním zo dňa 16.05.2014 a uviedol, že sa stotožňuje s rozsudkom súdu prvej inštancie, ktorý považuje za zákonný. Mal za to, že v predmetnej veci súd rozhodol na základe rozsiahleho dokazovania a boli posúdené všetky relevantné skutočnosti vzťahujúce sa k predmetnej veci.

11. K odvolaniu sa písomne vyjadrili žalované v 1/ a 2/ rade a navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a odvolateľov zaviazal na náhradu trov žalovaných v odvolacom konaní.

12. Žalované v 1/ a 2/ rade, prostredníctvom svojho právneho zástupcu k námietke žalobcov týkajúcej sa odňatiu možnosti konať pred súdom pre nedostatok riadneho odôvodnenia rozhodnutia uviedli, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je jasné, zrozumiteľné a tiež obsahuje aj vyhodnotenie výsledkov dokazovania a vyslovenie právneho názoru súdu a je presvedčivé v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. Pokiaľ žalobcovia poukázali na rozbor Najvyššieho súdu ČSSR z 23.11.1967 a pokiaľ poukazujú, že súd vo svojom rozhodnutí má konkrétne poukázať na právny predpis, z ktorého vyvodzuje svoje právne posúdenie, naopak práve žalobcovia neuviedli v žalobe jej právny základ (konkrétny právny predpis a konkrétne ustanovenie), na základe ktorého boli oprávnení tvrdiť, že pozemok parc. č. XXXX/ X patrí do dedičstva po N. G.. Naopak, tiež ak v žalobe žalobcovia poukázali na ust. § 126 ods. 1 Obč. zák., súd prvej inštancie konštatoval, že toto ustanovenie nie je možné použiť, tiež že neboli splnené náležitosti v zmysle § 80 O.s.p.. Podľa žalovaných v 1/ a 2/ rade pre podanie vlastníckej žaloby neboli splnené podmienky podľa § 126 ods. 1 Obč. zák. a to existencia vlastníckeho práva, tiež neoprávnené zásahy do vlastníckeho práva, pretože žalobcovia neboli vlastníkmi predmetného pozemku a ani v konaní nepreukázali, že by žalovaní neoprávnene zasiahli do ich vlastníckeho práva. Pokiaľ žalobcovia poukazujú na rozsudok sp. zn. Obdo V 56/2002 NS SR z 25.02.2004 ako i nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 2100 a PL ÚS 6/04, žalované uviedli, že v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie sú uvádzané právne relevantné skutočnosti, ktoré preukazujú zamietnutie žaloby a to nepreukázanie vlastníckeho práva k pozemku N. G., nadobudnutie vlastníctva k pozemku Maďarským štátom, nepreukázanie polohopisu pozemku in naturam (chýbajúca identifikácia), nadobudnutie vlastníctva k pozemku Československým štátom, nepreukázanie aktívnej legitimácie, chýbajúce reštitučné konanie, chýbajúci naliehavý právny záujem, chýbajúce neoprávnené zásahy žalovaných do vlastníckeho práva, preto odvolanie v tejto časti nie je dôvodné. K nálezu Ústavného súdu SR žalované uviedli, že na Okresnom súde Bratislava V bolo viacero rovnakých konaní, právoplatne ukončených je 12, i keď s inými žalobcami a inými parcelnými číslami žalovaného pozemku, v ktorých súd prvej inštancie žaloby zamietol a teda rozhodol v prospech žalovaných, pričom žalované v 1/ a 2/ rade vyšpecifikovali dvanásť súdnych konaní. V týchto konaniach súdy prvej inštancie, ale aj odvolací súd, v rámci predbežnej otázky týkajúcej sa vydržania, rozhodovania o veci na základe maďarských zákonov, nadobudnutia vlastníctva k žalovanému pozemku na základe rozhodnutí maďarských súdov z roku 1925 a 1927 a urbárskeho majetku. Ak by teda odvolací súd nepotvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, ale by ho zmenil, v podstate by o trinástej veci bolo rozhodnuté inak ako bolo rozhodnuté v dvanástich predchádzajúcich veciach, čím by práve vtedy došlo k rozporu s nálezmi Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 21/00 a PL ÚS 6/04, keď by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru, ktoré v rozhodnutiach boli vyslovené nielen súdom prvej inštancie, ale i Krajským súdom v Bratislave, preto odvolanie v tejto časti nie je dôvodné. K judikátom žalobcov, že slovenský právny poriadok nevylučuje uplatnenie práv určovacou žalobou za súčasnej existencie reštitučného zákonodarstva, žalované uviedli, že sú i opačné rozhodnutia NS SR a nálezy Ústavného súdu SR. K námietke žalobcov, že Československý štát nemohol byť zapísaný v pozemkovej knihe vo vložke č. XXX D. pre Y.. Ú.. N. C. H. ako vlastník pozemku parc. č. XXXX/X, žalované poukázali na pozemkovoknižnú vložku č. XXX, kde pod H. bol vykonaný zápis na základe výnosu Krajinského pozemkového súdu v Budapešti pod č. XX.XXX/XX F. XX.XX.XXXX, ktorý preukazuje, že vlastníkom pozemkov zapísaných pod Z. Z. Z. je Maďarský štát. Ak by vlastníctvo k pozemku nadobudol N. G., určite by Maďarský štát v roku 1927 sa nenechal zapísať ako vlastník v PK vo vložke č. XXX, t.j. nezapísal by seba, ale bol by ako vlastníka zapísal N. G.. Naopak Maďarský štát sa v roku 1927 považoval za vlastníka predmetného pozemku a to až do 15.10.1947, kedy tento pozemok bol pričlenený k Československu na základe Parížskej mierovej konferencie a preto nebolo zapísané vlastníctvo na N. G.. Ak by sa N. G. považoval za vlastníka predmetného pozemku č. XXXX/X, určite by bol podal na Maďarský štát žalobu o určenie vlastníctva, avšak túto nepodal ani po roku 1956, kedy vlastníkom pozemku sa stalo Československo na základe Parížskej mierovej konferencie, v spojení s uznesením č. Cd 1374/56 Ľudového súdu v Bratislave zo 04.05.1956. Československé súdy a ani Slovenské súdy nie sú oprávnené rozhodovať o tom, že Maďarský štát a následne aj Československo konali protiprávne, ak zapísali seba ako vlastníka pozemku parc. č. XXXX/X. K námietke žalobcov, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil právne nástupníctvo žalobcov po N. Š. žalované uviedli, že žalobný návrh podala žalobkyňa Z. R., ktorá tvrdila, že po poručiteľovi - svojom strýkovi N. Š. je jedinou dedičkou pozemku predmetnej parcely, to však v rámci dokazovania nepreukázala. Uznesením pod č. D 1675/58 Štátneho notárstva v Bratislave z 08.01.1959 dedili pozostalosť po neb. N. Š. Z. P. Z. Q. Š.. Po T.. Q. Š. nadobudol celé dedičstvo N. D.W. uznesením pod č. D 346/59 Štátneho notárstva Bratislava - okolie v Bratislave z 30.10.1959. Žalobcovia nezaložili dedičské rozhodnutie, ktoré by preukazovalo, že po N. D. dedila jeho pozostalosť žalobkyňa Z. R., preto najmenej v spoluvlastníckom podiele 1 žalobu nepodali oprávnení dedičia. Obdobne nie je založené ani dedičské rozhodnutie, ktoré by preukazovalo, že po Z. P. dedila jej pozostalosť žalobkyňa Z. R. a preto aj v spoluvlastníckom podiele 1 žalobu nepodali oprávnení dedičia.

13. Žalované uviedli, že ak by súd prvej inštancie určil, že predmetný pozemok patrí do dedičstva po N. Š., rozsudok by bol nevykonateľný, nakoľko pozemky uvedené v zmenenom žalobnom petite neexistovali v čase úmrtia N. Š., pretože v tom čase existoval iba pozemok parc. č. XXXX/X, preto tieto novovzniknuté pozemky nemôžu byť predmetom dedičského konania, a ak by predmetom dedičského konania bol pôvodný pozemok, o tomto pozemku by súdny komisár nemohol rozhodnúť, nakoľko tento v súčasnosti už neexistuje, keďže bol vtelený do iných pozemkov a žalobcovia nepreukázali, že pôvodný pozemok parc. č. XXXX/X je identický so žalovanými pozemkami.

14. Žalobcovia v konaní nepreukázali, že majú naliehavý právny záujem na určení vlastníctva v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. a opätovne žalované poukázali na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/130/2007, z 25.02.2009. Prídelca N. Š., ani jeho právny predchodcovia nevykonali od roku 1925, teda viac ako 85 rokov úkon smerujúci k tomu, aby ich vlastníctvo bolo uznané, aby boli zapísaní ako vlastníci, či už v pozemkovej knihe, v evidencii nehnuteľnosti alebo v katastri nehnuteľnosti. Naliehavosť znamená neodkladnosť a časovú neodkladnosť, čo však žalobcovia nemajú. Ak by takúto žalobu podali ešte pred mnohými rokmi, príp. by podali príslušnému správnemu orgánu návrh na vklad vlastníckeho práva, čo však neurobili, príbuzní odvolateľov, aj v časoch od roku 1947 do roku 1956 mali možnosť zapísať svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti do pozemkovej knihy a to bez uplatnenia intabulácie, čo však neurobili. Z rozsudku sp. zn. 4Cdo/130/2007 vyplýva, že : „O naliehavý právny záujem môže ísť zásadne len vtedy, ak by bez súdom vysloveného určenia bolo buď ohrozené právo žalobcu alebo by sa jeho právne postavenie stalo neistým, čo znamená, že buď musí ísť u žalobcu o právny vzťah (právo) už existujúce alebo o takú jeho procesnú, prípadne hmotnoprávnu situáciu, v ktorej by objektívne v už existujúcom právnom vzťahu mohol byť ohrozený, prípadne pre svoje neisté postavenie by mohol byť vystavený konkrétnej ujme. Naliehavý právny záujem na určení, či tu právo je alebo nie je, nie je daný tam, kde sa možno domáhať plnenia. Aj keď v prípadoch žalôb o určenie vlastníckeho práva sa naliehavý právny záujem spravidla odôvodňuje potrebou získať rozhodnutie súdu ako podklad pre zápis vlastníctva do katastra nehnuteľností, nemožno (vzhľadom na účel určovacej žaloby) bez ďalšieho len z tohto faktu vyvodzovať naliehavý právny záujem žalobcu. To platí práve tam, kde právne vzťahy žalobcu k veci boli s istými následkami dotknuté dávno v minulosti a nie dnes, a nestali sa neistými teraz, ale práve prostredníctvom žaloby o určenie vlastníckeho práva je uvádzané do neistoty právo súčastného vlastníka veci. Určovacia žaloba tu nie je nástrojom prevencie a nemieri k nastoleniu právnej istoty na strane žalobcu, ale k jej narušeniu na strane terajšieho vlastníka veci. Je preto potrebné rozlišovať medzi ochranou vlastníckeho práva v situáciách jeho bezprostredného a aktuálneho ohrozenia pred uvedením do neistoty v existujúcich a spravidla aj vykonávaných vlastníckych vzťahoch a zneužitím procesného prostriedku určeného k takejto ochrane na to, aby bolo dosiahnuté obnovenie vlastníckeho práva už zaniknutého spochybnením skutočností, za ktorých k zániku došlo. Ďalej to platí i tam, kde ochranu práva bolo možné dosiahnuť postupom podľa reštitučných predpisov.“

15. K námietke žalobcov, že je bez právneho významu, či žalobcovia žiadali priznanie vlastníckeho práva k predmetnému pozemku podľa reštitučných zákonov, žalované v 1/ a 2/ rade uviedli, že je nesporné, že Slovenská republika bola vlastníkom pozemku parc. č. XXXX/X, čo vyplýva z pozemkovej knižnej vložky č. XXX, Y.. Ú.. N. C. H.. V uznesení č. Cd 1374/56 Ľudového súdu v Bratislave, zo dňa 04.05.1956 je uvedené, že vo vložke č. XXX C. Y.. Ú. N. je ako vlastník zapísaný I. Y..Y.. Týmto uznesením sa vložilo vlastnícke právo pre Československý štát k pozemkom v kat. území N., okrem iných aj pozemku parc. č. XXXX/X. Navyše na základe citovaného uznesenia zo dňa 04.05.1956 bolo v PK vložke č. XXX pod zápisom H. vložené vlastnícke právo k predmetnému pozemku pre Československý štát, pričom zápis vlastníctva Maďarského štátu, ale ani Československého štátu nikdy nebol zrušený a preto rozhodnutie štátneho orgánu podľa § 134 O.s.p. je pre konajúci súd záväzné. Ak sa žalobcovia domnievali, že uznesenie Ľudového súdu v Bratislave je nezákonné, mali si svoje údajné vlastníctvo uplatniť ako reštitúciu, napr. podľa zák. č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a k inému poľnohospodárskemu majetku alebo podľa reštitučného dôvodu § 3 ods. 1 písm. o/ zák. č. 503/2003 Z.z. o navrátenie vlastníctva k pozemkom, v znení neskorších predpisov. Žalobcovia si neuplatnili reštitučný nárok podľa zák. č. 229/1991 Zb., len jeden z nich si uplatnil reštitučný nárok podľa zák. č. 503/2003 Z.z. (čo vyplýva z listu Obvodného pozemkového úradu v Bratislave z 09.02.2012, spis č. 5961/04 - Dob.), avšak takéto reštitučné konanie bolo zastavené a právoplatnosť nadobudlo 16.05.2008. Žalobcovia opierali svoju žalobu o ust. § 126 ods. 1 Obč. zák., avšak pre podanie takejto žaloby neboli podmienky a to existencia vlastníckeho práva a neoprávnené zásahy do vlastníckeho práva, preto sčasti vzali žalobu pod bodom I a II späť a súd v týchto častiach konanie zastavil. Právny základ žaloby týkajúcej sa bodu III petitu nesúvisí s ust. § 126 ods. 1 Obč. zák. z dôvodu, že zák. č. 503/2003 Z.z. (o navrátenie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov) je lex specialis vo vzťahu k Občianskemu zákonníku a preto na predmet sporu nie je možné použiť lex generalis. Žalované poukázali na ust. § 6 ods. 1 písm. a/ zák. č. 503/2003 Z.z., v zmysle ktorého vlastníctvo k pozemku alebo jeho častiam nemožno navrátiť, ak pozemok je vo vlastníctve fyzickej osoby. Zákonodarca vylúčil možnosť vydania zastavaných pozemkov a táto skutočnosť vylučuje i možnosť dokazovania v súdnom konaní, či príbuzný žalobcov bol alebo nebol vlastníkom pozemku príslušným na konanie vo veci. Obvodný pozemkový úrad, ktorý v správnom konaní (§ 5 ods. 2 a 3 zák. č. 503/2003 Z.z.) vydáva rozhodnutie o navrátení vlastníctva k pozemku alebo rozhodnutia o priznaní práva na náhradu, ak vlastníctvo k pozemku nemožno navrátiť, preto mali za to, že pre použitie reštitučných zákonov boli splnené podmienky (štát fakticky uchopil vlastníctvo, štát na pozemku postavil rodinné domy a iné stavebné objekty pre potreby správy ciest a policajného zboru). Štát sa považoval za vlastníka predmetného pozemku, o čom svedčí zápis v PK č. XXX. Tiež si odvolatelia mohli svoje práva k pozemku uplatniť podľa zák. č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách, príp. uplatniť reštitučný nárok v zmysle zák. č. 229/1991 Zb. alebo podľa zák. č. 503/2003 Z.z., t.j. mali tri krát možnosť v reštitučných konaniach domáhať sa navrátenia vlastníctva k pozemku parc. č. XXXX/X, čo však nevyužili a preto ich nárok na navrátenie vlastníctva je premlčaný. V tejto súvislosti žalované poukázali na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 279/09-27, z 26.11.2009, najmä stranu 10. Podobný názor zaujal i NS SR v rozsudku 4Cdo/130/2007, z 25.02.2009, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného konštatoval, že bez ohľadu na to, akým spôsobom prešla vec na štát, len v prípadoch, ktoré sú v reštitučných predpisoch výslovne stanovené a za splnenia ďalších podmienok bol daný dôvod na vrátenie veci. Tým bola súčasne vylúčená možnosť uplatniť toto právo inak, teda podľa všeobecných predpisov, keďže reštitučná úprava je vo vzťahu k všeobecným predpisom úpravou špeciálnou. Toto stanovisko je potvrdené i napr. rozhodnutím Ústavného súdu ČR z 01.11.2005, sp. zn. Pl ÚS - st 21/05. Samotní žalobcovia neuvádzajú právny základ žaloby, neuvádzajú konkrétny hmotnoprávny predpis, na základe ktorého sa domáhajú určenia svojho vlastníckeho práva k predmetnému pozemku, avšak je nesporné, že právni predchodcovia neboli zapísaní ako vlastníci prideleného pozemku vo verejnej listine (t.j. v pozemkovej knihe, v evidencii nehnuteľnosti alebo v katastri nehnuteľnosti) a preto ani nenastali účinky ich vlastníckeho práva.

16. K možnosti zmeny maďarských súdnych rozhodnutí slovenskými súdmi žalované uviedli, že kat. územie obce N. bolo postúpené Československu na základe Parížskej mierovej konferencie. Obce M. Z. Č. boli maďarským štátnym územím až do 15.10.1947, kedy na základe Parížskej mierovej konferencie boli spolu so svojimi katastrálnymi územiami pričlenené k Československu. Na území týchto obcí sa právne vzťahy do 15.10.1947 spravovali právnym poriadkom maďarského štátu. Ku dňu pričlenenia týchto obcí k Československu (t.j. ku dňu 15.10.1947), právny stav k pozemku parc. č. XXXX/X v kat. úz. N. svedčia o tom, že vlastníkom tejto nehnuteľnosti bol Maďarský štát, čo vyplýva z PK vložky č. XXX, ktorý bol vykonaný na základe rozhodnutia Krajinského pozemkového súdu v Budapešti č. 13.385/1927, z 13.05.1927. Zápis o vlastníctve Maďarského štátu v uvedenej PK vložke nebol zmenený do 15.10.1947. Orgány súdnej moci SR nemajú právomoc ani pôsobnosť, aby rozhodovali o tom, či iný štát právom alebo protiprávne zapísal seba samého ako vlastníka určitého pozemku do pozemkovej knihy a to s poukazom na čl. 142 ods. 1 Ústavy SR. Žiadny zákon SR totiž neustanovil, že súdy SR majú preskúmavať zákonnosť Krajinského pozemkového súdu v Budapešti a že tak majú robiť na základe právneho poriadku Maďarského štátu, ktorý platil v dvadsiatich rokoch minulého storočia. Československo v roku 1947 recipovalo (prebralo) iba právny stav k predmetnej nehnuteľnosti, právny poriadok Maďarského štátu však nerecipovalo, preto súdy SR nie sú oprávnené rozhodnúť o tom, že vlastníkom predmetného pozemku ku dňu 15.10.1947 nebol Maďarský štát, ale bol ním právny predchodca žalobcov na základe rozhodnutia Maďarského štátneho orgánu z roku 1925. O tejto otázke nemôžu rozhodnúť ani ako o prejudiciálnej, keďže takýto postup by nebol v súlade s ust. § 134 O.s.p.. Ak by konajúci súd rozhodol o vlastníkovi predmetného pozemku podľa vtedy platných maďarských zákonov, zmenil by obsah delimitačných protokolov podpísaných zástupcami Maďarska a Československa, podľa ktorých vlastníkom pozemku bol Maďarský štát, pričom by súd ani nevedel hodnoverne preukázať, či táto zmena bola alebo nebola v súlade s vtedy platným maďarským právnym poriadkom. O recipovaní právneho stavu k predmetnému pozemku Československým štátom svedčí aj uznesenie Cd 1374/56 Ľudového súdu v Bratislave zo 04.05.1956, v ktorom sa uvádza, že vo vložke č. XXX je ako vlastník zapísaný I. Y..Y.. K námietke žalobcov, že podľa Parížskej mierovej zmluvy Československo zaručilo obyvateľstvu obce Č. plné ľudské i občianske práva, avšak pravdou je i to, že N. Š. nenadobudol vlastníctvo k pozemku na základe rozhodnutia Maďarského štátneho orgánu z roku 1925, preto k tomuto pozemku nemal ľudské práva. V roku 1925 výkup tohto pozemku ešte nebol zrealizovaný a to ani v roku 1927, pretože vlastníkom pozemku parc. č. XXXX H. Y. S.. W. H. U.. Uviedli, že účinky prídelu nenastali vydaním rozsudku č. 24528/1923/O.F.B. štátneho majetkosprávneho súdu zo dňa 26.02.1925. Tento rozsudok sa týkal v podstate vykúpenia pôdohospodárskeho majetku, ktoré patrilo kniežaťu S.. W. H.-U., avšak ani jeden z jeho výrokov neobsahuje výrok o tom, že N. Š. sa prideľuje do vlastníctva predmetný pozemok parc. č. XXXX/X. Žalované v 1/ a 2/ rade opätovne poukázali na rozsudok 4Co/93/04-198 Krajského súdu v Bratislave, z 09.02.2005, ktorý posudzoval aj možnosť aplikácie občianskoprávnych predpisov Maďarskej republiky súdmi Slovenskej republiky, pričom nedal za pravdu žalobcom vo vyššie uvedenom rozhodnutí a to, že vec mala byť posúdená podľa občianskoprávnych predpisov Maďarskej republiky, pričom zdôraznil, že z recepčnej normy, ktorou je zák. č. 172/1947 Zb. a ust. § 2 cit. zák. vyplýva, že na získané územie sa rozširuje účinnosť právnych predpisov platných v oblasti, ku ktorej sa toto územie podľa § 1 pripojuje. Pôsobnosť súdov, úradov a orgánov verejnej správy, vzťahujúcich sa na uvedenú oblasť sa zároveň rozširuje na získané územie.

17. Neobstojí odvolacia námietka žalobcov, že podľa nimi citovaných zákonov z roku 1928, resp. z roku 1921 mali byť pozemky pridelené s účinkami vlastníckeho práva. Opätovne uviedli, že súdy SR nie sú oprávnené rozhodovať o právach osôb na základe maďarského zákona z roku 1921, resp. zákona z roku 1928. Ak sa prídelca N. Š. cítil ukrivdený pre nezapísanie svojho vlastníckeho práva do pozemkovej knihy voči Maďarskému štátu mal tak urobiť ako maďarský občan voči Maďarskému štátu, najneskôr do 15.10.1947. Zákon z roku 1928 je v súčasnosti nepoužiteľný, čo vyplýva i z rozsudku Krajského súdu v Bratislave 4Co/93/04. Neobstojí preto stanovisko žalobcov, že N. Š. nadobudol vlastnícke právo k pozemku na základe rozsudku Štátneho majetkosprávneho súdu zo dňa 26.02.1925 a výnosu Krajinského pozemkového súdu v Budapešti z 12.04.1927. Navyše žalované uviedli, že rozsudok z 26.02.1925 Štátneho majetkosprávneho súdu sa v merite veci týkal vykúpenia pôdohospodárskeho majetku, ktoré patrilo kniežaťu S.. W. H.-U. a ani jeden z ôsmich výrokov neobsahuje výrok, že sa N. Š. prideľuje do vlastníctva predmetný pozemok. Podľa tohto rozsudku súd nariadil vykúpenie parciel a z tohto výroku vyplýva, že predmetným rozsudkom kniežaťu S.. W. H.-U. nezaniklo jeho vlastnícke právo k parc. č. XXXX Z. XXXX, nariadil sa iba výkup pozemkov a preto, ak nezaniklo kniežaťu S.. W. H.-U. jeho vlastnícke právo k predmetným parcelám, nemohlo vzniknúť vlastnícke právo k pozemku parc. č. XXXX N. Š.. Z citovaného rozsudku vyplýva, že vyplatenie výkupného sa odložilo na desať rokov, čo znamená, že N.Á. Š. v roku 1925 kúpnu cenu nezaplatil. Navyše z rozsudku vyplýva, že na vykonanie tohto súdneho rozhodnutia Štátny majetkosprávny súd poverí štátny zväz maďarských majetkovo-úverových ústavov a pridelí im sudcu, t.j. prevod vlastníckych práv sa má vykonať v budúcnosti a nie týmto rozsudkom, keď po ukončení odovzdania sa vyhotovia majetkové hárky. Rozsudok z 26.02.1925 a ani výnos Krajinského pozemkového úradu v Budapešti z 12.04.1927 nie sú takými súdnymi rozhodnutiami, na základe ktorých by bolo možné uznať, že N. Š. nadobudol vlastnícke právo k pozemku parc. č. XXXX/X. Opak je pravdou, nakoľko v predmetnom výnose z 12.04.1927 je uvedené, že o zápise vlastníckeho práva jednotlivých nadobúdateľov Krajinský pozemkový súd rozhodne neskôr. Navyše ani samotný N. Š. sa nepovažoval za vlastníka tohto pozemku, inak by bol postupoval podľa IV výroku výnosu Krajinského pozemkového súdu v Budapešti z 12.04.1927 a bol by požiadal katastrálny orgán o zápis ukončenia vykupovacieho konania do pozemkovej knihy a o zápis svojho vlastníckeho práva. Odvolatelia nepreukázali, kedy výkup bol ukončený a kedy N. Š. kúpil od Maďarského štátu predmetný pozemok. Navyše žalobcami predložené judikáty z Českej republiky sú na danú vec nepoužiteľné, pretože maďarské súdne rozhodnutia z rokov 1925 a 1927 nerozhodovali o vlastníctve N. Š. k pozemku a preto aj úvahy o prelomení zásady intabulácie v súvislosti s prechodom vlastníctva na základe rozhodnutí štátnych orgánov sú právne irelevantné.

18. Žalované sa vyjadrili i k námietke žalobcov, ktorí tvrdia, že pôvodný pozemok parc. č. XXXX/X nie je urbársky majetok a že je rozdiel v obsahu pojmov urbársky majetok a urbárny majetok. Žalované naďalej zotrvávajú na stanovisku, že jednoznačne ide o urbársky majetok a odvolatelia žiadnym dôkazným prostriedkom nevyvrátili písomný zápis v treťom stĺpci dodatku v pozemkovej knihe. Opäť zástupca žalovaných poukázal na rozsudok 4Co/93/04-198 Krajského súdu v Bratislave, ktorý okrem iného vykonal aj právny rozbor urbárskeho majetku. Ak by N. Š. bol výlučným vlastníkom pozemku bez akýchkoľvek jeho obmedzení, poznámka o urbárskom majetku by v dodatku v pozemkovej knihe nebola zapísaná. Tiež nielen pozemok parc. č. XXXX/X bol urbárskym majetkom, ale takýmto urbárskym majetkom boli i všetky pozemky zapísané v dodatku k pozemkovej knihe, pretože ani jeden z týchto pozemkov nebol v pozemkovej knihe zapísaný v samostatnej vložke. Maďarský štát ani jednu z týchto osôb nepovažoval za individuálneho vlastníka a nezapísal ju ani na jednej právnej listine, v ktorej by nebol uvedený údaj urbársky majetok.

19. Žalované v 1/ a 2/ rade sa v súvislosti k vydržaniu pozemku a k výkazu o výpočte vyjadrili tak, že podľa žalobcov výkaz o výpočte zo 17.09.1939 preukazuje nadobudnutie vlastníctva predmetného pozemku N.B. Š. a že tento pozemok vydržal. Opätovne žalované poukázali na rozsudok 4Co/93/04-198 odvolacieho súdu, ktorý posudzoval i samotné vydržanie s tým, že na základe uznesenia Krajinského pozemkového súdu v Budapešti zo dňa 13.05.1927 bolo vlastnícke právo k parcele vedené na Maďarský štát a už od tohto zápisu I. D. (žalobca v konaní 4Co/93/04) nemohol byť dobromyseľným držiteľom nehnuteľnosti, lebo ju nemohol užívať ako svoju bez ohľadu na to, či sa o zápise dozvedel. Naviac do účinnosti zák. č. 141/1950 Zb. neuplynula 32 ročná vydržacia doba a po jeho účinnosti mohlo dôjsť k vydržaniu, len ak uplynula 10 ročná vydržacia doba, ktorá by skončila v roku 1957, avšak 04.5.1956 bolo zapísané vlastnícke právo na Československý štát, preto ani táto doba potrebná k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním neuplynula. Navyše odvolací súd v citovanom rozhodnutí konštatoval, že pôsobnosť súdov, úradov a orgánov verejnej správy sa zároveň rozširuje i na získané územia, preto na daný právny vzťah bolo potrebné použiť vtedy na Slovensku platné uhorské obyčajové právo. K výkazu o výpočte štátneho archívu v Maďarsku zo dňa 17.09.1937 žalované uviedli, že tento dôkaz nepreukazuje, že prídelca N. Š. bol vlastníkom pozemku parc. č. XXXX/X. Tento len uvádza, že prídelca mal v držbe predmetnú nehnuteľnosť, čo nepopieral i právny zástupca žalobcov na pojednávaní dňa 30.04.2013, kde uviedol, že na základe rozsudku z roku 1925, resp. z roku 1927 sa pán N. Š. stal oprávneným držiteľom a z titulu vydržania sa až v roku 1957 stal vlastníkom. Zdôraznili, že Československý štát sa stal dobromyseľným vlastníkom predmetného pozemku na základe dôvery v pravosť zápisu vo vložke č. XXX pozemkovej knihy pre kat. úz. N.. Vzhľadom na vyššie uvedené neobstojí tvrdenie žalobcov, že N. Š. nadobudol pozemok vydržaním v roku 1957, nakoľko Československý štát tento pozemok nadobudol 15.10.1947, keď bol pričlenený k Československu na základe Parížskej mierovej konferencie, preto nezapísal vlastníctvo na N. Š. a toto nadobudnutie vlastníctva si Československý štát potvrdil uznesením Cd 1374/56 Ľudového súdu v Bratislave, zo dňa 04.05.1956. Ak sa teda N. Š. domnieval, že jeho vlastníctvo, ktoré nadobudol v roku 1957 mu štát odňal ešte v roku 1947, teda 10 rokov pred nadobudnutím vlastníctva, mal sa uchádzať o navrátenie svojho vlastníctva v reštitučných konaniach. Zároveň žalované poukázali postupne na Uhorské súkromné právo platné do 31.12.1950, na zák. č. 141/1950 platný do 01.04.1964 a na zák. č. 40/1964 Zb. platný od 01.04.1964 a na novelu Občianskeho zákonníka č. 131/1982 Zb. platnú od 01.04.1983 až do novely zák. č. 509/1991 Zb. (do 01.01.1992). Žalované preto navrhli, aby odvolací súd odvolanie žalobcov zamietol a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

20. Žalovaní v 4/ až 9/ rade vyjadrenie k odvolaniu žalobcov písomne nepodali.

21. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, 380 Civilného sporového poriadku - ďalej len CSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

22. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu za účelom zistenia rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1 CSP) (hľadisko posúdenia opodstatnenosti žaloby), výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 CSP) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP). Odvolací súd v postupe súdu prvej inštancie nezistil z procesnoprávneho hľadiska žiadne vady, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Neobstojí preto námietka žalobcov, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nespĺňa náležitosti ustanovenia v čase podania odvolania platného ust. § 157 ods. 2 O.s.p., v súčasnosti ust. § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd dodáva, že rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia a účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné otázky a námietky, spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samostatné rozhodnutia ovplyvňujúcich súvislostiach. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil, vyhodnotil dôkazy, preto námietka žalobcov v tomto smere nie je dôvodná.

23. K odvolacej námietke žalobcov, že súd prvej inštancie nesprávne konštatoval, že v danej veci neboli splnené podstatné náležitosti v zmysle § 80 O.s.p. (procesný predpis platný do 30.06.2016), podľa tohto ustanovenia (§ 80 písm. c/ O.s.p.) návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení bude daný spravidla vtedy, ak by bez tohto určenia bolo žalobcovo právo ohrozené, alebo ak by sa bez tohto požadovaného určenia stalo jeho právne postavenie neistým. Určovacia žaloba spravidla nebude opodstatnená (čo do naliehavého právneho záujmu) v prípadoch, keď možno žalovať priamo na splnenie povinnosti. Určovacia žaloba má preventívny charakter, je opodstatnená najmä v prípadoch, keď k porušeniu práva ešte nedošlo. Len čo porušenie subjektívneho práva je dokonané, možno spravidla žalovať priamo na plnenie, reparáciu škodlivých právnych následkov zo strany žalovaného. Naliehavý právny záujem na určení je spravidla aj vtedy, ak určovacia žaloba vytvorí pevný základ medzi účastníkmi a tak naplní svoj preventívny charakter a cieľ a zabráni ďalším prípadným sporom medzi účastníkmi konania. Ak sa má určovacou žalobou, resp. určovacím výrokom súdu dosiahnuť zhoda medzi skutočným stavom a stavom zapísaným v katastri nehnuteľnosti, bude naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva daný vždy. Podľa odvolacieho súdu žalobcovia mali naliehavý právny záujem na určovacej žalobe a teda odvolacia námietka žalobcov v tomto smere je dôvodná, t.j. ústavne konformnému výkladu nezodpovedá právny názor súdu prvej inštancie, podľa ktorého, ak sa žalobcovia domnievali, že uznesenie Ľudového súdu v Bratislave je nezákonné, že si svoje údajné vlastníctvo mali uplatniť ako reštitúciu podľa zák. č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a k inému poľnohospodárskemu majetku alebo podľa reštitučného dôvodu (§ 3 ods. 1 písm. a o/ zák. č. 503/2003 Z.z. o navrátenie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov), tak žalobcovia sa nemôžu domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva (keď ide o právo bez časového obmedzenia) podaním určovacej žaloby podľa všeobecných predpisov občianskeho práva. Odvolací súd zároveň dodáva, že ak súd zamieta určovaciu žalobu pre nedostatok naliehavého právneho záujmu, je vylúčené, aby sa zároveň zaoberal vecou samou. V danom prípade však i napriek tomu, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že neboli splnené podstatné náležitosti v zmysle § 80 O.s.p. platný do 30.06.2016, súd prvej inštancie sa zaoberal vecou samou, vykonal dokazovanie, oboznámil sa s pripojenými listinnými dôkazmi, výsluchom účastníkov konania. Na zdôraznenie správnosti, že žalobcovia mali naliehavý právny záujem na predmetnej určovacej žalobe v čase podania § 80c O.s.p. - v súčasnosti ust. § 137 písm. c/ CSP a to i s poukazom na nález Ústavného súdu SR II. ÚS 249/2011, zo dňa 29.09.2011, ktorý vo svojom odôvodnení uviedol, že už v minulosti sa Ústavný súd SR zaoberal otázkou, či slovenský právny poriadok nevylučuje uplatnenie práv určovacou žalobou za súčasnej existencie reštitučného zákonodarstva v prípade, ak si žalobca, ktorý nevyužil možnosť uplatniť si svoj nárok na základe reštitučných predpisov, podal žalobu, ktorou žiadal určiť, teda deklarovať existenciu svojho vlastníckeho práva (II. ÚS 231/09). Ústavný súd dospel k záveru, že reštitučné predpisy neboli vydané pre ten účel, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva. Preto ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku, resp. finančnej náhrady domáhal žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho práva, okrem iného i určovacou žalobou, viď napr. nález Ústavného súdu SR III. ÚS 178/06.

24. Napriek vyššie uvedenému, žalobe žalobcov nebolo možné vyhovieť z nasledovných dôvodov:

25. K odvolacej námietke žalobcov, že súd prvej inštancie vzal v úvahu aj skutočnosť, ktorá z dôkazov nevyplynula a neprihliadol na skutočnosť, ktorá vyplynula z prednesu žalovaného, uviedli, že konštatovanie súdu prvej inštancie, že po smrti Q. G. nadobudol celé dedičstvo N. D., je v príkrom rozpore s vykonanými dôkazmi, odvolací súd poukazuje na vykonané dokazovanie, vrátane žalobného návrhu žalobcov, z ktorých jednoznačne nevyplýva a žalobcovia v konaní nepreukázali, že Z. R. je právnou nástupkyňou, resp. jedinou právnou nástupkyňou po nebohom N.T. G.. Z obsahu spisu vyplýva, že podľa uznesenia Štátneho notárstva v Bratislave zo dňa 08.01.1959, pod č. D 1675/58 dedičmi po nebohom N. G. H. Z. P., M.. G. Z. T. Q. G.. Podľa rodného listu Z. R., M.. G. jej otcom bol jeden z dedičov N. G. a to nebohý Q. G.. Podľa závetu nebohého Q. G. mali dediť jeho dcéra Z. R., M.. G. Z. N. D.. Je síce pravdou, tak ako tvrdia žalobcovia, že podľa zápisnice pod č. D 346/59 a odôvodnenia uznesenia Štátneho notárstva zo dňa 30.10.1959, pod č. D 346/59 nehnuteľnosti, ktoré sú označené v tejto zápisnici, podľa závetu nebohého Q. G., mali dediť jeho dcéra Z. R., M.. G. Z. N. D., avšak z dôvodu, že obsah závetu nebohého Q. G. odporoval zákonu, jeho dedičia uzavreli dohodu, že nehnuteľnosti v tejto zápisnici dedí N. D. sám. Pozemok evidovaný v pozemno-knižnej vložke č. XXX Y.. Ú.. N. Č.. C.. XXXX/X nebol predmetom konaní o dedičstve pred štátnym notárstvom a žalobcovia ďalej v priebehu prvoinštančného konania nepreukázali ďalšiu postupnosť dedičov až po žalobcov. Žalobcovia dokonca i v odvolacom konaní len bez ďalšieho konštatovali, že vo vzťahu k pozemku evidovanému v PK vo vložke č. XXX Y.. Ú.. N. Č.. C.. XXXX/X je práve Z. R., M.. G. jediným dedičom po nebohom Q. G. a právnou nástupkyňou po nebohom N. G.. Bližšie však neuviedli, či došlo ohľadom predmetnej parcely k náhradnému dedičskému konaniu a kto sa stal skutočným právnym nástupcom predmetnej parcely. V konaní žalovaní správne poukazovali na tú skutočnosť, že právni predchodcovia žalobcov nikdy neboli zapísaní ako vlastníci prideleného pozemku parc. č. XXXX/X vo verejnej listine (v pozemkovej knihe, v evidencii nehnuteľnosti alebo v katastri nehnuteľnosti), preto ani nemohli nastať účinky jeho vlastníckeho práva. Ich vlastníctvo podľa žalobcov nebolo preukázané, a tak neprichádza do úvahy použitie ust. § 126 ods. 1 Obč. zák. Správny je záver súdu prvej inštancie a teda nedôvodná odvolacia námietka žalobcov, že N. G. mal nadobudnúť vlastnícke právo k predmetnému pozemku na základe rozsudku Krajinského súdu pre pozemkovú reformu zo dňa XX.XX.XXXX, Č.. XX.XXX/XXXX/O.Q..H.. Ako vyplýva z obsahu spisu, a konštatovali to i žalobcovia v písomne podanej žalobe (č.l. 3 spisu) obec N., M. Z. Č. do 15.10.1947 boli maďarským územím a patrili k Maďarsku. Na základe dohôd na Parížskej mierovej konferencii boli tieto obce spolu so svojimi katastrálnymi územiami pričlenené k Československu. Na území týchto obcí sa právne vzťahy do 15.10.1947 spravovali právnym poriadkom Maďarského štátu. Ku dňu 15.10.1947 právny stav, ktorý sa týkal parc. č. XXXX/X D. Y.. Ú. N. svedčil Maďarskému štátu ako vlastníkovi tejto nehnuteľnosti, čo jednoznačne vyplýva zo zápisu pod H. pozemno-knižnej vložky č. XXX, ktorý bol vykonaný na základe rozhodnutia Krajinského pozemkového súdu v Budapešti z 13.05.1927. N. G. preto nenadobudol vlastnícke právo k pozemku parc. č. XXXX/X, D. D. Č.. XXX C. na základe rozsudku č. 24528/1923/O.F.B. Štátneho majetkosprávneho súdu zo dňa 26.02.1925 a výnosu Krajinského pozemkového súdu v Budapešti z 12.04.1927, pod č. 13.385/1927, nakoľko rozsudok Štátneho majetkosprávneho súdu pod č. 24528/1923 sa týkal len výkupu pôdohospodárskeho majetku, ktoré patrilo kniežaťu S.. W. H.-U.. Tento rozsudok neobsahuje žiaden výrok o tom, že by sa práve N. G. do vlastníctva pridelil predmetný pozemok. Podľa odvolacieho súdu preto rozsudok č. 24528/1923/O.F.B. Štátneho majetkosprávneho súdu zo dňa 26.02.1925, ale ani výnos Krajinského pozemkového súdu v Budapešti zo dňa 12.04.1927 nie sú takými súdnymi rozhodnutiami, na základe ktorých by bolo možné konštatovať, že N. G. nadobudol vlastnícke právo k pozemku predmetnej parc. č. XXXX/X. Navyše v predposlednom odseku výroku výnosu Krajinského pozemkového súdu v Budapešti z 12.04.2007 sa uvádza, že o zápise vlastníckeho práva jednotlivých nadobúdateľov Krajinský pozemkový súd rozhodne neskôr. Právny predchodca N. G. preto vlastníctvo k pozemku do roku 1927 nadobudnúť nemohol a v PK vložke č. XXX C. H. sa nachádza zápis vykonaný na základe výnosu práve Krajinského pozemkového súdu v Budapešti z 12.04.1927, ktorý preukazuje, že vlastníkom pozemkov zapísaných pod Z. Z. Z. je Maďarský štát. Tento sa považoval za vlastníka predmetného pozemku až do 15.10.1947, kedy bol predmetný pozemok pričlenený k Československu na základe Parížskej mierovej konferencie. Správne súd prvej inštancie konštatoval, že nie je v danej veci možné, aby slovenské súdy ako prejudiciálnu otázku riešili, či cudzí štát zapísal do verejnej listiny vlastníka pozemku v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi a účinnými na území cudzieho štátu.

26. V konaní nebolo preukázané, že by právny predchodca žalobcov N. G. predmetný pozemok vydržal. Správne žalovaní v 1/ a 2/ rade poukázali na tú skutočnosť, že od zápisu uznesenia č. 13385/1927 Krajinského pozemkového súdu v Budapešti, teda od zápisu vlastníctva k predmetnej parcele na Maďarský štát, právny predchodca žalobkýň už nebol dobromyseľným držiteľom tejto nehnuteľnosti a taktiež nebola splnená lehota na vydržanie, t.j. ak by ju právny predchodca žalobkýň užíval od roku 1925 do roku 1952, neuplynulo 32 rokov a následne po účinnosti zák. č. 141/1950 mohlo podľa ust. § 566 cit. zákona dôjsť k vydržaniu len po uplynutí 10 rokov, pričom ani táto lehota nebola dodržaná vzhľadom k tomu, že v roku 1956 vlastníctvo podľa PK bolo vložené na Československý štát.

27. Vzhľadom na vyššie uvedené preto nemožno uzavrieť, že nehnuteľnosť, ktorá bola pôvodne zapísaná v pozemno-knižnej vložke č. XXX Y.. Ú.. N. C.. Č.. XXXX/X, tak ako ich žalobcovia špecifikovali v upravenom písomnom petite, patria do dedičstva po poručiteľovi nebohom N. G., F.. XX.XX.XXXX, H. D. N.. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v súlade s ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

28. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 CSP, v spojení s ust. § 262 ods. 1 a ust. § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní žalovaní mali plný úspech vo veci a preto odvolací súd úspešným žalovaným v odvolacom konaní priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). Podľa § 239 ods. 1 CSP proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustná sťažnosť, o ktorej rozhodne súd prvej inštancie (§ 248 CSP).

29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).