KSBA/4Co/175/2013


(zdroj)
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/175/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110236461 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1110236461.1



ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej, členiek senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci navrhovateľa: R.. W. W., bytom Z., V. XX, proti odporcovi: F. J. H. S. M.. M.., F..M.., K. I.W. XX, Z., IČO: XX XXX XXX, zast. Ružička Csekes, s.r.o., Vysoká 2/8, Bratislava, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 13. novembra 2012, č.k. 9C 98/2010-126 takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 31.03.2010 s tým, že uvedený pracovný pomer naďalej trvá a náhrady mzdy z titulu neplatne rozviazaného pracovného pomeru v sume priemerného zárobku odo dňa 01.07.2010. Navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov konania v celkovej výške 518,90 € na účet jeho právneho zástupcu v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že výpoveď zo dňa 31.03.2010 daná navrhovateľovi odporcom podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce je platná, keďže odporca predložil listinný dôkaz o tom, že navrhovateľ sa stal pre neho vzhľadom na rozhodnutie predstavenstva odporcu zo dňa 13.04.2010 o zrušení pracovného miesta navrhovateľa - finančného riaditeľa za účelom zefektívnenia činnosti spoločnosti nadbytočným a že nemal žiadne iné vhodné miesto pre navrhovateľa. Dospel tak k záveru, že boli naplnené predpoklady ust. § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce v spojení s § 63 ods. 2 písm. a/ Zák. práce. Nestotožnil sa s tvrdením navrhovateľa, že v prípade výzvy zo strany odporcu na jeho nástup do práce a výpovede z pracovného pomeru ide o absolútne neplatný právny úkon, ktorého právne účinky ani nenastali z dôvodu, že odporca výpoveďou navrhovateľovi v čase trvania súdneho sporu, keď neplatnosť skončenia pracovného pomeru podľa § 77 Zákonníka práce z roku 2007 nebola vyslovená právoplatným rozsudkom, urobil právny úkon, ktorý sa prieči dobrým mravom, obchádza zákon a ktorého cieľom je poškodiť navrhovateľa a uviesť ho do omylu. Mal za to, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal akýkoľvek rozpor výpovede s ustanoveniami Zákonníka práce alebo Občianskeho zákonníka. Poukázal na to, že odporca vyzval navrhovateľa na nástup do práce na základe rozhodnutia súdu prvého stupňa zo dňa 17.02.2010 č.k. 11C 2/2008-233, ktorým bola určená výpoveď zo dňa 18.07.2007 za neplatnú a nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by boli v rozpore s dobrými mravmi. Keďže mal za platnú výpoveď danú navrhovateľovi, zamietol aj jeho návrh na určenie, že pracovný pomer navrhovateľa u odporcu trvá, ako aj jeho návrh na náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal odporcovi, úspešnému v konaní, náhradu trov konania. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a jeho návrhu o určenie neplatnosti výpovede, určenia trvania pracovného pomeru a náhrady mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru vyhovieť. Za spornú považoval skutočnosť, či odporca ku dňu dania mu výpovede, teda k 31.03.2010 bol jeho zamestnávateľom a dôvodil tým, že medzi ním a odporcom nebol ku dňu dania mu výpovede ustanovený pracovný pomer podľa Zákonníka práce, ktorý by bolo možné ukončiť výpoveďou podľa § 63 Zákonníka práce. Vytýkal súdu prvého stupňa, že sa touto jeho námietkou nezaoberal a nesprávne právne posúdil vec v tom, že zamenil simuláciu pracovného pomeru do dňa právoplatnosti rozsudku o neplatnosti predchádzajúcej výpovede, tzv. faktický pracovný pomer za právny pracovný pomer podľa Zákonníka práce, ktorý ako jediný možno ukončiť výpoveďou podľa Zákonníka práce. Považoval pracovný pomer za znovu právne účinný až od právoplatnosti rozsudku o neplatnosti predchádzajúcej výpovede, teda od mája 2011. Za nesprávne považoval aj konštatovanie súdu prvého stupňa, že výzva na nástup do práce je v súlade so zákonom, nakoľko odporca ju urobil na základe rozhodnutia súdu prvého stupňa zo dňa 17.02.2010 č.k. 11C 2/2008-233. Poukázal na to, že mu bola daná výpoveď v júli 2007 a výpovedná doba mu uplynula posledným dňom novembra 2007, čím sa zo zákona skončil aj pracovný pomer medzi ním a odporcom a len právoplatný rozsudok súdu mohol určiť, že v dôsledku neplatnosti výpovede pracovný pomer stále trvá a odporca je naďalej jeho zamestnávateľom a tento bol právoplatný až v máji 2011, až po druhej výpovedi, ktorú mu dal podľa neho subjekt, ktorý nebol v čase doručenia mu výpovede jeho právnym zamestnávateľom, keďže nevedel pracovnou zmluvou alebo právoplatným rozsudkom preukázať opak, z ktorého dôvodu považoval výpoveď danú v rozpore so Zákonníkom práce. Vytýkal tiež súdu prvého stupňa, že prehliadol, že druhý vedúci zamestnanec bol prijatý počas trvania súdneho sporu o neplatnosť prvej výpovede v roku 2007, aby v podstate vykrýval tú istú pracovnú náplň a že súd prvého stupňa sa nezaoberal motívmi odporcu pri daní mu výpovede. Mal za to, že nezohľadnil skutočnosť, že ak sa tej istej veci týkajú 2 právne úkony, je platný ten, ktorého právne účinky nastali skôr a na ten druhý sa už neprihliada. Preto keď právne účinky prvej výpovede z roku 2007 nastali ako prvé, na druhú výpoveď z roku 2010 sa podľa neho už neprihliada.

Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania z dôvodu, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno. Konštatoval, že v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku bolo preukázané, že predchádzajúca výpoveď odporcu bola určená právoplatným rozhodnutím súdu za neplatnú a navrhovateľovi bola priznaná náhrada mzdy vo výške 167.183,71 €, čím bol právoplatne deklarovaný pracovnoprávny pomer medzi ním a navrhovateľom a súd prvého stupňa pokračoval a vo veci rozhodol až po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozhodnutia. Keďže v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku platil právny stav podľa právoplatného rozsudku o určení neplatnosti predchádzajúcej výpovede v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. 11C 2/2008, považoval za správne, že sa súd prvého stupňa už predchádzajúcim skutkovým a právnym stavom predchádzajúceho konania už nezaoberal. Uviedol, že na základe rozhodnutia súdu prvého stupňa zo dňa 17.02.2010, ktorým bola určená predchádzajúca výpoveď za neplatnú, vyzval navrhovateľa na nástup do práce, čím uznal trvanie pracovného pomeru navrhovateľa, ktorý aj do práce nastúpil, dostával mzdu a obidve strany týmto konaním potvrdili trvanie pracovného pomeru na základe pracovnej zmluvy zo dňa 11.01.2001 a tento pracovný pomer trval aj v čase doručenia druhej výpovede navrhovateľovi. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu sp.zn. 3Cdo 83/99, podľa ktorého ak po vyhlásení rozsudku súdom prvého stupňa, ktorým bola určená neplatnosť rozviazania pracovného pomeru, zamestnávateľ sa stotožnil s týmto rozhodnutím súdu a následne vyzval zamestnanca na nástup do práce, je jeho postup v súlade s ustanoveniami Zákonníka práce a najmä čl. III Základných zásad Zákonníka práce, a pokiaľ podal odvolanie voči rozsudku súdu prvého stupňa o neplatnosti predchádzajúcej výpovede, chcel ním dosiahnuť zmenu výroku súdu o priznaní výšky náhrady mzdy navrhovateľovi. Poukázal na to, že po nástupe navrhovateľa do práce na jeho výzvu, bol povinný opätovne vytvoriť navrhovateľovi pracovné miesto v súlade s jeho pracovnou zmluvou a dňa 31.03.2010 dal navrhovateľovi druhú výpoveď. Podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce v dôsledku organizačných zmien, keďže opätovným vytvorením pracovného miesta pre navrhovateľa vznikli pozície dvoch vedúcich zamestnancov, sa stal navrhovateľ pre neho nadbytočným, pričom rozhodnutie predstavenstva o organizačnej zmene nemá povahu právneho úkonu a navrhovateľ preto nemohol žiadať rozhodnúť o jeho neplatnosti. Taktiež poukázal na to, že aj v zmysle judikatúry o výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný, rozhoduje výlučne zamestnávateľ a súd nie je oprávnený jeho rozhodnutie preskúmavať. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách.

K predpokladom výpovede z pracovného pomeru podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce patrí to, že o zmene úloh zamestnávateľa, jeho technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov alebo o iných organizačných zmenách prijal zamestnávateľ alebo príslušný orgán písomné rozhodnutie, že sa podľa tohto rozhodnutia stal zamestnanec pre zamestnávateľa nadbytočným a že je tu príčinná súvislosť medzi nadbytočnosťou zamestnanca a prijatými organizačnými zmenami, t.j. že zamestnanec sa stal práve v dôsledku takéhoto rozhodnutia (jeho realizácie u zamestnávateľa) nadbytočným. Organizačnú zmenu treba realizovať písomnou formou, Zákonník práce nedodržanie jej písomnej formy nespája s neplatnosťou. Hoci je zamestnávateľ povinný rozhodnúť o organizačnej zmene písomne, v praxi sa toto rozhodnutie nepovažuje za právny úkon, preto sa súdnou cestou nemožno domáhať jeho neplatnosti. Pre výpoveď z pracovného pomeru podľa tohto ustanovenia je súčasne charakteristické, že zamestnávateľ aj naďalej môže (objektívne) zamestnancovi prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy, ale jeho práca nie je (vôbec alebo v pôvodnom rozsahu) pre zamestnávateľa v ďalšom období potrebná, lebo sa stal nadbytočným vzhľadom na vyššie uvedené organizačné zmeny. Zákon uvedeným spôsobom umožňuje zamestnávateľovi, aby reguloval počet svojich zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie tak, aby zamestnával len taký počet zamestnancov a v takom kvalifikačnom zložení, aké zodpovedá jeho potrebám. Zamestnanec nemusí byť vždy pre zamestnávateľa nadbytočným už v dobe podania výpovede vzhľadom na dikciu ustanovenia § 63 ods.1 písm. b/ Zák. práce „zamestnanec sa stane nadbytočný“. Pretože platnosť právnych úkonov podľa pracovnoprávnych predpisov, treba posudzovať k okamihu a so zreteľom na okolnosti, kedy bol právny úkon urobený, rozhodnutie o organizačnej zmene musí byť pred podaním výpovede. O výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný, rozhoduje zamestnávateľ sám, súd nemôže preskúmať rozhodnutie zamestnávateľa. Zamestnávateľ je povinný pred daním výpovede podľa vyššie uvedeného zákonného výpovedného dôvodu splniť si zákonnú povinnosť ponuky vhodnej práce. Nie je pritom povinný zamestnancovi ponúknuť akékoľvek zamestnanie, ktoré prekračuje rámec dohodnutého miesta výkonu práce. Za voľné pracovné miesto treba považovať pracovné miesto, ktoré ku dňu dania výpovede zamestnancovi podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce nebolo obsadené na základe pracovnej zmluvy. Nemožnosť zamestnávateľa zamestnanca zamestnávať znamená, že zamestnávateľ nemá pre zamestnanca žiadnu prácu, kedy ide o absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať. Skutkový stav, tak ako ho ustálil súd prvého stupňa po vyhodnotení ním vykonaného dokazovania, umožňoval záver o existencii všetkých predpokladov platnosti výpovede v zmysle uvedeného ustanovenia. Rešpektujúc vyššie uvedené výkladové hľadiská, právne závery o existencii písomného rozhodnutia o organizačnej zmene v čase doručenia výpovede, o nadbytočnosti žalobcu, o príčinnej súvislosti medzi organizačnou zmenou (ktorej obsahom bolo zrušenie pracovného miesta navrhovateľa -ním zastávanej funkcie finančného riaditeľa) a nadbytočnosťou navrhovateľa, ako aj o splnení ďalšieho predpokladu platnosti výpovede, a to ponuky inej vhodnej práce (§ 63 ods. 2 Zákonníka práce) možno považovať právny záver súdu prvého stupňa za správny. V prejednávanej veci z vykonaného dokazovania vyplýva, že navrhovateľ pracoval u odporcu vo funkcii finančného riaditeľa na základe pracovnej zmluvy zo dňa 11.01.2001 a Predstavenstvo odporcu dňa 16.07.2007 prijalo rozhodnutie o organizačných zmenách v spoločnosti, na základe ktorého došlo k zrušeniu pracovného miesta, na ktorom pracoval navrhovateľ. Na základe tohto rozhodnutia bola navrhovateľovi dňa 08.08.2007 doručená výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce, avšak počas jeho práceneschopnosti, t.j. v ochrannej dobe, v ktorej nemohlo dôjsť k platnému skončeniu jeho pracovného pomeru. O neplatnosti tejto výpovede rozhodol Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 17.02.2010 č.k. 11C 2/2008-233, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16.03.2011 č.k. 4Co 267/2010-296. Na základe uvedeného rozsudku Okresného súdu Bratislava I navrhovateľ opätovne nastúpil k odporcovi na pozícii finančného riaditeľa v zmysel pracovnej zmluvy zo dňa 11.01.2001 v znení jej neskorších dodatkov po prijatí rozhodnutia Predstavenstva o opätovnom vytvorení pracovného miesta finančného riaditeľa za účelom umožnenia výkonu práce navrhovateľovi.

Dňa 31.03.2010 bola navrhovateľovi doručená odporcom výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce z dôvodu, že Predstavenstvo spoločnosti rozhodlo dňa 31.10.2010 o zrušení jeho pracovného miesta, v dôsledku ktorej organizačnej zmeny sa stal navrhovateľ v spoločnosti nadbytočným a odporca nemá možnosť ho ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v dohodnutom mieste výkonu práce a ponúknuť mu iné vhodné pracovné miesto. Odporca preukázal, že rozhodnutím Predstavenstva spoločnosti zo dňa 31.10.2010 došlo k zrušeniu pracovného miesta finančného riaditeľa s miestom výkonu práce Z. za účelom zefektívnenia činnosti spoločnosti, teda, že došlo k organizačnej zmene, v dôsledku ktorej stratou pracovného miesta a nemožnosťou ponuky iného vhodného pracovného miesta sa stal navrhovateľ pre odporcu nadbytočný. Boli tak splnené predpoklady dania výpovede navrhovateľovi podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce. Námietka navrhovateľa, že táto výpoveď mu bola odporcom daná počas súdneho sporu o neplatnosť predchádzajúcej výpovede a skôr ako nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o jej neplatnosti a nie za trvania pracovného pomeru, nakoľko že pôvodný pracovný pomer bol skončený platne, nebola dôvodná. Naopak pracovný pomer založený pracovnou zmluvou zo dňa 11.01.2001 trval a ani nedošlo k jeho skončeniu, na základe neho navrhovateľ aj po vyslovení neplatnosti predchádzajúcej výpovede danej mu odporcom dňa 08.08.2007, naďalej vykonával funkciu finančného riaditeľa obnovenú odporcom po rozhodnutí súdu o neplatnosti výpovede. Konštatovanie navrhovateľa, že pokiaľ mu v júli 2007 bola daná výpoveď a výpovedná doba mu uplynula posledným dňom novembra 2007, skočil sa jeho pracovný pomer medzi ním a odporcom a iba právoplatný rozsudok mohol určiť, že v dôsledku neplatnosti prvej výpovede pracovný pomer trvá, z ktorého dôvodu považoval výpoveď danú mu odporcom v marci 2010 za neplatnú, danú subjektom, ktorý v tom čase nebol jeho zamestnávateľom, je nesprávne. Ak chce totiž zamestnanec, aby nastali účinky vyplývajúce z rozviazania pracovného pomeru v zákonom stanovenej lehote uvedenej v § 77 Zák. práce, musí podať na súde žalobu o určenie, že právny úkon o rozviazanie pracovného pomeru je neplatný. A len v prípade, ak by takáto žaloba nebola podaná, pracovný pomer medzi účastníkmi sa skončí podľa tohto právneho úkonu, aj keby išlo o neplatné rozviazanie pracovného pomeru. Z ust. § 79 ods. 1 prvá veta Zák. práce taktiež vyplýva, že ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec neoznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa neskončí, s výnimkou ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Práve tým, že navrhovateľ podal v zmysle § 77 Zák. práce na súd návrh, ktorým sa domáhal určenia neplatnosti výpovede z júla 2007, neuplynula výpovedná lehota a pracovný pomer naďalej trval a navrhovateľ aj svojim podaním zo dňa 28.11.2007 doručeným odporcovi dňa 30.11.2007 oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával aj po uplynutí výpovednej doby, čomu odporuje jeho tvrdenie uvedené v odvolaní, že jeho pracovný pomer skončil uplynutím výpovednej doby pri predchádzajúcej výpovedi z júla 2007. Neboli tiež splnené ani predpoklady neplatnosti výpovede danej navrhovateľovi dňa 31.03.2010 z hľadiska ust. § 39 Obč. zák. ako namietal navrhovateľ, že išlo o simulovaný úkon -výpoveď podľa Zákonníka práce. Táto výpoveď spĺňala tak materiálne ako aj formálne náležitosti vyžadované pre danie platnej výpovede odporcom navrhovateľovi a konanie odporcu nemožno označiť za konanie v rozpore s dobrými mravmi. Pokiaľ navrhovateľ poukazoval na to, že počas súdneho sporu o neplatnosť predchádzajúcej výpovede, mal odporca prijať nového zamestnanca pre vykonávanie totožnej pracovnej náplne, nešlo o prijatie nového zamestnanca na jeho pracovnú funkciu a nie počas trvania tohto sporu, nedošlo k vytvoreniu zrušeného pracovného miesta a prijatiu na toto pracovné miesto počas troch mesiacov po daní mu výpovede zo dňa 31.03.2010, čo by odporovalo ust. § 61 ods. 3 Zák. práce. Mylný bol aj názor navrhovateľa, že pokiaľ právne účinky výpovede z roku 2007 nastali ako prvé, a pokiaľ nebolo rozhodnuté právoplatne o jej neplatnosti, na výpoveď z roku 2010 sa nemalo prihliadať. Účinky prvej výpovede danej navrhovateľovi v júli 2007 nenastali, naopak táto bola rozhodnutím súdu určená za neplatnú, pracovný pomer navrhovateľa naďalej trval a počas tohto mu bola daná predmetná výpoveď v marci 2010, ktorej určenia neplatnosti sa sám navrhovateľ aj domáhal. Pre rozhodovanie vo veci bol tiež rozhodujúci stav v čase jeho rozhodovania (§ 154 O.s.p.), preto keď nenastali účinky neplatnosti prvej výpovede z roku 2007 a pracovný pomer navrhovateľa u odporcu trval, bolo potrebné rozhodnúť o návrhu navrhovateľa o určenie neplatnosti výpovede danej mu odporcom dňa 31.03.2010.

Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok v celom rozsahu vo veci samej ako aj v časti trov konania ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. a odporcovi, úspešnému v odvolacom konaní, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko aj keď si tento svoj nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uplatnil, tieto si v lehote troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozsudku nevyčíslil.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.