KSBA/3Co/292/2014


(zdroj)
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/292/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1304121902 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1304121902.6



ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov JUDr. Ing. Maria Dubaňa a JUDr. Zuzany Mališovej v právnej veci navrhovateľa: M. G. P., X. L. 4, F. T., Xth floor, L./F. XX, XXXX, P., T., zastúpeného ACRES spol. s r.o., Digital Park II, Einsteinova 25, Bratislava, proti odporcovi: S. republika, za ktorú koná A. hospodárstva S. republiky, A. XX, I., zastúpenému Čarnogurský ULC s.r.o., Tvarožkova 5, Bratislava, o návrhu na určenie vlastníctva a o vzájomnom návrhu na určenie neplatnosti zmluvy a na vydanie majetku, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 18C/185/2004-1485, zo dňa 25.2.2014, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že navrhovateľ je vlastníkom majetku uvedeného v prílohe, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou rozsudku. Zamietol vzájomný návrh odporcu na určenie neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky uzavretej dňa 29.12.1992 medzi L. a S. federatívnou republikou, ako právnym predchodcom odporcu na jednej strane a navrhovateľom na druhej strane a na vydanie majetku D. ťažobného a úpravárenského kombinátu okysličených rúd na Q. (ďalej len D.). Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi trovy konania za zaplatený súdny poplatok 16.630 eur a náhradu trov právneho zastúpenia navrhovateľa k rukám jeho právneho zástupcu 1.671,21 eura.

V odôvodnení uviedol, že navrhovateľ sa svojim návrhom (po pripustení zmeny a po čiastočnom späťvzatí a následnom zastavení konania v uvedenej časti) domáhal určenia, že je vlastníkom majetku uvedeného v prílohe rozsudku. Odporca sa vzájomným návrhom domáhal určenia neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky uzavretej dňa 29.12.1992 medzi L. a S. federatívnou republikou ako právnym predchodcom odporcu a právnym predchodcom navrhovateľa; zároveň sa domáhal uloženia povinnosti navrhovateľovi vydať mu špecifikovaný majetok patriaci k slovenskej majetkovej účasti na výstavbe D..

Podľa návrhu bola dňa XX.XX.XXXX uzavretá medzi právnym predchodcom odporcu L. a právnym predchodcom navrhovateľa zmluva o postúpení pohľadávky. Právny predchodca navrhovateľa sa v čl. III ods. 1 zaviazal pokračovať vo výstavbe D. v súlade s obsahom a podmienkami uzavretých medzinárodných zmlúv. Na základe čl. IV ods. 1 zmluvy o postúpení pohľadávky L. ako vlastník objektov a zariadení vybudovaných na kombináte previedla tento majetok do vlastníctva navrhovateľa; v prípade, že do XX.X.XXXX nebude dosiahnutá dohoda s Ukrajinou o dokončení D., mal navrhovateľ vrátiť majetok nástupcom L.. Na základe dohody medzi vládami S. republiky a L. republiky zo dňa XX.X.XXXX o nástupníctve uvedených republík prebrala práva a záväzky vyplývajúce z medzinárodných dohôd o dostavbe D., ako aj zo zmluvy o postúpení pohľadávky, S. republika. Pri následných rokovaniach vlády Q. a S. republiky prejavili záujem na dokončení kombinátu. V novembri 1993 sa uskutočnili záverečné rokovania expertov vládnych delegácii obidvoch krajín, na ktorých boli parafované a odsúhlasené texty protokolov k existujúcim medzivládnym dohodám, pričom k podpisu týchto protokolov došlo v Z. dňa 16.2.1994 s tým, že plnenie medzinárodného záväzku S. republiky mal aj naďalej zabezpečovať právny predchodca navrhovateľa ako vlastník objektov a zariadení; podľa uvedených protokolov A. priemyslu Q. vzalo na vedomie odovzdanie D., ktorý patril bývalej L., resp. ČSFR, VSŽ, a.s. Na jeho základe uzavrel právny predchodca navrhovateľa doplnok č. 4 k dohode o dodávkach č. 063-08/202-108 zo dňa 8.10.1987 pre výstavbu objektov D. a následne začal s plnením tohto zmluvného záväzku.

Po zrušení rozsudku Okresného súdu Bratislava III (v poradí druhom) č.k. 18C/185/2004-1100, zo dňa 7.9.2010 a vrátení veci na ďalšie konanie uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 3Co/260/2013-1444, zo dňa 30.9.2013, súd prvého stupňa prejednal a rozhodol vec na pojednávaní dňa 25.2.2014 v neprítomnosti právneho zástupcu odporcu, ktorému bolo predvolanie doručené dňa 27.1.2014.

Právny zástupca odporcu v písomnom ospravedlnení zo dňa 18.2.2014, doručenom dňa 19.2.2014, požiadal o odročenie uvedeného pojednávania z dôvodu, že ako advokát a konateľ advokátskej kancelárie Čarnogurský ULC s.r.o., ktorý detailne pozná priebeh celého súdneho sporu a venuje sa kauze v podstate od začiatku, má v predmetnom čase plánovanú pracovnú cestu mimo územia SR, pričom poukázal na pracovnú vyťaženosť iných advokátov a advokátskych koncipientov; priložil letenku zakúpenú dňa 16.2.2014 s odletom do Dubaja dňa 22.2.2014 a s príletom dňa 28.2.2014. Dňa 25.2.2014 o 9.45 hod. doručil do podateľne námietku zaujatosti odôvodnenú tým, že dňa 24.2.2014 bolo telefonicky prostredníctvom zamestnanca spisovej kancelárie zistené, že sudkyňa má vedomosť o jeho neprítomnosti, ospravedlnenie vzala na vedomie, avšak o návrhu na odročenie pojednávania nerozhodla. Na uvedenom základe vyjadril pochybnosti, či zákonná sudkyňa má v úmysle zabezpečiť odporcovi právo na náležitú obhajobu, a presvedčenie, že zákonná sudkyňa je voči odporcovi a nemu negatívne zaujatá; inak by vzhľadom na jeho neprítomnosť v čase konania pojednávania a jeho riadne ospravedlnenie pojednávanie odročila.

Súd prvého stupňa na námietku zaujatosti v zmysle § 16 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 14 ods. 3 O.s.p. neprihliadol. Uviedol, že konanie v predmetnej veci začalo dňa 30.9.2004. Okrem dvoch prípadov, kedy sa JUDr. Mag. O. L. zúčastnil pojednávaní, v ďalších jedenástich prípadoch požiadal o zastupovanie advokátov JUDr. D., prípadne JUDr. I., alebo advokátsku koncipientku JUDr. G.. Z uvedeného mal za zrejmé, že ktorýkoľvek iný advokát alebo zamestnanec advokátskej kancelárie Čarnogurský ULC s.r.o. sa mohol zúčastniť pojednávania, čo sa aj v priebehu celého konania dialo. Námietku ohľadom detailnej znalosti priebehu sporu, venovania sa mu od počiatku a v tejto súvislosti nutnosti prítomnosti na pojednávaní preto vyhodnotil ako účelovú a doplnil, že neprítomnosť konkrétneho advokáta pri zastupovaní účastníka advokátskou spoločnosťou nie je dôvodom na odročenie pojednávania. S prihliadnutím na predchádzajúce ospravedlnenie, ktorému vyhovel upovedomením o odročení pojednávania zo dňa 22.1.2014, a na krátky odstup času, vyjadril pochybnosti o plánovanej pracovnej ceste, keď letenka do Dubaja bola zakúpená až dňa 16.2.2014; predvolanie na pojednávanie dňa 25.2.2014 bolo právnemu zástupcovi odporcu doručené dňa 27.1.2014.

V súvislosti s charakterom sporného majetku súd prvého stupňa v súlade so záverom odvolacieho súdu uviedol, že povaha časti sporného majetku ako hnuteľných vecí je zrejmá už zo samotného návrhu na začatie konania, v ktorom je uvedené, že ide o ešte nezmontované zariadenia nachádzajúce sa na voľných skládkach výstavbovej základne. Pri posúdení charakteru zmontovaných zariadení vychádzal súd prvého stupňa z odborného stanoviska ACTIVE, s.r.o. z mája 2005 a z výpovedí svedkov doc. Mečára a Ing. Molnára. Obaja uviedli, že odmontovanie už zabudovaných technológií v halách by bolo možné, v niektorých prípadoch síce len s použitím špeciálnej techniky (v závislosti od váhy demontovaného predmetu), avšak bez znehodnotenia hál. Z výpovedí rovnako vyplynulo, že zmontované zariadenia neboli nikdy uvedené do prevádzky a preto doteraz nevytvorili žiaden funkčný celok. Odmontovanie zariadení by nemohlo znehodnotiť haly mechanicky ani funkčne. Nemôže ísť preto o súčasť nehnuteľnosti (haly), ale sa jedná sa o veci hnuteľné. Z tohto dôvodu súd prvého stupňa neaplikoval čl. 37 zmluvy medzi ČSSR a ZSSR o právnej pomoci a právnych vzťahoch v občianskych, rodinných a trestných veciach (vyhl. č. 95/1983 Zb.), podľa ktorého je na rozhodovanie vo veciach týkajúcich sa nehnuteľnosti daná právomoc justičných orgánov zmluvnej strany, na území ktorej nehnuteľnosť leží. Súd prvého stupňa skonštatoval danosť naliehavého právneho záujmu navrhovateľa na požadovanom určení vlastníckeho práva k spornému majetku podľa § 80 písm. c) O.s.p. vzhľadom na existujúci stav právnej neistoty medzi účastníkmi. Odporca, ktorý sa nestaval ako vlastník sporného majetku po dobu jeho držby navrhovateľom (o majetok sa nestaral, nezabezpečoval jeho údržbu, opravy a stráženie), totiž spochybnil vlastnícke právo navrhovateľa, čím podľa výpovede Ing. Molnára zhoršil vyjednávaciu pozíciu navrhovateľa pri rokovaní o ďalšom nakladaní so sporným majetkom; uviedol tak do neistoty nielen navrhovateľa, ale aj ukrajinského partnera a vedenie KŤUK.

K otázke naliehavého právneho záujmu odporcu na požadovanom určení neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky vo vzájomnom návrhu v zmysle § 80 písm. c) O.s.p. súd prvého stupňa uviedol, že tento by bol daný v prípade nemožnosti žalovať na plnenie z toho istého právneho vzťahu. Odporca však takú možnosť mal a aj ju využil pri vzájomnom návrhu v časti uloženia povinnosti vydať sporný majetok z dôvodu neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky. Podľa súdu prvého stupňa je na uvedenom základe potrebné vzájomný návrh odporcu v časti určenia neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky zamietnuť pre nedostatok naliehavého právneho záujmu (bez ohľadu platnosť či neplatnosť uvedenej zmluvy).

Zmluvu o postúpení pohľadávky vyhodnotil súd prvého stupňa v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu ako absolútne neplatnú z dôvodu jej neurčitosti, týkajúcej sa najmä vymedzenia predmetu prevodu vlastníckeho práva podľa čl. IV ods. 1 zmluvy („Postupitel, jako vlastník objektů a zařízení, vybudovaných na D., předává tento majetek do vlastnictví postupníka“), keď zmluva objekty a zariadenia bližšie nešpecifikuje. Nebol tak dostatočne určito upravený predmet záväzku a tým nie je splnená základná podmienka platnosti právneho úkonu podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka v podobe jeho určitosti (napriek skutočnosti, že medzi účastníkmi nevznikol spor o tom, aký majetok mal byť predmetom prevodu podľa čl. IV ods. 1 zmluvy).

V súvislosti s otázkou možného nadobudnutia vlastníckeho práva k spornému majetku vydržaním súd prvého stupňa aplikoval v súlade s § 8 zákona č. 97/1963 Zb. ustanovenie § 344 ods. 1 Občianskeho zákonníka Ukrajiny, podľa ktorého „osoba, ktorá v dobrej viere nadobudla cudzí majetok a pokračuje vo výkone otvorenej a nepretržitej držby nehnuteľného majetku v priebehu desiatich rokov alebo hnuteľného majetku v priebehu piatich rokov, nadobúda vlastnícke právo k tomuto majetku (vydržanie)...“. Hmotnoprávnymi podmienkami vydržania podľa Občianskeho zákonníka Ukrajiny sú teda dobromyseľné nadobudnutie držby, zjavnosť (otvorenosť) držby majetku, kontinuita a neprerušenosť držby a absencia iného právneho titulu. Podľa článku 8 záverečných a prechodných ustanovení Občianskeho zákonníka Ukrajiny sa ustanovenia článku 344 o vydržaní vzťahujú tiež na prípady, ak držba majetku sa začala tri roky pred nadobudnutím účinnosti Občianskeho zákonníka Ukrajiny (ktorý podľa čl. 1 záverečných a prechodných ustanovení nadobudol účinnosť dňa 1.1.2004). Toto pravidlo je potrebné vykladať tak, že ustanovenia Občianskeho zákonníka Ukrajiny o vydržaní sa použijú aj na držbu, ktorá vznikla viac ako tri roky pred nadobudnutím jeho účinnosti, teda skôr ako 1.1.2001, avšak do vydržacej doby sa započítava len obdobie po 1.1.2001. Ustanovenia Občianskeho zákonníka Ukrajiny o vydržaní tak možno použiť aj na držbu sporného majetku navrhovateľom. Tento výklad sa opiera podľa súdu prvého stupňa nielen o právnu doktrínu, ale aj o judikatúru Najvyššieho súdu Ukrajiny (rozhodnutia zo dňa 16.8.2005, 21.11.2007, 23.1.2008, 4.6.2008), vyjadrenie advokátskej kancelárie S. D. zo dňa XX.XX.XXXX a vyjadrenie Inštitútu zákonodarstva E. rady Q. zo dňa XX.X.XXXX.

Súd prvého stupňa sa preto ďalej zaoberal splnením hmotnoprávnych podmienok vydržania vyplývajúcich z článku 344 ods. 1 Občianskeho zákonníka Ukrajiny. Uviedol, že okolnosti nadobudnutia držby sporného majetku právnym predchodcom navrhovateľa v roku 1993 (uzavretie zmluvy o postúpení pohľadávky obsahujúcej ustanovenie o prevode vlastníctva k spornému majetku a jeho následné odovzdanie právnemu predchodcovi navrhovateľa) jednoznačne nasvedčujú záveru, že k nadobudnutiu držby došlo v dobrej viere; opačný záver nemožno vyvodiť zo žiadneho vykonaného dôkazu. Aj podľa výpovede Ing. A. sa právny predchodca navrhovateľa (neskôr aj sám navrhovateľ) začal okamžite po nadobudnutí držby správať ako dobromyseľný v tom, že k spornému majetku nadobudol na základe zmluvy o postúpení pohľadávky vlastníctvo; zabezpečoval jeho ochranu a údržbu pri vynaložení nemalých finančných prostriedkov. Svoju držbu nijako neskrýval a ako vlastník sporného majetku sa prezentoval aj navonok a takto bol vnímaný aj tretími osobami (napr. riaditeľstvom D. a ukrajinskými úradmi), čo bolo preukázané nielen výsluchom Ing. A., ale napríklad aj znením protokolu medzi vládou S. republiky a vládou Q. k dohode medzi vládou Zväzu sovietskych socialistických republík a vládou L. socialistickej republiky o spolupráci pri výstavbe D. ťažobného a úpravárenského kombinátu okysličených rúd na území Y. podpísaného 16.2.1994, v ktorom ukrajinská strana zobrala na vedomie informáciu slovenskej strany o tom, že sporný majetok, ktorý patril bývalej ČSSR/ ČSFR, bol odovzdaný spoločnosti VSŽ. Kontinuita a neprerušenosť držby navrhovateľa (resp. jeho právneho predchodcu) k spornému majetku najneskôr od 1.1.1994, kedy došlo k ukončeniu procesu jeho protokolárneho odovzdania, nebola medzi účastníkmi sporná a nijako ju nespochybnil ani odporca; samotný odporca sa naopak vzájomným návrhom domáhal vydania sporného majetku z držby navrhovateľa. Záverom uvedenej časti súd prvého stupňa uviedol, že nakoľko je zmluva o postúpení pohľadávky neplatným právnym úkonom z dôvodu jej neurčitosti, neexistuje iný právny titul pre nadobudnutie vlastníckeho práva k spornému majetku navrhovateľom. Na uvedenom základe vychádzajúc z pozitívneho vyhodnotenia všetkých štyroch zákonných podmienok vydržania v zmysle Občianskeho zákonníka Ukrajiny skonštatoval, že vydržacia doba začala plynúť odo dňa 1.1.2001 a uplynula dňa 1.1.2006; navrhovateľ (resp. jeho právny predchodca) tak nadobudol vlastnícke právo k spornému majetku vydržaním.

Na základe uvedeného preto súd prvého stupňa návrhu vyhovel a vzájomný návrh zamietol.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a navrhovateľovi, ktorý mal vo veci plný úspech, priznal ich náhradu v podrobnej špecifikácii.

Proti rozsudku podal odvolanie odporca a žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie.

Namietol odňatie možnosti konať pred súdom, nakoľko súd prvého stupňa vec prejednal a rozhodol na pojednávaní dňa 25.2.2014 v neprítomnosti právneho zástupcu odporcu napriek jeho riadnemu a včasnému ospravedlneniu s návrhom na odročenie pojednávania. Podanie uvedeného obsahu podal právny zástupca odporcu na pošte dňa 18.2.2014, pričom súdu prvého stupňa bolo doručené dňa 19.2.2014. Uvedeným dôvodom bola plánovaná služobná cesta (k ospravedlneniu bola doložená i letenka zakúpená dňa 16.2.2014 s odletom do Dubaja dňa 22.2.2014 a príletom dňa 28.2.2014) a jarné prázdniny pre školopovinné deti v bratislavskom kraji; právny zástupca odporcu má tri maloleté školopovinné deti a vytýčenie pojednávania na deň pripadajúci na jarné prázdniny považoval za účelový. Podľa odporcu sa súd prvého stupňa náležite nevysporiadal s uvedeným ospravedlnením a návrhom na odročenie pojednávania ako i s námietkou zaujatosti voči zákonnému sudcovi.

Odporca ďalej uviedol, že nakoľko je jeho právny zástupca riadne a detailne oboznámený s kauzou a ako jediný sa jej venuje od začiatku, nebolo vhodné nechať sa zastúpiť iným advokátom alebo koncipientom z advokátskej kancelárie Čarnogurský ULC s.r.o.; zastúpenie nebolo možné ani z dôvodu priveľkej pracovnej vyťaženosti advokátov a koncipientov v uvedenej kancelárii. Samotný odporca navyše výslovne požiadal svojho právneho zástupcu, aby za seba neustanovil žiadneho iného advokáta či koncipienta a aby vo veci konal jedine on. Nakoľko plnomocenstvo bolo udelené advokátskej kancelárii Čarnogurský ULC s.r.o., v mene ktorej koná práve JUDr. Mag. Ján Čarnogurský ako jediný konateľ a advokát, je nevyhnutné, aby pred súdom konal výhradne on.

V dôsledku neodročenia pojednávania a konania v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu vznikla oprávnená pochybnosť o nezaujatosti zákonnej sudkyne. V tejto súvislosti právny zástupca odporcu podal námietku zaujatosti, nakoľko pred pojednávaním telefonicky zistil, že zákonná sudkyňa nebude prihliadať na návrh o odročenie pojednávania. Odporca opätovne zdôraznil, že právneho zástupcu výslovne požiadal, aby sa kauze venoval výhradne on a aby sa na akomkoľvek pojednávaní nenechal zastupovať iným advokátom či koncipientom. Nakoľko uvedená požiadavka odporcu nie je v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, bol právny zástupca odporcu povinný sa pokynmi odporcu riadiť (§ 16 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 18 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z.z.).

Súd prvého stupňa nepovažoval pracovnú cestu právneho zástupcu odporcu za plánovanú s poukazom na zakúpenie letenky dňa 16.2.2014. Uvedený dátum však nemožno považovať za rozhodný a odzrkadľujúci akúsi časovú os plánovania služobnej cesty; ak áno, tak zakúpenie letenky nemožno umiestniť na začiatok danej časovej osi. Služobná cesta bola plánovaná dlhodobo a letenku si právny zástupca odporcu zakúpil dňa 16.2.2014 z dôvodu, že sa cena a ponuka služieb javili v danom období najvýhodnejšie. Odporca v tejto súvislosti namietol i odňatie možnosti domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a porušenie jeho práva, podľa ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi, práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Nakoľko právny zástupca odporcu JUDr. Mag. O. L. má tri maloleté deti a sudkyňa zámerne vytýčila pojednávanie na obdobie jarných prázdnin, nemal možnosť sa na pojednávania dostaviť, keď súčasne s pracovnou cestou mal naplánovanú dovolenku s rodinou. Advokáti JUDr. D., JUDr. I. či advokátska koncipientka JUDr. G. už v advokátskej kancelárii L. ULC s.r.o. nepracujú a veci sa venuje výlučne JUDr. Mag. O. Čarnogurský. S. trvá od roku 2004 a týka sa rozsiahlej problematiky; žiaden zo súčasných advokátov či koncipientov nemal možnosť podrobne sa zaoberať problematikou, preštudovať všetky spisy a riadne sa pripraviť na pojednávanie. Odporca uviedol, že zákonná sudkyňa spravidla vytyčuje pojednávania s takou frekvenciou, že akékoľvek podrobnejšie skúmanie a preštudovanie prípadu súčasnými advokátmi a koncipientmi je ťažko uskutočniteľné.

Odporca ďalej namietol absenciu riadneho odôvodnenia napadnutého rozsudku, keď súd prvého stupňa dostatočne neuviedol a neodôvodnil naliehavý právny záujem navrhovateľa a absenciu naliehavého právneho záujmu odporcu na určení neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky; zároveň dostatočne neodôvodnil splnenie zákonných podmienok vydržania sporného majetku podľa ukrajinskej právnej úpravy najmä vzhľadom k dobromyseľnému nadobudnutiu držby. Súd prvého stupňa síce skonštatoval existenciu vzťahu právnej neistoty medzi účastníkmi, avšak z tohto dôvodu uznal naliehavý právny záujem len na strane navrhovateľa a nie aj na strane odporcu. Dostatočne nezdôvodnil a nerozviedol podmienky pre vydržanie sporného majetku stanovené ukrajinskou právnou úpravou, keď sa obmedzil len na prevzatie úvahy odvolacieho súdu napriek tomu, že podľa odvolacieho súdu mal súd prvého stupňa splnenie podmienok vydržania posúdiť sám. Odporca mal za to, že riadne odôvodnenie vydržania absentuje najmä v otázke dobromyseľnosti nadobudnutia držby a dobromyseľnosti počas vydržacej doby. Navrhovateľ ani pri podávaní predmetného návrhu nemohol byť dobromyseľný, nakoľko nemohol byť vnútorne presvedčený, že majetok uvedený v prílohe napadnutého rozsudku mu skutočne patrí, keď začal konanie o určenie, že odporca nemá voči navrhovateľovi právo na vrátenie majetku, a contrario konanie o určenie, že odporca má povinnosť vrátiť majetok navrhovateľovi. V čase podania návrhu preto navrhovateľ musel mať pochybnosti o oprávnenosti svojej držby.

V odvolaní odporca ďalej uviedol, že súd prvého stupňa síce zamietol návrh na určenie neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, avšak v odôvodnení poukazoval na jej absolútnu neplatnosť. Výrok rozsudku tak nekorešponduje s jeho odôvodnením a ani s právnym názorom odvolacieho súdu; napadnutý rozsudok je preto zmätočný a svojvoľný. Podľa odporcu bol súd prvého stupňa povinný v súlade s názorom odvolacieho súdu určiť neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky vo výroku napadnutého rozsudku a nielen túto neplatnosť skonštatovať v jeho odôvodnení; konanie má preto inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

V ďalšom odporca namietol nesprávne skutkové zistenia súdu prvého stupňa, keď tento mylne posúdil charakter majetku uvedený v prílohe napadnutého rozsudku. Nemožno totiž akceptovať opretie stanoviska výlučne o výpoveď svedka Ing. A. navrhnutého navrhovateľom. Súd prvého stupňa vôbec neprihliadol na obsah výpovedí svedkov p. Waleka a Ing. Y. a nevysporiadal sa s tou časťou výpovede, že ide o komplex budov a technológií, ktorých výstavba a samotná realizácia boli vzájomne podmienené a jeden bez druhého sú nevyužiteľné a nepredajné. Z predloženej fotodokumentácie v odbornom stanovisku a rovnako z výpovedí svedkov vyplýva, že ide nielen o technológiu, ale aj konštrukcie (stavebné objekty) pevne spojené so zemou, ktoré sa v zmysle slovenského právneho poriadku považujú za nehnuteľnosti a preto nie sú splnené podmienky pre založenie právomoci slovenského súdu. Hnuteľné veci sú súčasťou objektov, ktoré boli vybudované na KŤUK a tento majetok nie je možné oddeliť od vybudovaných objektov a sú určené na to, aby sa s hlavnou vecou trvalo užívali. Skutočnosť, že ide o charakter nehnuteľných vecí, by potvrdilo vykonanie ohliadky na mieste samom. Nakoľko ide o veci vysokej hodnoty, malo byť v záujme spravodlivého konania vykonať ohliadku na mieste samom a osobne vidieť charakter veci. V súlade s čl. 37 zmluvy medzi ČSSR a ZSSR o právnej pomoci a právnych vzťahoch v občianskych, rodinných a trestných veciach, ku ktorej pristúpila ako S. republika, tak Q. (publikovaná pod č. 95/1983 Zb.) a rovnako s § 5 zákona č. 97/1963 Zb. by potom mal mať výlučnú právomoc rozhodovať o vlastníckom práve k nehnuteľnostiam v predmetnom spore ukrajinský súd. Navyše podľa zmluvy o postúpení pohľadávky sa zmluvné strany dohodli, že postupca - vláda ČSFR uzavretím zmluvy odovzdáva do vlastníctva postupníka objekty a zariadenia vybudované v oblasti KŤUK; z uvedeného podľa odporcu vyplýva jasný charakter nehnuteľných vecí, ktoré predstavovali práve objekty v oblasti D.. Na uvedenom základe mal odporca za to, že slovenský súd nemá právomoc prejednať a rozhodnúť predmetný spor v žalovanom rozsahu; dôsledkom by bola nevykonateľnosť prípadného rozsudku ukrajinskými orgánmi.

Nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa odporca vzhliadol v posúdení vydržania a naliehavého právneho záujmu. Súd prvého stupňa na jednej strane uviedol, že dobromyseľné nadobudnutie držby možno vyvodiť z okolností nadobudnutia držby navrhovateľom k spornému majetku D. v roku 1993, konkrétne z uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky obsahujúcej ustanovenie o prevode vlastníctva k spornému majetku a následné odovzdanie tohto majetku spoločnosti VSŽ ako právnemu predchodcovi navrhovateľa a tiež že spoločnosť VSŽ sa okamžite po nadobudnutí držby začala správať ako dobromyseľná, keďže zabezpečovala ochranu a údržbu sporného majetku a za tým účelom vynakladala finančné prostriedky; na strane druhej však uviedol, že zmluva o postúpení pohľadávky je absolútne neplatná z dôvodu jej neurčitosti, ktorá sa týka najmä vymedzenia predmetu vlastníckeho práva. Z uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky teda odvodil dobromyseľné nadobudnutie držby pri súčasnom konštatovaní jej absolútnej neplatnosti. Nie je potom podľa odporcu zrejmé, ako mohol navrhovateľ dobromyseľne nadobudnúť držbu z absolútne neplatnej zmluvy o postúpení pohľadávky, keď s prihliadnutím na okolnosti mu muselo byť zjavné, že zmluva ani nešpecifikuje predmet vlastníckeho práva, teda nemohol predpokladať, že nadobúda vlastnícke právo k určitému majetku a teda nemohol z takto absolútne neplatnej zmluvy o postúpení pohľadávky dobromyseľne nadobudnúť držbu k určitému majetku; pri zachovaní bežnej opatrnosti mu mal byť zrejmý aj jej zjavný rozpor s § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Právny omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ ujíma držby, nie je ospravedlniteľný a teda nemôže zakladať oprávnenosť držby. Odporca poukázal na záver uznesenia Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III ÚS 50/2004, zo dňa 3.6.2004, podľa ktorého pokiaľ sa niekto uchopí držby na základe zmluvy neplatnej z dôvodu, že jej predmet nie je dostatočne určitý, nemôže byť vzhľadom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že je vlastníkom veci a to ani v prípade, že je presvedčený, že táto zmluva na nadobudnutie vlastníctva postačuje a teda držba, ktorá sa o takú zmluvu opiera, nemôže viesť k vydržaniu. Navrhovateľ teda nemohol dobromyseľne nadobudnúť držbu k spornému majetku a už vôbec nie k celému jej rozsahu z absolútne neplatnej zmluvy o postúpení pohľadávky s neurčitým predmetom vlastníckeho práva; splnenie dobromyseľného nadobudnutia držby ako podmienky vydržania navyše treba posudzovať k začiatku plynutia relevantnej vydržacej doby, t.j. k 1.1.2001.

Ak by aj navrhovateľ bol názoru o nadobudnutí vlastníckeho práva k spornému majetku na základe zmluvy o postúpení pohľadávky, tak zároveň musel na jej základe vedieť, že sporný majetok je povinný vrátiť odporcovi ako právnemu nástupcovi ČSFR v prípade, ak do 30.9.1993 nebude dosiahnutá dohoda s Ukrajinou o dokončení KŤUK. Do 30.9.1993 k dosiahnutiu relevantnej dohody s Ukrajinou o dokončení KŤUK nedošlo. Pri zachovaní bežnej opatrnosti si preto navrhovateľ musel byť od 30.9.1993 vedomý, že má povinnosť sporný majetok vrátiť odporcovi, nakoľko mu nepatrí; najneskôr od 30.9.1993 preto nemohol byť ani z tohto dôvodu vzhľadom na okolnosti dobromyseľný v tom, že mu sporný majetok patrí. Navrhovateľ navyše adresoval odporcovi v júni 1999 ponuku na vrátenie sporného majetku. Najneskôr od tohto času si tak navrhovateľ bol vedomý povinnosti vrátiť sporný majetok odporcovi; rovnako preto nemohol byť vzhľadom na okolnosti dobromyseľný v tom, že mu sporný majetok patrí a v dôsledku toho tiež nemohlo dôjsť k dobromyseľnému nadobudnutiu držby ako podmienky vydržania k začiatku plynutia relevantnej vydržacej doby, t.j. k 1.1.2001.

Odporca ďalej uviedol, že dobromyseľnosť držiteľa musí byť daná od momentu, kedy vznikol stav oprávnenej držby a musí trvať nepretržite po celú dobu oprávnenej držby; podľa napadnutého rozsudku vydržacia doba začala plynúť dňa 1.1.2001 a uplynula dňa 1.1.2006. Navrhovateľ však doručil súdu prvého stupňa návrh na začatie konania dňa 27.9.2004 a odporca vyjadrenie k návrhu, v ktorom výslovne namietal absenciu vlastníckeho práva navrhovateľa k spornému majetku, dňa 12.4.2005. Navrhovateľ tak pri bežnej opatrnosti musel od uvedených dátumov vedieť, že mu sporný majetok nepatrí; ak by aj bol názoru, že na začiatku plynutia vydržacej doby bol dobromyseľný, tak v okamihu oboznámenia sa so skutočnosťami spochybňujúcimi jeho vlastnícke právo museli u neho objektívne nastať pochybnosti o tom, že mu sporný majetok patrí. Aj v priebehu vydržacej doby tak došlo ku skutočnosti vylučujúcej dobromyseľnosť navrhovateľa, t.j. aj v prípade dobromyseľnosti navrhovateľa na začiatku plynutia vydržacej doby by došlo k jej prerušeniu, v dôsledku čoho tiež nemohlo dôjsť k uplynutiu celej vydržacej doby.

Podľa vyjadrenia Výboru Najvyššej rady Ukrajiny pre zahraničné záležitosti sa otázky vlastníctva bezprostredne týkajú práv a povinností subjektu medzinárodného práva, ktorý má medzinárodný status, zákonné ustanovenia Ukrajiny o vydržaní nie je možné aplikovať vo vzťahu k majetku, ktorý sa nachádza vo vlastníctve cudzieho štátu bez udeleného súhlasu príslušných orgánov cudzieho štátu s aplikáciou ustanovení národného práva.

Podľa vyjadrenia Ministerstva zahraničných vecí Ukrajiny ustanovenia o vydržaní nie je možné aplikovať vo vzťahu k hnuteľnému ako aj nehnuteľnému majetku, ktorý sa nachádza vo vlastníctve subjektu medzinárodného práva, vrátane cudzieho štátu, v rozpore s normami medzinárodného práva. Článok 344 účinného Občianskeho zákonníka Ukrajiny sa nevzťahuje na majetok subjektov medzinárodného práva v prípade, ak tento subjekt neudelil súhlas s aplikáciou ustanovení národnej právnej úpravy na jeho práva a povinnosti, čo sa uplatňuje nielen k štátom, ale aj k medzinárodným organizáciám.

S poukazom na uvedené vyjadrenia sa podľa odporcu ustanovenia ukrajinského práva o vydržaní v zmysle § 344 ods. 1 Občianskeho zákonníka Ukrajiny neaplikujú na štátny majetok. Podmienky stanovené ukrajinskou právnou úpravou pre vydržanie majetku uvedeného v prílohe napadnutého rozsudku tak neboli a ani nemohli byť zo strany navrhovateľa splnené.

Záverom odvolania odporca uviedol, že pre konštatovanú absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky nemôže mať navrhovateľ naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva z titulu zmluvy o postúpení pohľadávky, nakoľko tento právny titul pre nadobudnutie vlastníckeho práva bol vylúčený. Nakoľko na vydržanie majetku iného štátu ako iného právneho titulu nemožno aplikovať ukrajinské právo, navrhovateľ podľa názoru odporcu nepreukázal naliehavý právny záujem v spojitosti s riadnym titulom nadobudnutia vlastníckeho práva. Vzhľadom k existujúcemu vzťahu právnej neistoty medzi účastníkmi a vzhľadom na dlhodobú nemožnosť odporcu disponovať so svojim majetkom pre jeho neoprávnenú držbu navrhovateľom mal súd prvého stupňa priznať naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky odporcovi.

Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť.

K námietke týkajúcej sa prejednania a rozhodnutia veci na pojednávaní dňa 25.2.2014 v neprítomnosti právneho zástupcu odporcu uviedol, že v ospravedlnení neúčasti sa o plánovanej dovolenke s rodinou právny zástupca odporcu nezmienil; túto skutočnosť iba naznačil v námietke zaujatosti. Za daných okolností rodinná dovolenka v zahraničí nie je dôležitým dôvodom na odročenie pojednávania; nie v prípade, kedy súd prvého stupňa vytýčil pojednávanie dňa 22.1.2014 a právny zástupca odporcu zakúpil letenky dňa 16.2.2014. Právny zástupca odporcu v ospravedlnení nešpecifikoval, ktorú časť zahraničnej cesty musí venovať pracovným povinnostiam a ktorú bude tráviť na účely rodinnej dovolenky a ani neopísal služobné povinnosti, s ktorými bola zahraničná cesta spojená. Nebolo preto možné posúdiť dôležitosť, závažnosť a nevyhnutnosť takejto prekážky tvrdenej na strane odporcu. Navrhovateľ mal tvrdenie o účelovosti vytýčenia pojednávania na deň pripadajúci na jarné prázdniny prinajmenšom za nekorektné. Vychádzalo totiž z nepravdepodobného predpokladu, že súd pozná rodinné pomery právneho zástupcu odporcu. Navyše súd prvého stupňa pojednávanie nariadil na 13.2.2014 (t.j. mimo prázdnin) a kvôli ospravedlneniu právneho zástupcu odporcu uvedený termín zmenil. Navrhovateľ mal za účelovú argumentáciu ohľadom výslovnej žiadosti odporcu o neustanovovaní iného advokáta či koncipienta a o výlučnom konaní právneho zástupcu odporcu, nakoľko v ospravedlnení nie je o takejto žiadosti žiadna zmienka a prvý krát sa spomína až v námietke zaujatosti. V ospravedlnení pritom právny zástupca odporcu poukazoval na pracovnú vyťaženosť iných advokátov a koncipientov kancelárie; otázny je potom dôvod takéhoto odôvodnenia ospravedlnenia, ak by bol odporcom požiadaný, aby vo veci konal sám a teda substitúcia by neprichádzala do úvahy. V súvislosti s námietkou zaujatosti mal navrhovateľ za správny postup súdu prvého stupňa, ktorý na námietku zaujatosti v súlade s § 14 ods. 3 a § 15a ods. 5 O.s.p. neprihliadal.

Odôvodnenie naliehavého právneho záujmu navrhovateľa na požadovanom určení vlastníckeho práva k spornému majetku, absencie naliehavého právneho záujmu odporcu na požadovanom určení neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky a splnenie zákonných podmienok vydržania sporného majetku podľa ukrajinskej právnej úpravy najmä vzhľadom k dobromyseľnému nadobudnutiu držby mal za dostatočné a zrozumiteľné.

K namietanej inej vade konania týkajúcej sa rozporu výrokov napadnutého rozsudku s jeho odôvodnením uviedol, že predpokladom úspešnosti vzájomného návrhu je existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Nakoľko pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky súd prvého stupňa vzájomný návrh zamietol, jeho výrok s odôvodnením korešponduje.

V súvislosti s namietaným charakterom majetku nielen Ing. A., ale aj doc. Mečár (navrhnutý odporcom) potvrdil, že odmontovanie už zabudovaných technológií v halách je možné s použitím špeciálnej techniky bez znehodnotenia hál. Zo všetkých výsluchov svedkov vyplynulo, že zmontované zariadenia nikdy neboli uvedené do prevádzky a teda netvorili funkčný celok. Veľká časť sporného majetku sa navyše nachádza v nezmontovanom stave a teda už z povahy veci nemôže tvoriť súčasť nehnuteľnosti. Súd prvého stupňa tak vo veci zistenia charakteru sporného majetku dospel k správnym skutkovým zisteniam a tieto správne právne posúdil; sporný majetok je tvorený výlučne hnuteľnými vecami. Objekty, t.j. stavby spojené so zemou pevným základom, ktoré spolu s technológiou tvoria slovenskú majetkovú účasť na výstavbe D., navrhovateľ nezahrnul do svojho návrhu; nie sú teda predmetom konania. Majetok, vo vzťahu ku ktorému sa navrhovateľ domáha určenia vlastníckeho práva, predstavujú samostatné hnuteľné veci, ktoré nie sú súčasťou nehnuteľností - budov nachádzajúcich sa na stavenisku D..

K námietke nesprávneho právneho posúdenia vydržania navrhovateľ uviedol, že nesúhlasí s názorom odporcu, podľa ktorého nie je zrejmé, ako mohol navrhovateľ dobromyseľne nadobudnúť držbu z absolútne neplatnej zmluvy o postúpení pohľadávky, keď s prihliadnutím na okolnosti mu muselo byť zjavné, že zmluva ani nešpecifikuje predmet vlastníckeho práva. Medzi ČSFR a navrhovateľom, resp. jeho právnym predchodcom totiž bolo v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky jasné, aký majetok je predmetom prevodu. Ohľadom uvedeného svedčí aj to, že od uzavretia zmluvy nevznikol spor týkajúci sa vecnej pôsobnosti predmetného ustanovenia. Zmluvné dojednanie o prevode majetku je potrebné vykladať v kontexte celej zmluvy o postúpení pohľadávky obsahujúcej viaceré ustanovenia definujúce projekt výstavby D. a ktorá v prílohe odkazuje na medzinárodné zmluvy týkajúce sa projektu; zmluvným stranám preto muselo byť jasné, aký majetok je predmetom prevodu podľa čl. IV ods. 1 zmluvy. Žiadna pochybnosť o tom, aký majetok má byť predmetom protokolárneho odovzdania majetku k 1.1.1994, nevznikla ani v procese tohto odovzdania. Dokonca svedok doc. A. (navrhnutý odporcom) vyslovil presvedčenie, že vlastníkom sporného majetku sa stal jeho odovzdaním navrhovateľ (resp. jeho právny predchodca VSŽ). Napriek zmene právneho názoru po rozhodnutí odvolacieho súdu ohľadom neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky nemožno tvrdiť, že v čase jej uzavretia, resp. odovzdania majetku na jej základe, muselo byť zrejmé, že ide o neplatnú zmluvu.

Ďalej uviedol, že podmienka dobromyseľnosti sa posudzuje ku dňu nadobudnutia držby (najneskôr dňa 1.1.1994) a nie ku dňu začatia plynutia vydržacej doby (1.1.2001). Mal za to, že právo odporcu na vrátenie majetku podľa zmluvy o postúpení pohľadávky (čl. IV ods. 2) nevniklo. Pojem „dosiahnutie dohody s Ukrajinou o dokončení KŤUK“ musí byť vykladaný skôr extenzívne; nie ako uzavretie medzinárodnej zmluvy, ale aspoň ako predbežnej, hoci aj neformálnej dohody o dokončení kombinátu. Uvedenému výkladu nasvedčuje aj vôľa strán, na ktorú možno usudzovať z ich následného správania (pokračovanie v odovzdávaní sporného majetku VSŽ aj po 30.9.1993 až do konca roku 1993, podpísanie medzinárodných protokolov vo februári 1994 a kontraktu o dodávke peliet v máji 1994). Nakoľko v danom prípade bola do 30.9.2003 dosiahnutá aspoň predbežná dohoda s Ukrajinou o pokračovaní výstavby D. (podľa výpovede svedka Ing. A. boli najneskôr začiatkom septembra 1993 pripravené na podpis a parafované oba protokoly medzi vládou Slovenskej republiky a vládou Ukrajiny o dostavbe D.), právo odporcu na vrátenie majetku podľa čl. IV ods. 2 zmluvy o postúpení pohľadávky nevzniklo. Uvedené ustanovenie navyše nezakladá rozväzovaciu podmienku, ale len povinnosť navrhovateľa „vrátiť“ nadobudnutý majetok, teda povinnosť spätne odovzdať a previesť vlastnícke právo k majetku, ak dôjde k naplneniu hypotézy predpokladanej zmluvou. Ani prípadné nedosiahnutie dohody medzi Slovenskou republikou a Ukrajinou do 30.9.1993 o pokračovaní vo výstavbe D. by tak nemalo za následok zánik zmluvy o postúpení pohľadávky a z tohto dôvodu to nemohlo mať za následok ani stratu dobromyseľnosti právneho predchodcu navrhovateľa pri nadobudnutí držby sporného majetku. Ponuka právneho predchodcu navrhovateľa na vrátenie majetku z júna 1999 nadväzovala práve na čl. IV ods. 2 zmluvy o postúpení pohľadávky zakladajúci len kontraktačnú povinnosť na vrátenie majetku a nie rozväzovaciu podmienku zmluvy. Uvedená ponuka preto nie je v rozpore s dobromyseľnosťou navrhovateľa o tom, že až do vrátenia ostáva vlastníkom predmetného majetku. Navrhovateľ ďalej nesúhlasil s názorom odporcu, že nebol dobromyseľný v otázke vlastníckeho práva najneskôr dňom podania žaloby 27.9.2004, prípadne doručením vyjadrenia odporcu s námietkou absencie vlastníckeho práva 12.4.2005, v dôsledku čoho malo dôjsť k narušeniu vydržacej doby. Čl. 344 ods. 1 Občianskeho zákonníka Ukrajiny totiž nevyžaduje, aby bol držiteľ dobromyseľný po celú zákonom predpísanú dobu vydržania; podmienka dobromyseľnosti musí byť splnená len pri nadobudnutí držby a neskôr musia byť splnené už len podmienky otvorenosti a nepretržitosti.

K predloženému vyjadreniu Výboru Najvyššej rady Ukrajiny pre zahraničné záležitosti zo dňa 5.9.2013 a vyjadrenie Ministerstva zahraničných vecí Ukrajiny zo dňa 3.9.2013 uviedol, že tieto vyjadrenia sú novými dôkazmi, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa. S poukazom na § 205a ods. 1 O.s.p., dátum informovania zo strany právneho zástupcu odporcu o príprave dôkazov z Ukrajiny 7.3.2013, dátum požiadania o ich poskytnutie 22.7.2013 a ich poskytnutia začiatkom septembra 2013 mal teda právny zástupca odporcu dostatok času tieto označiť a predložiť súdu prvého stupňa; ak tak neurobil, nemôže ich uplatňovať v rámci odvolacích dôvodov. Napriek uvedenému navrhovateľ k otázke spôsobilosti majetku vo vlastníctve Slovenskej republiky stať sa predmetom vydržania uviedol, že v oblasti súkromného práva je štát v súlade s § 21 Občianskeho zákonníka považovaný iba za právnickú osobu; nemožno preto uzavrieť, že by veci v jeho vlastníctve nemohli byť predmetom vydržania, bez ohľadu na právny poriadok, ktorým sa vydržanie spravuje, resp. kde sa veci, ktoré sú predmetom vydržania, nachádzajú. K samotným vyjadreniam uviedol, že podľa štatútu Ministerstva zahraničných vecí Ukrajiny, schváleného prezidentom Ukrajiny, ministerstvo nie je oprávnené vydávať akékoľvek listy vo vzťahu k výkladu alebo aplikácii ukrajinských zákonov. Podľa čl. 21 ods. 3 zákona Ukrajiny o výboroch Najvyššej rady Ukrajiny výbor môže vydávať vysvetlenia k aplikácii ukrajinských zákonov v záležitostiach, ktoré spadajú do jeho kompetencie. Záležitosť aplikácie určitých ustanovení ukrajinského občianskeho práva pritom pod kompetenciu Výboru Najvyššej rady Ukrajiny pre zahraničné záležitosti nespadá. V každom prípade však podľa uvedeného zákona takéto vysvetlenia výborov nemajú povahu oficiálneho (záväzného) výkladu. Takýto výklad môže poskytnúť iba Ústavný súd Ukrajiny. V súvislosti s obsahom vyjadrení navrhovateľ uviedol, že sa v nich zmiešavajú otázky medzinárodného práva verejného na jednej strane a vnútroštátneho občianskeho práva a kolíznych noriem na druhej strane, resp. otázky procesného práva a otázky hmotného práva. Slovenská republika však môže uplatňovať svoju imunitu len v súvislosti s konaním vedeným na Ukrajine, resp. výkonom rozhodnutia na majetok na Ukrajine, ale táto imunita nemá žiadny význam v konaní vedenom slovenskými súdmi. Navyše imunita je formou súdnej (procesnej) obrany a nemá žiadny význam pre aplikáciu vnútroštátneho občianskeho práva ani kolíznych noriem.

Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., prejednal odvolanie podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 26.2.2015 (§ 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p.).

Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, pretože je vecne správny a nakoľko sa v celom rozsahu stotožňuje s jeho odôvodnením, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.).

Odporca v odvolaní namietol odňatie možnosti konať pred súdom prejednaním a rozhodnutím veci v neprítomnosti jeho právneho zástupcu na pojednávaní dňa 25.2.2014. Z obsahu spisu je zrejmé, že súd prvého stupňa v predmetnej veci po doručení uznesenia Krajského súdu v Bratislave č.k. 3Co/260/2013-1444, zo dňa 30.9.2013, právnym zástupcom účastníkov konania, nariadil pojednávanie na deň 13.2.2014. Na základe ospravedlnenia právneho zástupcu odporcu so žiadosťou o odročenie pojednávania zmenil termín pojednávania dňa 22.1.2014 na deň 25.2.2014. Predvolanie na uvedené pojednávanie bolo právnemu zástupcovi odporcu doručené dňa 27.1.2014. Právny zástupca odporcu podaním zo dňa 18.2.2014, doručeným súdu prvého stupňa dňa 19.2.2014, ospravedlnil svoju neúčasť a požiadal o odročenie pojednávania nariadeného na deň 25.2.2014. V podaní uviedol, že JUDr. Mag. O. L., advokát a konateľ advokátskej kancelárie Čarnogurský ULC s.r.o., ktorý detailne pozná priebeh celého súdneho sporu a kauze sa venuje v podstate od začiatku, má v predmetnom čase plánovanú pracovnú cestu mimo územia Slovenskej republiky; na preukázanie uvedenej skutočnosti založil letenku. Pojednávanie žiadal odročiť z dôvodu naplánovanej pracovnej cesty a rovnako z dôvodu pracovnej vyťaženosti iných advokátov a advokátskych koncipientov advokátskej kancelárie. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva, napr. právo na doplnenie alebo opravu nesprávneho, neúplného alebo nezrozumiteľného podania, právo vyjadriť sa k návrhu na začatie konania, právo robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, vykonávať svoje práva a povinnosti prostredníctvom zvoleného zástupcu a pod. Ak súd neumožní účastníkovi, resp. jeho zástupcovi, ktorý požiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania, zúčastniť sa na pojednávaní, odníme mu tým možnosť konať pred súdom.

Súd za splnenia predpokladov uvedených v ustanovení § 101 ods. 2 O.s.p. môže uskutočniť pojednávanie a na tomto aj rozhodnúť vec bez prítomnosti účastníka, resp. jeho zástupcu, ktorý bol riadne predvolaný a nepožiadal z dôležitého dôvodu o jeho odročenie. Dôležitý dôvod môže byť vyvodzovaný len zo skutočnosti, ktorá je vo vzťahu k prebiehajúcemu súdnemu konaniu a nariadenému pojednávaniu so zreteľom na všetky okolnosti vážna (svojou povahou znemožňujúca každému účastníkovi občianskeho súdneho konania za rovnakých okolností účasť na súdnom pojednávaní), súčasne ospravedlniteľná (všeobecne prijímaná ako odpustiteľná), nepredvídateľná (nepredvídaná alebo neočakávaná), neodvrátiteľná (neumožňujúca účastníkovi prijať opatrenie prekonávajúce príčinu neúčasti na pojednávaní) a náhla (vzhľadom na časové súvislosti nedovoľujúca účastníkovi uskutočniť kroky vedúce k jeho účasti na pojednávaní). Dôležitosť dôvodu, ktorým je odôvodňovaná žiadosť neprítomného účastníka o odročenie pojednávania (§ 101 ods. 2 O.s.p.), posudzuje súd podľa okolností toho - ktorého prípadu.

Plánovaná pracovná cesta právneho zástupcu odporcu a pracovná vyťaženosť iných advokátov a advokátskych koncipientov, ktorými bola odôvodnená žiadosť o odročenie pojednávania konaného dňa 25.2.2014, nie je vo všeobecnosti bez ďalšieho dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania, a to aj s poukazom na plnomocenstvo, ktorým bol právny zástupca odporcu splnomocnený na zastupovanie v predmetnej veci s tým, že odporca výslovne súhlasil s možnosťou ustanovenia zástupcu splnomocneným advokátom. Odvolací súd nespochybňuje povinnosť advokáta riadiť sa pokynmi klienta (§ 18 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z.z.) a ani nemožnosť zastupovania advokáta v rámci poverenia iným advokátom či advokátskym koncipientom alebo aj iným zamestnancom advokáta pri jednotlivých úkonoch proti vôli klienta (§ 16 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona č. 586/2003 Z.z.), avšak v predmetnej veci v odvolaní tvrdená výslovná žiadosť odporcu, aby sa JUDr. Mag. O. L. nenechal zastupovať a aby konal výlučne sám, nebola v čase nariadeného pojednávania dňa 25.2.2014 tvrdená a ani preukázaná. Z dovtedajšieho priebehu konania navyše vyplýval presný opak tvrdenej výslovnej žiadosti odporcu; prehľadom osôb, ktoré sa zúčastňovali pojednávaní za JUDr. Mag. O. L., sa dostatočne zaoberal súd prvého stupňa. Presný opak tvrdenej výslovnej žiadosti odporcu vyplýval i zo samotného ospravedlnenia so žiadosťou o odročenie pojednávania, keď jedným z uvedených dôvodov bola pracovná vyťaženosť iných advokátov a advokátskych koncipientov. Ak by teda bolo tvrdenie o výslovnej žiadosti odporcu pravdivé, nebolo by zrejmé, prečo bol tento dôvod označený ako dôvod pre odročenie pojednávania.

Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa uvádza, že samotná kúpa letenky dňa 16.2.2014 nepreukazuje bez ďalšieho tvrdenie právneho zástupcu odporcu o plánovanej pracovnej ceste s poukazom na deň doručenia predvolania 27.1.2014. Vzhľadom na túto časovú súvislosť (kúpa letenky 20 dní po doručení predvolania a až následné ospravedlnenie neúčasti so žiadosťou o odročenie pojednávania) nemožno mať za preukázané, že pracovná cesta bola plánovaná/naplánovaná, t.j. dlhodobejšie chystaná či pripravovaná. Letenka navyše žiadnym spôsobom nepreukazuje tvrdený účel pobytu, t.j. pracovnú cestu. Ďalším tvrdeným dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania bola pracovná vyťaženosť iných advokátov a advokátskych koncipientov. Nakoľko tento dôvod je dôvodom všeobecným bez akejkoľvek konkretizácie, ktorá by umožnila posúdiť jeho dôležitosť, nebolo možné z neho vychádzať ako z dôležitého dôvodu pre odročenie pojednávania. Skutočnosť, že súd prvého stupňa nariadil pojednávanie v týždni jarných prázdnin, kedy mal právny zástupca odporcu naplánovanú dovolenku s rodinou, ako uviedol v odvolaní, nebola v žiadosti o odročenie pojednávania uvedená. Právny zástupca odporcu teda nežiadal z uvedeného dôvodu o odročenie pojednávania a preto súd prvého stupňa logicky nemohol posudzovať dôležitosť takéhoto dôvodu na odročenie pojednávania. Správny bol preto postup súdu prvého stupňa, ktorý predmetnú vec prejednal a rozhodol na pojednávaní dňa 25.2.2014 v neprítomnosti právneho zástupcu odporcu; uvedeným postupom neodňal odporcovi možnosť konať pred súdom. Rovnako správne postupoval, keď neprihliadol na námietku zaujatosti, v ktorej bol namietaný postup sudcu v konaní o prejednávanej veci (§ 14 ods. 3, § 15a ods. 5, § 16 ods. 2 O.s.p.).

Odporca ďalej v odvolaní namietol absenciu riadneho odôvodnenia vo vzťahu k danosti naliehavého právneho záujmu navrhovateľa na požadovaním určení, k absencii naliehavého právneho záujmu odporcu na požadovaním určení a k splneniu podmienok vydržania. Odvolací súd vo všeobecnosti uvádza, že súd prvého stupňa odôvodnil napadnutý rozsudok spôsobom zodpovedajúcim § 157 ods. 2 O.s.p. a pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, čomu zodpovedá odôvodnenie napadnutého rozsudku, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.

Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa uvádza, že určovaciu žalobu v zmysle § 80 písm. c) O.s.p. môže podať ten, kto má naliehavý právny záujem na požadovanom určení proti odporcovi (resp. pri vzájomnom návrhu proti navrhovateľovi). Naliehavý právny záujem je daný najmä tam, kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo navrhovateľa, alebo kde by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým. To znamená, že u navrhovateľa musí buď o právny vzťah či právo existujúce alebo o takú jeho procesnú či hmotnoprávnu situáciu, v ktorej by objektívne v už existujúcom právnom vzťahu mohol byť ohrozený, prípadne pre svoje neisté postavenie by mohol byť vystavený konkrétnej ujme.

Naliehavý právny záujem na požadovanom určení je daný spravidla v prípade, keď nie je možné domáhať sa priamo plnenia, ak právne postavenie navrhovateľa by bez takéhoto určenia bolo neisté. Určujúca žaloba tak má preventívnu povahu a jej účelom je poskytnutie ochrany právneho postavenia navrhovateľa skôr, ako dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva; nie je opodstatnená v prípade, keď právny vzťah alebo právo už porušené boli a je možné domáhať sa ich ochrany žalobou na plnenie. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení môže byť daný v prípade, kedy možno žalovať splnenie povinnosti len vtedy, ak by sa určujúcou žalobou vytvoril pevný právny základ pre právne vzťahy účastníkov sporu a predišlo by sa prípadným žalobám na plnenie.

V prípade, ak má právna otázka, o ktorej má byť rozhodnuté na základe žaloby o určenie, povahu otázky predbežnej vo vzťahu k inej právnej otázke, nie je daný naliehavý právny záujem na určení tejto predbežnej otázky, ak je možné priamo žalovať na určenie existencie alebo neexistencie samotného práva. Z uvedeného vyplýva, že tam, kde možno žalovať určenie vlastníckeho (či iného) práva, nemožno spravidla žalovať určenie neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva. Samotné určenie neplatnosti zmluvy totiž často nevyjasňuje právne postavenie účastníkov.

Na uvedenom základe odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa uvádza, že odporca nemá naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, keď otázka jej platnosti či neplatnosti predstavovala predbežnú otázku pre určenie vlastníckeho práva, ktorého sa domáhal navrhovateľ; odporcom požadovaný určujúci výrok by bol nadbytočný a do budúcnosti by sa samotným požadovaným určením právne postavenie odporcu nezlepšilo; požadovaným určením by sa nepredišlo žalobe na plnenie (čoho potvrdením je druhá časť vzájomného návrhu na vydanie majetku) a nevytvoril by sa tak pevný právny rámec medzi účastníkmi konania. Samotná neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky nemá vplyv na danosť či absenciu naliehavého právneho záujmu pri určení jej neplatnosti a na zamietnutie vzájomného návrhu na určenie jej neplatnosti pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Nedôvodná je tak odvolacia námietka týkajúca sa rozporu medzi výrokom o zamietnutí vzájomného návrhu na určenie neplatnosti zmluvy a odôvodnením napadnutého rozsudku ohľadom absolútnej neplatnosti zmluvy. Inými slovami, napriek absolútnej neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky odporca nemá naliehavý právny záujem na určení jej neplatnosti a preto súd prvého stupňa vzájomný návrh v časti určenia neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky v zmysle § 80 písm. c) O.s.p. zamietol. Pokiaľ odporca v odvolaní uviedol, že súd prvého stupňa bol povinný v súlade s názorom odvolacieho súdu určiť neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky vo výroku napadnutého rozsudku a nielen túto neplatnosť skonštatovať v odôvodnení, tak odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa postupoval dôsledne v zmysle jeho pokynov a rešpektoval jeho právny názor. Odvolací súd totiž v uznesení č.k. 3Co/260/2013-1444, zo dňa 30.9.2013 síce vyhodnotil zmluvu o postúpení pohľadávky ako neplatnú, avšak v súvislosti s požadovaným určením jej neplatnosti vzájomným návrhom odporcu uložil súdu prvého stupňa posúdiť otázku danosti naliehavého právneho záujmu odporcu na takomto určení. Poukázal pri tom na prejudiciálne posúdenie platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky v súvislosti s nárokom uplatneným navrhovateľom a taktiež na možnosť odporcu žalovať na plnenie, ktorú odporca využil v časti vzájomného návrhu na vydanie majetku. Súd prvého stupňa teda pri posudzovaní danosti naliehavého právneho záujmu odporcu na určení neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky dôsledne postupoval podľa právneho názoru odvolacieho súdu.

Rovnako potom postupoval pri posudzovaní danosti naliehavého právneho záujmu navrhovateľa na určení vlastníckeho práva, keď existencia stavu správnej neistoty medzi účastníkmi vyplýva už zo samotného návrhu a vzájomného návrhu, kedy sa navrhovateľ domáha určenia vlastníctva k veciam, ktorých vydania sa zase domáha odporca. Požadovaným určením vlastníckeho práva sa vytvorí pevný právny základ pre právne vzťahy účastníkov konania.

Pri posúdení charakteru majetku uvedeného v prílohe napadnutého rozsudku vychádzal súd prvého stupňa rovnako zo záverov odvolacieho súdu uvedených v uznesení č.k. 3Co/260/2013-1444, zo dňa 30.9.2013, v ktorom sa odvolací súd vyjadril aj k otázke možnej ohliadky s tým, že takéto dokazovanie nie je potrebné a bolo by nehospodárne vzhľadom k preukázaniu charakteru hnuteľných vecí inými dôkaznými prostriedkami. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol aj podstatný obsah výpovedí svedkov R. (D. sú predovšetkým stavby spojené pevnými základmi so zemou; výstavba D. bola riešená ako komplexný kombinát; v tom sú zahrnuté samozrejme i hnuteľné veci) a Ing. Zenga (podľa jeho technického pohľadu ide o nehnuteľné veci, lebo ide o komplex budov a technológií, ktorých výstavba a realizácia boli vzájomne podmienené a jedno bez druhého sú nevyužiteľné a nepredajné). Podľa odporcu má z fotodokumentácie v odbornom stanovisku a z výpovedí svedkov vyplývať, že ide nielen o technológie, ale aj o konštrukcie (stavebné objekty) pevne spojené so zemou; hnuteľné veci sú súčasťou vybudovaných objektov, nie je možné ich oddeliť od vybudovaných objektov a sú určené na to, aby sa s hlavnou vecou trvalo užívali.

Navrhovateľ sa svojim návrhom domáhal určenia vlastníctva (a odporca vydania) 12 guľových mlynov zmontovaných a 23 nezmontovaných, 55 magnetických separátorov zmontovaných a 66 nezmontovaných, 65 elektromagnetických rotorových separátorov zmontovaných a 48 nezmontovaných, 14 špirálových klasifikátorov zmontovaných a 8 nezmontovaných, 20 mostových žeriavov zmontovaných a 1 nezmontovaného, 54 motorov pohonu mlyna nezmontovaných, 16 ventilátorov zmontovaných a 8 nezmontovaných. Podľa odborného stanoviska SK ACTIVE, s.r.o. ide o strojové zariadenia (podrobne opísané a špecifikované), čo je zrejmé aj z fotodokumentácie ako prílohy odborného stanoviska.

V dohode medzi vládou ČSSR a vládou ZSSR o spolupráci pri výstavbe Krivorožského ťažobného a úpravárenského kombinátu okysličených rúd na území ZSSR zo dňa 24.9.1986 bolo o.i. dojednané, že československá strana zabezpečí výstavbu objektov a dodávky technologického a pomocného zariadenia a materiálov z ČSSR do ZSSR, nutných pre výstavbu objektov. V prílohe č. 2 dohody je uvedený prehľad základného technologického zariadenia montovaného v objektoch budovaných československými organizáciami (ktorý bol podľa poznámky zostavený podľa projektu s tým, že môže byť upresňovaný). Zahŕňa o.i.

- guľové mlyny s centrálnym vyprázdňovaním 4500x6000 (MSC4500x6000) v počte 33 ks (ktorých špecifikácia zodpovedá guľovým mlynom uvedených v prílohe napadnutého rozsudku); - separátor bubnový magnetický protiprúdový (PBM-P-120/300) v počte 66 ks a separátor bubnový magnetický poloprotiprúdový (PBM-P-120/300) v počte 55 ks; - vysokointenzívny elektromagnetický rotorový separátor v počte 110 ks; - žeriav mostový v počte 2 + 2 ks; - ventilátor v počte 39 ks; - synchrónne motory 2500 kW v počte 22 ks (špecifikácia výkonu zodpovedá výkonu synchrónnych motorov uvedených v prílohe napadnutého rozsudku).

Podľa čl. III ods. 1 zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 29.12.1992 sa postupník zaviazal pokračovať vo výstavbe KŤUK v súlade s obsahom a podmienkami dokumentov uvedených v prílohe č. 1, t.j. o.i. v súlade s obsahom a podmienkami dohody medzi vládou ČSSR a vládou ZSSR o spolupráci pri výstavbe Krivorožského ťažobného a úpravárenského kombinátu okysličených rúd na území ZSSR zo dňa 24.9.1986. Podľa čl. IV ods. 1 zmluvy o postúpení pohľadávky postupca ako vlastník objektov a zariadení, vybudovaných na KŤUK, odovzdáva tento majetok do vlastníctva postupníka.

Ako dohoda medzi vládou ČSSR a vládou ZSSR o spolupráci pri výstavbe Krivorožského ťažobného a úpravárenského kombinátu okysličených rúd na území ZSSR zo dňa 24.9.1986, tak aj zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 29.12.1992 teda rozlišujú v rámci KŤUK objekty a zariadenia. Veci, ktoré sú predmetom požadovaného určenia vlastníctva, sú ako zariadenia veci hnuteľné. Nie sú súčasťou objektov vybudovaných na KŤUK, ako tvrdil odporca, keď k objektom, t.j. k nehnuteľnostiam podľa ich povahy nepatria; rovnako môžu byť oddelené bez toho, aby sa tým objekty znehodnotili. Predmetné veci predstavujú technologické vybavenie, ktoré už je alebo má byť v objektoch zmontované. Tak ako ich možno zmontovať v objektoch, tak ich možno aj odmontovať bez toho, aby sa objekty znehodnotili (čo potvrdili svedkovia označení súdom prvého stupňa). Sú preto samostatnými hnuteľnými vecami, účelovo síce určenými na využitie v rámci KŤUK, avšak nepredstavujúce súčasť objektov. Uvedený záver napokon potvrdil aj samotný odporca, keď sa vzájomným návrhom domáhal ich vydania; ak by totiž predmetné veci predstavovali súčasť objektov ako hlavnej veci, tvorili by jednu vec, t.j. jeden celok podrobený jednému právnemu režimu a nebolo by možné domáhať sa vydania samotných súčastí hlavnej veci. Vzhľadom na hnuteľný charakter týchto vecí je preto daná právomoc slovenského súdu na prejedanie a rozhodnutie predmetnej veci (a zároveň vylúčená aplikácia čl. 37 zmluvy medzi ČSSR a ZSSR o právnej pomoci a právnych vzťahoch v občianskych, rodinných a trestných veciach, ku ktorej pristúpila ako Slovenská republika, tak Ukrajina (publikovaná pod č. 95/1983 Zb.), ktorej sa domáhal odporca).

V súvislosti s otázkou nadobudnutia sporného majetku do vlastníctva navrhovateľa vydržaním vzhliadol odporca v odvolaní vnútorný rozpor v závere súdu prvého stupňa, ktorý odôvodnil dobromyseľné nadobudnutie držby z uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky pri súčasnom konštatovaní jej absolútnej neplatnosti. Mal za to, že pri nešpecifikovaní predmetu vlastníckeho práva v zmluve o postúpení pohľadávky navrhovateľ nemohol predpokladať, že nadobúda vlastnícke právo k určitému majetku. Na podporu uvedeného označil záver uznesenia Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 50/2004 zo dňa 3.6.2004.

Súd prvého stupňa dobromyseľné nadobudnutie držby (mimo dobromyseľnosti odporca v odvolaní splnenie ostatných podmienok vydržania nenamietol) odôvodnil okolnosťami jej nadobudnutia právnym predchodcom navrhovateľa (uzavretie zmluvy o postúpení pohľadávky obsahujúcej ustanovenie o prevode vlastníctva k spornému majetku a jeho následné odovzdanie právnemu predchodcovi navrhovateľa). Odvolací súd na zdôraznenie správnosti uvedenej časti napadnutého rozsudku uvádza, že zmluva o postúpení pohľadávky bola vyhodnotená ako absolútne neplatná pre neurčitosť vymedzenia predmetu prevodu vlastníckeho práva podľa čl. IV ods. 1 zmluvy, keď bližšie nešpecifikovala objekty a zariadenia. Jej prílohou však bol zoznam dohôd, ktorý zahŕňal i dohodu medzi vládou ČSSR a vládou ZSSR o spolupráci pri výstavbe Krivorožského ťažobného a úpravárenského kombinátu okysličených rúd na území ZSSR zo dňa 24.9.1986, ktorej prílohou bola špecifikácia objektov i prehľad základného technologického zariadenia. Nemožno opomenúť uznesenia vlády ČSFR č. 289 zo dňa 16.4.1992 (ktorým bolo ministrovi vlády uložené ponúknuť československú časť KŤUK k odkúpeniu), č. 649 zo dňa 2.12.1992 (ktorým bolo uložené ministrom hospodárstva a financií pripraviť a uzavrieť zmluvu o prevzatí práv a povinností k otázkam KŤUK s VSŽ, a.s.) a č. 675 zo dňa 19.12.1992 (ktorým súhlasila s návrhom zmluvy o postúpení pohľadávky k otázkam KŤUK VSŽ, a.s.). Vzhľadom na uvedené celkové okolnosti predmetnej veci (a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že zmluvnou stranou zmluvy o postúpení pohľadávky bol štát) tak bolo preukázané dobromyseľné nadobudnutie držby právnym predchodcom navrhovateľa. Právny predchodca navrhovateľa ani právny predchodca odporcu nemali žiadne pochybnosti o tom, aké objekty a zariadenia sú predmetom prevodu, t.j. aké objekty a zariadenia odovzdal postupca do vlastníctva postupníka. Uvedené potvrdzuje aj samotný odporca vo vyjadrení k návrhu zo dňa 31.3.2005, podľa ktorého napriek skutočnosti, že zmluva o postúpení pohľadávky nikdy nenadobudla právnu účinnosť, sa zmluvné strany správali tak, ako by sa tak stalo (t.j. mali za to, že zmluva o postúpení pohľadávky je platná a účinná). Závery uznesenia Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 50/2004 zo dňa 3.6.2004 nemožno v predmetnej veci aplikovať ani podporne, keď uvedené rozhodnutie sa síce zaoberalo otázkou dobromyseľnosti ako podmienky vydržania, avšak so zreteľom na okolnosti danej veci, kedy autorom neplatnej kúpnej zmluvy, ktorej predmetom bol prevod častí parciel bez geometrického plánu, bol samotný kupujúci. V predmetnej veci, keď postupcom bola ČSFR a zmluva bola uzavretá v nadväznosti na uznesenie vlády ČSFR č. 675, nemožno predpokladať, že jej autorom bol právny predchodca navrhovateľa.

K námietke odporcu ohľadom nedostatku dobromyseľnosti navrhovateľa v priebehu plynutia vydržacej doby v súvislosti s podaním návrhu na začatie konania a doručením vyjadrenia k návrhu s námietkou absencie vlastníckeho práva odvolací súd uvádza, že hmotnoprávnou podmienkou vydržania v zmysle § 344 ods. 1 Občianskeho zákonníka Ukrajiny je dobromyseľné nadobudnutie držby, ktoré preukázané bolo, a nie dobromyseľnosť držby počas celého plynutia vydržacej doby. Nad rámec uvedeného však odvolací súd k tvrdeniu odporcu o vedomosti navrhovateľa ohľadom jeho povinnosti vrátiť sporný majetok podľa čl. IV ods. 2 zmluvy o postúpení pohľadávky (ak mal za to, že vlastnícke právo k spornému majetku nadobudol na základe zmluvy o postúpení pohľadávky) uvádza, že uvedený článok neobsahuje dojednanie o uzavretí dohody do 30.9.1993, ale o jej dosiahnutí. Možno preto súhlasiť s takým výkladom uvedenej časti zmluvy, že pod pojmom „dosiahnutie“ (uvedeného v zmluve, ktorú jej účastníci podľa záhlavia zmluvy „uzavreli“) je možné rozumieť i neformálnu dohodu o dokončení D.. Takáto dohoda dosiahnutá bola, keď vychádzajúc z výpovede svedka A. boli zásadné dokumenty pripravené v mesiacoch august - september 1993; protokol medzi vládou Slovenskej republiky a vládou Ukrajiny za účelom pokračovania v spolupráci pri dostavbe objektov D. bol podpísaný dňa 16.2.1994 v Poprade a dodatok č. 4 dňa 20.5.1994 v Kyjeve; zmeny oproti verzii zo septembra 1993 pritom neboli obsahové, ale iba gramatické a štylistické. Výpovedi svedka Molnára korešponduje záznam z rokovania na Ministerstve zahraničných vecí Slovenskej republiky zo dňa 21.1.1994, podľa ktorého bol uznesením vlády Slovenskej republiky č. 943 zo dňa 21.12.1993 vyslovený súhlas so znením protokolov parafovaných na úrovni námestníkov ministrov Slovenskej republiky a Ukrajiny dňa 23.11.1993. Pri nespornej skutočnosti, že dojednávanie protokolu s dodatkom je dlhodobejším procesom, možno vychádzať vzhľadom na parafovanie protokolov v novembri 1993 z výpovede svedka A. o dosiahnutí neformálnej dohody o dokončení KŤUK už v mesiacov august - september 1993. Na uvedenom základe by právnemu zástupcovi navrhovateľa ani pre prípad platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky nevznikla v čl. IV ods. 2 zmluvy dojednaná povinnosť vrátiť majetok postupcovi.

V súvislosti s vyjadrením Výboru Najvyššej rady Ukrajiny pre zahraničné záležitosti a vyjadrením Ministerstva zahraničných vecí Ukrajiny ako dôkazmi označenými v odvolaní odporca neuviedol žiadne skutočnosti, na základe ktorých by boli uvedené dôkazy odvolacím dôvodom v zmysle § 205a ods. 1 O.s.p. (keď bol súdom prvého stupňa riadne poučený v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p. a netvrdil, že by tieto dôkazy bez svojej viny nemohol označiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa). Nakoľko odporca uvedené dôkazy neoznačil najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končilo dokazovanie na súde prvého stupňa, na uvedené dôkazy nebolo možné v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p. prihliadať. Odporca navyše nepreukázal, či a na akom základe sú vystavitelia založených vyjadrení oprávnení vykladať ustanovenia Občianskeho zákonníka Ukrajiny.

O náhrade trov odvolacieho konania navrhovateľa odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p a § 151 ods. 2 O.s.p. Pri verejnom vyhlásení rozsudku odvolací súd rozsudkom o.i. rozhodol, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške určenej v písomnom vyhotovení rozsudku, na účet právneho zástupcu navrhovateľa, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (t.j. v súlade s § 142 ods. 1 O.s.p. ako účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech). Navrhovateľ, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania, bol povinný trovy konania vyčísliť v zmysle § 151 ods. 1 veta druhá O.s.p. najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia, t.j. najneskôr do 3.3.2015. Navrhovateľ (ani jeho právny zástupca) v uvedenej lehote nevyčíslil trovy odvolacieho konania a nakoľko z obsahu spisu jeho trovy odvolacieho konania nevyplývajú, odvolací súd mu náhradu trov odvolacieho konania v zmysle § 151 ods. 2 O.s.p. nepriznal, keď v takomto prípade nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.