KSBA/3Co/21/2014


(zdroj)
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/21/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244747 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1111244747.3



ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a členov senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a JUDr. Zuzany Mališovej v právnej veci navrhovateľky: M. Č., V. X, A., zastúpenej FUTEJ & Partners, s.r.o., Radlinského 2, Bratislava, IČO: 35 955 341, proti odporkyni: Slovenská T., za ktorú koná Národná banka Slovenska, Imricha Karvaša 1, Bratislava, IČO: 30 844 789, o zaplatenie náhrady škody 8.432 eur s prísl., na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 10C/202/2011-473, zo dňa 30.10.2013 a proti uzneseniam tohto istého súdu č.k. 10C/202/2011-492, zo dňa 20.12.2013 a č.k. 10C/202/2011-494, zo dňa 20.12.2013

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach p o t v r d z u j e .

Odvolací súd napadnuté uznesenia č.k. 10C/202/2011-492, zo dňa 20.12.2013 a č.k. 10C/202/2011-494, zo dňa 20.12.2013 p o t v r d z u j e .

Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľka proti odporkyni domáhala zaplatenia sumy 8.432 eur s prísl. predstavujúcej náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom odporkyne pri vykonávaní bankového dohľadu nad činnosťou W. F. B. J. (ďalej len "W." alebo „družstvo“) a obchodníka s cennými papiermi CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. (ďalej len "obchodník s CP"). Ďalej súd prvého stupňa zamietol návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a rozhodol, že návrh na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súdu Bratislava I pod sp. zn. 19C/56/2011, zamieta. Odporkyni náhradu trov konania nepriznal.

Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 3 ods.1 písm. d), § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len zák. č. 514/2003 Z.z.), § 127 ods. 2, § 128 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách, keď z obsahu návrhu mal za zrejmé, že navrhovateľka sa voči odporkyni domáha náhrady škody titulom zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. V odôvodnení uviedol, že navrhovateľka dňa 23.12.2009 doručila W. písomnú prihlášku za člena družstva. Členom W. sa stala na základe rozhodnutia predstavenstva dňom 31.12.2009, ktoré zároveň potvrdilo, že navrhovateľka sa stala vlastníkom členského podielu v celkovej hodnote 400 eur. Rozhodnutím predstavenstva družstva zo dňa 31.1.2010 sa navrhovateľka stala vlastníkom členského podielu vo výške 8.432 eura. Keď navrhovateľka v roku 2010 zistila, že v PDSI a u obchodníka s CP nastali finančné problémy, požiadala družstvo dňa 19.7.2010 o prevod členského podielu v sume 8.432 eur, t.j. požiadala o vrátenie členského vkladu v celkovej sume 8.432 eur pri vystúpení z družstva, avšak bezvýsledne. Na základe schváleného Prospektu investície Úradom pre finančný trh UTF -002/2002/SPI z 21.3.2002, právoplatným 28.3.2002, bolo družstvo oprávnené ponúkať majetkové hodnoty s lehotou verejnej ponuky 10 rokov. Prospekt investície bol informačným dokumentom, z obsahu ktorého investori získavali informácie pre ich investičné rozhodnutie. Zo Zmluvy o zriadení portfólia z 2.6.2008 mal súd prvého stupňa preukázané založenie zmluvného vzťahu medzi PDSI a obchodníkom s CP. Konštatoval, že predmetná zmluva bola obchodníkom s CP vypovedaná listom z 30.3.2010 s účinnosťou od 1.5.2010. Po tomto úkone družstvo listom z 15.4.2010 požiadalo Národnú banku Slovenska (ďalej len „NBS“) o preskúmanie postupu obchodníka s CP. V tomto čase družstvo však nepodalo žalobu voči obchodníkovi s CP o náhradu škody, ale žiadalo NBS, aby situáciu riešila. Na základe zisteného skutkového stavu mal súd prvého stupňa za to, že do 1.6.2010 NBS ako aj jej právny predchodca Úrad pre finančný trh, v súlade so zákonom č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách postupovali správne vo vzťahu k družstvu, ktoré bolo NBS povinné predkladať polročné správy o svojom hospodárení. Z obsahu správ nevyplývali žiadne informácie o prípadnej zhoršenej finančnej situácii PDSI a to ani po tom, čo bolo vedené rokovanie so štatutárom družstva ako aj s ostatnými štatutármi dcérskych spoločností družstva a NBS dňa 24.8.2007. Obsah prerokovaných skutkových okolností o činnosti družstva mal súd prvého stupňa preukázaný zo zápisu z prerokovania problémov a nezrovnalostí v činnosti družstiev z 24.8.2007. Družstvo NBS dňa 10.10.2007 doručilo písomnú odpoveď, v ktorej predovšetkým zdôraznilo, že zo strany družstiev nedošlo k porušeniu zákona a prospektov investícií schválených Úradom pre finančný trh z dôvodov v odpovedi špecifikovaných. Družstvo sa vyjadrilo k systému fungovania družstiev vzhľadom na ich investičnú stratégiu, že vtedajší stav zodpovedal dlhoročnej finančnej spolupráci medzi spoločnosťami CI HOLDING, a.s., jej dcérskymi spoločnosťami a družstvami. Podľa názoru PDSI narušenie tohto systému by mohlo týmto spoločnostiam spôsobiť značné škody ako aj na druhej strane náklady, keďže finančné vzťahy medzi uvedenými spoločnosťami sú dlhodobými investičnými vzťahmi. Družstvu a jeho dcérskym spoločnostiam sa javilo ako problematické zabezpečiť do portfólia družstiev iné investičné nástroje, ktorých emitentami by boli spoločnosti v rámci finančnej skupiny CI HOLDING, a.s. V odpovedi bolo zdôraznené, že dlhodobé vysoké výnosy členov družstiev boli zabezpečené najmä dobrou investičnou stratégiou družstiev, pričom bola vyslovená obava, že jej zmenou by mohlo prísť k ich ohrozeniu, resp. narušeniu dôveryhodnosti družstiev. Za vyše päťročné obdobie pôsobenia družstiev na slovenskom finančnom trhu nebola evidovaná ani jedna sťažnosť zo strany členov družstiev a taktiež družstvám nebolo zrejmé, že by NBS disponovala nejakou sťažnosťou voči jednotlivým družstvám. Družstvo až listom doručeným dňa 15.4.2010 požiadalo NBS o preskúmanie postupu obchodníka s CP po tom, čo mu obchodník s CP vypovedal zmluvu o zriadení portfólia. Súd prvého stupňa mal preukázané, že NBS vykonala v období od 20.4.2010 do 6.5.2010 u obchodníka s CP dohľad na mieste. NBS v tomto období vyzvala družstvo listom z 20.4.2010, aby predložilo žiadosť o schválenie dodatku Prospektu investície tak, aby mohlo pokračovať v zhodnocovaní finančných prostriedkov, keďže NBS zistila, že podstatná časť Prospektu investície sa stala neaktuálna. Z obsahu listinných dôkazov mal ďalej preukázané, že W. predložilo NBS dňa 28.4.2010 žiadosť o schválenie dodatkov k Prospektu investície. Týmto bolo začaté konanie, ktoré bolo podľa § 21 ods. 1 písm. a) zák. č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom prerušené rozhodnutím OPK-5664/1-2/2010 z 10.5.2010 na čas, v ktorom družstvo bolo povinné odstrániť nedostatky žiadosti a žiadosť doplniť. Družstvo ani po opakovanom predĺžení lehoty na odstránenie vád žiadosti nedostatky neodstránilo, v dôsledku čoho NBS rozhodnutím OPK -5664/1-5/2010 z 26.8.2010 konanie vo veci žiadosti o schválenie dodatkov k Prospektu investície zastavila. Rozhodnutie bolo potvrdené rozhodnutím Bankovej rady NBS číslo GUV-1744/2010 z 8.12.2010, právoplatným 16.12.2010. NBS súbežne začala voči družstvu konanie o uložení sankcie podľa § 144 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách, za porušenie ustanovenia § 129 ods. 3 v spojení s ustanovením § 128 ods. 1 písm. b), c) a h) a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách. Rozhodnutím ODT-10890-4/2010, zo dňa 30.5.2011, právoplatným dňa 18.7.2011, NBS družstvu zakázala predaj majetkových hodnôt, ale nezakázala mu vykonávať inú činnosť, keďže NBS takéto kompetencie voči družstvu ako podnikateľskému subjektu nemala. Na základe získaných poznatkov o činnosti PDSI ako aj obchodníka s CP, podala NBS dňa 27.7.2010 orgánom činným v trestnom konaní oznámenie o podozrení zo spáchania trestného činu. Podľa uznesenia Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, vyšetrovateľa odboru boja proti korupcii č.k. ČVS: PPZ-153/BPK-B-2010 zo 16.11.2010, bolo dňa 10.8.2010 začaté trestné stíhanie podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a ods. 4 písm. a) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona. Súd prvého stupňa vznik škody titulom nesprávneho úradného potupu posudzoval v zmysle § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., keď uviedol, že navrhovateľka bola povinná preukázať zákonné podmienky vzniku zodpovednosti odporkyne za škodu, ktorá jej mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom NBS pri výkone dohľadu nad družstvom, ktorého bola členkou. Mal za to, že zákonné podmienky vzniku zodpovednosti odporkyne za škodu musia byť splnené kumulatívne, bez ohľadu na zavinenie, nakoľko ide o objektívnu zodpovednosť štátu, ktorej sa nemôže zbaviť. Bol názoru, že navrhovateľka nepreukázala, že by NBS vo vzťahu k PDSI nesprávne úradne postupovala. Práve naopak, v konaní mal za preukázané, že NBS až od účinnosti zák. č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách, t.j. od 1.6.2010, bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt dodržiava schválený Prospekt investície. NBS nevykonávala a ani nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, nakoľko by konala v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v rozpore s ustanoveniami zák. č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska, so zák. č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a zák. č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom. Na uvedenom základe súd prvého stupňa návrh zamietol z dôvodu, že navrhovateľka nepreukázala už prvú z troch podmienok vzniku zodpovednosti za vznik škody a to nesprávny úradný postup NBS a z dôvodu hospodárnosti konania sa s ostatnými podmienkami vzniku zodpovednosti štátu, t.j. výškou škody a príčinnou súvislosťou s nesprávnym úradným postupom NBS pri výkone dohľadu nad družstvom, nezaoberal.

Ďalej poukázal aj na to, že nárok na náhradu škody voči štátu môže byť úspešne uplatnený iba vtedy, ak poškodený nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky voči dlžníkovi, ktorý je povinný plniť. Navrhovateľka si svoj nárok na náhradu škody uplatnila v konkurznom konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I sp. zn. 3K/95/2010 voči úpadcovi - družstvu, ktorého bola členkou, čo znamená, že v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa posúdenie nevymožiteľnosti pohľadávky poškodeného - navrhovateľky, ako predpokladu vzniku škody spôsobenej štátom, odvíja až odo dňa, keď pominú účinky vyhláseného konkurzu alebo až vtedy, keď nebude nárok navrhovateľky na základe právoplatného rozvrhového uznesenia súdu uspokojený. Poznamenal, že pohľadávka navrhovateľky bola síce správcom konkurznej podstaty popretá, čo však neznamená, že počas incidenčného konania pohľadávku navrhovateľky neuzná, nakoľko navrhovateľka si uplatnila pohľadávku na súde incidenčnou žalobou. Doposiaľ však o jej incidenčnej žalobe nebolo rozhodnuté a konkurz nie je ukončený; súd prvého stupňa preto mal ustálenie výšky škody za nemožné. S poukazom na tieto skutočnosti vyhodnotil žalobu za predčasne podanú a to aj z dôvodu, že navrhovateľka ako bývalá členka družstva, ktorá sa stane v dôsledku nevyplatených finančných prostriedkov družstvom veriteľom družstva, si svoje nároky na náhradu škody môže uplatniť v zmysle ustanovenia § 243a ods. 4 Obchodného zákonníka za splnenia podmienok vzniku škody voči členom predstavenstva družstva alebo členom kontrolnej komisie družstva podľa ustanovenia § 244 Obchodného zákonníka. V tejto súvislosti uviedol, že Obchodný zákonník v § 251 ods. 2, § 243a ods. 4 a § 244 ods. 8 explicitne zakotvuje, že každý člen družstva je oprávnený v mene družstva podať žalobu o náhradu škody proti členovi predstavenstva z titulu jeho zodpovednosti voči družstvu za ním spôsobenú škodu, že každý veriteľ družstva môže vo svojom mene a na vlastný účet uplatniť nároky družstva na náhradu škody proti členom predstavenstva a tiež proti členom kontrolnej komisie, ak veriteľ družstva nemôže uspokojiť svoju pohľadávku z majetku družstva, a taktiež, že ak je na majetok družstva vyhlásený konkurz, nároky veriteľov družstva proti členom predstavenstva a tiež proti členom kontrolnej komisie družstva môže uplatňovať správca konkurznej podstaty družstva voči členom predstavenstva družstva, ktorí ak porušili svoje povinnosti pri výkone svojej funkcie, sú zodpovední spoločne a nerozdielne za škodu, ktorú tým družstvu spôsobili. S ohľadom na uvedené vyvodil, že existencia pohľadávky navrhovateľky na náhradu škody voči vyššie uvedeným subjektom PDSI vylučuje možnosť, aby sa navrhovateľka domáhala náhrady škody voči štátu podľa zák. č. 514/2003 Z.z..

Podľa názoru súdu prvého stupňa je v danej veci právne relevantným prípadný nesprávny úradný postup, ktorého by sa mohla NBS dopustiť zanedbaním dohľadu len vo vzťahu k dohliadanému subjektu, ktorým je družstvo. Len v prípade takéhoto nesprávneho úradného postupu by prichádzalo do úvahy, že v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom by navrhovateľke vznikla škoda. Navrhovateľka poukázala, že jej vznikla škoda aj v príčinnej súvislosti so zanedbaním dohľadu NBS nad činnosťou obchodníka s CP s tým, že PDSI poskytovalo finančné prostriedky potom, ako ich získalo od nej, obchodníkovi s CP na základe zmluvy o riadení portfólia. Konštatoval, že medzi družstvom a obchodníkom s CP tak vznikol záväzkový vzťah, na základe ktorého boli obaja účastníci zmluvy povinní plniť z uzavretej zmluvy. Z uvedeného vyvodil záver, že ak družstvo zistilo, že obchodník s CP si svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy neplní, bolo jeho povinnosťou domáhať sa súdnou cestou pohľadávok, na ktoré malo na základe uzavretej zmluvy nárok; len v prípade, ak by sa PDSI svojej pohľadávky nedomohlo voči obchodníkovi s CP titulom nároku vyplývajúceho zo zmluvy, bolo by (teoreticky) možné dospieť k záveru, že družstvu vznikla škoda v súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom NBS, spočívajúcom v zanedbaní dohľadu nad obchodníkom s CP. Mal za to, že v priamej príčinnej súvislosti s prípadným preukázaným nesprávnym úradným postupom nad dohliadaným subjektom - obchodníkom s CP mohla vzniknúť škoda len na strane družstva, čo však mal za subjekt odlišný od navrhovateľky. Z vyššie uvedených dôvodov mal súd prvého stupňa prípadný nesprávny úradný postup NBS vyplývajúci z dohľadu nad obchodníkom s CP za právne irelevantný a preto sa ním ani nezaoberal; tento svoj záver odôvodnil tým, že na strane navrhovateľky nedošlo k vzniku škody v priamej príčinnej súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom NBS spočívajúcom v zanedbaní dohľadu nad obchodníkom s CP. V konaní mal ďalej za preukázané, že NBS dohľad nad dohliadaným subjektom - družstvom nezanedbala, keď PDSI bolo dohliadaným subjektom len v obmedzenom rozsahu (dohľad nad plnením povinností vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt) v súlade s ustanoveniami § 125 až 128 zák. č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách. V súlade s tým Úrad pre finančný trh schválil družstvu Prospekt investície, pričom posudzoval len jeho úplnosť (§ 127 ods. 4 v spojení s § 125 ods. 7 zák. č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách), t.j. či obsahuje všetky údaje a vzájomný súlad predložených údajov a ich zrozumiteľnosť. Za pravdivosť údajov v Prospekte investície zodpovedali príslušné orgány PDSI. Odporkyňa tiež preukázala, že nebolo v právomoci NBS schvaľovať zmluvu o riadení (alebo správe) portfólia. Prospekt investície mal podľa zákona obsahovať len zoznam zmlúv, ktoré zabezpečujú odbyt výrobkov navrhovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, alebo realizáciu služieb, ktoré poskytuje (podstatná náležitosť podľa § 128 ods. 1 písm. a) bodu 10 zák. č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách). Uviedol, že NBS nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou družstva, pretože v takom prípade by došlo k prekročeniu jej kompetencií. NBS až od 1.6.2010 bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt dodržiava schválený Prospekt investície. Mal za zrejmé, že Slovenská republika ako štát nemôže priamo zasahovať do vlastnej činnosti W. a jeho majetkovoprávnych vzťahov, v ktorých má autonómne postavenie. Vnútorné vzťahy družstva sa spravovali v danom čase stanovami družstva a Obchodným zákonníkom. Navrhovateľka ako členka družstva (podnikateľského subjektu) neinvestovala predmetné peňažné prostriedky do subjektu, na činnosť ktorého nemala žiaden vplyv, ale práve naopak, prostredníctvom členskej schôdze, ktorá je najvyšším orgánom družstva, členovia uplatňujú svoje právo riadiť záležitosti družstva, kontrolujú činnosť družstva a jeho orgánov v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka a Stanov PDSI. A keďže navrhovateľka nepreukázala, že realizovala svoje oprávnenia vyplývajúce jej z členstva tak, aby aktívne zasahovala do činnosti družstva za účelom odvrátenia hroziacej škody pri zistení nedostatkov v činnosti štatutárnych zástupcov družstva, súd prvého stupňa s poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti návrh zamietol.

Rozhodnutie v časti zamietnutia návrhu na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 19C/56/2011 súd prvého stupňa odôvodnil ustanovením § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., keď mal za to, že v konaní sp. zn. 19C/56/2011 sa nerieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu v tomto konaní. Tento záver odôvodnil s poukazom na obsah zapožičaného spisu sp. zn. 19C/56/2011 a konštatovaním, že aj v prípade zistenia nesprávneho úradného postupu NBS vyplývajúceho z dohľadu nad obchodníkom s CP a družstvom v tomto konaní, pôjde o právne irelevantnú skutočnosť, pretože v prebiehajúcom konaní pod sp. zn. 10C/202/2011 na strane navrhovateľky sa skúma vzťah medzi ňou ako členkou družstva a PDSI. Uviedol, že preukázanie bezprostrednej a priamej príčinnej súvislosti s údajným nesprávnym úradným postupom NBS spočívajúcom v údajnom zanedbaní dohľadu nad obchodníkom s CP nemá pre vznik prípadnej škody vplyv, nakoľko navrhovateľka nebola v rozhodnom období v žiadnom záväzkovom vzťahu s obchodníkom s CP (v záväzkovom vzťahu s obchodníkom s CP bolo iba PDSI).

V napadnutom rozsudku súd prvého stupňa ďalej zamietol návrh navrhovateľky na podanie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie konštatujúc, že rozhodnutie Súdneho dvora EÚ o navrhovateľkou položených otázkach nie je nevyhnutné pre meritórne rozhodnutie veci. Návrh na začatie prejudiciálneho konania zamietol aj z dôvodu, že nie je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu úspešnej odporkyni nepriznal z dôvodu, že si náhradu trov konania neuplatnila, nakoľko jej trovy konania nevznikli. Proti zamietajúcim častiam rozsudku, ktorými súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky (vo veci samej) a návrh na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 19C/56/2011, podala odvolanie navrhovateľka a žiadala rozsudok v napadnutých častiach zmeniť, odporkyni uložiť povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu škody 8.432 eur s príslušenstvom a konanie prerušiť na čas do právoplatného skončenia konania vedeného pod sp. zn. 19C/56/2011, alternatívne žiadala rozsudok v napadnutých častiach zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie.

Odvolanie v časti zamietnutia návrhu na prerušenie konania odôvodnila tým, že existovala dôvodnosť prerušenia konania objektívnej povahy, nakoľko predmetný spor vedený pod sp. zn. 19C/56/2011 je v úzkej vecnej a časovej spojitosti so spormi vedenými v súdnom oddelení 10C a môže reálne ovplyvniť ich výsledok. V konaní 19C/56/2011 sa navrhovatelia domáhajú riešenia otázok úzko súvisiacich s určením a stanovením zodpovednosti NBS za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pri výkone verejnej moci v jednej konkrétnej veci a jeho výsledok má vplyv na prejednávanú vec a to čo dôvodu i rozsahu, v akom sa NBS dopustila nesprávneho úradného postupu pri výkone dohľadu, mimo iného nad obchodníkom s CP v tejto veci, v súvislosti s čím vznikla škoda družstvu, ktorého členom bola navrhovateľka. Namietala, že ak by sa v konaní 19C/56/2011 preukázal nesprávny úradný postup NBS pri výkone dohľadu nad obchodníkom s CP, tak v prejednávanej veci by bolo dokazovanie v tomto smere nadbytočné. Z tohto dôvodu považovala za nehospodárne, aby na súde prebiehali dve paralelné, skutkovo i časovo súvisiace dokazovania, v ktorých by sa posudzoval nesprávny úradný postup NBS voči rovnakým dohliadaným subjektom.

Navrhovateľka v odvolaní proti zamietajúcej časti návrhu vo veci samej namietala, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súdu prvého stupňa vytkla neúplné zistenie skutkového stavu veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázala na to, že súd prvého stupňa nezohľadnil, že NBS nepostupovala v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t.j. že ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Pretože vychádzala z garancie NBS ako orgánu dohľadu, spoliehala sa, že nedôjde ku škode na jej úkor; uviedla, že nemohla predpokladať, že dohľad nad Prospektom investície je podľa NBS len formálny, resp. že takýto je jeho obsah podľa jej výkladu, pretože zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad Prospektom investícií nedefinoval. Postup NBS bol preto z jej pohľadu svojvoľný v neprospech každého, kto sa na ňu z hľadiska stability a ochrany investície spoľahol. Argument NBS, že upozornila družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou PDSI ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách, ale nie dohľad nad jeho celkovou činnosťou posúdila ako úplne irelevantný, ak nemohla o takto zúženom dohľade orgánu dohľadu vedieť. Nesúhlasila so záverom súdu prvého stupňa o tom, že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou a porušením zákonných povinností NBS, spočívajúcich v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zák. č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách. Za obzvlášť nepochopiteľný považovala záver, že sa mala viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady "právo patrí bdelým", nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti banky vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že nebola "bdelá" s tým, že jej nepatrili ani zákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou družstva, ani obchodníka s CP, ktorými by mohla zabezpečiť dodržiavanie zákona o cenných papieroch, resp. sankcie donucujúce porušujúci subjekt k dodržiavaniu zákona. Vychádzala zo zistenia, že povinnosťou NBS podľa § 137 ods. 2 zák. č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činností. Podľa § 135 ods. 1 predmetného zákona (platného v tomto znení od 1.5.2007) družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník s CP, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany NBS napriek tomu, že v priebehu celého konania odporkyňa tvrdila opak; NBS mala preto zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných NBS družstvu (Prospekt investícií, vydaný vtedajším Úradom pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný NBS) a obchodníkovi s CP. Mala za to, že povinný zákonný dohľad zo strany NBS je dokonca koncipovaný tak široko, že má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj PDSI činnosťou obchodníka s CP, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda aj navrhovateľky. Poukázala na skutočnosť, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C/206/2011 bolo výpoveďou svedka Ing. D. Q., Csc. preukázané, že NBS už v roku 2007 pri kontrole družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, akciová spoločnosť, ktorý v tom čase akcionársky vlastnil obchodníka s CP, t.j. že PDSI malo všetky peňažné prostriedky získané od navrhovateľov investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom a družstvom. NBS sa po zistení o rizikovosti portfólia družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po vytknutí zo strany banky rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING, akciová spoločnosť, CI REALITY, s. r. o., a GLOBAL production, s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, akciová spoločnosť a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše či už členom predstavenstva alebo konateľom Ing. R. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka s CP. Poukázala tiež na to, že NBS naďalej akceptovala stav, že celé portfólio družstva je rozložené a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING, akciová spoločnosť a obchodníkom s CP a napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi s CP (v ktorom konštatovala, že obchodník s CP vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre PDSI porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch), ani po vydaní tohto rozhodnutia okrem udelenej pokuty vo výške 10.000 eur, nevyužila svoje kompetencie v zmysle zák. č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a neprijala žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať činnosť obchodníkovi s CP alebo družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi s CP alebo udeliť sankcie priamo členom predstavenstva alebo obchodníka s CP). Mala za zrejmé, že následné podcenenie situácie a umožnenie ďalšej činnosti družstva aj obchodníka s CP vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti ňou vložených prostriedkov do PDSI, pričom banka svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohla rozpoznať riziko svojej investície, resp. že túto investíciu jej banka svojim zanedbateľným dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila. Poukázala ďalej na skutočnosť, že NBS tým, že dňa 4.3.2011 obchodníkovi s CP odňala licenciu na činnosť a družstvu zakázala činnosť v roku 2011, potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných papieroch; z uvedeného vyplynulo, že NBS tolerovala porušovanie právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011.

Navrhovateľka v odvolaní ďalej uviedla, že NBS rozhodnutím zo dňa 30.5.2011 č. ODT-10890-4/2010 (právoplatným dňa 18.7.2011) zakázala družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti Prospektu investícií s tým, že NBS ustálila trvanie neaktuálnosti Prospektu až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, spätne k 31.12.2006, kedy došlo v sídle NBS dňa 27.8.2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva W. za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti. Údaje o subjektoch, s ktorými je družstvo majetkovo prepojené, boli neaktuálne minimálne od 1.10.2009 a údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti družstva, boli neaktuálne už k 31.12.2006. Na uvedenom základe mala za to, že družstvo svojim konaním porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b), c) a h) a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách od 31.12.2006, avšak NBS voči PDSI úradne zasiahla až v máji 2011 (zákazom činnosti).

Navrhovateľka mala tiež za to, že existujúce konkurzné konanie samo osebe nevylučuje možnosť podať veriteľovi, ktorý si prihlásil svoju pohľadávku do konkurzu, návrh na náhradu škody proti štátu a nerobí takýto návrh predčasným, pretože je povinnosťou súdu v konaní o náhradu škody skúmať, či aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť uspokojenia navrhovateľa ako veriteľa v konkurznom konaní a ak áno, v akom rozsahu. Súd pri tomto hodnotení dokonca nemá čakať až na konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu (rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 11.4.2012, sp. zn. 29Cdo/4968/2009), ale je povinný zohľadniť už napr. správy ustanoveného správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu. Z vedeného vyvodila, že žiadna platná právna norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania návrhu a to ani vtedy, ak doposiaľ nemala možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý jediný je (podľa názoru odporkyne a súdu prvého stupňa) povinný jej dané plnenie vrátiť. Zák. č. 514/2003 Z.z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak, pripúšťa regresnú náhradu. Ak by prebiehajúce konkurzné konanie vylučovalo podanie občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu škody, potom by zákon o konkurze a reštrukturalizácii fakticky suspendoval Občiansky zákonník, zákon o zodpovednosti za škodu, ako i Trestný zákon v platnom znení, a to až do doby právoplatného skončenia konkurzného konania. Súčasne by to podľa navrhovateľky znamenalo, že občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť štátu, či trestnoprávna zodpovednosť, je subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze. Uviedla, že z písomného vyjadrenia správcu konkurznej podstaty o stave konkurzu zo dňa 20.8.2013 vyplýva, že v konkurznej podstate nie sú žiadne prostriedky, celý majetok je tvorený hypotetickými pohľadávkami z neukončených súdnych sporov proti NBS, Garančnému fondu investícií, či poisťovni E. Z. a iným subjektom a preto aktuálny stav konkurzu vylučuje jej možnosť svoju pohľadávku z konkurzu uspokojiť. Záverom v odvolaní poukázala na závery uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.1.2012, sp. zn. 6 M Cdo/11/2010 a na to, že zo zápisníc o pojednávaní pred súdom prvého stupňa vyplýva, že ním vyžiadané listinné dôkazy, resp. predložené účastníkmi konania neboli riadne vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 O.s.p. a preto nemôžu byť právnym podkladom pre právne posúdenie veci o základe uplatneného nároku.

Odporca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal rozsudok v napadnutých častiach ako vecne a právne správny potvrdiť. Mal zato, že v konaní sp. zn. 19C/56/2011 sa nerieši významná otázka, ktorá by mohla mať podstatný vplyv a význam pre rozhodnutie súdu v prejednávanej veci. Uviedol, že súd prvého stupňa pri konaní v prejednávanej veci postupoval maximálne zodpovedne, vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého zistenia skutkového stavu, riadne zabezpečil listiny aj z iných súdnych konaní a v konečnom dôsledku mal v spise k dispozícii všetky pre vec podstatné a rozhodujúce písomné listinné dôkazy, či už predložené navrhovateľkou alebo ním. Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dostatočne správne zistil skutkový aj právny stav veci, pričom z jeho činnosti mu boli známe aj iné dôležité skutočnosti (§ 121 O.s.p.), pretože na súde prvého stupňa už od 2.7.2012 pravidelne prebiehajú konania v skutkovo a právne analogických veciach. Odporca vo vyjadrení zopakoval svoje, počas konania prezentované, tvrdenia k skutkovo a právne podstatným skutočnostiam týkajúcich sa daného prípadu a uviedol, že navrhovateľka v konaní nepreukázala bezúspešné uplatnenie nároku voči PDSI, čo znamená, že nepreukázala vznik škody. K námietke o riadnom nevykonaní listinných dôkazov uviedol, že zo zápisnice z pojednávania jasne vyplýva skutočnosť, že súd prvého stupňa oboznámil (vykonal) jednotlivé dôkazy nachádzajúce sa v súdnom spise, pričom pri ich oboznamovaní presne špecifikoval, o aké doklady išlo a oboznámil ich obsah.

Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., prejednal odvolanie podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 28.5.2015 (§ 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p.).

V zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom orgánmi verejnej moci je objektívna zodpovednosť (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť; založená je na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok: 1. nesprávny úradný postup štátneho orgánu; 2. vznik škody; 3. príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

Zák. č. 514/2003 Z.z. definuje nesprávny úradný postup iba príkladom v ustanovení § 9 ods. 1 druhá veta tak, že okrem iného sa zaň považuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Z obsahu pojmu "nesprávny úradný postup" vyplýva, že vo všeobecnosti môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti.

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup zo strany NBS pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou družstva. V danom prípade nie je sporné, že NBS bola povinná vykonávať dohľad nad činnosťou PDSI ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, v konaní však bol sporný rozsah tohto dohľadu. Treba vziať do úvahy, že až od účinnosti novelizovaného ustanovenia § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách (novela zák. č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z.z.), teda až od 1.6.2010 boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície. Teda až od 1.6.2010 mohla NBS dohliadať, či družstvo dodržiava schválený Prospekt investície. Tiež povinnosť aktualizovať Prospekt investície v zmysle § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená až od 1.1.2009 na základe novelizovaného ustanovenia § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách (novela zák. č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 558/2008 Z.z.). Počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedal investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h) cit. zák.) a pokiaľ ide o rizikovosť portfólia, zák. č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda ani družstvu, žiadne povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, napr. správcovských spoločností pre kolektívne investovanie). Preto tieto neexistujúce povinnosti W. nemohla NBS kontrolovať. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že NBS nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi družstva, ako sa mylne domnieva navrhovateľka. NBS mohla podľa platnej právnej úpravy kontrolovať len to, či PDSI plní informačné povinnosti v zmysle ustanovení §§ 126 až 130 zák. č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách. Je potrebné poukázať i na to, že navrhovateľka si musela byť vedomá toho, že s jej investíciou je spojené riziko a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov (§ 129 ods. 1 písm. b) zák. č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách v znení platnom do 21.7.2013; § 126 až 130 boli z cit. zákona č. 566/2001 Z.z. vypustené novelou vykonanou zákonom č. 206/2013 Z.z. účinným dňa 22.7.2013). Ak si toho navrhovateľka vedomá nebola, nemožno to pričítať na ťarchu odporkyne v zmysle zásady, podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ ide o argumentáciu navrhovateľky, že o rozsahu dohľadu NBS nad činnosťou družstva nemala vedomosť.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľa o povinnosti NBS v oblasti skúmania rizikovosti portfólia družstva, nakoľko zák. č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti, preto ani NBS tvrdená povinnosť nevyplývala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností NBS. Štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup NBS iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv navrhovateľky, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup navrhovateľka vyhodnotila, ale musí vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť NBS pri aplikácii zákonov viac povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom zo zákona vyplývajú.

Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi PDSI a obchodníkom s CP vyplýva, že jej podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva, čo v praxi znamenalo, že obchodník s CP obchodoval vo vlastnom mene na účet družstva. Uvedené znamená, že riziko nieslo samotné PDSI, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu družstva, ktoré dávalo pokyny na nákup, či predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c) Zmluvy v spojení s § 5 zák. č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách). V danom prípade išlo o služby, ktoré družstvo ako klient obchodníka s CP využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií nie je zaručená. Navrhovateľka si ako členka družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio, musela byť vedomá, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť (čo je podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi). Až do rozhodnutia NBS zo dňa 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s CP povolenie na poskytovanie investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1.3.2011, č. GUV - 274/2011, vykonával obchodník s CP túto činnosť ako regulovanú NBS. Činnosť W., ktorého bola navrhovateľka v rozhodnom čase členkou, spĺňala znaky investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma nakladania s vlastným majetkom je spôsob jeho zhodnocovania na vlastné riziko, t.j. riziko v zmysle neistého výnosu z realizovaného finančného investovania; zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka s CP voči družstvu, či sekundárnu zodpovednosť družstva voči navrhovateľke. Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou navrhovateľky o nedostatočných opatreniach NBS na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s CP pri činnosti voči W., zohľadňujúc aktívny prístup NBS k obchodníkovi s CP (v konaní preukázaný rozhodnutím zo dňa 8.1.2008, č. OPK-9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s CP pokutu vo výške 16.596,96 eura, opätovne rozhodnutím zo dňa 20.8.2008, č. OPK-9750-5/2007, ktorým uložila obchodníkovi s CP pokutu vo výške 9.958,18 eura a následne rozhodnutím zo dňa 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s CP povolenie na poskytovanie investičných služieb). V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že navrhovateľka sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu spočívajúcom v takom pochybení v postupe NBS, ktoré sa týka hmotnoprávneho posúdenia veci; hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť len v obsahu rozhodnutí NBS, keďže za nesprávny úradný postup nie je možné považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci, či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké očakáva ten účastník, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

Z uvedeného je potom zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorým je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného NBS.

Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29Cdo/4968/2009, na ktorý v odvolaní poukazovala navrhovateľka, jeho interpretácia je nesprávna a zavádzajúca. Predovšetkým tento rozsudok sa týka náhrady škody, ktorú veriteľom spôsobili osoby povinné podať návrh na vyhlásenie konkurzu tým, že so splnením tejto povinnosti boli v omeškaní. Okrem toho Najvyšší súd ČR v odôvodnení uvedeného rozsudku poukázal na rozhodnutie R 48/2011 týkajúce sa náhrady škody spôsobenej výkonom verejnej moci, podľa ktorého v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa posúdenie nedobytnosti pohľadávky poškodeného ako predpokladu vzniku zodpovednosti štátu odvíja odo dňa, keď poškodený obdržal plnenie na základe právoplatného rozvrhového uznesenia. Uvedený rozsudok sp. zn. 29Cdo/4968/2009 nepolemizuje so závermi rozhodnutia R 48/2011, ale súčasne berie do úvahy rozhodnutie R 33/2008, podľa ktorého otázka nemožnosti uspokojenia pohľadávky veriteľa môže byť zodpovedaná aj skôr než pri rozvrhu (ku ktorému ani nemusí prísť). V tejto súvislosti Najvyšší súd ČR uviedol, že miera možného uspokojenia veriteľov dlžníka môže byť objasnená už pri vydaní čiastočného rozvrhu, prípadne pri právoplatnom schválení konečnej správy, ak z nej bude zrejmé, že dosiahnutý výťažok speňaženia konkurznej podstaty nebude stačiť ani na plné uspokojenie pohľadávok za podstatou a pracovných nárokov, takže nezaistení veritelia druhej triedy neobdržia pri rozvrhu nič. Z označeného rozsudku Najvyššieho súdu ČR nevyplýva záver, že žalobu o náhradu škody proti štátu možno podať v ktoromkoľvek štádiu konkurzného konania. Z tohto rozsudku Najvyššieho súdu ČR teda vyplýva, že 1/ predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu je nedobytnosť pohľadávky poškodeného v tom zmysle, že je zrejmé, že poškodený neobdrží v konkurznom konaní žiadnu sumu, 2/ to, v akej výške vznikla veriteľovi škoda, možno zistiť už skôr, než pri rozvrhu a to napr. pri vydaní čiastočného rozvrhu, alebo pri právoplatnom schválení konečnej správy. V prejednávanej veci v konkurznom konaní vyhlásenom na majetok družstva nedošlo k speňažovaniu majetku z podstaty, preto správca konkurznej podstaty doteraz nemohol podať konečnú správu o speňažovaní majetku z podstaty a vzhľadom na to nemohlo dôjsť ani k čiastočnému rozvrhu. Za tohto stavu otázka nedobytnosti pohľadávky navrhovateľky nie je vyriešená (nie je celkom zrejmé, že v rámci konkurzného konania nedostane nič) a vzhľadom na to nemožno ustáliť ani výšku škody. Preto je správny záver súdu prvého stupňa i v tom, že návrh na začatie konania bol podaný predčasne.

K námietke navrhovateľky, že listinné dôkazy vyžiadané súdom prvého stupňa, resp. predložené účastníkmi konania neboli riadne vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 O.s.p. a preto nemôžu byť právnym podkladom pre právne posúdenie veci o základe uplatneného nároku odvolací súd uvádza, že podľa § 129 ods. 1 O.s.p. dôkaz listinou sa vykoná tak, že predseda senátu alebo samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta, alebo oznámi jej obsah. Z obsahu spisu vyplýva, že návrh na začatie konania, následné podania navrhovateľa a vyjadrenie sa odporkyne boli vzájomne účastníkom súdom prvého stupňa doručované pred pojednávaním nariadeným na prejednanie veci samej. Zo zápisnice z pojednávania nariadeného na deň 30.10.2013 jednoznačne vyplýva, že súd prvého stupňa v zmysle § 119 ods. 5 O.s.p. oboznámil účastníkov konania s doposiaľ vykonaným dokazovaním a obsahom spisu. Uvedené znamená, že navrhovateľkou vytýkané procesné pochybenie súdu prvého stupňa o riadnom nevykonaní dokazovania nevyhnutného k preukázaniu rozhodujúcich skutočností spôsobom uvedeným v § 129 ods.1 O.s.p. nebolo odvolacím súdom zistené. K zamietnutiu návrhu navrhovateľky na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súdu Bratislava I pod sp. zn. 19C/56/2011 odvolací súd uvádza, že podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. môže súd konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. O prerušení konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. teda súd rozhodne vtedy, ak prebieha iné konanie alebo ak súd sám dal podnet na začatie iného konania, v ktorom je riešená (alebo má byť riešená) otázka, ktorá môže mať význam pre jeho rozhodnutie a ktorú by si inak mohol predbežne vyriešiť sám. Dôvod prerušenia konania tu spočíva predovšetkým v hospodárnosti konania. O takýto prípad sa v prejednávanej veci nejedná.

V prejednávanej veci sa navrhovateľka ako členka W. domáha zaplatenia sumy 8.432 eur s príslušenstvom titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom NBS podľa § 14 zák. č. 514/2003 Z.z., keď za nesprávny úradný postup odporkyne označila nečinnosť NBS ako kompetentného orgánu verejnej moci zodpovedného za dohľad nad finančným trhom, spočívajúcu v neprijatí opatrení (sankcií) proti obchodníkovi s CP, napriek vedomosti o nedostatkoch v jeho činnosti. Neprijatím potrebných opatrení zo strany NBS sa podľa navrhovateľky umožnilo obchodníkovi s CP vykonávať činnosť tak, že tento neodovzdal družstvu žiadne portfólio cenných papierov, ktoré mal pre družstvo spravovať, ani zverené peňažné prostriedky, v dôsledku čoho družstvo nemalo na výplatu navrhovateľkou zverených peňažných prostriedkov ani na výplatu ich zhodnotenia, čím navrhovateľke vznikla škoda.

V konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 19C/56/2011 sa v podstate na rovnakom skutkovom základe (pokiaľ ide o existenciu nesprávneho úradného postupu) domáha náhrady škody proti štátu zastúpenému NBS samotné Podielové družstvo Slovenské Investície (W.) s tým, že výšku škody odôvodňuje výškou základného imania družstva tvoreného členskými vkladmi jeho členov a zhodnotením portfólia, na ktoré sa obchodník s CP na základe zmluvy s družstvom zaviazal, peňažnými prostriedkami za predané krátkodobé a dlhodobé zmenky a ušlým ziskom, ktorý vychádza z projektovaného zisku družstva po zdanení. Toto konanie nie je právoplatne skončené. Odvolací súd zastáva názor, že v konaní sp. zn. 19C/56/2011 sa rieši otázka naplnenia dôvodov pre priznanie náhrady škody družstvu, pričom otázka existencie nesprávneho úradného postupu odporkyne je len jedným z predpokladov úspešnosti nároku; táto otázka sa v konaní rieši iba prejudiciálne (skutočnosť o existencii/ neexistencii nesprávneho úradného postupu sa neprejaví vo výroku rozhodnutia súdu a preto nie je pre súd v prejednávanej veci v zmysle § 159 ods. 2 O.s.p. záväzná). Posúdenie existencie/neexistencie nesprávneho úradného postupu je len jedným z predpokladov pre vznik nároku na náhradu škody. Ďalším z predpokladov je existencia samotnej škody, ktorá v posudzovaných súdnych sporoch vychádza z rozdielnych skutkových okolností. Kým v prejednávanej veci sa navrhovateľka domáha náhrady škody predstavujúcej výplatu ňou zverených peňažných prostriedkov, ktoré vložila do družstva a ich zhodnotenie, v konaní sp. zn. 19C/56/2011 je škoda odôvodňovaná výškou základného imania družstva, zhodnotením portfólia ako aj peňažnými prostriedkami za predané krátkodobé a dlhodobé zmenky spolu s ušlým ziskom. Z toho je teda zrejmé, že dokazovanie ohľadom tejto skutočnosti je v oboch súdnych konaniach rozdielne. Ak v konaní sp. zn. 19C/56/2011 nebude existencia škody preukázaná, žaloba bude zamietnutá bez ohľadu na to, či došlo alebo nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu odporkyne. Z toho vyplýva, že vyriešenie len jedného z viacerých zákonných predpokladov vzniku nároku na náhradu škody (len posúdenie čiastkovej otázky - existencie nesprávneho úradného postupu) v konaní sp. zn. 19C/56/2011 nemôže byť dôvodom prerušenia konania v prejednávanej veci, keďže toto čiastkové posúdenie sa nepremietne do výroku rozhodnutia súdu, resp. ďalšie zákonné predpoklady na vznik nároku na náhradu škody (škoda a príčinná súvislosť) môžu byť posúdené v konaní sp. zn. 19C/56/2011 odlišne. Súd prvého stupňa preto správne zamietol návrh navrhovateľky na prerušenie konania.

Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach ako vecne správny v zmysle § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil, vrátane výroku o trovách konania, o ktorých súd prvého stupňa správne rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p..

Napadnutým uznesením č.k. 10C/202/2011-492, zo dňa 20.12.2013, súd prvého stupňa uložil navrhovateľke povinnosť zaplatiť v lehote desať dní súdny poplatok za odvolanie v sume 20 eur s poukazom na položkou 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov. Proti uzneseniu podala navrhovateľka odvolanie a žiadala napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a konanie o vyrubení súdneho poplatku zastaviť. Namietala, že predmetom konania je nárok na náhradu škody proti B. T., zastúpenej NBS podľa § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., konanie ktoré sa začalo do 30.9.2012, a na ktoré sa vzťahuje neobmedzené vecné oslobodenie od platenia súdneho poplatku ex lege, týkajúce sa všetkých položiek Sadzobníka Zákona o súdnych poplatkoch, teda aj poplatku uvedeného v položke 7a.

Odvolací súd preskúmal vec i z hľadiska tohto odvolania podaného proti uzneseniu podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.

Podľa položky 1 bod 3 Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v platnom znení, poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci samej.

Zákonom č. 621/2005 Z.z. bolo z ustanovenia § 4 ods. 1 cit. zákona vypustené písm. c), podľa ktorého od poplatku je oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, s účinnosťou od 1.1. 2006. Zákonom č. 273/2007 Z.z., s účinnosťou od 1.7.2007, bolo vsunuté do § 4 ods. 1 zákona písm. k), podľa ktorého od poplatku je oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ktoré bolo z ustanovenia § 4 ods. 1 zákona vypustené zákonom č. 286/2012 Z.z. s tým, že za podanie návrhu na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je určená osobitná sadzba v sume 20 eur (položka 7a sadzobníka; s účinnosťou od 1.10.2012). Z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.9.2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30.9.2012, i keď sa stanú splatnými po 30.9.2012 (§ 18ca zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov).

V predmetnej veci sa navrhovateľka návrhom podaným na súde prvého stupňa dňa 30.12.2011 domáhala náhrady škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z.. Súd prvého stupňa rozhodol vo veci rozsudkom zo dňa 30.10.2013. Navrhovateľka podala odvolanie proti uvedenému rozsudku dňa 17.12.2013.

Z vyššie uvedeného výkladu vyplýva, že súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od 1.10.2012 nepožíva vecné oslobodenie od súdnych poplatkov. Návrhy vo veci samej, odvolania, dovolania sa spoplatňujú ku dňu ich podania a podľa sadzobníka súdnych poplatkov, účinného ku dňu podania poplatkového úkonu. Ak teda podala navrhovateľka odvolanie po 1.10.2012, vznikla jej povinnosť zaplatiť poplatok za podané odvolanie podľa zákona o súdnych poplatkoch v znení účinnom v čase podania odvolania; výška poplatku za odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa je v rovnakej sadzbe ako poplatok z návrhu na začatie konania (po 1.10.2012).

Bezvýznamné z aspektu právneho posúdenia predmetnej veci je, kedy bol podaný návrh na začatie konania, keďže zákonodarca rozlišuje medzi návrhom na začatie konania, odvolaním a dovolaním, ktoré sú z hľadiska zákona o súdnych poplatkoch samostatnými poplatkovými úkonmi, nezávisle od seba idúcimi. Uvedenému záveru nasvedčuje aj ustanovenie § 6 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, podľa ktorého, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni.

Ak súd prvého stupňa zaviazal navrhovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie proti rozsudku podané dňa 17.12.2013, postupoval vecne správne, v dôsledku čoho odvolací súd podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil. Napadnutým uznesením č.k. 10C/202/2011-494, zo dňa 20.12.2013, súd prvého stupňa uložil navrhovateľke povinnosť zaplatiť súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní 21,66 eura v zmysle položky 20a Sadzobníka súdnych poplatkov do 10 dní od doručenia uznesenia.

Proti uzneseniu podala navrhovateľka odvolanie a žiadala napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a konanie o vyrubenie súdneho poplatku zastaviť. Uviedla, že poplatok za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní nie je povinná zaplatiť vzhľadom na ustanovenie § 4 ods. 1 písm. k) zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, keď poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 M Cdo/20/2010, z ktorého vyplýva, že oslobodenie od súdnych poplatkov (či už osobné alebo vecné) nie je zákonom o súdnych poplatkoch nijako obmedzené a vzťahuje sa na všetky položky uvedené v sadzobníku zákona o súdnych poplatkoch. Zároveň poukázala na to, že podania boli podpísané zaručeným elektronickým podpisom a preto ich nebolo potrebné doplňovať v potrebnom počte rovnopisov.

Odvolací súd preskúmal vec i z hľadiska tohto odvolania podaného proti uzneseniu podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Položka 20a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, bola do sadzobníka vložená novelou zák. č. 71/1992 Zb. vykonanou zákonom č. 273/2007 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.7.2007. Zákonom č. 286/2012 Z.z. bolo zo zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov vypustené ustanovenie § 4 ods. 1 písm. k), podľa ktorého bolo od poplatku oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Zároveň bol týmto zákonom do zák. č. 71/1992 Zb. vložený § 18ca, podľa ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.9.2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30.9.2012, i keď sa stanú splatnými po 30.9.2012. Z toho vyplýva, že predmetné konanie nie je od 1.10.2012 oslobodené od súdnych poplatkov. Posudzovaný poplatok pritom nie je poplatkom za konanie, ale za úkon súdu, ktorým je vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní. Iba ak by sa poplatok vyberal za konanie súdu, tak by sa jeho sadzba týkala konania na jednom stupni (§ 6 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb.). Keďže v danom prípade išlo o poplatok za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní, oslobodenie od jeho platenia sa s poukazom na § 18ca vzťahuje len na úkony navrhnuté do 30.9.2012. Vychádzajúc teda z názoru Najvyššieho súdu SR prezentovaného v jeho rozhodnutí sp. zn. 5 M Cdo/20/2010 je navrhovateľka oslobodená od všetkých poplatkov uvedených v Sadzobníku súdnych poplatkov, avšak len za úkony navrhnuté do 30.9.2012. V prejednávanej veci bol poplatok vyrubený za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní, ktoré boli súdu prvého stupňa doručené v roku 2013, teda po 30.9.2012 a z tohto dôvodu je navrhovateľka povinná zaplatiť súdny poplatok v zmysle pol. 20a Sadzobníka súdnych poplatkov.

Neobstojí odvolacia námietka navrhovateľky, že netreba dopĺňať podanie, ktoré bolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom a preto jej nevzniká poplatková povinnosť (zrejme mala na mysli poznámku č. 1 k položke 20a Sadzobníka súdnych poplatkoch). Nebolo sporné, že podania navrhovateľky doručené súdu prvého stupňa boli podpísané zaručeným elektronickým podpisom. Odvolací súd však poukazuje na to, že je potrebné rozlišovať medzi súdnym poplatkom za vyhotovenie rovnopisu podaní urobených elektronickými prostriedkami podpísanými zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona (viď položka 20a sadzobníka súdnych poplatkov) od úhrady vecných nákladov podľa § 42 ods. 3 O.s.p.. Ak bolo podanie urobené elektronickým prostriedkom podpísaným zaručeným elektronickým podpisom, súd vyhotoví potrebný počet rovnopisov a ich príloh bez toho, aby žiadal náhradu vecných nákladov podľa § 42 ods. 3 O.s.p. (poznámka 1 k položke 20a sadzobníka). Uvedené však nezbavuje povinnosti navrhovateľky zaplatiť súdny poplatok, keďže súdny poplatok nepredstavuje náhradu vecných nákladov podľa § 42 ods. 3 O.s.p. (ide o dva rozdielne, samostatné nároky).

Pokiaľ súd prvého stupňa zaviazal navrhovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní, postupoval vecne správne a odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.. V odvolacom konaní úspešná odporkyňa by mala právo na náhradu trov odvolacieho konania. Nakoľko si však náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila, odvolací súd jej ich náhradu nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.