KSBA/2Cob/187/2014


(zdroj)
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Cob/187/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1311203718 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 09. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Bahníková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1311203718.3



Rozhodnutie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Oľgy Bahníkovej a členiek senátu JUDr. Ľubice Břouškovej a JUDr. Ľubice Kriškovej v právnej veci navrhovateľa: PRESSE & MARKETING SLOVAKIA, s.r.o., Tulská 2490/35, 960 01 Zvolen, IČO: 36 404 225, zast. Ulianko & partners, s.r.o., Nám. SNP 41, 960 01 Zvolen, IČO: 36 856 517, proti odporcovi: Železničná spoločnosť Slovensko, a.s., Rožňavská 1, 832 72 Bratislava, IČO: 35 914 939, o zaplatenie 74.384,20 eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 20Cb/39/2011-665 zo dňa 22.10.2012, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 20Cb/39/2011-665 zo dňa 22.10.2012 v časti náhrady trov konania a o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava III č. k. 20Cb/39/2011-708 zo dňa 19.6.2014 takto

rozhodol:

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č. k. 20Cb/39/2011-665 zo dňa 22.10.2012 v znení opravného uznesenia č. k. 20Cb/39/2011-700 zo dňa 15.4.2014 vo výroku, ktorým súd návrh zamietol, potvrdzuje.

Vo výroku o náhrade trov konania rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a v tejto časti mu vec v r a c i a na ďalšie konanie.

Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava III č. k. 20Cb/39/2011-708 zo dňa 19.6.2014 p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Okresný súd Bratislava III napadnutým rozsudkom návrh zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

V odôvodnení súd uviedol, že navrhovateľ sa návrhom zo dňa 30.3.2011 doručeným súdu dňa 30.3.2011 pôvodne domáhal zaplatenia sumy 110.598,82 eur spolu s príslušenstvom, ďalej uverejnenia ospravedlnenia vo forme písomnej správy, náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 6.000,- eur spolu s príslušenstvom, ako aj trov konania. Svoj návrh odôvodnil tým, že dňa 9.3.2010 bola medzi navrhovateľom ako poskytovateľom a odporcom ako objednávateľom uzatvorená Zmluva na distribúciu reklamných predmetov do vozňov ZSSK číslo 33/0K/2010 (ďalej len „Zmluva č. 33/0K/2010"), predmetom ktorej je v súlade s článkom II. bod 1 distribúcia reklamných materiálov, dennej tlače a ostatných reklamných tlačí a reklamných predmetov (ďalej len „distribúcia reklamných materiálov") v mediálnom priestore odporcu, t.j. vo vozňoch osobnej železničnej dopravy ZSSK, v súpravách tatranských elektrických železníc (TEŽ), trenčianskej elektrickej železnice (TREŽ) a ozubnicovej železnice (OŽ). V zmysle článku IV. písm. B/ bod 5 Zmluvy č. 33/0K/2010 sa odporca zaviazal v čase trvania zmluvy nepoveriť inú osobu ako navrhovateľa vykonávaním činnosti podľa čl. II. bod 1 tejto zmluvy, t.j. distribúciou reklamných materiálov v mediálnom priestore odporcu (tzv. trainmail). Pri priebežnej kontrole vykonanej v súlade s čl. VIL Zmluvy č. 33/0K/2010 navrhovateľ zistil, že distribúciu reklamných materiálov vykonávajú v mediálnom priestore odporcu v rozpore s touto zmluvou aj tretie osoby. Uvedeným konaním odporcu, t.j. tým, že umožnil tretej osobe vykonávať trainmail, malo dôjsť k porušeniu povinností odporcu vyplývajúcich mu z ustanovení článku IV. písm. B/ bod 5 Zmluvy č. 33/0K/2010 s tým, že takýmto konaním odporcu mala navrhovateľovi vzniknúť škoda v podobe ušlého zisku, a to za obdobia od 9.3.2010 do 30.6.2010, od 1.7.2010 do 30.9.2010 a od 1.10.2010 do 31.12.2010, v ktorých má navrhovateľ preukázanú vedomosť o prípadoch bližšie špecifikovaných v žalobe, kedy trainmail v rozpore s ustanovením článku IV. písm. B/ bod 5 Zmluvy č. 33/0K/2010 vykonávali tretie osoby. Podľa Prílohy č. 1 k Zmluve č. 33/0K/2010 platí, že cena za distribúciu l ks reklamného materiálu je 0,043 eur bez DPH. Navrhovateľ považoval za potrebné zdôrazniť, že na porušovanie predmetného ustanovenia článku IV. písm. B/ bod 5 Zmluvy č. 33/0K/2010 vo vyššie uvedených obdobiach navrhovateľ odporcu opakovane upozorňoval, avšak bez toho, aby odporca na tieto upozornenia akýmkoľvek spôsobom reagoval. Z uvedeného má byť teda zrejmé, že konanie odporcu spočívajúce v porušovaní predmetného záväzku bolo vedomé a účelové. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenia § 373, 379 a 381 Obchodného zákonníka. Dňa 30.8.2010 bola navrhovateľovi doručená Výzva odporcu zo dňa 27.8.2010 (ďalej len „výzva"), na základe ktorej bol navrhovateľ vyzvaný na bezodkladné stiahnutie reklamy na film „Román pro muže“ z vlakov ZSSK do 30.8.2010, a to z dôvodu údajného hrubého porušenia záväzkov vyplývajúcich navrhovateľovi zo Zmluvy o nájme mediálneho priestoru č. 17/2010/OK uzatvorenej dňa 28.1.2010 medzi navrhovateľom ako nájomcom a odporcom ako prenajímateľom (ďalej len „Zmluva o nájme"), konkrétne z dôvodu údajného porušenia čl. IV. Oznamovacia povinnosť nájomcu, bod 1 písm. a), b), c) Zmluvy o nájme, ako aj z dôvodu údajnej negatívnej odozvy cestujúcej verejnosti na predmetnú reklamu. V súvislosti s predmetnou reklamnou kampaňou bol dňa 27.8.2010 na internetovom portáli N..A..Q..sk 'O.:/..A..Q..sk' uverejnený článok s názvom „Železnice stiahli reklamu na film", ďalej dňa 28.8.2010 bol na internetovom portáli N..XXhod.sk 'O.:/..XXhod.sk' uverejnený článok s názvom „Slovenských cestujúcich vraj poburuje plagát k Vieweghovmu filmu", pričom zároveň s článkom bolo uverejnené znenie výzvy na bezodkladné stiahnutie reklamy na film „Román pro muže“ z vlakov ZSSK riaditeľa odboru komunikácie odporcu F. C.. V týždenníku Plus 7 dní číslo vydania 37 zo dňa 9.9.2010 bol na str. 70 uverejnený článok „Boj o ňadro“, v ktorom boli citované prehlásenia hovorcu odporcu zo dňa 27.8.2010, ktorý mal podľa uvedeného článku navrhovateľa v slovenských médiách obviniť zo snáh vyhnúť sa poplatkom. V dôsledku tejto medializácie a v záujme zachovania dobrých obchodných vzťahov bol navrhovateľ nútený stiahnuť uvedenú kampaň. Napriek tejto skutočnosti navrhovateľ trval na tom, že v žiadnom prípade nedošlo k hrubému porušeniu predmetnej zmluvy a tiež zo strany ZSSK nebol žiaden zmluvný ani zákonný dôvod k odmietnutiu uvedenej reklamy. Navrhovateľ je toho názoru, že tým, že odporca prostredníctvom svojho hovorcu v slovenských médiách zverejnil nepravdivé, neodôvodnené a ničím nepodložené vyjadrenie, podľa ktorého mal mať navrhovateľ bezprostredný záujem vyhnúť sa poplatkom v zmysle Zmluvy o nájme tým, že vopred nepredložil predmetné vizuály na schválenie odporcovi a neohlásil začiatok a koniec kampane; a súčasne dal médiám k dispozícii a k uverejneniu spomenutú výzvu na bezodkladné stiahnutie reklamy na film Román pro muže z vlakov odporcu s tým, že táto výzva obsahuje skresľujúce údaje, a súčasne vyššie uvedeným konaním dal navrhovateľa prostredníctvom médií do súvislostí preňho nepriaznivých, odporca sa tak dopustil konania, ktoré malo byť objektívne spôsobilé privodiť navrhovateľovi ujmu na jeho dobrej povesti a ktoré mohlo skresliť názor iných subjektov, vrátane jeho zákazníkov a obchodných partnerov, na navrhovateľa, a súčasne spochybniť jeho vážnosť, serióznosť a zodpovednosť, vrátane jeho vedenia a zamestnancov, na základe čoho mal za to, že v dôsledku konania odporcu došlo k neoprávnenému zásahu odporcu do dobrej povesti navrhovateľa.

Podaním zo dňa 13.9.2011 vzal navrhovateľ návrh v časti zaplatenia istiny 13.058,04 eur späť, o ktorom rozhodol konajúci súd uznesením zo dňa 14.9.2011 vyhláseným priamo na pojednávaní pred jeho otvorením tak, že konanie v časti o zaplatenie istiny 13.058,04 eur zastavil.

Uznesením č.k. 20Cb/39/2011-438 zo dňa 11. januára 2012 súd prvého stupňa v nadväznosti na podanie navrhovateľa pripustil zmenu petitu v nasledovnom znení: I. Odporca je povinný do troch dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť navrhovateľovi sumu 74.384,20 eur spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 9 % zo sumy 66.277,50 eur za čas od 1.1.2012 do zaplatenia. II. Odporca je povinný strpieť, aby navrhovateľ na náklady odporcu uverejnil v týždenníku Plus 7 dní a na internetových portáloch N..A..Q..sk 'O.:/..A..Q..sk' a N..XXhod.sk 'O.:/..XXhod.sk' ospravedlnenie vo forme písomnej správy s nasledujúcim znením „Železničná spoločnosť Slovensko, a.s. sa ospravedlňuje spoločnosti PRESSE & MARKETING SLOVAKIA, s.r.o. za uvedenie nepravdivých a pravdu skresľujúcich informácií, podľa ktorých spoločnosť PRESSE & MARKETING SLOVAKIA, s.r.o. porušila zmluvu, keďže vopred nepredložila vizuály na schválenie a neohlásila začiatok a koniec reklamnej kampane na film „Román pro muže“, čo bezprostredne súvisí s možnosťou vyhnúť sa poplatkom“ s tým, že odporca je povinný nahradiť navrhovateľovi náklady na uverejnenie vyššie uvedenej písomnej správy do troch dní od predloženia ich vyúčtovania odporcovi. III. Odporca je povinný do troch dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 6.000,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne za čas od 18.12.2010 do zaplatenia. IV. Odporca je povinný do troch dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť navrhovateľovi trovy konania.

Uznesením č. k. 20Cb/39/2011-440 zo dňa 11. januára 2012 súd prvého stupňa konanie v časti uverejnenia písomného ospravedlnenia a náhrady nemajetkovej ujmy zastavil s ohľadom na čiastočné späťvzatie žaloby prednesené navrhovateľom priamo na pojednávaní konanom dňa 11.1.2012.

Súd prvého stupňa je toho názoru, že v spornom prípade neboli kumulatívne splnené zákonné predpoklady na náhradu škody s poukazom na ust. § 373 a nasl. Obchodného zákonníka, t. j. protiprávny úkon, vznik škody a príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom škody. Keďže podľa súdu nie je daná zodpovednosť odporcu za škodnú udalosť, nemôže sa navrhovateľ úspešne domáhať ani ušlého zisku, ktorý by bol dosiahol, keby nebola nastala škodná udalosť.

Súd prvého stupňa poukázal na ust. § 272 ods. 2 Obchodného zákonníka, podľa ktorého, ak písomne uzavretá zmluva obsahuje ustanovenie, že sa môže meniť alebo zrušiť iba dohodou strán v písomnej forme, môže sa zmluva meniť alebo zrušiť iba písomne. Podľa uvedeného ustanovenia je pre zmenu písomne uzavretej zmluvy predpísaná písomná forma len vtedy, ak to ustanovuje zmluva, pričom ide o kogentné ustanovenie. Zmluva o nájme mediálneho priestoru č. 17/2010/OK zo dňa 28.1.2010 predmetné ustanovenie obsahuje, a to v Článku XI. bod 4. Účastníci však predmetnú zmluvu písomne nezmenili ani nezrušili. Súd nesúhlasil s tvrdením navrhovateľa, že predmetná zmluva, resp. jej časť týkajúca sa Trainmailu, bola zmenená následnou Zmluvou na distribúciu reklamných predmetov do vozňov ZSSK číslo 33/OK/2010, nakoľko predmetná zmluva neobsahuje žiadny odkaz na predchádzajúci zmluvný vzťah založený Zmluvou o nájme mediálneho priestoru č. 17/2010/OK, ktorý sa má zmeniť Zmluvou č. 33/OK/2010. Z textácie Zmluvy o nájme mediálneho priestoru č. 17/2010/OK vyplýva, že účastníci, ak mali v úmysle zmeniť resp. zrušiť zmluvu, ktorú mali medzi sebou pôvodne uzatvorenú, jej zrušenie zakomponovali priamo do ustanovenia novej zmluvy, tak ako to vyplýva z Článku XI. bod 1. Zmluvy o nájme mediálneho priestoru č. 17/2010/OK. Naviac, obaja účastníci v konaní zhodne tvrdili, že Zmluvu o nájme mediálneho priestoru č. 17/2010/OK považujú za platnú, pričom tak ako vyplýva z vyjadrenia PZN na poslednom pojednávaní konanom dňa 22.10.2012, jej platnosť mala byť ukončená až výpoveďou zo strany odporcu ku dňu 30.9.2011. Ukončenie zmluvy výpoveďou však namieta navrhovateľ a toho času je vedené konanie na súde prvého stupňa pod sp. zn. 23Cb/13/2012, v ktorom sa navrhovateľ žalobou domáha určenia platnosti Zmluvy o nájme mediálneho priestoru č. 17/2010/OK zo dňa 28.1.2010. S ohľadom na uvedené preto posudzoval konajúci súd Zmluvu o nájme mediálneho priestoru č. 17/2010/OK a Zmluvu na distribúciu reklamných predmetov do vozňov ZSSK číslo 33/OK/2010 ako dve samostatné zmluvy, existujúce nezávisle od seba, bez akejkoľvek ekonomickej spätosti. Podľa súdu by bolo možné pripustiť istú ekonomickú spätosť oboch zmlúv, ale nie je možné dôvodiť, že ide o zmluvy závislé. Obe posudzované zmluvy majú samostatný hospodársky zmysel. Na jednej strane Zmluva o nájme mediálneho priestoru č. 17/2010/OK odporcovi umožňovala voľne disponovať mediálnym priestorom aj formou TRAINMAILU (viď Článok II. bod 2. písm. b/ citovanej zmluvy), na druhej strane Zmluva na distribúciu reklamných predmetov do vozňov ZSSK číslo 33/ OK/2010 ukladala odporcovi v Článku IV. bod. 5. povinnosť v čase trvania zmluvy nepoveriť inú osobu vykonávaním činnosti podľa Článku II. bod. 1 zmluvy, t.j. distribúciou reklamných materiálov v mediálnom priestore ZSSK, pričom pre prípad porušenia tejto povinnosti si zmluvné strany paradoxne nedohodli absolútne žiadne sankcie, väčší význam prikladali porušeniu povinností uvedených v Článku X., a to neuhradeniu faktúr v stanovenej lehote zo strany odporcu, resp. nevykonaniu distribúcie navrhovateľom v zmysle objednávky zadanej zo strany odporcu.

Súd prvého stupňa uviedol, že navrhovateľ bol v zmysle Zmluvy na distribúciu reklamných predmetov do vozňov ZSSK číslo 33/OK/2010 povinný zabezpečiť distribúciu reklamných materiálov na základe predchádzajúcej objednávky odporcu a odporca bol povinný zaslať pre každý trainmail navrhovateľovi objednávku na vykonanie distribúcie reklamných materiálov. V prípade, ak bol navrhovateľ toho názoru, že odporca svojím konaním resp. nekonaním porušuje ustanovenie Článku IV. bod 5 citovanej zmluvy, mal podľa súdu možnosť v súlade s Článkom XI. bod 3. zmluvy po uplynutí primeranej lehoty od zmluvy odstúpiť, čo navrhovateľ neučinil. Taktiež súd nesúhlasil s tvrdením navrhovateľa, že odporca bol povinný vyzývať tretie subjekty, aby nevykonávali distribúciu vo vlakoch odporcu. Uvedená povinnosť odporcovi nevyplýva zo žiadnej z uzatvorených zmlúv.

Súd prvého stupňa poukázal na to, že na pojednávaní konanom dňa 1.8.2012 položil otázku navrhovateľovi, či sám upozorňoval klientov, s ktorými pred 10 rokmi spolupracoval, že od podpisu Zmluvy číslo 33/OK/2010, sú povinní objednávať si službu Trainmail výlučne u neho, na čo navrhovateľ uviedol, že ak zistil nelegálnu reklamu, sám upovedomil odporcu ako aj spoločnosti Real media a Dopravné vydavateľstvo Slovensko, pričom predmetné pojednávanie konané dňa 1.8.2012 žiadal navrhovateľ odročiť výslovne za účelom doplnenia dokazovania predložením listín preukazujúcich skutočnosti, že navrhovateľ písomne upozorňoval dotknuté spoločnosti, že je výhradným subjektom na distribúciu reklamných predmetov. Na následnom pojednávaní, na ktorom bolo vyhlásené dokazovanie za skončené, na predchádzajúcu otázku súdu navrhovateľ uviedol, že nemá ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, pričom dôkazy, pre predloženie ktorých žiadal predchádzajúce pojednávanie odročiť, súdu nepredložil.

Súd sa ďalej nestotožnil s tvrdením navrhovateľa, že s poukazom na zavedenú zmluvnú prax zmluvných strán bolo celkom jednoznačné, bežné a predvídateľné, že pokiaľ by odporca nepodpísal objednávky s upozornením tretích osôb, že distribúciu reklamných materiálov je podľa platnej zmluvy oprávnený vykonávať iba navrhovateľ, tieto tretie osoby by boli celkom jednoznačne nútené osloviť s požiadavkou na distribúciu práve navrhovateľa ako jediný subjekt, ktorý bol na distribučnú činnosť v zmysle zmluvy číslo 33/OK/2010 oprávnený. Z vykonaného dokazovania napr. zo zápisnice z pojednávania zo dňa 8.2.2012 - výsluch svedka E. Š. vyplynulo, že v prípade zaslania objednávky nečakajú na jej potvrdenie zo strany odporcu, a aj napriek nesúhlasu odporcu tretie osoby svojvoľne roznášajú reklamné letáky.

Z vykonaného dokazovania ďalej podľa súdu prvého stupňa nevyplynula skutočnosť, že tretie osoby by sa jednoznačne rozhodli pre realizáciu Trainmailu realizovaného práve navrhovateľom. Trainmail je len jednou z foriem realizácie reklamy, pričom pre zadávateľov reklamy sú vždy rozhodujúce podmienky, za ktorých sa reklama realizuje. V konaní nebolo podľa súdu preukázané, že by si tretie subjekty po zaslaní objednávky odporcovi, ktorý by ju následne postúpil navrhovateľovi, aj reálne objednali službu TRAINMAIL u navrhovateľa. Z predložených objednávok mediálnych spoločností jednoznačne vyplýva, že si objednávajú mediálny priestor ZSSK za účelom realizácie služby Trainmail, a to v zmysle výmeru odporcu platného na ten ktorý rok, pričom realizáciu služby si výslovne zabezpečujú prostredníctvom svojich externých zamestnancov, pričom je zrejmé, že podmienky realizácie Trainmail, najmä čo sa týka ceny, sú odlišné v prípade, ak ju realizujú mediálne spoločnosti prostredníctvom svojich externých zamestnancov v porovnaní s prípadom, ak realizáciu Trainmail zabezpečí ako komplexnú službu navrhovateľ. Zmluva o nájme mediálneho priestoru č. 17/2010/OK umožňovala odporcovi v súlade s Článkom XI ods. 3 voľne podľa vlastnej úvahy disponovať tým mediálnym priestorom podľa Článku II bod 2. citovanej zmluvy, pre ktorý nájomca, t.j. navrhovateľ nezabezpečí klienta. Navrhovateľ počas celého konania nepreukázal a ani len netvrdil, že by na daný priestor, ktorý prenajal odporca mediálnym spoločnostiam, mal zabezpečeného klienta. Žalobu oprel len o údajné porušenie Článku IV písm. B/ bod 5. Zmluvy číslo 33/OK/2010. V tejto súvislosti súd prvého stupňa poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25 Cdo 269/2006 zo dňa 26.11.2008, v zmysle ktorého „obyčajné tvrdenie zmareného zamýšľaného podnikateľského zámeru poškodeného k odškodneniu nestačí (porovnaj 25 Cdo 818/2005), resp. poškodený musí preukázať, že mal zaistené predpoklady pre tzv. pravidelný beh vecí, teda. že tam, kde je potrebné k vykonávaniu zárobkovej činnosti splnenie určitých podmienok (napr. licencia, registrácia, stavebné povolenie a pod.), bol reálny predpoklad ich dosiahnutia, pokiaľ by nepriaznivo nezasiahla škodná udalosť.“

Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd prvého stupňa návrh zamietol, keďže navrhovateľ ako poškodený neuniesol podľa neho dôkazné bremeno a nepreukázal existenciu zákonných predpokladov na náhradu škody v zmysle § 373 a nasl. Obchodného zákonníka.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Odporca mal v konaní úspech, súd preto pri vyhlásení rozsudku zaviazal navrhovateľa na zaplatenie trov konania odporcu v takej výške, ako bude vyčíslená v písomnom vyhotovení rozsudku. Odporca si vyčíslil trovy konania podaním zo dňa 24.10.2012, pričom trovy konania majú podľa vyčíslenia výlučne predstavovať len trovy právneho zastúpenia vo výške 3.631,56 eur. Aj napriek úspechu v konaní súd v konečnom písomnom vyhotovení rozsudku nepriznal odporcovi úhradu trov konania predstavujúcich trovy právneho zastúpenia, nakoľko tieto konajúci súd nepovažoval za „účelne“ vynaložené. Konajúci súd v prejednávanom prípade uplatnil zákonom daný priestor pre uváženie účelnosti trov konania. I keď trovy právneho zastúpenia sa všeobecne považujú za účelne vynaložené trovy, v prejednávanom prípade, keď odporca má zriadené samostatné právne oddelenie, disponuje viacerými pracovníkmi, ktorí majú právnické vzdelanie, len z doterajšej činnosti súdu prvého stupňa v predmetnom konaní mu boli známe minimálne štyri osoby s právnickým vzdelaním, ktoré odporcu v konaní zastupovali, a to Mgr. Martina Kurejová, JUDr. Mária Kapelová, Mgr. Ivana Raslavská a JUDr. Tomáš Mutkovič, neexistuje podľa súdu prvého stupňa dôvod na to, aby odporca využíval služby komerčného advokáta. V tejto súvislosti poukázal konajúci súd na nález Ústavného súdu SR II. ÚS 78/03-29 zo dňa 9.9.2004, v súlade s ktorého odôvodnením rozhodol o náhrade trov konania.

Proti rozsudku podal navrhovateľ v celom rozsahu odvolanie z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p.), a to tým, že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 221 ods. 1 písm. h) O.s.p.), súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.

Navrhovateľ tvrdí, že medzi ním a odporcom došlo vo vzťahu k distribúcii reklamných predmetov do vozňov ZSSK uzatvorením Zmluvy číslo 33/OK/2010 (v časovom slede uzatvorenej neskôr ako bola uzatvorená Zmluva číslo 17/2010/OK) k nahradeniu pôvodného práva odporcu disponovať svojim navrhovateľom neobsadeným mediálnym priestorom, novým záväzkom odporcu nepoveriť v čase trvania Zmluvy číslo 33/OK/2010 inú osobu vykonávaním distribúcie reklamných materiálov, dennej tlače a ostatných reklamných tlačí a reklamných predmetov v mediálnom priestore ZSSK. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 570 ods. 1,2 Obč. zák.

Pokiaľ súd Zmluvu č. 17/2010/OK a Zmluvu č. 33/OK/2010 posudzoval samostatne, nekonal podľa navrhovateľa správne, keďže práva a povinnosti podľa Zmluvy č. 17/2010/OK a Zmluvy č. 33/OK/2010 sa vzájomne prelínajú a práve Zmluva č. 33/OK/2010 dopĺňa Zmluva č. 17/2010/OK, keďže Zmluvou č. 17/2010/OK došlo k prenajatiu mediálneho priestoru odporcu navrhovateľovi a Zmluvou č. 33/OK/2010 sa navrhovateľ stal výhradným distribútorom produktu Trainmail v mediálnom priestore odporcu.

Záver súdu o neexistencii protiprávneho konania odporcu je pre navrhovateľa vzhľadom na vykonané dokazovanie, ktoré bolo zamerané z veľkej časti na preukázanie výšky spôsobenej škody, prekvapivý, nakoľko súd tento názor predtým neprezentoval a pokiaľ bol o jeho správnosti presvedčený, mohol a mal podľa navrhovateľa návrh zamietnuť už na prvom pojednávaní v tejto veci, resp. bezodkladne potom, čo sa o existencii Zmluvy č. 17/2010/OK dozvedel. Z vykonaného dokazovania pritom vyplynulo, že odporca umožnil distribúciu Trainmailu vo svojom mediálnom priestore tretím osobám, keďže každá z osôb, ktorá v jeho mediálnom priestore reklamnú kampaň použitím Trainmailov realizovala, si distribúciu zabezpečovala sama, čo vyplýva okrem iného z predložených objednávok tretích osôb.

Navrhovateľ tiež poukázal na to, že dojednanie o výhradnej distribúcii produktu Trainmail v mediálnom priestore ZSSK je zrejmé tiež z čl. VII ods. 1 Zmluvy č. 33/OK/2010, podľa ktorej je navrhovateľ povinný priebežne kontrolovať, či na majetku odporcu nevykonáva distribúciu reklamných materiálov tretia osoba, ktorá nie je zmluvnou stranou Zmluvy č. 33/OK/2010, z čoho je zrejmé, že iná osoba, okrem navrhovateľa a odporcu (ktorý ale sám distribúciu Trainmailu nevykonával), distribúciu Trainmailu vykonávať ani nemala.

Navrhovateľ nesúhlasí s tým, že si nesplnil povinnosť urobiť opatrenia potrebné na odvrátenie škody alebo na jej zmiernenie, keďže nebolo v možnostiach navrhovateľa zasiahnuť do vzťahu odporcu a tretích osôb, keďže mu obsah dohôd medzi nimi nebol známy. Z okolností prípadu je podľa neho zrejmé, že ani nemohol urobiť žiadne opatrenie potrebné na odvrátenie škody, keďže táto mu vznikala vždy v okamihu, kedy odporca umožnil distribúciu Trainmailu tretím osobám. Tiež uviedol, že poukaz súdu na rozsudok NS ČR sp. zn. 23Cdo/4110/2009 zo dňa 29.2.2012 je v tomto prípade nesprávny, keďže nebolo možné pristúpiť k náhradnému plneniu, nakoľko toto nebolo možné. Ak potom súd vyžadoval od navrhovateľa predloženie dôkazov o upozorňovaní tretích strán, toto by bolo podľa navrhovateľa nadbytočné, keďže samotné vyzývanie tretích strán by nesplnilo účel, pokiaľ by si svoju povinnosť nepoveriť distribúciou Trainmailov tretie osoby odporca riadne neplnil, čo sa aj dialo, keďže odporca v konaní tvrdil, že túto povinnosť nemá.

Navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alebo aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že zaviaže odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 74.384,20 eur spolu s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 66.277,50 eur od 1.1.2012, ako aj nahradiť navrhovateľovi trovy konania.

Odporca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok v merite veci ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné a výrok rozsudku mimo časti trov konania považuje za vecne správny. Konštatoval, že žiadne z ustanovení Zmluvy č. 33/OK/2010 neobsahuje dojednanie zmluvných strán, ktorým by mali vôľu nahradiť, resp. zrušiť ustanovenia skôr uzavretej zmluvy (Zmluva č. 17/2010/OK).

Odporca tiež uviedol, že ust. § 570 Občianskeho zákonníka, na ktoré poukazuje navrhovateľ, taktiež nie je relevantné pre posudzovaný prípad. Uvedené ustanovenie upravuje nahradenie pôvodného záväzku dlžníka novým záväzkom dlžníka na základe dohody veriteľa a dlžníka. Navrhovateľ sa však v záujme podporenia svojej argumentácie snaží aplikovať uvedené zákonné ustanovenie nahradenia záväzku na prejednávaný prípad, kedy podľa navrhovateľa malo byť nahradené oprávnenie odporcu voľne nakladať neobsadeným mediálnym priestorom novým záväzkom odporcu. Predmetné ustanovenie rieši odlišný právny vzťah. Oprávnenie odporcu nakladať neobsadeným mediálnym priestorom nepredstavuje záväzok dlžníka. Odporca poukázal na to, že Zmluva č. 33/OK/2010 neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by sa týkalo nahradenia akéhokoľvek záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy č. 17/2010/OK. Zmluva č. 33/OK/2010 sa žiadnym spôsobom neviaže na predchádzajúcu Zmluvu č. 17/2010/OK, neobsahuje žiadne ustanovenia, ktoré by rušili alebo menili ustanovenia Zmluvy č. 17/2010/OK. Tieto zmluvy predstavujú dve samostatné zmluvy a z toho podľa odporcu správne vychádzal pri ich posudzovaní aj súd prvého stupňa.

Odporca má tiež za to, že ak by bolo preukázané, že skutočne mala jeho konaním navrhovateľovi vzniknúť škoda, navrhovateľ mal vykonať primerané opatrenia na jej odvrátenie alebo zmiernenie. Ak by povolenie distribúcie tretím osobám predstavovalo protiprávne konanie, škoda by navrhovateľovi mohla vzniknúť až samotnou realizáciou distribúcie, nie už daním súhlasu na distribúciu. Potom výzvy adresované tretím subjektom zo strany navrhovateľa mohli predstavovať primerané opatrenie na zabránenie vzniku škody.

Proti rozsudku v časti náhrady trov konania podal odporca odvolanie. Uviedol, že odkaz výlučne na skutočnosť, že v rámci organizačnej štruktúry má vytvorené právne oddelenie, nemožno považovať za dostatočné zdôvodnenie rozhodnutia o nepriznaní náhrady trov konania. Súd podľa neho žiadnym spôsobom nezohľadnil okolnosti prejednávanej veci, pričom sa len mechanicky stotožnil s právnou vetou Ústavného súdu SR z nálezu II. ÚS 78/03-29 bez prihliadnutia na charakter prejednávaného prípadu. Navyše, podľa neho Ústavný súd v tomto prípade samotnú otázku účelnosti vynaložených trov právneho zastúpenia účastníka ani neposudzoval, zaoberal sa otázkou, či rozhodnutie súdu o nepriznaní náhrady trov právneho zastúpenia predstavuje porušenie práva účastníka na právnu pomoc, resp. rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR.

Odporca tiež poukázal na to, že navrhovateľ bol od počiatku konania zastúpený advokátom a v záujme ochrany svojich práv v nie bagateľnej veci s prihliadnutím na vysokú pracovnú vyťaženosť interných právnikov aj odporca využil právne služby externého advokáta. Odporca súdny proces svojim konaním nevyvolal, konanie bolo iniciované navrhovateľom a odporca vykonával úkony výlučne za účelom obrany svojich práv. Prejednávaná vec predmetom vysoko presahovala drobný spor a aj s prihliadnutím na počet uskutočnených pojednávaní a rozsah vykonaného dokazovania nešlo o právne jednoduchú vec. Súd nerozhodoval na základe zhodnotenia celkového charakteru prejednávanej veci, nepriznanie trov neodôvodnil dostatočne a presvedčivo, preto rozsudok v tejto časti považuje odporca za neprimeraný a svojvoľný, v rozpore s právom na spravodlivý súdny proces. Súd výkladom a následnou aplikáciou ust. § 142 ods. 1 O.s.p. v prejednávanom prípade poprel účel a význam tohto ustanovenia. Samotná skutočnosť, že účastník konania, ktorým je právnická osoba, zamestnáva právnika, resp. má zriadené právne oddelenie, by potom podľa prvostupňového súdu bez prihliadnutia na okolnosti prejednávanej veci automaticky mala vylučovať účelnosť vynaložených trov právneho zastúpenia tohto účastníka. Odporca má za to, že využitie služieb externého advokáta bolo s prihliadnutím na prejednávanú vec proporcionálne k sledovanému cieľu, ktorým bola riadna a efektívna obrana práv a oprávnených záujmov odporcu, a to v plnom súlade s právom na právnu pomoc v zmysle čl. 47 ods. 2 Ústavy SR. Preto podľa odporcu mu mala byť náhrada vynaložených trov konania v uplatnenom rozsahu ako účastníkovi s plným úspechom vo veci priznaná.

Odporca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v časti náhrady trov konania zmenil tak, že navrhovateľovi uloží povinnosť nahradiť odporcovi trovy konania vo výške 3.631,56 eur. V prípade, ak nebude mať odvolací súd podmienky na zmenu rozsudku za dané, odporca navrhol napadnutý rozsudok v časti náhrady trov konania zrušiť a vrátiť vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Navrhovateľ vo vyjadrení k tomuto odvolaniu odporcu uviedol, že predmetné odvolanie považuje v celom rozsahu za nedôvodné. Poukázal na to, že konanie odporcu vo vzťahu k zastúpeniu právnym zástupcom je vnútorne rozporné, keďže jednak nebol právne zastúpený v priebehu celého súdneho konania, najmä nie na jeho začiatku, kedy prvé tri úkony vykonal bez zastúpenia právnym zástupcom, a ani na jeho konci, kedy ani v tomto čase nevyužíva služby právneho zástupcu. Naviac, pri všetkých úkonoch právneho zástupcu odporcu sa zúčastnil aj poverený zástupca odporcu, z čoho je zrejmé, že odporca mal kapacitné možnosti účinne sa v tomto konaní brániť sám, čo svojim konaním jednoznačne potvrdil. Nevyužitím právneho zastúpenia v podstatných fázach konania, ktorými vyjadrenie k žalobnému návrhu, účasť na prvom pojednávaní vo veci, účasť na záverečnom pojednávaní, či odvolacie konanie jednoznačne sú, odporca podľa navrhovateľa potvrdil, že je schopný aj po odbornej stránke zvládnuť svoju obranu v tomto konaní s využitím výlučne svojho právneho oddelenia.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p., pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol oznámený na úradnej tabuli súdu dňa 14.9.2015 podľa § 156 ods. 3 O.s.p. Po preskúmaní obsahu spisu, oboznámení sa s dôvodmi odvolania navrhovateľa a s vyjadrením odporcu k tomuto odvolaniu dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa proti rozsudku nie je možné vyhovieť.

Pokiaľ ide o odvolanie odporcu proti výroku o trovách konania v predmetnom rozsudku, odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok je potrebné v tejto časti zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 1 písm. h) a ods. 2 O.s.p.

Vo veci samej sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje so zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením veci prvostupňovým súdom. Súd prvého stupňa sa vo svojom rozsudku vysporiadal so všetkými argumentami navrhovateľa, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a na správnosť dôvodov uvedených v rozsudku týkajúcich sa veci samej odvolací súd podľa § 219 ods. 2 O.s.p. v celom rozsahu odkazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku v merite veci a k odvolacím dôvodom navrhovateľa odvolací súd uvádza nasledovné:

Podľa § 373 Obchodného zákonníka kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, je povinný nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že porušenie povinností bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť.

Odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvého stupňa správne posudzoval Zmluvu o nájme mediálneho priestoru č. 17/2010/OK a Zmluvu na distribúciu reklamných predmetov do vozňov ZSSK číslo 33/ OK/2010 ako dve samostatné zmluvy, existujúce nezávisle od seba. Predmetom Zmluvy na distribúciu reklamných predmetov do vozňov ZSSK číslo 33/OK/2010 zo dňa 9.3.2010 uzatvorenej podľa § 269 ods. 2 a nasl. Obch. zák. je podľa čl. II. bod 1 distribúcia reklamných materiálov, dennej tlače a ostatných reklamných tlačí a reklamných predmetov v mediálnom priestore ZSSK, t.j. vo vozňoch osobnej železničnej dopravy ZSSK, v súpravách tatranských elektrických železníc (TEŽ), trenčianskej elektrickej železnice (TREŽ) a ozubnicovej železnice (OŽ). Podľa čl. II. bod 2., mediálnym priestorom sa rozumie: stolíky, vešiaky a sedadlá v interiéri vozňov osobnej železničnej dopravy, dopravy vo vozňoch OŽ, TEŽ a TREŽ, na ktoré sa ukladajú a vešajú reklamné produkty a tlačoviny.

Dňa 28.1.2010 bola medzi účastníkmi uzatvorená podľa § 663 a nasl. Obč. zák. Zmluva č. 17/2010/OK o nájme mediálneho priestoru. Uvedenou zmluvou podľa čl. II. bod 1., prenajímateľ prenecháva nájomcovi odplatne do nájmu určený mediálny priestor na umiestnenie a šírenie klientskej reklamy: a) v interiéroch vozňov osobnej prepravy prenajímateľa, TEŽ, TREŽ, OŽ. b) na exteriéroch súprav TEŽ, TREŽ, OŽ. Čo sa rozumie mediálnym priestorom, je vymedzené podrobne na strane 2 zmluvy pod písmenom a) až i) článku II. bod 1.

Podľa čl. II. bod 2. Zmluvy č. 17/2010/OK, nájomca bude využívať mediálny priestor formou nasledovných produktov: a) reklamné nosiče formátu A4 (EUROTRAIN) b) reklamné materiály, P.O.S. materiály a tlače vkladané do osobných vozňov a súprav TEŽ, TREŽ, OŽ (TRAINMAIL). Distribúciu TRAINMAIL-u zabezpečuje prenajímateľ, c) interiérové nosiče reklamných plagátov formátu A3 vo vozidlách TEŽ, (POSTER), d) exteriérová reklama (t.j. farebné nátery alebo polepy fóliou) na oboch stranách hnacieho kontajnera TEŽ a na určených plochách skríň električiek TREŽ a OŽ, e) reklamný rozhlasový vlakový spot, f) interiérové nálepky (okno, zrkadlo, plexisklo, steny, deliace priečky vo vozňoch série Apeer a Bpeer), g) opierka hlavy na sedadlách vozňov osobnej prepravy, h) určené plochy na podlahách osobných vozňov a súprav TEŽ, TREŽ, OŽ, i) TRAINLIGHT - svetelná reklama v osobných vozňoch a súpravách TEŽ, TREŽ, OŽ, j) promo akcie v osobných vozňoch, k) reklama v osobných vozňoch a súpravách TEŽ, TREŽ a OŽ šírená prostredníctvom BLUETOOTH a Wi-Fi.

Podľa čl. XI. bod 1., touto zmluvou sa ruší Zmluva o poskytovaní reklamných služieb uzatvorená podľa § 269 a nasl. Obch. zák. zo dňa 26.3.2009.

Podľa čl. XI. bod 3., táto zmluva nijako neobmedzuje právo prenajímateľa disponovať podľa vlastnej úvahy tým mediálnym priestorom podľa čl. II. bod 2, pre ktorý nájomca nezabezpečí klienta.

Zmluva o nájme mediálneho priestoru č. 17/2010/OK teda umožňovala odporcovi v súlade s Článkom XI ods. 3 voľne podľa vlastnej úvahy disponovať tým mediálnym priestorom podľa Článku II bod 2. citovanej zmluvy, pre ktorý nájomca, t.j. navrhovateľ nezabezpečí klienta. Súd prvého stupňa správne uviedol, že navrhovateľ počas celého konania nepreukázal a ani len netvrdil, že by na daný priestor, ktorý prenajal odporca mediálnym spoločnostiam, mal zabezpečeného klienta.

Ustanovenie § 570 ods. 1 Obč. zák. umožňuje účastníkom záväzkového právneho vzťahu zmluvou zrušiť doterajší záväzok a nahradiť ho novým záväzkom s tým, že doterajší záväzok zaniká a dlžník je povinný splniť už nový záväzok. V prípade, že sa nahrádza záväzok, ktorý bol zriadený v písomnej forme, nový záväzok musí byť zriadený takisto v písomnej forme (§ 570 ods. 2 Obč. zák.).

Žiadne z ustanovení Zmluvy č. 33/OK/2010 neobsahuje dojednanie zmluvných strán podľa § 570 Obč. zák., ktorým by mali vôľu nahradiť, resp. zrušiť ustanovenia skôr uzavretej Zmluvy č. 17/2010/OK, tak ako to bolo dojednané v čl. XI. bod 1 Zmluvy č. 17/2010/OK, ktorým sa zrušila zmluva zo dňa 26.3.2009.

Keďže odporca bol oprávnený nakladať s neobsadeným mediálnym priestorom, nedošlo z jeho strany k porušeniu povinnosti zo záväzkového vzťahu založeného zmluvou č. 33/OK/2010 a teda neboli splnené zákonné predpoklady nároku na náhradu škody.

Vzhľadom k uvedenému, odvolací súd napadnutý rozsudok prvostupňového súdu vo výroku, ktorým súd návrh zamietol, podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

Pokiaľ ide o výrok o trovách konania, odvolací súd ho považuje za nesprávny. Podľa ust. § 151 ods. 1 O.s.p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Podľa ust. § 151 ods. 2 O.s.p. ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Podľa ust. § 156 ods. 4 O.s.p. len čo súd vyhlási rozsudok, je ním viazaný.

Odvolací súd považuje výrok o trovách konania v písomnom vyhotovení rozsudku za nesprávny jednak z toho hľadiska, že zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 22.10.2012, na ktorom bol vyhlásený predmetný rozsudok, vyplýva, že predmetný výrok o trovách konania je odlišný od písomného vyhotovenia rozsudku, keď z uvedenej zápisnice vyplýva, že navrhovateľovi bola uložená povinnosť zaplatiť odporcovi trovy konania tak, ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení rozsudku. Súd prvého stupňa však v písomnom vyhotovení rozsudku tento výrok zmenil oproti tomu, čo bolo vyhlásené, pričom na to neboli splnené zákonné podmienky. Len čo súd vyhlási rozsudok, je ním viazaný. V zmysle cit. ust. § 151 ods. 2 O.s.p. súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, len v prípade nevyčíslenia trov právneho zastúpenia v zákonom stanovenej lehote, čo nie je tento prípad, keďže odporca trovy právneho zastúpenia v zákonnej lehote vyčíslil.

Výrok o trovách konania v písomnom vyhotovení rozsudku je nesprávny aj hľadiska posúdenia účelnosti vynaložených trov. To, že má odporca zriadené samostatné právne oddelenie, ešte neznamená, že v prípade využitia služieb advokáta by vzniknuté trovy právneho zastúpenia boli neúčelne vynaloženými trovami konania. Uvedené skutočnosti je potrebné posudzovať v každom konkrétnom prípade individuálne. Nemožno pripustiť všeobecný záver, že v prípade, ak účastník zamestnáva osoby s právnickým vzdelaním, je neúčelné jeho zastúpenie advokátom. Podľa názoru odvolacieho súdu bolo v tomto prípade zastúpenie odporcu advokátom odôvodnené a účelné, napriek tomu, že má odporca zriadené vlastné právne oddelenie, a to najmä vzhľadom na rozsah dokazovania a právnu zložitosť veci.

Odvolací súd zároveň poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 84/2014-31 zo dňa 23.5.2014, v ktorom je riešená totožná právna otázka a ktorý dáva odpoveď aj na argumentáciu nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 78/03-29 zo dňa 9.9.2004.

Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze IV. ÚS 84/2014-31 zo dňa 23.5.2014 uvádza nasledovné:

Ústavný súd prisvedčuje názoru sťažovateľky, v zmysle ktorého zo žiadnych ustanovení ústavy ani Občianskeho súdneho poriadku nemožno vyvodiť záver, že by účastníkovi konania (konkrétne v prerokúvanej veci právnickej osobe súkromného práva), ktorý má zamestnancov s právnickým vzdelaním a napriek tomu si zvolí zástupcu z radov advokátov, nemala byť priznaná náhrada trov konania.

Ústavný súd v uvedenej súvislosti zastáva názor, že interpretáciu a aplikáciu § 142 ods. 1 OSP, ktorá vedie k opačnému záveru, je potrebné vyhodnotiť ako ústavne nekonformnú.

Pokiaľ krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia, ale aj vo vyjadrení k sťažnosti argumentoval nálezom ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 78/03 z 9. septembra 2004, ústavný súd poukazuje na to, že v uvedenom náleze posudzoval nepriznanie trov právneho zastúpenia Ministerstvu financií Slovenskej republiky, zastúpenému advokátom, teda ústrednému orgánu štátnej správy, na rozdiel od napadnutého konania, v ktorom je predmetom posúdenia priznanie trov právneho zastúpenia advokátovi, zastupujúcemu sťažovateľku, ktorá je ako obchodná spoločnosť subjektom súkromného opráva. Ústavný súd v náleze sp. zn. II. ÚS 78/03 z 9. septembra 2004 vychádzal z toho, že ak je štát na ochranu svojich záujmov vybavený príslušnými organizačnými zložkami finančne aj personálne zaistenými zo štátneho rozpočtu, nie je zásadne dôvod, aby výkon svojich práv a povinností v tejto oblasti prenášal na súkromný subjekt, napr. advokáta. Pokiaľ tak napriek tomu urobí, potom spravidla nie je dôvod na uznanie týchto nákladov ako účelne vynaložených.

Tento právny názor uplatnený ústavným súdom v náleze sp. zn. II. ÚS 78/03 z 9. septembra 2004 však nemožno bez ďalšieho aplikovať v napadnutom konaní, keďže sťažovateľka sa priznania náhrady trov právneho zastúpenia advokátom v okolnostiach danej veci domáhala v súlade s § 142 ods. 1 OSP ako subjekt súkromného práva, ktorý mal v merite veci plný úspech.

Ústavný súd ďalej dodáva, že za účelne vynaložené trovy konania podľa § 142 ods. 1 OSP možno pokladať iba také, ktoré museli byť procesnou stranou nevyhnutne vynaložené na to, aby mohla riadne obhajovať svoje porušené alebo ohrozené subjektívne právo na príslušnom súde. Trovy konania vzniknuté v súvislosti so zastúpením účastníka advokátom je potrebné zásadne považovať za vynaložené účelne na riadne uplatňovanie, resp. bránenie práva a súde. Iba v celkom výnimočných situáciách, najmä v prípade zneužitia práva na zastúpenie advokátom, by mohlo ísť o trovy konania, ktoré by sa nedali kvalifikovať ako vynaložené účelne. V danej veci však podľa názoru ústavného súdu zo strany sťažovateľky o prípad zneužitia práva na zastúpenie advokátom nešlo. Úlohou súdu prvého stupňa bude opätovne rozhodnúť o náhrade trov konania v súlade s právnym názorom vysloveným odvolacím súdom v tomto rozhodnutí, pričom posúdi správnosť vyčíslenia trov konania odporcu, prípadne účelnosť jednotlivých konkrétnych úkonov právnej služby.

Vzhľadom k uvedenému odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu v uvedenej časti zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 1 písm. h) a ods. 2 O.s.p.

2. Prvostupňový súd vydal aj uznesenie, ktorým nepriznal navrhovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov. V odôvodnení uznesenia uviedol, že navrhovateľ podaním zo dňa 25.5.2011 požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov. Túto svoju žiadosť odôvodnil tým, že je obchodnou spoločnosťou, ktorá drvivú väčšinu svojej podnikateľskej činnosti koncentruje do zmluvnej spolupráce s odporcom. Väčšina jeho príjmov z podnikateľskej činnosti pochádza práve z plnenia zmluvných vzťahov medzi ním a odporcom. V situácii, kedy odporca nedodržiava svoje záväzky voči nemu, nie je potom navrhovateľ objektívne schopný zabezpečovať riadne a včasné plnenie svojich záväzkov voči svojím veriteľom, a to vrátane jeho povinnosti uhradiť vyrubený súdny poplatok. Zároveň platí, že nie je schopný uhradiť predmetný súdny poplatok ani zo zdrojov nakumulovaných za predchádzajúce roky, nakoľko nedisponuje ani potrebným krátkodobým finančným majetkom, t.j. hotovosťou v pokladni, resp. na bankových účtoch. Majetok navrhovateľa je v čase podania návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov tvorený iba dlhodobým hmotným majetkom, konkrétne kancelárskym zariadením, dvoma garážami a troma osobnými motorovými vozidlami a súčasne aj pohľadávkami z obchodného styku, z ktorých takmer 90 % tvoria pohľadávky voči odporcovi. Všetky prevádzkové náklady sú podľa navrhovateľa sanované z vlastných zdrojov spoločníkov. Stav vlastného imania navrhovateľa dosahoval zápornú hodnotu - 72.107,- eur. Na základe toho, protiprávne konanie odporcu podľa navrhovateľa neumožňuje uhradenie súdneho poplatku.

Prvostupňový súd uznesením č.k. 20Cb/39/2011-153 zo dňa 26.5.2011 nepriznal navrhovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov, nakoľko mal za to, že pomery navrhovateľa neodôvodňujú oslobodenie od súdnych poplatkov.

Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 2Cob/471/2012-697 zo dňa 4.3.2014 zrušil uznesenie Okresného súdu Bratislava III č. k. 20Cb/39/2011-153 zo dňa 26.5.2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, nakoľko súd prvého stupňa pochybil, keď bližšie neskúmal majetkové pomery navrhovateľa a tieto riadne v rozhodnutí nezdôvodnil, pričom pri opätovnom rozhodnutí by mal súd prvého stupňa preskúmať majetkové pomery navrhovateľa a zohľadniť všetky zákonné predpoklady oslobodenia od súdnych poplatkov.

Súd prvého stupňa výzvou zo dňa 25.4.2014 vyzval navrhovateľa, aby v lehote 10 dní od doručenia výzvy doložil do spisu pre potreby opätovného rozhodnutia o jeho návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov nasledovné doklady, a to Tlačivo pre dokladovanie pomerov účastníka konania, ktorý navrhuje, aby mu bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov (PRÁVNICKÁ OSOBA) podľa § 138 ods. 2 O.s.p., aktuálny výpis z podnikateľských účtov, účtovnú závierku za roky 2011, 2012 a 2013, audítorské osvedčenie (ak bolo robené k poslednej účtovnej závierke), súpis majetku - hnuteľného a nehnuteľného, súpis záväzkov a pohľadávok, daňové priznania za roky 2011, 2012 a 2013, listy vlastníctva ku všetkým nehnuteľnostiam, ktoré vlastní, resp. vyhlásenie, že nevlastní žiadnu nehnuteľnosť, iné doklady, ktoré preukazujú jeho terajšiu finančnú a majetkovú situáciu, a aby uviedol všetky rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa jeho majetkových a finančných pomerov, ktoré by mohli mať rozhodujúci význam pre rozhodnutie súdu o oslobodení od súdnych poplatkov.

Súd prvého stupňa mal z doručenky preukázané, že navrhovateľovi bola uvedená výzva doručená dňa 5.5.2014, pričom súdom požadované doklady v stanovenej lehote navrhovateľ do spisu nedoložil.

Pri skúmaní pomerov účastníka konania podľa súdu platí, že je povinnosťou navrhovateľa preukázať ním tvrdené skutočnosti o tom, že jeho majetkové pomery priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov odôvodňujú. Zákonodarca od 1. januára 2012 zákonom č. 388/2011 Z.z. zaviedol povinnosť dokladovania pomerov účastníka konania, ktorý oslobodenie od súdnych poplatkov navrhol, a to vyplneným tlačivom, ktoré je zverejnené na webovej stránke ministerstva spravodlivosti, ktoré sa k návrhu na oslobodenia od súdnych poplatkov prikladá. Súd uviedol, že hoci navrhovateľ podal návrh na oslobodenie pred účinnosťou tohto zákona, v zmysle ust. § 372u O.s.p. sa na opätovné rozhodnutie o jeho návrhu použije znenie ust. § 138 O.s.p. účinné od 1.1.2012, z ktorého vyplýva pre navrhovateľa povinnosť predložiť spolu s návrhom na oslobodenie od súdnych poplatkov aj tlačivo v zmysle ust. § 138 ods. 2 písm. a) O.s.p. Zároveň platí, že pre opätovné rozhodnutie o návrhu navrhovateľa na oslobodenie od súdnych poplatkov a preskúmanie jeho majetkových pomerov je rozhodujúci stav v čase vydania tohto rozhodnutia v zmysle ust. § 167 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 154 ods. 1 O.s.p. a preto súd prvého stupňa vyzval navrhovateľa, aby spolu s vyššie uvedeným tlačivom predložil aj ďalšie doklady, aby mohol posúdiť jeho aktuálne majetkové pomery, nakoľko návrh na oslobodenie od súdnych poplatkov obsahoval len doklady preukazujúce jeho majetkové pomery k roku 2011.

Súd prvého stupňa podotkol, že majetkové pomery navrhovateľa nemožno považovať za skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti a zákon v tomto prípade neukladá súdu vyhľadávaciu povinnosť k preukázaniu navrhovateľom tvrdeným skutočnostiam o jeho majetkových pomeroch.

Vzhľadom na to, že navrhovateľ svoje majetkové pomery ani po výzve súdu a v lehote súdom stanovenej nepreukázal, nakoľko nepredložil vyplnené tlačivo v zmysle ust. § 138 ods. 2 písm. a) O.s.p. a ostatné doklady v zmysle výzvy súdu, súd prvého stupňa rozhodol o návrhu navrhovateľa na oslobodenie od súdnych poplatkov tak, že oslobodenie od súdnych poplatkov navrhovateľovi nepriznal.

Proti predmetnému uzneseniu podal navrhovateľ odvolanie. Vytkol, že súd prvého stupňa uznesenie dostatočne neodôvodnil a v tomto smere poukázal na to, že sám súd prvého stupňa konštatoval, že návrh obsahoval doklady preukazujúce majetkové pomery navrhovateľa za obdobie roku 2011. Nie je preto z odôvodnenia uznesenia zrejmé, prečo sa týmito skutočnosťami nezaoberal a nevyslovil, ktoré skutočnosti nimi má za preukázané. Uvedeným postupom súd prvého stupňa podľa navrhovateľa nekonal v zmysle zásady náležitého zistenia skutkového stavu veci, ako aj v intenciách zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. k. 2Cob/471/2012-697 zo dňa 4.3.2014, ktorým mu odvolací súd ukladá povinnosť preskúmať všetky majetkové pomery a zohľadniť všetky zákonné predpoklady oslobodenia od súdnych poplatkov. Navrhovateľ uviedol, že ním predložené dôkazy zostali nepovšimnuté, za absencie akéhokoľvek ich hodnotenia súdom, pričom jeho podnikateľská činnosť, orientovaná práve na odporcu, sa od dokladovania roku 2011, ktorým sa súd nezaoberal, žiadnym spôsobom nezmenila.

Navrhovateľ tiež poukázal na nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozhodnutia, ktorého nedostatky mu určitým spôsobom neumožňujú primerane reagovať na nedostatky rozhodnutia súdu prvého stupňa, argumentovať, prípadne namietať jeho skutkové a právne závery.

Navrhovateľ navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odporca vo vyjadrení k tomuto odvolaniu navrhovateľa uviedol, že medzi ním a navrhovateľom je v súčasnosti vedených viacero súdnych konaní, a to okrem tohto konania aj konanie vedené na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 23Cb/13/2012. V oboch konaniach je navrhovateľ zastúpený advokátskou kanceláriou. Odporca nemá vedomosť, akým spôsobom má navrhovateľ a jeho zastupujúca advokátska kancelária dohodnuté uhradenie priebežnej finančnej odmeny za poskytovanie právnych služieb v oboch uvedených aktívnych súdnych konaniach, ani to, z akých zdrojov doteraz navrhovateľ uhradil súdne poplatky v iných súdnych konaniach. Tiež nemá vedomosť o tom, že by navrhovateľ mal pozastavenú činnosť, resp., že by mu bolo uložené zdržať sa podnikateľskej činnosti, ktorá by mu mohla prinášať zisk.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p. a po preskúmaní obsahu spisu dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť.

Podľa ust. § 138 ods. 1 O.s.p. na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne súd inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konanie a má i spätnú účinnosť; poplatky zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa však nevracajú.

Podľa ust. § 138 ods. 2 O.s.p. v návrhu musia byť pomery účastníka dokladované a) vyplneným tlačivom, ktorého vzor uverejní ministerstvo spravodlivosti na svojom webovom sídle, alebo b) rozhodnutím o hmotnej núdzi podľa osobitných predpisov.

Podľa ust. § 138 ods. 5 O.s.p. priznané oslobodenie súd kedykoľvek za konania odníme, prípadne i so spätnou účinnosťou, ak sa do právoplatného skončenia konania ukáže, že pomery účastníka oslobodenie neodôvodňujú, prípadne neodôvodňovali. Podľa ust. § 372u O.s.p. na konania začaté do 31. decembra 2011 sa použijú predpisy účinné od 1. januára 2012.

Podľa ust. § 154 ods. 1 O.s.p. pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

Podľa ust. § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením veci prvostupňovým súdom a na správnosť dôvodov uvedených v uznesení odvolací súd podľa § 219 ods. 2 O.s.p. v celom rozsahu odkazuje.

Navrhovateľ nesplnil zákonnú podmienku uvedenú v cit. ustanovení § 138 ods. 2 O.s.p. a nedokladoval svoje pomery, a to ani na výzvu súdu. Súd prvého stupňa riadne zdôvodnil, prečo pre opätovné rozhodnutie o návrhu navrhovateľa na oslobodenie od súdnych poplatkov žiadal predložiť doklady preukazujúce aktuálne majetkové pomery navrhovateľa. Súd prvého stupňa postupoval plne v súlade s uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 2Cob/471/2012-697 zo dňa 4.3.2014. Navrhovateľ výzvu súdu na predloženie uvedených dokladov nerešpektoval, svoje aktuálne pomery nepreukázal. Argumenty navrhovateľa uvedené v odvolaní, že súd prvého stupňa mal posudzovať jeho pomery podľa dokladov za rok 2011, sú irelevantné. Taktiež nijako nepreukázal svoje tvrdenie, že jeho faktická situácia sa od roku 2011 nezmenila. Naopak, súd prvého stupňa svoje uznesenie riadne a presvedčivo odôvodnil, uviedol relevantné právne argumenty, na ktoré navrhovateľ reagoval nedôvodnými tvrdeniami o nedostatočnom odôvodnení napadnutého uznesenia.

Navyše, navrhovateľ nebol vo veci samej úspešný, teda nebola splnená ani druhá podmienka uvedená v § 138 ods. 1 O.s.p., a to, že sa nejedná o bezúspešné uplatnenie práva.

Odvolací súd preto odvolaním napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodne spolu s rozhodnutím o trovách prvostupňového konania súd prvého stupňa (§ 224 ods. 3 O.s.p.). Uvedený rozsudok je výsledkom hlasovania odvolacieho senátu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.