KSBA/20CoE/438/2011


(zdroj)
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 20CoE/438/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1402899991 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 07. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blažena Hirnerová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1402899991.1



Uznesenie Krajský súd v Bratislave v exekučnej veci oprávneného: UNILEVER ČR, spol. s r.o., Thámova 18, 180 00 Praha, Česká republika, IČO: 18 627 781, zastúpeného JUDr. Pavlom Čížkovským, advokátom, so sídlom Václavské náměstí 18, 110 00 Praha, Česká republika, proti povinnému: A. L., R. XXXX/ X, XXX XX R., zastúpenému JUDr. Ivanom Mojžišom, advokátom Advokátskej kancelárie Mojžiš a partneri, s.r.o., so sídlom Karadžičova 8/A, 821 08 Bratislava, o vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť 1.700.000,- Kč istiny s príslušenstvom, trovy konania a trovy exekúcie, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Ing. Vladislavom Hajtášom (náhradníkom súdneho exekútora Mgr. Mareka Hrošša), Exekútorský úrad so sídlom Karadžičova 27, 821 08 Bratislava, pod č. 25EX 022/02, o odvolaní oprávneného a povinného proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV č.k. Er/1063/2002-138 zo dňa 20.10.2011, takto

rozhodol:

Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava IV č.k. Er/1063/2002-138 zo dňa 20.10.2011 v odvolaním napadnutej časti m e n í tak, že povinnému náhradu trov konania n e p r iznáva.

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa rozhodol o zastavení exekúcie z dôvodu, že bolo právoplatne rozhodnuté o vyhovení námietkam proti exekúcii. Druhým výrokom rozhodol, že návrh povinného na doplnenie uznesenia súdu prvého stupňa č.k. Er/1063/2002-94 zo dňa 29.6.2007 o rozhodnutie o trovách konania zastavuje z dôvodu, že povinný vzal svoj návrh späť. Ďalej súd prvého stupňa odmietol návrh povinného na opravu uznesenia súdu prvého stupňa č.k. Er/1063/2002-94 zo dňa 29.6.2007. Štvrtým výrokom konajúci súd nepriznal súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie, pretože si ju neuplatnil. Ďalším výrokom rozhodol, že oprávnený nemá právo na náhradu trov konania, nakoľko v konaní nebol úspešný. Posledným výrokom súd prvého stupňa rozhodol o povinnosti oprávneného nahradiť povinnému trovy konania vo výške 761,80 eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 1.007,81 eur na účet právneho zástupcu povinného v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia.

Proti tomuto uzneseniu v časti výroku o náhrade trov konania povinného podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie povinný a oprávnený. Oprávnený namietal, že v danom prípade sú dôvody, pre ktoré by povinnému nemala byť priznaná náhrada trov konania vôbec. Exekúcia začala na základe rozsudku opatreného doložkou právnej moci. Oprávnený sa spoliehal na procesný postup súdu, že doložka je vyznačená správne. Oprávnený sa domáha zaplatenia čiastky, ktorú povinný ako konateľ spoločnosti, ktorej bol spoločníkom, prevzal v hotovosti do svojich rúk a podľa zmluvy uzavretej s oprávneným nesplnil si zmluvnú povinnosť a ani prevzatú sumu nevrátil. Tieto skutočnosti vyplývajú tak z exekučného titulu, ako aj z rozsudku Mestského súdu v Prahe, ktorý rozhodol o povinnosti spoločnosti povinného dlžnú čiastku zaplatiť. Preto je podľa jeho názoru v rozpore s dobrými mravmi, aby povinnému, ktorý je hmotnoprávne dlžný oprávnenému značnú sumu, bol oprávnený povinný platiť náhradu trov konania. Oprávnený preto žiadal, aby uznesenie v napadnutej časti bolo zmenené tak, že povinnému sa náhrada trov konania nepriznáva. Povinný v odvolaní uviedol, že v konaní mohlo dôjsť nedopatrením k opomenutiu príloh v podobe písomného dokladu preukazujúceho konané porady s klientom, za ktoré mu súd prvého stupňa nepriznal náhradu trov právneho zastúpenia z dôvodu, že sa v súdnom spise nenachádza takýto listinný dôkaz. Zároveň priložil k odvolaniu listinné dôkazy zo dňa 16.11.2002, 26.05.2003 a 06.09.2007. Podotkol, že súd právneho zástupcu ani povinného žiadnym spôsobom neupozornil alebo nevyzval na doloženie takéhoto dôkazu. Preto žiadal, aby odvolací súd uznesenie v napadnutej časti zmenil tak, že povinnému prizná náhradu trov právneho zastúpenia aj za právne úkony - 3 x porada s klientom, režijný paušál a 19 % DPH.

Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 1 O.s.p., prejednal odvolania povinného a oprávneného podľa § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného je dôvodné a odvolaniu povinného nie je možné vyhovieť.

Z obsahu spisu vyplýva, že uznesením súdu prvého stupňa č.k. Er/1063/02-94 zo dňa 29.06.2007 súd vyhovel námietkam povinného proti exekúcii. Uviedol, že okolnosťami, ktoré bránia vymáhateľnosti nároku oprávneného a zakladajú dôvody pre neprípustnosť exekúcie, spočívajú v pochybení súdu pri doručovaní exekučného titulu a predvolania na pojednávanie. Konajúci súd mal za preukázané, že nebol zachovaný postup doručovania do vlastných rúk; doručenia boli vykonané doporučene ako obyčajné zásielky, pričom malo byť doručované spôsobom do vlastných rúk.

Následne došlo k zastaveniu exekúciu z dôvodu, že rozhodnutie o vyhovení námietkam povinného proti exekúcii nadobudlo právoplatnosť. Súd prvého stupňa vzhľadom na to, že povinný mal v konaní plný úspech, priznal mu právo na náhradu trov konania (i keď nie v celom uplatnenom rozsahu) a povinného zaviazal na ich úhradu.

Odvolací súd má za to, že v danom prípade je potrebné aplikovať ust. § 150 ods. 1 zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.). Podľa tohto ustanovenia, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. Použitie ustanovenia § 150 O. s. p. musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter (R 34/1982). Uvedené ustanovenie predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok sporu v zmysle § 142 O.s.p., keďže súd nemusí - za splnenia zákonných predpokladov - zaviazať neúspešného účastníka, aby tieto trovy nahradil úspešnému účastníkovi. Zmyslom tohto ustanovenia, ktoré v zásade možno aplikovať iba výnimočne, je umožniť súdu, aby v konkrétnom prípade odstránil nenáležitú tvrdosť dopadu rozhodnutia o náhrade trov konania v situácii, keď sú inak splnené všetky podmienky na priznanie náhrady trov úspešnému účastníkovi. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu v konaní (§ 142 ods. 1 O. s. p.). Aplikácia citovaného ustanovenia § 150 O. s. p. pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. K dôvodom hodným osobitého zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii. Tento dôvod môže byť teda daný charakterom konania alebo charakterom procesnej situácie. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 M Cdo/15/2010 v citovanom ustanovení je ustanovené moderačné právo súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania; dáva súdu možnosť, aby za splnenia predpokladov v tomto ustanovení uvedených nepriznal náhradu trov konania úspešnému účastníkovi konania, u ktorého sú inak splnené predpoklady pre priznanie náhrady celkom alebo sčasti. Pravda musí ísť o výnimočný prípad (o výnimočnosť v okolnostiach danej veci, ale je v okolnostiach na strane účastníkov, a to obidvoch). Predmetné ustanovenie umožňuje tak presadiť aplikáciu ustanovenia § 1 O.s.p. (zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchovu na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb) a docieliť tak pokiaľ možno spravodlivú ochranu práv, čo aplikácia zásady zodpovednosti za výsledok vždy neumožňuje. Odvolací súd vidí dôvody hodné osobitného zreteľa v tom, že oprávnený v legitímnej dôvere vo validnosť exekučného titulu, ktorým je rozhodnutie súdu, ani pri náležitej opatrnosti nemohol predvídať zastavenie exekúcie. Podľa názoru odvolacieho súdu nemožno oprávnenému pričítať ani procesné zavinenie na zastavení exekúcie v zmysle § 146 ods.2 O.s.p,. Oprávnený nemôže znášať následky nesprávneho úradného postupu súdu v základnom konaní, ktorý pochybil pri doručovaní rozsudku. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné dodať, že z dokazovania vykonaného exekučným súdom je zrejmé, že zásielky boli síce doručované z právneho hľadiska vadne, avšak na správnu adresu povinného, na ktorej sa zdržiaval, ale si ich v odbernej lehote neprevzal.

Vzhľadom na to, že oprávnený predložil exekučný titul opatrený doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti (č.l. 4 a 107), vyznačenou súdom, ktorý vo veci rozhodoval ako súd prvého stupňa (§ 42 ods. 1 Exekučného poriadku) a z okolností prípadu nevyplýva, že by oprávnený mal alebo mohol mať vedomosť o nesprávnom spôsobe doručovania rozhodnutia, ktoré malo byť podkladom na vykonanie exekúcie, odvolací súd má za to, že zaviazanie oprávneného na náhradu trov konania povinnému by bolo nespravodlivé. Oprávnený nevyvolal okolnosti vedúce k nespôsobilosti exekučného titulu, brániace vymáhateľnosti nároku a ani ich nemohol predvídať. Z formálneho hľadiska mal k dispozícii zákonom vyžadovaný právoplatný a vykonateľný exekučný titul. Jeho materiálnu nevykonateľnosť nemal ako preskúmať a pri podávaní návrhu na vykonanie exekúcie ho k tomu nemohli viesť ani žiadne zrejmé dôvody. Jediným dôvodom zastavenia exekúcie, resp. vyhovenia námietkam proti exekúcii, bola skutočnosť, že postupom súdu (v základnom konaní) bola povinnému odňatá možnosť konať pred súdom, keď tento nepostupoval pri doručovaní rozhodnutia podľa príslušných ustanovení právnych predpisov. Ide o okolnosti nezávislé od vôle a vedomostí oprávneného, pričom oprávnený ani nemal možnosť sa s touto skutočnosťou oboznámiť pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie.

Za významnú považoval odvolací súd tiež skutočnosť, že oprávnený vo svojom odvolaní okrem iného uviedol (č.l. 106), že povinný sa po vyhlásení rozsudku osobne dostavil na Obvodný súd pre Prahu 10 a okrem iných písomností si prevzal tiež kópiu predmetného rozsudku. Uvedené vyplýva z úradného záznamu v tomto spise, ktorý bol datovaný ešte pred tým, ako konajúci sudca exekučného súdu do spisu Obvodného súdu pre Prahu 10 nahliadol; v napadnutom uznesení o tejto skutočnosti nie je žiadna zmienka. Nepoprel ju ani povinný, ktorému bolo odvolanie oprávneného doručené.

Odvolací súd vzhľadom na vyslovený právny názor a prijatý záver ďalej neposudzoval účelnosť vykonania jednotlivých úkonov právnej služby právneho zástupcu povinného, nakoľko by to bolo nadbytočné.

Z obsahu napadnutých výrokov uznesenia súdu prvého stupňa je zrejmé, že ide o závislé výroky; preto s ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd podľa § 220 O.s.p. uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Toto uznesenie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.