KSBA/11Co/77/2014


(zdroj)
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 11Co/77/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1310211670 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1310211670.2



ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a JUDr. Kataríny Štrignerovej, v právnej veci navrhovateľa: Ľ. A., Q. Š. XXXX/XX, Q., štátny občan SR, zastúpený: JUDr. Milan Škultéty, advokát, 29. augusta 5, Bratislava, proti odporcovi: G. U., P..D..G.., D. XXX/A, Q., I.: XXX XXX XX, zastúpený: JUDr. Margita Medveczká, advokátka, Havlíčková 34, Bratislava, o zaplatenie 2 463,45 euro s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 21.1.2014, č.k. 45C/24/2011-133, jednohlasne ( pomerom hlasov 3:0) takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e.

Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške XXX,XX euro k rukám právnej zástupkyne odporcu T.. L. L., advokátky v Bratislave, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

odôvodnenie:

V napadnutom rozhodnutí súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, v ktorom sa domáhal uložiť odporcovi povinnosť zaplatiť mu sumu X.XXX,XX euro s 9% ročným úrokom z omeškania zo sumy X.XXX euro od 10.08.2010 do 28.09.2010, s 9% ročným úrokom z omeškania zo sumy X.XXX,XX euro od 29.09.2010 do zaplatenia a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov konania XXX euro za súdne poplatky a titulom trov právneho zastúpenia sumu X.XXX euro T.. L. L., advokátky, W. XX, Q., na účet č. XXXXXXXXXX/XXXX, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Zamietajúci výrok o veci samej právne odôvodnil § 60 ods.1,2, § 63 ods.1 písm. b/, § 76 ods.1,5 Zákonníka práce, keď mal z vykonaného dokazovania nesporne preukázané, že odporca ( zamestnávateľ) sa s navrhovateľom ( zamestnancom ) dohodli na skončení pracovného pomeru ku dňu 31.07.2010 bez uvedenia dôvodu a dňa 19.7.2010 uzatvorili písomnou formou dohodu o skončení pracovného pomeru . Súčasťou uvedenej dohody bol záväzok zamestnávateľa vyplatiť zamestnancovi odstupné vo výške trojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku. Súd prvého stupňa uviedol, že dohoda o skončení pracovného pomeru je dvojstranným právnym úkonom, ktorým na základe zhodného prejavu vôle zamestnanca a zamestnávateľa dochádza ku skončeniu pracovného pomeru k určitému dňu. Dohodu o skončení pracovného pomeru zamestnávateľ a zamestnanec uzatvárajú písomne, v dohode musia byť uvedené dôvody skončenia pracovného pomeru , ak to zamestnanec požaduje . Zákonník práce ukladá povinnosť zamestnávateľovi uviesť dôvod skončenia pracovného pomeru v dohode o skončení pracovného pomeru aj vtedy, ak sa pracovný pomer skončil z organizačných dôvodov, bez ohľadu na to, či uvedenie dôvodu skončenia pracovného pomeru žiadal zamestnanec. Organizačné dôvody skončenia pracovného pomeru samy o sebe bez toho, aby to zamestnanec žiadal, zakladajú právnu povinnosť zamestnávateľovi uviesť v dohode dôvody skončenia pracovného pomeru. Nedodržanie písomnej formy dohody o skončení pracovného pomeru v nadväznosti na ustanovenie § 17 ods. 2 Zák. práce nespája s právnym následkom neplatnosti právneho úkonu.

V prejednávanej veci mal súd prvého stupňa preukázané, že zamestnanec nepožiadal zamestnávateľa o uvedenie dôvodu skončenia pracovného pomeru v písomnej dohode o skončení pracovného pomeru zo dňa 19.07.2010. Zamestnávateľ si nesplnil svoju právnu povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 60 ods. 2 Zák. práce, uviesť dôvod skončenia pracovného pomeru z dôvodu organizačných zmien , v písomnej dohode o skončení pracovného pomeru zo dňa 19.07.2010 sa však zaviazal vyplatiť zamestnancovi odstupné vo výške trojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku, spolu s vyplatením poslednej mzdy za mesiac júl 2010, najneskôr do 31.08.2010 ( čl. 2 dohody o skončení pracovného pomeru).

Súd prvého stupňa ďalej v rozhodnutí konštatoval, že právo na odstupné sa viaže len na skončenie pracovného pomeru výpoveďou danou zamestnávateľom z dôvodov uvedených v § 63 ods.1 písm. a/, b/ Zákonníka práce alebo dohodou z uvedených dôvodov. Podmienkami vzniku nároku na odstupné u zamestnanca sú existencia organizačnej zmeny alebo racionalizačného opatrenia u zamestnávateľa a príčinná súvislosť medzi organizačnými zmenami a rozviazaním pracovného pomeru. Ak skutočným dôvodom skončenia pracovného pomeru dohodou neboli organizačné zmeny u zamestnávateľa , je vylúčený nárok zamestnanca na odstupné.

Zmluvnú voľnosť účastníkov pracovného pomeru možno uplatniť len v rámci dispozitívnych noriem. Právne predpisy upravujúce pracovnoprávne vzťahy majú v zásade kogentnú povahu, táto povaha spočíva na princípe čo nie je dovolené je zakázané. Ak pracovnoprávne predpisy účastníkom pracovnoprávnych vzťahov neumožňujú odchylnú úpravu ich práv a povinností, odchylnú úpravu v takomto prípade je treba považovať za zakázanú. Zmluvnú voľnosť subjektov pracovného práva možno uplatniť len do tej miery, pokiaľ to umožňujú pracovnoprávne predpisy. V prípade, že pracovnoprávne predpisy neumožňujú účastníkom upraviť dohodou svoje práva iným než stanoveným spôsobom, uplatnenie zmluvnej voľnosti v rozpore s kogentnými normami pracovného práva má za následok neplatnosť príslušného právneho úkonu.

Vykonaným dokazovaním nebolo v konaní preukázané, že dôvodom skončenia pracovného pomeru dohodou boli organizačné zmeny u zamestnávateľa, teda dôvody uvedené v § 63 ods. 1 písm. a/, b/ Zákonníka práce, na základe ktorých patrí zamestnancovi pri skončení pracovného pomeru odstupné podľa § 76 ods. 1 Zák. práce. Navrhovateľ tvrdenie o tom, že mu zamestnávateľ pred skončením pracovného pomeru dohodou oznámil, že pripravuje organizačné zmeny, a preto mu ponúkol dohodu o skončení pracovného pomeru s tým, že mu vyplatí odstupné súdu nepreukázal a nepovažoval za potrebné preukazovať existenciu organizačných zmien.

Súd prvého stupňa v danej veci pri posudzovaní rozhodujúcej skutočnosti, či sa v rozhodnom období u zamestnávateľa uskutočnili organizačné zmeny, vychádzal z vyjadrenia navrhovateľa ktorý uviedol, že pán L. L. bol generálnym riaditeľom, dňa 07.07.2010 ho nepriamo obvinil z krádeže ku ktorej došlo v noci zo dňa 06.07.2010 na deň 07.07.2010 z dôvodu, že zabudol uzavrieť firmu a preto mu povedal, že sa bude musieť s ním rozlúčiť a následne asi dňa 17.07.2010 mu p. L. povedal, že s ním musí rozviazať pracovný pomer z dôvodu organizačných zmien na strane zamestnávateľa a predložil mu písomnú dohodu o skončení pracovného pomeru v ktorej bolo uvedené odstupné vo výške dvojnásobku priemerného mesačného zárobku s ktorým návrhom navrhovateľ nesúhlasil a požadoval vyplatiť odstupné vo výške trojnásobku priemerného mesačného zárobku. Svedeckou výpoveďou I.. L. L. mal súd prvého stupňa preukázané, že v súvislosti s vlámaním a krádežou do prevádzky objektu odporcu v noci zo 06. na 07. júla 2010 navrhol navrhovateľovi okamžité skončenie pracovného pomeru za hrubé porušenie pracovnej disciplíny ale z dôvodu, že polícia nezistila páchateľa, predložil navrhovateľovi dohodu o skončení pracovného pomeru bez uvedenia odstupného, s čím navrhovateľ nesúhlasil. Vzhľadom na vzniknutú situáciu vo firme a na to, že navrhovateľ vykonával funkciu zástupcu vedúceho, ku ktorému stratil dôveru, súhlasil s návrhom navrhovateľa na vyplatenie odstupného. Jednoznačne však uviedol, že po skončení pracovného pomeru s navrhovateľom bol na jeho funkciu prijatý B. L. a ani v ďalšom priebehu roka 2010 neboli prijaté žiadne organizačné zmeny.

Svedeckou výpoveďou Š. L. mal súd prvého stupňa ďalej preukázané, že dôvodom skončenia pracovného pomeru s navrhovateľom bola strata dôvery zamestnávateľa voči navrhovateľovi, nakoľko nezamkol prevádzku, ako aj z toho dôvodu, že polícia vykonala ohliadku miesta činu na základe ktorej bolo skonštatované, že nebola prekonaná žiadna prekážka pri vniknutí do stanice a navrhovateľ bol v objekte zamestnávateľa v čase, kedy došlo ku krádeži. V období skončenia pracovného pomeru dohodou medzi navrhovateľom a odporcom, zamestnávateľ nepripravoval organizačné zmeny a taktiež neboli prijaté organizačné zmeny z dôvodu nadbytočnosti zamestnancov, na miesto navrhovateľa bol prijatý nový zamestnanec a táto funkcia nebola doposiaľ zrušená. Svedeckou výpoveďou I.. D. Y. mal súd prvého stupňa taktiež preukázané, že zamestnávateľ neprijal v rozhodnom období žiadne organizačné zmeny súvisiace so znižovaním stavu zamestnancov a po skončení pracovného pomeru s navrhovateľom nebola jeho funkcia ktorú zastával, zrušená.

Na základe uvedeného súd prvého stupňa dospel k záveru, že zamestnávateľ v súvislosti so skončením pracovného pomeru s navrhovateľom neprijal organizačné zmeny a medzi organizačným zmenami a skončením pracovného pomeru s navrhovateľom neexistuje príčinná súvislosť. Keďže dôvodom skončenia pracovného pomeru dohodou neboli organizačné zmeny u zamestnávateľa, s ktorými Zákonník práce výslovne spája priznanie nároku na odstupné, mal za vylúčený nárok zamestnanca na odstupné, a to aj v prípade, keď v dohode o skončení pracovného pomeru bolo uvedené odstupné.

O trovách konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. a plne úspešnému odporcovi priznal právo na náhradu trov konania vo výške X.XXX euro pozostávajúcu zo súdneho poplatku vo výške 2x po XXX,XX euro za podaný odpor a odvolanie a z trov právneho zastúpenia v celkovej výške X.XXX euro vyčíslených podľa vyhl.č. 655/2004 Z.z. v platnom znení za špecifikované úkony právnej pomoci.

Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ navrhujúc, aby odvolací súd prehodnotil svoj právny názor vyslovený v uznesení sp.zn. 11Co 34/2012-174 zo dňa 30.7.2013 a aby napadnutý rozsudok zmenil a odporcovi uložil povinnosť zaplatiť mu sumu aj s príslušenstvom uplatnenú v tomto konaní. Odvolateľ uviedol, že čl.2 ods.3 Ústavy SR znejúci: „ každý môže konať to, čo nie ej zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá „ musí platiť i pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov, a to i pri vedomí si určitých špecifík. V nadväznosti na § 76 ods.1 v spojení s § 81 ods.6 Zákonníka práce uviedol, že v pracovnoprávnych vzťahoch sa umožňuje upraviť výhodnejšie pracovné podmienky a podmienky zamestnania u zamestnancov, ak to ustanovuje Zákonník práce alebo iný pracovnoprávny predpis. Kogentná povaha niektorých ustanovení Zákonníka práce alebo iného pracovnoprávneho predpisu, ktorá neumožňuje inú úpravu je predsa zabezpečená tým, že Zákonník práce alebo iný pracovnoprávny predpis musí výslovne ustanoviť zákaz odchýlenia sa od zákona alebo z povahy ustanovení musí byť jasné, že odchýlenie od zákona nie je možné. Kogentný charakter § 76 ods.1 Zákonníka práce zakladá zákonné právo zamestnanca na odstupné, pričom povaha tohto ustanovenia donucuje zamestnávateľa vyplatiť zamestnancovi v prípade takéhoto skončenia pracovného pomeru minimálne odstupné. Je nesporné, že na odstupné podľa tohto ustanovenia má zamestnanec právo zo zákona. Uvedené však neznamená, že zamestnávateľ nemohol v roku 2010 rovnako ako dnes dobrovoľne priznať a vyplatiť zamestnancovi odstupné aj v prípade iného skončenia pracovného pomeru, prípadne na seba prevziať zmluvný záväzok, že pokiaľ zamestnanec u neho skončí pracovný pomer dobrovoľne ( dohodou ), vyplatí mu odstupné. Skutočnosť, že takáto možnosť nebola v roku 2010 v Zákonníku práce upravená ( tak ako je tomu v súčasnosti v § 76 ods.7 cit. zákona ) ešte neznamená, že dobrovoľné, resp. zmluvné poskytnutie odstupného je absolútne neplatným právnym úkonom.

Odvolateľ poukázal v nadväznosti na § 1 ods.4 v spojení s § 17 ods.1,2 Zákonníka práce na to, že dohodu zo dňa 19.7.2010 uzavreli účastníci slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne. Táto dohoda bola právnym úkonom, na základe ktorého dňa 31.7.2010 skončil pracovný pomer navrhovateľa u odporcu. V najbližšom výplatnom termíne za mesiac júl 2010 odporca vo výplatnom lístku potvrdil, že navrhovateľovi vyplatil sumu X.XXX,XX euro pozostávajúcu zo mzdy za mesiac júl 2010 a z dohodnutého odstupného, z ktorého odviedol preddavok na daň čo potvrdzuje, že de facto odstupné v dohodnutej výške navrhovateľovi priznal. Ako súd prvého stupňa, tak i odvolací súd sa nezaoberal tým, že na účet navrhovateľa poukázal odporca namiesto deklarovanej sumy X.XXX,XX euro len XXX,48 euro, pričom zvyšnú časť mu neuhradil z dôvodu protiprávneho zosobnenia škody, ktorú mu spôsobil krádežou nezistený páchateľ. Pochybenie súdu videl navrhovateľ i v tom, že vzhľadom na ním deklarovanú neplatnosť dohody o odstupnom neposúdil vec aj z hľadiska ust. § 17 ods.3 Zákonníka práce. Navrhovateľ napokon žiadal, aby odvolací súd v prípade potvrdenia napadnutého rozhodnutia vo veci pripusti dovolanie . Dôvod pre takýto postup videl v tom, že otázka platnosti dohody o odstupnom uzavretá v čase účinnosti Zákonníka práce v znení platnom ku dňu uzavretia dohody, t.j. k 19.7.2010 nebola Najvyšším súdom SR prejudikovaná, rovnako ako nebolo prejudikované aplikovanie ústavného princípu: „ čo nie je zakázané je dovolené“ vo väzbe na ust. § 76 ods.1 Zákonníka práce.

Odporca v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu navrhovateľa navrhol rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne a právne správne potvrdiť ( § 219 O.s.p.) a priznať mu právo na náhradu trov odvolacieho konania . Poukázal na to, že odvolanie navrhovateľa je postavené na zlom právnom posúdení veci, ktoré nie je aplikovateľné. Navrhovateľ v odvolaní argumentuje dôvodmi, ktoré patria do sféry občianskeho alebo obchodného práva, ale nie do sféry práva pracovného. Jeho výklad zákona nie je ústavne súladný, naopak, je v priamom rozpore s princípom právnej istoty účastníka konania, vyžadovanej Ústavným súdom SR ako súčasť práva účastníka konania na súdnu ochranu.

Dohoda o skončení pracovného pomeru uzavretá účastníkmi konania dňa 19.7.2010 je v časti týkajúcej sa vyplatenia odstupného neplatná, nakoľko bola uzavretá v rozpore so zákonom , a to ust. § 76 ods. v spojení s § 63 ods.1 písm. a/, b/ Zákonníka práce, keď sa neuskutočnili žiadne organizačné zmeny, ktoré sú v zmysle citovaného ustanovenia predpokladom pre vyplatenie odstupného. Kogentnú povahu citovaného ustanovenia nespochybňuje ani sám navrhovateľ, keď toto je navyše formulované tak, že účastníkovi pracovnoprávneho vzťahu nedáva priestor na to, aby sa od neho odchýlil, pretože by to malo za následok neplatnosť takéhoto úkonu. K námietke navrhovateľa o neposúdení danej veci aj z hľadiska § 17 ods.3 Zák. práce odporca zdôraznil, že skutočnou príčinou skončenia pracovného pomeru bolo porušenie pracovnej disciplíny navrhovateľom, následkom čoho vznikla odporcovi škoda vo výške X.XXX,XX euro. Odporca mohol túto situáciu riešiť okamžitým skončením pracovného pomeru, no neurobil tak, pretože navrhovateľovi nechcel spôsobiť problémy a diskvalifikovať ho na trhu práce , a preto sa rozhodol pre skončenie pracovného pomeru dohodou. Navrhovateľ bol informovaný o vzniknutej škode, jej kompenzácii a vzhľadom na okolnosti, za ktorých bol pracovný pomer skončený preto nemožno v žiadnom prípade hovoriť o tom, že by neplatnosť dohody o skončení pracovného pomeru mu bola na ujmu.

Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2 ) keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejednalo sa o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, vo veci súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 115a O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je podané dôvodne. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností ( § 120 ods. 1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu na zaplatenie sumy 2.463,45 euro s príslušenstvom, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil ( § 132 O.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil ( § 157 ods. 2 O.s.p.).

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav , sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvostupňového súdu, v ktorom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa na zaplatenie sumy X.XXX,XX euro s príslušenstvom, v ktorom podrobne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam, ktoré odvolateľ zopakoval v odvolaní podanom proti rozsudku; z uvedeného dôvodu, osvojac si dôvody napadnutého rozhodnutia, odvolací súd využíva možnosť danú mu ust. § 219 ods.2 O.s.p. na vypracovanie tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia.

K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a v záujme dôsledného vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné.

Podľa § 212 ods. 1 O.s.p. odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. V súvislosti s podaným opravným prostriedkom navrhovateľa považuje odvolací súd za potrebné ako prvoradé uviesť, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 212 ods. 1 O.s.p.), podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa preskúmaval len v rozsahu odvolacích dôvodov navrhovateľa obsiahnutých v podanom odvolaní.

Predmetom odvolacieho prieskumu je rozhodnutie súdu prvého stupňa, v ktorom zamietol návrh na zaplatenie sumy X.XXX,XX euro s 9% ročným úrokom z omeškania zo sumy X.XXX euro od 10.08.2010 do 28.09.2010, s 9% ročným úrokom z omeškania zo sumy X.XXX,XX euro od 29.09.2010 do zaplatenia predstavujúcej odstupné, ktoré malo byť navrhovateľovi vyplatené podľa bodu 2. Dohody o skončení pracovného pomeru zatvorenej medzi účastníkmi dňa 19.7.2010, na základe ktorej bol skončený pracovný pomer navrhovateľa u odporcu ku dňu 31.7.2010. Okolnosť, že sporná suma predstavovala svojim charakterom nevyplatené odstupné nebola medzi účastníkmi sporná.

K navrhovateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu ( vyplývajúcemu z obsahu odvolania ) podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. ( t.j. že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 133 až § 135 O.s.p.. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvého stupňa nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia § 133 až § 135 O.s.p. alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

K ďalšej námietke odvolateľa, že napadnutý rozsudok prvostupňového súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ( § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. ) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Podľa § 60 ods. 1,2 ,3 Zákonníka práce, ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na skončení pracovného pomeru, pracovný pomer sa skončí dohodnutým dňom.

Dohodu o skončení pracovného pomeru zamestnávateľ a zamestnanec uzatvárajú písomne. V dohode musia byť uvedené dôvody skončenia pracovného pomeru, ak to zamestnanec požaduje alebo ak sa pracovný pomer skončil dohodou z dôvodov organizačných zmien.

Jedno vyhotovenie dohody o skončení pracovného pomeru vydá zamestnávateľ zamestnancovi.

Podľa § 63 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sa zrušuje alebo premiestňuje zamestnávateľ alebo jeho časť. Podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách.

Podľa § 76 ods. 1,5 Zákonníka práce zamestnancovi, s ktorým zamestnávateľ skončí pracovný pomer výpoveďou z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a/ alebo b/ alebo z dôvodu, že zamestnanec stratil vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu alebo dohodou z tých istých dôvodov, patrí pri skončení pracovného pomeru odstupné v sume najmenej dvojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku. Ak pracovný pomer zamestnanca trval u zamestnávateľa najmenej päť rokov, patrí mu odstupné v sume najmenej trojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku.

Odstupné vypláca zamestnávateľ po skončení pracovného pomeru v najbližšom výplatnom termíne určenom u zamestnávateľa na výplatu mzdy, ak sa zamestnávateľ nedohodne s uvoľňovaným zamestnancom na výplate odstupného inak.

Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že v danej veci súd prvého stupňa správne z hľadiska uplatneného nároku zameral dokazovanie len na dôvody rozviazania pracovnoprávneho vzťahu, t. j. skúmal, či dôvodom rozviazania pracovného pomeru medzi účastníkmi ku dňu 30.7.2010 boli dôvody uvedené v § 63 ods. 1 písm. a/, b/ Zákonníka práce ( dôvod, že navrhovateľ nestratil vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo spôsobilosť vykonávať prácu nebola účastníkmi tvrdená a vykonaným dokazovaním ani zistená ), ktoré boli podľa právnej úpravy platnej v čase ukončenia pracovného pomeru medzi účastníkmi viazané na právny nárok poskytnutia odstupného v zákonnej minimálnej výške, resp. vo výške určenej v závislosti od dĺžky trvania pracovného pomeru zamestnanca u zamestnávateľa. Pokiaľ po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že navrhovateľ v konaní nepreukázal, že dôvodom skončenia pracovného pomeru dohodou ku dňu 30.7.2010 boli dôvody uvedené v § 63 ods. 1 písm. a/, b/ Zákonníka práce a návrh ako nedôvodný zamietol, s jeho názorom sa odvolací súd plne stotožňuje.

Odvolací súd sa nestotožňuje s odvolacími námietkami navrhovateľa, týkajúcimi sa výkladu ústavného práva, kogentných noriem a aplikácie pracovnoprávnych predpisov na prejednávaný prípad. Ustanovenie § 76 ods.1 Zákonníka v znení účinnom v čase vykonania tohto právneho úkonu práce aplikované v danom prípade je kogentnou právnou normou neumožňujúcou v otázke možného vyplatenia odstupného odchylnú úpravu práv a povinností účastníkov pracovnoprávnych vzťahov. Je treba uviesť, že kogentné ustanovenia pracovnoprávnych predpisov nedovoľujú iné modely správania sa účastníkov v porovnaní s tým, ktoré predstavujú sami. Argumentáciu navrhovateľa o tom, že v prípade pracovnoprávnych vzťahov a nárokov z nich vyplývajúcich „ každý môže konať to, čo nie je zákonom zakázané , a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá „ nie je potom možné v posudzovanom prípade zohľadniť. Pokiaľ zákonodarca v následnom období prijal s účinnosťou od 1.9.2011 úpravu § 76 ods.8 Zákonníka práce, podľa ktorej zamestnávateľ môže poskytnúť zamestnancovi odstupné aj v iných prípadoch ako podľa odsekov 1 a 4 , túto právnu úpravu nie je možné na daný prípad aplikovať.

Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní namietol nedostatky v písomnom vyhotovení rozhodnutia, v ktorom absentovalo, na základe akého všeobecne záväzného právneho predpisu by mala byť dohoda účastníkov o odstupnom neplatná , tejto námietke je možné priznať úspech. Zároveň je však treba s poukazom na to, že podstatnou právnou otázkou pre posúdenie dôvodnosti medzi účastníkmi sporného nároku navrhovateľa na vyplatenie odstupného v tomto konaní bolo ustálenie, či dôvodom rozviazania pracovného pomeru medzi účastníkmi ku dňu 30.7.2010 boli dôvody uvedené v § 63 ods. 1 písm. a/, b/ Zákonníka práce uviesť, že uvedený nedostatok odôvodnenia nemá za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Odvolací súd poukazuje na to, že otázkou platnosti dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 19.7.2010 sa súd pre uplynutie lehoty uvedenej v § 77 Zákonníka práce , v ktorom ani jeden z účastníkov platnosť dohody nenapadol, nemôže zaoberať ani ako otázkou predbežnou . Keďže si súd prvého stupňa vo vzťahu k uplatnenému nároku správne ustálil právnu otázku majúcu pre jeho rozhodnutie podstatný význam a túto správne skutkovo a právne vyhodnotil, odvolací súd k námietkám navrhovateľa o nedostatkoch v písomnom vyhotovení rozhodnutia neprihliadol. Odvolací súd poukazujúc na uvedené konštatuje, že posudzovanom prípade konajúci súd prvého stupňa zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny právny predpis, nebola navrhovateľom namietaná vada konania ( § 205 ods.2 písm. f/ O.s.p.) odvolacím súdom zistená.

Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 219 O.s.p. ( vrátane vecne a právne správneho výroku o trovách konania pred súdom prvého stupňa ) podľa § 219 O.s.p. potvrdil.

Odvolací súd po návrhu odvolateľa nepripustil prípustnosť dovolania ( § 238 ods.3 O.s.p.) proti ním prijatému rozhodnutiu dôvodiac tým, že v danej veci sa nejedná o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ktoré rieši doposiaľ nenastolenú alebo v iných súvislostiach prezentovanú a právne riešenú otázku takým spôsobom, ktorý je významný z hľadiska rozhodovacej činnosti súdov vôbec.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods.1 v spojení s § 224 ods.1, § 149 ods.1 O.s.p. a v odvolacom konaní plne úspešnému odporcovi priznal právo na náhradu trov právneho zastúpenia vo výške XXX,XX euro vyčíslených podľa § 10 ods.1, § 13a ods.1, § 15, § 18 ods.3 vyhl.č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v platnom znení za jeden úkon právnej pomoci - vyjadrenie sa k dovolaniu s odmenou XXX,XX euro, X,XX euro za režijný paušál a 20% DPH vo výške XX,XX euro. O platobnom mieste rozhodol podľa § 149 ods.1 O.s.p..

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.