KSBA/10Co/304/2015


(zdroj)
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/304/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1508216094 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1508216094.5



ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobcu: T. U., W.. XX. XX. XXXX, F. Na T. Č.. XX, F., zastúpený advokátkou: JUDr. Sylvia Filipová, Radvanská ul. č. 1, Bratislava, proti žalovanej: Y. Y., W.. XX. XX. XXXX, F. Y. W.Á.. Č.. X, F., zastúpená advokátom: JUDr. Peter Vačok, Vazovova ul. č. 9/A, Bratislava, o zaplatenie istiny 16. 596 eur (500. 000,- Sk) s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 19. marca 2015, č. k. 12C/149/2008 - 470, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

odôvodnenie:

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal uložiť žalovanej povinnosť zaplatiť istinu 16. 596 eur s 8,5 % úrokom z omeškania ročne z dlžnej sumy od 31. 05. 2007 do zaplatenia. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 488, § 489, § 657 ods. 1, § 37 ods. 1, § 49a Občianskeho zákonníka a vecne tým, že vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalovaná podpísala zmluvu o pôžičke, predmetom ktorej bola pôžička vo výške 500. 000,-Sk s dobou splatnosti 30. 05. 2007 a so zabezpečovacím prevodom práva s tým, že z výpovede žalovanej, svedkov N. Y., R. Č., E. A. však vyplýva, že títo mali vedomosť o tom, že účastníci zmluvného vzťahu sa dohodli na pôžičke 200. 000,-Sk, z ktorej mali byť vyplatené dlžoby žalovanej, ktoré mala v súvislosti s užívaním bytu, ktorý si chcela odkúpiť, nakoľko podmienkou bolo vyrovnanie jej záväzkov. Uviedol, že žalovaná splnomocnila na svoje zastupovanie žalobcu, ktorý v jej mene uhradil postupne bytovému podniku sumu 153. 654,-Sk, ktorá suma bola aj vydokladovaná s tým, že zvyšok sumy mal použiť na urýchlenie vybavenia veci a preto sa dá predpokladať, že ak žalovaná podpísala zmluvu o pôžičke na sumu 500. 000,-Sk, konala tak v omyle, ktorý musel byť žalobcovi známy s tým, že tomuto záveru svedčí aj tá skutočnosť, že boli predložené dve zmluvy, jedna na sumu 200. 000,-Sk a druhá na sumu 500. 000,-Sk, keď obidve zmluvy sú na prvý pohľad na nerozoznanie. Poukázal na skutočnosť, že nakoľko pôžička je reálny kontrakt, predpokladom jej uzavretia je preukázanie odovzdania predmetu pôžičky do „rúk“ dlžníka s tým, že žalobca nepreukázal, že žalovanej peniaze odovzdal a ona ich prijala, keď žalovaná tvrdila, že predmet pôžičky od žalobcu nikdy neprijala, o čom svedčí aj list žalobcu zaslaný žalovanej, v ktorom sám žalobca uviedol, že za ňu uhradil, v rámci jej zastupovania v procese odkupovania bytu, sumu 153. 654,-Sk, ktorú žalovaná žalobcovi vrátila dňa 05. 02. 2009. Súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že tvrdenie žalobcu, že sa jednalo o vrátenie inej pôžičky, ktorú jej poskytol skôr je nepresvedčivé z dôvodu, že o inej pôžičke sa žalobca v podanom návrhu nezmienil a pri svojej výpovedi uviedol len, že sa jednalo o „iné záležitosti“ s tým, že dátumy jednotlivých úhrad nedoplatkov, ktoré mala žalovaná v súvislosti s užívaním bytu a jeho odkúpením vykonať, v celkovej výške 153. 654,- Sk, časovo korešpondujú so zmluvou o pôžičke, ktorej plnenie je predmetom v prejednávanej veci a preto dospel k záveru, že medzi účastníkmi nedošlo k platne uzavretej zmluve o pôžičke a jej naplneniu, z dôvodu ktorého si žalobca nemôže uplatňovať svoj nárok z tohto titulu. Uviedol, že vzhľadom na to, že žalovaná nepoprela úhradu jej záväzkov žalobcom skúmal, či z jej strany nedošlo k bezdôvodnému obohateniu a nakoľko pre rozhodnutie súdu je rozhodujúci stav čase vyhlásenia rozsudku a žalovaná dňa 05. 02. 2009 zaplatila žalobcovi sumu 5. 100, 38 eur, predstavujúcu výšku preukázateľných výdavkov žalobcu súvisiacich so zaplatením nedoplatkov žalovanej a so zabezpečením odkúpenia bytu, nebolo možné návrhu vyhovieť. Výrok, ktorým rozhodol, že o náhrade trov konania rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, odôvodnil právne ust. 151 ods. 3 O. s. p.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že napadnutý rozsudok je vecne nesprávny, nakoľko vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a navrhol ho zmeniť a jeho návrhu vyhovieť. Uviedol, že z vykonaného dokazovania je zrejmé, že so žalovanou uzavrel dňa 24. 11. 2006 zmluvu o pôžičke, na základe ktorej jej požičal sumu 500. 000,- Sk, t, j. 16. 596, 95 eur dňa 30. 05. 2007 bezúročne s tým, že žalovaná svoj podpis na zmluve nespochybnila a znaleckým dokazovaním bolo vylúčené, aby bolo so zmluvou manipulované, t. j. napr. vymenené strany s tým, že žalovaná svojim podpisom zmluvy potvrdila prevzatie pôžičky vo výške 500. 000,- Sk. Poukázal na skutočnosť, že žalovaná v omyle nekonala, s obsahom zmluvy sa riadne oboznámila, avšak vo svojich prednesoch spochybnila obsah zmluvy, ktorú pred notárom podpísala, ako aj skutočnosť, že sa s jej obsahom oboznámila. Uviedol, že síce boli vyhotovené dve zmluvy, na základe ktorej mal žalovanej požičať sumu 200. 000,- Sk a druhá, ktorej predmetom bola čiastka 500. 000,- Sk, nakoľko sa však žalovanej suma 200. 000,- Sk zdala nízka, bola H.. L. vypracovaná druhá zmluva s uvedením vyššej čiastky, ktorá bola aj podpísaná, podpisy osvedčené a žalovaná pôžičku prevzala na chodbe notárskeho úradu v hotovosti. Namietol, že žalovaná na jednej strane uviedla, že uzavrela a podpísala zmluvu o pôžičke vo výške 200. 000,- Sk, čo sa nezakladá na pravde, pred OČvTK uviedla, že zmluvu podpísala a nečítala, ale je si istá, že určite nepodpisovala takúto zmluvu s tým, že ide o rozporuplné tvrdenia, ktorých cieľom je nevrátiť peniaze, ktoré si požičala. Uviedol, že v minulosti jej požičiaval menšie čiastky, ktoré mu vrátila s tým, že za ňu vyplatil dlhy v celkovej sume 153. 654,- Sk až po niekoľkých výzvach, pričom z výpovedí svedkov k tejto pôžičke vyplýva, že o jej uzavretí vedomosť nemajú a vypovedali k pôžičke, majúcej vzťah k nehradeným nákladom na BD, avšak táto pôžička predmetom konania nie je s tým, že dlhy BD vyplatil v rovnakom čase, ako žalovanej poskytol pôžičku vo výške 500. 000,- Sk, keď ani jeden z vypočutých svedkov pri podpise zmluvy o pôžičke prítomný nebol na notárskom úrade. Poukázal na skutočnosť, že svedok K.. Y. po svojej výpovedi na prvostupňovom súde žalovanú pred súdom aj zastupoval a po ukončení zastupovania bol, v čase po zrušení prvostupňového rozhodnutia Krajským súdom v Bratislave, opätovne ako svedok vypočutý. Žalobca vo svojom odvolaní ďalej uviedol, že v zmluve o pôžičke je aj ustanovenie o zabezpečení záväzku, avšak nikdy nemal záujem byt žalovanej na seba previesť, takýto úkon neinicioval a ani nerealizoval, nakoľko malo byť iba motiváciou k včasnému uhradeniu záväzku s tým, že všetky trestné konania, ktoré žalovaná iniciovala, boli právoplatne zastavené. Poukázal na skutočnosť, že svoje tvrdenie o odovzdaní pôžičky doložil zmluvou o pôžičke, ktorú žalovaná podpísala a skutočnosť, že sumou, ktorá je predmetom sporu disponoval v čase jej poskytnutia, preukázal listinnými dôkazmi, výbermi z účtu spoločnosti ALMEGA s. r. o., resp. výdavkovými pokladničnými dokladmi tejto spoločnosti, ktorej bol spoločníkom s tým, že danú hotovosť zhromažďoval, keďže od vtedajších vlastníkov chcel kúpiť pozemok. Namietol, že napadnuté rozhodnutie je arbitrárne, lebo vychádza z dohadov a domnienok a napriek tomu, že sa od prvého rozhodnutia dôkazná situácia nezmenila, keďže žalovaná nepredložila žiaden dôkaz, súd prvého stupňa jeho návrh zamietol. Uviedol, že záver súdu prvého stupňa, že žalovaná pôžičku neprevzala, napriek písomnej zmluve o pôžičke s jej overeným podpisom je neakceptovateľný, keď dospel k záveru, že jeho tvrdenie, že list, v ktorom žalovanej oznámi, že za ňu uhradil sumu 153. 654,- Sk je nepresvedčivé, keďže sa o tejto pôžičke v návrhu nezmienil, je nepresvedčivý a nevychádza z pravidiel formálnej logiky s tým, že žalovaná svoje tvrdenia nepodložila žiadnym dôkazom, ani listinným a jej tvrdenia nevyplývajú ani z výpovede svedkov. Poukázal na výpoveď svedka Y., ktorý objasnil, že pôžička, ktorá vznikla z titulu nedoplatkov na bývaní voči BD vo výške 153. 654,- Sk bola uhradená zo zdrojov Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR a bola sprostredkovaná svedkom a je preto vylúčené, aby pôžička, ktorá je predmetom tohto sporu bola použitá na zaplatenie pôžičky vzniknutej z nedoplatkov na bývaní, na čo poukázal aj druhostupňový súd. Uviedol, že pri odovzdávaní pôžičky bol prítomný iba on a žalovaná, ich tvrdenia sú protichodné s tým, že jeho je podporené jej vyhlásením na zmluve a osvedčeným podpisom a zároveň preukázal, že vrátenie sumy 5. 100, 38 eur sa netýka predmetu tohto sporu, ako aj skutočnosť, že pôžička nebola poskytnutá na vrátenie čiastky 5. 100, 38 eur, vyplývajúcej z nedoplatkov na bývaní a napriek tomu, súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom rozhodol v jeho neprospech a s listinnými dôkazmi, ktoré predložil na základe doplneného dokazovania sa vôbec nevysporiadal. Vytkol prvostupňovému súdu, že od neho požaduje povinnosť znášať dôkazné bremeno v neprimeranom rozsahu, nad rámec zákonnej úpravy s tým, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je nepresvedčivé a argumenty v ňom uvedené neumožňujú prijať závery, ku ktorým dospel súd prvého stupňa, nakoľko nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu, ktoré bolo jej právnemu zástupcovi doručené dňa 04. 06. 2015, nevyjadrila.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O. s. p., túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 214 ods. l O. s. p. (nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 30. júna 2016 podľa § 211 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci, ich právni zástupcovia, upovedomení zákonným spôsobom.

Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O. s. p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.).

Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvostupňového súdu odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O. s. p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu, z dôvodu ktorého sa odvolací súd v žiadnom prípade nestotožnil s tvrdením žalobcu, že napadnutý rozsudok je arbitrárny, resp. nepreskúmateľný.

V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami a ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.

K námietke žalobcu v podanom odvolaní, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvého stupňa za úplné a ich právne posúdenie súdom prvého stupňa za správne.

V posudzovanej veci ide v poradí o druhý rozsudok súdu prvého stupňa, keď rozsudok zo dňa 16. októbra 2012, č. k. 12C/149/2008 - 301, ktorým prvostupňový súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 16. 596 eur s 8,5 % úrokom z omeškania ročne z dlžnej sumy od 31. 5. 2007 do zaplatenia a vo zvyšku konanie zastavil, v napadnutej vyhovujúcej časti zrušil Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 22. januára 2014, č. k. 2Co/69/2013 - 379.

Zrušením pôvodného rozhodnutia sa vec vracia do stavu, aký tu bol pred vydaním rozhodnutia súdu prvého stupňa a preto je súd povinný sa v ďalšom konaní nielen riadiť intenciami zrušujúceho uznesenia, ale je zároveň povinný naďalej postupovať podľa procesných predpisov. V konaní odstraňuje vytýkané nedostatky ale aj také, ktoré vytýkané neboli a ktoré v procesnom postupe zistí a po splnení dôkaznej povinnosti a vyhodnotení dokazovania, rozhodne znovu.

Nosným dôvodom (ratio decidendi) uznesenia odvolacieho súdu zo dňa 22. januára 2014, č. k. 2Co/69/2013 - 379, ktorým bol v poradí prvý prvostupňový rozsudok zrušený, bolo pochybenie súdu prvého stupňa, ktorého sa dopustil tým, že svoje dokazovanie v danej právnej veci zameral výlučne na preukázanie pravosti podpisov na účastníkmi konania predložených zmluvách o pôžičke, keď z obsahu Zmluvy o pôžičke, predloženej žalovanou, vyplýval jej záväzok vrátiť žalobcovi pôžičku v sume 200. 000,- Sk do 30. 05. 2017 (č. l. 80 spisu) a zo Zmluvy o pôžičke, predloženej žalobcom, vyplýval záväzok žalovanej vrátiť žalobcovi do 30. 05. 2007 predmet pôžičky v sume 500. 000,- Sk s tým, že bolo povinnosťou súdu prvého stupňa predovšetkým vzhľadom na rozpornosť tvrdení účastníkov konania (výška poskytnutej pôžičky) zisťovať, akým spôsobom a či vôbec žalobca žalovanej predmet pôžičky v ním tvrdenej výške poskytol, keďže zo Zmluvy o pôžičke predloženej žalobcom vyplýva, že žalovaná jej podpísaním potvrdzuje prevzatie požičanej sumy 500. 000,- Sk, čo žalovaná poprela tvrdením, že nielen ňou tvrdenú požičanú sumu 200. 000,- Sk nikdy od žalobcu neprevzala (uviedla, že danú sumu nikdy nevidela) a zároveň, že od žalobcu nikdy neprevzala ani sumu, ktorá tvorí predmet Zmluvy o pôžičke, predloženej žalobcom.

Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej správnosti rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým žalobu žalobcu na zaplatenie istiny 500. 000,- Sk (16. 596 eur) zamietol z dôvodu, že Zmluva o pôžičke, ktorú so žalovanou uzavrel dňa 24. 11. 2006 a predmetom ktorej bola suma 500. 000,- Sk je neplatná, nakoľko podpísaním tejto zmluvy žalovaná konala v omyle, ktorý musel byť žalobcovi známy.

K odvolacej námietke žalobcu (ako aj v priebehu celého konania), že Zmluva o pôžičke zo dňa 24. 11. 2006, resp. jej predmet, suma 500. 000,- Sk nemá žiadny súvis s dlhom, ktorý za žalovanú vo výške 153. 564,- Sk zaplatil (nedoplatky, ktoré jej vznikli v súvislosti s užívaním bytu a ktoré, pokiaľ byt chcela odkúpiť do osobného vlastníctva, bola povinná vyrovnať), považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že z obsahu spisu vyplýva, že žalobca na pojednávaní pred prvostupňovým súdom (dňa 12. 02. 2009) uviedol, že pokiaľ si žalovaná chcela byt odkúpiť, potrebovala peniaze, ktoré však nemala a dňa 27. 11. 2006 jej preto požičal sumu 500. 000,- Sk na dobu do 30. 05. 2007, ktorú mu napriek viacerým výzvam nevrátila s tým, že po zrušení v poradí prvého prvostupňového rozsudku na pojednávaní dňa 18. 09. 2014 uvádzal, že suma 153. 564,- Sk, ktorú ako prvú pôžičku poskytol žalovanej, bola použitá na zaplatenie jej dlhov k bytu, ktorého bola nájomkyňou a nebola o nej spísaná písomná zmluva aj z dôvodu, že nebola jasná suma, ktorú bolo potrebné uhradiť (viď č. l. 414 spisu).

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, že dátumy jednotlivých úhrad nedoplatkov, ktoré žalovanej vznikli v súvislosti s užívaním bytu a jeho odkúpením do osobného vlastníctva, časovo korešpondujú s uzavretou Zmluvou o pôžičke zo dňa 24. 11. 2006 s tým, že pokiaľ žalobca tvrdil, že v čase jej uzavretia výška dlhov známa nebola, tak táto argumentácia nezodpovedá listinným dôkazom, ktoré sám žalobca do spisu založil a z ktorých jednoznačne vyplýva, že žalobca v priebehu roka 2006 za žalovanú hradil jej nedoplatky tak, že dňa 16. 05. 2006 zaplatil sumu 19. 425,- Sk, dňa 28. 08. 2006 sumu 8. 475,- Sk a 12. 950,- Sk a dňa 27. 11. 2006, t. j. v deň úradného overenia podpisov účastníkov konania na Zmluve o pôžičke sumu 45. 745,- Sk a sumu 78. 273,- Sk, keď z príjmového pokladničného dokladu vystaveného Bytovým podnikom Petržalka zo dňa 27. 11. 2006 vyplýva, že nájomné 2006 + vyúčtovanie za rok 2005 uhradil žalobca (viď č. l. 422 spisu), k čomu bol splnomocnený žalovanou splnomocnením zo dňa 19. 10. 2006, t. j. mesiac pred podpisom Zmluvy o pôžičke a nakoľko bolo dňa 10. 01. 2007 žalovanej vystavené potvrdenie za účelom prevodu bytu do osobného vlastníctva o tom, že nemá žiadne nedoplatky za nájomné a služby spojené s užívaním byt, žalobca dňa 15. 03. 2007 zaplatil sumu za pozemok vo výške 6. 310,- Sk (209, 45 eur), za byt sumu 15. 810,- Sk (524, 79 eur) a dňa 12. 03. 2007 sumu 4. 000,- Sk (132, 77 eur) za kolky.

K argumentácii žalobcu, že žalovaná ho pôvodne žiadala o pôžičku v sume 200. 000,- Sk, avšak neskôr názor zmenila a požiadala o pôžičku v sume 500. 000,- Sk a Zmluvu o pôžičke na sumu 200. 000,- Sk nikdy neuzavreli, považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že žalobca, ktorý na jednej strane uvádzal, že žalovanej poskytol viacero pôžičiek (ich poskytnutie však nepreukázal žiadnym listinným dôkazom) a zároveň mal vedomosť o viacerých dlhoch žalovanej, nakoľko s jej dcérou vyberali veci zo záložní, ktoré tam žalovaná odniesla, a na strane druhej takto insolventnej osobe, na invalidnom dôchodku, poskytne pôžičku v značnej sume (vo výške 500. 000,- Sk) na dobu pol roka (od 24. 11. 2006 do 30. 05. 2007) si musel byť vedomý toho, že žalovaná nemá žiadne finančné prostriedky na to, aby mu bola schopná požičanú sumu vrátiť a na strane druhej sa javí absolútne nelogické, aby osoba, ktorá nemá financie ani na zaplatenie nájomného a úhrad za služby poskytované v súvislosti s nájmom bytu, si požičala takýto obnos peňazí a zaviazala sa ho vrátiť do pol roka.

Nebolo možné sa stotožniť ani s tvrdením žalobcu, že uzavretá zmluva nie je v rozpore s dobrými mravmi, napriek tomu, že obsahuje v čl. III. prepadnú klauzulu, ktorou sa zmluvné strany dohodli, že v prípade, ak žalovaná svoj záväzok nesplní, t. j. dlh nesplatí v dohodnutej dobe, dôjde k prevodu jej vlastníckeho práva k nehnuteľnému majetku bytu dôvodiac tým, že jediným motívom žalobcu do Zmluvy zakomponovať zabezpečenie záväzku bola jeho snaha, aby si žalovaná uvedomila, že je povinná mu danú sumu vrátiť včas, nakoľko svojim obsahom nie je spôsobilá na realizáciu a nikdy nevykonal žiaden úkon, ktorý by k jej realizácii smeroval, keďže na jednej strane je síce tvrdenie žalobcu, že k jej uplatneniu by dôjsť nemohlo absolútne správne, avšak odvolací súd považuje za nutné uviesť, že dôvodom nevykonateľnosti tejto klauzuly bola jednoznačne skutočnosť, že žalovaná v čase podpísania tejto Zmluvy o pôžičku s danou prepadnou klauzulou, ešte ani vlastníčkou bytu nebola, takže na žalobcu nemohla previesť ani práva, ktoré v čase uzavretia Zmluvy vôbec nemala (vlastnícke právo k bytu), pričom odvolací súd považuje nad rámec uvedeného poukázať aj na ďalšiu skutočnosť, že v tomto článku je zároveň uvedené, že sa zmluvné strany dohodli, že byt má hodnotu výšky pôžičky (500. 000,- Sk), ustanovenie, ktoré v rozpore s dobrými mravmi bezpochyby je.

Odvolací súd k argumentácii žalobcu v podanom odvolaní, že poskytnutie a odovzdanie pôžičky žalovanej v sume 500. 000,- Sk preukázal výbermi z účtu spoločnosti E. L.. C.. I.., resp. výdavkovými pokladničnými dokladmi tejto spoločnosti uvádza, že ich výber opätovne časovo nekorešponduje s dátumom uzavretia Zmluvy o pôžičke, ako ani s tvrdením žalobcu v priebehu prvostupňového konania, že žalovaná mala v úmysle si požičať najprv iba sumu 200. 000,- Sk, avšak neskôr sa rozhodla pre pôžičku v sume 500. 000,- Sk, nakoľko z výpovede žalobcu v priebehu prvostupňového konania vôbec nie je možné zistiť, kedy sa žalovaná rozhodla si požičať sumu 500. 000,- Sk, pričom z listinných dôkazov predložených žalobcom vyplýva, že už dňa 24. 05. 2006 si mal zo svojej obchodnej spoločnosti vybrať sumu 105. 000,- Kč, následne dňa 19. 09. 2006 sumu 200. 000,- Kč a dňa 26. 10. 2006 sumu 140. 000,- Kč, a k tvrdeniu žalobcu, že hotovosť 500. 000,- Sk zhromažďoval v tom istom roku (2006), keďže od vtedajších vlastníkov chcel kúpiť pozemok, odvolací súd uvádza, že i uvedená argumentácia žalobcu je nelogická, nakoľko na základe ním podaného návrhu na Okresný súd Bratislava II ešte dňa 24. 06. 1998, ktorým sa domáhal určenia neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej medzi jeho sestrou E. W.Y. ako predávajúcou a kupujúcimi R. L. E. O. L. dňa 14. 05. 1998 a uloženia povinnosti vrátiť si plnenia (kúpnu cenu, ktorú kupujúci predávajúcej zaplatili), rozhodol Okresný súd Bratislava II čiastočným rozsudkom zo dňa 02. 02. 2009, č. k. 11C/177/1998 - 133 tak, že jeho návrhu vyhovel, zmluvu určil za neplatnú s tým, že o povinnosti vrátiť si vzájomné plnenia medzi odporcami (predávajúcou a kupujúcimi) rozhodne v konečnom rozsudku a nakoľko tento čiastočný rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 18. 04. 2009 a Zmluva o pôžičke bola uzavretá dňa 24. 11. 2006, t. j. tri roky pred právoplatným rozhodnutím súdu zhromažďoval financie na kúpu pozemku od vtedajších vlastníkov a preto sumou 500. 000,- Sk disponoval a mohol ju žalovanej poskytnúť, absolútne časovo nekorešponduje s jeho tvrdeniami. Z ustanovenia § 49a Občianskeho zákonníka vyplýva, že právny úkon je neplatný, ak ho konajúca osoba urobila v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca, a osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť. Právny úkon je takisto neplatný, ak omyl táto osoba vyvolala úmyselne. Omyl v pohnútke nerobí právny úkon neplatným.

Citované ustanovenie obsahuje úpravu právnych následkov pre prípad, že právny úkon bol urobený v omyle ako nevedomosti o skutočnom stave veci. Právna podstata omylu spočíva v tom, že konajúci mal nesprávnu, resp. nedostatočnú predstavu o právnych účinkoch úkonu. Omyl vo vôli je právne významný (má za následok neplatnosť právneho úkonu) len vtedy, ak ho konajúca osoba urobila v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá bola pre právny úkon rozhodujúca, resp. podstatná a osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť v čase právneho úkonu. Omyl je pri právnom úkone rozhodujúci, resp. podstatný, ak sa týka právneho dôvodu alebo inej skutočnosti, ktorá bola pre uskutočnenie právneho úkonu podľa prejavenej vôle rozhodujúca, ak sa týka predmetu právneho úkonu, osoby alebo iných okolností, bez ktorých by k urobeniu právneho úkonu nedošlo. Právne následky omylu sú teda spojené len s určitým kvalifikovaným (právne významným) omylom. Právne významný je omyl vtedy, ak je tento omyl skrytý (t. j. účastník konajúci v omyle o ňom nevie) a druhý účastník tento omyl spôsobil priamo úmyselne. O omyl však pôjde aj vtedy, keď druhý účastník omyl vyvolal inak, napr. neúmyselne alebo o ňom musel vedieť. V takomto prípade omyl musí vychádzať zo skutočnosti, ktorá je pre uskutočnenie právneho úkonu rozhodujúca (musí ísť o omyl podstatný).

Súd prvého stupňa dospel k správnemu právnemu záveru, že žalovaná podpisom „Zmluvy o pôžičke paňazí zo dňa 24. 11. 2006“, na ktorej podpisy boli úradne overené dňa 27. 11. 2006, predmetom ktorej bola pôžička vo výške 500. 000,- Sk konala v omyle, spočívajúcom v tom, že žalovaná vo chvíli, keď svoj podpis overila pred notárskym úradom R.. Y. V. o tom, že podpisuje Zmluvu o pôžičke na sumu 500. 000,- Sk nevedela, pričom aj podľa názoru odvolacieho súdu žalobcovi tento omyl musel byť známy vzhľadom na okolnosti danej právnej veci, a mýliacu sa žalovanú na jej omyl neupozornil.

Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne vyhodnotil splnenie dôkazného bremena žalobcu ako veriteľa posúdením výsledkov dokazovania o dokazovanej otázke z vykonaných dôkazov ich zhodnotením jednotlivo a aj vo vzájomnej súvislosti so záverom o tom, či veriteľ dôkazné bremeno uniesol, alebo nie a dospel k správnemu právnemu záveru, že účastníci platnú Zmluvu neuzavreli, nakoľko žalobca nielen nepreukázal, že suma, ktorú za žalovanú zaplatil v čase uzavretia pôžičky (dňa 24. 11. 2006, podpísaná dňa 27. 11. 2006), t. j. sumu 153. 564,- Sk, sa predmetu pôžičky vo výške 500. 000,- Sk netýka, resp. týka sa iného dlhu žalovanej, keď naopak žalovaná v konaní preukázala, že jediným jej úmyslom v snahe odkúpiť si byt do osobného vlastníctva bola pôžička sumy 200. 000,- Sk, ktorou musela vyrovnať dlh na nájomnom a úhradách za služby spojené s nájmom bytu, pokiaľ byt do osobného vlastníctva chcela nadobudnúť.

Súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav vykonaním potrebných a účastníkmi navrhnutých dôkazov, a nakoľko žalobca v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, rozhodol vecne správne.

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p.

O trovách odvolacieho konania súd prvého stupňa rozhodne podľa § 224 ods. 4 O. s. p.).

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.