| ECLI | ECLI:SK:KSPO:2017:8115222475.1 |
|---|---|
| Dátum rozhodnutia | 26.04.2017 |
| Súd | Krajský súd Prešov |
| Spisová značka | 4CoKR/7/2016 |
| Zdroj (PDF) | obcan.justice.sk |
| Forma rozhodnutia | Rozsudok |
| Heslá | Konkurz |
| Citované predpisy |
99/1963 Zb.: § 142 513/1991 Zb.: § 266 655/2004 Z. z.: § 396 7/2005 Z. z.: § 28, § 30, § 32, § 46 160/2015 Z. z.: § 255, § 262, § 380, § 387, § 393, § 419, § 427, § 428, § 429 |
Rozsudok Krajský súd Prešov sp.zn.: 4CoKR/7/2016 datum: 26.04.2017 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tótha a členov senátu JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Mareka Košča, v právnej veci žalobcu: Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom Tomášikova 48, Bratislava, IČO: 00 151 653, zastúpeného: Advokátska kancelária Mária Grochová a partneri s.r.o., so sídlom Bočná 10, Košice, IČO: 36 863 017, proti žalovanému: M.. T.. Z. L., A. A. C. E. G. X, O., správca majetku úpadcu: U. Č., G.. X.X.XXXX, K. G.T.Ž. B. X, o určenie popretej pohľadávky, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 6.4.2016 č. k. 1Cbi/42/2015-187, takto r o z h o d o l : Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie. Priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému, a to v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1) Okresný súd Prešov rozsudkom č. k. 1Cbi/42/2015-187 určil, že žalobca je veriteľom pohľadávky prihlásenej prihláškou s poradovým č. 4 zo dňa 23.7.2015 do konkurzu na majetok úpadcu: U. Č., G.. X.X.XXXX, K. G. B. X, sp. zn. XK/X/XXXX vo výške 3.391,49 eur. Súd určil, že pohľadávka žalobcu prihlásená prihláškou s poradovým č. 4 zo dňa 23.7.2015 do konkurzu na majetok úpadcu: U. Č., G.. X.X.XXXX, K. G. B. X, sp. zn. XK/X/XXXX vo výške 3.391,49 eur je nesporná. Ďalej určil, že pohľadávka žalobcu prihlásená prihláškou s poradovým č. 4 zo dňa 23.7.2015 do konkurzu na majetok úpadcu: U. Č., G.. X.X.XXXX, K. G. B. X, sp. zn. XK/X/XXXX vo výške 3.391,49 eur je zistená. Žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 358,- eur, a to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu žalobcu. V odôvodnení rozhodnutia súd uviedol, že žalobca sa domáhal určenia, že žalobca je veriteľom pohľadávky prihlásenej prihláškou s poradovým č. 4 zo dňa 23.7.2015 do konkurzu na majetok úpadcu: U. Č. vo výške 3.391,49 eur, a že táto pohľadávka je nesporná a zistená. Na úpadcu U. Č. bol vyhlásený konkurz pod sp. zn. XK/X/XXXX. Žalobca prihlásil svoje pohľadávky pod č. 1, 2, 3 a 4, pričom pohľadávky pod č. 1 až 3 boli žalovaným popreté čo do ich vymáhateľnosti a výšky a pohľadávka č. 4 bola popretá čo do právneho dôvodu, vymáhateľnosti a výšky v celom rozsahu. Správca úpadcu namietal premlčanie nároku, úroky z omeškania pri pohľadávkach č. 1 až 3 a pri pohľadávke č. 4 právny dôvod vzniku pohľadávky. Žalobca je toho názoru, že pohľadávka č. 4 uplatnená incidenčnou žalobou je čo do právneho dôvodu, vymáhateľnosti a výšky nesporná a dôvody na jej neuznanie nie sú dané. 2) Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že žalovaný pri popretí prihlásených pohľadávok žalobcu v konkurznom konaní postupoval v intenciách zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len „ZKR“), pričom žalobca neuplatnil právo v zákonnej premlčacej dobe na súde. Navrhuje žalobu v celom rozsahu zamietnuť. 3) Z vykonaného dokazovania súd mal preukázané vyhlásenie konkurzu na majetok úpadcu a ustanovenie správcu konkurznej podstaty M.. T.. Z. L.. Žalobca si v stanovenej lehote prihlásil 4 pohľadávky, medzi nimi aj pohľadávku č. 4 vo výške 3.391,49 eur prihláškou zo dňa 29.4.2015. Prihláška bola žalovanému doručená 4.5.2015. Správca poprel aj pohľadávku č. 4 z dôvodu, že ju považuje za premlčanú a že žalobca nepreukázal právny dôvod vzniku pohľadávky. Žalobca prihlášku č. 4 zo dňa 29.4.2015 vzal späť listom zo dňa 22.7.2015 pre chyby v písaní a tú istú pohľadávku pod č. 4 prihlásil opätovne dňa 23.7.2015. Tá bola doručená žalovanému 31.7.2015. Žalovaný listom zo dňa 3.8.2015 potvrdil zapísanie pohľadávky do zoznamu pohľadávky a zároveň ju poprel čo do jej právneho dôvodu, vymáhateľnosti a výšky v celom rozsahu. Žalobca trval na tom, že napriek tomu, že úpadca a B. Č. si neplnili povinnosti zo zmluvy o kontokorentnom úvere, úverovú zmluvu nevypovedal, nevyhlásil mimoriadnu splatnosť a od zmluvy neodstúpil. Pohľadávka žalobcu zo zmluvy nadobudla splatnosť dňom 9.4.2015, kedy bol vyhlásený konkurz na majetok úpadcu. Späťvzatie prihlášky nemá za následok zánik práva veriteľa a pomerné uspokojenie jeho pohľadávky v prípade jej prihlásenia po uplynutí základnej prihlasovacej lehoty, ktorá je garantovaná v § 28 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z.z.. Tridsaťdňová lehota na podanie incidenčnej žaloby začala plynúť nasledujúcim dňom odo dňa doručenia oznámenia o popretí, t.j. 6.8.2015. Preto žaloba bola podaná včas. 4) Pri hodnotení nároku žalobcu súd vychádzal z § 32 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z., že každú prihlásenú pohľadávku správca porovná s účtovnou a inou dokumentáciou úpadcu, zoznamom záväzkov, prihliadne na vyjadrenia úpadcu a iných osôb a vykoná aj vlastné šetrenie. Ak pri skúmaní zistí, že pohľadávka je sporná, je povinný ju v spornom rozsahu poprieť. Podľa ods. 2 pohľadávku je oprávnený poprieť správca alebo veriteľ prihlásenej pohľadávky písomným podaním u správcu na predpísanom tlačive čo do právneho dôvodu, vymáhateľnosti, výšky, poradia, zabezpečenia zabezpečovacím právom alebo poradia zabezpečovacieho práva. Podľa ods. 9, veriteľ má právo domáhať sa na súde určenia popretej pohľadávky žalobou, pričom žaloba musí byť podaná voči všetkým, ktorí popreli pohľadávku. Toto právo musí byť uplatnené na súde voči všetkým týmto osobám do 30 dní od doručenia písomného oznámenia správcu o popretí pohľadávky veriteľovi, inak zanikne. 5) Podľa § 46 ods. l ZKR, nesplatné pohľadávky a záväzky úpadcu, ktoré vznikli pred vyhlásením konkurzu a ktoré sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu, sa od vyhlásenia konkurzu až do zrušenia konkurzu považujú za splatné, ak tento zákon neustanovuje inak; to platí rovnako pre podmienené pohľadávky, ktoré sa v konkurze uplatňujú prihláškou. 6) Súd mal za preukázané, že žalobca prihlásil pohľadávku pod poradovým č. 4 dňa 23.7.2015, ktorá je nesporná a zistená. Súd sa stotožnil s tvrdeniami žalobcu, že pohľadávka žalobcu nadobudla splatnosť dňom 9.4.2015, kedy bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka. Späťvzatie prihlášky je právom veriteľa a jeho uplatnenie nemôže mať za následok zánik práva veriteľa na pomerné uspokojenie jeho pohľadávky v prípade jej prihlásenia po uplynutí základnej prihlasovacej lehoty. Tridsaťdňová lehota na podanie incidenčnej žaloby začala plynúť dňom nasledujúcom pod dni doručenia oznámenia o popretí, t.j. od 6.8.2015, pričom žaloba bola podaná včas (dňa 27.8.2015 poznamenáva odvolací súd). 7) O trovách konania účastníkov bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Úspešný žalobca má právo na náhradu trov konania proti neúspešnému žalovanému. Žalobca bol zastúpený advokátom, ktorému súd priznal odmenu podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. za 4 úkony právnej pomoci v celkovej výške 358,- eur. 8) Proti rozsudku okresného súdu dal odvolanie správca konkurznej podstaty úpadcu. Žalovaný poprel v celom rozsahu pohľadávku žalobcu s poradovým č. 4 čo do právneho dôvodu, vymáhateľnosti a výšky pohľadávky. Pohľadávka veriteľa vznikla na základe Zmluvy o kontokorentnom účte ako súčasť Zmluvy zo dna 29.6.2015, pričom konečná splatnosť úveru bola stanovená na 5.10.2005. Súd ale na základe nesprávnych skutkových zistení dospel k záveru, že splatnosť pohľadávky nastala až 9.4.2015, kedy bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka. Premlčacia doba začína plynúť od okamihu možnosti uplatniť právo spôsobom, ktorým právny poriadok umožňuje realizáciu práva vynútiť verejnou mocou. Žalobca s úpadcom dohodli konečnú splatnosť úveru dňa 5.10.2005 a už nasledujúcim dňom bol žalobca oprávnený realizovať svoje právo podaním žaloby na súde. Nebolo preukázané, aby 10 rokov odo dňa konečnej splatnosti realizoval žalobca svoje právo, ktoré sa z uvedeného dôvodu stalo naturálnou obligáciou. Žalobca poukazuje na § 32 ods. 9 ZKR, ktoré žalobcovi zaniklo. Žalobca prvýkrát prihlásil pohľadávku 23.6.2015, ktorú prihlášku ale zobral späť a novou prihláškou si uplatnil tú istú pohľadávku. Tú správca opätovne poprel. Správca poprel právny dôvod tejto pohľadávky aj z dôvodu, že veriteľ má právo domáhať sa na súde určenia tej istej popretej pohľadávky žalobou, avšak svoje právo nevyužil, čím mu v zmysle § 32 ods. 9 ZKR zaniklo právo na určenie. Veriteľ totiž nepodal žalobu o určenie popretej pohľadávky v stanovenej lehote, resp. ju vzal späť, resp. súd ju zamietol, a na túto pohľadávku sa v konkurze už neprihliada (viď komentár Zákon o konkurze a reštrukturalizácii M. Ďuricu, 2. vydanie, C. H. Beck, 2015, str. 329). Žalovaný tiež poukazuje na uznesenie Vrchního soudu v Prahe zo dňa 22.7.2004, sp. zn. 1Ko 229/2004, v zmysle ktorého ide o pohľadávku, na ktorú sa už v konkurze neprihliada, keďže kogentné ustanovenie zákona bráni uspokojeniu takejto pohľadávky v konkurze. (Toto právo musí byť uplatnené no súde voči všetkým týmto osobám do 30 dní od doručenia písomného oznámenia správcu o popretí pohľadávky veriteľovi, inak zanikne.) Aj keď súd prvej inštancie poukázal na právo veriteľa na spätnú prihlášku, opomenul, že k späťvzatiu došlo v čase, keď samotná pohľadávka už bola popretá. Potom veriteľovi vzniklo len právo na určenie pohľadávky žalobou, ktorá musela byť uplatnená, inak zanikne. Žalobca využil svoje právo na späťvzatie prihlášky a nepodal žalobu v zákonom stanovenej lehote, avšak takýto postup je spojený s následkami, ktoré zákon predpokladá - zánik práva. Nie späťvzatie prihlášky, ale neuplatnenie práva na súde v zákonom stanovenej lehote má za následok zánik práva veriteľa na pomerné uspokojenie v konkurze. Ani opätovné prihlásenie tej istej pohľadávky do konkurzu nemôže konštituovať vznik práva domáhať sa určenia pohľadávky žalobou, ktoré už raz zaniklo. Na takúto prihlášku v konkurze sa už nemôže prihliadať. Nemôže to zmeniť ani postup žalovaného, ktorý z dôvodu právnej istoty opätovne zapísal pohľadávku do zoznamu pohľadávok a následne ju poprel, hoc by na ňu nemal prihliadať. Postup žalovaného garantuje spravodlivé konanie, kedy žalobcovi aj po opätovnom prihlásení a popretí, sú prístupné právne prostriedky na ochranu jeho práv. Ani postup žalovaného však nemohol vytvoriť právo žalobcu, ktoré v zmysle zákona už zaniklo. Pohľadávka žalobcu je nevymáhateľná, nakoľko konečná splatnosť úveru bola stanovená na 5.10.2005. Žalobca nepreukázal, že k premlčaniu pohľadávky nedošlo. Žalobca nepodal žalobu na určenie popretej pohľadávky, ale svoju prihlášku vzal späť, čím mu právo na určenie zaniklo. Toto právo sa mu nemohlo obnoviť ani z dôvodu opätovne podanej prihlášky tej istej pohľadávky. Žalobcovi zaniklo právo na pomerné uspokojenie v konkurze. Navrhuje rozhodnutie súdu prvej inštancie zmeniť, žalobu zamietnuť a žalobcu zaviazať k náhrade trov konania. 9) Žalobca v ďalšom písomnom vyjadrení k odvolaniu stotožnil sa so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Žalovaný neuvádza žiadne nové argumenty, ktoré by už nezazneli v konaní. Ide iba o repetíciu rovnakých právnych domnienok žalovaného, ktoré vyjadril už v oznámení o popretí prihlásenej pohľadávky. Žalobca poukazuje na jednoznačnú zmluvnú úpravu v ustanovení čl. IV ods. 10 a 11 Zmluvy uzavretej dňa 29.6.2005 medzi bankou a úpadcom, z ktorej vyplýva predlžovanie doby trvania zmluvy, a tým aj splatnosti úveru. Žalovaný, resp. úpadca nevykonal úkony predvídané ustanovením čl. IV ods. 10 zmluvy, že nemá záujem o prolongáciu zmluvy, takže splatnosť kontokorentného úveru nastala až vyhlásením konkurzu na jeho majetok v súlade s ustanovením § 46 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z.. Žalobca odmieta formalistický prístup žalovaného o údajnom zániku práva banky domáhať sa určenia popretej pohľadávky, ktoré úplne neguje právo konkurzného veriteľa vziať podanú prihlášku späť a novou prihláškou opraviť prípadné nedostatky prihlášky predošlej, keďže normatívna úprava neumožňuje opravu ani doplnenie prihlášky (§ 30 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z.). Pohľadávku možno prihlásiť kedykoľvek aj po uplynutí tzv. základnej prihlasovacej lehoty (§ 28 ods. 3 zákona). Aj takúto pohľadávku je správca povinný preskúmať, prípadne poprieť do 30 dní od zverejnenia jej zapísania do zoznamu pohľadávok v Obchodnom vestníku (§ 32 ods. 3 písm. b/ zákona č. 7/2005 Z.z.). Zákon č. 7/2005 Z.z. nijako pri popieraní nerozlišuje, či sa jedná o pohľadávku prihlásenú v základnej prihlasovacej lehote alebo neskôr. Žalovaný má výklad s absurdným dôsledkom, že konkurzný veriteľ by sa mal incidenčnou žalobou domáhať určenia pohľadávky, prihlášku ktorej vzal späť, a naopak by sa nemohol domáhať určenia pohľadávky riadne prihlásenej „opravnou“ prihláškou. Tým by sa kreoval Ústavou neprípustný stav, že konkurzný veriteľ sa nemôže efektívne brániť proti popierajúcemu prejavu správcu len preto, že v súlade so zákonom č. 7/2005 Z.z. vzal pôvodnú prihlášku späť (incidenčná žaloba o pôvodnej prihláške by bola nevyhnutne neúspešná pre späťvzatie prihlášky), a incidenčná žaloba o novej prihláške by mala byť, podľa názoru žalovaného, neúspešná pre zánik práva domáhať sa určenia popretej pohľadávky na súde. Navrhuje potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie a priznať 100 % náhradu trov odvolacieho konania. 10) Krajský súd prejednal vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáhal preskúmania napadnutého rozhodnutia (§ 380 ods. 1 CSP č. 160/2015 Z.z., že odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný), pričom odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP) a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalej uvádza: 11) Žalovaný popieral právo na určenie popretej pohľadávky s poukazom na to, že žalobca pôvodne prihlásil pohľadávku do konkurzného konania pod poradovým č. 4, ktorú pohľadávku správca poprel, pretože veriteľ nepreukázal právny dôvod uvedenej sumy uplatnenej v prihláške (3.391,49 eur). Veriteľ nepreukázal právny dôvod k vyššie uvedenej sume pohľadávky uplatnenej v prihláške. Naviac, pohľadávku veriteľa je potrebné považovať za premlčanú. Keď žalobca zobral prihlášku pod poradovým č. 4 späť, tak podľa žalovaného už žalobca nemohol podať novú prihlášku tej istej pohľadávky, pretože v úvahu prichádza z hľadiska predchádzajúceho popretia len podanie žaloby podľa § 32 ods. 9 zákona č. 7/2005 Z.z.. Žalobca nevyužil svoje právo po popretí pohľadávky podať žalobu do 30 dní od doručenia písomného oznámenia správcu o popretí pohľadávky veriteľa. Tým právo žalobcu zaniklo. Naviac, správca poprel pohľadávku z titulu premlčania nároku žalobcu. Zmluvný záväzok úpadcu vznikol z predchádzajúcej zmluvy o poskytnutí kontokorentného úveru Zmluvou zo dňa 29.6.2005, pričom poskytnutý úverový rámec 50.000,- Sk bol splatný 5.10.2005. Právo žalobcu na zaplatenie úveru je premlčané. 12) Odvolací súd v tejto veci poukazuje na to, že zmluva Slovenskej sporiteľne s majiteľmi účtu B. Č. a U. Č. - úpadcom zo dňa 29.6.2005 o poskytovaní bankových produktov v bode IV časť 4 zmluvy o kontokorentnom úvere pojednáva uzavretie zmluvy o kontokorentnom úvere a výške úverového rámca 50.000,- Sk v uvedenou konečnou splatnosťou úveru 5.10.2005, ale v bode 10 časť IV sa uvádza, že zmluva o kontokorentnom úvere sa uzatvára na dobu určitú, a to na dobu jedného roka odo dňa podpísania zmluvy o kontokorentnom úvere zmluvnými stranami. Doba trvania zmluvy o kontokorentnom úvere sa predlžuje vždy o dobu jedného roka, ak dlžník neoznámi veriteľovi najneskôr v lehote jedného mesiaca pred uplynutím doby trvania zmluvy o kontokorentnom úvere (pôvodnej alebo predĺženej), že nemá záujem o predĺženie doby trvania zmluvy o kontokorentnom úvere, maximálne však do dosiahnutia 65-tého roku veku dlžníka. Žalobca v tejto veci poukazuje na to, že aj keď je stanovená konečná splatnosť úveru 5.10.2005, tak zmluva o kontokorentnom úvere sa predlžovala každoročne, pretože dlžníci neoznámili veriteľovi, že nemajú záujem o predĺženie doby trvania zmluvy o kontokorentnom úvere. V danom prípade je potrebné prihliadať aj na ust. § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb., že pri výklade vôle podľa odsekov 1 a 2 sa vezme náležitý zreteľ na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, včítane rokovania o uzavretí zmluvy a praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli, ako aj následného správania strán, pokiaľ to pripúšťa povaha veci. Podľa ods. 1, prejav vôle sa vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby, ak tento úmysel bol strane, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej musel byť známy. Ak došlo k uzavretiu zmluvy o kontokorentnom úvere podľa § 708 a nasl. Obchodného zákonníka týkajúce sa zmluvy o bežnom účte, tak podľa doložených výpisov z účtu (č. l. 43 až 121 spisu) úpadca využíval úverový rámec na kontokorentnom úvere až do 9.4.2015. Úpadca využil čl. IV bodu 10 zmluvy o kontokorentnom úvere, preto táto zmluva sa predlžovala o dobu jedného roka, s tým, že pohľadávka žalobcu z tohto úveru sa stala splatnou až vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu z hľadiska § 46 ods. 1 ZKR, že nesplatné pohľadávky a záväzky úpadcu, ktoré vznikli pred vyhlásením konkurzu a ktoré sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu, sa od vyhlásenia konkurzu až do zrušenia konkurzu považujú za splatné, ak tento zákon neustanovuje inak. Vyhlásením konkurzu dňa 9.4.2015 sa pohľadávka žalobcu z kontokorentného úveru stala splatnou. Aj keď pri zmluve o poskytovaní bankových produktov z 29.6.2015 sa pri kontokorentnom úvere dáva konečná splatnosť úveru 5.10.2005, ale časť IV bodu 10 hovorí o predĺžení zmluvy o kontokorentnom úvere a z hľadiska ďalšieho správania účastníkov podľa § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka, zmluvný vzťah pokračoval a podľa výpisu účtu kontokorentného úveru ku dňu vyhlásenia konkurzu, t.j. k 9.4.2015 došlo k presunu pohľadávky u žalobcu z úveru v rozsahu 3.391,49 eur ako pohľadávky, ktorú môže žalobca už uplatňovať v konkurznom konaní. 13) Ak žalobca prvýkrát prihlásil nárok z kontokorentného úveru 3.391,49 eur prihláškou pod poradovým č. 4, že pohľadávka veriteľa zo zmluvy vznikla neuhradením istiny, tak správca konkurznej podstaty poprel túto pohľadávku listom zo dňa 23.6.2015 čo do právneho dôvodu, vymáhateľnosti a výšky pohľadávky. Veriteľ totiž nepreukázal právny dôvod k uvedenej sume pohľadávky uplatnenej v prihláške. Naviac, veriteľ považuje pohľadávku za premlčanú z hľadiska konečnej splatnosti k 5.10.2005. Keďže zo strany správcu konkurznej podstaty bola spochybnená prihlásená pohľadávka mohol žalobca voliť postup predpokladaný § 32 ods. 9 ZKR a podať v lehote 30 dní žalobu na určenie popretej pohľadávky. Žalobca toto právo nevyužil, ale späť zobral svoju prihlášku pod poradovým č. 4 listom zo dňa 22.7.2015. Žalobca vychádzal z toho, že podľa § 30 zákona č. 7/2005 Z.z. týkajúce sa nedostatkov prihlášky, tak podľa ods. 2, podanie, ktorým bola uplatnená pohľadávka, ktorá sa v konkurze uplatňuje prihláškou, nemožno opraviť ani doplniť. V danom prípade žalobca zvážil, že nie je možné uplatniť pohľadávku pod poradovým č. 4 v rozsahu 3.391,49 eur ako neuhradenú istinu a novou prihláškou z 23.7.2015 prihlásil opätovne pohľadávku pod poradovým č. 4 z tohto na istine 1.780,55 eur, na úrokoch 1.085,67 eur a na úrokoch z omeškania 525,27 eur. Celkove sa jedná o sumu 3.391,49 eur. Jednak nejde o totožnosť prihlásenej pohľadávky ako pri prvom prihlásení dňa 29.4.2005 pohľadávky pod poradovým č. 4, a naviac Zákon o konkurze a reštrukturalizácii neobmedzuje veriteľa v možnostiach podávať prihlášky do konkurzu. Odvolací súd súhlasí s názorom Slovenskej sporiteľne, a.s., uvedenom v liste z 12.2.2016, že súčasná koncepcia slovenského konkurzného práva je diametrálne odlišná od zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní. Pohľadávku možno prihlásiť kedykoľvek aj po uplynutí tzv. základnej prihlasovacej lehoty, ktorá podľa § 28 ods. 3 je 45 dní od vyhlásenia konkurzu, ale ako sankcia pre veriteľa, ktorý neskôr doručí prihlášku, sa v § 28 ods. 4 uvádza, že ak veriteľ doručí správcovi prihlášku neskôr, na prihlášku sa prihliada, avšak veriteľ nemôže vykonávať hlasovacie právo a ďalšie práva spojené s prihlásenou pohľadávkou. Právo na pomerné uspokojenie veriteľa tým nie je dotknuté; môže byť však uspokojený len z výťažku zaradeného do rozvrhu zo všeobecnej podstaty, ktorého zámer zostaviť bol oznámený v Obchodnom vestníku po doručení prihlášky správcovi. Veriteľ podľa § 28 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.z. nie je postihovaný zánikom pohľadávky, ak ju neprihlási do 45 dní od vyhlásenia konkurzu, ale bude uspokojený len z výťažku zaradeného do rozvrhu zo všeobecnej podstaty. Ak žalobca konštatoval, že jeho prihláška má nedostatky podľa § 30 ods. 2, takúto prihlášku nemôže opraviť ani doplniť, preto mal zobrať svoju prihlášku späť. Ak správca poprel prvé prihlásenie prihlášky a veriteľ zobral prihlášku späť, neprichádza v úvahu nevyhovenie žalobe len preto, že žalovaný poukazuje na ust. § 32 ods. 9 ZKR, že v prípade popretia pohľadávky mala byť podaná incidenčná žaloba do 30 dní od doručenia písomného oznámenia správcu o popretí pohľadávky. Ak veriteľ zobral prihlásenú pohľadávku späť, nemal dôvod podávať súdnu žalobu na určenie popretej pohľadávky postupom podľa § 32 ods. 9 ZKR, ako na tom trvá žalovaný. Preto žalobca mohol podať novú prihlášku pohľadávky aj po uplynutí základnej prihlasovacej lehoty 45 dní od vyhlásenia konkurzu (§ 28 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z.), pričom pohľadávka žalobcu nie je premlčaná z hľadiska trvania zmluvy o kontokorentnom úvere pre jej každoročné obnovovanie podľa časti IV bodu 10 zmluvy o poskytnutí balíka bankových produktov z 29.6.2005. Dlhy z úverového rámca z poskytnutého kontokorentného úveru neboli splatné dňa 5.10.2005, kde je potrebné vychádzať aj z praxe, ktorú zaviedli účastníci a pokračovali v zmluve o kontokorentnom úvere aj po tejto lehote, pričom pohľadávka žalobcu na splatenie kontokorentného úveru sa stala splatnou vyhlásením konkurzu na dlžníka podľa § 46 ods. 1 ZKR, že nesplatné pohľadávky a záväzky úpadcu, ktoré vznikli pred vyhlásením konkurzu sa vyhlásením konkurzu považujú za splatné. Preto rozhodnutie súdu prvej inštancie je správne, pokiaľ súd určil, že pohľadávka prihlásená pod poradovým č. 4 dňa 23.7.2015 do konkurzu na majetok úpadcu U. Č. je do výška 3.391,49 eur nesporná, je zistená a žalobca je veriteľom úpadcu. 14) Keďže odvolací súd je dôvodmi a rozsahom odvolania viazaný (§ 380 ods. 1 CSP), tak odvolací súd len skúmal, či je pohľadávka žalobcu premlčaná, či žalobca mohol novou prihláškou uplatniť pohľadávku a že pohľadávka bola splatná dňom vyhlásenia konkurzu. Výpočet pohľadávky zo strany správcu nebol spochybnený, len bolo spochybnené právo prihlásiť túto pohľadávku žalobcu do konkurzného konania pre premlčanie nároku, resp. že mala byť podaná incidenčná žaloba. 15) Krajský súd potvrdzuje rozhodnutie súdu prvej inštancie aj vo výroku o náhrade trov konania, nakoľko o nich súd prvej inštancie rozhodol správne. Úspešný žalobca mohol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. platného v čase rozhodovania súdu rozhodovať o plnej náhrade trov konania úspešnému žalobcovi. Tento bol v konaní zastúpený advokátom, kde výpočet náhrady trov konania bol urobený správne s odkazom na vyhlášku č. 655/2004 Z.z.. Preto aj v tejto časti rozhodnutie súdu prvej inštancie je správne. 16) O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 v spojení s § 255 CSP a úspešnému žalobcovi priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Konkrétna výška náhrady bude stanovená súdom prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP. 17) Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, posledná veta, CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).
| ECLI | ECLI:SK:KSKE:2016:8115203695.1 |
|---|---|
| Dátum rozhodnutia | 21.04.2016 |
| Súd | Krajský súd Košice |
| Spisová značka | 4CoKR/7/2016 |
| Zdroj (PDF) | obcan.justice.sk |
| Forma rozhodnutia | Uznesenie |
| Heslá | Konkurz |
| Citované predpisy |
99/1963 Zb.: § 42, § 79, § 205, § 212, § 214, § 219 40/1964 Zb.: § 53 460/1992 Zb.: § 2 244/2002 Z. z.: § 3, § 4 7/2005 Z. z.: § 3, § 12, § 13, § 14, § 19, § 52, § 53, § 196 244/2005 Z. z.: § 31, § 33 |
Uznesenie Krajský súd Košice sp.zn.: 4CoKR/7/2016 datum: 21.04.2016 Uznesenie Krajský súd v Košiciach v právnej veci navrhovateľa - veriteľa: V.-Y., a.s., R. XX/C, XXX XX H., V.: XX XXX XXX, o návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka: V. X., nar. 2.XX.XXXX, Y. XX/XX, R., zastúpená N.. V. D., advokátom so sídlom kancelárie G.. R. XXX/XX, G., o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Prešov č.k. 1K/6/2015-72 zo dňa 18.1.2016, takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zamietol návrh navrhovateľa V.-Y., a.s., so sídlom R. XX/C, XXX XX H., V.: XX XXX XXX, na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka: V. X., nar. X.XX.XXXX, bytom Y. XX/XX, XXX XX R., vrátil navrhovateľovi preddavok na úhradu odmeny a výdavkov predbežného správcu vo výške XXX,XX eur zložený dňa XX.X.XXXX na účet tunajšieho súdu pod S Preddavky na predbežného správcu - položka XX/XXXX (číslo účtovného dokladu XX/XX-XX). Súd prvého stupňa toto rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 3 ods. 1, § 12 ods. 2, § 13 ods. 1, § 14 ods. 1, § 19 ods. 1 písm. a), b), c), d) Zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ZoKR), ustanoveniami § 52 ods. 1, 3, 4, § 53 ods. 1, 4 písm. r), 5 Občianskeho zákonníka, ustanoveniami § 2 písm. a), b) Zákona o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení Zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov a ustanovením § 31 ods. 3, § 33 ods. 2 Zákona č. 244/2005 Z.z. o rozhodcovskom konaní účinnom do 31.12.2014. Uviedol, že navrhovateľ podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa XX.X.XXXX navrhol, aby súd začal konkurzné konanie na majetok dlžníka. V návrhu navrhovateľ - veriteľ uviedol, že voči dlžníkovi eviduje pohľadávku z právoplatného a vykonateľného Rozhodcovského rozsudku G. M. G. zriadeného pri M., ARH. A MEDIZ., a.s. sp.zn. IA- C/XXXX/XXXX zo dňa X.X.XXXX, ktorý je prílohou návrhu veriteľa. Zároveň predložil písomnú výzvu pôvodného veriteľa zo dňa XX.X.XXXX spolu s kópiou doručenky. Ako ďalšieho veriteľa dlžníka označil spoločnosť R. X. G., a.s., so sídlom U. XXXX/XXX, XXX XX C., a spoločnosť V.,s.r.o., so sídlom R. XX/ C, XXX XX H., IČO: XX XXX XXX, a na účet súdu uhradil preddavok vo výške XXX,XX eur. Návrh spolu s prílohami bol podaný v dvoch rovnopisoch. Návrh v podobe príloh o.i. obsahoval doklad o zaplatení preddavku na úhradu odmeny a výdavkov predbežného správcu vo výške XXX,XX eur, rozhodcovský rozsudok sp. zn. IA-C/XXXX/XXXX zo dňa X.X.XXXX a výzvu zo dňa X.X.XXXX spolu s doručenkou. Uznesením č.k. XK/X/XXXX-XX zo dňa X.X.XXXX zverejneným v Obchodnom vestníku dňa X.X.XXXX súd začal konkurzné konanie voči dlžníkovi. Následne súd uznesením č.k. XK/X/XXXX-XX zo dňa X.X.XXXX publikovaným v Obchodnom vestníku dňa XX.X.XXXX uložil dlžníkovi povinnosť do XX dní od doručenia predmetného uznesenia vyjadriť sa k návrhu na vyhlásenie konkurzu, osvedčil svoju platobnú schopnosť a predložil najmä zoznam všetkých svojich peňažných záväzkov, s ktorých plnením bol v deň začatia konkurzného konania XX dní v omeškaní, zoznam všetkých svojich bankových účtov s prehľadom zostatkov v deň začatia konkurzného konania, informáciu o stave hotovosti v deň začatia konkurzného konania a v deň predloženia tejto informácie súdu, zoznam pohľadávok, pri ktorých možno s odbornou starostlivosťou predpokladať, že budú uhradené najneskôr do XX dní od začatia konkurzného konania. Súd zároveň predvolal dlžníka a upovedomil veriteľov dlžníka o termíne pojednávania za účelom osvedčenia platobnej schopnosti dlžníka vytýčeného na deň XX.X.XXXX o XX:XX hod. na Okresnom súde C.. Na pojednávaní konanom dňa XX.X.XXXX navrhovateľ svoju neúčasť elektronicky ospravedlnil. Právny zástupca dlžníka sa domáhal práva ochrany spotrebiteľa v zmysle Smernice rady 93/13, kde podľa článku 6 ods. 1, členské štáty majú zabezpečiť, aby neprijateľné podmienky neboli pre spotrebiteľov záväzné. Preto je potrebné vnímať takéto ustanovenie v tom zmysle, že by sa nemalo obchádzať exekučné konanie konaním konkurzným konaním len preto, že by nebol veriteľ úspešný v exekučným konanom konaní na základe rozhodcovského rozsudku. Ďalej poukázal na to, že rozhodcovská doložka, na základe ktorej bol presvedčený rozhodcovský súd, že má založenú svoju právomoc na rozhodnutie, nebola uzatvorená platne podľa zákona, pretože podľa § 4 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní musí byť rozhodcovská doložka uvedená v listine, ktorá je podpísaná oboma zmluvnými stranami, čo v danom prípade nebolo dodržané. To uvádza aj rozhodcovský súd vo svojom rozsudku na strane 10 ods. 2 a ods. 6, kde uviedol, že boli k zmluve pripojené všeobecné obchodné podmienky, v ktorých bola obsiahnutá rozhodcovská doložka. Takúto doložku nebolo možné odmietnuť, aj keď rozhodcovský súd bol iného názoru, avšak banka je povinná tak isto ako každý iný veriteľ postupovať s odbornou starostlivosťou a predloženú rozhodcovskú doložku bol povinný predložiť spôsobom takým, aby bolo možné sa s ňou oboznámiť a nie ju zakomponovať do obchodných podmienok, ktoré nespĺňajú ani dikciu zákona platného uzatvorenia rozhodcovskej doložky. Z tohto dôvodu ide o obchádzanie exekučného konania s tým, aby sa uspokojili nároky veriteľa, ktoré nie sú zákonné, pretože zmluva ako taká, tak isto nemá všetky zákonné náležitosti, ktoré podľa zákona o spotrebiteľských úveroch mať má. Navrhovateľ tak nepreukázal pohľadávku spôsobom stanoveným kogentnými ustanoveniami Zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Zároveň právny zástupca dlžníka poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica voči V.-Y., a.s.. Následne súd skonštatoval, že navrhovateľ bol vyzvaný na predloženie Všeobecných obchodných podmienok a Všeobecných zmluvných podmienok, ktoré však súdu nepredložil. Súd následne posudzoval aktívnu vecnú legitimáciu navrhovateľa. Navrhovateľ môže podľa ust. § 12 ods. 2 ZoKR podať návrh na vyhlásenie konkurzu len ak svoju pohľadávku doloží medzi iným vykonateľným rozhodnutím alebo iným podkladom, na základe ktorého možno nariadiť výkon rozhodnutia alebo vykonať exekúciu. Podľa názoru súdu, za vykonateľné rozhodnutie možno považovať len rozhodnutie, ktoré je vydané orgánom oprávneným na prejednanie veci. V prípade, ak je podkladom pre konkurzné konanie rozhodcovský rozsudok, na prejednanie veci musí byť daná právomoc rozhodcovského súdu. Tak, ako v exekučných konaniach aj v konkurznom konaní musí veriteľ, ktorý podáva návrh na vyhlásenie konkurzu doložiť svoju pohľadávku materiálne vykonateľným titulom, ktorý aj v konkurznom konaní podlieha preskúmaniu a posúdeniu tejto materiálnej vykonateľnosti súdom ex - offo. Aj súd je povinný z úradnej moci skúmať, či sú splnené formálne a materiálne predpoklady pre vedenie konkurzného konania („generálnej exekúcie“), t. j. skúmať či na prejednanie veci, výsledkom ktorého konania bol rozhodcovský rozsudok, bola daná právomoc rozhodcovského súdu. V posudzovanom prípade bola zmluva uzavretá medzi právnym predchodcom navrhovateľa a dlžníkom, ktorá bola podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku, od ktorého navrhovateľ odvodzuje svoje oprávnenie podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Túto zmluvu považuje súd za zmluvu spotrebiteľskú. Súd poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-XX/XX, C-XX/XX pri výklade smernice rady XX/XX EHS, na základe ktorého je povinný pred vydaním rozhodnutia o návrhu na vyhlásenie konkurzu skúmať rozhodcovskú doložku a zistiť, či táto nespĺňa znaky neprimeraných a teda nekalých podmienok, tým že vyvoláva nerovnaké postavenie medzi účastníkmi, a teda či nie je neplatná podľa § 53 ods. 5 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len Občiansky zákonník) účinného od 1. januára 2008. V danom prípade dlžník spochybňuje pohľadávku navrhovateľa, od ktorej tento odvodzoval svoje právo podať návrh na vyhlásenie konkurzu a dovoláva sa práva ochrany spotrebiteľa. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii nedefinuje, kedy je pohľadávka navrhovateľa sporná, resp. za akých podmienok dlžník osvedčí jej spornosť. Osvedčenie spornosti pohľadávky je preto potrebné posudzovať individuálne, s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu, kedy dlžníkom tvrdené dôvody spornosti a teda neoprávnenosti pohľadávky môžu byť rôzne, V zásade je však možné podľa názoru súdu ustáliť a zadefinovať spornosť pohľadávky za takých okolností, kedy dlžník vznesie proti pohľadávke navrhovateľa, od ktorej tento odvodzuje svoje právo podať návrh na vyhlásenie konkurzu voči dlžníkovi, také námietky, ktoré nie sú zjavne samoúčelné a zjavne bezúspešné a ktoré preto svedčia o tom, že pohľadávka je spôsobilá byť predmetom sporu a teda dokazovania medzi účastníkmi. S týmto názorom konkurzného súdu sa stotožnil aj odvolací Krajský súd v Banskej Bystrici vo veci pod sp. zn, 43CoKR XX/XXXX, na ktoré rozhodnutie konkurzný súd v tejto súvislosti poukazuje. Pohľadávka navrhovateľa takouto pohľadávkou je, t.j. pohľadávkou, ktorá je spôsobilá byť predmetom sporu. Pre účely konkurzného konania je preto pohľadávka navrhovateľa sporná a nič na tom nemení ani skutočnosť, že je zatiaľ právoplatná a vykonateľná a môže byť na základe nej podaný návrh na vykonanie exekúcie. Podmienkou pre vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka a teda predmetom skúmania splnenia podmienok pre vyhlásenie konkurzu konkurzným súdom sú iné skutočnosti, než ktoré sú rozhodujúce pre vykonanie exekúcie na majetok dlžníka a preto aj v prípade judikovanej pohľadávky navrhovateľa rozhodcovským rozsudkom môže dlžník v konaní o návrhu na vyhlásenie konkurzu spochybniť existenciu - a teda osvedčiť spornosť takejto pohľadávky. K samotnému oprávneniu súdu preskúmavať exekučný titul a k rozhodcovským rozsudkom, ktorými navrhovateľ preukazuje svoju pohľadávku súd poukazuje napr. na rozhodnutie dovolacieho súdu - Najvyšší súd SR - sp. zn. XECdo/XXX/XXXX z 8. decembra XXXX, zo 4. apríla XXXX sp. zn. X X. XXX/ XXXX, zo XX. mája XXXX sp. zn. X X. XXX/XXXX, sp. zn. X X. XXX/XXXX, sp. zn. X X. X/XXXX, z XX. júna XXXX sp. zn. X J. X/XXXX, sp. zn. X J. XX/XXXX, sp. zn. X J. X/XXXX, z XX. júna XXXX sp. zn. X X. XXX/XXXX, z XX. mája XXXX sp. zn. X X. XXX/XXXX, z X. júla XXXX sp. zn. 3 J. XXX/XXXX a ďalšie v obdobných veciach navrhovateľa. Najvyšší súd SR má nezastupiteľnú úlohu v zjednocovaní judikatúry, a preto v záujme predvídateľnosti rozhodnutí a jednotnosti rozhodovacej praxe, ktorými sa naplní princíp právnej istoty, ako jeden zo základných princípov princíp právneho štátu, vychádzal súd z judikatúry dovolacieho súdu. Najvyšší súd SR ako dovolací súd opakovane konštatoval vo veciach exekučného konania navrhovateľa na základe rozhodcovských rozsudkov, že uzavretá rozhodcovská doložka je neprijateľná podmienka spotrebiteľskej zmluvy, čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský rozsudok, ktorý za daných podmienok nepredstavuje vykonateľný exekučný titul. Dovolací súd sa stotožnil aj s tými závermi exekučného súdu, ktoré konštatovali nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky, pričom ich výklad bol v súlade so Smernicou rady 93/13/EHS. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy na spotrebiteľské veci má za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Vychádzajúc z uvedených skutočností súd dospel k záveru, že dlžník relevantným spôsobom spochybnil pohľadávku navrhovateľa, od ktorej tento odvodzoval svoje právo podať návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka, osvedčil jej spornosť, v dôsledku čoho navrhovateľ nemá aktívnu legitimáciu na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu a preto súd jeho návrh zamietol. Súd zároveň poukazuje aj na rozhodnutie v obdobnej veci voči navrhovateľovi a to na rozhodnutie Okresného súdu Prešov č.k. XK/X/XXXX-XXX zo dňa X.X.XXXX, ktoré bolo následne potvrdené rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach č.k. XCoKR/XX/XXXX-XXX zo dňa XX.XX.XXXX, ako aj na rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica č.k. XK/XX/XXXX-XX, rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. XXCoKR/X/XXXX. Zároveň súd prvého stupňa rozhodol o vrátení navrhovateľom zaplateného preddavku na úhradu odmeny a výdavkov predbežného správcu podľa ustanovenia § 13 ods. 1 ZoKR, ktorý v tomto konaní nebol použitý. Proti tomuto uzneseniu v zákonnej lehote podal odvolanienavrhovateľ, ktoré odôvodnil ust. § 205 ods. 2 písm. b), c), d), f) O.s.p. Ďalej uviedol, že zmluvou o postúpení pohľadávok spoločnosť V.-Y., a.s. vstúpila do všetkých práv predchádzajúcich veriteľov, bez toho aby mohla akokoľvek ovplyvniť predchádzajúce kroky jej právnych predchodcov. Z dôvodu existencie splatnej a neuhradenej pohľadávky voči veriteľovi, na základe existencie vykonateľného rozhodcovského rozhodnutia a z dôvodu informácie o existencie viacerých ďalších veriteľov dlžníka, spoločnosť V.-Y., a.s. vyhodnotila skutkový stav svojej pohľadávky tak, že jedinou možnosťou ako aspoň čiastočne uspokojiť svoje Pohľadávky, je podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka. V situácii v akej sa v súčasnosti dlžník nachádza je jeho jediným možným riešením absolvovanie konkurzného konania na jeho majetok a následné oddlženie, ktoré mu v budúcnosti umožní zbaviť sa zvyšku svojich nie malých záväzkov. Dlžník zvolil v tejto situácii opačné riešenie a to rozporovanie všetkých jeho záväzkov voči svojim veriteľom, ktoré ale v drvivej väčšine nesmerujú k skutočnosti, že dlžník si peňažné prostriedky prevzal a tieto nevrátil. Na túto skutočnosť konkurzný súd nebral zreteľ a absolútne ignoroval skutočnosť, že nie dlžník, ale navrhovateľ (a zvyšní označení veritelia) je poškodeným na svojich právach. K tomu zatiaľ navrhovateľ dodáva, že podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok fyzickej osoby (prípadne fyzickej osoby - spotrebiteľa) nie je upravené odlišnou právnou úpravou ako v prípade zvyšných subjektov, u ktorých môže konkurzný súd vyhlásiť konkurz na ich majetok (fyzické osoby - podnikatelia, právnické osoby). Teda nie je potrebné spĺňať žiadne dodatočné kritéria, ako sa o tom snažil/snaží presvedčiť odvolací súd právny zástupca dlžníka („ochrana spotrebiteľa v zmysle smernice Rady 93/13“, „obchádzanie exekučného konania“, resp. „rozhodcovská doložka nebola uzatvorená platne, podľa § 4 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní“), prípadne nevznikajú súdu pri fyzickej osobe „spotrebiteľovi“ ďalšie požiadavky na prieskum iných skutočností. Základom skúmania súdu by mali byť preto dve základné otázky a to otázka či je dlžník „platobne schopný" a otázka či existujú podstatné dôvody spornosti jeho záväzku (nie spornosti vykonateľného rozhodnutia). Ani jednej z otázok sa súd nevenoval dostatočne a v súlade s požiadavkami ustanovení ZoKR. Okresný súd Prešov prijatím uznesenia o začatí konkurzného konania, vyhodnotil návrh na vyhlásenie konkurzu podaný navrhovateľom ako súladný s ust. § 14 ods. 1 ZoKR. Súd teda vyhodnotil všetky skutočnosti tvrdené a predložené navrhovateľom ako spôsobilé vyvolať ten účinok, že súd na ich základe rozhodol o začatí konkurzného konania. Jednou z náležitosti návrhu bolo aj právoplatné a vykonateľné rozhodnutie - rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu pod č. IA-C/XXXX/XXXX zo dňa X.X.XXXX, s právoplatnosťou dňa XX.X.XXXX a vykonateľnosťou dňa X.X.XXXX. Súd mal teda za preukázané, že navrhovateľ splnil okrem iného aj náležitosť požadovanú ust. § 12 ods. 2 písm. b) ZoKR. Vykonateľnosť rozhodcovského rozhodnutia či už v čase rozhodnutia súdu o začatí konkurzného konania, alebo v čase vyhotovenia tohto vyjadrenia, nebola príslušným súdom meritórne spochybnená (zrušením rozhodcovského rozsudku) a nebola dokonca ani odložená jeho vykonateľnosť. Dlžník spochybňuje len „technológiu“ tvorby vykonateľného rozhodnutia, ale nikdy nie výšku a oprávnenosť jeho záväzku zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX, ako to vyplýva z dlžníkových vyjadrení počas konania. Dlžník explicitne potvrdil, že je v omeškaní so záväzkom voči navrhovateľovi v sume istiny XX.XXX,XX eur s príslušenstvom a u ktorého nie je predpoklad, aby bol tento záväzok splatený (bod V. vyjadrenia). Z predloženého rozhodcovského rozhodnutia G. M. vyplýva, že na rozhodcovskom konaní, ktoré predchádzalo vyššie uvedenému rozsudku sa dlžník zúčastnil, predkladal dôkazy, vyjadroval sa k dôkazom predloženým žalobcom a bol mu rovnako doručený rozhodcovský rozsudok. Ak mal dlžník pochybnosť o správnosti doručeného rozsudku, mal možnosť v súlade s § 40 ZRK žalobou podanou na príslušnom súde domáhať sa zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku, a rovnako žiadať o odklad jeho vykonateľnosti. Navrhovateľ v tomto momente a ani v dobe rozhodovania Okresného súdu Prešov neevidoval ukončené konanie, v ktorom by súd zrušil rozhodcovský rozsudok č. IA-C/XXXX/ XXXX, prípadne aby aspoň odložil jeho vykonateľnosť. Naopak odporca podal späťvzatie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku a Okresný súd Prešov dňa XX.XX.XXXX konanie č. XXC/XXX/XXXX zastavil. Rozhodnutie je právoplatné dňa X.XX.XXXX Je preto navrhovateľom dostatočne preukázané, že rozhodcovské rozhodnutie, ktoré doložil k návrhu na vyhlásenie konkurzu, je vykonateľné v súlade s § 12 ods. 2 písm. b) a tvrdenia dlžníka, ktoré ho spochybňujú sú nedôvodné, nevychádzajú z predložených dôkazov a v konečnom dôsledku sú aj tendenčné a účelové, tak aby odvrátili pozornosť súdu od základnej otázky tohto štádia konkurzného konania a tou je zistenie platobnej schopnosti dlžníka. Ak by na základe návrhu dlžníka konkurzný súd pripustil možnosť, že akýkoľvek (aj neodôvodnený) návrh dlžníka, ktorým sa snaží rozporovať svoje záväzky voči veriteľom, je spôsobilý osvedčiť ich spornosť, vytváral by tým stav, v ktorom by žiadna judikovaná pohľadávka veriteľa v konkurznom konaní nebola natoľko „nesporná“ aby na jej základe mohol konkurzný súd vyhlásiť konkurz. Kvalifikovaným úkonom, ktorým by dlžník mohol odôvodňovať (aspoň teoretické) porušenie ust. § 12 ods. 2 písm. b) ZKR (teda, že veriteľ nepredložil vykonateľné rozhodnutie) by bola skutočnosť, že príslušný súd by právoplatne zrušil rozhodcovský rozsudok, alebo minimálne odložil jeho vykonateľnosť. Len takýto argument by spochybňoval pasívnu legitimáciu navrhovateľa a teda, že navrhovateľ nesplnil ust. § 12 ods. 2 písm. b) ZoKR. V žiadnom prípade ale nie je možné takémuto porušeniu prisúdiť spornosť záväzku v zmysle ust. § 19 ods. 1 písm. c) ZoKR, ktorá sa odvodzuje od spornosti záväzku zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX. Tento záväzok nebol nikdy dlžníkom spochybnený a dlžník ani nikdy netvrdil, že jeho záväzok zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX je iný ako ho určil Stály rozhodcovský súd v konaní č. IA-C/XXXX/XXXX. Skúmanie a posudzovanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov zo strany všeobecných súdov má svoje limity, či už postupom vyššie podľa ZoRK, resp. pri následnom domáhaní sa výkonu rozhodnutia cez exekučné konanie na majetok dlžníka. Aj v týchto prípadoch je všeobecný súd povinný vykonávať len tie úkony, ktoré mu právne predpisy dovoľujú. Konkurzný súd však v tomto prípade výrazne extenzívne vyložil ust. ZoKR, ktorý ako základný predpis upravuje postup a jednotlivé úkony súdu v konkurze (teda riadenom speňažení celého majetku dlžníka a uspokojení jeho veriteľov) a týmto postupom si zdôvodnil svoj následný postup, ktorý je podľa navrhovateľa nesprávny. Posudzované skutočnosti už boli postupom podľa ust. ZoKR resp. ZoRK dostatočne a zákonne zistené. Nadradenosť ustanovení o ochrane spotrebiteľa, typická pre spotrebiteľské právo (ktoré podľa názoru navrhovateľa nie je možné aplikovať tak zoširoka ako to robí konkurzný súd v tomto prípade), je v prípade konkurzného konania limitovaná ustanoveniami ZoKR. Preto aj odvolávanie sa na rozhodnutia vydané v čisto „spotrebiteľských“ veciach, a ich aplikácia do tohto typu konania, by mala zostať v mantineloch vymedzených ZoKR. Tvrdenia odvolávajúce sa na možnosť kedykoľvek preskúmavať jednotlivé zmluvné podmienky má svoje limity. Napríklad ak vnútroštátne právne predpisy obmedzujú možnosť iniciovania súdneho konania, v ktorom sa zmluvná podmienka preskúmava, určitou lehotou, súd je povinný preskúmať rozhodcovský rozsudok v rozpore s touto vnútroštátnou úpravou bez ohľadu na zachovanie stanovenej lehoty spotrebiteľom (tvrdenie typické pre spotrebiteľské právo v rozhodnutí ESD Oceano Grupo Editorial). Povinnosť súdu ex offo skúmať zmluvnú podmienku z hľadiska jej prijateľnosti sa však uplatní iba vtedy, ak tu pred súdom prebieha konanie iniciované (začaté) za dodržania podmienok stanovených vnútroštátnym právom. Ak by sme ale akceptovali výklad ponúknutý dlžníkom, ktorý prevzal do odôvodnenia aj súd prvého stupňa a doviedli ho do dôsledkov, znamenalo by to v konečnom dôsledku, že dlžníci v prípade namietania povinnosti uhradiť záväzok judikovaný na základe platnej rozhodcovskej doložky, nemusia postupovať na základe procesných ustanovení o zrušení rozhodcovských rozsudkov (§ 40 ZoRK), ale môžu kedykoľvek aj po uplynutí stanovenej lehoty zvrátiť konkrétne rozhodnutie. Dokonca ako je tomu aj v tomto prípade, nie je potrebné ani aktivita dlžníka, ale stačí posúdenie súdom, ktorý určí „nevykonateľnosť“ rozhodnutia aj napriek tomu, že dlžník svojim konaním a vyjadreniami súhlasil s výškou svojho záväzku priznaného vykonateľným rozhodnutím. Takéto konanie však už nie je ochranou spotrebiteľa ale je konaním, ktoré zbavuje dlžníka jeho práv. Ak berieme za samozrejmosť konzistentnosť súdnych rozhodnutí a predstavíme si hypotetickú situáciu, že dlžník nemá hotovostné peniaze na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu a tieto uhradí veriteľ, bolo by bránením možnosti dlžníkovi zbaviť sa svojich dlhov voči veriteľom prostredníctvom inštitútu oddlženia. Konkurzný súd riadne začal konkurzné konania a rovnako v ňom postupoval, tak, že vyzval dlžníka „aby sa v lehote do XX dní od doručenia tohto uznesenia vyjadril k návrhu na vyhlásenie konkurzu, ktorého rovnopis je prílohou tohto uznesenia a osvedčil svoju platobnú schopnosť. Uložil zároveň dlžníkovi, aby v lehote do XX dní od doručenia tohto uznesenia na Okresný súd Prešov predložil: zoznam všetkých svojich peňažných záväzkov, s ktorých plnením bol v deň začatia konkurzného konania XX dní v omeškaní, zoznam všetkých svojich bankových účtov s prehľadom zostatkov v deň začatia konkurzného konania, informáciu o stave hotovosti v deň začatia konkurzného konania a v deň predloženia tejto informácie súdu, zoznam pohľadávok, pri ktorých možno s odbornou starostlivosťou predpokladať, že budú uhradené najneskôr do XX dní od začatia konkurzného konania.“ Dlžník svoju platobnú schopnosť neosvedčil, keď súdu v určenej lehote neoznámil doklady, ktoré od neho súd požadoval predložiť. Preukázateľne tak naplnil požiadavku ust. § § 19 ods. 1 písm. c) ZoKR a súd mal povinnosť vyhlásiť na majetok dlžníka konkurz. Tvrdenia konkurzného súdu o naplnení podmienok spornosti pohľadávky zo strany dlžníka („dlžník vznesie proti pohľadávke navrhovateľa, od ktorej tento odvodzuje svoje právo podať návrh na vyhlásenie konkurzu voči dlžníkovi, také námietky, ktoré nie sú zjavne samoúčelné a zjavne bezúspešné a ktoré preto svedčia o tom, že pohľadávka je spôsobilá byť predmetom sporu a teda dokazovania medzi účastníkmi.“) považuje navrhovateľ za nesprávne a nepreukázané. Dlžník nikdy nespochybnil svoj záväzok voči navrhovateľovi. Dlžník vo svojich vyjadreniach spochybnil len skutočnosť, že pri vydaní vykonateľného rozhodnutia neboli dodržané ustanovenia na ochranu spotrebiteľa a to pri aplikácii len jednej zmluvnej podmienky, ktorá ale nemá žiadny súvis s právnym dôvodom a výškou pohľadávky (zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX) označenej navrhovateľom v návrhu Poukázal na odôvodnenie rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č.k. XC/XXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, na závery generálnej advokátky Verice U. vo veci C-XXX/XX, rozhodnutie dovolacieho súdu - Najvyššieho súdu SR č. XK/X/XXXX zo dňa XX.X.XXXX, konanie vedené na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. XXC/XXX/XXXX, komentár ZoKR, stanovisko občianskoprávneho obchodného kolégia Najvyššieho súdu ČR, rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. V. ÚS XXX/XX, uznesenie Krajského súdu v Bratislave XXCoE/XXX/XXXX. Základnou otázkou v štádiu konania, kde súd posudzuje návrh na vyhlásenie konkurzu z formálnej stránky je preverenie skutočnosti, či pohľadávku veriteľ doložil v stanovenej forme požadovanej ZoKR a to, buď ako pohľadávku „judikovanú“ na to určeným orgánom (§ 12 ods. 2, písm. b) ZoKR), alebo ako pohľadávku predpísaným spôsobom „uznanú“, dlžníkom. Rozhodnutie stáleho rozhodcovského súdu, ktoré je súčasťou návrhu podaného navrhovateľom, je na základe vyššie uvedeného jednoznačne vykonateľným rozhodnutím podľa § 12 ods. 2, písm. b) ZoKR a preukázateľne spôsobuje právne účinky v súlade so zákonom, teda zakladá dlžníkovi konkrétne povinnosti. Ako navrhovateľ už vyššie uvádza, rozhodcovské rozhodnutie je nesporne právoplatné a rovnako vykonateľné. Toto tvrdenie podporuje aj konanie konkurzného súdu, ktorý vykonateľné rozhodnutie vyhodnotil ako splňujúce náležitosti § 12 ods. 2, písm. b) ZoKR, pokračoval v konaní formou rozhodnutia o začatí konkurzného konania a následne vyhlásil konkurz a kde nepoučoval navrhovateľa o nedostatkoch návrhu (nevyzýval navrhovateľa na ich prípadné odstránenie). Samotný konkurzný súd, aj keď nepresne uvádza, že: „pohľadávka navrhovateľa ... je zatiaľ právoplatná a vykonateľná a môže byť na základe nej podaný návrh na vykonanie exekúcie“. Doba vymedzená zverejnením uznesenia o začatí konkurzného konania po moment vydania uznesenia o vyhlásení konkurzu, resp. uznesenia o zastavení konania je priestorom v ktorom konkurzný súd postupuje podľa ust. § 19 ods. 1 ZKR a v ktorom sa naplno uplatňuje vyvážený princíp práv jednak veriteľov a tiež dlžníka. Súd v tomto štádiu konania potom musí prioritne zisťovať, či dlžník osvedčil svoju platobnú schopnosť teda, že nemá viac ako dva peňažné záväzky voči viac ako jednému veriteľovi, s ktorými je viac ako 30 dní po lehote splatnosti a ktoré nie je schopný splniť. Za tým účelom vyzýva súd dlžníka na predloženie všetkých podkladov v súlade s § 19 ods. 1 písm. a) bod 1a až 1c ZoKR. V danom štádiu konkurzného konania sa súd zaoberal len skutočnosťou, či je pohľadávka doložená vykonateľným rozhodnutím, aj keď o tejto otázke už rozhodol v uznesení o začatí konkurzného konania. Súd ale vôbec nezisťoval či je dlžník platobné schopný. Len tento fakt je v tomto štádiu konania rozhodujúci na to ako súd následne rozhodne teda, či vyhlási konkurz (ustanoví predbežného správcu), alebo zastaví konkurzné konanie. Platobná schopnosť dlžníka je jeho jedinou možnosťou ako sa vyhnúť následkom vyhlásenia konkurzu. Jej opakom je platobná neschopnosť uvedená v § 3 ods. 2 ZoKR, ktorá tvorí základnú materiálnu podmienku pre vyhlásenie konkurzu. Obmedzené dôvody, ktoré umožňujú dlžníkovi „vyviniť sa.“ sú najmä spochybnenie skutočnosti, že navrhovateľ nie je veriteľom, že pohľadávka navrhovateľa bola uhradená, pripadne že nie je daná pluralita veriteľov, resp. omeškanie dlžníka nie je dlhšie ako XX dni. Vo všetkých týchto prípadoch sa dôvod osvedčenia platobnej schopnosti vzťahuje k záväzku ako takému a v žiadnom prípade nemôže byť jeho spochybnením skutočnosť, že hypoteticky niekedy v budúcnosti, dôjde k obmedzeniu vykonateľnosti, bez akéhokoľvek vzťahu k záväzku dlžníka. Ak by hypoteticky v tomto prípade došlo napríklad k zrušeniu rozhodcovského rozsudku, nič to nemení na skutočnosti, že dlžník je povinný uhradiť navrhovateľovi splatenú dlžnú sumu. Touto skutočnosťou sa ale konkurzný súd vôbec nezaoberal, aj keď na to mal všetky potrebné doklady a samotný dlžník písomne uviedol, že záväzok uznáva vo výške tvrdenej navrhovateľom a určenej rozhodcovským rozsudkom. Súd sa rovnako počas pojednávania a ani v odôvodnení rozhodnutia nevenoval ďalším uvedeným dlžníkovým záväzkom voči iným veriteľom (navrhovateľom uvedených v návrhu na vyhlásenie konkurzu), aj keď i tieto je potrebné v tomto štádiu konania posúdiť vo vzťahu k platobnej schopnosti dlžníka. Súd absolútne opomenul skutočnosť, že boli preukázané exekučne vykonateľné tituly aj ďalších veriteľov. Nehovoriac už o preverení ďalších možných veriteľov, o ktorých nemá vedomosť navrhovateľ a z tohto dôvodu neboli ani v návrhu uvedení. Nesprávny prístup súdu je potom zrejmý aj vo vzťahu k „predloženým“ dokladom dlžníka (zoznam peňažných záväzkov, zoznam záväzkov voči iným veriteľom...), ku ktorým sa súd na pojednávaní a ani v odôvodnení rozhodnutia nijakým spôsobom nevyjadril, aj keď ZoKR jednoznačne stanovuje povinnosť tieto doklady súdu doložiť a s ktorými sa musí konkurzný súd zaoberať. Súd tak pri posúdení formálnej vykonateľnosti rozhodnutia určil, že jeho povinnosťou po začatí konania je aj niečo čo mal vykonať najmä do začatia konania a naopak pri povinnostiach, ktoré súd musí uskutočňovať po začatí konkurzného konania, sa tejto povinnosti v celom rozsahu vyhol a teda tieto úkony neuskutočnil. Konkurzný súd preto porušil povinnosti určené právnym predpisom, keď sa vôbec nezaoberal zisťovaním platobnej schopnosti dlžníka, a keďže tento neposkytol žiadne dôkazy, ktoré by odôvodňovali jeho platobnú schopnosť, mal súd vyhlásiť konkurz, pripadne ak nemal preukázaný dostatočný majetok, mal ustanoviť predbežného správcu. Z tohto dôvodu je potrebné hodnotiť postup súdu ako nesprávny a nesúladný s jeho zákonnou povinnosťou prioritne zistiť, či dlžník je alebo nie platobné schopný a na tomto základe potom vydať konkrétne rozhodnutie. Odporca, tak ako je vyššie uvedené, je dlžníkom navrhovateľa a ktorý svoje záväzky neuhradil napriek niekoľkým výzvam navrhovateľa. Na tomto základe využil navrhovateľ svoje oprávnenie a domáha sa uspokojenia svojej pohľadávky prostredníctvom návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka. Navrhovateľ má za to, že jedine takýmto spôsobom je možné aspoň čiastočne uspokojiť splatné a vykonateľné pohľadávky veriteľov dlžníka a zároveň umožniť dlžníkovi prostredníctvom konkurzného konania zbaviť sa jeho záväzkov cez inštitút oddlženia podľa ust. § 166 a nasl. ZoKR. Navrhovateľ má za to, že dostatočne preukázal odvolacie dôvody na zrušenie uznesenia č. XK/X/XXXX- XX, zo dňa XX.X.XXXX, keď preukázal, že: - navrhovateľ je aktívne legitimovaným subjektom v konkurznom konaní č. X K/X/XXXX, - navrhovateľ predložil konkurznému súdu vykonateľné rozhodcovské rozhodnutie, ktoré nebolo zákonom, predpokladaným spôsobom zrušené a má v súlade s ust. § 35 ZoRK rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu, - dlžník neosvedčil platobnú schopnosť, - dlžník doteraz neuhradil svoj záväzok veriteľovi, - dlžník má splatný a vykonateľný záväzok aj voči ďalšiemu veriteľovi, - dlžník a ani konkurzný súd nepreukázali spornosť všetkých ostatných záväzkov iných veriteľov v zmysle ust. §19 ods. 1 písm. c) ZKR (za prvou bodkočiarkou) a teda mali na ne prihliadať pri zistení platobnej schopnosti - dlžník dostatočne nepreukázal spornosť svojich záväzkov, - evidentný sudcovský aktivizmus v tomto konaní presahuje mantinely stanovené ust. ZoKR a ochrana „spotrebiteľa“ tu naopak diskriminuje veriteľa. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol, aby Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd zmenil uznesenie o zamietnutí návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka vydané Okresným súdom Prešov pod č. konania XK/X/XXXX zo dňa XX.X.XXXX tak, že rozhodne o vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka, alebo aby uznesenie o zamietnutí návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Prešov na ďalšie konanie. Odvolací súd prejednal odvolanie navrhovateľa v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1, 3 Občianskeho súdneho poriadku, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej podľa § 214 ods. 1 O.s.p., na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Správne a presvedčivé sú dôvody uvedené v uznesení súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o zistenie skutkového stavu veci, ako aj o právne posúdenie. Skutkový stav sa nezmenil ani v priebehu odvolacieho konania a preto na zistenia uvedené v odôvodnení napadnutého uznesenia a na právne normy, ktoré použil súd prvého stupňa, odvolací súd poukazuje a v celom rozsahu sa s nimi stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.) a dodáva. Na doplnenie dôvodov napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa a k odvolaniu navrhovateľa odvolací súd uvádza: Podľa § 196 ZoKR sa v konaní o veriteľskom návrhu na vyhlásenie konkurzu použijú ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, na ktoré Zákon o konkurze a reštrukturalizácii odkazuje vždy vtedy, ak sám neobsahuje právnu úpravu pre prejednanie takéhoto návrhu v konaní, ktoré má charakter sporového konania. Okrem náležitostí veriteľského návrhu uvedených v § 12 ZoKR je preto nevyhnutné, aby konkurzný súd posúdil všetky obsahové náležitosti návrhu veriteľa na vyhlásenie konkurzu, na ktoré odkazuje § 42 a § 79 O.s.p., a to z toho dôvodu, že oproti návrhu dlžníka na vyhlásenie konkurzu, ktorému stačí uviesť v návrhu na vyhlásenie konkurzu skutočnosti osvedčujúce jeho úpadok, musí veriteľ dlžníka navyše uviesť skutočnosti, z ktorých vyplýva, že on je tou oprávnenou osobou na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu a musí tiež preukázať, že má pohľadávku voči dlžníkovi, ktorá je nielen splatná, ale tak, ako to ukladá ust. § 12 ods. 2 písm. b) ZoKR, aj vykonateľná. Aj keď vykonateľné rozhodnutie dokladané veriteľom k návrhu je len prílohou tohto návrhu, je zároveň dôkazným prostriedkom na tvrdenie veriteľa o existencii pohľadávky, ktorým veriteľ plní svoju dôkaznú povinnosť. Keďže bol v prejednávanej veci návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka podaný veriteľom, jeho úspech v konaní závisí na splnení obidvoch zákonných podmienok stanovených v § 12 ods. 2 ZoKR, a to, že osvedčí úpadok osoby, proti ktorej návrh smeruje a že preukáže, že je na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu oprávnený. Zároveň musí osvedčiť aj skutočnosti, z ktorých je možné odôvodnene predpokladať platobnú neschopnosť dlžníka, označiť, a teda osvedčiť svoju pohľadávku 30 dní po lehote splatnosti a označiť aj ďalšieho veriteľa s pohľadávkou 30 dní po lehote splatnosti. Okrem toho je povinný k návrhu pripojiť listiny, ktoré dokladajú jeho pohľadávku jednou z listín uvedených v § 12 ods. 2 ZoKR, čím osvedčuje nielen úpadok dlžníka, ale aj jeho oprávnenie veriteľa podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Je treba uviesť, že ak Zákon o konkurze a reštrukturalizácii v § 12 ods. 2 ukladá veriteľovi, ktorý podal návrh na vyhlásenie konkurzu, aby doložil, že má proti dlžníkovi nielen splatnú, ale aj vykonateľnú pohľadávku, nejde už v tomto štádiu konania u veriteľa, ktorý je navrhovateľom o splnenie povinnosti tvrdenia, ale o splnenie dôkaznej povinnosti. Práve z tohto dôvodu musí návrh veriteľa obsahovať náležitosti uvedené v §12 ods. 2, prvá veta ZoKR, ako aj náležitosti stanovené v § 79 a § 42 O.s.p., vrátane doloženia dôkazov. Doloženie vykonateľného rozhodnutia, prípadne iného podkladu, na základe ktorého možno nariadiť výkon rozhodnutia alebo vykonať exekúciu priznanej pohľadávky je podstatné preto, aby z neho bolo možné spoľahlivo urobiť záver o existencii vykonateľnej pohľadávky. Práve doložením vykonateľnej pohľadávky voči dlžníkovi preukazuje navrhovateľ svoje oprávnenie podať návrh na vyhlásenie konkurzu, a teda jeho aktívnu legitimáciu. Pokiaľ sa navrhovateľovi nepodarí preukázať hoci len jednu z vyššie uvedených dvoch podmienok, ktoré musia byť splnené pri podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu kumulatívne, a teda ak nedoloží existenciu splatnej pohľadávky priznanej vykonateľným titulom, na základe ktorého možno nariadiť voči dlžníkovi výkon rozhodnutia alebo vykonať exekúciu, nie je možné návrhu navrhovateľa na vyhlásenie konkurzu vyhovieť, a to bez ohľadu na to, že z ďalších zistení súdu by bolo možné úpadok dlžníka usudzovať. Z obsahu spisu vyplýva, že prílohou návrhu, ktorou navrhovateľ dokladoval svoju vykonateľnú pohľadávku bol rozhodcovský rozsudok, na ktorom bola vyznačená právoplatnosť a vykonateľnosť. Vyplýva z neho nielen špecifikácia pohľadávky navrhovateľa proti dlžníkovi, ale najmä to, že dlžník uzavrel úverovú zmluvu ako spotrebiteľ a že s poskytovateľom úveru dohodol na prejednanie prípadných sporov rozhodcovskú doložku, od ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc konať v tejto veci. Práve z tohto dôvodu musí konkurzný súd primárne skúmať, či navrhovateľ skutočne osvedčil, že má voči dlžníkovi vykonateľným rozhodnutím priznanú pohľadávku po lehote splatnosti a až následne zisťuje, či sú splnené základné podmienky zákonnej definície úpadku dlžníka. K takémuto skúmaniu však Zákon o konkurze a reštrukturalizácii nedáva dostatočný časový priestor, preto v tejto prvej fáze súd skúma najmä podmienky konania podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, a teda právomoc, príslušnosť a spôsobilosť byť účastníkom konania a formálne náležitosti návrhu veriteľa na vyhlásenie konkurzu, keďže má na takýto prieskum od doručenia návrhu na vyhlásenie konkurzu konkurznému súdu do jeho začatia len lehotu 15 dní. Návrh veriteľa na vyhlásenie konkurzu spĺňal zákonom predpísané formálne náležitosti, preto bol konkurzný súd povinný na jeho základe konkurzné konanie začať. Ak až následne, a to po začatí konkurzného konania zistil, že navrhovateľom doložený exekučný titul, nie pohľadávka, nepostupoval nezákonne, ak túto skutočnosť preskúmal. V konkurznom konaní, ktoré začalo na základe veriteľského návrhu na vyhlásenie konkurzu, ktorému sa historicky hovorí „generálna exekúcia“ musí konkurzný súd prihliadať na všetky skutočnosti, ktoré sú pre vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka rozhodujúce. Medzi tieto nesporne patrí najmä vykonateľnosť rozhodnutia, ktorým bola priznaná navrhovateľovi pohľadávka, ktoré je zároveň exekučným titulom, ale aj zistenie, či na prejednanie veci, výsledkom ktorej bol rozhodcovský rozsudok bola daná právomoc rozhodcovského súdu ako orgánu, ktorý exekučný titul vydal, pretože len rozhodnutie vydané na to oprávneným orgánom môže nadobudnúť vykonateľnosť a byť tak podkladom nielen pre exekučné konanie, ale aj pre konanie konkurzné. Už z dikcie § 12 ods. 2 ZoKR vyplýva, že len také rozhodnutie, ktoré doloží veriteľ k návrhu na vyhlásenie konkurzu je vykonateľným rozhodnutím, na základe ktorého možno nariadiť výkon rozhodnutia alebo vykonať exekúciu. Odvolaciemu súdu je z jeho rozhodovacej činnosti v exekučných veciach dlhodobo zrejmé, že sa exekučné súdy ex offo zaoberajú posúdením materiálnej vykonateľnosti rozhodnutí, a to najmä rozhodcovských rozsudkov v spotrebiteľských veciach, ktoré sú podkladom pre vykonanie exekúcie, pričom rovnaký postup by mal v tých prípadoch, keď podá návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka veriteľ, ktorý je podnikateľom voči dlžníkovi, ktorý podnikateľom nie je a keď záväzky dlžníka po lehote splatnosti vznikli práve zo spotrebiteľských zmlúv, zaujať aj konkurzný súd a v konaní o vyhlásení konkurzu ex offo zistiť, či je exekučný titul riadnym titulom, pretože postavenie dlžníka ako spotrebiteľa je v oboch konaniach rovnaké. Aj postavenie navrhovateľa v konkurznom konaní je rovnaké, ako v exekučných konaniach, pretože v ňom vystupuje na strane veriteľa a v exekučných konaniach je v pozícii oprávneného rovnako veriteľom, ktorému by malo podľa toho istého vykonateľného rozhodnutia svedčiť ním priznané právo. Ako veriteľ, ktorý podal veriteľský návrh je v rovnakej pozícii účastníka, ktorý, ak chce byť v súdnom konaní, a to bez ohľadu na to, či je to konanie exekučné alebo konkurzné, musí svoju pohľadávku doložiť takým istým formálne a materiálne vykonateľným titulom. Pokiaľ je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, prirodzenou súčasťou preskúmavania tohto exekučného titulu je zisťovanie toho, či medzi zmluvnými stranami bola platne uzavretá Rozhodcovská zmluva, a to či už formou osobitnej zmluvy alebo formou rozhodcovskej doložky v zmluve podľa § 3 a § 4 Zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Povinnosť skúmať platnosť rozhodcovskej doložky vyplýva pre konkurzný súd rovnako ako aj pre súd exekučný priamo zo zákona a nie je potrebné ju osobitne odôvodňovať. Ak sa konkurzný súd zaoberal otázkou, či v tomto konaní bola daná právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, zo strany súdu sa nejednalo o posudzovanie vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a ani oprávnenosti, či spornosti pohľadávky a jeho postup nesmeroval k zrušeniu tohto rozhodnutia. Aj keď bola rozhodcovská doložka súčasťou úverovej zmluvy uzavretej právnym predchodcom veriteľa s dlžníkom obsiahnutá priamo v úverovej zmluve, nie je možné prehliadnuť, že sa práve v dôsledku spornosti vykonateľnosti exekučného titulu rieši medzi účastníkmi konkurzného konania pohľadávka vzniknutá zo spotrebiteľskej zmluvy, v dôsledku čoho je nutné na posúdenie spornej rozhodcovskej doložky nahliadať z pohľadu práva na ochranu spotrebiteľa, cieľom ktorého je ochrana slabšej zmluvnej strany. Pri skúmaní platnosti rozhodcovskej doložky je treba zistiť, či táto nespĺňa znaky neprimeraných, a teda nekalých podmienok tým, že vyvoláva nerovnaké postavenie medzi účastníkmi zmluvy, pričom takáto nerovnováha dosahuje obvykle značnú disproporčnú intenzitu spôsobilú vo svojom dôsledku viesť k procesnej nevýhode jedného z účastníkov konania, ktorým je obvykle dlžník - spotrebiteľ. Podľa názoru odvolacieho súdu je preto konkurzný súd rovnako, ako súd exekučný, či všeobecný povinný ex offo prihliadnuť na prípadný nedostatok právomoci rozhodcovských súdov, a to aj vtedy, ak by dlžník neplatnosť rozhodcovskej zmluvy nenamietol. Konkurzný súd tak musí v rozsahu svojej zákonnej prieskumnej povinnosti postupovať ešte do vyhlásenia konkurzu, keďže práve spôsobilý exekučný titul je jednou zo základných podmienok návrhu na vyhlásenie konkurzu, ktorý podáva veriteľ. Jej nedostatok je neodstrániteľný a je dôvodom na zamietnutie návrhu. Odvolací súd nevylučuje, že pokiaľ súd zistí, že exekučný titul, predložený veriteľom nespĺňa formálne, ale ani obsahové náležitosti, nemusí konanie o návrhu na vyhlásenie konkurzu ani začať. K takémuto procesnému postupu by však musel mať dostatok informácii a dôkazov, ktoré doložil navrhovateľ konkurznému súdu až na základe jeho výzvy, po začatí konkurzného konania. Z uvedených dôvodov nepovažuje odvolací súd námietky veriteľa, podľa ktorých mal konkurzný súd prekročiť rámec svojej preskúmacej právomoci, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom, za dôvodné. V tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS XXX-/XXXX-XX zo dňa XX. novembra XXXX, v ktorom Ústavný súd uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. X X./XXX/XXXX z XX. januára XXXX publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R XX/XXXX uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“. Odvolací súd je preto toho právneho názoru, že postupom konkurzného súdu nedošlo k porušeniu čl. 2 ods. 2 Ústavy SR tak, ako to navrhovateľ v odvolaní tvrdil, pretože konkurzný súd konal v súlade so Zákonom o konkurze a reštrukturalizácii, pri zachovaní všetkých ústavných práv jeho ako veriteľa a aj dlžníka, v medziach a rozsahu stanovenom Ústavou SR. Práva navrhovateľa na súdnu ochranu a na spravodlivý súdny proces neboli rozhodnutím súdu porušené a rozhodnutie súdu nebolo vydané v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a ani princípom právnej istoty. Nie je preto pravdivé tvrdenie navrhovateľa v odvolaní, že ak dlžník neosvedčí po začatí konkurzného konania svoju platobnú schopnosť, nemôže súd následne skúmať rozhodcovskú doložku, aj keď ide o spotrebiteľskú zmluvu, pretože inak by nemohol právne posúdiť, či je navrhovateľom predložený titul riadnym exekučným titulom tak, ako to vyplýva z § 12 ods. 2 písm. b) ZoKR. Konkurzný súd opätovne neprejednával tak, ako to navrhovateľ v odvolaní tvrdil a nanovo neskúmal skutkový stav a ani nevykonával dôkazy. Posudzoval len platnosť rozhodcovskej doložky, k čomu je ex offo oprávnený z dôvodu posúdenia nadobudnutia vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku predloženého navrhovateľom, a teda či nebola dohodnutá v rozpore s § 52 a nasl. OZ. Na základe posúdenia rozhodcovskej doložky, ktorú vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku správne dospel k záveru, že nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie návrhu navrhovateľa, a preto nemohol rozhodcovský rozsudok vydaný neoprávneným orgánom nadobudnúť účinky riadneho exekučného titulu. Odvolací súd je z vyššie uvedených dôvodov toho právneho názoru, že pri skúmaní materiálnych podmienok nevyhnutných na vyhlásenie konkurzu na majetok fyzickej osoby - spotrebiteľa nie je možné opomenúť tie skutočnosti, ktoré by mohli vykonateľnosť rozhodcovských rozhodnutí o priznaní pohľadávky v prospech navrhovateľa spochybniť, pretože práve tie majú na posúdenie aktívnej legitimácie navrhovateľa podstatný vplyv. Skutočnosti a dôkazy na tvrdenia navrhovateľa ako veriteľa dlžníka spotrebiteľa, na základe ktorých sa konkurzný súd rozhoduje po jeho začatí o tom, či konkurz vyhlási súd prejednával aj s dlžníkom a následne tieto preskúmal a vyhodnotil. Konkurzný súd správne zistil, že listiny ako dôkazy, predložené navrhovateľom ohľadne existencie vykonateľného rozhodcovského rozsudku vierohodne neosvedčujú a že len rozhodnutím rozhodcovského súdu, ktorého vykonateľnosť je sporná, nebude možné osvedčiť a doložiť splatnú pohľadávku navrhovateľa voči dlžníkovi. Pokiaľ v priebehu konania o návrhu navrhovateľa na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka vyšli najavo skutočnosti, ktoré vykonateľnosť exekučného titulu týkajúceho sa pohľadávky navrhovateľa spochybňujú, postupoval konkurzný súd podľa § 12 ods. 2, písm. b ZoKR správne, keď sa prv, než by skúmal splnenie podmienok pre konštatovanie úpadku dlžníka právne vysporiadal s tým, či je rozhodcovský rozsudok takým exekučným titulom, na základe ktorého by eventuálne mohla byť vykonaná exekúcia podľa zák. č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku, pretože konkurz je svojim charakterom konania podobný konaniu exekučnému, aj keď jeho cieľom je len pomerné uspokojenie veriteľov. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozhodnutie okresného súdu, ktoré je vo výroku vecne správne podľa § 219 O.s.p. potvrdil. Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Hlavná stránka · Zásady ochrany osobných údajov · Zmluvné podmienky