Rozsudok
Krajský súd Prešov
sp.zn.: 2To/18/2015
datum: 10.03.2016

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jaroslava Bugeľa a sudcov Mgr. Iva Maruščáka a JUDr. Petra Farkaša na verejnom zasadnutí konanom dňa 10.03.2016 v trestnej veci proti obž. I.. F. Q. pre prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. o odvolaní Okresného prokurátora v Prešove proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 41T/22/2013 zo dňa 20.02.2015 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d/ Tr. por. z r u š u j e napadnutý rozsudok v celom rozsahu.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. por.

obžalovaného I.. F. Q. nar. XX.X.XXXX v A.,

trvale bytom F. č. XXX,

okr. U.

podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku o s l o b o d z u j e spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry v Prešove, sp. zn. 1Pv 713/10 zo dňa 15.3.2013, pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin sprenevery podľa § 213 ods. 1, 3 Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že

dňa 18. septembra 2007 v Prešove ako konateľ spoločnosti P. P., s.r.o., F. XXX, okr. U., IČO: XX XXX XXX uzavrel ako leasingový nájomca zmluvu o finančnom leasingu so spoločnosťou R. C. P., s.r.o., Q. ako prenajímateľom. Predmetom tejto zmluvy bol prenájom nového hydraulického ohraňovacieho lisu K. J. XXXX-XXX, výrobné číslo XXXXXXXX, rok výroby XXXX, v kúpnej cene 47.404,- eur bez DPH, pričom dodávateľom lisu bola spoločnosť P.-A. P., s.r.o., F. XXX, okr. U., ktorej bol tiež konateľom. Ako nájomca sa zaviazal uhradiť akontáciu vo výške 5.640,60 eur a následne 48 mesačných leasingových splátok po 1.298,29 eur, avšak splátky pravidelne nesplácal a uhradil len 20 splátok v celkovej výške 25.965,80 eur. V dôsledku nesplácania splátok prenajímateľ dňa 4. januára 2010 leasingovú zmluvu vypovedal a leasingového nájomcu vyzval na zaplatenie dlžných splátok spolu so zmluvnou pokutou v celkovej výške 36.104,43 eur a na odstavenie predmetu leasingu a jeho zabezpečenie do doby jeho vydania. Dňa 5. februára 2010 bol zástupcovi prenajímateľa, však vydal iný lis typu LO 50/2500, rok výroby 1996, v hodnote 7.776,- eur, na ktorý pred jeho vydaním bol na pokyn obvineného namontovaný výrobný štítok s údajmi lisu, ktorý bol predmetom leasingu. Predmet leasingu pritom obvinený ako konateľ a jediný spoločník spoločnosti P.-A. P. (do 22. novembra 2007 pod názvom P.-A. P.), s.r.o., F. XXX, prostredníctvom tejto spoločnosti ešte dňa 3. júna 2008 v rozpore so všeobecnými zmluvnými podmienkami finančného leasingu a bez súhlasu a vedomia prenajímateľa predal za sumu 57.953,- eur vrátane DPH spoločnosti P W. P., s.r.o., K. X, S., čím prenajímateľovi lisu spoločnosti R. C. P., s.r.o., Q. spôsobil škodu vo výške minimálne 31.034,- eur bez DPH rovnajúcu sa výške rozdielu medzi hodnotou prenajatého a skutočne vráteného lisu,

pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.

Podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku súd o d k a z u j e poškodeného R. C. P., s.r.o., U. XB, Q., IČO XX XXX XXX so svojím nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa podľa § 285 písm. b/ Tr. por. oslobodil obžalovaného I.. F. Q., nar. XX.XX.XXXX v A., trvale bytom F. č. XXX, okr. U., spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry v Prešove, sp. zn. 1Pv 713/10 zo dňa 15.3.2013, pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin sprenevery podľa § 213 ods. 1, 3 Tr. zákona, ktorého sa mal dopustiť tak, že

dňa 18. septembra 2007 v Prešove ako konateľ spoločnosti P. P., s.r.o., F. XXX, okr. U., IČO: XX XXX XXX uzavrel ako leasingový nájomca zmluvu o finančnom leasingu so spoločnosťou R. C. P., s.r.o., Q. ako prenajímateľom. Predmetom tejto zmluvy bol prenájom nového hydraulického ohraňovacieho lisu K. J. XXXX-XXX, výrobné číslo XXXXXXXX, rok výroby XXXX, v kúpnej cene 47 404,- eur bez DPH, pričom dodávateľom lisu bola spoločnosť P.-A. P., s.r.o., F. XXX, okr. U., ktorej bol tiež konateľom. Ako nájomca sa zaviazal uhradiť akontáciu vo výške 5 640,60 eur a následne 48 mesačných leasingových splátok po 1 298,29 eur, avšak splátky pravidelne nesplácal a uhradil len 20 splátok v celkovej výške 25 965,80 eur. V dôsledku nesplácania splátok prenajímateľ dňa 4. januára 2010 leasingovú zmluvu vypovedal a leasingového nájomcu vyzval na zaplatenie dlžných splátok spolu so zmluvnou pokutou v celkovej výške 36 104,43 eur a na odstavenie predmetu leasingu a jeho zabezpečenie do doby jeho vydania. Dňa 5. februára 2010 zástupcovi prenajímateľa však vydal iný lis typu C. XX/XXXX, rok výroby XXXX, v hodnote 7 776,- eur, na ktorý pred jeho vydaním bol na pokyn obvinenému namontovaný výrobný štítok s údajmi lisu, ktorý bol predmetom leasingu. Predmet leasingu pritom obvinený ako konateľ a jediný spoločník spoločnosti P.-A. P. (do 22. novembra 2007 pod názvom P.-A. P.), s.r.o., F. XXX prostredníctvom tejto spoločnosti ešte dňa 3. júna 2008 v rozpore so všeobecnými zmluvnými podmienkami finančného leasingu a bez súhlasu a vedomia prenajímateľa predal za sumu 57 953,- eur vrátane DPH spoločnosti P W. P., s.r.o., K. X, S., čím prenajímateľovi lisu spoločnosti R. C. P., s.r.o., Q. spôsobil škodu vo výške minimálne 31 034,- eur bez DPH rovnajúcu sa výške rozdielu medzi hodnotou prenajatého a skutočne vráteného lisu, pretože skutok nie je trestným činom.

Podľa § 288 ods. 3 Tr. poriadku odkázal poškodeného R. C. P., s.r.o., U. XB, Q., IČO XX XXX XXX so svojím nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.

Proti tomuto rozsudku, po jeho vyhlásení, odôvodnení a poučení o opravnom prostriedku podal priamo do zápisnice na hlavnom pojednávaní okresný prokurátor odvolanie, čo do výroku o vine, ako aj čo do výroku o druhu a výmery trestu, ktoré následne aj písomne odôvodnil.

Uviedol, že úvahy súdu nepovažuje za úplne správne a má za to, že jednotlivé dôkazy neboli súdom správne vyhodnotené, ak súd dospel k záveru, že konaním obžalovaného nebola spôsobená škoda na cudzom majetku, pretože poškodený prijal od obžalovaného majetkovú hodnotu vo výške 39 382,40 eur, rovnajúcu sa súčtu prijatých mesačných splátok a akontácie, vrátane hodnoty stroja, ktorý poškodenému obžalovaný odovzdal namiesto zverenej veci, ktorú si následne aj ponechal, čím sa obohatil o hodnotu tejto inej veci. Preto podľa názoru súdu prvého stupňa, keďže hodnota nevrátenej veci bola 38 810,- eur, nebola naplnená objektívna stránka žalovaného trestného činu, čím boli splnené podmienky pre oslobodenie obžalovaného spod obžaloby podľa § 285 písm. b/ Tr. poriadku.

V nadväznosti na tieto úvahy poukázal na ustálenú prax a judikatúru orgánov činných v trestnom konaní a sudov (porovnaj napr. uznesenie NS ČR zo dňa 31.5.2006, sp. zn. 8Tdo 560/2006, aj rozsudok NS ČR zo dňa 6.11.2001, sp. zn. 4Tz 222/2001) podľa ktorej, ak trestný čin sprenevery podľa § 213 Tr. zákona spočíva v tom, že páchateľ neoprávnene previedol na tretiu osobu vec, ktorú mal vo svojej dispozícii na podklade leasingovej zmluvy (ako v tomto prípade), je tento trestný čin dokonaný už okamihom, kedy došlo k svojvoľnému prevodu (napr. aj k predaju, ako v tomto prípade) predmetu leasingu, a nie až vtedy, kedy páchateľ má tento predmet vrátiť. Akékoľvek úhrady dohodnutých splátok leasingu aj po dokonaní trestného činu sú potom už len náhradou spôsobenej škody zo strany páchateľa, za ktorú náhradu treba považovať aj iné plnenia páchateľa poškodenému, ako to bolo v tejto veci odovzdaním inej veci poškodenej strane, ak akceptujeme názoru súdu o tom, že odovzdanie inej veci poškodenej strane započítal na jej nárok voči obžalovanému (hoci aj v tomto smere možno polemizovať s názorom súdu o prejavení vôle poškodeného ponechať si inú odovzdanú vec a jej hodnotu si započítať na spôsobenú škodu, keďže poškodená strana túto inú vec dlhodobo ponechala v stave, v akom jej bola odovzdaná, opakovane prejavila svoju požiadavku na vrátenie skutočne prenajatého stroja a až keď rokovania s obžalovaným neviedli k úspechu, s týmto iným strojom naložila podľa svojho uváženia). V tejto veci je preukázané, že obžalovaný v rozpore s leasingovou zmluvou a jej neoddeliteľnou prílohou, konkrétne najmä s článkom 4 Všeobecných zmluvných podmienok finančného leasingu spoločnosti R. C. P., spol. s r.o., č. l. 151 spisu, predmetný prenajatý stroj odovzdal tretej osobe už dňa 3. júna 2008, ktorý dátum treba považovať za moment, kedy došlo k dokonaniu žalovaného trestného činu, a ku ktorému dátumu malo byť posudzované aj spôsobenie škody na majetku poškodenej strany. Aj za prijatia názoru súdu o potrebe započítania uhradenej akontácie a splátok (ktorý názor je však v rozpore so zásadami určovania škody v trestnom konaní vyjadrenej v § 126 Tr. zákona) jednoduchým výpočtom uhradenej akontácie a splátok k dátumu dokonania trestného činu je potom možné konštatovať spôsobenie škody obžalovaným na majetku poškodenej strany, a to bez započítania hodnoty iného stroja, ktorého hodnota má vplyv len na posudzovanie eventuálnej ukladanej povinnosti náhrady spôsobenej škody (porovnaj vyššie citované rozhodnutia).

Možno teda prijať záver, že obžalovaný jednak si prisvojil cudziu vec, ktorá mu bola poškodenou stranou zverená, a s ktorou nemohol nakladať proti vôli poškodenej strany spôsobom, akým s ňou naložil, jednak že týmto svojím konaním spôsobil poškodenej strane škodu minimálne väčšiu (za predpokladu akceptovania názoru súdu o potrebe započítania akontácie a zaplatených leasingových splátok na spôsobenú škodu), resp. škodu značnú, ak zaplatené splátky budeme posudzovať len ako náhradu spôsobenej škody, ktorá náhrada sama osebe nemá vplyv na naplnenie pojmových znakov žalovaného zločinu.

Navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil okresnému súdu na opätovné prejednanie a rozhodnutie.

Na základe takto podaného odvolania postupoval krajský súd v intenciách ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. poriadku, podľa ktorého ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Tr. poriadku preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov v rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku, pričom zistil, že odvolanie okresného prokurátora, nie je dôvodné, a súčasne, že súd prvého stupňa síce rozhodol správne, pokiaľ dospel k záveru o existencii oslobodzujúceho dôvodu, avšak nesprávne vyhodnotil všetky skutkové zistenia, keď dospel k záveru, že skutok nie je trestným činom, nakoľko nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.

Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva záver, že súd mal za dokázané, že obžalovaný si síce prisvojil jemu zverenú vec, ktorú napriek svojmu čestnému vyhláseniu, v priebehu trestného konania poškodenému nevrátil, avšak jeho konaním nebola spôsobená škoda na cudzom majetku, a teda nebola naplnená objektívna stránka trestného činu. Poukázal na to, že poškodený prijal od obžalovaného majetkovú hodnotu vo výške 39.382,40 Eur, rovnajúc sa súčtu prijatých mesačných splátok a akontácie, vrátane hodnoty stroja - lisu, ktorý poškodenému odovzdal obžalovaný namiesto zverenej veci, pričom súd je toho názoru, že po prevzatí tejto inej veci, po jej nevrátení obžalovanému a po jej následnom zničení takto poškodený konkludentne prejavil vôľu prijať toto plnenie namiesto dohodnutého plnenia, a tak sa obohatil o hodnotu tejto veci. Súd pri tom vychádzal z toho, že obžalovaný mal oprávnene zverenú vec v držbe do 05.02.2010, kedy mu ju mal po dohode s poškodeným vrátiť. K tomuto dátumu potom súd posudzoval aj výšku majetkovej hodnoty prijatej poškodenou stranou od obžalovaného majúc za to, že práve k tomuto dátumu mal byť čin spáchaný. K reálnemu úbytku na majetku poškodeného teda nedošlo, nakoľko hodnota nevrátenej zverenej veci bola 38.810,- eur bola nižšia. Na základe hore uvedených úvah preto súd prvého stupňa konštatoval, že nebola naplnená objektívna stránka žalovaného trestného činu, pretože konaním obžalovaného nebola spôsobená škoda na cudzom majetku. Preto postupom podľa § 285 písm. b/ Tr. poriadku oslobodil obžalovaného spod obžaloby, pretože skutok nie je trestným činom a obligatórne odkázal poškodeného so svojim nárokom na občianske súdne konanie.

Z prezentovaným záverom súdu prvého stupňa sa však krajský súd nestotožnil, keďže nedostatočne skúmal skutkové okolnosti, či vôbec došlo k spáchaniu skutku.

Krajský súd sa stotožnil s dôvodmi uvedenými v odvolaní prokurátora pre ktoré vytýka súdu prvého stupňa záver o absencii naplnenia obligatórneho znaku skutkovej podstaty trestného činu sprenevery podľa § 213 Tr. zákona a to objektívnej stránky, konkrétne následku v podobe spôsobenej škody na majetku poškodeného. Preto sa v celom rozsahu odvoláva na prokurátorom prezentované závery opreté o právne úvahy vyplývajúce z ustálenej judikatúry súdov, vo vzťahu k trestnej zodpovednosti nájomcov, užívateľov predmetu leasingu, na základe leasingových zmlúv.

Krajský súd má však za to, že nebolo jednoznačne a bez pochybností dokázané, čo sa kladie obžalovanému za vinu, že na jeho pokyn bol poškodenému, po jeho výzve na vrátenie predmetu leasingu, odovzdaný iný, starší stroj-lis, ako stroj, ktorý bol predmetom leasingovej zmluvy, ktorý bol na jeho príkaz opatrený výrobným štítkom stroja - lisu, ktorého nájomcom bol na základe leasingovej zmluvy a súčasne, aby predmet leasingu, ešte pred vypovedaní leasingovej zmluvy prenajímateľom, bez jeho vedomia a v rozpore so zmluvnými podmienkami predal tretej osobe, tak ako je to vymedzené v obžalobe.

Obžalovaný potvrdil, že potom, čo bol upozornený leasingovou spoločnosťou nato, že im bol dodaný iný typ lisu, aký bol predmetom leasingu, priznal po komunikácii s nimi, a predložení fotografií, že nejde o ohraňovací lis typu: K. J. XXXX - XXX, výrobné číslo XXXXXXXX, r.v. XXXX. Podľa neho došlo k omylu, či zámene, čo potvrdil aj vo svojom notárom overenom prehlásení. V rámci následnej komunikácie po výzvach poškodeného na vydanie predmetu leasingu a prevzatie staršieho stroja na vlastné náklady, prejavil preukázateľne záujem o omylom dodaný stroj, avšak poškodený na to nemal reagovať. Jeho správanie, hlavne obsah jeho vyhlásenia, nepovažoval za uznanie dlhu, preto podal naňho trestné oznámenie. Obžalovaný tvrdil, že bez fyzického overenia strojného zariadenia, ktoré malo byť dodané poškodenému, nie je možné jednoznačne určiť, či bol, alebo nebol predmet leasingu vydaný. Keďže bolo začaté trestné stíhanie, stroj sa stal predmetom dokazovania, v súčasnosti pokiaľ vie tak poškodený mal na vlastné náklady, čo mu potom aj fakturoval, stroj zničiť. Jednoznačne poprel tvrdenia vymedzené v obžalobe, že mal stroj upravovať za účelom jeho zámeny s predmetom leasingu, alebo aby predmet leasingu predal tretej osobe.

Preto z výpovedí obžalovaného a svedkov S. Q., I.. T. Q., J. S., L. U., U. U., T. Y., T. F., T. C., L. S., A. S., T. F. nie je možné bez rozumných pochybností ustáliť, kedy a komu dal obžalovaný resp., kto dal pokyn na úpravu staršieho lisu, natretím na modro, keďže tieto sa mali bežne aj v rámci jeho podnikania nakupovať a po tzv. „repase“ opätovne predávať a už vôbec nie je jednoznačné, kto a na čí pokyn vyhotovil sporný výrobný štítok spoločnosti V. z A., ktorým mal byť následne aj pripevnený na stroj - lis, ktorý mal byť vydaný na prepravu. Nie je zrejmé, kto zabezpečil obalenie sporného stroja - lisu ochrannou fóliou pred prepravou a na čí pokyn.

Svedkovia F., C. a L. S. svoje pôvodné výpovede, ktoré z konania v obžalobnom návrhu popísanom pôvodne obžalovaného usvedčovali, následne zásadným spôsobom na hlavnom pojednávaní zmenili a aj napriek snahe súdu prvého stupňa sa tieto rozpory v ich výpovediach vysvetliť nepodarilo.

Všetci vypočutí sa však zhodli, že v deň pri vydaní strojných zariadení určených pre poškodeného, obžalovaný prítomný nebol, keďže bol pracovne odcestovaný. Pri ich vydaní bol prítomný I.. T. Q. a preberací protokol za spoločnosť obžalovaného podpisovala S. Q., ktorú o to požiadal obžalovaný. Obžalovaný I.. Q. upozornil, na odovzdanie už pripravených - obalených strojných zariadení, keďže on nebude prítomný. To potvrdzuje aj T.. N. T. zástupca spoločnosti, ktorá realizovala pre poškodeného prevzatie a prepravu predmetu leasingu dňa 5.2.2010. Dokonca obžalovaný nebol prítomný, ani pri obhliadke strojov T.. T. určených na prepravu cca tri, štyri dni pred prevzatím. Z vydania strojných zariadení a ich naloženia na náves ťahača T.. T. vyhotovil fotodokumentáciu a to dňa 5.2.2010.

Fotodokumentácia T.. T. zo dňa 5.2.2010 bola predmetom znaleckého dokazovania v konfrontácii s fotodokumentáciou zo dňa 14.7.2011, vyhotovenej cca po roku a pol od odovzdania, vo veci konajúcimi orgánmi za prítomnosti zástupcu poškodenej spoločnosti v priestoroch, kde mal byť sporný stroj uskladnený, pre účely stanovenia hodnoty strojov - lisov znalcom I.. L. F..

Zo záverov znaleckého posudku vyplynulo, že nie je možné bez pochybností určiť, že stroj - lis určený na prepravu nachádzajúci sa na fotografiách zo dňa 5.2.2010 je totožným strojným zariadením, ktoré je detailne zachytené vo fotodokumentácii zo dňa 14.7.2011, pričom určil, že ide o ohraňovací lis typu LO XX/XXXX, rok výroby 1996 (správne rok výroby 1966). Pri ich porovnaní uzavrel, že z časti sa to jednoznačne nedá identifikovať pri fotografiách označených č. 1-3 a z pohľadu fotografií č. 4,5 je to len pravdepodobné ( všetko fotografie zo dňa 5.2.2010). Nič nemení na tom, ani vyjadrenie znalca na hlavnom pojednávaní v rámci výpovede, kde skonštatoval, že teraz s odstupom času si je istý, že stroj na fotografiách č. 4,5 zo dňa 5.2.2010, je určite zhodný so strojom na fotodokumentácii zo dňa 14.7.2011, keďže tento záver v konfrontácii so závermi v znaleckom posudku žiadnym logickým a zrozumiteľným spôsobom nevysvetlil.

Krajský súd poukazuje na to, že znalec nebol fyzicky prítomný pri vyhotovení oboch prezentovaných fotodokumentácií. Znalec však vylúčil, aby ohraňovací lis typ: K. J. XXXX - XXX, výrobné číslo XXXXXXXX, r.v. 2007, ktorý mal byť predmetom leasingu, sa nachádzal na týchto fotodokumentáciách.

Pre nepochybné ustálenie, či ohraňovací lis typu C. XX/XXXX, rok výroby 1996

(správne rok výroby 1966), z ktorého je vyhotovená rozsiahla fotodokumentácia zo dňa 14.7.2011, je práve tým strojom - lisom, ktorý bol vydaný na prepravu pracovníkmi obžalovaného dňa 5.2.2010, keďže fotodokumentácia vyhotovená T.. T. nepostačovala pre jednoznačný záver, by bolo nevyhnutné dokazovanie doplniť opätovnou fyzickou obhliadku sporného strojného zariadenia vo veci konajúcim vyšetrovateľom za účasti znalca. Predsa od vydania strojných zariadení, ich prevzatia poškodeným a vyhotovením fotodokumentácie zo dňa 14.7.2011 vo veci konajúcimi príslušníkmi PZ uplynul skoro rok a pol, čo nevylučuje manipuláciu s tým to dôkazom. Súčasne by bolo potrebné pre odstránenie pochybností opätovne konfrontovať výpovede svedkov T. F., T. C., L. S., ktorí sa mali podieľať na úprave stroja - lisu pred odovzdaním a v deň jeho vydania mali byť dokonca prítomní, včítane I.. T. Q.. Takéto dokazovanie následne konfrontovať s výsledkami zistení znalca po fyzickej obhliadke strojného zariadenia, so strojným zariadením, ktorý mal byť dodaný poškodenému, dokumentovaný na fotodokumentácii zo dňa 14.7.2011. V súčasnosti, ako je zrejmé z vyjadrenia svedka L. N., v tom období správcu inkasných pohľadávok v spoločnosti R. C. P., s.r.o., Q., takéto dokazovanie nie je možné vykonať, nakoľko tento stroj už bol na vlastné náklady poškodeným zničený.

Vzhľadom na uvedené je možné konštatovať, že nebolo bez rozumných pochybností preukázané, aby obžalovaný vedel, aký stroj bol v skutočnosti odoslaný prenajímateľovi, a súčasne nebolo jednoznačne a bez pochybnosti preukázané, aby on sám ako konateľ tejto spoločnosti nariadil a dozeral na úpravu starého strojného zariadenia, za účelom jeho zámeny s predmetom leasingu, vrátane výroby výrobného štítku spoločnosti V., ktorým bolo toto strojné zariadenie opatrené.

Ďalej z vykonaného dokazovania krajský súd zistil, že pri podpise leasingovej zmluvy predmetom ktorej bol ohraňovací lis typ: K. AP XXXX - XXX, výrobné číslo XXXXXXXX, r.v. 2007, nebol zástupca leasingovej spoločnosti, bolo to realizované prostredníctvom emailovej komunikácie a následne formou poštovej prepravy.

Objednávka - návrh kúpnej zmluvy - bola pôvodne vyhotovená pre Q. R. v R. M. F., keďže to stratilo záujem, táto objednávka potom bola upravená pre P. P., s.r.o. F. XXX.

Súčasne neexistuje žiadna fotodokumentácia lisu pri jeho preberaní nájomcom spoločnosť P. P., s.r.o. F. XXX (toho času P. - A., s.r.o., F.), pri podpise preberacieho protokolu a teda pri prevzatí predmetu leasingu (len štandardná projektová dokumentácia, bežne dostupná v rámci ponúk internetového predaja). Vizuálnu kontrola predmetu leasingu mala byť vykonaná pri preberaní nájomcom od predávajúceho podľa dodacích listov a sprievodnej technickej dokumentácie, súčasne mali byť skontrolované výrobné čísla a množstvo.

Nie je teda zrejmé ako konkrétne fyzicky vyzeral ohraňovací lis typ: K. J. XXXX - XXX, výrobné číslo XXXXXXXX, r.v. 2007, ktorý bol predmetom leasingu, v čase odovzdania nájomcovi od výrobcu, bez overenia výrobného čísla a roku výroby.

Vzhľadom na ustálené, nie možné, ani v prípade doplnenia dokazovania, bez rozumných pochybností, stotožniť ohraňovací lis typ: K. J. XXXX - XXX, výrobné číslo XXXXXXXX, r.v. 2007, ktorý bol predmetom leasingu s ohraňovacím lisom P. Q. V. typ: K. J. XXXX - XXX, výrobné číslo XXXXXXXX, r.v. 2008, ktorý bol predaný spoločnosti P. W., s.r.o., S. ešte dňa 6.3.2008.

Je možné ustáliť len to, že výrobné číslo na stroji dodanom leasingovou spoločnosťou pre obžalovaného je zhodné s výrobným číslom stroja predaného spoločnosti P., avšak výrobné štítky na strojnom zariadení, ktoré bolo predmetom leasingovej zmluvy a strojnom zariadení, ktoré bolo predané spoločnosti P. sú zjavne odlišné.

Pri takto vykonanom dokazovaní je možné konštatovať, že ustálenie skutkového stavu o ktorom nebudú rozumné pochybnosti, by bolo možné len po doplnení doposiaľ vykonaného dokazovania.

No je zrejmé, že lis ktorý mal byť predmetom leasingovej zmluvy, nikdy fyzicky dokumentovaný nebol, preto je možné sa len domnievať, že práve tento stroj bol obžalovaným predaný spoločnosti P.. Ďalej stroj - lis, ktorý mal vydať obžalovaný poškodenej leasingovej spoločnosti, po ukončení leasingového vzťahu, v súčasnosti bol na vlastné náklady poškodeného zničený. Z tohto dôvodu aj pri snahe vykonať ďalšie dokazovanie by nebolo možné jednoznačne a bez pochybnosti ustáliť, ktoré strojné zariadenie bolo vlastne odovzdané leasingovej spoločnosti a aké strojné zariadenie bolo predmetom kúpnej zmluvy v prospech spoločnosti P..

V tejto súvislosti krajský súd konštatuje, že výrok o vine zo spáchania trestného činu nie je možné založiť len na indíciách, domnienkach, či len na do určitej miery pravdepodobných skutkových záveroch, alebo len na skutočnosti, že nemožno vylúčiť, že sa stal skutok uvedený v obžalobe. Výrok o vine musí byť založený na skutkovom stave, o ktorom nie sú dôvodné (rozumné) pochybnosti a ktorý nepochybne vyplýva z vykonaných dôkazov.

Krajský súd pripomína, že na preukázanie viny obžalovaného musí súhrn priamych a nepriamych dôkazov tvoriť logickú, ničím nenarušovanú sústavu navzájom sa doplňujúcich dôkazov, ktoré vo svojom celku nielen spoľahlivo preukazujú všetky okolnosti žalovaného skutku, ale z jeho spáchania obžalovaného i usvedčujú a súčasne vylučujú možnosť akéhokoľvek iného záveru. Výrok o vine môže byť založený teda len na takých dôkazoch, ktoré celkom vylučujú pochybnosť, že sa stal skutok, ktorý je predmetom trestného stíhania.

Obžalovanému musí byť vina preukázaná. Obžalovaný nie je povinný dokazovať žiadnu skutočnosť, a to ani skutočnosť svedčiacu v jeho prospech. Teda, ak obžalovaný niektorú okolnosť nepoprie, nemožno z toho vyvodzovať záver, že táto okolnosť zodpovedá skutočnosti a nemožno z toho vyvodiť záver, že také tvrdenie je nepravdivé.

Krajský súd pritom nekonštatuje, že skutok uvedený v obžalobe sa nestal, ale konštatuje, že nebolo bez rozumných pochybností preukázané, že skutočne došlo ku konaniu vymedzenému v obžalobnom návrhu obžalovanou osobou.

Nedokázaná vina má však rovnaké dôsledky ako dokázaná nevina a tým je, za použitia zásady „in dubio pro reo“, oslobodenie obžalovaného spod obžaloby a na to nadväzujúci obligatórny výrok o odkázaní poškodenej spoločnosti na občianske súdne konanie.

Je pravdou, že súd prvého stupňa dospel k oslobodzujúcemu dôvodu na základe iných skutočností, avšak nedostatočne skúmal skutkové okolnosti, či vôbec došlo k spáchaniu skutku. Podľa názoru krajského súdu, na základe predložených dôkazov takýto záver nie je možné urobiť, preto sám zrušil napadnutý rozsudok a pochybenie okresného súdu napravil, keď obžalovaného postupom podľa § 285 písm. a) Tr. por. oslobodil.

jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.

Uznesenie
Krajský súd Trenčín
sp.zn.: 2To/18/2015
datum: 27.04.2015

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tótha a sudcov JUDr. Jozefa Janíka a JUDr. Patrika Príbelského PhD., v trestnej veci proti obžalovanému B.. W. T., nar. XX.XX.XXXX v E. E., bytom R. č. XXXX/XX, L. - U. C., t.č. bytom D. č. XX, XXX XX G., pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 19.11.2014, sp. zn. 2T/150/2013, na verejnom zasadnutí konanom dňa 28. apríla 2015, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie obžalovaného B.. W. T.

z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 19.11.2014, sp. zn. 2T/150/2013, bol obžalovaný B.. W. T. uznaný vinným z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že

dňa 12.04.2011 v čase asi o 10.35 hod. na prízemí bytového domu č. 7 na Ul. T. v U. G. nad H. slovne a fyzicky napadol C. L., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom U. G. nad H., T. č. XXXX/X, a to tak, že ho chytil za ľavú ruku a vykrútil mu ukazovák, ktorý mu vyvrátil do opačnej strany, následne ho vrazil do kovovej elektrickej skrine, ktorá sa nachádza pri dverách náprotivného bytu na prízemí bytového domu so slovami „nechcem vás viac vidieť“, na to z miesta odišiel, čím poškodenému C. L. spôsobil zranenie ľavej ruky, a to zlomeninu ukazováka ľavej ruky a narazenú pravú ruku, vyžadujúce si lekárske ošetrenie v dĺžke doby liečenia 3 až 5 týždňov, s obmedzením na bežnom spôsobe života od 12.04.2011 do 16.05.2011, t.j. 35 dní, podľa odborného vyjadrenia MUDr. Jaroslava Ridoška.

Za to bol odsúdený podľa § 156 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 56 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona na peňažný trest vo výmere 500,- €. Podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona bol pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, súdom ustanovený obžalovanému náhradný trest odňatia slobody vo výmere 100 dní.

Citovaný rozsudok nenadobudol právoplatnosť, pretože ho v zákonnej lehote napadol prostredníctvom obhajkyne odvolaním obžalovaný proti výroku o vine a treste. V dôvodoch odvolania poukázal na to, že jednou zo základných zásad trestného konania je zásada bezprostrednosti, podľa ktorej možno prihliadnuť len na dôkazy, ktoré boli pred súdom vykonané. Účelom tejto zásady je presunúť dokazovanie z prípravného konania do konania pred súdom. Ak niektorý z dôkazov nie je vykonaný v konaní pred súdom, nemožno na ňom založiť rozhodnutie o vine a treste. Žiaden z dôkazov, ktoré boli vykonané pred súdom, nepreukazuje, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný. Jediným usvedčujúcim dôkazom by mohla byť výpoveď poškodeného. Tá však bola realizovaná pred vznesením obvinenia a preto ako dôkaz nemôže byť použitá. Obžalovaný v zápisnici o svojom výsluchu vyhlásil, že spáchal žalovaný skutok, avšak toto vyhlásenie urobil v súlade s § 216 ods.1 písm. a) Trestného poriadku výlučne za účelom dosiahnutia podmienečného zastavenia trestného stíhania. Takéto priznanie teda nie je relevantné a nemožno ho voči obžalovanému použiť ako dôkaz. Neskôr dôvody odvolania doplnil v tom smere, že súd prvého stupňa pochybil, keď na zápisnicu o výsluchu obžalovaného z 20.11.2011 (v procesnej pozícii obvineného) hľadel ako na dôkaz a túto na hlavnom pojednávaní prečítal. Zopakoval, že jeho priznanie sa v uvedenej zápisnici bolo urobené výlučne len z dôvodu dosiahnutia podmienečného zastavenia trestného stíhania. Preto obžalovaný navrhol, aby krajský súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a sám vo veci rozhodol tak, že ho spod obžaloby oslobodí.

Na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní prokurátor krajskej prokuratúry uviedol, že je toho názoru, že rozsudok okresného súdu je zákonný a dôvodný, a preto navrhol odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť.

Obhajkyňa obžalovaného sa v plnej miere pridržala písomných dôvodov podaného odvolania a navrhla, aby krajský súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a sám vo veci rozhodol tak, že ho spod obžaloby oslobodí.

Obžalovaný uviedol, že zotrváva v celom rozsahu na skutočnostiach, ktoré boli uvedené v odvolaní a pripojil sa k návrhu obhajkyne.

Podľa § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 Tr. por. alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Tr. por., preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.

Krajský súd preskúmajúc napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania zistil, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

Okresný súd v rámci procesného postupu rešpektoval a dodržal všetky základné zásady trestného konania uvedené v § 2 Tr. por., najmä však zásady zákonného procesu - § 2 ods.7 Tr. por., práva na obhajobu - § 2 ods.9 Tr. por., voľného hodnotenia dôkazov - § 2 ods.12 Tr. por., i rovnosti strán (kontradiktórnosti) - § 2 ods.14 Tr. por. Krajský súd preto konštatuje, že súd prvého stupňa dospel k vyhlásenému rozsudku po bezchybnom procesnom postupe a v súlade so všetkými procesnými ustanoveniami, ktoré tento proces upravujú.

Pokiaľ ide o skutkový stav krajský súd uvádza, že vo vzťahu k skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného prečinu je napadnutý rozsudok výsledkom konania, pri ktorom súd prvého stupňa postupoval podľa ustanovení Trestného poriadku, pričom v konaní nezistil také chyby, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, tak ako je uvedený v rozsudku okresného súdu a zistenie, že skutok spáchal obžalovaný. Na základe vykonaného dokazovania prvostupňový súd vyvodil správne skutkové závery, pričom sa podrobne zaoberal dôkazmi, tak jednotlivo ako aj v súhrne a svoje závery riadne vysvetlil v odôvodnení rozhodnutia, ktoré je v intenciách ustanovenia § 168 ods.1 Tr.por. Obžalovaný je usvedčovaný jednak svojím priznaním sa vo výpovedi v rámci prípravného konania a tiež závermi odborného vyjadrenia znalca z odboru zdravotníctvo MUDr. Jaroslava Ridošku.

Obžalovaný sa v zápisnici o svojom výsluchu v procesnej pozícii obvineného dňa 20.10.2011 v plnej miere ku spáchaniu trestného činu (ktorý bol neskôr žalovaný) priznal. Zápisnica je procesne bezchybná, pri jej vyhotovovaní boli dodržané všetky ustanovenia Trestného poriadku. Súd prvého stupňa nepochybil, ak na hlavnom pojednávaní z dôvodu rozporov prečítal uvedenú výpoveď obžalovaného z prípravného konania a „skonfrontoval“ ju s jeho výpoveďou na hlavnom pojednávaní.

Názor obžalovaného i obhajoby, že takúto výpoveď nemožno použiť, pretože sa vlastne jedná o vyhlásenie viny obžalovaného (vtedy obvineného) podľa § 216 písm. a) Trestného poriadku len pre účely odklonu v trestnom konaní, nie je správny.

Podľa § 2 ods.10 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.

Podľa § 119 ods.2 Trestného poriadku za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona. Dôkaznými prostriedkami sú najmä výsluch obvineného, svedkov, znalcov, posudky a odborné vyjadrenia, previerka výpovede namieste, rekognícia, rekonštrukcia, vyšetrovací pokus, obhliadka, veci a listiny dôležité pre trestné konanie, oznámenie, informácie získané použitím informačno-technických prostriedkov alebo prostriedkov operatívno-pátracej činnosti.

Podľa § 216 ods.1 Trestného poriadku v konaní o prečine, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica neprevyšuje päť rokov, môže prokurátor so súhlasom obvineného po vznesení obvinenia do podania obžaloby na návrh policajta alebo aj bez návrhu podmienečne zastaviť trestné stíhanie, ak

a) vyhlási, že spáchal skutok, za ktorý je stíhaný, a nie sú odôvodnené pochybnosti o tom, že jeho vyhlásenie bolo vykonané slobodne, vážne a zrozumiteľne,

b) nahradil škodu, ak bola činom spôsobená, alebo s poškodeným o jej náhrade uzavrel dohodu alebo urobil iné potrebné opatrenia na jej náhradu, a

c) vzhľadom na osobu obvineného, s prihliadnutím na jeho doterajší život a na okolnosti prípadu možno takéto rozhodnutie považovať za dostačujúce.

Z uvedeného je zrejmé, že Trestný poriadok pozná (okrem iného) dva rôzne inštitúty, na ktorých možno založiť meritórne rozhodnutie. Jednak je to výsluch obvineného, ako tzv. všeobecný dôkazný prostriedok a jednak v prípade odklonu formou podmienečného zastavenia trestného stíhania je to vyhlásenie obvineného, ako špecifický inštitút. Oba inštitúty sú rozdielne, pričom vyhlásenie obvineného (teda špecifické „priznanie sa“) možno použiť výlučne pre potreby podmienečného zastavenia trestného stíhania.

Zápisnicu o výsluchu obvineného zo dňa 20.10.2011, nachádzajúcu sa na č.l. 17-21 vyšetrovacieho spisu, je potrebné chápať ako všeobecný dôkazný prostriedok v zmysle § 119 ods.2 Trestného poriadku. Z uvedenej zápisnice nevyplýva, že sa jedná o špecifický procesný úkon, ktorý by mohol byť chápaný výlučne len ako vyhlásenie obvineného podľa § 216 ods.1 Trestného poriadku. V zápisnici o výsluchu nie je napokon žiadna zmienka o tom, že by bol vykonávaný výlučne pre potreby tzv. odklonu v zmysle § 216 Trestného poriadku. Vyjadrenie obžalovaného (priznanie sa) je preto plne použiteľné pre všetky štádiá trestného konania a to bez ohľadu na to, ako obžalovaný pri výsluchu subjektívne svoje vyjadrenia chápal. V tomto smere bol napokon pred výsluchom riadne procesne poučený.

Krajský súd poukazuje na skutočnosť, že vo vyšetrovacom spise sa na č.l. 14-15 a 22-23 nachádza vyhlásenie obžalovaného (vtedy obvineného) podľa § 216 Trestného poriadku. Práve a len toto vyhlásenie je špecifický úkon obžalovaného, ktorého použitie je ohraničené len pre potreby konania o odklone.

Súd prvého stupňa preto postupoval správne, keď na návrh prokurátora zápisnicu o výsluchu obžalovaného z prípravného konania na hlavnom pojednávaní prečítal.

Je pravdou, že výsluch poškodeného z prípravného konania nemohol byť použitý v konaní pred súdom ako dôkaz. Tu sa krajský súd stotožňuje s názorom okresného súdu. Nie je však vôbec pravdou, že okrem prvotného priznania sa obžalovaného, neboli produkované žiadne dôkazy svedčiace o vine obžalovaného. Tu je možné poukázať na odborné vyjadrenie MUDr. Jaroslava Ridoška, súdneho znalca z odboru zdravotníctvo a farmácia, na č.l. 45-51 a lekársku správu na č.l. 52. Vyplýva z nich, že poškodený bol dňa 13.4.2011 ošetrený MUDr. Miroslavom Vaňom, pričom bola zistená zlomenina 2. prsta ľavej ruky a viacnásobná subluxácia článkov prstov na ľavej ruke. Poškodený bol ošetrený hneď na druhý deň po incidente s obžalovaným a uviedol, že bol napadnutý pri výkone funkcie domovníka. Z odborného vyjadrenia tiež vyplýva, že zranenia poškodeného mohli vzniknúť tak, ako je uvedené v napadnutom rozsudku.

Krajský súd preto tiež konštatuje, že spáchanie trestnej činnosti je obžalovanému preukázané jednak jeho vlastným priznaním sa a jednak nepriamymi dôkazmi a to vyššie uvedeným odborným vyjadrením a lekárskou správou. Neskoršie tvrdenie obžalovaného, že je nevinný krajský súd v súlade s názorom súdu prvého stupňa považuje za tendenčné a urobené výlučne v úmysle vyhnúť sa následkom trestnoprávnej zodpovednosti, keď sa obžalovaný v skúšobnej dobe podmienečného zastavenia trestného stíhania neosvedčil, v trestnom stíhaní bolo pokračované a bola na neho podaná obžaloba.

Vzhľadom na uvedené súd prvého stupňa správne ustálil subjektívnu stránku konania obžalovaného, tak ako je vyjadrená aj v skutkovej vete napadnutého rozsudku. Tiež bola vyvrátená obrana obžalovaného, tak ako ju uvádzal aj v odvolaní. Odvolací súd sa teda v plnej miere stotožnil so závermi prvostupňového súdu vo vzťahu k skutkovým zisteniam, ktoré majú oporu vo vykonanom dokazovaní a napokon tiež vo vzťahu k právnej kvalifikácii konania obžalovaného. Ten svojim konaním nepochybne naplnil znaky skutkovej podstaty prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods.1, ods. 2 písm.a) Trestného zákona. Uvedené skutočnosti sú len tie najdôležitejšie, ktoré považoval odvolací súd za potrebné uviesť vzhľadom na argumentáciu uvádzanú v odvolaní, pričom s podrobnejším odôvodnením týkajúcim sa skutkového stavu a právnej kvalifikácie v plnej miere odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Možno preto skonštatovať, že súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní, vyhodnotení a posúdení dôkazného stavu ustálil vo výroku o vine svojho rozsudku priebeh skutkového deja zodpovedajúci všetkým vykonaným dôkazom. Výsledky vykonaného dokazovania v danom prípade vyznievajú jednoznačne a tvoria úplne ucelenú reťaz tak priamych, ako i nepriamych dôkazov, z ktorých možno vyvodiť bezpečný záver, že obžalovaný spáchal súdený skutok tak, ako je to uvedené v skutkovej vete výroku o vine.

Napokon možno konštatovať, že pri ukladaní trestu okresný súd správne prihliadol na všetky skutočnosti a zásady dôležité z hľadiska jeho ukladania, najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, osobu páchateľa, jeho pomery a možnosti nápravy. O osobe obžalovaného bolo zistené, že v minulosti bol síce súdne trestaný, avšak všetky odsúdenia sú zahladené. Dosiaľ bol dvakrát priestupkovo postihnutý za priestupky v oblasti dopravy. Z miesta trvalého bydliska nie je bližšie hodnotený.

S prihliadnutím na okolnosti prípadu, spôsobený následok, osobu obžalovaného dospel odvolací súd k záveru, že trest uložený súdom prvého stupňa je zákonný, nie je neprimeraný a takto uloženým trestom bude splnený jeho účel.

Z týchto dôvodov odvolanie obžalovaného B. W. T. odvolací súd nepovažoval za dôvodné, a preto ho podľa § 319 Tr. por. zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný

prostriedok.

Rozsudok
Krajský súd Banská Bystrica
sp.zn.: 2To/18/2015
datum: 16.04.2015

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici na verejnom zasadnutí konanom dňa 16.apríla 2015, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Rudolfa Ďurtu a sudcov JUDr. Jozefa Mikluša a Mgr. Jána Bednára, v trestnej veci obžalovaného W. I., stíhaných pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm.d/ Tr.zák., konajúc o odvolaní obžalovaného voči rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš, sp.zn. 3T/12/2014 zo dňa 13.11.2014 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. e/ ods. 2 Tr.por. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Veľký Krtíš, sp.zn. 3T/12/2014 z 13.11.2014 vo výroku o zaradení obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody.

Rozhodujúc sám podľa § 322 ods. 3 Tr.por.

obž. W. I., nar. XX.XX.XXXX v E. Y., trvale bytom K. P. XXX, t.č. v ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou,

sa podľa § 48 ods. 2 písm.a/ Tr.zák. pre výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

V ostatných výrokoch zostáva napadnutý rozsudok nedotknutý.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu vo Veľkom Krtíši zo dňa 13.11.2014, sp.zn. 3T 12/2014 bol obž. W. I. uznaný za vinného z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm.d/ Tr.zák. na tom skutkovom základe, ako je to uvedené v napadnutom prvostupňovom rozsudku.

Za to ho okresný súd odsúdil na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 30 mesiacov nepodmienečne. Pre výkon trestu odňatia slobody ho zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Zároveň mu uložil aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu 4 rokov. Podľa § 42 ods. 2 Tr.zák. zrušil výrok o treste z rozsudku Okresného súdu Nové Zámky, sp.zn. 3T/146/2013 zo dňa 04.09.2014, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Proti prvostupňovému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie obž. W. I.. Svojím odvolaním sa domáha, aby bol na výkon trestu odňatia slobody zaradený do ústavu s minimálnym stupňom stráženia.

Na základe odvolania obžalovaného preskúmal krajský súd v zmysle ust. § 317 Tr.por. zákonnosť a odôvodnenosť výroku o zaradení obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody a dospel k záveru, že odolanie obžalovaného je dôvodné.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr.zák. súd zaradí páchateľa na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, ak v posledných 10 rokoch pred spáchaním trestného činu nebol vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin.

Z vyjadrenia obžalovaného ako aj z posledného výpisu registra trestov odvolací súd zistil, že obžalovaný W. I. pred spáchaním žalovaného skutku nebol vo výkone trestu odňatia slobody a preto správne mal byť zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia v zmysle cit. ust. § 48 ods. 2 písm.a/ Tr.zák. Keďže okresný súd ho zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, porušil tým dané ustanovenie a preto odvolací súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.